18. Narodeniny
18. Narodeniny
Nebola tam! Ich poklad plný tajomstiev bol preč! Na ceste medzi telocvičňou a tajnou chodbou ich ulovila matka a zavliekla ich do krajčírskej dielne, kde potom hodinu stáli na stupienku a unudene sledovali, ako krajčírky dokončujú ich slávnostné habity. Od okamžiku, ako z nich zostúpili neboli sami ani na chvíľku a na vyzdvihnutie koristi nebol proste čas. Až tesne pred večerou sa im podarilo na chvíľku zmiznúť a zaskočiť do tajnej chodby a čo nájdu? Nič! Dva pára modrých očí obviňujúco civeli na kreslo, akoby ten nehybný kus nábytku bol za jej stratu priamo zodpovedný.
„Je preč!“ zavil Dannan a pozrel na brata s očami širokými ako tanieriky. Myšlienka, ktorá mu plávala hlavou spôsobila, že sa mu na okamžik zatajil dych. Tieto priechody používal okrem nich len jeden človek .
„Otec!“ vydýchli obaja súčasne a zhrbili sa pri myšlienke, že otec našiel výsledok ich pátracej výpravy do západného krídla.
„Tak sa zdá, že sme pri svojich výpravách neboli tak nenápadní, ako sme si mysleli,“ povzdychol si Etan, ale Dannan zachmúrene triasol hlavou.
„Nie, celkom určite to bola náhoda. Otec išiel chodbou a zbadal na kresle skrinku. Je samozrejmé, že ju vzal. On nevie, že aj my tie priechody používame,“ naliehal, ale nedokázal celkom presvedčiť ani sám seba.
„Iste, iste,“ posmieval sa Etan a opatrne vykĺzol z chodby, pretože čas na večeru sa už blížil. V žiadnom prípade nechceli prísť neskoro. Skrinka bola síce zaujímavá, ale nestála im za otcov hnev. Na povale je ešte množstvo zaujímavých vecí, ktoré im túto stratu ľahko vynahradia. „Radšej si švihnime, lebo prídeme neskoro. A toto je oslava našich narodenín!“ zvolal a rozbehol sa dolu chodbou ťahajúc brata za sebou.
Narodeninová oslava bola fantastická. Bolo to tak super!! Na večeru boli ich obľúbené jedlá a po večeri priniesli škriatkovia obrovitánsku päťposchodovú tortu s jedenástimi sviečkami, ktorú chlapci spoločne za ohlušujúceho potlesku všetkých prítomných sfúkli a okamžite sa hrnuli k stolu s darčekmi, ktorý stál v rohu jedálne.
„Pŕŕŕ! Ešte nie,“ zastavil ich otec so smiechom chytajúc ich za rozviate konce plášťov, „darčeky až nakoniec.“
„Ale...,“ dva páry šteňacích očí , ktoré sa na neho na sekundu upreli ho nedokázali obmäkčiť. Možno preto, lebo pohľady neustále poskakovali k hromade balíčkov zabalených v pestrofarebných papieroch.
„Žiadne ale! Teraz je na rade ohňostroj a na ten ste sa predsa tiež veľmi tešili.“
„Áno, ale...,“ túžobné vzdychy a poklesnuté plecia chlapcov to takmer urobili. Keby jedáleň nebola plná hostí, ktorí pomaly vychádzali na balkón, aby sa tešili pohľadu na vodopády farebných iskier vytvárajúcich na oblohe celkom nový fantastický svet, možno by im dovolil otvoriť ich už teraz. Jean Jacques LeBlanc preletel teplým pohľadom po tvárach svojich dvoch synov a s úsmevom pokrútil hlavou.
„Darčeky na vás počkajú vo vašich izbách. Môžete odísť hneď, ako sa skončí ohňostroj,“ upokojoval ich a objímajúc ich okolo ramien, viedol ich oboch na terasu balkónu. Na oblohe sa práve rozprskla prvá svetlica a medzi hviezdami ožil prvý čarovný tvor. Ohnivý drak sa vztýčil, zareval, vypustil oblak ohňa a začal lietať okolo zámockých veží. Čoskoro sa k nemu pridal ďalší a ďalší.
„Nádhera!“ kričal Etan sledujúc ich pohľadom a oči mu svietili nadšením. Už od útleho detstva mal slabosť pre čarovné zvieratá a draky obzvlášť.
„Vidíš, ja som vedela, že také niečo by si nechcel premeškať,“ šepkala mu do ucha matka objímajúc ho jemne okolo pliec. Bokom pozrela s úsmevom na manžela a skôr, než znovu uprela pohľad na oblohu, preletela pohľadom po troch mužoch, ktorých milovala oveľa viac než svoj život. Dnes bol taký šťastný deň. Hoci priniesol aj štipku smútku, pretože v manželovom vrecku sa ukrývala hŕstka listov, ktoré predpovedali skorý odchod oboch jej synov z domu na dlhých desať mesiacov. Deti rástli rýchlejšie než chcela a ona tak túžila ponechať si ich o trochu dlhšie. Ale to boli len sny. Nemohla ich zastaviť a tak sa len usmiala a zdvihla pohľad, aby obdivovala obrovskú Zlatú strelu lietajúcu okolo drakov. Tí po nej chniapali a snažili sa ju chytiť.
„Tam, tam v pravo!“ vyvolával Dannan posmievajúc sa Čínskemu ohnivákovi, ktorý sa krútil okolo svojej osi v márnej snahe chytiť prskajúcu vec. Tá však posledný krát prskla, vyhodila spŕšku zlatých iskier a zhasla. Ohnivák sa prekvapene zastavil a lietajúc okolo veží, hľadal nedovolenú vec. Napokon aj on zbledol a vyhasol tak, ako zvyšok ostatných svetlíc. Oblohu znovu osvetľovali len hviezdy a ustupujúci kosák mesiaca. Bolo už neskoro a hostia sa pomaly začali lúčiť. Chlapci stáli vedľa rodičov a spôsobne ďakovali všetkým za príchod na oslavu a dary, ktoré od nich dostali. A potom, potom boli konečne voľní. Teraz mohli ísť do svojich izieb a rozbaliť darčeky. Rozbehli sa v okamžiku, keď zavreli za sebou dvere do jedálne a ešte nikdy sa im zámok nezdal taký veľký ako dnes večer. A aj keď použili všetky skratky a tajné priechody, ktoré poznali, trvalo im to k ich izbám takmer desať minút. Boli to nekonečné minúty a v hrudiach im vibroval strach, že tie balíčky zabalené v pestrofarebných papieroch zmiznú práve tak , ako zmizla ich korisť z povaly západného krídla. Po prebehnutí cez tretiu chodbu a dve schodiská, si Etan snáď už po miliónty krát povzdychol nad chýbajúcou vnútornou formou prepravy . Nejeden raz to spolu s Dannanom otcovi navrhovali, ale odpoveď bola vždy tá istá.
„Je to výborný spôsob, ako si udržať dobrú kondíciu. Ani si neuvedomíte a počas dňa nabeháte niekoľko kilometrov a zdoláte tisíc schodov. O zvyšok vašich svalov sa postarajú tréneri,“ odbil ich každý raz nevšímajúc si ich zamračené čelá.
„Keď je to taký výborný spôsob udržiavania kondície, prečo sa ostatní po zámku premiestňujú? Nepotrebujú kondíciu?“ Otec sa na námietky len uškrnul pod fúzy a pokrčil plecami, ale prepojiť kozuby a vytvoriť tak vnútornú sieť , aj tak nedovolil.
Posledné metre k dverám spoločnej obývacej izby zdolali sotva lapajúc po dychu.
