17. Jedenásť
17. Jedenásť
Povala nad západným krídlom zámku bola skutočne rozsiahla. Drevenú dlážku , ktorú v pravidelných vzdialenostiach prerušovali hrubé trámy, pokrývali hromady starého nábytku, obrazov, keramiky a skríň naplnených do prasknutia starodávnymi oblečeniami, listinami a inými , niekedy celkom záhadnými predmetmi. Medzi tým sa vŕšili úhľadne naskladané hory starých kufrov, ktoré používali celé generácie čarodejníkov a čarodejníc, keď dostali svoj prvý list a akceptáciou do jednej z čarodejníckych škôl. Cez okrúhle vikiere prenikalo len málo svetla a tak väčšina z nej tonula v tajomnom šere, ktoré v kútoch tmavlo do čiernej temnoty. Strechu nad ňou držali hrubé drevené trámy otesané zo stromov, aké sa už dnes nenájdu ani v tých najodľahlejších pralesoch sveta. Z rohov vytvorených spojením trámu so strechou viseli trsy uschnutej trávy a konárikov. Boli to hniezda vtákov, ktorým sa podarilo nájsť štrbinu v streche a obývať prázdny priestor po celé generácie. Škriatkovia, ktorý sem občas zablúdili sa postarali o chuchvalce prachu a zvyšky dokazujúce, že tráviace systémy vtáčat boli v poriadku, ale hniezd sa nedotýkali. Celé roky nebol pokoj povaly porušený ľudskou nohou, ale v tento deň sa všetko zmenilo.
Slnko ešte stále vysoko a cez okrúhle okná dopadali na dlážku úzke lúče ostrého svetla, keď sa časť dlážky opatrne zdvihla a v štrbine sa ukázala čuprina tmavých vlasov nasledovaná zvedavými modrozelenými očami, ktoré rýchle zametali okolitý priestor hľadajúc nejaké nebezpečenstvo, alebo aspoň jeho náznak. Keď sa nič nedialo, štrbina sa rozšírila a nad dlážku pomaly a opatrne stúpala celá hlava asi desaťročného chlapca.
„Tak? Čo je tam?“ ozval sa spoza neho ostrý hlas ďalšieho chlapca, ktorý sa tlačil hore a nemohol sa dočkať, až uvidí ich najnovšie , pole neorané´. Túto časť zámku ešte nemali kompletne preskúmanú a on sa tešil na to, čo tam nájdu.
„Povala je takmer plná a škriatkovia tu neboli najmenej pár rokov,“ frflal vystupujúc na posledný schodík a plne otvoril poklop.
„Tak podrž ten poklop, aby ti nespadol. Pamätáš, koľko prachu to rozvírilo naposledy?“
„Zopár ton?“ spýtal sa tmavovlasý chlapec, ale poctivo pridržiaval ťažký poklop čakajúc na spoločníka, ktorý sa driapal za ním.
„Približne,“ druhý chlapec vyliezol po schodisku a keď sa ocitol na úrovni podlahy a videl tú záľahu navŕšených predmetov, oči sa mu rozžiarili zvedavosťou. „Páni!“ vydýchol obzerajúc sa s nadšením. „To je tak super!“
„Danni, nestoj tam ako stĺp a poď mi pomôcť! Ten poklop je ťažký a keď mi spadne, nedostaneme sa k prieskumu vôbec.“
„Jasné,“ Danni sa prudko otočil až mu dlhé svetlé vlasy zavírilo okolo tváre a priskočil bratovi na pomoc. Obaja pomaly položili ťažký poklop na dlážku a krátko sa na seba usmiali ničivým polovičným úškľabkom, ktorý pre ich okolie nikdy neznamenal nič dobré.
