27. Záložný plán
27. Záložný plán
Celý Rokfort spolu s jeho okolím bol ponorený do tmy. Zámok spal, len v Zakázanom lese sa potajomky túlali štyria animágovia. Bol spln a hoci to nebolo spoza kopcovitých mrakov vidieť, bola to ich noc. Statný jeleň s rozložitým parožím stál na okraji čistiny , veľký čierny pes spolu so svetlohnedým vlkom sa hravo naháňali po čistine a nad nimi poletoval čierny havran, ktorý nespokojne krákal. Vo veľkých, hnedých očiach jeleňa, v ktoré žiarili veselým sa odrážali posledné záblesky zhasínajúcich hviezd. Ťažko oddychujúc , po predchádzajúcom behu , pozrel na oblohu a nespokojne potriasol hlavou. , Čoskoro bude svitať, noc sa končí a oni by sa mali vrátiť k okraju Zakázaného lesa.´ preletelo mu hlavou, keď sa znovu zahľadel na dovádzajúcich kamarátov. Na chvíľku sa sústredil a vzápätí pod dubom nestál jeleň, ale James Potter v celej svojej kráse. Rukávom si zotrel pot z čela a prehrabol si prepotené vlasy.
„Mali by sme ísť!“ zavolal polohlasne a mávol ruku smerom k zámku. „Čoskoro bude svitať a pár hodín spánku by mi neuškodilo,“ doložil a šomrúc si s úsmevom popod nos široko zazíval. Vlk, ktorý doteraz hravo dobiedzal do čierneho psa sa obzrel ponad plece, ešte raz rafol po čiernej kožušine, ktorá bola tak lákavo vystavená jeho bielym tesákom a potom odskočiac prebehol k Jamesovi. Čierny pes sa prudko zvrtol, ale neudržal rovnováhu a prevrátil sa s prekvapeným šteknutím na chrbát. Nazlostene zavyl a smiešne hrabúc nohami vo vzduchu , snažil sa prevrátiť späť. James sa pri tom pohľade rozosmial a plieskajúc sa po stehnách ukazoval naň prstom. Havran preletel tesne ponad psa, akoby ho chcel napadnúť a chrapľavo krákajúc vzlietol nad stromy smerujúc k zámku. James, ešte stále rozškľabený od smiechu sa znovu premenil na jeleňa, ladne sa vzopäl na zadných nohách, otočil hlavu obťažkanú rozložitým parožím a vyrazil dlhými skokmi za krákajúcim havranom. Hnedý vlk bežal vedľa neho a len občas sa obzrel ponad plece na čistinu, ktorá sa rýchle strácala ukrytá temnotou lesa. Čierny pes sa rýchle prevrátil, nazlostene zavyl a vyštartoval tryskom v ich stopách. Na okraji lesa sa jeleň zastavil, vydychoval v studenom rannom vzduchu chuchvalce pary a netrpezlivo hrabal do pôdy prednou nohou . Po jeho pravom boku pokojne sedel veľký vlk, ktorý sa chvíľami obzeral dvíhajúc vo veselom úškľabku hornú peru. V šere nastávajúceho úsvitu sa zablysli biele tesáky a jeho boky sa chveli potlačovanou veselosťou. Nad nimi , na jednom z konárov rozložitého dubu, sedel havran a netrpezlivo prešľapoval.
„Krááá! Krááá!“ zakrákal odrazu, naklonil sa a zletel pod strom súčasne s čiernym psom, ktorý práve vyrazil spod príkrovu temnoty Zakázaného lesa a dosadajúc do trávy, premenil sa. „Konečne! Čo ti to tak dlho trvalo?“ zavrčal Severus namrzene hľadiac k obzoru, kde sa už celkom jasne črtali prvé paprsky vychádzajúceho slnka.
„Nemám krídla, ako niekto,“ odvrkol Sírius, ktorý sa ťažko dýchajúc od namáhavého behu , práve objavil vedľa Jamesa. Aj vlk sa už stihol zmeniť a ešte stále sa pochechtávajúci Remus buchol ho priateľsky po pleci.
„Nezahováraj!“ nadhodil a teraz sa už otvorene diabolsky škeril Síriusovi priamo do tváre. „Zase si sa stratil!“ obvinil ho žartom a postrkujúc ho pred sebou zamieril k zámku.
„Nestratil!“ vykríkol zamračený Sirius obracajúc sa k Jamesovi. „Ja som pes, ja sa nemôžem stratiť!“
„Jasné! Ty si pes!“ vykríkli jeho priatelia a prehýbajúc sa smiechom potácali sa za Remusom, ktorý len pokrútil hlavou a s úsmevom zrýchlil krok.