„Úúúch! Stačilo,“ sípal Etan zvierajúc si bok, v ktorom ho ostro bodalo kŕčovité zvieranie preťažených medzirebrových svalov. „Či sa to otcovi bude páčiť a či nie, začínam pracovať na prepojení aspoň niektorých kozubov. Ja celkom vážne odmietam pobehovať po týchto nekonečných chodbách ako splašený hipogrif,“ fŕkal a tlačil sa cez dvere. Obývacia izba , ktorá bola umiestnená medzi ich spálňami bola zariadená jednoduchým, praktickým nábytkom, ktorý bez väčšej ujmy mohol prežiť aktivitu dvoch dorastajúcich chlapcov. Bola to súčasne ich spoločná herňa a hoci už niekoľko rokov mali veľmi málo času na hru, boli na všetkých dostupných plochách porozkladané spoločenské hry v rôznom stupni rozohranosti. Toto bolo ich teritórium, na ktoré im nikto nesmel ani siahnuť. Zúfalí domáci škriatkovia tu mohli akurát tak raz za čas odstrániť chuchvalce prachu, ale nesmeli sa ani len dotknúť rozložených hier. Im patril ich prvý pohľad vždy, keď vstúpili do izby a ak mali náhodou trochu času a niektorá z nich chytila ich záujem, proste sa posadili a pokračovali tam, kde predtým skončili. Ale nie dnes. Dnes im nevenovali ani jediný pohľad, ale okamžite zamierili k svojim spálňam.
„Ja som to vedel!“ zajasal Etan, keď rozrazil dvere a pohľadom prehrabal pomerne veľkú hromadu balíkov a balíčkov, ktorá zaberala väčšinu jeho postele. V tom dlhom boxe nemohlo byť nič iné, len metla. Nová závodná metla, o ktorú rodičov prosíkali už niekoľko mesiacov. Dannan za jeho chrbtom sa mykol, napoly sa otočil, aby skontroloval brata, ale potom sa tiež vrhol vpred a otvárajúc dvere pohľadom hľadal vytúžený dar.
„Je tu!“ volal vyťahujúc dlhý pevný box z pod ostatných balíkov a netrpezlivo trhal zlatý obal. S rukami trasúcimi sa netrpezlivosťou ho otvoril a potom len zostal zízať s ústami pootvorenými na tú krásu. Ó áno! Bola to metla a bolo to TÁ metla. , Nový model Víchrovníka s doplnkovým špeciálnym vybavením, ktoré otec celkom určite ešte doplní o zvláštne bezpečnostné kúzla a matka sa im tam bude snažiť pridať lepiace kúzlo, aby z tohto žihadla nespadli. Ale čo by to bolo za potešenie z rýchlosti, keby tam nebol aspoň kúštiček možného nebezpečenstva? Ona by ich najradšej ešte stále videla behať s trojkolkami,´ myslel si , vytiahol metlu z puzdra a pozorne si ju prezeral.
„Vedel som že to bude dar, ktorý otvoríte prvý,“ ozval sa od dverí otcov hlas a Dannan zdvihol pohľad od lesklej rúčky metly. Obaja rodičia stáli vo dverách ich obývačky a láskavo sa usmievali. Mamine svetlobelasé oči žiarili láskou a štipkou obavy, keď sa pozerala na nich a ich vysnenými darmi v rukách .
„Ocko!“ zajačal Etan a vybehol z izby metlu v rukách a oči ako dve hviezdy. „Je práve taká, ako som si ju predstavoval! Pozri na to usporiadanie vetvičiek!“ vyvolával strkajúc koniec metly otcovi do tváre.
„Vidím,“ Jean jemne odstránil metlu z blízkosti svojich očí a mykajúc obočím pozrel na zvyšok darčekov, ktoré nepovšimnuté ležali na posteliach, „ len dúfam, že aj ostatné dary sa vám budú páčiť aspoň tak, ako tieto metly.“ Obaja synovia sklopili zahanbene oči a na lícach im vyskočili ružové škvrny. Etan pomaly sklonil metlu a pozrel na rodičov.
„Určite budú, ale toto bolo naše najväčšie prianie a teraz,“ obzrel sa hore darčekov, otočil sa, aby sa vrátil do izby, ale otcova ruka ho zadržala.
„My rozumieme, syn,“ povedal mäkko s úsmevom na perách a siahol do vrecka, „ale dnešný deň je výnimočný nielen preto, že máte narodeniny, ale dnes prišli aj prvé listy z okolitých škôl,“ vytiahol za hrsť listov a triediac ich podľa mena, podával ich synom. Obaja chlapci zvážneli a dychtivými očami si prezerali veľké obálky s mohutnými pečaťami v strede.
„Durmstrang, Rokfort, Merlinova akadémia, Beauxbaton, Olympia, Collegum Romanum a...,“ Etan zvraštil obočie a v zmätku pozrel na otca, „Salemský inštitút? Nie je to náhodou škola len pre dievčatá?“
„Ja nič také nemám,“ mumlal Dannan a horúčkovite sa prehraboval v svojich v listoch. Keď podobný list nenašiel, pozrel na brata, oči mu zasvietili a na tvári sa mu usadil prešibaný úškľabok. „Možno si podľa fotografií mysleli, že si dievča,“ uprel pohľad na Etanovu tvár a dlhé, zvlnené vlasy, ktoré teraz trčali v neporiadku na všetky strany.
„Ja nevyzerám ako dievča!“ rozhneval sa Etan a zamračene ho prebodával pohľadom. Neotvorený list strčil späť do otcovej ruky a obrátil sa bratovi chrbtom.
„Nie, celkom určite nevyzeráš ako dievča, miláčik,“ utišovala ho matka a hnevlivo pokrútila hlavou s pohľadom na Dannanovej rozškľabenej tvári. „Dostať akceptáciu aj odtiaľ je proste vyjadrenie ich obdivu k tvojim schopnostiam. Každá škola, ktorá vám poslala svoje pozvánky poskytuje trochu iný typ vzdelania a Salem je zameraný na duchovnú stránku mágie. Vedecká komisia inštitútu bola nadšená výsledkami tvojich testov a v tvojom prípade boli ochotní urobiť výnimku.“
„Och, muž!“ jačal Dannan . „Vieš si to predstaviť, sám medzi toľkými dievčatami?“
„Prečo ste posielali moje výsledky do Salemu?“ šomral znechutene Etan a zazeral na matku, ktorá sa ticho chichotala a krčila plecami.
„Bol to omyl. Škriatkovia poslali vaše výsledky do všetkých dostupných škôl, takže je možné, že dostanete ešte niekoľko desiatok listov s prihláškami. Budete mať veľmi ťažký čas vybrať si s pomedzi toľkých škôl tú najlepšiu.“
„A keď už sme pri tom,“ začal otec a jeho tvár zvážnela, „musíme s vami o niečom hovoriť,“ ukázal na okrúhly stolík v strede izby , okolo ktorého stálo niekoľko kresiel. Chlapci najskôr nechápavo civeli, ale keď sa matka pohodlne usadila v jednom z nich, sadli si tiež a spýtavo si rodičov prezerali. Toto určite nebol obvyklý spôsob ich správania a tak obaja boli veľmi zvedaví.
„O čom?“ vyzvedal Dannam kladúc metlu vedľa kresla a celkom podvedome potiahol bielym pešiakom o jedno pole. Šachová partia bola na tomto stole už celú večnosť, pretože nikto z nich si nepamätal, kto je práve na ťahu. Otec odložil z kresla hromadu časopisov, usadil sa a poslal čierneho koňa do akcie, ktorá ohrozila hneď niekoľko bielych figúrok. Dannam zvraštil obočie a špúliac pery civel na šachovnicu.
„Jean!“ štekla netrpezlivo matka a Etan sa pousmial popod nos keď videl, ako otcom myklo.
