24.Zápisník
24. Zápisník
Zbaviť sa Raweninho diadému bolo až smiešne jednoduché. Lily ho vyzdvihla z Izby požiadavky počas obedňajšej prestávky a po večernom zvonení, keď Rokfort stemnel , premiestnila sa do údolia medzi dvomi pohoriami, kde ho spálila na prach. So zadosťučinením počúvala prenikavé pišťanie horiaceho kúsku Voldemortovej duše, ale keď sa posledný kameň vzácneho artefaktu rozpadol na drobné úlomky, boli rysy jej tváre tvrdé, akoby vytesané z mramoru.
„Albus Dumbledore,“ povedala ticho a niekoľko sekúnd civela na roztavenú pôdu, „jedného dňa nám to budeš musieť vysvetliť. A dúfam, že si mal pre svoje činy veľmi dobrý dôvod!“ S tými slovami sa premiestnila späť do kúpeľne vedľa izby, ktorú zdieľala s ostatnými tromi dievčatami, švihnutím dlane sa pretransformovala a ticho vkĺzla do postele.
Lily sa nervózne prechádzala pred vchodom do Bystrohlavskej veže a občas hodila pohľad na hodinky.
„Desať minút na prezlečenie?“ šomrala krútiac hlavou. „Stratila posledný kúsok mágie, že sa prezlieka ako mukel?“ potrela si premýšľavo líce a nahnevane zazrela na zatvorený vchod . Zhrdzavené brnenie chrániace vstup sa na ňu zaškľabilo a vrhlo na ňu dychtivý pohľad sprevádzaný šúchavým zvukom opadávajúcich šupín hrdze, ktoré sa zachytili na pántoch starodávnej helmy.
„Nenamáhaj sa,“ zaškľabila sa odmietavo, „ nechcem vstúpiť, len tu na niekoho čakám.“ Brnenie si znechutene odfrklo a definitívne si ju prestalo všímať. Berenika sa objavila o niekoľko sekúnd s tichý šuchotom , chytila Lily za ruku a viedla ju po stemnenej chodbe.
„Neviem čo sa deje, ale polovica veže je ešte v klubovni,“ šepkala , stisla v dlani prútik a jediným švihnutím premenila svoj školský habit na čierne oblečenie z dračej kože, ktoré používali pri bojových akciách? Lilyno obočie vystrelilo spýtavo hore.
„Čakáš nepríjemnosti?“
„Ja neviem,“ pokrčila plecami Berenika sledujúc, ako sa Lilyne oblečenie mení . „Neviem, čo môžeme čakať, možno tam bude hromada ľudí a budeme musieť bojovať.“
„Ani nápad!“ odsekla Lily rozhodne. „Ak náhodou, čomu neverím, vrátime sa späť. Nevidím dôvod zabíjať kohokoľvek len preto, aby som z pod podlahy vytiahla Voldemortov horkrux.“
„Ale obliekla si sa, akoby si tiež očakávala boj,“ odporovala ticho Berenika, ale Lily len mykla plecom, chytila ju za ruku a obe premiestnila.
Malfoy Manor sa kúpal v striebristom svite Mesiaca, keď sa v tieni západného krídla bez jediného zvuku zjavili dve temné postavy. Čierne plášte ticho zašvišťali, keď sa otočili tvárou k budove a vzápätí sa ozvalo tiché zasyčanie.
,Ohnivé peklo jazerné!´ kliala Lily syčivo . ,Niekto je ešte stále hore.´ ukázala na svetlá blikajúca v oknách prvého poschodia.
,Upokoj sa, to sú len domáci škriatkovia, tí nám nebudú prekážať,´ šomrala Berenika a vykročila k dverám.
,Nebudú prekážať? Zbláznila si sa? Oni to majú priamo v popise práce! Naozaj si myslíš, že nás nechajú pobehovať po dome a nič neurobia?´
,Samozrejme, prečo nie?´ odvrkla Berenika nahnevane a trhnutím si uvoľnila zápästie, ktoré jej Lily pred okamžikom takmer rozdrvila mocným stiskom. Potom mykla, ako jej v mysli vytanula znepokojivá myšlienka , pozrela na Lily a podozrievavo si ju premerala. ,Mala by to byť brnkačka, veď ty si ho videla a vieš presne kde sa nachádza,´ vyslovila nerozhodne skrývajúc svoje podozrenie za Lilyne predchádzajúce tvrdenie. Jemné ošitie, takmer nebadateľné v mesačnom svite ju takmer omráčilo. Oči jej takmer vyliezli z jamiek a sánka jej mierne poklesla. , Ty si ho nevidela!´ len s námahou sa ovládla a nevykríkla nahlas. Lily sa znovu nepohodlne pomrvila a potom zdvihnúc hlavu , pomaly ňou pokrútila.