„Ak sa budete takto vliecť, niekto nás uvidí!“
Štyria priatelia neboli ešte ani v polovici cesty, keď sa zámok a jeho okolie otriasli ohlušujúcim dunením. Remus sa prekvapene zarazil na mieste s ovisnutou čeľusťou, ale James , s očami ako taniere, vyrazil šprintom k zámku. Sírius so Severusom ho okamžite nasledovali, berúc Remusa so sebou. Tryskom preleteli cez vchod. Dvere, ktoré James nedbanlivo rozrazil udreli o kamenné steny a otriasali sa ešte v pántoch, keď cez ne prebiehali. Vnútrajškom zámku doznievalo dunenie výbuchu, odvšadiaľ sa ozývali výkriky vydesených detí a krik profesorov, ktorí sa snažili zvládnuť nečakanú situáciu a študentov upokojiť. Chlapci prebiehali okolo popadaných obrazov a preskakovali pováľané brnenia, ktoré vypadli zo svojich výklenkov.
„Čo sa to tu stalo? Čo to bol za výbuch? Kde to buchlo?“ pýtali sa jeden druhého navzájom a obzerajúc sa snažili sa určiť, odkiaľ výbuch prišiel. Ale Veľká sieň a priľahlé chodby boli naplnené len zmätenými študentmi a rozrušenými profesormi . Nad všetkými sa, v značne rozháranom vzhľade, vznášal profesor Dumbledore , ktorý sa tiež pokúšal upokojiť situáciu.. Nakoniec odovzdane pokrčil plecami a ukázal prútikom sa svoje hrdlo.
„Sonorus!“ povedal a zosilneným hlasom následne zavelil: „Všetci študenti sa okamžite vrátia do svojich klubovní! Prefekti skontrolujú, či sú všetci študenti vo svojich ubytovniach!“
Študenti , mierne ohlušení jeho hromovým hlasom, sa trochu prikrčili , ale po niekoľkých sekundách sa prefekti spamätali a začali zvolávať členov svojich fakúlt. Trochu poblednutý Remus sa odtrhol od kamarátov a začal mávať obidvomi rukami nad hlavou, aby upútal pozornosť mladších detí na seba.
„Chrabromil! Poďte za mnou!“ volal a zhromažďoval okolo seba menšie deti, ktoré sa celé vystrašené tisli ku stenám chodby.
„Odkiaľ to prišlo?“ zamračený Sírius bleskovými pohľadmi kontroloval pohyby profesorov v snahe lokalizovať miesto výbuchu. Ale zdalo sa, že nikto nevie, čo sa vlastne stalo. Dokonca ani Dumbledore , o ktorom všetci hovorili, že vie všetko, nič nevedel a zamračený, ako búrkový oblak, ticho diskutoval so zvyškom rozrušených profesorov.
„Vyzerá to tak, že .....,“ začal Severus, ale James, ktorý doteraz hľadel okolo seba s doširoka roztvorenými očami, sa odrazu strhol a začal sa hrabať vo vrecku habitu, ktorý mal voľne prevesený cez plecia.
„Že ma to skôr nenapadlo,“ šomral si popod nos, potom zrazu nervózne zdvihol hlavu, poobzeral sa a zasyčal: „Poďme niekam, kde nás nikto neuvidí,“ blysol pohľadom k profesorom a zamieril chodbou k chrabromilskej klubovni. Ostatní ho s trochu nechápavými pohľadmi pomaly nasledovali. Hneď za prvým rohom , len čo zmizli z dohľadu dospelých, sa James zastavil pred dverami nepoužívanej učebne . „Tu to bude dobré,“ povedal a zmizol za dverami. Keď sa k nemu chlapci pripojili, skláňal sa už nad veľkým pergamenom a pozorne si ho prezeral.
„No jasné!“ plesol sa Sírius po čele a sklamaný sám sebou pokrútil hlavou. „Naša mapa! Na nej budeme vidieť všetky zmeny, ktoré sa stali .....,“ prednášal blahosklonne a kráčal k Jamesovi. Severus sa už spoločne s ním so záujmom nakláňal nad mapou a s miernym úsmevom letel pohľadom po líniách a menách, ktoré sa postupne objavovali na pergamene. Odrazu sa jeho oči zastavili a začali sa rozširovať. Súčasne s tým sa z jeho tváre veľmi rýchle strácala farba. Behom sekúnd bol belší než papier a trasúcou sa rukou ukazoval dolu.