„Ach, áno, samozrejme, “ potriasol hlavou a posunul sa v kresle tak, aby súčasne videl na oboch synov. „Nebudem to zbytočne naťahovať, je už veľa hodín a obaja by ste mali byť v posteli. Ale dnes je zvláštny deň a preto urobíme výnimku. Tak k tým listom,“ Etan pobavene pozoroval, ako si otec nervózne trie zátylok a matka na neho odsudzujúco uprene civí. ,Lezie to z neho, ako z chlpatej deky,´ pomyslel si a trochu ho tá myšlienka znepokojila. ,Čo také nepríjemné musí povedať, že je taký nervózny?´ pýtal sa sám seba a posadil sa v kresle rovnejšie vystužujúc sa vydržať čokoľvek, čo malo prísť. „Potrebuje dostatok informácií, aby ste sa mohli rozhodnúť správne. Vaša matka a ja sme vám plne k dispozícii a odpovieme na vaše otázky podľa nášho najlepšieho vedomia. Tu..,“ vytiahol z vrecka niekoľko skrútených pergamenov, „je hodnotenie a porovnanie jednotlivých škôl, z ktorých by ste eventuálne mohli dostať prihlášku. Vyzval som všetkých svojich známych , aby mi napísali svoje názory na vzdelanie poskytované školami v ktorých absolvovali a na možnosti, ktoré ponúkajú. To vám veľa prezradí o skutočných podmienkach v jednotlivých školách. Nie tie oficiálne bláboly, ale zasvätené vedomosti pochádzajúce zo skúseností absolventov. Okrem toho...,“ jeho pohľad zablúdil k matke a potom pod jej povzbudivým úsmevom si znovu povzdychol a opätovne siahol do vrecka. Musel ho mať ošetrené s nezistiteľným rozširujúcim kúzlom lebo skrinka, ktorú z neho vytiahol sa do žiadneho normálneho vrecka nemohla zmestiť. Obaja chlapci vytreštili oči , pretože to bola tá istá skrinka, ktorú sami, vlastnoručne priniesli z povaly nad západným krídlom a ktorá sa tak záhadne stratila z kresla v tajnom priechode. Záhada bola vyriešená, podozrenie potvrdené, ale čo mala práve ich korisť čo robiť s rozhodovaním, do ktorej školy nastúpia v septembri?
„Ale...to...tá...,“ blabotal Dannan , ukazoval na skrinku a vyzývavo zízal na Etana, aby mu pomohol. Ten len krčil plecami a spýtavo prechádzal pohľadom po rodičoch v snahe nájsť záchytný bod toho, čo sa deje.
„Áno, áno. Ja viem...,“ otec sa ticho zachechtal a položil skrinku na šachovnicu , odkiaľ predtým nešetrne zmietol šachové figúrky.
„Pozor! Čo to robíš, ešte sme nedohrali! Jaj! Moja noha!“ Malé postavičky sa váľali na hromade a nahlas protestovali proti hrubému zaobchádzaniu, ale otec si ich nevšímal.
„Som vám skutočne vďačný za prinášanie jej dolu z povaly . Skoro som na to zabudol a len keď som ju videl ležať na tom kresle, spomenul som si, že ste ma veľmi dôrazne žiadali, aby som vám ich doručil ešte pred tým, než sa rozhodnete, ktorú školu budete navštevovať. A aj keď mi vaša iniciatíva ušetrila hromadu času, musím vás oboch varovať. Dostali ste sa do tých častí zámku, kde sú uložené artefakty, ktoré naša rodina zbierala po celé stáročia. Väčšina tých vecí je zaistená ochrannými kúzlami, ktoré vás môžu nepekne zraniť a niektoré sú veľmi nebezpečné.“
„Ty si po celý čas vedel, že prehľadávame zámok! A my sme si mysleli, že sme nenápadní, “ zvolal Etan, ktorému sa už podarilo zaklapnúť sánku a spamätať sa z prekvapenia.
„V tomto zámku nemôžete urobiť nič, o čom by som nevedel,“ zasmial sa otec a matka sa na nich láskavo usmievala. „Na stenách visia portréty našich predkov , vo výklenkoch sú brnenia a dom je plný škriatkov. Bol som neustále informovaný o vašich pohyboch. Zámok je váš domov a vy máte právo poznať každý jeho kút. Nechali sme vás s matkou preskúmať ho bez nášho priameho dohľadu a zasahovania, ale súčasne sme sa uistili, že sa zo svojich výprav vrátite v jednom kuse. Aj naďalej vám nehodláme vo vašich ďalších prieskumoch prekážať, ale žiadame vás, aby ste odteraz boli mimoriadne opatrní.“ Dannan pri tých slovách vrhol rýchly pohľad k bratovi a zahanbene sklonil hlavu, ale našťastie si to otec nevšimol a bez prerušenia pokračoval ďalej. „Niektoré kliatby, s ktorými sa môžete pri týchto vašich prieskumoch stretnúť , sa už dávno nepoužívajú a preto nemôžete vedieť, ako ich odstrániť. Buďte opatrní a ak niečo nepoznáte, radšej potlačte svoju zvedavosť a nechajte tieto veci na pokoji.“
„My sme vždy opatrní, otec,“ pokojne ho ubezpečil Etan a ani nemrkol, keď sa na Dannanových lícach objavili ružové škvrny.
„To som naozaj rád a som presvedčený, že ktorúkoľvek zo škôl si vyberiete, budete úspešní.“
„Áno, ale ešte pred tým , než otvoríte prvý týchto listov,“ matka ukázala na listy, ktoré chlapci zvierali v rukách, „ musíme otvoriť túto šperkovnicu.“
„Prečo?“ Dannan zvraštil obočie a prekvapene sa pozrel na otca. „Čo má náš nález spoločné s listami?“
„To hneď uvidíš,“ zatriasol zápästím a spustil do dlane prútik. Pod pozorným pohľadom chlapcov sa jeho špičkou zľahka dotkol prostredného kameňa na vrchnáku , ten sa okamžite otvoril a odhalil veľké množstvo drobných fľaštičiek naplnených striebristou látkou. Obaja chlapci, ktorí sa zvedavo predklonili, aby videli do vnútra skrinky a potom sa zmätene pozreli na rodičov.
„Spomienky?“ Dannan sa sklamane oprel do kresla a zmrštil nos. „Dúfal som , že tam bude niečo zaujímavejšie.“
„Čo môže byť zaujímavejšie než spomienky?“ matka prekvapene zdvihla hlavu a zamračila sa. Etanov pohľad preskočil z listov na kôpku pergamenov, v ktorých boli interné hodnotenia okolitých škôl a na tvári sa mu usadil samoľúby úškľabok. ,Toto bude niečo podobné. Len nechápem, prečo to bolo uložené na povale,´ pomyslel si, siahol do šperkovnice a vytiahol jednu z fľaštičiek von
„Sú o školách?“ spýtal sa a prevracajúc ju v prstoch pozoroval, ako sa chuchvalce striebristej látky v jej vnútri prevaľujú a iskria vo svetle sviečok.
„Aj,“ prikývol otec a po tretí krát siahol do vrecka. „Ale skôr, než sa do nich ponoríte, mali vy ste si prečítať tieto listy. Vytiahol dva hrubé zvitky pergamenu, jeden bol omotaný hrubou červenou stuhou podal Etanovi a ten druhý, ktorý ovíjala zelená stuha skončil v Dannanovej natiahnutej ruke. „Toto nebude zábavné čítanie a tak by som vám odporúčal, nechať si to na zajtra. Keď prečítate listy budete tým spomienkam rozumieť lepšie.“
Po odchode rodičov sa Etan spustil unavene do kresla, zvitok pergamenov, ktorý doteraz zvieral v ruke hodil na stôl a obidvomi rukami si potrel tvrdo tvár. Dannan stál vedľa kresla a zamyslene si žul spodnú peru. Potom pozrel na brata a pokrčil ramenami.
