23. Pieseň Zlatého fénixa
23. Pieseň zlatého fénixa
Remusova návšteva v sídle prebiehala veľmi dobre. Väčšinu času trávil v spoločnosti Andromedy a Jeleny, ale Andromede spoločenské povinnosti často bránili, aby s nimi trávila viac času. Jelena sa ju snažila čo najlepšie zastúpiť a tak bola Remusovi stále nablízku. Chodili spolu na prechádzky, kúpali sa v bazéne, jazdili na koňoch po lese a priľahlých pozemkoch a keď už bolo vonku príliš tma, alebo zima, sedávali pri kozube v salóne a rozprávali sa. Andromeda a Lena ho postupne zoznámili s celou spoločnosťou. Bolo tam skutočne veľa ľudí a celé sídlo bolo obsadené. Až celkom ku koncu návštevy sa Remus dozvedel, že niektorí z hostí prišli vlastne kvôli nemu.
Remus , Lena a Andromeda sedeli pri kozube a hrali karty. Remus vyhrával a smial sa dievčatám, že nevedia hrať a nedávajú pozor. Zhrnul všetky kôpky kariet a chcel znovu rozdať, keď sa ozvalo známe puknutie a malá škriatka zastala pri karetnom stolíku. Andromeda na ňu pozrela s otázkou. Škriatka však hľadela na Remusa.
„Pán Lupin, páni Adams a Sokolov by s vami radi hovorili v pracovni,“ odovzdala odkaz a zmizla. Remus pozrel spýtavo na dievčatá.
„Čo sa deje?“ opýtal sa Andromedy, vstávajúc.
„No, vzhľadom k tomu, že včera sa konalo zasadnutie Veľkej rady, usudzujem, že to bude vážne,“ preťahovala Andromeda, ale keď videla Remusov výraz, rozosmiala sa. „Ale nie, nepamätáš sa, kedysi si povedal, že pôjdeš medzi nás, tak sa ťa asi chcú spýtať, či si si to nerozmyslel.“
„A rozmyslel?“ ozvala sa Lena a uprela na Remusa svoje veľké, belasé oči. Remus sa do nich pozrel a pomaly pokrútil hlavou.
„Nie, nerozmyslel,“ povedal a obrátil sa k Andromede, „ ale do pracovne netrafím, tam som ešte nebol.“
„Poď, zavedieme ťa tam,“ zasmiala sa Andromeda a spolu s Lenou ho viedli dlhými chodbami až pred veľké, vyrezávané dvere.
„Tu je to, ďalej už musíš sám,“ povedali so smiechom a odišli.
Remus zaklopal a po vyzvaní vstúpil. V pracovni zariadenej tmavým , dubovým nábytkom boli dvaja muži. Boli si trochu podobní a oboch už poznal. Pán Adams bol trochu menší, než obrovitý Ivan Sokolov, ale v tom bol ich jediný rozdiel. Obaja boli štíhly, šľachovitý s ostro rezanými rysmi .
Keď sa za Remusom zatvorili dvere, obaja muži sa k nemu otočili .
„Pán Lupin,“ oslovil ho pán Adams, „ sadnite si.“ ukázal na kreslo pri stole. „Musíme s vami prebrať vaše zaradenie medzi strážcov.“ Remus mlčky prikývol , posadil sa a čakal, čo mu povedia.
„Včera sa skončilo zasadnutie Veľkej rady a prejednávali sme tam mimo iného, aj vaše prijatie. Skôr, než čokoľvek k tomu povieme, chcem sa vás naposledy spýtať, ste naozaj rozhodnutý, že sa stanete strážcom rovnováhy?“ spýtal sa ho pán Adams a skúmavo si ho premeriaval.
Remus sa zamyslel. Ak prikývne, jeho život sa od základov zmení. Už nebude tým Remusom Lupinom, ktorého všetci poznali, bude niekto iný, bude strážcom rovnováhy. Nebude to všetkými , okrem niekoľkých priateľov, odsudzovaný a opovrhovaný vlkodlak, budú si ho ctiť a vážiť si ho práve preto, že ním je. Dostane každý mesiac svoj vzácny elixír a nebude trpieť v príšerných bolestiach, nebude nikoho ohrozovať, bude si zase môcť vážiť sám seba.
Keď dospel vo svojich úvahách až sem, zdvihol odhodlane hlavu a prikývol. Pán Adams sa spokojne usmial a pozrel na svojho bratranca. Ten sa tiež žiarivo usmial a obaja sa obrátili k Remusovi.
