2. Prvá z troch - človek
2. Prvá z troch - človek
Vchodové dvere sa s rachotom za niekým zabuchli a staršia žena sediaca za písacím stolom prudko zdvihla hlavu.
„Amy, to si ty?“ spýtala sa vstávajúc od stola a kráčala čo najrýchlejšie naprieč miestnosťou. Dvere na pracovni sa s treskotom rozleteli a dnu vpadlo asi štrnásťročné dievča s ťažkou plátennou kabelou v rukách. Hneď za dverami ju pustila na zem a úľavne si odfúkla.
„Ahoj , babi!
„Jenni! Vyľakala si ma! Prečo si nezavolala že prídeš ?“
„Ale babi,“ hnevalo sa dievča, „ nemôžeš byť taký srab!“
„Rozprávaj slušne, slečna!“ zamračila sa žena, otočila sa na opätku a kráčala k stolu. „To nie je strach, to je celkom normálna opatrnosť. Ty vieš, čo si myslím a hrdinoch. Väčšina z nich je po smrti a ocenenia dostávajú , in memoriam´ , ak vôbec. “ frflala si popod nos a vkĺzla späť do kresla pri písacom stole. Jenni sa ticho priplýžila za jej chrbát a objala ju okolo krku. Melanie Hopkinsová sa usmiala, otočila hlavu a pobozkala vnučku na svieže, rozpálené líce. „Mama ti kľúče dala, alebo si si ich vzala bez jej dovolenia,“ sondovala opatrne a ťahajúc Jenni za ruku, posadila ju do kresla vedľa seba. Dievča si nesústredene prehodilo ťažký, plavý vrkoč na druhé plece a sklonilo hlavu. Melanie pokrútila hlavou a povzdychla si. „Takže sama. Prečo? Na dverách mám zvonček, je riadne označený, čítať vieš a ja by som ti celkom určite otvorila. Tak prečo?“ pýtala sa a pátravo si prezerala Jenninu tvár na ktorej sa objavovali stále väčšie červené škvrny rumenca.
„Ani neviem,“ zdvihla hlavu Jenni a ošívajúc sa , pozrela babičke do tváre. „Ponáhľala som sa a bolo to absolútne nevyhnutné, aby som ich tu schovala !“
„Čo si potrebuješ tak absolútne nevyhnutne schovať práve u mňa?“ čudovala sa Melanie a čelo jej zbrázdili línie mnohých vrások.
„Moje knihy a filmy!“ vykríkla Jenni, vyskočila z kresla a hnala sa k dverám, pri ktorých ležala plátenná taška.
„Ktoré tvoje knihy a filmy konkrétne sú u vás doma tak ohrozené, že si ich musíš schovať?“ zvolala ironicky Melanie , obrátila sa k dverám a sledovala, ako sa Jenni namáha pri zdvíhaní tašky. S buchnutím ju hodila na stôl, odsunula papiere, ktoré tam ležali a otvorila sponu. „Podľa zvuku a tvaru sú to skôr tehly, nepomýlila si sa náhodou?“
„Ani náhodou!“ rozžiarila sa Jenni , vytiahla hrubú knihu a víťazoslávne ju položila na leštenú dubovú dosku stola. Melanie automaticky zaznamenala meno autora a názov knihy. Začudovane zdvihla obočie a spýtavo sa pozrela na vnučku.
„Toto? Čo by sa mohlo stať tomuto? Jenni, veď je to brak!“ zavrčala znechutene a zamračila sa.
„Babi!“ vykríkla Jenni s úžasom a neveriacky si ju premerala. V očiach sa jej objavili slzy sklamania. „ To sú všetky diely Harryho Pottera. Je to absolútne super! Ako môžeš povedať, že je to brak? Nečítala si to a napriek tomu si ich hneď zaradila medzi odpad,“ zavrčala, prehltla slzy a zhromaždila knihy v náruči. „Kam si to môžem dať?“ spýtala sa a očami premeriavala prepchané police knižnice, ktorá zaberala dve zo štyroch stien miestnosti.
„Daj to kam chceš,“ povzdychla si Melanie a opatrne skladala korektúry novej knihy do zložky. „Povieš mi, kto ohrozoval túto ,absolútne super´ literatúru u vás doma?“ spýtala sa akoby mimochodom a kútikom oka pozorovala, ako Jenni prechádza povedľa políc hľadajúc kúsok voľného miesta.
