23. Kráľovská magická akadémia
23. Kráľovská magická akadémia
Cesta cez Atlantický oceán trvala nekonečných šesť minút. Vo chvíli, keď sa dráha letu začala skláňať skrútil Etan telo a plavne sa vo vzduchu otočil. Teraz letel nohami dopredu a rýchle sa klonil k zemi. Pozrel na hodinky, ktoré mal pripevnené k puzdru na predlaktí vedľa komunikačného zrkadla a znechutene našpúlil pery. Na sekundu zvažoval použitie zrkadla, aby sa spojil s bratom a podelil sa s ním o zážitok, ale potom s povzdychom zhrnul rukáv späť.
„Myslím, že to tú minútu počká,“ zašomral a v tom sa jeho nohy dotkli mäkkej pôdy, ktorá spoľahlivo stlmila náraz pristátia.
„Čo môže počkať?“ spýtal sa Dannan, ktorý pristal v nasledujúcom zlomku sekundy vedľa neho a spýtavo zdvihol jedno obočie.
„Vyjadrenie mojich pocitov, pre takmer nekonečný let nad oceánom,“ odvrkol Etan upravujúc si slávnostnú uniformu , kráčal mimo bodu premiestnenia a pohľadom pri tom inkasoval krásu svojho okolia.
„Nekonečný let? Bolo to len šesť minút! Čo by na to povedali muklovia, ktorí musia sedieť v stiesnenom trupe lietadla niekoľko hodín?“ ozval sa za ním bodrý, posmešný barytón a vedľa priestoru na premiestňovanie sa zhmotnil tmavovlasý mladík oblečený do podobnej uniformy, ako mali oni. Len tá jeho bola ešte ozdobená niekoľkými zlatými pruhmi našitými na rukáve blúzy a kabátca, ktorý mu visel cez jedno plece.
„Potom je dobre, že nie sme muklovia,“ prskol Dannan prezerajúc si mládenca od hlavy až k pätám. Mladík pred nimi bol vysoký , širokoplecí a napriek svojej veľkosti veľmi pohyblivý. Jeho krátke vlasy sa vlnili okolo oválnej tváre s veľmi výraznou čeľusťou a lícnymi kosťami. Bystré, tmavohnedé oči na nich blýskali s úprimnou veselosťou a zvedavo si ich premeriavali.
„Volám sa Ricardo Steward, som študent ôsmeho ročníka Kráľovskej magickej akadémie na pôde ktorej sa práve nachádzame a som vašim desiatnikom,“ predstavil sa s úsmevom skláňajúc hlavu v pozdrave. Etan s Dannanom sa okamžite napružili a pozdrav vážne opätovali zreteľne vyslovujúc svoje mená.
„Dannan Taranis LeBlanc.“
„Etan Lugh LeBlanc.“
„Ďalšie dvojčatá,“ prikývol Ricardo a s úsmevom preskakoval pohľadom z jednej tváre na druhú. „Ste si podobní, ale našťastie nie ako dve vajíčka, nebudem mať problémy vás rozlíšiť.“ Spýtavé výrazy na tvárach oboch bratov ho viditeľne pobavili. „Ste dnes už druhý pár dvojčiat, ktoré sú v mojej desiatke a tí prvý sú žiaľ identický. Budem si ich musieť asi nejako označiť, aby som ich rozoznal,“ uvažoval sťahujúc obočie do jednej huňatej čiary nad temnými očami, ktoré napriek tomu sálali smiechom. Ricardo bol zrejme veselá kopa a rád sa smial, aj keď okolnosti neboli najprívetivejšie. Svedčili o tom aj tenké vejáriky vrások smiechu, ktoré sa mu začali tvoriť pri vonkajších kútikoch očí. „Poďte, ukážem vám , kde budete ubytovaní po dobu vášho štúdia na tejto škole,“ otočil sa a kráčal k budovám, ktorých strechy čneli nad korunami stromov. Teraz, keď kráčali za ním po dláždenom chodníku , konečne sa rozhliadli po okolí. Trávnatá plošina určená pre premiestňovanie bola obklopená stĺporadím vysokých javorov, ktoré už začínali meniť farbu. Pomedzi hrubými kmeňmi presvitali kúsky vysokých, mohutných budov postavených z červených tehál. Ich šikmé, ostro zrezané strechy vyčnievajúce ponad koruny sa ježili množstvom komínov.
„Tvoja desiatka? Čo to znamená? Povedal si, že si študent,“ vyzvedal opatrne Etan a predĺžil krok, aby ho dohonil.