„Dobre, to bolo nemotorné,“ poznamenal a nepohodlne sa ošil. „Neviem, či ma naše výpravy za tajomstvami nášho zámku ešte budú baviť keď viem, že nás rodičia tak tesne sledujú. Kde je tu dobrodružstvo, ak ti otec s mamou neustále nazerajú ponad plece?“
„Presne,“ povzdychol si Etan , ale potom sa odrazu uškrnul a pomykal obočím opatrne spúšťajúc prútik do dlane. „Možno nie až tak tesne. Musí vedieť, že používame prúty, ale celkom určite nevie, že ich máme takú zásobu. To sa bude v budúcnosti hodiť. Nech pôjdeme do ktorejkoľvek z týchto škôl, náhradný prút, alebo radšej niekoľko, bude zabalený na dne našich kufrov.“
„To nemyslíš vážne. Do kufra? Ty chceš naše tajné prúty držať v mieste, kde ich ktokoľvek môže nájsť?“ zvolal Dannan lomiac teatrálne ruky a potom zašmátral na krku pod vysokým golierom košele a vytiahol kúsok šnúrky. Na nej, ukrytý pred zrakmi všetkých bolo vrecúško , ktoré nikdy neodkladali a kam sa napriek jeho nepatrnej veľkosti zmestilo takmer čokoľvek. V prípade nutnosti by sa tam dal napchať celý tento zámok aj s obyvateľmi . „Toto, toto je miesto, kam pôjdu všetky prúty, ktoré sme tu našli a ešte mnoho iných vecí. Takže, hoci pocit rodičov dýchajúcich nám za krk nebude príjemný, v našich výpravách budeme pokračovať s nádejou, že nájdeme veľa vecí, ktoré budú v budúcnosti užitočné pri našich skutočných dobrodružstvách.“
„Správne,“ Etan odrazu vyskočil a pozrel k svojej spálni. „ Tam budeme držať aj naše nové závodné metly a ostatné dary, ktoré na nás mimochodom ešte stále čakajú neotvorené,“ volal a hnal sa k spálni. Ani Dannan nezaostával a o niekoľko sekúnd sa už z oboch izieb ozývali škrípavé zvuky trhaného obalu a nadšené vzdychy, keď balíky odhalili svoje tajomstvá.
„Ach! Dann! Poď sa pozrieť! Ja tomu nemôžem uveriť!“ vydýchol Etan a v posvätnej hrôze zízal do otvoreného boxu s očami ako dva taniere.
„Čo sa deje?“ zajačal Dannan a s neotvoreným obdĺžnikovým puzdrom v ruke dupal do bratovej izby.
„Vidíš to čo ja?“ pýtal sa Etan a ani na okamžik neodtrhol pohľad od obsahu boxu. Dannan zdvihol spýtavo obočie, ale ochotne vyskočil na posteľ a nakláňajúc sa ponad hromadu pokrčených obalov, nazrel pod vrchnák. V nasledujúcej sekunde stuhol , jeho oči postupne vyliezali z jamiek a sánka sa strácala v halde farebného papiera. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým bol znovu schopný slov.
„To je...to sú,“ habkal preskakujúcim hlasom .
„Meč a dve obradné dýky,“ Etan zdvihol malú kartičku s prianím od ich trénera šermu a neveriacky krútil hlavou. „Stanley Marlowe nás uznal za hodných vlastniť skutočné zbrane a otec mu to dovolil,“ šepkal a nespúšťal z lesklých čepelí oči. Zato Dannan horúčkovite šmátral po uzávere na jeho vlastnom boxe, ktorý doteraz kŕčovito zvieral v ruke. V okamžiku, keď sa mu ho podarilo otvoriť vydýchol nadšením a aj trochou úľavy. A jeho boxe sa na zelenom hodvábe, ktorým bol vystlaný leskli podobné zbrane a jediný rozdiel medzi nimi bol vo výzdobe rukovätí. Na Etanovým boli krvavo červené rubíny a na jeho jasné zelené smaragdy.
„Sú nádherné,“ zvolal a jemne prešiel ukazovákom po runách, ktoré boli vlisované do čepelí. „Algiz pre mocnú ochranu, anzus pre požehnanie bohov, uruz pre dokonalosť a teiwaz pre boj a víťazstvo. Toto sú mocné zbrane a bojovať s nimi bude česť. Je to prejav veľkej dôvery v naše schopnosti a my ju nesmieme sklamať,“ zvolal , ale Etan ho blahosklonne poklepal po pleci.
„My nesklameme dôveru, ktorú do nás vkladajú, ale to neznamená, že sa pri tom nemôžeme pobaviť. Pre niekoľko nasledujúcich rokov asi bude lepšie dať na ostria ochranné kúzlo, aby sme si náhodou neodrezali ruku. Inak sa budem báť, vziať ich odtiaľ von,“ poklopal po puzdre a zasmial sa. „Tie ostria sú ako žiletky a neopatrný dotyk by mohol spôsobiť nešťastie. Ale v boji budú neoceniteľné.“
„Samozrejme, my sme čarodejníci, kde čakáš, že sa dostaneme do situácie v ktorej by sme mohli použiť zbrane pre boj zblízka? Doba samurajov už dávno minula a teraz by som pre boj skôr privítal muklovský guľomet.“
„Ach! Tebe už prút nestačí?“ uškieral sa Etan , zatvoril puzdro a odložil ho bokom. „Strelných zbraní sa ti zachcelo? Len nech ťa nepočuje otec, to by sa mu určite nepáčilo. Vieš ako si zakladá na tradícii.“
„Áno? A prečo teda musíme každý piatok stráviť dve hodiny na strelnici? Neviem, či existuje strelná zbraň, z ktorej sme ešte nestrieľali. Možno nejaký raketomet,“ uvažoval hľadiac zasnene do diaľky.
„Ty pako!“ rozosmial sa Etan a vrazil do brata tak silno, až sa prepadol dolu z postele. „Raketomet nie je osobná zbraň, ale zbraň hromadného ničenia. Už zase si na hodine nedával pozor!“
„Aj prút je zbraň hromadného ničenia a nosím ho osobne na mojej osobe,“ šomral Dannan zbierajúc sa zo zeme. Zozbieral puzdro, ktoré sa na šťastie pri páde zatvorilo a otáčajúc sa bratovi chrbtom kráčal von z izby. „Idem si rozbaliť zvyšok darčekov a spať. Je už neskoro a zajtra máme hneď z rána kondičný tréning. Ak sa nevyspím, odpadnem po prvom kole. A takú radosť Takovi neurobím,“ prehodil ponad plece a zavrel za sebou dvere. Etan uznal, že na tých slovách môže byť štipka múdrosti a tak vlnou prútika odstránil roztrhané a pokrčené papiere, dary aj s vizitkami darcov uložil na písací stôl a zaliezol do postele. Zajtra začne prvý deň ich nového života. Majú jedenásť a dvere do dospelosti sa pre nich už pootvorili. Narodeninové rady boli toho jasným dôkazom . Usmial sa , mávnutím ruky zhasol sviece a zavŕtal sa hlbšie medzi prikrývky.
Nebola tam! Ich poklad plný tajomstiev bol preč! Na ceste medzi telocvičňou a tajnou chodbou ich ulovila matka a zavliekla ich do krajčírskej dielne, kde potom hodinu stáli na stupienku a unudene sledovali, ako krajčírky dokončujú ich slávnostné habity. Od okamžiku, ako z nich zostúpili neboli sami ani na chvíľku a na vyzdvihnutie koristi nebol proste čas. Až tesne pred večerou sa im podarilo na chvíľku zmiznúť a zaskočiť do tajnej chodby a čo nájdu? Nič! Dva pára modrých očí obviňujúco civeli na kreslo, akoby ten nehybný kus nábytku bol za jej stratu priamo zodpovedný.
