15. Obe sú krásne
15. Obe sú krásne
Celý zvyšok dňa sa Kess o hodine Obrany proti čiernej mágii odmietala s kýmkoľvek baviť. Vytrvalo opakovala, že to bola len obyčajná praktická hodina a nič viac. Nič zvláštne sa neudialo, ale keď jej dotieravci nedajú pokoj, tak sa celkom určite niečo nepríjemné stane im. Potom na ňu už len všetci zdiaľky zazerali a šuškali si. Kess v duchu zúrila, ale nedala na sebe nič poznať.
Po skončení vyučovania sa radšej utiahla do knižnice a rozhodla sa, že si radšej urobí domáce úlohy. V knižnici by ju nikto nemal otravovať nezmyselnými rečami. Veci si rozložila na svojom obľúbenom mieste a ponorila sa do labyrintu políc, aby našla nejakú použiteľnú literatúru. Keď sa vracala s náručou plnou kníh, pri jej stolíku už sedel Remus a niečo písal.
„Ahoj!“ pozdravila ho veselo, položila knihy na stôl a naklonila sa , aby mohla Remusa pobozkať na líce. Takéto cudné privítanie jej však nevyšlo. Remus bleskovo pustil pero a oboma rukami ju k sebe stiahol. Mierne rozochvelými perami našiel jej ústa a vtisol jej dlhý a vášnivý bozk.
„Celý deň som sa o teba strašne bál.“ povedal ticho a hladil ju po vlasoch. „Keby ti niečo urobil, asi by som ho zabil.“ vyhlásil a Kess len namáhavo udržala na tvári vážny výraz .
„No a zavreli by ťa do Azkabanu a ja by som tu zostala sama, bez ochrany,“ povedala napoly s úsmevom, napoly vážne. „Remus, o mňa sa naozaj nemusíš báť. Nič sa mi nemôže stať, už som ti povedala, že patrím medzi špičkových bojovníkov.“ zaborila si prsty do jeho neposedných vlasov a ticho pokračovala. „ Poďme robiť úlohy, dnes večer by som ti chcela niečo ukázať. Už dávno som ti to sľúbila.“ skĺzla ku z kolien a sadla si na stoličku oproti Remusovi. „A niečo pre teba mám,“ siahla do tašky a podala mu obdĺžnikovú fotografiu v rámčeku vykladanom lazuritom. „Je to moja najobľúbenejšia fotografia a dúfam, že sa ti bude páčiť.“ podala mu ju cez stôl a čakala, čo povie.
Remus prijal fotografiu a zahľadel sa na ňu. Bola na nej Kess a jednou rukou objímala okolo pása veľmi krásne, plavovlasé dievča, s nádhernými belasými očami . Obe sa usmievali do aparátu a veselo mávali. Podobali sa navzájom , akoby boli sestry.
„Kto je to?“ spýtal sa Remus a uprene sa na fotografiu pozeral.
„To je moja prasesternica Lena. Máme sa veľmi rady a často sa navštevujeme .“ dodala na vysvetlenie. „Takto ma budeš mať na fotke dvojnásobne, lebo hoci má Lena svetlé vlasy a modré oči, veľmi sa podobáme.“ usmiala sa a začala si rozkladať pergameny. Mrkla na Remusa, ktorý bol ešte stále zahľadený do fotografie a pustila sa do úloh . Potom už obaja usilovne pracovali až do večere.
Po večeri si Remus postavil fotografiu na stolík pri svojej posteli , ľahol si na postel a pozoroval dve také odlišné a zároveň si tak podobné dievčatá.
„ Hej! A to je kto?“ zvolal Sírius, keď zbadal fotografiu na Remusovom stolíku.
„Kess,“ odpovedal začudovane Remus a konečne odtrhol od fotky pohľad.
„Kess poznám, kto je tá druhá vedľa nej!“ vypytoval sa Sírius. To už sa k nim pridali aj James s Petrom. Fotografia išla z rúk do rúk a chlapci si ju dlho prezerali.
„To je nejaká Kessina sesternica,“ vysvetľoval Remus trochu žiarlivo sledoval, ako sa oči jeho priateľov popásajú na kráse oboch dievčat.
„Musím priznať, že Kess má veľmi krásnu sesternicu,“ vzdychol si James.
„James, ty si už zase povedal o nejakom inom dievčati, než o uvrieskanej Lily, že je krásne!“ čudoval sa Sírius.
