30. Svorka
30. Svorka
V hlbinách tajgy, ukrytý v závejoch snehu sa tajil tábor, v ktorom sa cvičili mladí vlci z rodiny Sokolovovcov. Spolu s nimi sa učil aj Remus a každým dňom bol šťastnejší. Až tu, v spoločnosti takých ako on pochopil, že jeho prekliatie nemusí byť prekliatím. Veľký podiel na jeho spokojnosti mal samozrejme protivlkodlačí elixír , priateľstvo a otvorenosť všetkých v tábore. Bola to proste jedna veľká rodina, ktorá ho bez problémov medzi seba prijala. A hoci často spomínal na Kess a kamarátov, na život v Rokforte, bolesť a clivosť sa každým dňom zmenšovala.
Najviac zo všetkého ho spočiatku prekvapilo, že nikomu jeho „choroba“ neprekážala. Všetci vždy nad tým len mávli rukou. Vysvetlenia sa mu dostalo hneď pri prvom splne, keď po vypití elixíru a premene na vlka , našiel vonku celú svorku vlkov, ako na neho netrpezlivo čakajú. Všetci boli mohutný a mali svetlé , huňaté kožuchy. Taký veselý a roztopašný spln ešte nezažil. Celú noc sa preháňali v tajge, stopovali rôzne zvieratá a klbčili sa v snehu. Ráno sa síce premieňali unavení, ale vo vynikajúcej kondícii a nálade.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ho Ivan Sokolov, keď sa po prvom splne poriadne vyspal a sadal si k plnému stolu. Tu už sedela celá svorka , všetci sa na neho usmievali a kývali mu.
„Napodiv , veľmi dobre,“ priznal sa Remus a jeho oči sa stretli s belasými očami Leny. Len násilým sa od nich odlepil a pozrel na Ivana. „Doma som bol vždy veľmi vyčerpaný a často aj zranený.“
„Nevšimol som si, žeby si mal nejako extrémne veľa jaziev,“ povedal zamyslene Vasilij a prezeral si Remusa.
„Už ani nie, ale pred pár mesiacmi ich bolo viac, ako dosť,“ poznamenal Remus a naložil si plný tanier. Lena mu podala veľký krajec čerstvého chleba a naliala plnú šálku kávy. S úsmevom to prijal . „Po jednej trochu nepodarenej naháňačke s kamarátmi nás Andromeda všetkých vyliečila a pritom zmizli aj všetky staré jazvy.“ doložil a zahryzol sa do krajca. Ešte stále si nezvykol na odlišný jedálniček, ale už mu to nerobilo také problémy a začínal sa prispôsobovať.
Keď Sokolovovci počuli meno Andromeda, len uznanlivo pokývali hlavou a vrátili sa k raňajkám.
„Poslala nám veľkú fľašu sĺz Zlatého fénixa ,“ poznamenal tréner a Lena prudko zdvihla hlavu. „Kde?“ spýtala sa a pozrela vystrašene na otca .
„Nad sídlom a nad oceánom,“ povedal a všetci vlci zase spozorneli. Prestali jesť a čakali, čo povie.
„Nejaké obete?“ spýtal sa do ticha Vasilij a v rukách drvil chlieb.
„Málo, stihli varovať strážcov celoplošne, ale lietala nad hluchými oblasťami. Má nové formy a boli nejaké problémy,“ pokračoval a znovu mu všetci viseli na perách . Remus len nechápavo pozeral z jedného na druhého a ničomu nerozumel.
„Zlatý fénix je jedinečný a závisí na ňom kvalita nášho elixíru,“ vysvetlovala mu Lena. „Dá sa pripraviť aj s náhradnými surovinami, ale nie je taký účinný a musí sa brať väčšie množstvo. Máme ho ešte len krátko a nevieme si ho vynachváliť,“ usmiala sa a všetci pri stole súhlasne prikývli. „Ale plač fénixa je vykúpený veľkým nebezpečenstvom. Spôsobuje obrovské búrky a všetci sa snažíme zabrániť následkom. Napriek tomu všetkému sme šťastní, keď tie slzy máme, aj keď nás bolí spôsob, akým sme ich získali. Máme ju radi.“
„Ju?“ pozrel na ňu spýtavo. Lena na chvíľočku zmĺkla, ale potom odhodlane pokračovala.
„Si jedným z nás, mal by si to vedieť,“ opäť sa odmlčala, ale hneď pokračovala ďalej, „Zlatým fénixom je Andromeda a ona je hlavným autorom nášho elixíru a dodávateľom hlavnej prísady.“
„Aké má formy?“ spýtal sa Alexej , jeden zo starších Leniných bratov skôr, než stihol otrasený Remus nejako zareagovať.