„Áno, moja desiatka,“ Ricardo sa na okamžik zarazil, akoby premýšľal, ako im čo najjednoduchšie vysvetliť organizáciu školy a rýchle si prešiel dlaňou po vlasoch. „Určite ste si pozorne preštudovali poslanie tejto školy skôr, než ste sa rozhodli akceptovať vaše pozvánky,“ začal pokusne a keď prikývli, usmial sa a už pokojnejšie pokračoval. „Toto je škola, ktorá cvičí ozbrojené zložky organizovanej moci. Bez ohľadu na to, aké veľké sú. Môže to byť veľký mnohonárodný štát, kmeň alebo malý rod, výcvik je pre všetkých rovnaký. Trvá desať rokov . Prvé štyri roky sú zamerané na základy jednotlivých predmetov a súhlasia s plánom väčšiny stredných škôl , samozrejme mimo fyzickej prípravy a bojového výcviku, ktoré sú tu ešte navyše. Ďalšie tri roky sú zamerané na špecializáciu jednotlivých predmetov a dosiahnutie ich dokonalé ovládnutie. Posledné tri roky sú zamerané na stratégiu, vedenie a velenie. Tieto sú navzájom tak tesne prepletené, že ich nemožno od seba oddeliť a preto sa vyučujú komplexne. Ale nedajú sa naučiť z kníh, to sa dá len osobným zážitkom. A začína sa to s vedením malého oddielu desiatich mladších študentov prvého až štvrtého ročníka. Odtiaľ je aj názov ...desiatnik,“ láskyplne si pohladil dva zlaté prúžky našité na rukáve . „Starších študentov už potom vedú asistenti profesorov a pomocní profesori.“ Jeho výklad odrazu prerušil obrovský ovad, ktorý vyletel spomedzi listov javora a začal im krúžiť okolo hláv. Ricardo sa len pokojne zohol a nespokojne stisol pery, ale Dannan, ktorému sa muchy protivili sa proti nemu prudko ohnal a siahal po prútiku.
„Odporné hnusoby,“ zavrčal mieriac na ovada. Ricardove oči sa na okamžik rozšírili , ale reagoval bleskurýchle a vytrhol mu prútik z ruky.
„Stop! To nerob!“
„Prečo? Muchy sú hnus a ovady sú ešte aj dosť jedovaté, aby mohli spôsobiť vážne poranenie,“ hneval sa chlapec a pokúšal sa vziať si prútik späť. Etan, ktorému sa jednanie staršieho spolužiaka tiež nepáčilo, mu ho odrazu vytrhol a hodil k bratovi.
„Porušili by ste základné pravidlo tejto školy a boli by ste na ceste domov skôr, než vôbec uvidíte , ako vaše izby vyzerajú,“ vysvetľoval Ricardo rýchle , prekvapený ich akciou.
„Aké pravidlo? Čo má ovad spoločné so školskými pravidlami. Máte tu nejaké, ktoré chráni špeciálne muchy a ovady? To by som si potom účasť v tejto škole musel ešte znovu premyslieť,“ vrčal Dannan, uhýbal pred útokmi rozzúreného hmyzu a zamračene po očku sledoval Ricarda, ktorý sa tváril veľmi vážne.
„Nielen muchy, ale všetko živé, čo lezie, behá, skáče a pláva je na území celej školy prísne chránené,“ vysvetľoval a zamračil sa na ovada. „Vera, okamžite sa vráť do ubytovne. Nemáš tu čo robiť a už vôbec nie v tejto forme,“ syčal a ukazoval rukou k opačnému koncu pozemkov.
„Vera?“ Dannan mal oči ako tenisové loptičky. „Vy tu máte muchy pomenované?“
„To nie je ovad!“ zvolal odrazu Etan a prezeral si hmyz so vzrastajúcou zvedavosťou. „To je animágus!“
„Ach!“ Dannan ochabol, zastrčil prútik naspäť do puzdra a zhnusene sledoval, ako ovad mizne v korune stromu. „Je ich tu veľa?“
„Samozrejme,“ pokrčil plecami Ricardo, „každý tu má jednu, alebo aj viac foriem. Premena z ľudskej formy na inú je tu vyučovaná od prvého ročníka a už v treťom sa väčšina študentov dokáže premeniť.“
„Viac foriem? Myslel som si, že každý môže mať len jednu zvieraciu formu. Teda, tak to stojí napísané v učebniciach,“ ohradzoval sa Etan dobiehajúc Ricarda, ktorý sa odrazu začal ponáhľať.
