24. Únos
24 . Únos
Nattan sa poobzeral okolo a automaticky zaznamenával škody. Toto všetko spôsobila jedna pieseň. Pokrútil hlavou a kývol bratom, že upratovanie nechajú na škriatkov. Vrátili sa do domu a unavene si posadali do kresiel v salóne.
„Bolo to dosť hrôzotrašné,“ poznamenal Etien a ostatní mu len zamyslene prikývli. „Čo by sa stalo, keby sa rozzúrila? Už nad tým niekto uvažoval?“
„Často nad tým uvažuje otec,“ povedal zachmúrene Nattan.
„Ešte teraz mi po chrbáte beží mráz,“ otriasol sa Michael. „Je veľmi nebezpečná, musíme zintenzívniť jej výcvik.“
„Je v puberte, celé mesiace sa ovládala, ale hormonálne zmeny sa nevyhýbajú ani jej. My by sme mali vedieť, čo sa s ňou deje a zabrániť takýmto výkyvom. Pravdu povediac, mohlo to byť oveľa horšie,“ uvažoval Kornell, „ale povedal by som, že ak niečo neurobíme, tak asi aj bude.“
„Ktovie, kde je teraz,“ poznamenal zamyslene Etien. „Dúfam, že nie je nad nejakým muklovským mestom.“
„V podstate je jedno, kde je. Všade spôsobí pohromu a celkom určite sa to dozvieme z muklovských správ. V jediné, v čo môžeme dúfať je, že sa už aspoň trochu ukľudila a nikdo na to nedoplatí životom .
„Ten sopliak by mal vedieť, čo spôsobuje,“ zamračil sa Michael.
„Ako ho nájdeme? Nevieme kde je,“ spýtal sa Etien a pozeral na bratov.
„Ľahko,“ usmial sa Nattan. „Mám adresu, spýtal som sa Remusa.“ povedal s úsmevom. „Dáko ho nenadchlo, že práve on je Andromediným snúbencom a povedal mi ju v celku ochotne. Ani som mu nemusel liezť do hlavy.“
„Áno, všimol som si, že by sa s pánom Blackom ochotne vymenil a aj mne sa celkom pozdával. Andromeda by s ním bola celkom určite šťastnejšia,“ zasmial sa Michael a vstal. „Mali by ísť spať, zajtra ráno musíme skoro vstávať. Snáď sa Andromeda dovtedy vráti. Ak nie, budeme ju musieť hľadať a to nebude nakrátko. Môže byť kdekoľvek,“ povdychol si a prestrel si tvár rukami. „Pošlem správu Caroll, že sa ešte zdržíme,“ povedal a vyšiel z izby.
Postupne sa salón vyprázdnil . Posledný odišiel Etien a myslel pri tom na Andromedu, ktorá niekde nad oceánom spievala bolestné melódie. Aspoň dúfal, že je nad oceánom a že sa v poriadku vráti.
Nattan sa náhle zobudil a pozrel do tmy. V jeho izbe niekto bol. V ruke sa mu objavil prútik, ale skôr, než čokoľvek stihol urobiť, ozval sa tichý hlas škriatka: „Pán Adams si praje s vami hovoriť, pane.“
„Teraz?“ spýtal sa, ale okamžite vstal a obliekol si župan.
„V pracovni,“ doplnil škriatok a tichým puknutím zmizol. Nattan sa zamračil. ,Ak ho otec budí v noci, muselo sa niečo stať. Najpravdepodobnejšou príčinou bede Andromeda. Stalo sa niečo zlé!´ premýšľal, keď sa ponáhľal po chodbách k otcovej pracovni . Dvere boli pootvorené a ozývali sa odtiaľ rozrušené hlasy. Jeden z nich okamžite spoznal. Patril jednému z inštruktorov z tábora na ostrove. Otvoril dvere a vošiel. V pracovni boli s otcom ešte traja muži. David Roberts, výcvikový inštruktor strážcov z ostrova Tekuma a dvojica strážcov v sivých, ochranných plášťoch. Všetci mali v tvári trochu zvláštnu, popolavú farbu. Takú sivozelenú, prirovnal automaticky a pozrel na otca s otázkou v očiach.