,Nie, nešla som dnu, len , Stopár´, ale to stačilo.´ povedala a odfrkla si.
,Tak?´ Berenikyne oči nebezpečne zasvietili. ,Ako teraz zistíme, kam ho schoval? Máš tu toho ,Stopára?´
,Samozrejme,´ Lily sa znovu pozrela na mihajúca sa svetlá za oknami a pokrútila hlavou, ,vypustím ho hneď, ako zaspia.´
,To tu chceš čakať, kým všetci zaspia? ´
,Presne!´ Lily sa otočila a rozpustilo na ňu žmurkla, , ale keďže nemáme toľko času, trochu im pomôžem pri zaspávaní,´ doložila, obidvomi rukami rozhrnula tmavý plášť a klopi si prehodila cez plecia, aby jej nezavadzali pri čarovaní. Pomaly natiahla dlane pred seba a jemne si ich pretrela pozorujúc, ako sa rozžiarili tmavým, karmínovým ohňom. ,Odstúp,´ požiadala Bereniku ponad plece, na okamžik sa sústredila a v nasledujúcom momente stála na mieste Lily impozantná postava Abraxis v celej jej démonskej kráse. Nečakajúc na Berenikynu reakciu, švihla rukami v širokom oblúku ponad dom zasiahnuc gestom aj okolité pozemky. „ Errnóch derninich noxternutis!“ tvrdý ,chrčivý jazyk démonov ,Ernoch´ znel jasne a zreteľne v tichu noci a Berenika sa úzkostlivo zahľadela do okien , v ktorých sa ešte stále svietilo.
„Tichšie!“ zasyčala a nervózne si potrela dlane. „Je ťa počuť na míľu ďaleko!“
Abraxis stála vzpriamená s prižmúrenými očami bez slova pozorovala priečelie hrdého zámku a na perách jej rozkvitol malý pohŕdavý úsmešok.
„Nemá nás kto počuť,“ uchechtla sa spokojne, keď sa po niekoľkých sekundách obrátila k Berenike. „Žiadny tvor vo vesmíre nie je schopný odolať mágii Echnor.“
Berenika na ňu znechutene zaškúlila a zamračila sa.
„Ak je to tak, prečo si potom jednoducho neodstránila Voldemorta? Vieš koľko času a námahy si nám mohla ušetriť?“
„Ak odtrhneš hubu, vyrastie na jej mieste z podhubia ďalšia,“ kývajúc hlavou odpovedala Abraxis a švihnutím prútika sa premenila, „namiesto Voldemorta by ako tmavý mág povstal jeden z jeho nasledovníkov a problém by takto mohol pokračovať ešte veľa rokov. Museli sme odstrániť nielen hubu, ale aj podhubie. Možno nie celé, ale dúfam, že veľká časť je preč a budeme mať pokoj na dlhší čas.“
„Ty si myslíš...,“ Berenika sa zamračila a koso pozrela na Lily, ktorá pomaly kráčala k hlavnému vchodu, „naozaj si myslíš , že sa toto všetko môže niekedy zopakovať?“
„Samozrejme,“ pokojne prikývla Lily mávnutím ruky otvorila vchodové dvere a z vrecka vytiahla čiernu šípku. „Túžba po moci je obrovské lákadlo a mnoho čarodejníkov je ochotných uchýliť sa k tej najtmavšej mágii len aby získali čo najväčší podiel na moci, ak nie všetku . Voldemort bol len jeden z mnohých tmavých mágov, ktorý sa pokúsili ovládnuť svet. Pred ním boli iní a po ňom prídu ďalší,“ povzdychla si a pokrčila plecami. „Teraz musíme skončiť s týmto a ak sa z kalných vôd vynorí niekto ďalší, potom sa s ním budeme zaoberať . Poď!“ kývla rukou volajúc Bereniku za sebou a vkročila do domu . Šípku držala položenú na otvorenej dlani a nevšímajúc si ničoho okolo seba kráčala v smere, ktorý jej ukazovala. Berenika kráčala za ňou , opatrne sa obzerala okolo seba hľadajúc akúkoľvek známku pohybu. Ale všetko vo vnútri rozľahlého domu bolo nehybné a tiché. Lily sústredene pozorujúc šípku zastala pred mramorových schodiskom vedúcim na poschodie. „Zaujímavé,“ zašomrala , zamračila sa a ohrýzajúc si spodnú peru stúpala hore.