„Blbosť,“ potriasol hlavou a pohrdlivo sa zaškľabil. „Množstvo foriem závisí od toho, aké silné je vaše magické jadro. Čím silnejší čarodejník, tým viac foriem môže zvládnuť.“
„Počkaj, ako to myslíš, ,zvládnuť´,“ zastavil ho Etan zmetene. „Doteraz som si myslel, že naša zvieracia forma je závislá na našej duševnej podstate. Je to tu snáď nejaké iné?“
„Samozrejme,“ odfrkol Ricardo. „ Museli ste čítať v úvodných inštrukciách, že sa tu vyučuje ľudská premena už od prvého ročníka. To nie je všetko o animágoch, ale o samotnej premene,“ vykladal a zamieril k jednej z budov ukrytých medzi stromami. „Ale to je na dlho a lepšie vám to vysvetlia vaši profesori na úvodných hodinách. Ja som teraz tu, aby som vás privítal, ukázal vám kde budete bývať a oboznámil vás so základnými pravidlami, ktorými sa musíte riadiť a nie prednášať o premene. Pozrite dopredu, tam je váš budúci domov na dlhých desať rokov, ak ste tak dobrý, ako ukazujú vaše vstupné testy,“ mávnutím ruky rozhodne prerušil otázky, ktoré sa drali chlapcom na jazyk a ukázal na budovu pred nimi. Bola tak, ako tie ostatné postavená z červenej tehly so šikmou strechou a piatimi radmi okien s tmavo hnedými okenicami. Uprostred priečelia bol vchod s dvojkrídlovými dverami, ktoré boli teraz doširoka otvorené a cez ne prúdili dnu zástupy chlapcov sprevádzaných staršími spolužiakmi. Chlapci s očami ako tanieriky skenovali okolie a potom sa pozreli na seba a zamračili sa.
„Ako pre Merlina rozpoznáme našu ubytovňu? Všetky tie budovy sú ako dve kvapky vody?“ spýtal sa Dannan a založil si ruky na prsiach.
„Jednoducho,“ uškrnul sa Ricardo a viedol ich bližšie príležitostne zdraviac okoloidúcich spolužiakov, ktorí sa na neho usmievali a mávali v odpovedi na pozdravy, „pri hlavnom vchode je číslica, ktorá označuje ročník, ktorý tu býva. Táto,“ ukázal dopredu, „má teraz číslo jedna. Ešte minulý rok sa na nej skvela desiatka a bude tam zas o desať rokov. Čiže...nestratíte sa! Okrem toho, zriedkakedy tam pôjdete pešo. Len pri príchode a odchode zo školy sa nepremiestňujeme, inak sú tu všade kozuby a miesta vymedzené na premiestnenie,“ vysvetľoval a šikovne ich manévroval pomedzi hustnúci dav prichádzajúcich chlapcov. Vstupná hala nebola veľká a dominovalo jej schodisko, ktoré sa na každom poschodí rozvetvovalo na obidve strany. Po celej jeho šírke teraz stúpal hustý zástup chlapcov oblečených v slávnostných uniformách, a hlavne tí mladší sa okolo seba zvedavo rozhliadali a nesmelo pokukovali po okoloidúcich. Našťastie, nikto sa nepretískal smerom nadol, ale všetci len stúpali hore. Na druhom poschodí Ricardo zabočil doprava a dav razom zredol.
„Druhé poschodie vpravo,“ skonštatoval Etan a rýchle preskenoval pohľadom dlhú chodbu. Nebola široká a po oboch stranách sa tiahli rady tmavohnedých drevených dverí. Niektoré boli už otvorené a ozývali sa z nich hlasy chlapcov, ktorý si prezerali zariadenie a ich sprievodcov, ktorí vysvetľovali , čo sa bude diať počas nasledujúcich hodín.
„A znovu vpravo,“ zasmial sa Ricardo mieriac k zatvoreným dverám pri konci chodby. „Na každej strane chodby je dvanásť dverí. Päť od začiatku a päť od konca sú obytné izby pre desiatku a v prostriedku máte spoločenskú izbu a vedľa je študovňa, kde nájdete aj základné knihy, ktoré budete v tomto roku potrebovať. Všetky izby majú rovnaké základné vybavenie, takže je to v podstate jedno, do ktorej sa nasťahujete. Osobný dotyk už tomu musí dať každý sám. Ak budete potrebovať pomoc, stačí sa obrátiť na vášho desiatnika,“ poklopal si po hrudi a nezbedne na nich žmurkol .
Otvoril pravé dvere , vstúpil a kývajúc rukou pozýval ich ďalej . Pozreli na seba a krčiac plecami vošli do izby rozhliadajúc sa okolo. Oproti dverám bolo okno , ktorému po oboch bokoch viseli ťažké zamatové závesy neurčitej sivomodrej farby. Pod oknom bol písací stôl a vpravo od okna stála prázdna knihovnička . Väčšinu pravej steny zaberal veľký kozub. Po oboch jeho stranách boli jednoduché drevené dvere . Pred kozubom stála pohodlná pohovka a vedľa nej malý stolík. Vedľa ľavej steny bola veľká posteľ s nebesami , z ktorých viseli ťažké závesy . Uprostred podlahy bol okrúhly koberec sčasti ukrytý pod pohovkou.