„Sírius,“ zasipel priškrtene a zabodol natiahnutý ukazovák do mapy . Sírius prekvapený neobvyklým konaním vždy pokojného a suverénneho kamaráta , pozrel na neho a zdvihol spýtavo obočie.
„Čo?“ spýtal sa a prižmúril oči, keď sa tiež sklonil nad mapu . Čítajúc dve mená , na ktoré Severus ešte stále ukazoval s trasúcim sa prstom, zhlboka a prerušovane sa nadýchol, neveriacky zažmurkal a oči mu takmer vyliezli z jamiek.
„Čo tam robia?“ nechápavo sa spýtal James a pozrel do bielych a vydesených tvárí oboch chlapcov. „Prečo sa nehýbu?“ doložil, keď si uvedomil, že obe bodky s menami dievčat vedľa nich sa po celý čas vôbec nepohli. Ale než dokončil otázku, Severus, ktorý ako zhypnotizovaný civel doteraz na mapu , sa prudko zvrtol a tryskom vybehol s miestnosti. Sírius letel za ním a po celý čas, keď prebiehal cez tajné priechody a preskakoval prekážky, vzýval všetky božstvá , ktoré boli práve ochotné počúvať, aby bola Berenika v poriadku. Už dávno si nevedel svoj život bez nej a jej slnečného úsmevu ani predstaviť. V poslednom čase dokonca celkom vážne uvažoval, že požiada rodičov o dohovorenie formálnych zásnub medzi obidvomi rodinami. Vedel, že je to trochu priskoro, ale veď dva roky formálnych zásnub neboli nič nezvyčajné. Práve toľko mala Berenika do ukončenia školy a on nemienil čakať ani o jeden deň dlhšie. Teraz, s kŕčovitou bolesťou v hrudi spomínal, že len včera, než s ostatnými vyrazil do Zakázaného lesa uvažoval, ako sa asi k takémuto kroku Berenika postaví. A teraz, keď videl jej meno nehybné v nepoužívanej časti hradu zomieral hrôzou, žeby ju náhle mohol nenávratne stratiť.
„Tam!“ lapajúc dych sipel Severus , ktorý mal podobne ako Sírius do tváre vytesaný výraz strachu, preskakujúc kusy brnení rozmetané po chodbe a ukázal pred seba. Sírius sa pozrel na koniec chodby a hrôzou takmer zdrevenel.
„Nika!“ vykríkol priškrtene a nevnímajúc okolie, vrhol sa k postavám ležiacim pri stene chodby. Severus ho o kúsok predbehol a padnúc na kolená horúčkovite odhadzoval obhorené kamene.
„Lils! Pri Merlinovi. Lils! Čo si to zase robila?“ drmolil , keď hľadal aspoň kúsok nespáleného tela, kde by mohol zistiť, že láska jeho života je ešte stále živá. Môže byť spálená takmer na uhol, to všetko sa dá napraviť, len nech je živá! Sírius kľačal vedľa neho, v tvári bol zelený ako jarná tráva a vyzeralo to, že bude zvracať. Obidvomi rukami si vošiel do vlasov, očami horúčkovito prehrabával obe telá a snažil sa odhadnúť, ktoré z nich je jeho nádherná Nika.
James dobehol do nepoužívanej časti hradu len o niečo neskôr, než jeho kamaráti, ale na rozdiel od nich, zastavil sa hneď na začiatku chodby a nechápavo vytriešťal oči na obhorenú učebňu cez rozbúranú prednú stenu. Tú výbuch rozhádzal v kusoch po celej chodbe a oheň dokončil skazu. Vo vnútri učebne ešte tleli zvyšky starých lavíc. Vzduch bol plný štipľavého dymu, ktorý sťažoval viditeľnosť a štípal v očiach a hrdle. James s vyvalenými očami prehľadával chodbu, až kým jeho pohľad nezavadil o postavy kľačiace pri náprotivnej stene učebne. Pohľad na Síriusovu hrôzou skrútenú tvár ho vytrhol z tranzu. Bez slova sa otočil a šprintom odštartoval späť pre pomoc.
„Nič!“ vydýchol vydesene Severus, keď sa mu nepodarilo nájsť ani kúsoček nespálenej pokožky, na ktorú by položil ruku a pocítil tep.
„Použi prútik!“ sipel len s najväčšou námahou Sírius , trasľavou rukou siahol po prútiku a prešiel ním ponad telo ležiace pred ním. „Hic salta vivacitas!“ povedal váhavo do vlny prútika a so strachom sledoval, ako sa nad telom objavuje zelená , pulzujúca žiara. Niekoľko sekúnd na ňu civel s pootvorenými ústami a potom sa jeho telo zlomilo. „Žije!“ vydýchol a bez jediného zvuku sa rozplakal úľavou.. Dlaňami špinavými od sadzí a popola si stieral slzy , ktoré mu zalievali tvár a zúfalo túžil nabrať ležiace telo do náručia a pritisnúť si ho k sebe.
