9. Vzdor
9. Vzdor
“Ešte raz!“ vyštekol Remus a Ivar sa neovládol a vyplazil mu jazyk. Rumusove obočie vyskočilo hore a na čele sa mu urobili dve hlboké vrásky. „Prestaň a správaj sa slušne, lebo ti ten jazyk prilepím na bradu!“
„Bolia ma ruky! V lakťoch mi puká ako storočnému dedkovi! Prečo Jenni nemusí každé kúzlo donekonečne opakovať ?“ remcal naštvane a s nenávistným pohľadom znovu mávol rukou. Zo sivej hradobnej kocky stojacej uprostred učebne sa stala rozkvitnutá jabloň. Mierne sa pohojdávala v neexistujúcom vánku , listy jej šumeli a vôňa jej kvetov zaplnila celú miestnosť.
„Možno preto, lebo to robí poriadne a nie šlendriánsky ako ty!“ prskal Remus a ukázal na strom. „Odkedy má jabloň bielu kôru?“
„No je tam toho, to sú predsa maličkosti!“ mykol plecom Ivar, ale zúrivý Remusov pohľad ho vyviedol z omylu.
„Aj to bola maličkosť, keď si vyčaroval slova s dvomi hlavami? Alebo tiger s levou hrivou, to ti pripadá tiež len maličkosť,“ pokračoval sarkasticky. „Ak nebudeš dávať pozor na to čo robíš, Kalevala sa bude musieť zaobísť bez tvojej vzácnej spoločnosti!“
„Prečo!“ zreval Ivar a mal sto chutí Remusa prekliať. „Sira nedokáže ani z polovice toľko čo ja a ona tam chodí!“
„Talen a magická moc nie sú vždy to najdôležitejšie?“ pokrútil hlavou nešťastne Remus, prešiel k stolu a do náruče si nakládol pol tuctu kníh. „Toto si veľmi dôsledne do budúcej hodiny preštuduješ a žiadne ďalšie maličkosti už nechcem vidieť!“
„To nestihnem ani prečítať, nie to ešte preštudovať!“ rozčúlil sa Ivar a takmer sa pod váhou literatúry prevrátil. Pridŕžal si vrchnú knihu bradou, aby nespadla, z očí mu šľahali plamene hnevu , ale Remus len pokrčil plecami a otvoril dvere na chodbu. Počkal až Ivar vyjde a uškrnul sa.
„V telocvični ťa čaká Torun, dnes máš navyše dve hodiny šermu s obojručnými mečmi.“
„Už zase?“ zastenal Ivar a na tvári sa mu objavil výraz zúfalstva. „Veď sú väčšie než ja! Nemohlo by to ešte pár rokov počkať, než trochu narastiem?“ zaprosil a po zamietavom pokrútení hlavou sa takmer rozplakal. Stál v chodbe pred učebňou, pozeral sa na vďalujúceho sa Remusa a oči sa mu zalievali slzami. Už dva roky nemal voľnú ani chvíľočku. Už dva roky bola každá minuta jeho života vyplnená učením , cvičením a precvičovaním. Odo dňa, keď mu jeho bratia pomohli premeniť sa , ho otec s Remusom nespustili z očí.
„Ivar, čo tu tak stojíš?“ ozval sa za ním mäkký hlas Galiny, prichádzajúcej rýchlym krokom po chodbe. „Torun sa ozýval už dva razy, mysleli sme si, že sa ti niečo stalo,“ hovorila rýchlo a Ivar prevrátil oči. ,Jasne, medzi učebňou a jeho izbou sa mu toho celkom určite stane veľa!´ pomyslel si trpko a konečne sa rozhýbal. Rozrazil bezohľadne dvere na svojej izbe, hodil knihy na posteľ a zamračene zamieril ku krbu.
„Kedy ma už prestanete kontroľovať každých päť minút?“ spýtal sa , keď prechádzal okolo Galiny.
„Ťažko povedať,“ odpovedala vážne, „možno už nikdy!“
„Pf!“ odfrkol zúrivo a skočil do krbu. „Telocvičňa!“ zavolal bez toho , aby sa k nej otočil. „Môžem byť rád, že mi za pätami nechodí telesná stráž!“ zašomral si, keď vyliezal na chodbu pre telocvičňou, ktorú otec zriadil zvlášť pre neho.