„Hmmmm!“ zavrčal nezreteľne Dannan, vyskúšal látku závesov medzi prstami a povzdychol si hľadiac na brata, ktorý si to všetko prezeral s kamennou tvárou. Etan sa ešte pár sekúnd rozhliadal a napokon ľahostajne pokrčil plecami.
„Nie je to také zlé,“ prehodil ponad plece k bratovi a usmial sa. „Expanzné kúzlo, ktoré použili na budove je naozaj pôsobivé,“ obrátil sa k Ricardovi a spokojne prikývol. „Predpokladám, že za tými dverami sú...,“ otvoril dvere vpravo od kozuba a nakukol dnu, „kúpeľňa a vedľa je...,“ prešiel k druhým dverám a pootvoril ich, „šatník. Dosť priestoru pre všetko a s trochou práce to bude vyzerať výborne.“ Ricardo sa spokojne usmial a pozrel na hodinky. V tom okamžiku sa začal znovu ponáhľať.
„Výborne, rozložte si veci a o dve hodiny je slávnostné otvorenie školského roku. Po ňom sa naša desiatka stretne v spoločenskej miestnosti. To bude čas na vzájomné zoznámenie a tam vám všetkým naraz vysvetlím základné pravidlá , ktorými sa tento rok budete bezpodmienečne riadiť,“ znovu pozrel na hodinky a rezko švihol rukou ku kozubu. Oheň náhle s praskotom vzplanul a Etan uznanlivo prikývol jeho ukážke prirodzenej mágie. Ďalšie mávnutie ruky a na rímse krbu sa objavila veľká nádoba naplnená svetlo zeleným prachom. Štipku hodil do ohňa a čakajúc, než plamene zmenia farbu, otočil sa k bratom. „Stretneme sa o hodinu a pol v spoločenskej miestnosti. Musím ísť privítať posledného člena našej desiatky, ktorý dorazí o...,“ mrkol znovu na hodiny, „presne dve minúty. Naozaj by som ho nechcel minúť,“ zvolal a vkročil do plameňov. Oheň zaburácal a Ricardo zmizol spoločne s ostro zelenou farbou plameňov.
„Tss!“ zasyčal Dannan a zamračil sa obzerajúc sa znovu po miestnosti. „Toto bude chcieť viac času, než úbohú hodinu. Farba týchto závesov je doslova ohavná,“ frflal a štítivo prešiel ukazovákom po hrubej látke.
„Neskuč!“ zarazil ho brat, ktorý už vyťahoval z vrecka zrazený kufor. „Je to len pár vĺn prútika a zopár vecí z kufra, aby izba vyzerala prijateľne. Zostaneš tu, alebo pôjdeš vedľa?“
„Izby sú podľa Ricarda rovnaké,“ odpovedal Dannan hĺbavo a kráčal k dverám, „ale aj tak mám nádej, že tá druhá bude lepšia. Idem vedľa,“ oznámil cez plece a dychtivo otvoril dvere na vedľajšej miestnosti. Etan položil kufor na dlážku a prešiel nad ním prútikom. S potešením sledoval, ako sa zväčšuje a s úsmevom počúval znechutené zavrčania brata z vedľajšej izby. Potom kufor otvoril a začal vykladať veci, ktoré chcel mať vystavené v policiach knihovničky a na pracovnom stole.
Obaja chlapci usilovne pracovali na vzhľade svojich izieb a keď sa blížil čas odchodu, vyzerali ich miestnosti oveľa prijateľnejšie. Nebolo to ešte to, čo by chceli, ale koniec koncov, mali dosť času dotiahnuť aj maličkosti. Celých desať rokov.
„Vieš nad čím som premýšľal?“ spýtal sa Dannan vstupujúc znovu do izby a zvedavo sa rozhliadol. Vzápätí sa na brata zamračil a nespokojne zavrčal.
„Neviem, čo sa deje ? Prečo vrčíš ako Dunčo za plotom?“
„Už zase si skopíroval moje farby,“ zlostil sa Dannan.
„Ako to? Myslel som , že si vyberieš modrú, to je tvoja obľúbená farba.“
„No, to je, ale vyzeralo to, ako by som býval v ľadovci. Až ma začalo triasť, tak som prešiel na hnedú a vidím, že aj ty. Prečo nie zelená? Tvoja obľúbená farba je predsa zelená,“ vyzvedal a uvelebil sa v rohu pohovky, ktorá sa teraz pýšila poťahom sviežej gaštanovej farby. Drevené časti boli ozdobené rezbou a zlatom.