„Výborne, to rád počujem. Prvú podmienku vášho prijatia ste teda splnil. Súhlasil ste a vyslovil ste neporušiteľný sľub, že vždy zachováte tajomstvo strážcov. Druhou podmienkou je váš výcvik. To, čo by ste sa naučil v škole je žiaľ príliš málo, pre strážcu vo vašom postavení by to v žiadnom prípade nemohlo stačiť. Preto sa rada rozhodla, že vám poskytne špeciálny výcvik,“ usmial sa povzbudivo, keď si všimol zarazený Remusov výraz. „Nemusíte sa ničoho báť, výcvik celkom určite zvládnete, ale do školy sa už nemôžete vrátiť.“
„Ale, to predsa...“ chcel protestovať Remus, uvedomil si však, čo mu pán Adams povedal. Poskytnú mu špeciálny tréning, taká ponuka sa naodmieta a hlavne on si to nemôže dovoliť.
„Chápem a znovu opakujem, nemusíte sa ničoho báť. Veľká rada vám pridelila celú skupinu inštruktorov a učiteľov, ktorí vás budú cvičiť a naučia vás všetko, čo sa požaduje na skúšku , ktorú magický svet volá MLOKY.“ dodal s úsmevom. „Dohodneme sa s ministerstvom, že všetky potrebné skúšky budete robiť spoločne s ostatnými študentami. Na nutné dva mesiace sa do školy vrátite.“
„Ale ak sa nevrátim do školy, čo na to povie Dumbledore?“ spýtal sa Remus zvedavo.
„Ja mu to vysvetlím,“ prikývol spokojne pán Adams. „Pôjdem tam osobne a ohlásim mu váš individuálny štúdijný program a dohodnem sa s ním na skúškach. Ani Andromeda sa už do školy nevráti,“ povedal vzápätí a Remus prudko zdvihol hlavu.
„Prečo?“ spýtal sa skôr, ako si stihol uvedomiť, že jeho otázka môže vyznieť nepatrične.
„Zistili sme, že sa o ňu začal veľmi zaujímať Voldemort. Nemôže sa tam vrátiť a nemôže tam zostať ani jej snúbenec.“ povedal pán Adams a trochu sa zamračil.
„Jej snúbenec chodí tiež do Rokfortu?“ spýtal sa so záujmom Remus. Kess mu vždy odmietla prezradiť jeho meno a dúfal, že teraz sa ho dozvie. Nemýlil sa .
„Áno, možno ho poznáte, je to Sírius Black,“ prehodil len tak mimochodom pán Adams. Remus sklonil hlavu, aby nevideli, ako zbledol. Jeden z jeho najlepších priateľov! Zaťal ruky do pästí a pokúšal sa ovládnuť sa. Teraz už chápal, prečo mu to nepovedala. Možno by ho naozaj zabil, hoci, ako mu Kess viackrát opakovala, to nesmel urobiť, lebo ona by zomrela s ním. Preto teda nemôže zostať tam . Chudák James, nakoniec tam zostane sám, len s Petrom.
„Áno, a aby som nezabudol, s vašimi rodičmi sa tiež porozprávame. Všetko im vysvetlíme a upokojíme ich, aby sa o vás nebáli. Ste už plnoletý, ale vaši rodičia majú právo o všetkom, čo im môžeme povedať, vedieť. Ale teraz už k vašim inštruktorom,“ pozrel sa na bratranca a ten mlčky prikývol. „Veľká rada doporučila rodinu Sokolovovcov. Naučia vás všetko, čo budete potrebovať a pripravia vás aj na skúšky. Budete sa učiť spolu s ich synmi a dcérou Jelenou. Všetci vám s učením aj s výcvikom určite radi pomôžu. Vašim hlavným inštruktorom a majstrom bude tu môj bratranec , Ivan Nikolajevič Sokolov.“
„Teší ma,“ povedal pán Sokolov a podal Remusovi ruku. „Tuto Eduard má ešte hromadu práce, mohli by sme prejsť do mojej izby a trochu sa porozprávame ,“ navrhol a už vstával z kresla. Remus sa tiež chtiac nechtiac postavil a nasledoval ho, krátko sa rozlúčiac s pánom domu.
V salóne pri krbe sedeli obe dievčatá a čakali, ako rozhovor dopadne. Andromeda sedela skrčená v kresle a obomi rukami si objímala nohy. Bradu si položila na kolená a hľadela do ohňa. Vyzerala naprosto uvoľnene a pokojne. Jelena sa prechádzala po salóne a netrpezlivo pokukovala na dvere.
„O čom toľko môžu hovoriť? Veď mu už mohli prečítať aj román!“ povedala odrazu, keď sa už asi po stýkrát pozrela na zatvorené dvere.