„Čo je zaujímavé?“ spýtala sa Berenika , keď sa jej konečne podarilo ju dostihnúť.
„Čakala som tajnú miestnosť schovanú pod kobercom ako v špionážnych filmoch a toto vyzerá, že...,“ prestala hovoriť , zdvihla hlavu a neveriacky ňou pokrútila, keď pozerala na masívne , ozdobné dvere s pozlatenou kľučkou. Pomaly, akoby sa obávala toho čo nájde na druhej strane ju stlačila , ale vzápätí dvere rozhodným pohybom otvorila a vkročila dnu. „Toto naozaj vyzerá, že pod lampou býva tma,“ dokončila a ukázala na dlhé rady políc rozsiahlej knižnice, ktorá sa rozkladala pred nimi.
„No nazdar!“ zvolala Berenika, keď jej nakukla cez plece zvedavá, čo Lily tak rozrušilo. „Tu môžeme stráviť mladosť a nenájsť ho!“
„Hmmm! Ááááno!“ šomrala neprítomne Lily skenujúc pohľadom dlhé rady kníh v pyšných koženných väzbách a horná pera sa jej jemne zvlnila malým úsmeškom. „Mohli by sme, ale nemáme čas. Máme k dispozícii necelú hodinu,“ pozrela na Bereniku a potom dvihnúc obočie ukázala na domáceho škriatka stočeného do klbôčka v rohu knižnice. Veľkú prachovku mal pokrčenú pod lícom, plachtovité uši sa aj v spánku natáčali k hluku a mierne mykal nohami. „O hodinu sa prebudia,“ pokývala hlavou a usmiala sa vsled za Berenikyným láskavým úškrnom k spiacemu škriatkovi. „Ak to nenájdeme dovtedy, musíme odísť a znovu sa vrátiť. Nechcela by som im ublížiť. Okrem toho, ktovie koľko čarodejníkov je dome práve teraz. Nemám potrebu bojovať,“ šomrala ticho a natiahla pred seba dlaň na ktorej sa vrtela tmavá šípka. Vytiahla prútik a vlnila ním nad dlaňou. „Hic salta!“
Berenika náhlivo vstúpila do knižnice s pohľadom doslova prilepeným na šípke a s doširoka otvorenými očami sledovala, ako tmavý objekt nabobtnáva, vznáša sa nad Lilynu dlaň a vzápätí letí úzkou uličkou medzi vysokými stenami kníh. Lily sa spokojne uškrnula a mávajúc rukou k Berenike, kráčala za letiacou šípkou. Obe prechádzali pomimo dlhých radov kníh nespúšťajúc oči zo Stopára, ktorý mieril doprostred veľkej miestnosti, priamo do veľkého kruhu, ktorý vytváralo svetlo mohutného krištáľového svietnika visiaceho zo stropu. Lilyne oči sa neveriacky rozšírili, zmetene pozrela na Bereniku a keď sa šípka zastavila pri jednej z preplnených políc, s poklesnutou bradou civela niekoľko nekonečných sekúnd pred seba, než sa zrútila k dlážke v nezvládnuteľnom smiechu. Berenika zízala na ňu s obavou s pootvorenými ústami a neveriacky krútila hlavou. Ešte nikdy nevidela Lily smiať sa takto neviazane a naplno.