„Mám taký dojem, že zelenej si užijeme viac, ako nám bude milé. Potom bude príjemné hľadieť na inú farbu a okrem toho, vyzerá to teplo a útulne.“
„Áno, vyzerá to celkom útulne. Páči sa mi to a moja izba sa ti bude tiež páčiť, aj keď ...nepoužil som zlato, ale niekoľko odtieňov krémovej. Tak, vieš o čom som premýšľal?“
„O tom, akou farbou pomaľuješ steny?“
„Aj o tom , samozrejme, ale väčšinu času som sa pokúšal prísť na spôsob, ako by sme sa mohli s dievčatami zoznámiť. Nemyslím si, že budú nadšené navštevovať pre nich úplne neznámu školu, ak sa im ju po troch rokoch budeme snažiť odporúčať bez toho, aby nás poznali. No a nakoniec som na to prišiel,“ vyhlásil víťazne a celá tvár sa mu rozsvietila spokojným úsmevom.
„Ako? Uvedomuješ si, že sme na opačnom brehu Atlantiku? Ako sa s nimi chceš stretnúť?“
„Nepotrebujeme stretnutie, potrebujeme zoznámenie a to bude jednoduchšie bez priameho kontaktu.“
„Nerozumiem, čo máš na mysli,“ mračil sa Etan. „Ako to teda chceš urobiť?“
„Chcem si s nimi dopisovať!“
„Dopisovať? Myslíš listy?“ Etan zmetene zažmurkal a pochybovačne krútil hlavou. „Ako to chceš zariadiť, aby odpísali? Lepšie povedané, ako chceš dostať naše listy k nim bez toho, aby si u nich nevzbudil zbytočné podozrenie. Nezabudni, že oficiálne ich nepoznáme. Vieme o nich len zo spomienok našich predchádzajúcich životov a oni o nás nevedia vôbec,“
„Žiadne obavy. Nemusíme nič písať, ony napíšu nám. Mám to premyslené do najmenšieho detailu, ale teraz už nemám čas vysvetliť ti to. O minútu musíme byť v spoločenskej miestnosti. Nerád by som sa oneskoril, zvlášť preto, že toto je náš prvý deň tu. Mali by sme urobiť dobrý dojem inak z nás Ricardo v nasledujúcich mesiacoch nespustí oči. A nič také skutočne nepotrebujeme,“ dohovoril chvatne a vyskočil s pohovky. Etanovi stačil jediný pohľad na hodinky a bol mu v pätách. Ešte šťastie, že spoločenská miestnosť bola tak blízko. Jej dvere boli otvorené a ticho, ktoré tam vládlo naznačovalo , že sa v jednej miestnosti stretlo niekoľko úplne neznámych detí, ktoré sa navzájom premeriavali a hodnotili. V okamžiku, ako vkročili dnu oheň v kozube vzplanul, zozelenel a z plameňov vystúpil Ricardo. Rýchle preletel sčítajúcim pohľadom po chlapcoch roztrúsených po miestnosti a spokojne prikývol. ,Boli všetci, aj keď dvojčatá LeBlanc museli vstúpiť v poslednej minúte, pretože stáli tesne pri dverách. Ale na tom nezáležalo. Dôležité bolo to, že tam boli a boli tam včas,´ mihlo sa mu hlavou, keď kráčal do stredu izby.
„Ešte raz vás všetkých vítam na pôde Kráľovskej magickej akadémie. Slávnostný začiatok školského roka sa odohráva vo väčšine prípadov vo Veľkej sále hlavnej budovy. Tam sa k vám krátko prihovorí riaditeľ školy profesor Arno Cochet a potom sa vrátime spoločne sem. Jedáleň, v ktorej sa budete stravovať sa nachádza na prízemí tejto budovy a je prístupná jen prvému ročníku a desiatnikom,“ pozrel na hodiny a hodil pohľad ku kozubu. „Teraz sa premiestnime cez kozub do Veľkej sály. Počas príhovoru budete stáť uprostred sály a rukami za chrbtom a mierne rozkročení,“ inštrukcie boli sprevádzané požadovaným postojom. „Nebude hovoriť, všetky komentáre, ktoré vás eventuálne napadnú, pripomienky a otázky si pamätajte a prednesiete ich na našom spoločnom večernom zhromaždení. Pripomienky posuniem príslušným zamestnancom školy pokiaľ ich uznám za odôvodnené. Všetky vaše prípadné otázky zodpoviem hneď, ak nebudem vedieť odpoveď, najskôr ju zistím a potom vám poviem,“ hovoril a pri tom chodil medzi chlapcami a opravoval ich postoj do požadovanej formy. Potom mávol rukou ku krbu. Tam sa na stolíku, ktorý sa objavil vedľa bočného mramorového stĺpca zhmotnila veľká alabastrová misa naplnení zeleným práškom. Nabral ho trochu medzi prsty, hodil do plameňov a keď zozeleneli vstúpil dnu. „Veľká sála!“ zvolal nahlas, aby ho všetci dobre počul a zmizol v zelenom víre. Chlapci poškuľujúc jeden po druhom pristupovali ku kozubu, naberali prášok, hádzali do plameňov a mizli spoločne s hučiacimi zelenými plameňmi.
