32. Ty to zvládneš!
32. Ty to zvládneš !
Andromeda sedela v kresle a rukách držala hrubú knihu. Pomaly si v nej listovala a sem, tam si niečo prečítala. To čo hľadala už dávno našla a nebolo toho veľa. Vlasne toho bolo strašne málo a bola veľmi prekvapená, že o forme, do ktorej sa premieňala, existuje tak neuveriteľne málo informácií . Vari tí gréci boli úplne slepí? Ešte raz si prečítala tých pár riadkov, ktoré našla.
Hydra – obrovské, , mnohohlavé stvorenie z Gréckej mytológie, s ktorým bojoval hrdina Herakles. Jedna z jej hláv je nesmrteľná a jej krv je jedovatá.
„Tak, to som sa toho ale dozvedela!“ povedala si nahnevane a zaklapla knihu. „Ako ju mám zvládnuť, keď o nej nikto nič nevie!“ rozčulovala sa, ale vnútro sa jej nepríjemne chvelo, lebo sa opäť blížila hodina jej premien . Snažila sa nájsť na tejto odpudivej forme niečo pozitívne, lebo jej vnútorný odpor jej sťažoval premenu a ovládanie.
Postavila sa pred zrkadlo, pozerala sa na seba a snažila sa predstaviť si seba, ako Hydru. Vždy, keď sa jej to už takmer podarilo, otriasla sa odporom. „ Nie, to nie, to nemôžem byť ja!“ vykríkla a rozplakala sa. V izbe sa na stotinu sekundy objavila škriatka , okamžite zmizla a o chvíľu sa už po hodbe rozliehalo klopkanie opätkov. Do Andromedinej izby bez zaklopania vošla matka a keď videla Andromedu skrútenú na dlážke pred zrkadlom, pritisla si ruku na ústa, aby nevykríkla a prisadla si k nej . Nežne , ale rozhodne si ju pritiahla k sebe a pevne objala. Andromeda sa o ňu oprela a po chvíľke k nej zdvihla uslzené oči.
„Mami, ja nemôžem, nechcem!“ povedala tichým, zastretým hlasom a zo všetkých síl sa snažila o ovládnutie. Matka ju hladila a premýšlala, ako by jej mohla pomôcť. Potom si na niečo spomenula, luskla prstami a hneď sa objavila škriatka.
„Maddi, prines mi, prosím ťa, z pracovne zložku 38.“ Škriatka s tichým puknutím zmizla a o niekoľko sekúnd bola späť a podávala jej tmavočervenú zložku. „Ďakujem, Maddi,“ prevzala zložku a pohladila Andromedu po vlasoch. „Poď, niečo ti ukážem,“ povedala a pomohla jej vstať. Sadla si na pohovku a Andromedu posadila k sebe. Potom otvorila zložku a vybrala z nej niekoľko kúzelníckych fotografií.
„Za normálnych okolností by ma ani nenapadlo ti ich ukazovať,“ povedala a postupne jej ich podávala. Andromede sa s každou fotografiou, na ktorú sa pozrela, stále väčšmi zdesením rozširovali oči .
„Ako môže niekto, niečo také urobiť?!“ vydýchla a znovu pozrela na obrázok rodiny, ktorá padla za obeť smrťožrútom. „Ako ste mohli niečo také dopustiť!“
„Nemôžeme byť všade, je nás málo a zlo sa po svete šíri ako požiar poháňaný víchricou,“ odpovedala jej matka ticho. „Tu sme proste prišli neskoro,“ smutne pokývala hlavou a pohladila zmučené telíčka detí na fotografii. „Už sme ich mohli len dôstojne pochovať,“ vzdychla si opäť.
„Myslela som, že dokážeme zabrániť tomu, aby sa také veci stávali,“ nechápala Andromeda a uprene pozorovala matku. Tá len pokrútila hlavou a povzdychla si.