Dvojčatá Dannan a Etan Le Blanc boli od útleho detstva známe pre svoju nekrotnú povahu a vytrvalosť. Hoci sa narodili v ten istý deň, neboli identickí. Podobali sa tak, ako sa len dvaja bratia môžu podobať, ale čo si každý okamžite všimol, boli ich rozdiely. Obaja mali oválne tváre ,vysoké lícne kosti a jamôčku na jednom líci vždy, keď sa usmiali. A to bolo často, pretože to boli veľmi radostní chlapci. Veď prečo aj nie. Nič och neťažilo, boli zdraví, rodičia ich milovali a zámok im poskytoval dostatok priestoru pre dobrodružstvo. Dannanove vlasy boli svetlohnedé , zvlnené a veľmi jemné. Oči mali obaja modré, ale ich farba sa odlišovala. Dannanove boli tmavomodré, ako morské hlbiny a Etanove modré oči hrali viac do zelena. Etanovi sa okolo tváre vlnili tmavo gaštanové kučery, pokožku mal o odtieň tmavšiu než jeho brat a modrozelené oči rámovali dlhé, vytočené mihalnice, ktoré mu dávali takmer dievčenský vzhľad. A teraz sa tie oči zúžili, oblúky obočia sa stiahli do zamyslenej rovnej čiary a vrchné zuby ohrýzali spodnú peru., keď prechádzal pohľadom po najbližšom okolí.
„Rozdelíme sa?“
„Ani nápad,“ Dannan potriasol hlavou a ukázal prstom k dlážke. „Otcova pracovňa je príliš blízko pre môj vkus a tak budeme musieť zapojiť svaly.“
„Ešte nikdy necítil našu mágiu,“ odporoval Etan a nasledoval brata k najbližšiemu radu veľkých skríň a presklenými dverami. Na ich policiach boli poukladané rôzne veci, ale za zaprášenými sklami sa nedalo rozpoznať, čo sa tam ukrýva.
„Boli sme ďalej a bez prútika je čarovanie oveľa menej agresívne. Nepoužívali sme ich príliš často a možno sme len mali šťastie,“ šomral Dannan opatrne otvárajúc dvere masívnej skrine a oči sa mu rozsvietili, akoby stál pred vianočným stromčekom. Police boli plné rôznych drobností, skriniek, krabíc a kníh v popraskaných kožených väzbách. Natiahol ruku k ozdobnému boxu s veľkými modrými polodrahokamami osadenými po celom obvode, ale Etan mu po nej okamžite plesol a odrazil ju späť.
„Najskôr kontrola!“ zvolal rozhnevane a švihol rukou. Z prstov mu odletela svetlo modrá priesvitná stuha energie a obalila box, ktorý vzápätí zažiaril ostrou purpurovou farbou. Dannan zaspätkoval a zmraštil tvár.
„Do riti,“ zaklial ticho popod nos a pokrútil hlavou. Vo svojom nadšení zanedbal základné pravidlo, ktoré bezpodmienečne pri svojich výpravách dodržiavali a takmer ich tým prezradil. ,Ktovie akou kliatbou je obsah toho boxu chránený, ale podľa farby to bude niečo nechutné,´ myslel si a hodil na brata najlepší šteňací pohľad, na ktorý sa zmohol. „Prepáč,“ zašomral pristupujúc bližšie a vytiahol prútik. Toto bolo tiež jedno z ich tajomstiev, ktoré úzkostlivo ukrývali pred rodičmi. Prúty! Pri jednej zo svojich výprav našli veľký kufor naplnený množstvom prútikov a po opatrnom skúšaní si vybrali tie, ktoré ich najlepšie poslúchali. Prútiky sa učili používať od okamžiku, keď ich udržali v ruke, ale len pod dohľadom rodičov a vychovávateľov. Hodiny tréningu pri osvojovaní ťahov obrovského množstva kúziel a kliatob sa im vyplatili pri ich prieskumoch zámku stonásobne. Ani raz sa nezachytili, ani raz neboli prekliaty. Až teraz a našťastie jeho chybu Etan včas zbadal. Pozoroval brata, ako rozpletá vlákna mágie tuho pritiahnuté okolo boxu a až sa triasol netrpezlivosťou, čo sa v tak dobre chránenej schránke skrýva. Etanov dar im už neraz dobre poslúžil a brat bol v pletení a rozpletaní magických polí deň odo dňa zdatnejší. No, veď mal aj hojné možnosti na tréning. A to celkom mimo dohľadu légie vychovávateľov, ktorí by nad nimi neustále striehli ako jastraby. Konečne zmizlo aj posledné vlákno a teraz už Dannyho zvedavosti nič nestálo v ceste. Teda nič , okrem ruky pevne pritláčajúcej vrchnák a dvoch modrozelených očí, ktoré na neho nástojčivo civeli.