Obaja strážci sa k nemu otočili , kývli mu na pozdrav a bez slova ukázali na nosidlá, ležiace za nimi. Nattanovi sa na okamžok zastavilo srdce. V duchu tam už videl ležať mŕtve, alebo bezvedomé telo sestry, ale keď sa spamätal videl, že na lôžku nosidiel je len veľká nádoba. Až po niekoľkých sekundách si uvedomil, že je to ohňovzdorná nádoba na prenášanie materialov , ktoré sú príliš horúce. Okamžite vedel, čo tam je.
„Koľko?“ spýtal sa a premeriaval si veľkosť nádoby a dúfal, že to číslo nebude príliš veľké. Čím viac, tým väčšie škody!
„Takmer tristo mililitrov. Chýba len pár kvapiek,“ odpovedal vyšší z nich ticho.
„Cena?“ ďalšia otázka bola na mieste. Každá kvapka bola draho zaplatená.
„Varovali nás, tak sme to zvládli, ale nenašli sme všetkých,“ odpovedal ticho druhý strážca.
„Ako,“ pýtal sa ďalej Nattan.
„Hurikán nad Tichým oceánom. Bola síce v hluchom priestore, ale aj tak tam je pár ostrovov a boli tam aj nejaké ľode. Dostali sme odtiaľ všetkých, ktorých sme našli, ale prišli sme, až keď už bola búrka v rozmachu.“ ospravedlňoval sa šľahol pohľadom po pánovi Adamsovi. „Nedá sa to odhadnúť, kde sa objaví,“ doložil a mykol plecom.
„Vieme,“ prikýval Nattan. „Sokolov bude mať zásobu na rok a možno aj na viac, ale cena je vysoká,“ doplnil .
„Odneste to do laboratória, tam si s tým už poradia,“ prikázal pán Adams a strážcovia zdvihli nosidlá a pomaly vyšli z dverí a zamierili do podzemia.
Nattan sa otočil k Robertsovi a zdvihnúc jedno obočie čakal, čo povie. Miesto Robertsa sa však ozval jeho otec.
„Andromeda je na ostrove,“ začal a trochu pobledol, „ prešla ďalšou premenou a má novú formu.“
Aj Nattan pobledol. Andromedine formy boli dosť strašideľné. Keď sa v desiatich rokoch premenila na ohnivého draka, tak si všetci mysleli, že nič hošie sa stať už nemôže. Jej druhá forma všetkých spočiatku nadchla, teda kým neprišli na to, akú má v nej moc. Aká je jej tretia forma a čo robí? Je to znovu magická forma, alebo žeby už niečo normálne? Podľa nazelenalej tváre Robertsa však usúdil, že také šťastie mať nebudú.
„Čo je to?“ spýtal sa , takmer nedýchajúc .
„Hydra!“ odpovedal ticho Roberts, ale Nattanovi sa zdalo, že to slovo vykríkol.
„Hydra? Nič také predsa neexistuje, to boli len povesti, nie?“
„No, to sme si doteraz mysleli všetci, ale Andromeda nás presvedčila, že aj povesti môžu byť pravdivé.“ pokýval hlavou otec.
„Aká je a čo môže?“ vypytoval sa ďalej Nattan.