„Fch! Akoby si nevedela, samozrejme že to boli moji milovaní bratríčkovia,“ vrčala Jenni a prekladala knihy na jednej z políc. „Predstav si, že mi do nich začali kresliť. Vraj mi urobia ilustrácie!“
„Urobili?“ bublala ticho smiechom Melanie, zakrývajúc si ústa dlaňou.
„Našťastie len ceruzkou, potom som ich pristihla a tak som tu!“ rozčuľovala sa Jenni, naposledy pohladila lesklé chrbty kníh a vstala. „Nesmej sa,“ zamračila sa na babičku, „ tebe by sa tiež nepáčilo, keby sa pokúsili ilustrovať tvoje knihy.“
„Keby našli adekvátne výtvarné vyjadrenie textu mojich kníh, myslím, že by som to ocenila kladne,“ rozosmiala sa už otvorene Melanie a objala vnučku okolo pliec. „Ale vyjadriť výtvarne psychologicko – sociologické traktáty je príliš náročné aj pre takých umelcov, ako sú Dan a Sven. Radšej mi povedz, ako sa zaobídeš bez svojej obľúbenej literatúry, keď bude ležať u mňa v polici?“
„Práve preto som ich priniesla!“ zvolala Jenni. „Zajtra odchádzam na dva týždne do tábora a nechcem si ani pomyslieť, čo by tí dvaja za ten čas s tými knihami urobili. Keď sa vrátim, tak si pre ne prídem, dobre?“
„Samozrejme,“ smiala sa Melanie, „ tu sa im nič nestane. Budem ich brániť, ako svoje vlastné,“ mrkla na ňu a viedla ju do kuchyne. „Dáš si zmrzlinu?“
„Nie, babi, naozaj by som rada, ale musím ísť. Ešte som sa nepobalila a ráno odchádzame pomerne zavčasu,“ povzdychla si Jenni, zastrčila si kľúče hlboko do vrecka a kabelku si prevesila cez plece. Potom sa zamračila a blysla pohľadom na babičku. Melanie si ju zvedavo premeriavala a čakala, kým naberie odvahu na otázku. Jenni si niekoľko sekúnd hrýzla peru, potom sa zhlboka nadýchla a pozrela jej rovno do očí. „Išla by si potom so mnou do kina, babi? Mohla by to byť časť môjho narodeninového darčeka,“ prosíkala a pozerala sa na babičku svojím najlepším šteňacím pohľadom. Melanie prižmúrila oči a v hlave jej okamžite naskočil obrázok chlapca s okuliarmi a kľukatou jazvou na čele, ktorý pred chvíľou videla na obálke kníh .
„Hmm! To bude o tom malom elektrikárovi?“ spýtala sa a Jenni nesúhlasne zafučala. „Prečo chceš, aby som išla s tebou, takmer nič o tých knihách neviem!“
„Lebo nemôžem ísť do školy a nevidieť posledný diel! Babi, všetci o tom budú hovoriť, bolo by trápne nič o tom nevedieť.“
„Trápne?“ zastenala frustrovane Melanie a pokrútila hlavou. „Prečo nejdeš s bratmi?“
„Lebo tí dvaja by sa po celý čas rehotali ako kone a nič by som z toho nemala. Babi, prosím, poď so mnou...,“ zopäla ruky a nakloniac hlavu prosebne na ňu hľadela. Melanie nemohla odolať prosbám a po chvíli, preklínajúc sa v duchu za slabosť, prikývla. „Super!“ zvýskla Jenni a hodila sa jej okolo krku. „Tak o dva týždne, dobre?“ volala ešte , keď dupala dolu točitým schodiskom. Melanie s povzdychom zatvorila dvere a zahákla retiazku. Krútiac hlavou sama nad sebou, vrátila sa ku korektúram.
Keď položila neskoro večer posledný list na úhľadnú hromadu a položila na ne ruku, usmiala sa spokojne a po chvíli zložku zatvorila.