„Nie, neklam sama seba, nemôžeme zabrániť všetkým hrôzam a zachrániť všetkých, ktorí sú v ohrození. O niektorých sa ani nedozvieme, alebo sa dozvieme neskoro. Nie sme všemocní a opakujem ti, je nás málo. Ani keby Veľká rada zaktivovala všetky rody, nebolo by nás dosť. S tým sa musí každý z nás zmieriť, že nemôžeme zachrániť všetkých, ale musíme urobiť maximum pre to, aby ich bolo čo najmenej.“
„Ale ako, ako sa to teda dá urobiť?“ spýtala sa Andromeda a nespúšťala oči z rán, ktoré hyzdili telá detí.
„Tak, že budeme dôsledne využívať všetky možnosti, ktoré máme,“ odpovedala matka a odmlčala sa. Oprela sa pohodlne na pohovke a nechala Andromedu premýšľať.
„Pochopila som,“ povedala po chvíli mlčania a vrátila jej fotografie.
„To som rada,“ usmiala sa na ňu matka vstávajúc, „ber tú formu ako zbraň, ktorú môžeš použiť v boji proti zlu. Nemusíš ju mať rada, ale mala by si ju dokonale poznať a ovládať. Jedného dňa sa ti môže hodiť a možno ti pomôže zachrániť veľa ľudských životov,“ dodala ešte, zavrela zložku a pomaly vyšla z izby. Andromeda zostala sedieť a úporne premýšlala. Nakoniec tiež vstala a premiestnila sa do hangáru, kde na ňu už čakal Volkov.
„Ideš neskoro,“ povedal a uprene ju pozoroval.
„Viem,“ kývla hlavou Andromeda a jediným pohybom si zmenila oblečenie a bez slova zamierila do ohniska hangáru.
„Nemáš tu ešte zabezpečenie,“ upozornil ju Volkov, ale ona len mykla plecom.
„Nepotrebujem,“ odvrkla a pohodlne sa usadila. Vyrovnala chrbát , zavrela oči a skôr než sa pokúsila o premenu povedala takmer nečujne : „ Mal by si odstúpiť, nebude to bezpečné stáť tak blízko. Ešte ju neovládam,“ podotkla a tým mu dala jasne na javo, o akú premenu sa dnes pokúsi.
Volkov na ňu prekvapene pozrel a potom pomaly a rozvážne cúvol k stene hangáru. Z jeho mierne strnulého postoja bolo jasné, že práve podáva mentálnu správu svojmu nadriadenému a z celého sveta sa sem o chvíľu začnú premiestňovať tí najsilneší kúzelníci spomedzi strážcov, aby pomohli, keď to bude treba.
Andromeda uvoľnene sedela v ohnisku a nechávala energetické vlny voľne prebiehať celým svojim telom. Potrebovala energiu a žiadostivo ju čerpala z celého okolia. Z diaľky vyzerala ako výkonný vysavač. Všetky viditeľné prúdy magickej energie sa k nej zbiehali a vpíjali sa do neveľkého dievčaťa, ktoré sa odhodlávalo na veľmi nepríjemnú, ale potrebnú premenu. Pred jej zatvorenými viečkami sa začala vynárať stále zretelnejšia podoba dvanásťhlavej formy. Ani v najtajnejšom zákutí vedomia nebola Andromeda ochotná , nazvať Hydru inak. Bude ešte dlho trvať, kým sa aspoň čiastočne s ňou stotožní, ale dnes to ešte určite nebude. Bola si vedomá toho, že ešte nie je na túto premenu úplne pripravená, ale bola odhodlaná, že to urobí a urobí to poriadne. Tak, ako bola zvyknutá robiť všetko.