„Je preč!“ zavil Dannan a pozrel na brata s očami širokými ako tanieriky. Myšlienka, ktorá mu plávala hlavou spôsobila, že sa mu na okamžik zatajil dych. Tieto priechody používal okrem nich len jeden človek .
„Otec!“ vydýchli obaja súčasne a zhrbili sa pri myšlienke, že otec našiel výsledok ich pátracej výpravy do západného krídla.
„Tak sa zdá, že sme pri svojich výpravách neboli tak nenápadní, ako sme si mysleli,“ povzdychol si Etan, ale Dannan zachmúrene triasol hlavou.
„Nie, celkom určite to bola náhoda. Otec išiel chodbou a zbadal na kresle skrinku. Je samozrejmé, že ju vzal. On nevie, že aj my tie priechody používame,“ naliehal, ale nedokázal celkom presvedčiť ani sám seba.
„Iste, iste,“ posmieval sa Etan a opatrne vykĺzol z chodby, pretože čas na večeru sa už blížil. V žiadnom prípade nechceli prísť neskoro. Skrinka bola síce zaujímavá, ale nestála im za otcov hnev. Na povale je ešte množstvo zaujímavých vecí, ktoré im túto stratu ľahko vynahradia. „Radšej si švihnime, lebo prídeme neskoro. A toto je oslava našich narodenín!“ zvolal a rozbehol sa dolu chodbou ťahajúc brata za sebou.
Narodeninová oslava bola fantastická. Bolo to tak super!! Na večeru boli ich obľúbené jedlá a po večeri priniesli škriatkovia obrovitánsku päťposchodovú tortu s jedenástimi sviečkami, ktorú chlapci spoločne za ohlušujúceho potlesku všetkých prítomných sfúkli a okamžite sa hrnuli k stolu s darčekmi, ktorý stál v rohu jedálne.
„Pŕŕŕ! Ešte nie,“ zastavil ich otec so smiechom chytajúc ich za rozviate konce plášťov, „darčeky až nakoniec.“
„Ale...,“ dva páry šteňacích očí , ktoré sa na neho na sekundu upreli ho nedokázali obmäkčiť. Možno preto, lebo pohľady neustále poskakovali k hromade balíčkov zabalených v pestrofarebných papieroch.
„Žiadne ale! Teraz je na rade ohňostroj a na ten ste sa predsa tiež veľmi tešili.“
„Áno, ale...,“ túžobné vzdychy a poklesnuté plecia chlapcov to takmer urobili. Keby jedáleň nebola plná hostí, ktorí pomaly vychádzali na balkón, aby sa tešili pohľadu na vodopády farebných iskier vytvárajúcich na oblohe celkom nový fantastický svet, možno by im dovolil otvoriť ich už teraz. Jean Jacques LeBlanc preletel teplým pohľadom po tvárach svojich dvoch synov a s úsmevom pokrútil hlavou.
„Darčeky na vás počkajú vo vašich izbách. Môžete odísť hneď, ako sa skončí ohňostroj,“ upokojoval ich a objímajúc ich okolo ramien, viedol ich oboch na terasu balkónu. Na oblohe sa práve rozprskla prvá svetlica a medzi hviezdami ožil prvý čarovný tvor. Ohnivý drak sa vztýčil, zareval, vypustil oblak ohňa a začal lietať okolo zámockých veží. Čoskoro sa k nemu pridal ďalší a ďalší.
„Nádhera!“ kričal Etan sledujúc ich pohľadom a oči mu svietili nadšením. Už od útleho detstva mal slabosť pre čarovné zvieratá a draky obzvlášť.
„Vidíš, ja som vedela, že také niečo by si nechcel premeškať,“ šepkala mu do ucha matka objímajúc ho jemne okolo pliec. Bokom pozrela s úsmevom na manžela a skôr, než znovu uprela pohľad na oblohu, preletela pohľadom po troch mužoch, ktorých milovala oveľa viac než svoj život. Dnes bol taký šťastný deň. Hoci priniesol aj štipku smútku, pretože v manželovom vrecku sa ukrývala hŕstka listov, ktoré predpovedali skorý odchod oboch jej synov z domu na dlhých desať mesiacov. Deti rástli rýchlejšie než chcela a ona tak túžila ponechať si ich o trochu dlhšie. Ale to boli len sny. Nemohla ich zastaviť a tak sa len usmiala a zdvihla pohľad, aby obdivovala obrovskú Zlatú strelu lietajúcu okolo drakov. Tí po nej chniapali a snažili sa ju chytiť.
„Tam, tam v pravo!“ vyvolával Dannan posmievajúc sa Čínskemu ohnivákovi, ktorý sa krútil okolo svojej osi v márnej snahe chytiť prskajúcu vec. Tá však posledný krát prskla, vyhodila spŕšku zlatých iskier a zhasla. Ohnivák sa prekvapene zastavil a lietajúc okolo veží, hľadal nedovolenú vec. Napokon aj on zbledol a vyhasol tak, ako zvyšok ostatných svetlíc. Oblohu znovu osvetľovali len hviezdy a ustupujúci kosák mesiaca. Bolo už neskoro a hostia sa pomaly začali lúčiť. Chlapci stáli vedľa rodičov a spôsobne ďakovali všetkým za príchod na oslavu a dary, ktoré od nich dostali. A potom, potom boli konečne voľní. Teraz mohli ísť do svojich izieb a rozbaliť darčeky. Rozbehli sa v okamžiku, keď zavreli za sebou dvere do jedálne a ešte nikdy sa im zámok nezdal taký veľký ako dnes večer. A aj keď použili všetky skratky a tajné priechody, ktoré poznali, trvalo im to k ich izbám takmer desať minút. Boli to nekonečné minúty a v hrudiach im vibroval strach, že tie balíčky zabalené v pestrofarebných papieroch zmiznú práve tak , ako zmizla ich korisť z povaly západného krídla. Po prebehnutí cez tretiu chodbu a dve schodiská, si Etan snáď už po miliónty krát povzdychol nad chýbajúcou vnútornou formou prepravy . Nejeden raz to spolu s Dannanom otcovi navrhovali, ale odpoveď bola vždy tá istá.
„Je to výborný spôsob, ako si udržať dobrú kondíciu. Ani si neuvedomíte a počas dňa nabeháte niekoľko kilometrov a zdoláte tisíc schodov. O zvyšok vašich svalov sa postarajú tréneri,“ odbil ich každý raz nevšímajúc si ich zamračené čelá.
„Keď je to taký výborný spôsob udržiavania kondície, prečo sa ostatní po zámku premiestňujú? Nepotrebujú kondíciu?“ Otec sa na námietky len uškrnul pod fúzy a pokrčil plecami, ale prepojiť kozuby a vytvoriť tak vnútornú sieť , aj tak nedovolil.
Posledné metre k dverám spoločnej obývacej izby zdolali sotva lapajúc po dychu.