„Nehovor tak o nej!“ bránil Lily James, keď sa mu podarilo odtrhúť sa od fotky. „Nie je uvrieskaná!“
„No a ako to chceš nazvať?“ spýtal sa so záujmom . „My sa ti prispôsobíme, možno,“ pokračoval Sírius a sledoval, ako Peter nad fotkou slintá. Natiahol sa k nemu a fotku mu vytrhol. „Prestaň, lebo bude celá mokrá,“ zašomral a podal ju Remusovi. Ten ju opäť postavil na stolík a vstal.
„Pôjdem, o chvíľu mám rande s Kess.“
„Tak neskoro?“ čudoval sa James a pozrel na hodinky. „Čoskoro bude večierka.“
„Chce mi niečo ukázať,“ mykol plecami Remus a odišiel. Sírius stál pri stolíku a zamyslene sa za ním pozeral. Veľmi dobre si pamätal, čo videl v ten pamätný večer a ako veľmi vtedy utrpelo jeho sebavedomie.
„James, môžeš mi požičať svoj plášť a mapu?“ spýtal sa ticho kamaráta .
„Deje sa niečo?“ čudoval sa James, ale ochotne siahol do kufra. „Dúfam, že nechceš špehovať Remusa.“
„To by ma ani nenapadlo,“ ohradil sa dotknuto Sírius. „Zbehnem do kuchyne, pre niečo pod zub. Mám taký dojem, že to niekto bude dnes v noci potrebovať.“
„Ideš do kuchyne?“ zasvietili oči aj Petrovi. „Môžem ísť s tebou?“
„Nie, pod plášť sa už aj tak ledva zmestíme. Keď niečo ponesiem, nebude tam dosť miesta.“
„Hmm!“ šomral si Peter popod nos. „Ty nikdy nevieš, čo si máš od škriatkov pýtať, dones toho aspoň dosť. Minule to bolo sotva pod jeden zub.“
„Naozaj neviem, kam to všetko pcháš, za chvíľu budeš ako sud,“ krútil hlavou Sírius a schovával si plášť a mapu do vrecka. Naozaj nemal v pláne sledovať Remusa, ale pozrieť sa na mape, kde sa práve nachádza, to môže. To nie je špehovanie a ani Remus mu to nemôže vyčítať, hlavne, ak sa o tom nedozvie.
Zatiaľ Remus už kráčal spolu s Kess stíchnutými a tmavými chodbami hradu.
„Je to ešte ďaleko?“ vyzvedal Remus, keď už kráčali dosť dlho.
„Ani nie, usmiala sa Kess a zamierila do tmavej chodby , v ktorej mala telocvičňu. „Už sme tu.“ ukázala na dvere v stene. Len raz mávla rukou a dvere sa otvorili. Rumus tam zvedavo nazrel.
Veľkú miestnosť osvetlovalo niekoľko fakieľ a sviecí. Po miestnosti bolo rozostavené posilovacie náradie, lavičky a celú jednu stenu pokrývali rebriny. Vedľa nich bol čierny pás pohyblivého chodníka. Pozeral sa na to všetko a ničomu nerozumel. Nikdy v muklovskej posilovni nebol a ani ho nenapadlo, že by práve Kess s niečím takým cvičila.
Kess mu ale všetko veľmi trpezlivo ukazovala a vysvetľovala mu funkciu jednotlivých náradí. Potom sa pustila do cvičenia podľa určeného programu. Remusovi však takú záťaž pre začiatok nedovolila.
„Ani sa o to nepokúšaj,“ varovala ho, keď si chcel pridávať viac závaží na činke. „Tu platí, že pomaly ďalej zájdeš.“ vzala mu závažia a položila ich naspäť. „Mohlo by sa ti stať, že keď to preženieš, zajtra budeš ležať na ošetrovni a týždeň sa ani nepohneš.“
„Ale ty s tým cvičíš a si oveľa menšia než ja,“ pokúšal sa ju presvedčiť Remus, ale nepochodil.
„To je síce pravda, ale cvičím už dlho, kým ty ešte len začínaš. Ja bývam tiež K.O., keď to preženiem. Ani dnes som nemohla vyliezť z postele od únavy. Tréner mi posiela stále nové zostavy, akoby som bola nezničiteľná.“ posťažovala sa trochu, keď docvičila. „Tak, hotovo, ešte ti ukážem cvičenie na chodbe. Postupne sa k nemu dopracujeme, ale aby si vedel, čo ťa asi čaká, čo všetko sa budeš musieť naučiť,“ dodala a zasmiala sa. „A nemusíš sa báť, to čo uvidíš tiež nevedia všetci a zvládnuť sa to dá,“ doložila a odviedla ho na chodbu. Tam ho postavila , zhodou okolností do toho istého výklenku, odkiaľ ju pozoroval Sírius, upozornila ho, aby sa príliš nevystrkoval a začala cvičiť.