„To máš stopercentnú pravdu!“ začul tesne vedľa seba a keď sa otočil, hľadel do sivých otcových očí.
„Aj ty ma už hľadáš?“ zavrčal Ivar, ale otec len pokrútil hlavou a uškrnul sa.
„Tentokrát nie, mal som tu prácu a išiel som pozrieť, ako ti ide šerm,“ informoval syna s ľahkým úsmeškom.
„Tomu ty hovoríš šerm? Ten meč je väčší než ja a aj Torun ho musí držať obidvomi rukami, aby s ním mohol narábať! Načo mám cvičiť s niečim, čo v živote nebudem potrebovať!“
„Ako vieš, čo všetko budeš v živote potrebovať?“ spýtal sa prekvapene otec. „Ty si sa nám dal na jasnovidectvo? Žeby nejaká nová schopnosť?“
„Teraz sa mi posmievaš!“ obvinil otca zmračene a otvoril dvere na telocvični, kde už netrpezlivo čakal Torun. Jednou rukou sa opieral o obrovitý obojručný meč a v druhej držal hodinky.
„Ideš neskoro!“ zavrčal . „ Pridávam ti dvadsať minút tréningu!“
„To nemôžeš,“ zaskučal Ivar a pozrel na neho prosebne, „prišiel by som neskoro na fyzičku a Sven mi potom pridá navyše pár kilometrov. Do postele sa dnes ani nedostanem!“
„Dobre, desať,“ zľavil milostivo Torun a hodil po ňom meč, ktorý Ivar len tak tak zachytil. Keby to ostrie nebolo začarované, odreže mu meč obe ruky. Ivar privrel oči a po miliónty raz preklial okamžik, keď ho napadlo zísť po schodisku v pivnici dolu. Občas preklínal aj chvíľu, keď objavil, že palác pivnice vôbec má!
Po dvoch hodinách „ šermu“, Torun to nazval mávaním palicou a odháňaním kráv a po ďalších dvoch hodinách tvrdej fyzickej prípravy, teraz už spolu s Jenni, stál konečne Ivar pod sprchou a celé telo sa mu nekontrolovateľne triaslo únavou. Nechal si na telo dopadať prúdy teplej vody a spomínal na chvíľu, keď toto všetko začalo.
Bolo to len pár dní potom, ako sa vrátil. Otec, Remus a bratia sa ho vypytovali, liezli mu do hlavy a prevracali každú jeho spomienku, každý jeho vnem od chvíle, keď otvoril tie prekliate dvere až po návrat domov . Potom sa takmer na celý deň všetci zatvorili do pracovne a keď vyšli, začalo sa pre neho peklo na zemi. Ale musel uznať, že začalo celkom nenápadne a on to vtedy ani nepostrehol. Najskôr mu otec dlhé hodiny vysvetľoval, akú hovadinu to urobil a potom mu dlhé hodiny vysvetľoval, že sa musí dôkladne pripraviť na budúcnosť. Tváril sa pritom tak strašne vážne, že ho celkom vydesil. No a potom mu dal do najmenších podrobností vypracovaný plán jeho výcviku. Keby bol vedel, čo ho čaká, tak sa od tých drakov asi nevráti. Hoci, tam by ho možno zožrali, ako toho čarodejníka pred ním.
Zavrel vodu a vyliezol zo sprchy. Cez otvorené dvere videl na posteli pohodené učebnice a povzdychol si. Po večeri bude musieť pracovať najmenej tri hodiny, aby do piatka stihol všetko aspoň prečítať.