„Úúúch! Stačilo,“ sípal Etan zvierajúc si bok, v ktorom ho ostro bodalo kŕčovité zvieranie preťažených medzirebrových svalov. „Či sa to otcovi bude páčiť a či nie, začínam pracovať na prepojení aspoň niektorých kozubov. Ja celkom vážne odmietam pobehovať po týchto nekonečných chodbách ako splašený hipogrif,“ fŕkal a tlačil sa cez dvere. Obývacia izba , ktorá bola umiestnená medzi ich spálňami bola zariadená jednoduchým, praktickým nábytkom, ktorý bez väčšej ujmy mohol prežiť aktivitu dvoch dorastajúcich chlapcov. Bola to súčasne ich spoločná herňa a hoci už niekoľko rokov mali veľmi málo času na hru, boli na všetkých dostupných plochách porozkladané spoločenské hry v rôznom stupni rozohranosti. Toto bolo ich teritórium, na ktoré im nikto nesmel ani siahnuť. Zúfalí domáci škriatkovia tu mohli akurát tak raz za čas odstrániť chuchvalce prachu, ale nesmeli sa ani len dotknúť rozložených hier. Im patril ich prvý pohľad vždy, keď vstúpili do izby a ak mali náhodou trochu času a niektorá z nich chytila ich záujem, proste sa posadili a pokračovali tam, kde predtým skončili. Ale nie dnes. Dnes im nevenovali ani jediný pohľad, ale okamžite zamierili k svojim spálňam.
„Ja som to vedel!“ zajasal Etan, keď rozrazil dvere a pohľadom prehrabal pomerne veľkú hromadu balíkov a balíčkov, ktorá zaberala väčšinu jeho postele. V tom dlhom boxe nemohlo byť nič iné, len metla. Nová závodná metla, o ktorú rodičov prosíkali už niekoľko mesiacov. Dannan za jeho chrbtom sa mykol, napoly sa otočil, aby skontroloval brata, ale potom sa tiež vrhol vpred a otvárajúc dvere pohľadom hľadal vytúžený dar.
„Je tu!“ volal vyťahujúc dlhý pevný box z pod ostatných balíkov a netrpezlivo trhal zlatý obal. S rukami trasúcimi sa netrpezlivosťou ho otvoril a potom len zostal zízať s ústami pootvorenými na tú krásu. Ó áno! Bola to metla a bolo to TÁ metla. , Nový model Víchrovníka s doplnkovým špeciálnym vybavením, ktoré otec celkom určite ešte doplní o zvláštne bezpečnostné kúzla a matka sa im tam bude snažiť pridať lepiace kúzlo, aby z tohto žihadla nespadli. Ale čo by to bolo za potešenie z rýchlosti, keby tam nebol aspoň kúštiček možného nebezpečenstva? Ona by ich najradšej ešte stále videla behať s trojkolkami,´ myslel si , vytiahol metlu z puzdra a pozorne si ju prezeral.
„Vedel som že to bude dar, ktorý otvoríte prvý,“ ozval sa od dverí otcov hlas a Dannan zdvihol pohľad od lesklej rúčky metly. Obaja rodičia stáli vo dverách ich obývačky a láskavo sa usmievali. Mamine svetlobelasé oči žiarili láskou a štipkou obavy, keď sa pozerala na nich a ich vysnenými darmi v rukách .
„Ocko!“ zajačal Etan a vybehol z izby metlu v rukách a oči ako dve hviezdy. „Je práve taká, ako som si ju predstavoval! Pozri na to usporiadanie vetvičiek!“ vyvolával strkajúc koniec metly otcovi do tváre.
„Vidím,“ Jean jemne odstránil metlu z blízkosti svojich očí a mykajúc obočím pozrel na zvyšok darčekov, ktoré nepovšimnuté ležali na posteliach, „ len dúfam, že aj ostatné dary sa vám budú páčiť aspoň tak, ako tieto metly.“ Obaja synovia sklopili zahanbene oči a na lícach im vyskočili ružové škvrny. Etan pomaly sklonil metlu a pozrel na rodičov.
„Určite budú, ale toto bolo naše najväčšie prianie a teraz,“ obzrel sa hore darčekov, otočil sa, aby sa vrátil do izby, ale otcova ruka ho zadržala.
„My rozumieme, syn,“ povedal mäkko s úsmevom na perách a siahol do vrecka, „ale dnešný deň je výnimočný nielen preto, že máte narodeniny, ale dnes prišli aj prvé listy z okolitých škôl,“ vytiahol za hrsť listov a triediac ich podľa mena, podával ich synom. Obaja chlapci zvážneli a dychtivými očami si prezerali veľké obálky s mohutnými pečaťami v strede.
„Durmstrang, Rokfort, Merlinova akadémia, Beauxbaton, Olympia, Collegum Romanum a...,“ Etan zvraštil obočie a v zmätku pozrel na otca, „Salemský inštitút? Nie je to náhodou škola len pre dievčatá?“
„Ja nič také nemám,“ mumlal Dannan a horúčkovite sa prehraboval v svojich v listoch. Keď podobný list nenašiel, pozrel na brata, oči mu zasvietili a na tvári sa mu usadil prešibaný úškľabok. „Možno si podľa fotografií mysleli, že si dievča,“ uprel pohľad na Etanovu tvár a dlhé, zvlnené vlasy, ktoré teraz trčali v neporiadku na všetky strany.
„Ja nevyzerám ako dievča!“ rozhneval sa Etan a zamračene ho prebodával pohľadom. Neotvorený list strčil späť do otcovej ruky a obrátil sa bratovi chrbtom.
„Nie, celkom určite nevyzeráš ako dievča, miláčik,“ utišovala ho matka a hnevlivo pokrútila hlavou s pohľadom na Dannanovej rozškľabenej tvári. „Dostať akceptáciu aj odtiaľ je proste vyjadrenie ich obdivu k tvojim schopnostiam. Každá škola, ktorá vám poslala svoje pozvánky poskytuje trochu iný typ vzdelania a Salem je zameraný na duchovnú stránku mágie. Vedecká komisia inštitútu bola nadšená výsledkami tvojich testov a v tvojom prípade boli ochotní urobiť výnimku.“
„Och, muž!“ jačal Dannan . „Vieš si to predstaviť, sám medzi toľkými dievčatami?“
„Prečo ste posielali moje výsledky do Salemu?“ šomral znechutene Etan a zazeral na matku, ktorá sa ticho chichotala a krčila plecami.
„Bol to omyl. Škriatkovia poslali vaše výsledky do všetkých dostupných škôl, takže je možné, že dostanete ešte niekoľko desiatok listov s prihláškami. Budete mať veľmi ťažký čas vybrať si s pomedzi toľkých škôl tú najlepšiu.“
„A keď už sme pri tom,“ začal otec a jeho tvár zvážnela, „musíme s vami o niečom hovoriť,“ ukázal na okrúhly stolík v strede izby , okolo ktorého stálo niekoľko kresiel. Chlapci najskôr nechápavo civeli, ale keď sa matka pohodlne usadila v jednom z nich, sadli si tiež a spýtavo si rodičov prezerali. Toto určite nebol obvyklý spôsob ich správania a tak obaja boli veľmi zvedaví.
„O čom?“ vyzvedal Dannam kladúc metlu vedľa kresla a celkom podvedome potiahol bielym pešiakom o jedno pole. Šachová partia bola na tomto stole už celú večnosť, pretože nikto z nich si nepamätal, kto je práve na ťahu. Otec odložil z kresla hromadu časopisov, usadil sa a poslal čierneho koňa do akcie, ktorá ohrozila hneď niekoľko bielych figúrok. Dannam zvraštil obočie a špúliac pery civel na šachovnicu.
„Jean!“ štekla netrpezlivo matka a Etan sa pousmial popod nos keď videl, ako otcom myklo.