„Nie teraz,“ vrčal Etan a znovu plesol netrpezlivú bratovu ruku. „Ak sa nemýlim, práve teraz by sme mali byť na lúke vedľa stajne. Naša hodina jazdy sa začne o desať minúť a nám to aj s použitím všetkých skratiek bude trvať najmenej dvanásť. A to aj v tom prípade, ak sa preoblečieme pomocou prútika,“ upozorňoval ho , zasunul skrinku pod pazuchu , s povzdychom preletel pohľadom po tom kúsku povaly, ktorý bolo cez tie hromady vidieť a šprintom vyrazil k východu.
„Ale...veď sme sotva prišli!“ skučal Dann, ale držal sa bratovi tesne za pätami. Ak Etan hovoril, že už budú celé dve minúty neskoro, bolo treba vziať jeho varovanie vážne. On sa žiaľ v tomto nikdy nemýlil a tréner nebral oneskorené príchody s úsmevom.
„Príliš dlho nám trvalo nájsť vchod, ale teraz, keď už vieme, ako sa sem dostať, budeme môcť stráviť pri prieskume viac času,“ fučal Etan bežiac chodbou. V polovici sa zastavil, stlačil podstavec veľkej čínskej vázy dolu a obraz visiaci na stene sa posunul. Bez váhania skočil do tmavého otvoru a rútil sa ďalej. Skrinku teraz držal v oboch rukách pred sebou a pred prechodom ďalšou stenou ju hodil do kresla, ktoré stálo vo výklenku tajného priechodu. A potom to vyzeralo, akoby jeho nohy dostali krídla. Dannan bežal , skákal a podliezal v jednom rytme s bratom a po niekoľkých minútach ho pľúca pálili nedostatkom kyslíka a pred očami sa mu začali mihať čierne bodky. Cez ich hmýrenie zbadal, že tmavo hnedá košeľa poskakujúca pred ním sa odrazu zmenila na červenú a pod ňou sa mihajú biele jazdecké nohavice. V duchu znovu zaklial, spustil prútik do dlane a snažil sa nepopliesť zaklínadlo.
„Per muto vestio!“ zvolal pri výdychu držiac oči na bratovom výstroji a švihol prútikom. Cítil, ako sa jeho oblečenie mení a tak rýchle ukryl prútik a preskočil poslednú prekážku, ktorá ho delila od schodiska vedúceho k tajnému východu zo zámku. Na lúku vedľa stajne dorazili s len niekoľko sekundovým oneskorením.
„Zlepšujeme sa,“ zasupel Etan zvierajúc si boky rukami a snažil sa polapiť dych.
„Dva okruhy navyše za meškanie!“ zahrmelo im za chrbtami, až podskočili zľaknutím. Etan, ktorý práve použil vysúšacie kúzlo sa mykol a namiesto toho sa kompletne zlial studenou vodou. Zvrtol sa a vytriešťal oči na mohutného muža v jazdeckom odeve, ktorý si netrpezlivo švihal bičíkom po sáre čižmy. „A ďalšie dva za nevhodné oblečenie,“ zavrčal prezerajúc si ich kriticky od hlavy až pätám. Chlapci len mlčky civeli s ústami ovisnutými a lapali po dychu. Etan práve chcel protestovať proti poslednej časti trestu, ale pri pohľade na brata prehltol slová aj smiech, ktorý sa mu tlačil cez zaťaté zuby. Dannan zachytil jeho pohľad a tak sa nechápavo pozrel dolu a vzápätí mu sánka spadla ešte nižšie. V tom zhone omylom spojil pri premene dve farby a teraz tam stál v červeno bielom prúžkovanom obleku a vyzeral ako klaun.