„Lily?“ začala a pomaly, opatrne sa približovala k vijúcej priateľke, ktorá sa jej pomedzi záchvaty smiechu pokúšala niečo nesúvisle povedať ukazujúc na tmavú šipku. „Si v poriadku?“
„Ha,ha hi, hááááh!“ zavila v ďalšom záchvate Lily držiac sa za rebrá a slzy , ktoré jej tiekli cez obe líca jej kvapkali z brady. „To ... to ...hahaha...to je...jaj...hahaha.. to je .. ne..ne. nesku..hik,“ zaštikútala odrazu a akoby šľahol čarodejným prútikom, jej tvár zvážnela a smiech ustal. Jej telo sa ešte stále triaslo, ale záchvat smiechu definitívne skončil. Berenika si uľahčene oddýchla, sklonila sa a pokúsila sa zdvihnúť ju hore.
„Čo to malo znamenať?“ spýtala sa zamračene, keď ju Lily mávaním rúk zahnala a skrútiac sa na dlážke, oprela sa o najbližšiu policu. „Vydesila si ma, vieš o tom? Čomu, pre Merlina, si sa tak rehotala?“
„Tomuto,“ Lilyn ukazováčik namieril na ,Stopára´ nehybne visiaceho vo vzduchu, neochvejne mieriac na hrubú knihu v odrenej čiernej koženej väzbe a pokúsila sa vstať. „Joj!“ zaskučala a chytila sa za presilené svaly na hrudníku. „Nikdy v živote som sa nesmiala tak veľmi, aby ma to bolelo,“ poznamenala uškŕňajúc sa do zamračenej tváre Bereniky. „Vidíš,“ pokračovala a krivkavo, neustále si masírujúc boky rebier kráčala k , Stopárovi´, „ja som pri vstupe vyhlásila, že pod lampou býva tma a ono naozaj. Nielenže je to v knižnici, ale ono je to dokonca pod lustrom a priamo v tom najsilnejšom svetle,“ dokončila a spustila prútik do nastavenej dlane. Mávajúc prútikom v krátkych, ostrých vlnách, mumlala dlhočiznú inkantáciu v jazyku, z ktorého Bereniky nerozumela ani slovo . Až keď sa čierna väzba rozžiarila tmavomodrým svetlom a z rohov knihy vyskočili ohnivé jazyky, usmiala sa a vyberajúc z vrecka rukavice z dračej kože, začala si spokojne pomrmlávať. Berenikyne obočie vyskočilo v údive vysoko a jej horná pera sa zvlnila rozpačitým úsmevom.
„Dnes sa správaš skutočne veľmi zvláštne,“ poznamenala sledujúc, ako Lily opatrne otvára knihu. Uprostred starobylého textu bola vyrezaná veľká diera a v nej ležal nenápadný , nie príliš hrubý školský zápisník. . „Som celkom v rozpakoch a neviem, ako mám reagovať,“ pokračovala Berenika mračiac sa na Lily.
„Tsssss!“ zasyčala Lily nesúhlasne a prstom prešla po ozobanom okraji krehkého pergamenu. „Ničiť dobrú knihu takýmto odpadom!“ syčala mŕštiac sa odporom, keď vytiahla zápisník a otvorila ho. Na prvej strane bolo napísané ozdobným písmom Tomove meno. „To je v poriadku , Nika,“ mykla nedbanlivo plecom, pozrela na ňu a pevne zovrela v ruke Voldemortov horkrux zaklapnúc prázdnu schránku. Opovržlivo ju poťažkala a potom ju zasunula späť do police. „Nikto nemusí vedieť, že sme si odtiaľto niečo vzali,“ poznamenala a pozrela na hodinky,“ je čas odtiaľto vypadnúť,“ zašomrala , znepokojene sa okolo seba poobzerala , potom nečakane zdrapla Bereniku za ruku a obe premiestnila. Berenika prekvapením vykríkla a keď sa jej nohy opäť dotkli zeme , celkom vážne sa na Lily rozhorčene rozkričala.
„Čo do pekla jazerného to má zase znamenať!“
„Nič, okrem toho, že bol najvyšší čas odtiaľ vypadnúť. Pravdepodobne si si nevšimla, ale ten malý, rozkošný domáci škriatok sa práve začal prebúdzať,“ odvrkla , pustila jej ruku a podišla ku kamennému oltáru. Na leštený povrch položila zápisník a s ľahkým povzdychom odstúpila. „Je naozaj škoda zničiť to, ale...,“ Berenika sa takmer udusila vlastným dychom, keď počula posledné slová.