„Mala by si si sadnúť a upokojiť sa.“ Napomenula ju Andromeda ticho. „Nezabúdaj, že od tvojho kľudu bude závisieť celý tvoj budúci život. Nesmieš dať najavo netrpezlivosť. Musíš postupovať pomaly. Už sme o tom hovorili, tak sa ukľudni a sadni si. Keď mu povedia všetko, čo musí vedieť, tak príde.“ dodala. „Si si istá, že to zvládneš?“
„Som!“ prikývla Jelena, podišla k druhému kreslu a sadla si. „Po prvej spoločnej premene a prvom spoločnom love to bude dobré,“ povedala . „Pre nás je dôležitá vôňa a Remus mi už viackrát povedal , že krásne voniam.“ doložila a usmiala sa. „Remus sa mi veľmi páči a aj on krásne vonia,“ povedala zasnene. Vstala z kresla, podišla k Andromede , sadla si k nej a objala ju okolo ramien. „Som ti taká vďačná, že si myslela na mňa. Mám ťa rada Andromeda, vieš to? Vždy si bola moja najobľúbenejšia sesternica .“
„Jasné a keď sa budeš s ním hádať, tak prestanem byť najobľúbenejšou , pravda!“
„Nie,“ odporovala Jelena a smiala sa. „Idem sa pozrieť, čo tam toľko robia. To už nemôže byť len podávanie základných informácií,“ vyhlásila a odišla zo salónu . Andromeda zostala sedieť nehnute v kresle a pozerala do plameňov. Snažila sa na nič nemyslieť. Zajtra spoločne oslávia príchod Nového roku a potom hostia odídu. Spolu s nimi pôjde aj Remus. Nie, nesmie na to myslieť. Ešte nie, až keď bude zase sama, keď už bude môcť byť aspoň chvíľku sama sebou. Energicky zamrkala, aby zahnala slzy derúce sa jej do očí a postavila sa. Dom je plný hostí, treba sa im venovať, treba byť vzornou hostiteľkou.
„ Povinnosti čakajú,“ povedala do ticha izby a vyšla von.
Presne tak, ako Andromeda predpokladala sa aj stalo. Po nádhernej oslave Nového roka sa Sokolovovci rozlúčili a spolu s Remusom odišli. Dom spustol a osirel, ale Andromeda bola celkom rada. Konečne si mohla na chvíľu odpočinúť , uvolniť sa . Aspoň vtedy, keď bola sama. Čoskoro však zistila, že prítomnosť hostí a množstvo povinností jej pomáhalo zabudnúť na jej vlastné trápenie. Teraz sa jej všetky myšlienky vrátili s plnou silou. Mala pocit, akoby jej do hrude narazil muklovký rýchlik a rozmlátil jej hrudník na kašu . Nedalo jej dýchať a srdce sa jej zvieralo bolesťou. Hnevala sa sama na seba. Ako len môže byť taká slabá, prečo si nedokáže rozkázať, umlčať srdce a vyčistiť myseľ? Prečo sa jej, napriek jej úpornej snahe, stále zalievajú oči slzami a prečo to tak bolí!
Vedela, čo by mala urobiť. Mala by tú bolesť vyplakať, vykričať do sveta, ale nemohla. Nemala slov, ktorými by ju dokázala vyjadriť. Zostávalo už len jediné riešenie. V potemnenej izbe sa zablyslo a z otvoreného okna vyletel prekrásny zlatý fénix. Niekoľkokrát zakrúžil nad sídlom a usadil sa na vrcholci najvyššieho stromu. Pod temnejúcim nebom žiaril magickým svetlom, ako maják v búrke nad Atlantikom . Niekoľkokrát rozprestrel dlhý chvost, zakýval sa na vetvi a keď znovu nadobudol rovnováhu, začal spievať.
V sídle všetci spozorneli. Vedeli, kto je zlatým fénixom a jeho bolestná pieseň ich znepokojila. Všetci si boli vedomí jeho moci a museli zasiahnuť. Obloha nad sídlom temnela stále viac. Z tmavých mračien sa zablyslo a kľukatý blesk zasiahol pobrežie. Potom sa už neprestávalo blýskať a ostrý rachot hromov všetkých ohlušoval. Zdvihol sa vietor a koruny stromov sa kymácali. Spolu s nimi aj fénix, ktorý rozprestrel zlaté krídla, aby udržal rovnováhu na vrcholci stromu, ale neprestával spievať.
Celá rodina Adamsovcov stála v besnejúcej búrke a neprestajne odriekavali mocné zaklínadlá, aby ju udržali za hranicami pozemkov. Všetci už boli na pokraji svojich síl, keď fénix stíchol. Zamával krídlami, odrazil sa a vlietol. Zakrúžil nad domom a v záblesku zlatého ohňa zmizol.
Eduard Adams sklonil prútiky a hľadel na miesto, kde zmizol fénix. Potom pohľadom vyhľadal svojho najstaršieho syna .
„Je načase, porozprávať sa s pánom Síriusom Blackom!“ povedal dôrazne a prezeral si spúšť, ktorú napriek ich spoločnému úsiliu spôsobila. Keby tu chlapci neboli, toto miesto by už asi neexistovalo. Zrovnala by to tu so zemou. „Chcem ho tu zajtra vidieť!“ prikázal pozerajúc na synov a odišiel do domu, prekračujúc polámané konáre.
Komentáře
Přehled komentářů
to bolo super!!...dufam, ze o chvilu tu das dalsie kapitoly,..pls:)
.....som zvedava ako to dopadne s tym Siriusom,...
bezva
(Paige, 1. 1. 2008 12:58)