Znovu sa sústredila a podoba Hydry jej vplávala pred zatvorené viečka., Tak, takto vyzerá. Má dvanásť hláv na dlhých, ohybných krkoch, pružné telo a dlhý chvost. Teraz ešte krídla , kdeže sú? Aha, schované v záhyboch kože. To je zaujímavé, ako sa tam môžu zmestiť, veď sú obrovské a vôbec nevyzerajú odpudivo, sú hebké a lesknú sa akoby boli posypané trblietkami. No, tie nohy...ale sú funkčné. Teda, nie žeby v iných formách nemala štyri nohy, ale tieto tu sa jej páčia asi najmenej . Tak, keby to bolo len o kráse, bola by ochotná sa s touto formou zmieriť, taká ješitná predsa len nie je, ale rozdeliť svoje vedomie na dvanásť častí tak, aby všetko fugovalo a nezblázniť sa z toho, to bolo niečo celkom iné. Ako to má pre Merlina urobiť? Aký nervový systém má Hydra? Kto to ví, odpoví , odpoví mi na otázku....Nikto to nevie! Došľaka, prečo práve Hydra! ´ vykríkla v duchu a vtom sa jej zamotala hlava. Okamžite si zvyškom vedomia uvedomila, že sa premenila a zase má dvanásť hláv. Teraz ale bola rozhodnutá, že oči otvorí len jedna hlava a nepripustí, aby zase omdlela. Ponorila sa hlboko do vedomia Hydry a skúmala cestičky a nervové dráhy, ktorými prúdili impulzy do celého tela. Nevidela a nepočula nič okolo seba , nevšímala si narastajúci počet čarodejníkov, ktorí sa potichu primiestňovali a stavali sa tesne k stenám hangýra a so vzrastajúcim vzdušením pozorovali nezvyčajné divadlo.
Magický tvor stojaci v epicentre sa pomaly a s rozmyslom pohyboval. Teda, pohybovali sa jeho jednotlivé časti. Tu nakročila opatrne jedna noha, tu sa roztiahlo a zatiahlo jedno krídlo alebo sklonila jedna z hláv. Bolo vidno, že Andromeda sa skúma a nechceli ju rušiť.
Keď už preskúmala všetky možnosti, rozhodla sa , že už môže pootvoriť aspoň jedno oko. Opatrne vyhladala príslušnú hlavu a zdvihla viečko. Šikmá zornička sa jej od prekvapenia rozšírila a na druhom oku sa tiež zdvihlo viečko, keď uvidela tie zástupy, ako sa tlačia pri stenách hangáru. Mykla sa a jej chvost opísal ostrý poloblúk a ako bič švihol k stene hangára. Čarodeníci, stojaci pri stena neboli našťastie žiadni nováčikovia , zareagovali okamžite a padli k zemi ako podťatí. Veľkými ostňami zakončený chvost im presvišťal tesne nad hlavami a narazil na stenu hangára.
„Oúú! To niééé!“ ozval sa mierne syčivý hlas, ktorý vychádzal z papule Hydry. „Čo tu všéétcíí robííte?“ pokračovala s obtiažami, lebo rozoklaný jazyk sa asi na rozprávanie príliš nehodil. Ale dalo sa to a to bolo hlavné. Môže s nimi komunikovať a to jej pomôže ovládnuť aj ostatné hlavy. Len keby teraz nemusela dávať pozor, aby niekoho nezašliapla. Nemajú rozum, či čo? Prečo sa jej stále pletú do cesty?! „Je váááss túú vééľa, bojíím sáá pohnúúúť,“ syčala a snažila sa ovládnuť telo, ktoré zalievala vlna inštinktov. Vedomie si cez ne len ťažko prebíjalo cestu. Našťastie to Volkov pochopil celkom rýchlo a o niekoľko nervy drásajúcich minút tu zostalo už len zopár strážcov, ako pohotovosť.
Teraz konečne mohla začať bez strachu skúmať svoje telo a jeho funkcie. Otočila hlavu a znovu, už vedome švihla chvostom a keď ju poslúchol, takmer sa rozosmiala od radosti. Zložila krídla a ukryla ich v kožovitých záhyboch, znovu ich roztiahla a pokúsila sa s nimi mávnuť. Nebolo to bohvie čo, mala tu málo miesta , ale fungovali. ,Lietať bude potom, neskôr, keď toto obrovské telo zvládne.´ pomyslela si spokojne a krídla zložila. Skontrolovala nohy a popošla pár krokov vpred a zase späť. ,Aj toto funguje, tak a teraz postupne tie nešťastné hlavy,´ povedala si, ale hlas, ktorý sa ozval celkom blízko ju zastavil.