Veľká sála centrálnej administratívnej budovy Kráľovskej magickej akadémie bola rozsiahla a bohato vyzdobená. Mala obdĺžnikový tvar podobný katedrále , len povala nebola tak vysoko, bola jednoliata a pretože ju držala mágia neboli potrebné žiadne podporné stĺpy. Podobne ako Rokfortská, bola očarená a teraz na nej žiarili všetky farby dúhy a ich odtiene , ktoré sa postupne prelínali. Čelná stena bola rozdelená vysokými oknami s farebnou vitrážou. Vyzerali ako detské kaleidoskopy a pri dlhšom pohľade na ne mal každý dojem, že sa pohybujú a menia práve tak, ako obrázky v kaleidoskope. Pod nimi bolo neveľké javisko, ku ktorému viedlo niekoľko schodov. Bočné steny boli zaplnené mramorovými kozubmi v ktorých teraz zúrivo burácali zelené plamene a do sály z nich prúdili zástupy chlapcov a dievčat. Každú desiatku viedol jeden starší študent . Desiatnici hneď po príchode do sály zoraďovali svojich zverencov do pravidelných štvorcov po stovke pred stupienkom a potom sa postavili k zadnej stene po oboch stranách veľkých, dvojkrídlových dverí.
Etan stál za Dannanom, ktorý si takmer vykrútil krk, čo sa tak zvedavo obzeral okolo seba. Chlapec za ním bol tmavšej pleti s okrúhlou tvárou a dlhými, čiernymi vlasmi zviazanými do chvosta vzadu na krku. Jeho prenikavé čierne oči mu práve teraz vŕtali dieru do zátylku a musel sa veľmi premáhať, aby sa neotočil. Stáli v predpísanom postoji už skoro minútu, keď sa dvere s rachotom rozleteli a dnu vpochodovalo päť starších študentov, ktorí niesli v rukách perleťovo biele obdĺžnikové vlajky vyzerajúce, akoby boli urobené z morskej peny . Ráznym krokom, ktorý sa ozýval sálou prešli k pódiu, urobili ukážkový čelom vzad , mierne sa rozkročili a opreli tyče vlajok o dlážku vedľa svojej pravej čižmy tak, aby látka visela šikmo dolu. Za nimi o poznanie pomalšie kráčal statný čiernovlasý muž oblečený v slávnostnom slivkovo zelenom habite ozdobenom zlatými insígniami na ramenách a hrudi. Po jeho pravom boku kráčal plavovlasý obor , ktorý sa veľmi zvedavo rozhliadal po nastúpených študentoch. Jeho tmavo bordový habit bol oveľa viac podobný uniforme študentov. Okraje čierneho kabátca , ktorý mal prevesený cez jedno rameno , spájal zlatý pás tiahnuci sa krížom cez jeho široký hrudník. Namiesto topánok mal obuté mäkké čižmy a kráčal plavne, akoby sa ani nedotýkal nohami podlahy. Obaja rýchle prešli k pódiu, vystúpili hore a niekoľko sekúnd si skúmavo prezerali nastúpené rady. Ticho v sále bolo takmer ohlušujúce. Potom tmavovlasý muž postúpil krok dopredu , nedbanlivo mávol a krátko si prečistil hrdlo. V dokonalej akustike sály to zaznelo ako výstrel a všetci študenti sa trochu mykli, ale okamžite sa znovu vracali do postoja upierajúc oči nad hlavu muža pred nimi , kde sa objavili dobre viditeľné veľké zlaté písmená. Vo viacerých jazykoch a písmach tam bolo napísané meno a funkcia hovoriaceho.
,Profesor Arno Cochet, riaditeľ Kráľovskej magickej akadémie.´
„Študentky a študenti prvého ročníka! Vítam vás po prvý krát na pôde Kráľovskej magickej akadémie. Naša škola je prestížne vzdelávacie zariadenie , ktoré prijíma len tých najlepších z najlepších. Vy všetci ste čarovne nadaní a silní čarodejníci a my budeme o desať rokov hrdí na to, že ste u nás študovali . O vaše bezprostredné potreby sa budú starať pridelení desiatnici. Keby sa vyskytli nejaké problémy, ktoré oni nemôžu zvládnuť, obráťte sa na vašich stotníkov. Sú nimi študenti desiateho ročníka, ktorí stoja tu dolu a držia v rukách vlajky vašej stotiny.“ Všetky pohľady na okamžik preskočili k bielym vlajkám a na tvárach študentov a objavil zmätok. ,Sú rovnaké!´ jediná myšlienka zhorela v pohľadoch vracajúcich sa k riaditeľovi. Ten sa len ľahučko usmial a prikývol. „Ja viem, že sú rovnaké, ale to je preto, že si ich najskôr musíte navrhnúť. Každá stotina si navrhne svoj vlastný symbol pre vlajku a ten vás bude sprevádzať počas celého vášho štúdia. Vždy, keď dosiahnete nejaký významný úspech, pripevníme k nej stuhu. Po vašom vyradení bude vlajka uložená v sieni slávy. Navštívte ju a poučte sa z úspechov vašich predchodcov. Stotníkom pre prvú stotinu je Per Anekil,“ chlapec celkom vpravo sklonil mierne hlavu a znovu sa vyrovnal. Súčasne s riaditeľovými slovami sa nad jeho hlavou objavilo jeho meno a funkčné zaradenie.