„Tak a zajtra si pre to môžu prísť,“ zašomrala si popod nos , odsunula kreslo a popreťahovala si ubolené svaly. Pracovala niekoľko hodín, bola unavená, ale spať sa jej ešte nechcelo. Chvíľu stála pri okne , myšlienky voľne preskakovali z jedného predmetu na druhý, až sa zastavili pri Jenni. Melanie hľadela na svetlá veľkomesta jasne žiariace v nočnej tme, potom prižmúrila oči a obrátila sa späť do izby. Jej myseľ bola už zaujatá ďalšou prácou, ktorá priamo súvisela s Jenni a jej posadnutosťou fenoménom nazvaným Harry Potter. Knihy, filmy, obrázky, hračky, to všetko bolo súčasťou veľkého obchodu, ktorý sa začal jednoduchým príbehom , o ktorom takmer nič nevedela. Rozhodným krokom prešla ku knižnici, skúseným okom okamžite našla Jennine knihy a vybrala prvý diel. „Harry Potter a Kameň mudrcov“ , prečítala huhňavo, pokrútila hlavou , pohodlne sa usadila do najbližšieho kresla a otvorila knihu.
Od tohto okamžiku uplynulo desať dní . Nakladateľ si už dávno odniesol opravené korektúry novej knihy , ulice veľkomesta boli rozpálené horúčavou a Jennin pobyt v tábore sa pomaly blížil ku koncu. Melanie sedela v kuchyni, lyžičkou pomaly vyjedala zmrzlinu z pohára a oči jej behali po riadkoch knihy, ktorá ležala pred ňou na stole. Práve čítala poslednú kapitolu, zúrivo sa pri tom mračila a občas nespokojne zafučala. Lyžička zaškrípala o dno porcelánového pohára a Melanie sa otriasla. Pozrela na zvyšky zmrzliny, opatrne ich nabrala na lyžičku a vložila si ju do úst. Vychutnávajúc posledné kvapky civela zamyslene na otvorenú stránku . Po chvíli sa s trhnutím prebrala zo zamyslenia a s trochou sebazaprenia knihu dočítala. S úsmeškom na perách ju zaklapla a do notesa si zapísala niekoľko ďalších postrehov . Položila posledný diel na stôl k tým ostatným a zamračene si ich prezerala.
„Je to smiešne, ale som zvedavá, veľmi som zvedavá, koľko je v tom pravdy,“ šomrala si popod nos, keď zaťahovala žaluzie, aby ju ostré slnečné svetlo nevyrušovalo. Sadla si pohodlne za stôl, položila obe dlane na prvú z kníh , prižmúrila oči a chystala sa zistiť, koľko zrniečok pravdy obsahuje.
„Denoto veritas de terra magia!“ deklamovala ticho a pri dôverne známom pocite , keď sa jej ruky zahriali , sa pousmiala. Trpezlivo čakala niekoľko minút a potom celý proces zopakovala ešte šesťkrát . Keď zložila ruky z posledného dielu , pofúkala si rozpálené dlane a pred očami jej preletel obrázok šerifa odfukujúceho dym z hlavne koltu. Pobavená asociáciou sa ticho rozosmiala, roztiahla žaluzie a otvorila prvú knihu.
Pomaly prevracala husto popísané stránky a postupne sa jej na tvári objavoval výraz najhlbšieho sklamania. Len zriedkakedy siahala po pripravenom bloku, aby si zapísala hrubo vytlačený text – zrniečka pravdy o svete mágie, ktoré hľadala už desiatky rokov. Melanie Hopkinsová bola totiž čarodejnica , ale počas celého svojho dlhého a plodného života nikdy nestretla iného čarodejníka, alebo čarodejnicu, ktorí by boli takí, ako ona. Svoje tajomstvo si dobre strážila a o jej schopnostiach nevedel nikto, ani jej najbližšia rodina. Mágiu, ktorá bola súčasťou jej života používala opatrne a po čase , keď jej dlhoročné pátranie bolo neúspešné, sa jej takmer vzdala. Takmer, pretože nikto sa nemôže vzdať niečoho, čo je súčasťou každej bunky jeho tela.
Po dvoch hodinách mala prelistovanú aj slednú knihu a blok bol husto popísaný. Melanie odložila knihy do police, sadla si k počítaču a skôr, ako sa začala zamýšľať nad výsledkami, prepísala každé slovo veľmi pozorne do počítača. Až teraz videla, ako je toho málo. Neveriacky vypliešťala oči na číslovanie strany na spodnej lište a krútila hlavou.
„Dvanásť strán? Len dvanásť strán z takmer štyroch tisícok ?“ zvolala a zalomila rukami . Potom sa zamyslela, preklikla na začiatok textu a znovu si to všetko prečítala , oprela sa pohodlne do operadla kresla a zavrela oči. Pred stisnutými viečkami sa jej objavil práve prečítaný text.