„Ach, áno, samozrejme, “ potriasol hlavou a posunul sa v kresle tak, aby súčasne videl na oboch synov. „Nebudem to zbytočne naťahovať, je už veľa hodín a obaja by ste mali byť v posteli. Ale dnes je zvláštny deň a preto urobíme výnimku. Tak k tým listom,“ Etan pobavene pozoroval, ako si otec nervózne trie zátylok a matka na neho odsudzujúco uprene civí. ,Lezie to z neho, ako z chlpatej deky,´ pomyslel si a trochu ho tá myšlienka znepokojila. ,Čo také nepríjemné musí povedať, že je taký nervózny?´ pýtal sa sám seba a posadil sa v kresle rovnejšie vystužujúc sa vydržať čokoľvek, čo malo prísť. „Potrebuje dostatok informácií, aby ste sa mohli rozhodnúť správne. Vaša matka a ja sme vám plne k dispozícii a odpovieme na vaše otázky podľa nášho najlepšieho vedomia. Tu..,“ vytiahol z vrecka niekoľko skrútených pergamenov, „je hodnotenie a porovnanie jednotlivých škôl, z ktorých by ste eventuálne mohli dostať prihlášku. Vyzval som všetkých svojich známych , aby mi napísali svoje názory na vzdelanie poskytované školami v ktorých absolvovali a na možnosti, ktoré ponúkajú. To vám veľa prezradí o skutočných podmienkach v jednotlivých školách. Nie tie oficiálne bláboly, ale zasvätené vedomosti pochádzajúce zo skúseností absolventov. Okrem toho...,“ jeho pohľad zablúdil k matke a potom pod jej povzbudivým úsmevom si znovu povzdychol a opätovne siahol do vrecka. Musel ho mať ošetrené s nezistiteľným rozširujúcim kúzlom lebo skrinka, ktorú z neho vytiahol sa do žiadneho normálneho vrecka nemohla zmestiť. Obaja chlapci vytreštili oči , pretože to bola tá istá skrinka, ktorú sami, vlastnoručne priniesli z povaly nad západným krídlom a ktorá sa tak záhadne stratila z kresla v tajnom priechode. Záhada bola vyriešená, podozrenie potvrdené, ale čo mala práve ich korisť čo robiť s rozhodovaním, do ktorej školy nastúpia v septembri?
„Ale...to...tá...,“ blabotal Dannan , ukazoval na skrinku a vyzývavo zízal na Etana, aby mu pomohol. Ten len krčil plecami a spýtavo prechádzal pohľadom po rodičoch v snahe nájsť záchytný bod toho, čo sa deje.
„Áno, áno. Ja viem...,“ otec sa ticho zachechtal a položil skrinku na šachovnicu , odkiaľ predtým nešetrne zmietol šachové figúrky.
„Pozor! Čo to robíš, ešte sme nedohrali! Jaj! Moja noha!“ Malé postavičky sa váľali na hromade a nahlas protestovali proti hrubému zaobchádzaniu, ale otec si ich nevšímal.
„Som vám skutočne vďačný za prinášanie jej dolu z povaly . Skoro som na to zabudol a len keď som ju videl ležať na tom kresle, spomenul som si, že ste ma veľmi dôrazne žiadali, aby som vám ich doručil ešte pred tým, než sa rozhodnete, ktorú školu budete navštevovať. A aj keď mi vaša iniciatíva ušetrila hromadu času, musím vás oboch varovať. Dostali ste sa do tých častí zámku, kde sú uložené artefakty, ktoré naša rodina zbierala po celé stáročia. Väčšina tých vecí je zaistená ochrannými kúzlami, ktoré vás môžu nepekne zraniť a niektoré sú veľmi nebezpečné.“
„Ty si po celý čas vedel, že prehľadávame zámok! A my sme si mysleli, že sme nenápadní, “ zvolal Etan, ktorému sa už podarilo zaklapnúť sánku a spamätať sa z prekvapenia.
„V tomto zámku nemôžete urobiť nič, o čom by som nevedel,“ zasmial sa otec a matka sa na nich láskavo usmievala. „Na stenách visia portréty našich predkov , vo výklenkoch sú brnenia a dom je plný škriatkov. Bol som neustále informovaný o vašich pohyboch. Zámok je váš domov a vy máte právo poznať každý jeho kút. Nechali sme vás s matkou preskúmať ho bez nášho priameho dohľadu a zasahovania, ale súčasne sme sa uistili, že sa zo svojich výprav vrátite v jednom kuse. Aj naďalej vám nehodláme vo vašich ďalších prieskumoch prekážať, ale žiadame vás, aby ste odteraz boli mimoriadne opatrní.“ Dannan pri tých slovách vrhol rýchly pohľad k bratovi a zahanbene sklonil hlavu, ale našťastie si to otec nevšimol a bez prerušenia pokračoval ďalej. „Niektoré kliatby, s ktorými sa môžete pri týchto vašich prieskumoch stretnúť , sa už dávno nepoužívajú a preto nemôžete vedieť, ako ich odstrániť. Buďte opatrní a ak niečo nepoznáte, radšej potlačte svoju zvedavosť a nechajte tieto veci na pokoji.“
„My sme vždy opatrní, otec,“ pokojne ho ubezpečil Etan a ani nemrkol, keď sa na Dannanových lícach objavili ružové škvrny.
„To som naozaj rád a som presvedčený, že ktorúkoľvek zo škôl si vyberiete, budete úspešní.“
„Áno, ale ešte pred tým , než otvoríte prvý týchto listov,“ matka ukázala na listy, ktoré chlapci zvierali v rukách, „ musíme otvoriť túto šperkovnicu.“
„Prečo?“ Dannan zvraštil obočie a prekvapene sa pozrel na otca. „Čo má náš nález spoločné s listami?“
„To hneď uvidíš,“ zatriasol zápästím a spustil do dlane prútik. Pod pozorným pohľadom chlapcov sa jeho špičkou zľahka dotkol prostredného kameňa na vrchnáku , ten sa okamžite otvoril a odhalil veľké množstvo drobných fľaštičiek naplnených striebristou látkou. Obaja chlapci, ktorí sa zvedavo predklonili, aby videli do vnútra skrinky a potom sa zmätene pozreli na rodičov.
„Spomienky?“ Dannan sa sklamane oprel do kresla a zmrštil nos. „Dúfal som , že tam bude niečo zaujímavejšie.“
„Čo môže byť zaujímavejšie než spomienky?“ matka prekvapene zdvihla hlavu a zamračila sa. Etanov pohľad preskočil z listov na kôpku pergamenov, v ktorých boli interné hodnotenia okolitých škôl a na tvári sa mu usadil samoľúby úškľabok. ,Toto bude niečo podobné. Len nechápem, prečo to bolo uložené na povale,´ pomyslel si, siahol do šperkovnice a vytiahol jednu z fľaštičiek von
„Sú o školách?“ spýtal sa a prevracajúc ju v prstoch pozoroval, ako sa chuchvalce striebristej látky v jej vnútri prevaľujú a iskria vo svetle sviečok.
„Aj,“ prikývol otec a po tretí krát siahol do vrecka. „Ale skôr, než sa do nich ponoríte, mali vy ste si prečítať tieto listy. Vytiahol dva hrubé zvitky pergamenu, jeden bol omotaný hrubou červenou stuhou podal Etanovi a ten druhý, ktorý ovíjala zelená stuha skončil v Dannanovej natiahnutej ruke. „Toto nebude zábavné čítanie a tak by som vám odporúčal, nechať si to na zajtra. Keď prečítate listy budete tým spomienkam rozumieť lepšie.“
Po odchode rodičov sa Etan spustil unavene do kresla, zvitok pergamenov, ktorý doteraz zvieral v ruke hodil na stôl a obidvomi rukami si potrel tvrdo tvár. Dannan stál vedľa kresla a zamyslene si žul spodnú peru. Potom pozrel na brata a pokrčil ramenami.