„Premenila sa na čierneho, ohnivého Griffa a Hydru,“ povedal pokojne Sokolov a napil sa kávy. Všetci pri stole na neho hľadeli s otvorenými ústami. Nevyzeralo to práve inteligentne, ale prekvapenie prekonalo aj ich sebaovládanie.
„Čo...čože?“ zahabkal Vasilij a nespúšťal z otca oči. „Nič také neexistuje!“
„Ako počuješ, existuje a Andromeda nám to všetkým dokázala. Ale prinútiť ju, aby sa na Hydru premenila viackrát, nebolo ľahké. Zásadne odmietala o tom aj počúvať. No , inak, ani sa jej nedivím, má v tej forme dvanásť hláv,“ povedal s úsmevom, ale nikto pri stole sa nezasmial.
„Dvanásť hláv?“ zastenal Alexej a prevrátil oči. „To je horšie, než opica po troch litroch samohonky! Vtedy mám len tri hlavy a aj to je veľa, ale dvanásť? To by som asi neprežil!“
„Nemáš piť samohonku,“ uškrnul sa Sokolov. „Akoby sme nemali dosť kvalitnej vodky, piješ také svinstvo, už som ti povedal, že ak si nedáš pozor, tak oslepneš,“ poúčal syna a debata pri stole sa zvrtla iným smerom. Remus sedel za stolom, automaticky jedol, ale myšlienkami bol pri Kess. Nevedel si ju predstaviť, ako nejaké dvanásťhlavé monštrum, ale ani ako Zlatého fénixa, ktorý svojim plačom rozpúta búrku. , Prečo vlastne plakala? Prečo vyplakal fénix také množstvo sĺz?´ rozmýšľa a kládol si otázky na ktoré tušil odpovede, ale neodvažoval sa ich domyslieť.
„Ideš?“ ozval sa sprava hlas Leny a Remus sa prebral zo zamyslenia.
„Kam?“ nechápavo sa na ňu pozrel a Lena sa zvonivo rozosmiala.
„Do učebne, kam inam ,“ povedala so smiechom, vzala ho za ruku a odvliekla od stola. „Poď, lebo prídeme neskoro, dnes dostaneš prútiky, už som ich videla, sú fantastické,“ hovorila a viedla ho nekompromisne za sebou.
„To je dosť, že už idete,“ zašomral nespokojne Sokolov a z hrubej žinenky zdvihol balíček. „Prišli tvoje prútiky a puzdrá,“ povedal Remsovi a rozbalil balíček. V ozdobnej krabici boli dva asi dvadsať centimetrové prútiky . Rovné , svetlohnedé a farebnými žilkami. Vedľa nich ležali puzdrá , ktoré sa pripínali na predlaktie. Sokolov zdvihol prútiky a podal ich Remusovi. „Vyskúšaj si ich,“ vyzval ho, ale hneď upozornil všetkých v učebni. „Poďte sa postaviť sem, nech si Remus môže vyskúšať prútiky!“
Pretože nikto neprotestoval a priestor pred Remusom bol o chvíľu voľný, tak len mykol plecami a mávol jedným z prútikov. Nepovedal žiadne kúzlo, ale tlaková vlna, ktorú to mávnutie vyvolalo, vyrazila zadnú stenu učebne a odniesla ju so sebou preč. Všetci na to chvíľu civeli a až po niekoľkých minutách boli schopní reakcie.
„Tak, to je sila,“ pokýval hlavou Alexej. „Skús aj ten druhý, nech to opravíme naraz, nechce sa mi robiť všetko dvakrát,“ povedal s kľudom a prižmúril sivomodré oči, pozorne si Remusa prezerajúc. „Mohol by si skúsiť nejaký štít,“ navrhol skusmo. „Čo tak Sacro- sanctus?“
Remus , tiež trochu otrasený silou prútika len prikývol , mávol druhým prútikom a zvolal „Sacro-sanctus!“ V tom okamžiku sa stalo niekoľko vecí naraz. Pred Remusom sa objavil obrovitý strieborný štít, ktorý vzápätí narazil do stien učebne a zvalil ich.
„Pozor, strecha!“ vykríkla Lena a v rukách Sokolovovcov zažiarili prútiky, ktoré padajúcu strechu zadržalali, kým sa všetci nedostali z učebne von. To sa už k nim zbiehali ďalší učitelia z vedľajších učební s pripravenými prútikmi a s oslnivými zábleskami kúziel dávali všetko zase do poriadku. Až potom sa všetci ako tak spamätali a venovali pozornosť zase Remusovi.