„Čože? Ty si sa dnes asi úplne pomiatla!“ zvolala , keď sa jej podarilo zase lapiť dych. Chvíľu civela na Lily s vytreštenými očami a vzápätí sa zamračila. „Vysvetli!“ vyštekla rozhnevane. „Vysvetli mi zrozumiteľne, prečo si myslíš, že je škoda zničiť Voldemortov horkrux ! A byť tebou, tak sa s tým poponáhľam!“ syčala zúrivo a zaťala päste. Teraz sa pre zmenu Lily tvárila udivene. Prekvapene zažmurkala, potom si bližšie prezrela Berenikynu rozhnevanú tvár, pozrela koso na oltár, znovu blysla pohľadom na Bereniku a v nasledujúcej sekunde sa po druhýkrát v jej živote neovládateľne rozosmiala. Bezmocne sa skĺzla popri studenej stene oltára a stláčajúc si bránicu plakala od smiechu. Berenika na ňu hnevlivo zazerala a netrpezlivo podupávajúc nohou čakala, kým sa Lily trochu upokojí .
„Ďa ...ďakujem ti,“ prerývaným hlasom s malým zakoktaním povedala Lily a utrela si líca mokré od sĺz, „ takto som sa nezasmiala v celom svojom živote.“
„A čo také smiešne som povedala?“ mračila sa Berenika, ruky zovreté v pästiach pritisla k bokom, podupávala špičkou topánky a nozdry sa jej chveli, ako sa zhlboka nadychovala.
„Vlastne nič,“ pripustia Lily vstávajúc zo zeme, „asi sa na mne už začína podpisovať dlhodobý stres. Je na čase s tým všetkým skončiť, lebo my obe skončíme ako dva roztasené uzlíčky nervov. A pre tvoju informáciu, nebolo mi ľúto zničiť Tomov zápisník, ale tento starodávny oltár. Žiaľ, ak chceme zápisník zlikvidovať poriadne, musíme ho spáliť aj s podstavcom na ktorom leží. Inak by sa tá časť duše, ktorá sa v ňom ukrýva , jednoducho presunula do podstavca.“ vysvetľovala a mávnuc rukou vztýčila okolo oltára ochrannú barieru. „Poď, je čas poslať peklu ďalší kúsok nesmrteľnej duše Lorda Voldemorta.“
Berenika niekoľko sekúnd pozerala mlčky na Lily, potom pokrútila hlavou a postavila s vedľa nej, natiahnuc ruky pred seba. Belasý oheň okamžite vzplanul a jej pery sa zvlnili spokojným úsmevom.
Keď prvý z Lilyných ohnivých projektilov dopadol na oltár a zápisník vzplanul, rozohnala sa a s uspokojivým pocitom v hrudi sa pridala. O chvíľočku zostal zo zápisníka len jemný popol a zúfalé kvílenie Voldemortovej duše zaniklo v praskaní rozpadajúceho sa kameňa. Oheň hučal, plamene šľahali do výšky, kameň sa tavil, lial sa po pôde, prskal, bublal a prenikavo žiaril.
„Tri dole, dva ísť,“ zasyčala Lily, pomaly spustila ruky a pozrela na Bereniku, ktorá si s prižmúrenými očami prezerala neveľké lávové jazierko a zamyslene špúlila ústa. „Pôjdeme?“
„Áno,“ trochu neprítomne odpovedala Berenika, šľahla rukou a keď sa jej v ruke objavil prútik, niekoľkými ostrými pohybmi vychladila horninu, rozdrobila ju na kúsky a tie vzápätí premiešala s okolitou pôdou. Potom sa svoju prácu pozorne prezrela v žiari prútika, spokojne pokývala hlavou a podala Lily ruku.
Komentáře
Přehled komentářů
Mě se to líbí :-) a jsem teda taky zvědavá co bude dál :-)
bézva
(Lily, 27. 5. 2009 12:08)supér, tohle bylo fakt dobré.. no jsem zvědavá co si ten Brumla vymyslel..
HURÁ
(soraki, 26. 5. 2009 20:20)
Další skvělá kapitolka - děkuji :-D
Jen, co je to s Lily, je to fakt jen ten stres? Nepřesunul se do ní kousek nějaké Voldíkovy duše - doufám, že ne. A hrozně se těším, až si podají Brumbála a budou chtít vysvětlení :-D
:-)
(Trili, 19. 6. 2009 17:25)