„Dobre, to bolo nemotorné,“ poznamenal a nepohodlne sa ošil. „Neviem, či ma naše výpravy za tajomstvami nášho zámku ešte budú baviť keď viem, že nás rodičia tak tesne sledujú. Kde je tu dobrodružstvo, ak ti otec s mamou neustále nazerajú ponad plece?“
„Presne,“ povzdychol si Etan , ale potom sa odrazu uškrnul a pomykal obočím opatrne spúšťajúc prútik do dlane. „Možno nie až tak tesne. Musí vedieť, že používame prúty, ale celkom určite nevie, že ich máme takú zásobu. To sa bude v budúcnosti hodiť. Nech pôjdeme do ktorejkoľvek z týchto škôl, náhradný prút, alebo radšej niekoľko, bude zabalený na dne našich kufrov.“
„To nemyslíš vážne. Do kufra? Ty chceš naše tajné prúty držať v mieste, kde ich ktokoľvek môže nájsť?“ zvolal Dannan lomiac teatrálne ruky a potom zašmátral na krku pod vysokým golierom košele a vytiahol kúsok šnúrky. Na nej, ukrytý pred zrakmi všetkých bolo vrecúško , ktoré nikdy neodkladali a kam sa napriek jeho nepatrnej veľkosti zmestilo takmer čokoľvek. V prípade nutnosti by sa tam dal napchať celý tento zámok aj s obyvateľmi . „Toto, toto je miesto, kam pôjdu všetky prúty, ktoré sme tu našli a ešte mnoho iných vecí. Takže, hoci pocit rodičov dýchajúcich nám za krk nebude príjemný, v našich výpravách budeme pokračovať s nádejou, že nájdeme veľa vecí, ktoré budú v budúcnosti užitočné pri našich skutočných dobrodružstvách.“
„Správne,“ Etan odrazu vyskočil a pozrel k svojej spálni. „ Tam budeme držať aj naše nové závodné metly a ostatné dary, ktoré na nás mimochodom ešte stále čakajú neotvorené,“ volal a hnal sa k spálni. Ani Dannan nezaostával a o niekoľko sekúnd sa už z oboch izieb ozývali škrípavé zvuky trhaného obalu a nadšené vzdychy, keď balíky odhalili svoje tajomstvá.
„Ach! Dann! Poď sa pozrieť! Ja tomu nemôžem uveriť!“ vydýchol Etan a v posvätnej hrôze zízal do otvoreného boxu s očami ako dva taniere.
„Čo sa deje?“ zajačal Dannan a s neotvoreným obdĺžnikovým puzdrom v ruke dupal do bratovej izby.
„Vidíš to čo ja?“ pýtal sa Etan a ani na okamžik neodtrhol pohľad od obsahu boxu. Dannan zdvihol spýtavo obočie, ale ochotne vyskočil na posteľ a nakláňajúc sa ponad hromadu pokrčených obalov, nazrel pod vrchnák. V nasledujúcej sekunde stuhol , jeho oči postupne vyliezali z jamiek a sánka sa strácala v halde farebného papiera. Trvalo mu hodnú chvíľu, kým bol znovu schopný slov.
„To je...to sú,“ habkal preskakujúcim hlasom .
„Meč a dve obradné dýky,“ Etan zdvihol malú kartičku s prianím od ich trénera šermu a neveriacky krútil hlavou. „Stanley Marlowe nás uznal za hodných vlastniť skutočné zbrane a otec mu to dovolil,“ šepkal a nespúšťal z lesklých čepelí oči. Zato Dannan horúčkovite šmátral po uzávere na jeho vlastnom boxe, ktorý doteraz kŕčovito zvieral v ruke. V okamžiku, keď sa mu ho podarilo otvoriť vydýchol nadšením a aj trochou úľavy. A jeho boxe sa na zelenom hodvábe, ktorým bol vystlaný leskli podobné zbrane a jediný rozdiel medzi nimi bol vo výzdobe rukovätí. Na Etanovým boli krvavo červené rubíny a na jeho jasné zelené smaragdy.
„Sú nádherné,“ zvolal a jemne prešiel ukazovákom po runách, ktoré boli vlisované do čepelí. „Algiz pre mocnú ochranu, anzus pre požehnanie bohov, uruz pre dokonalosť a teiwaz pre boj a víťazstvo. Toto sú mocné zbrane a bojovať s nimi bude česť. Je to prejav veľkej dôvery v naše schopnosti a my ju nesmieme sklamať,“ zvolal , ale Etan ho blahosklonne poklepal po pleci.
„My nesklameme dôveru, ktorú do nás vkladajú, ale to neznamená, že sa pri tom nemôžeme pobaviť. Pre niekoľko nasledujúcich rokov asi bude lepšie dať na ostria ochranné kúzlo, aby sme si náhodou neodrezali ruku. Inak sa budem báť, vziať ich odtiaľ von,“ poklopal po puzdre a zasmial sa. „Tie ostria sú ako žiletky a neopatrný dotyk by mohol spôsobiť nešťastie. Ale v boji budú neoceniteľné.“
„Samozrejme, my sme čarodejníci, kde čakáš, že sa dostaneme do situácie v ktorej by sme mohli použiť zbrane pre boj zblízka? Doba samurajov už dávno minula a teraz by som pre boj skôr privítal muklovský guľomet.“
„Ach! Tebe už prút nestačí?“ uškieral sa Etan , zatvoril puzdro a odložil ho bokom. „Strelných zbraní sa ti zachcelo? Len nech ťa nepočuje otec, to by sa mu určite nepáčilo. Vieš ako si zakladá na tradícii.“
„Áno? A prečo teda musíme každý piatok stráviť dve hodiny na strelnici? Neviem, či existuje strelná zbraň, z ktorej sme ešte nestrieľali. Možno nejaký raketomet,“ uvažoval hľadiac zasnene do diaľky.
„Ty pako!“ rozosmial sa Etan a vrazil do brata tak silno, až sa prepadol dolu z postele. „Raketomet nie je osobná zbraň, ale zbraň hromadného ničenia. Už zase si na hodine nedával pozor!“
„Aj prút je zbraň hromadného ničenia a nosím ho osobne na mojej osobe,“ šomral Dannan zbierajúc sa zo zeme. Zozbieral puzdro, ktoré sa na šťastie pri páde zatvorilo a otáčajúc sa bratovi chrbtom kráčal von z izby. „Idem si rozbaliť zvyšok darčekov a spať. Je už neskoro a zajtra máme hneď z rána kondičný tréning. Ak sa nevyspím, odpadnem po prvom kole. A takú radosť Takovi neurobím,“ prehodil ponad plece a zavrel za sebou dvere. Etan uznal, že na tých slovách môže byť štipka múdrosti a tak vlnou prútika odstránil roztrhané a pokrčené papiere, dary aj s vizitkami darcov uložil na písací stôl a zaliezol do postele. Zajtra začne prvý deň ich nového života. Majú jedenásť a dvere do dospelosti sa pre nich už pootvorili. Narodeninové rady boli toho jasným dôkazom . Usmial sa , mávnutím ruky zhasol sviece a zavŕtal sa hlbšie medzi prikrývky.
Komentáře
Přehled komentářů
Tak, v první řadě jsem ráda, že jsi v pořádku, už jsem měla tak trochu obavy, jestli se ti něco nestalo!
Za druhé - asi tady máš tu kapitolu vloženou dvakrát pod sebou, tak jenom abys věděla ;-)
A teď - ech, jako neměla jsem ideální dětství, ale kluků je mi až líto, chudáčci malí ;-). Asi jsme s Nadin hádaly správně, když jsme přemýšlely nad tím, jestli jsou to ti dva ;-) a já se moc těším, až nám to vše vysvětlíš, ale myslím si, to bude dostatečně vsvětleno v těch svitcích ;-). A taky jsem zvědavá, na kterou půjdou školu - že by Salem? :-D
Díky, těším se na další
:-D
(soraki, 23. 6. 2012 8:40)