„No, to asi nebol ten najlepší nápad, aký som mohol mať,“ zaškaredil sa Alexej a zase si Remusa pozorne poprezeral. Remusovi to prišlo divné, ale pretože práve zbúral učebňu len dvomi mávnutiami prútika a dosť to s ním otriaslo, tak to viac neriešil. Prezeral si prútiky a nechápal, ako sa mu to mohlo podariť.
„Tak, fajn, to by sme mali,“ vyhlásil spokojne Sokolov, keď sa znovu všetci vrátili do obnovenej učebne. Vôbec sa nesťažoval a skôr sa spokojne usmieval. „Prútiky sú v poriadku, len sa ich musíš naučiť ovládať. Kým sa to nenaučíš dbaj, aby ti nikto z nás nestál v ceste. Nerád by som niekoho zlepoval z kúskov,“ žartoval, ale oči mal sústredené a rýchlym pohľadom preletel po svorke. Všetci prikývli, že si budú dávať pozor a Remus sa cítil chvíľu veľmi nepríjemne. „K prútikom patria aj puzdrá,“ pripomenul mu Sokolov , vzal obe puzdrá a pripol ich Remusovi na obe predlaktia. „Invisibilis!“ povedal a mávol prútikom, ktorý sa mu akoby odnikiaľ objavil v ruke. Puzdrá aj s prútikmi, ktoré do nich vložil zmizli . „Oba prútiky sú začarované proti privolaniu a strate. Nevypadnú z puzdra a nikto ťa nemôže odzbrojiť. O týchto prútikoch nikomu cudziemu nehovoríme a používame ich najčastejšie v boji. Pri čarovaní zvykneme používať obe ruky a ak to niekto dokáže, tak bez vyťahovania prútikov. Ako usmerňovač energie slúžia dlaň a prsty,“ vysveľoval a hneď mu aj názorne predvádzal, ako sa to robí. „Alexej, vezmi Remusa von a hodinu budete nacvičovať ovládanie prútikov! Nezabudni na zohrievacie kúzlo a daj pozor, aby sa príliš nevyčerpal. O hodinu vás tu chcem vidieť živých a zdravých!“ zavelil a Alexej okamžite poslúchol. Obaja sa obliekli a zamierili k okraju tábora, kde bolo veľké, otvorené priestranstvo, určené práve na takéto cvičenia. Vonku bola poriadna zima a tak zahrievacie kúzlo im nikto nemusel pripomínať.
„Takže, tu si môžeš nacvičiť , ako ovládať silu, potrebnú na vyslanie kúzla,“ povedal Alexej, keď sa postavili na okraj rozľahlého priestoru. „Skús nejaké jednoduché bojové kúzlo, hoci Expelliarmus a skúšaj ho vysielať so stále menšou silou. Zatiaľ sa ti nepostavím, nie som samovrah, ale dám na teba pozor,“ povedal so smiechom a nasmeroval Remusa tak, aby stál k táboru chrbátom. „Nechceme tu z toho mať kôlničku na drevo,že?“
Remus sa chvíľu odhodlával, lebo po tom prvom pokuse bol značne neistý, ale nakoniec zaujal bojový postoj mávol pravou rukou a zvolal: „Expelliarmus!“ Z prútika vyrazil silný blesk spevádzajúci kúzlo a narazil do stromu na opačnej strane priestranstva. Strom sa zakolísal a s rachotom spadol. Remus sa zľakol a spadol tiež , držiac si popálenú dlaň.
„Ty si efektívnejší, než demoličná čata,“ zašomral Alexej a sklonil sa nad Remusovu ruku. „Salvo!“ povedal a prešiel mu nad dlaňou rukou. Spolu so zlatavým zábleskom sa stratila aj spálenina a bolesť. „Skús to znovu a pokús sa nevyrúbať celý les,“ povedal a pomohol Remusovi na nohy. „Musíš si dávať pozor na to, koľko energie vyšleš. Nesmie jej byť tak veľa, lebo si zase popáliš ruku,“ upozorňoval ho.