„Počkaj s tým,“ povedal jej otec, ktorý stál pri dverách a spokojne ju pozoroval. „Toľko rozdieľnych uhlov pohľadu ti zase spôsobí nevolnosť a nakoniec bezvedomie. Zatiaľ to nechaj tak.“
Andromeda sa zamyslela a nakoniec nemohla inak, len s ním súhlasiť. Možno to naozaj spôsobuje to celoplošné videnia toľkými hlavami, že sa jej z toho točí hlava. Len na to pomyslela a už sa jej mierne zdvihol žalúdok. Fuj! Zahnala nepríjemné myšlienky a upriamila pozornosť na otca. Ten podišiel opatrne bližšie.
„Roztiahni krídla,“ požiadal ju a keď mu vyhovela vystrel ruku a opatrne ňou prešiel po povrchu krídla. „Je mäkké, budeš si musieť dávať pozor, aby ti ich neprederavili,“ poznamenal a pokračoval v skúmaní. Aspoň takto jej chcel pomôcť a zároveň odpútať jej myšlienky od rozdeleného vedomia. „ Nemáme ani predstavu, čo všetko dokážeš a aké schopnosti sa v tomto tele ukrývajú,“ pokračoval a podišiel ešte bližšie.
„Nééchoď ďáálééj!“ zasyčala Andromeda výstražne, „prééstáávam to ovláádať!“ varovala otca a on ju poslúchol. Pomaly a rozvážne ustúpil nabok a inštinkty Hydry sa znovu stiahli na okraj vedomia. Andromeda už bola unavená a zavrela oči . ,Na dnes už toho má dosť a zajtra je tiež deň . ´ pomyslela si , predstavila si samu seba a v jedinom záblesku sa vrátila do svojho ľudského tela. Vyčerpaná sa zrútila na dlažbu a zostala ležať úplne bez síl. Neprotestovala, keď ju otec dvíhal do náručia a premiestnil sa s ňou priamo do sídla.
„Bolo to výborné,“ pochválil ju, keď ju kládol na postel, „vedel som, že to zvládneš!“ povedal a pyšne sa na ňu pozrel. „Som na teba naozaj hrdý, robíš česť menu Adams!“
Andromeda sa na neho chvíľu pozerala, usmiala sa na neho a potom už nič nevnímala. Úplne vyčerpaná zaspala.
Otec sa na ňu ešte chvíľu pozeral, potom ju prikryl ľahkou prikrývkou a vyšiel z izby. Mal naozaj veľa práce. Teraz, keď sa Andromeda konečne odhodlala a rozhodla sa ovládnuť túto zaujímavú formu, bude jej treba pripraviť čo najbezpečnejší rozvrh činnosti. Toto ale sám robiť nebude. ,Na to sú predsa odborníci, tak nech sa činia.´ rozhodol sa v duchu a rýchlym krokom mieril k svojej pracovni.
Komentáře
Přehled komentářů
tak jsem za vecer precetl celou povidku az sem, a nemam slov... je to uzasne, nic podobneho jsem jeste necetl. ma to napad, ma to chytlavy dej a hlavne to ma hlavu a patu.
opravdu skvela prace a jsem rad, ze jsem na ten odkaz narazil.
uz se nemuzu dockat dalsiho pokracovani, fakt parada :)
nevadí
(jaja, 4. 1. 2008 23:56)su to uzasne kapitoly,nakoniec tak ako vsetky..suhlasim s petou..dufam ze sirius a andromeda budu nakoniec stastni..my to tu bez tych kapitol nejak vydrzime..ved aj my sa musime ucit,nemozme stale len citat :)..ked budes mat cas tak ich sem das..tesime sa na dalsie..pa
zdravím
(Peťa, 4. 1. 2008 16:09)Ahoj, díky za další hezkou kapitolku. To jsem zvědavá jak to dopadne se Siriusem a Andromedou. Doufám, že z něj její bráškové nevymlátí duši. Ale vypadá to, že si pomalu napravuje reputaci :-) A ohledně přísunu kapitol - teď jsi nás pěkně namlsala a nevím jak přežiju několik dní bez další kapitoly. Ale chápu, že škola má přednost...Tak ať to učení pěkně jde :-)
wow
(Já Osobně, 5. 1. 2008 1:59)