Cvičenie bolo podobné tomu, čo videl Sírius a Remusovi hneď na začiatku tiež padla sánka. Ak mal po skončení jej cvičenia problémy so sebavedomím Sírius, tak Remusovo sebavedomie sa rozpadlo na milión kúštičkov a tie sa práve rozplývali vo vzduchu. Až teraz si uvedomil, aký veľký rozdiel je medzi nimi a napadlo ho, že toto nikdy nemôže zvládnuť.
Kess nechala zmiznúť koberec , obliekla si habit a obrátila sa k zachmúrenému Remusovi.
„Vidím, že nie si príliš nadšený,“ poznamenala, keď si všimla jeho zamračený pohľad.
„Tvojimi schopnosťami a umením bojovať nadšený som, ale ja toto nikdy nezvládnem. Neviem, či sa o to vôbec mám pokúšať.“
„Nikto od teba nebude chcieť, aby si to zvládol za jeden deň.“ upokojovala ho Kess. „Kým tu budem, budeme cvičiť spolu , potom tu bude vždy niekto, kto ti pri cvičení pomôže. Nenecháme ťa tu bez ochrany a bez pomoci . Si pre nás tiež veľmi dôležitý. No a cez prázdniny ťa tak, ako nás všetkých, čaká výcviký tábor.“
„Vy nikdy neoddychujete?“ čudoval sa Remus, keď kráčal vedľa nej späť do klubovne.
„Vlastne ani nie,“ pripustila Kess pokojne. „Je nás málo, tak si to dáko nemôžeme dovoliť,“ poznamenala a zastavila sa pred obrazom . „Felicitas!“ vyslovila zreteľne heslo a odkloneným obrazom sa pretiahla do klubovne. Smutný a nešťastný Remus vošiel do klubovne za ňou.
Tých pár týždňov, ktoré zostávali do Vianočných prázdnin, cvičil Remus spolu s Kess. Spočiatku bol veľmi skeptický a neveril, že by mohol niečo tak obtiažneho zvládnuť. Kess však bola veľmi trpezlivou inštruktorkou a citlivo ho viedla cez najťažšie obdobie, keď si vôbec neveril a chcel všetko nechať plávať. Použila na neho všetky možné spôsoby manipulácie, ktoré ovládala a zvíťazila. Remusovi sa začalo dariť a jeho sebavedomie mierne vzrástlo.
Vianočné prázdniny v tomto roku sa začali skôr ako obvykle, lebo veľa rodičov si želalo, aby mali deti čo najskôr doma. Útoky na čarodejnícke a muklovské rodiny boli stále častejšie, aj keď našťastie nikto nezomrel. Len niekoľko ľudí ale vedelo, prečo je to tak.
Dumledore zakladal Fénixov rád, aby mohol bojovať proti zlu, ktoré si hovorilo Lord Voldemort a ten zúril, lebo mu niekto stále kazil plány. Príliš veľa jeho stúpencov už zomrelo pri pokuse naplniť jeho predstavy o ovládnutí čarodejníckeho sveta. Príliš veľa sa ich z akcií vracalo s ťažkými zraneniami a postupne prestávali veriť jeho myšlienkam .
Strážcovia aktívne zasiahli do bojov . Dlhodobo získavané informácie od zdrojov blízkych Voldemortovi , priniesli svoje ovocie. Voldemort sa pokúšal útočiť, ale strážcovia sa mu vždy včas postavili do cesty. Napriek tomu vzrastalo medzi čarodejníkmi napätie. Prispievali k tomu hlavne články v Dennom Prorokovi, ktoré každý útok riadne nafúkli a potom ešte dlho rozpitvávali. Ani vyhlásenia ministerstva nemohli zmierniť situáciu. Hlavne preto, že sa v tlači žiadne neobjavili. Ministerstvo sa jediným hlasom svojho ministra rozhodlo, že útoky proste neexistujú a preto nie je prečo na ne nejako reagovať. Typická pštrosia politika, akou sa vyznačovala vláda , napomáhala Voldemortovi a rozkladala čarodejnícke spoločenstvo z vnútra, ako piata kolóna.