Ďalšie ,Expelliarmus´ vybuchlo v strede plochy a vyhodilo do povetria množstvo snehu. Ale aj tak to bolo zlepšenie a Alexej ho ochválil. O pol hodiny a piatich vyliečených spáleninách , už cvičná plocha vyzerala ako tankodrom a Remus si vystriedal ruky. Ľavou nebol zvyknutý čarovať a tak okolité stromy prišli o nejaké konáre a jeden sa zlomil v polovici. Sneh na cvičnej ploche bol už toľkokrát premiesený nárazmi kúziel, že sa napriek treskúcej zime začal topiť a následne zamŕzal v groteskných útvaroch. Alexej to pozoroval so stoickým pokojom a len sem tam Remusa upozornil na chyby, ktoré robil pri čarovaní. Po ďalšej pol hodine by už cvičnú plochu nikto nespoznal, teraz sa už podobala skôr mesačnej krajine s množstvom kráterov, alebo ako po kobercovom nálete.
„Na dnes stačilo,“ povedal nakoniec Alexej a Remus si viditeľne oddýchol Už bol poriadne unavený a značne nespokojný . Zdalo sa mu, že nič neurobil dobre, ale Alexej s ním nesúhlasil. „Bolo to dobré,“ upokojoval ho, „ za hodinu sa nikto nenaučil ovládať prútiky a čarovať obidvoma rukami je oveľa náročnejšie, ako jednou. Neboj sa, zvykneš si a všetko sa naučíš.“
„Tak, ako mu to išlo?“ spýtal sa Sokolov a zvedavo pozeral na Alexeja.
„Dobre,“ zasmial sa Alexej veselo a všetky pohľady sa obrátili k nim. „Rozoral cvičisko , polámal zopár stromov, ale zvládol obe ruky.“
„Výborne!“ zvolal Sokolov radostne. „Ešte pár hodín a budeš môcť cvičiť vo vnútri a potom to budeme dolaďovať,“ povedal s úsmevom. „Zajtra si vyskúšaš na striedačku obe ruky. A aby som nezabudol, tie prútiky sa nikdy nedávajú dole,“ doložil s úsmevom. „Takže si dávaj pozor, čo robíš, aby si niekomu neodfikol hlavu alebo končatinu, alebo ,“ a tu sa mu v očiach zablyslo pobavením, „aby si si ty niečo neodfikol!“ dodal a učebňou zaburácal výbuch smiechu. Remusovi však do smiechu nebolo. Keď si spomenul, ako vyzerala cvičná plocha, tak len mierne pobledol a so strachom sa poobzeral po ostatných. Nechápal, že sa neboja. Celkom určite by im nebolo tak veselo, keby videli, ako to tam vyzerá. No a keď mu došli posledné slová Sokolovova, tak už bol celkom zelený. Pozrel sa na inkriminované miesto na svojich nohaviciach a tíško pípol: „A ako sa mám potom...“ a to už nevydržal nikto a celá svorka sa v záchvate smiechu váľala po zemi. Nikto, ale naozaj nikto nebol schopný slova a plakali od smiechu celé dlhé minuty. A keď sa už začínali upokojovať, stačilo pozrieť na Remusa a išli zase do kolien.
Prvý sa spamätal Sokolov a jediným ,Aquameti´ utíšil svorku a zjednal poriadok.
„To bol len vtip, Remus, nehnevaj sa ,“ povedal s úsmevom. „Predsa nemôžeme dovoliť, aby si prišiel o takú dôležitú časť tela, no nie?“ obrátil sa s úsmevom k svorke a tí mu horlivo prikyvovali.
Ani smiech a ani toto rádoby ospravedlnenie, nebolo Remusovi príliš po chuti, ale vedel, že to nikto nebral ako výsmech, ale skôr to naozaj bol vtip, aj keď tentokrát na jeho účet. A on im tak krásne nahral na smeč , že to nemohli ustáť. Trochu váhavo a usmial, Sokolov po poklepal po pleci a všetci sa vrátili k cvičeniam, ktoré robili pred ich príchodom. Remus teraz čarovať nemohol a tak mu Sokolov ukázal, ako sa dá aj bez splnu premeniť na vlka a nechal ho , aby to trénoval.
Komentáře
Přehled komentářů
akoze.....smiala som sa az som plakala......:D....supeeeeeeer
smekám
(soraki, 3. 1. 2008 17:45)Opravdu, smekám, moc pěkná povídka, vzala jsem to jedním dechem :-DDD
vyborne
(jaja, 3. 1. 2008 17:30)som rada ze sa to trosku ukludnilo..a tesim sa ze sirius je spolu s jamesom..ten vtip bol fakt dobry..aj ja som sa valala po zemi :D..len tak dalej
hahah
(julili, 7. 1. 2008 21:33)