„Do riti!“ zaklial precítene a pozrel bokom k trénerovi, ktorý bol známy svojim jemným sluchom a nemal rád špinavé vyjadrovanie. Ďalšie kolá na cvičnej dráhe by ich poslali do ďalšieho časového presu, ktorý by im vyniesol ďalšie tresty. Je to ako snehová guľa spustená z vrcholu hory. To čo hore vyzerá nevinne, je dolu pod kopcom smrtiaca lavína.
Kým si obaja upravovali odev, poholkovia vyviedli osedlané kone a ich hodina sa mohla začať. Po hodine tvrdého výcviku na prekážkovej dráhe ešte absolvovali štyri trestné kolá na bežeckej dráhe s akrobatickými prvkami zoskoku a vysadnutia na koňa pri plnom cvale. Stáť na sedle a preskakovať cez prekážky bolo obľúbeným prvkom každého trestného kola a pády boli veľmi bolestivé. Dnes našťastie nikto nespadol, ale ponaťahované svaly ich aj tak kruto boleli.
„Je to sadista,“ mumlal Dannan, keď boli v bezpečnej vzdialenosti od stajní. Dnes nemuseli kone očistiť, pretože hneď po jazde nasledovala hodina šermu. Mali len minimum času na rýchlu sprchu a preoblečenie a aj to si často museli vypomáhať mágiou. „Myslím, že dnes to bolelo aj tie kone,“ pokračoval trhajúc zo seba špinavé a prepotené oblečenie a trúsil ho po ceste k zámku.
Telocvičňa so sprchami a šatňami bola postavená za tretím vonkajším múrom. So zámkom ju spájal krytý chodník a chlapci v nej dôverne poznali každú jedinú parketu vysoko leštenej drevenej dlážky, pretože v tejto hale strávili nekonečné hodiny pri trénovaní v magických aj nemagických bojových disciplínach a nadobúdaní , podľa všetkých trénerov tak potrebnej kondície. Šerm bol len jednou z nich.
„Dnes sú ploché meče?“ spýtal sa Etan, ktorý stál pod prúdom vlažnej vody a nechal sa bičovať dopadajúcimi kvapkami, ktoré z neho zmývali nielen špinu, ale aj únavu.
„Bohovia! Ja dúfam že nie,“ zastonal Dann z vedľajšej sprchy, zastavil vodu a natiahol sa za uterákom. „Som taký unavený, že ma dnes Stanley tým mečom zachlopí, pretože ten svoj nebudem vládať ani zdvihnúť, aby som sa mohol brániť, “ nariekal , ale brat si jeho sťažnosti nevšímal. Dann už bol taký. Neustále sa sťažoval na maličkosti, ale keď bolo treba urobiť niečo dôležité , urobil to bez rečí .
„Čoby,“ odporoval nevzrušene. „Keby to urobil, koho by cvičil? Len živí máme pre neho nejakú cenu a otec by sa celkom určite nepotešil, keby nás počas výcviku nakrájal na kusy. To však neznamená, že sa nebude pokúšať,“ dodal hneď a ston z vedľajšej kabíny vyvolal na jeho perách pobavený úškľabok. Vystúpil spod prúdu vody, švihnutím ruky sa usušil a kráčal k hromade oblečenia, ktoré sa vŕšilo na lavičke. Priliehavé nohavice a plátenná halena previazaný širokým hodvábnym opaskom, ktorý sa ovíjal okolo pásu niekoľko krát, boli jej najmenšia časť. Zvyšok boli chrániče najohrozenejších častí tela. Keď si ich všetky nasadil, vyzeral nemotorný, ale opak bol pravdou. Každý kus sedel ako uliaty a vôbec neprekážal plynulému pohybu. Utiahol pevnejšie uzol opasku a s úsmevom na tvári išiel čeliť poslednému z dnešných vyučovaní . Po tomto mali dve hodiny osobné voľno a aj keď sa na povale tváril ľahostajné bol práve tak zvedavý čo box obsahuje , ako jeho brat .
„Héj!“ vykríkol Dann ublížene a hnal sa za ním. „Počkaj na mňa!“
„Tak sa pohni, ja už dnes nechcem žiadne tresty za meškanie,“ odvrkol Etan a svižne kráčal k dverám. Dann sa zaškľabil a dopínajúc po ceste chrániče, bežal za ním.