„Hic salta vivacitas!“ zaznelo vedľa neho a ďalší výdych úľavy unikol so Severusových trasúcich sa pier. „Žije! Je živá!“ povedal, zavrel na okamžik obe oči a opierajúc sa rukou o kamene pomaly vstal. „Musíme ich dostať opatrne do nemocničného krídla,“ oslovil ešte stále sa trasúceho Síriusa a švihol nad telom prútikom. „ Levitacio!“ zvolal a potom už len sústredene pozoroval, ako sa telo vznieslo nad podlahu . Prútikom navigoval pohyb a levitoval zranenú priateľku opatrne chodbu ku schodisku. Sírius posmrkávajúc vznášal druhé telo a žmurkajúc slzy z očí, ponáhľal sa za ním. Skôr, než sa dostali ku schodom vedúcim do stredu zámku, počuli množstvo hlasov prichádzajúcich z vedľajšej chodby.
„Tam!“ ozval sa prenikavý výkrik nasledovaný dupotom mnohých nôh a odrazu sa obaja chlapci ocitli obklopení kričiacimi profesormi.
„Čo sa stalo? Kde to buchlo? Kto je to? Kde ste ich našli? Ako sa vám podarilo nájsť ich? Ó, Merlin!“ pršali výkriky , otázky , ktoré zostávali nezodpovedané, lebo obaja chlapci sa vydesene mykali pri každej z nich a pokúšali sa preraziť tesný kruh profesorov a dopraviť obe zranené dievčatá do ošetrovne.
„Tichóóó´!“ zvreskol nečakane Dumbledore, ktorý sa znovu a treba povedať že neúspešne, pokúšal nastoliť poriadok. Tento krát sa mu to v celku podarilo. Jeho hlas ešte ani nedoznel a na chodbe by bolo počuť špendlík spadnúť. Profesori, niektorí s vytreštenými, neveriacimi očami , zízali na riaditeľa s opadnutou sánkou. Ešte nikdy, nikdy ho nepočuli skutočne kričať! „Myslím, že všetky naše otázky budú včas zodpovedané. Ale teraz je najdôležitejšie, postarať sa o zranených študentov!“ vyhlásil a zamračene preletel pohľadom po pedagogickom zbore. „Félix!“ zvolal jasným a napodiv čistým hlasom nespúšťajúc oči s postav vznášajúcich sa uprostred kruhu profesorov. Meno ešte nedoznelo a nad hlavou Dumbledora sa so zablysnutím objavil červený fénix. Rozprestrel doširoka krídla a spýtavo zatrilkoval. „Félix, vezmi týchto študentov okamžite do nemocničného krídla a zostaň pri nich. Možno ťa tam bude treba oveľa viac než tu,“ doložil sa zamyslene si pohládzajúc dlhú bradu sledoval ako sa fénix zadrapil dlhými pazúrmi do jedného zo vznášajúcich sa tiel. Severus a Sírius nahlas zasyčali , ale fénix už zmizol v ďalšom záblesku spolu s telom. Vzápätí sa znovu objavil, uchopil ďalšie obhorené telo a znovu zmizol. V nasledujúcej sekunde sa obaja chlapci vymotali spomedzi profesorov a rozbehli sa dolu schodmi. Dumbledore za nimi mlčky zamyslene chvíľu pozeral, potom sa otočil k zničenej chodbe a tvár mu stemnela. „Hmmmm! Tak sa poďme pozrieť, čože to tu máme ,“ povedal pomaly a s rozvahou kráčal cez rozvaliny.
Komentáře
Přehled komentářů
Skoré uzdravenie prajem.
Keď si ešte raz prečítam prvé kapitoly, tak sa vyjadrim aj ku kapitole :-)
len ked bude trochu času...
to nemůžeš myslet vážně!
(soraki, 8. 12. 2009 20:39)
Sirael, tohle nemůžeš myslet vážně! Takový konec? Já umřu - fakt, nekecám, ale musím ocenit tu rychlost přidání - na to bych si i zvykla ;-)
máš jediné štěstí, že holky žijou, jinak nevím nevím... Díky moc za kapitolu, jsem ráda, že ti je líp ;-)
Skoré uzdravenie
(Tria, 11. 12. 2009 21:01)