, Asistent profesora Per Anekin , stotník pridelený k prvej stotine.´
“Stotníkom pre druhú stotinu je Paul Rimblaud,“ ďalší chlapec prikývol v priznaní a mrkol hore na nápis, ktorý žiaril nad jeho hlavou.
,Asistent profesora Paul Rimblaud, stotník pridelený k druhej stotine.´
„Tretiu stotinu vedie Erlend Harbund,“ plavovlasý krásavec sa pri predstavení trochu usmial skôr než prikývol s pohľadom prilepeným na štvorec chlapcov stojacich pred ním. Nápis nad ním si nevšímal, mal oči len pre chlapcov, ktorí boli od tohto dňa jeho zodpovednosťou. „Štvrtú stotinu, tento krát dievčat bude viezť Rosamunde Herriot a poslednú, piatu a neúplnú stotinu vedie Gisela Casta. Oni sú vaši nadriadení, ktorí rozhodujú. Oni budú prenášať naše požiadavky k vám prostredníctvom desiatnikov a vaše požiadavky budú smerovať cez vašich desiatnikov a stotníkov k vášmu vedúcemu ročníka, ktorým je profesor Cami Carlas ,“ ukázal na muža stojaceho po jeho pravici. Plavovlasý muž postúpil o malý krôčik vpred a mierne sa uklonil. Nápisy nad osobami umožnili všetkým zoznámiť sa dôkladne s totožnosťou nadriadených asistentov a profesorov , a predchádzali možným omylom pretože medzi študentmi boli chlapci a dievčatá z celého sveta, z rôznorodých kultúrnych a spoločenských skupín .
„Študentky a študenti prvého ročníka, dievčatá a chlapci,“ oslovil ich s milým, teplým úsmevom na tvári, „ako vedúci vášho ročníka som zodpovedný za vás počas celého školského roka. Je vám všetkým jasné, že nemôžem stáť za vami a ochraňovať vás počas vašich vyučovaní, tréningu a či voľného času. Nieže ho budete mať veľa,“ uchechtol sa a žmurkol na rady dievčat stojacich po jeho ľavici. Vzápätí sa odtiaľ ozval tichý chichot a niektoré z dievčat zružoveli. Etan s povzdychom prevrátil oči a prehltol komentár, ktorý sa mu tlačil na jazyk. „V záujme vašej bezpečnosti sme vypracovali vnútorné pravidlá školy s ktorými vás o chvíľku zoznámia vaši desiatnici. Ich striktné dodržiavanie je nielen v našom, ale hlavne vo vašom záujme. Uvedomte si, že ako vyučovanie, tak tréningy a domáca príprava bude vyžadovať veľa vašich síl magických aj fyzických. Aby sme obmedzili výskyt nehôd na minimum, za nedodržanie týchto pravidiel bude každý previnilec náležite potrestaný. Opakované a úmyselné ignorovanie predpisov sa trestá podmienečným alebo nepodmienečným vylúčením zo školy. Tak to berte vážne, pretože toto nie je téma na diskusiu. Vaše pripomienky, návrhy a nápady uvítame a ak to bude možné aj zrealizujeme. A prvým z nich sú návrhy na vaše stotinové vlajky. Ako vidíte, zatiaľ sú biele, ale to by sa malo zmeniť do konca tohto týždňa. Zamyslite sa, čo by ste na vlajke chceli mať a svoje nápady odovzdajte svojim desiatnikom do piatka. Oni spolu s vami vyberú niekoľko najlepších a postúpia ich vašim stotníkom. On, alebo ona,“ usmial sa v smere dievčat, „má rozhodujúce slovo, alebo hlas pri hlasovaní, ktorý návrh sa zrealizuje. To potom bude vaša stotinová vlajka pre budúcich desať rokov. Vyberajte správne, nič sa už nebude meniť. A na záver mojej reči pripomínam stotníkom a desiatnikom, že dnes večer je naše prvé spoločné stretnutie v Modrej sále , ktoré začne presne o ôsmej hodine.“ Po týchto slovách znovu odstúpil krok dozadu a pozrel na riaditeľa. Ten len prikývol a pozrel k zadnej stene, kde stáli desiatnici.