„Má dvanásť hláv na dlhých krkoch a je obrovská. Nemerali sme ju, ale dvanásť metrov mať bude.“ vypočítaval Roberts. Ako tak spomínal , opäť mierne zozelenel. „Je pokrytá tyrkysovou, šupinatou pokožkou s ostrými bodlinami. Tie sú také zlaté a má obrovské krídla. Nie ako netopier, skôr ako drak. Jedna hlava vie hovoriť,“ dodal a oriasol sa. „Je to hrôzostrašné,“ na chvíľu zmĺkol a zamyslel sa. Nattan sa snažil predstaviť si tvora, ktorého mu Roberts popisoval. Veľmi sa mu to však nedarilo. „Aby som nezabudol, zdá sa, že má jedovaté zuby, chŕli oheň, aspoň niektorými hlavami a môže zmiznúť a premiestniť sa , ako fénix.“
„Už sa aspoň na chvíľu premenila späť?“ spýtal sa otec.
„Nie, zatiaľ jej nemôžeme pomôcť, nikto sa neodváži k nej ani priblížiť, je ešte stále príliš rozrušená a nezvládnuteľná. Keď sa upokojí, tak sa o to pokúsime,“ pokrútil hlavou Roberts.
„Pôjdem s vami, keď ma uvidí, rýchlejšie sa upokojí,“ poznamenal otec, ale Nattan s ním nesúhlasil.
„Je to veľmi nebezpečné. Pôjdem ja!“
„Nie!“ odsekol otec. „Je to moja zodpovedednosť! Ja ju mám zatiaľ na starosť, ja mám na ňu dávať pozor. Musím to dať do poriadku,“ povedal a ešte doložil, „priveďte mi Blacka!“
James sa s trhnutím zobudil a snažil sa zahnať sen, ktorý sa mu sníval. V tom sne ho naháňala veľká svorka obrovských vlkov. Oči im v tme svietili a keď už mu takmer dýchali na chrbát, zobudil sa a bol veľmi rád, že to bol len sen, lebo inak ...Ani myslieť na to nechcel. V tom si uvedomil, že v tom sne bol jeleňom. Zhlboka sa nadýchol a pozrel k Síriusovej posteli, či ho náhodou nezobudil. Aj v šere celkom dobre videl a tak mu neušlo, že postel je prázdna.
„Sírius?“ spýtal sa do tmy .
„Áno, tu som,“ ozval sa Síriusov hlas od okna
„Čo tam robíš? Prečo nespíš?“ spýtal sa ho a vyliezol z postele. Trochu sa striasol chladom a podišiel ku kamarátovi. Ten sedel v kresle pod oknom skrútený do klbka , rukami si objímal kolená a zízal do okna.
„Premýšľam,“ odpovedal ticho Sírius, „ prečo Remus neprišiel.“
„Pozvanie od Kess ....no, vieš si to predstaviť, celkom určite mal z toho radosť, veď spolu chodia ,“ zrozpačitel odrazu James , keď si uvedomil, ako to vyznelo, „ prepáč, tak som to nemyslel.“
„To nič, ja viem,“ namietol Sírius a usmial sa do tmy, „Len sa bojím , že som stratil kamaráta. Vždy som si myslel, že naša partia Záškodníkov prežije všetko, že vždy budeme kamaráti, že budeme vždy spolu. No a vidíš, príde jedno malé dievča a celá naša slávna partia sa rozpadá.“ povedal smutne. „Ty máš Lily, ja sa budem musieť čoskoro oženiť a Remus, kto vie, či so mnou ešte niekedy prehovorí.“
„Ja mám Lily!“ zasmial sa ironicky James. „Nebuď labuď, nikoho nemám! Lily má radšej tlstočervy v Slugyho náleve, než mňa. Nedávno mi to piatačky veľmi jasne vysvetlili,“ povedal smutne. „Vyjadrili sa v tom zmysle, že som smiešny pajác, ktorý tým svojim natriasaním sa pred Lily, lezie všetkým na nervy a Lily najviac. Vraj som celej škole len na smiech. Tak čo mám? Posmech celej školy! Mal by som odtiaľ vypadnúť, aby som ju už nikdy nevidel a možno by sa mi podarilo na ňu zabudnúť,“ povzdychl si James.