„Meminy deutium!“ zašepkala a prešla si ponad hlavu rukou. Teraz už nepotrebovala ani poznámky a ani počítač, pretože to čo si prečítala jej už z hlavy nič nemôže vymazať . Otvorila oči a s úsmevom stlačila ,Delete´ . Obrazovka monitora blikla, zapísaný text zmizol a na stole zazvonil telefón. Po tvári jej preletel znechutený výraz typu , Kto to zase otravuje´ , ale okamžite zmizol, keď sa jej pri uchu ozval Jennin vzrušený hlas.
„Babi!“ kričala tak nahlas, že Melanie vydesene odtiahla telefón ďaleko od seba a zazrela naň, ako keby on bol na vine, že jej teraz piští v pravom uchu. „Babi, je to dnes!“
„Čo je dnes? Niečo sa stalo? Kde si?“
„Film je dnes! Babi, ako môžeš byť taká nechápavá?“ zavrčala jej vnučka pri uchu a Melanie si nahnevane odfrkla.
„Málo informácií a aj tie sú rozporuplné. Pokiaľ viem, si v tábore a vraciaš sa až za tri, nie, štyri dni. Nevidím dôvod, pre ktorý by som mala predpokladať, že práve dnes je ten mimoriadny deň, keď ideme do kina. Okrem toho, ako sa dostaneš z tábora?“
„Pustili ma na jeden deň,“ fučala Jenni, ktorá sa až dusila netrpezlivosťou. „Objednala som lístky a do mesta ma vezme auto, ktoré pôjde pre zásoby. Večer na vyzdvihnú pred kinom!“
„Jenni, dýchaj!“ prikázala jej Melanie a pokrútila hlavou. „Nemohlo to počkať tých pár dní? Uvedomuješ si vôbec, koľko starostí pridávaš ľuďom okolo seba?“
„Ach, babi,“ zastonala Jenni zúfalo, „keby to mohlo počkať, tak to nerobím, ale dnes je posledný deň a potom to už stiahnu z programu. Musela by som čakať ktovie ako dlho a okrem toho , čoskoro idem do školy a to už by bolo celkom v háji zelenom.“
„Kde si?“ zavrčala Melanie a preletela pohľadom izbu.
„V aute, o chvíľu sme u teba, tak sa priprav!“ pišťala nadšene Jenni a Melanie znovu odtiahla telefón do bezpečnej vzdialenosti od ucha. „Priprav sa, vyrazíme hneď, ako prídem!“ zanôtila ešte vnučka a položila.
Melanie sa chvíľu pozerala na prístroj v dlani ako na osobného nepriateľa, ale potom rezignovane pokrčila plecami a išla sa pripraviť. V skutočnoti sa vôbec nehnevala, že sa to deje tak rýchle. Teraz už vedela o čom bude dej a bola naozaj zvedavá, ako sa ho režisérovi podarilo zvládnuť. Práve si obúvala topánky, keď sa v predsieni ozval zvonček a vzápätí niekoľko úderov na dvere. Keď Melanie s úsmevom otvorila , do náručia jej vpadlo opálené, strapaté stvorenie, ktoré až nadskakovalo od netrpezlivosti.
„Ahoj, babi! Môžeme ísť? Máme len pár minút!“ popoháňala ju Jenni a netrpezlivo dupkala nohou, keď videla, ako pomaly babička zamyká niekoľko bezpečnostných zámkov. Keď si konečne vložila kľúče do kabelky a vykročila dolu schodiskom, dievča ju triskom predbehlo a pádilo k dverám.
„Pomaly!“ kričala Melanie za ňou. „Zlomíš si nohu a miesto kina bude na programe úrazová ambulancia,“ šomrala, pretože Jenni už bola v nedohľadne. Našťastie kino nebolo ďaleko. Stačilo prejsť nadchodom na druhú stranu ulice a obísť malý parčík, za ktorým bola nová budova zábavného parku . Melanie odhodlane vykročila za vnučkou, čakajúcou na vrchole schodiska. Dorazila k nej celá udýchaná a nad búrlivým objatím, ktorým Jenni zrejme ventilovala svoju netrpezlivosť, sa len pousmiala. Kráčala za ňou a nostalgicky spomínala na čas, keď ona bola práve taká mladá a netrpezlivá. ,Bolo to už tak dávno,´ pomyslela si a zahĺbená v spomienkach nevnímala výkriky, ktoré sa ozývali za jej chrbtom.