Telocvičňa zámku bola obrovská, viacúrovňová hala rozkladajúca sa po celej dĺžke zadnej steny medzi vonkajším a vnútorným múrom. Slúžila aj ako jeden z obranným prvkov zámku, pretože bola vyššia než vonkajšie hradby a po celom obvode bol ochoď, z ktorého mohli obrancovia chrániť prístup od západu. Niekoľko starodávnych húfnic s naskladanými železnými guľami tam bolo skôr pre efekt a ako pripomienka pôvodného účelu stavby. Okrem toho sa jej najdôležitejšia časť nachádzala aj tak pod úrovňou pôdy a preto teraz chlapci zbehli dolu dve schodištia, než sa dostali na úroveň , kde sa trénovali bojové umenia.
Ich tréner, Stanley Marlowe práve vynášal puzdrá s tréningovými mečmi a zachmúrene hádzal pohľady na hodiny visiace nad otvorenými dverami.
„Nie sme neskoro!“ kričal Dannan dobiehajúc k dverám a s očami ako taniere civel na hodiny. Sekundová ručička sa práve presúvala k dvanástke , keď prekročil ich prah a tak sa spokojne na trénera usmial. ,Žiadne trestné kolá dnes,´ pomyslel si a pridal sa k Etanovi, ktorý sa už rozcvičoval. „Ako by sme to potrebovali,“ šomral , keď si naťahoval rozboľavené chrbtové svaly. „Ideme z jedného cvičenia do druhého a naše svaly ani nemajú čas stuhnúť,“ pokračoval frflať a keď videl široký, plochý meč, ktorý Stanley položil na žinenku, nahlas zastonal. Etan len pokrútil hlavou a klusal pre zbraň.
„Pripravení?“ Stanley sa pohupoval na špičkách nôh obutých do mäkkých kožených čižiem a otáčal v prstoch meč tak rýchle, že jeho lesk vytváral dojem, akoby držal v natiahnutej ruke ligotavú guľu. Napriek tomu, že to nebol veľký muž, meč v jeho rukách vždy vyzeral, akoby ho vyrobili z papiera. A presne tak s ním aj zaobchádzal. „Dnes je opäť čas preveriť si vaše reflexy a techniku v súboji,“ oznámil a tiché stony bola jediná odpoveď, ktorú očakával. A hoci Etan tvrdil bratovi, že ich Stanley nechce pokrájať na kúsky, v nasledujúcej pol hodine to tak nevyzeralo. Skôr naopak. Vyzeralo to presne tak, že sa o to snaží zo všetkých síl a oni si proste len zachraňujú život. Je pravda, že boli na neho dvaja, ale tiež je pravda, že súčet ich rokov bol sotva polovica z jeho. Mal toľko rokov náskok, že sa neodvažovali ani snívať o úrovni, ktorú by mohli dosiahnuť, keď im vek postriebri striebro vlasy , tak ako mužovi, ktorý neustále útočil a nenechal ich ani vydýchnuť. A keď už skutočne nevládali a tréner ich zahnal do kúta, kde sa zúfalo z posledných síl bránili, prišla záchrana. Do najprudšieho boja odrazu zaznel gong označujúci koniec tréningu. Stanley sa okamžite opatrne odtiahol naznačujúc, že súboj končí. Nemal v úmysle niekoho zraniť a ani v najmenšom netúžil po zranení, pretože rozvášnení partneri nepochopili, že zápas končí.
„Éééch!“ vydýchol Dannan a utrel si rukávom čelo z ktorého mu cícerkom tiekol pot. „To by sa dalo kvalifikovať ako pokus o dvojnásobnú vraždu,“ zašomral znižujúc zbraň, ale nespúšťal z trénera podozrievavý pohľad. Stanley sa rozosmial , zdvihol meč pred tvár v nemom pozdrave, nadhodil ho a keď sa niekoľko krát vo vzduchu otočil, chytil ho bezpečne za rukoväť.