„No kamarát, nemáme to ľahké,“ prikývol Sírius súhlasne a zívol. „Mali by sme ísť spať. Už len dva dni a vraciame sa do školy, musíme ešte niečo podniknúť, než budeme zase sedieť vo vlaku,“ povedal a zaliezol do postele. James, do ktorého sa už dávala zima sa nenechal dvakrát ponúkať a tiež sa s radosťou zavŕtal do prikrývky, párkrát zhlboka zívol , zavrel oči a zaspal spánkom spravodlivých.
Ráno bolo pochmúrne a vonku fičal severák. Vrhal do oblokov celé hrste snehových vločiek a vŕšil obrovské záveje. Nebolo vidieť takmer ani na krok. James sa len otriasol a ľutoval všetkých, ktorí museli von do tej sibérie. Po výdatných raňajkách sa spolu so Síriusom usadili v salóne a rozložili si šachy. Už ich dávno nehrali a tak sa výborne bavili, lebo vymýšľali nové ťahy a pokúšali sa figúrky presvedčiť, aby behali podľa nich po šachovnici. Nebolo to vôbec jednoduché, lebo figúrky sa s nimi hádali a odmietali ich poslúchať.
„Veža na c3,“ zavelil práve Sírius, keď sa uprostred miestnosti bez jediného zvuku zhmotnili štyria muži oblečení v koži a rozhliadali sa okolo seba. James so Sísiusom sedeli niekoľko sekúnd bez pohybu a skôr, než sa niektorí z nich stihol ozvať, prehovoril najstarší z mužov.
„Sírius Black?“ pozrel spýtavo na chlapcov. Sírius zdvihol prekvapene hlavu.
„Áno, čo...,“ viac nestihol povedal. Dvaja z mužov sa k nemu pritočili, vzali ho medzi seba a rozplynuli sa spolu s ním vo vzduchu.
„Sírius!“ vykríkol James a vrhol sa do prázdna, kde pred niekoľkými sekundami sedel jeho najlepší kamarát. „Čo ste s ním urobili!“ kričal na zvyšných dvoch nečakaných návštevníkov, ale oni len pokrčili plecami a tiež mu zmizli z očí. Šokovaný zostal stáť a prebral sa, až keď do salónu vbehla jeho mama s prútikom v ruke, pretože začula výkriky.
„James, čo sa stalo?“
„Sírius!“ vydýchol jej v odpoveď a zvalil sa do kresla. „Oni ho uniesli! Mami, oni ho uniesli!“
„Kto koho uniesol, o kom to hovoríš?“ nechápala pani Potterová a myslela si , že si z nej chcú chlapci vystreliť.
„Zhmotnili sa tu akýsi chlapi, schmatli Síriusa a zmizli!“ vykríkol James a ukazoval na prázdne kreslo pri stolíku, na ktorom stála šachovnica z rozohratou partiou.
„Čo to hovoríš? Akoby sa sem niekto mohol premiestniť? Veď to tu máme chránené proti premiestneniu!“ hnevala sa a teraz už bola celkom presvedčená, že si z nej chcú chlapci vystreliť. Ona sa vyľaká a potom odniekiaľ vylezie Sírius a bude sa škeriť, ako orech na smetisku. Tak to im nedopraje.
„Ja neviem , ako to urobili, ale boli tu a Sírius je fuč!“ kričal James a vyzeral, že sa o chvíľu zrúti. To už začínalo byť podozrivé. James nikdy nebol až taký dobrý herec, aby jeho hru neprehliadla. Ale teraz to už začínalo vyzerať vážne.
„Nerobíš si zo mňa srandu? Sírius! Vylez! Nebudem sa hnevať!“
„Mami, nie je tu, nemôže odnikliaľ vyliezť! Hovorím ti, že ho uniesli!“
Pani Potterová konečne uverila. Vydesená sa zviezla do kresla pri krbe a s rukami na ústach pozerala neveriacky na svojho syna. , Síriusa niekto uniesol!´