„Zbláznili ste sa!? Okamžite prestaňte!“ kričal vysoký muž , ktorý v poslednom okamžiku uskočil pred výrastkom na , skeiborde´. Výrastok mu len odsekol niekoľko vulgárnych slov a nešetrne odstrčil ďalšieho chodca, aby získal dostatok miesta na rozbeh. Prudko sa odrazil a v predklone, nehľadiac pred seba v snahe získať čo najväčšiu rýchlosť, vyrazil vpred. Melanie ponorená v spomienkach nestihla zareagovať a prudký náraz do boku je doslova zmietol z chodníka. Skôr než stihla čokoľvek urobiť, narazila hlavou do kameného stĺpa zábradia, pred očami jej vybuchol farebný ohňostroj a potom už vnímala len svišťanie vzduchu okolo seba a dlhý, nekonečný let.
„Babíííí!“ Tam, na okraji vedomia počula prenikavý výkrik zmiešaný s množstvom prekrikujúcich sa hlasov volajúcich jej meno, ale tie sa postupne strácali a zanikali kdesi v diaľke , na začiatku pádu. Okolo nej bola nepreniknuteľná tma, ale ona vedela, že letí vpred obrovskou, nepredstaviteľnou rýchlosťou. Odrazu sa okolitý priestor zúžil, čosi ju zdraplo v páse a vyhodilo nabok. Mala pocit, akoby sa ju niečo pokúšalo zlisovať, chcela vykríknuť, ale skôr, než otvorila ústa vyletela do nekonečného priestoru plného jasu a farieb .
Komentáře
Přehled komentářů
mnoo.... kapitola je fakt skvelá, ale súhlasím s Ja Osobne - múdra z toho veľmi nie som :)). Ale to nič. Určite sa to vykonpenzuje ďalšími kapitolkami. Kapitola je naozaj veľmi pekná a musím súhlasiť s Jenny - ja sa siedmej časti HP nemôžem dočkať. Ešte šťastie, že onedlho príde do kín šestka... Mimochodom, som veľmi zvedavá, kde sa Melanie dostane. Už ju vidím, ako vypadne z ničoho buď v Dumbyho kancelárii alebo na schôdzi Fénixovho rádu alebo dokonca na schôdzi Voldyho a jeho otrokov :)). Som zvedavá, či ostane taká stará, alebo omladne. Ak omladne, mohla by si začať so Siriusom (hh :))), a keď ostane stará&tak ju už vidím na svadbe s Dumbym, aj keď viem, že je na chlapov :D. Mnoo, so svojimi úžasnými úvahami končím, nechávam to úplne na Sirael. Tej to ide najlepšie :))
Jůůůůůůůj
(soraki, 24. 7. 2008 19:57)tak tomu říkám překvapení :-D. Povídka začíná a rozbíhá se fakt skvěle :-D. Už se mooooooc těším na pokráčko :-D
este...
(Lea, 23. 7. 2008 19:41)
maly elektrikar :DDD
dobreee - chvilu som rozmyslala, co tym myslis
uzasne
(jaja, 23. 7. 2008 15:02)teeeda..to bolo uzasne..skvela kapitola..sice vobec nechapem ako to vsetko suvisi ale viem ze o par kapitol v tom uz budem mat jasno..tesim sa na pokracko :)
no waw
(julili, 22. 7. 2008 14:24)ty brdo nema to chybu...som napata jak ksandy ze jako to bude dalej........wrrrrrr
ne....
(maginy, 20. 7. 2008 19:10)mozem dychat normalne to tat babka je teda carodejnic a ty kokso a urcite ju zobral spat v case nejaky typek zo smrtozrtskej bandy =DD.....je to sqwele uz sa tesim na novu kapcu M.
hmmm
(Lea, 20. 7. 2008 17:47)
zaujimave....
uvidime, co bude v dalsej kapitole. Zatial to vyzera ako dobry uvod k zaujimavemu obsahu :-)
Tak teda
(Ja Osobne, 20. 7. 2008 15:24)
chytrej z toho nejsem :)
Ale rozhodne jsem zvedavej, co z toho nakonec bude :)
aloooha :))
(Cassie, 25. 7. 2008 17:12)