„Kdeže,“ potriasol hlavou pobavene. „keby som vás chcel zabiť, už by ste ležali pol hodinu v hrobe. V celku som s vašim výkonom spokojný. Vaša technika sa zlepšuje, ale vážne, chýba vám kondícia, chlapci. Mali by ste na jej celkom seriózne popracovať, inak budete pre mňa ešte veľa rokov príliš pomalí partneri pre súboj. Toto bola len hra. Niekedy inokedy vám ukážem, ako sa to robí v skutočnosti. To keď sa mi podarí nahovoriť vášho otca, aby nám venoval chvíľku svojho vzácneho času. Teraz bežte do spŕch. Vyzeráte, ako dve utopené myši,“ doložil so smiechom a pískajúc odišiel druhou stranou z miestnosti. Etanova čeľusť bola po celý čas jeho reči pevne zovretá a oči svietili odhodlaním.
„Nie tak dlho, ako dúfate, tréner!“ zasipel, pretože mu hrdlo ešte stále zvieral kŕč, ako sa snažil lapiť dych. Námaha predchádzajúcich minút ho zanechala rozhorúčeného a jeho oblečenie sa dalo žmýkať. Po druhý krát v to popoludnie strhali zo seba šaty a vliezli do sprchy.
„Kondícia,“ Dann si umýval vlasy a neveriacky krútil hlavou, „on nás chce zapracovať na kondícii...,“ šomral nahlas tak, aby ho Etan cez šum vody počul. „Akoby sa to dalo ešte viac. Pracujeme na tom denne a deň má naozaj len dvadsať štyri hodín. Do nášho rozvrhu sa nevojde už ani kýchnutie, nieto ďalšie cvičenie,“ vykrikoval a každým vypovedaným slovom bol rozhnevanejší.
„Brzdi, Dann!“ napomenul ho Etan zamračene a vynoril sa zo sprchy s uterákom omotaným okolo tela. „Stanley ťa len chcel vyhecovať. Vieš, že si máme cvičiť sebaovládanie a ty si mu na to pekne skočil,“ upozorňoval brata a strkal pri tom prepotené oblečenie a chrániče do veľkého koša, ktorý stál pri dverách. Potom odhodil uterák a siahol po kôpke čistého oblečenia, ktoré tam pre nich škriatkovia pripravili. Natiahol si nohavice , tenké bavlnené ponožky a siahajúc po košeli pozrel na brata, ktorý sa pomaly a dôkladne šúchal uterákom a zamyslene civel do neznáma. „Pohni sa!“ zvolal vytŕhajúc ho tak z tranzu. „Máme len dve hodiny a ja naozaj chcem ešte dnes vedieť, čo v tom boxe je. Nebolo by múdre prísť neskoro na večeru a to ani dnes,“ pripomenul mimoriadnu udalosť, ktorou boli ich spoločné jedenáste narodeniny. Dnes by mali prísť ich listy na ktoré tak netrpezlivo čakali a on dúfal, že im ich otec po večeri dá. A okrem toho, čakala ich oslava a na tú sa tešil tiež. Dnes sa zíde celá rodina , prídu všetci priatelia a pozvaní hostia a prinesú darčeky. Aj keď im vyučovanie a tréning nikto neodpustil, a oni to po predchádzajúcich skúsenostiach ani nečakali, deň sa stával lepší a lepší. Dannan bol konečne oblečený a tak obaja vyrazili naplnení zvedavosťou k tajnej chodbe, v ktorej bola skrinka ukrytá.
Komentáře
Přehled komentářů
rozširujem jelenie stádo, soraki uhni kúsok a nie že mi spasieš všetku trávu :):):)
Ktoráže dejová línia sa nám rozbehla a nechala nám nahliadnuť do života dvoch chlapcov? :)
Som zvedavá a nedočkavá na ďalšiu kapitolku.
tak teď jsem
(soraki, 9. 6. 2012 7:39)
z toho jelen :-D (což není žádná novinka), ale ti dva malí kluci jsou Draco a Harry? V nové lepší budoucnosti? (málem jsem napsla v novém světlém zítřku :-D) Počkám si tedy na další kousek, třeba se mi rozsvítí ;-)
Děkuji
hmmm...
(nadin, 9. 6. 2012 9:42)