„Študentky a študenti, váš vedúci ročníka vám zdôraznil nutnosť dodržiavať vnútorný poriadok školy. Jeho úplné znenie nájdete v každej spoločenskej miestnosti a odporúčam vám všetkým veľmi dôsledne si ho preštudovať. Desiatnici vám ukážu jedno z kopírovacích kúziel a každý z vás si môže urobil svoju vlastnú kópiu. Ak si nebudete istý tým, čo konáte podľa predpisov, riaďte sa zdravým rozumom a pokynmi vašich nadriadených. Do budúcich dní vám všetkým prajem veľa úspechov a radosť z nových znalostí, ktoré vám náš vysoko odborný pedagogický zbor s potešením bude odovzdávať. Desiatnici,“ zavelil a pozrel k zadnej stene, kde sa študenti ôsmeho ročníka napli očakávaním, „ prevezmite svoje desiatky a odprevaďte ich do ubytovní.“
Sotva to dopovedal, desiatnici rázne vykročili pomedzi vyrovnané rady a začali sa radiť pred nastúpené desiatky. Ricardo zastal pred desiatkou chlapcov a preletel ich vážnym pohľadom, ktorý varoval každého pred akýmkoľvek narušením poriadku.
„Desiatka, premiestnime sa pomocou krbu. Naša adresa je ,Spoločenská miestnosť 1/2pp´. Adresu vyslovte zrozumiteľne a keby sa vám náhodou stalo, že skončíte v inej miestnosti, nepanikárite , zostaňte na mieste a čakajte. Domáci škriatkovia vás nájdu a dopravia do vašich izieb.“ Z radu pred ním sa ozvalo zafučanie, viacerí chlapci prevrátili oči a zahryzli si do jazyka, aby ho udržali za zubami. Nevšímajúc si ich reakcie obrátil sa a zamieril k jednému z krbov pri pravej stene. Napriek tomu, že na prvý pohľad vyzerali tie krby všetky rovnako, bližší pohľad odhalil niekoľko nenápadných odlišností. Hlavne vo výzdobe bočných stĺpov a krbovej mriežky.
Etan čakajúci v rade pár sekúnd hľadel na zvieratá vytesané v mramore stĺpov a pokúšal sa spomenúť si na ich meno, keď ho Dannam prudko štuchol do boku a myknúc hlavou, posielal ho do burácajúcich plameňov. Ešte hodil posledný pohľad na stĺp a prekročil mriežku nahlas a zreteľne vyslovujúc smiešnu adresu ich spoločenskej miestnosti. ,Tak toto bude prvé, čo sa tu musí zmeniť´, zaumienil si, keď ho oheň vcucol do víru a v zlomku sekundy ho preniesol z jedného konca rozľahlého pozemku na druhý.
Komentáře
Přehled komentářů
No jsem zvědavý, jak tam chtějí ty holky nalákat. Jestli je Hermiona a její dvojče odrazem té v předloze, tak bude mít sice ambice studovat prestižní školu, ale zároveň jí bude vadit vojenský střih celého toho ústavu. Holky navíc budou mít sice slušnou fyzičku, ale žádnou zkušenost s bojovými sporty. Chlapci budou muset mít zatraceně dobrý sloh, aby je k něčemu takovému přesvědčili, ale mají ještě trochu času, aby jejich zájmy nasměrovali správným směrem.
Mimochodem jsem za tu Hermioninu sestru velmi rád, protože si nedokážu představit, jaká rivalita by se mezi bratry rozpoutala, i když na druhou stranu by o napětí nebyla nouze.
Ten přívlastek královská je myslím v názvu té školy navíc. Amerika vždycky měla silnou protimonarchistickou tradici a nevěřím, že by tomu v kouzelnickém světě bylo jinak. Kanada nebo Austrálie jsou něco jiného, jejich hlavou je stále Britská královna a přívlastek královský by tam byl tudíž oprávněný.
Zaujímavý príbeh
(ebrova, 24. 8. 2012 17:49)teším sa na každé pokračovanie, podobne ako vovšetkých tvojich poviedkach
:)
(aurora, 24. 8. 2012 16:08)jaj tak to musi byť mega veľká škola ak prvákov je takéto množstvo :) teším sa na pokračovanie a som zvedavá ako sa chcú zoznámiť s dievčatami :)
páni
(Lily, 24. 8. 2012 12:55)
zajímavé.. tak alespoň už chápu, jak to bude s Hermionou a sestrou..
jsem jen celkem zvědavá jak vymyslíš tu jejich interakci.., ale zatím super, fakt
To jsem zvědavý
(Rankl, 30. 8. 2012 17:20)