„Zdvihni prútik vyššie , Jenni,“ prikázala Galina a s prižmúrenými očami sledovala koniec prútika, ktorý držala Jenni a čarovala. „Dobre, teraz rýchlejšie a aj s vytiahnutím prútika. Štítové kúzlo ťa má chrániť, ale ak nie si dosť rýchla.....,“ nemusela dokončiť, Jenni jej rozumela. Usmiala sa na Galinu a začala precvičovať Scutum . Bez jediného slova protestu a neobyčajne úporne nacvičovala každý pohyb. Na svojich deväť rokov bola veľmi dosciplinovaná a Galina ju veľmi rada učila. Oproti tomu Ivar, ktorý bol mimoriadne nadaný, bol nedisciplinovaný a sústavne sa pokúšal vyhýbať sa ďalšiemu nacvičovaniu kúziel. Samozrejme že bezvýsledne, ale neodraďovalo ho to od ďalších pokusov. Nakoniec musela zavolať Patricka, aby Ivarovi dohovoril.
„Už mám tých tvojich rečí dosť!“ vyhlásil Patrick, keď sa nahnevane týčil nad Ivarom. Ten sa zachmúrene pozeral do zeme a na otca pozeral len chvíľami. „Prečo nedokážeš pracovať aspoň spolovice tak poctivo ako Jenni? Ani tvoji bratia spolu nemali toľko námietok voči učeniu!“
„Ich ste tak netýrali!“ zavrčal Ivar a zazrel na otca.
„Neviem o tom, žeby sme ťa týrali, my sa len snažíme zaistiť, aby si nezomrel!“ zahrmel Patrick a v očiach sa mu zaiskrilo. „Nikto z nás nevie čo všetko budeš potrebovať aby si prežil! Správaš sa nedôstojne a nútiš ma, aby som sa za teba hanbil!“ zasyčal rozzúrene. „Nezabúdaj, ža si môj syn a máš povinnosti nielen k sebe, ale aj k svojej rodine!“
„Nedovolíte mi ani dýchať! Stále ma niekto špehuje! Nemám voľnú ani minutu!“ kričal Ivar , ale v otcových očiach sa zračilo len rozčarovanie.
„Pre teba je bezcieľne povaľovanie sa prednejšie než možnosť prežiť a česť rodu?“ spýtal sa ticho a Ivarovi prebehol mráz po chrbte. ,Toto viditeľne zašlo ďalej, než chcel.´ pomyslel si a nervózne prešľapoval. Šepkajúci otec bol smrteľne nebezpečný. A veru že áno. Neodvažoval sa ďalej ani pípnuť, ale už bolo neskoro.
„Ak sa tvoje správanie počas výcviku a vyučovania nezlepší, zvážim možnosť tvojho nástupu na Kalevalu!“ povedal tvrdo. „ Nedovolím ti poškvrniť meno našej rodiny Nie na to si dostal požehnanie predkov!“
„Ale aj Bren s Kierom vymýšľali všelijaké hlúposti, keď boli mladší,“ pokúsil sa o obranu, ale prudký, odmietavý pohyb otcovej ruky ho zastavil.
„Ale boli najlepší!“ zvolal zamračene. „Boli takí dobrí, že ich vzali na Avalon už po skončení siedmeho ročníka a to sa doteraz ešte nikdy nestalo! Počuješ? Nikdy! V celej histórii na nestal taký prípad, aby niekoho vzali skôr než dokončil desiaty ročník!“
„Áno! Dokonalí Brentan a Kieran!“ zašomral Ivar a zahľadel sa do zeme. Patrick, ktorý to začul sa na neho pozeral s údivom.
„Nie, nie sú dokonalí a ani nikdy neboli. Sú však pracovití a vytrvalí. Majú dobré srdce a sú verní. Majú veľa dobrých vlastností na ktoré môžeme byť pyšní . Ale nie sú dokonalí a ja by som ani nechcel, aby boli. Sú nadaní , ale ty si nadanejší ,“ pokračoval otec a sklamane si premeriaval syna, „dokázali však veľa, lebo boli usilovnejší než ty. To bude asi medzi vami ten zásadný rozdieľ. Vráť sa do učebne a neprajem si počuť žiadne ďalšie sťažnosti na teba. Pokiaľ sa to zopakuje, potrestám ťa!“ vyhlásil a bez toho, aby sa na Ivara ešte pozrel odišiel z izby. Selena, ktorá doteraz mlčky počúvala si všimla slzy, ktoré chlapcovi tečú po lícach, mlčky si ho pritiahla k sebe a dovolila mu vyplakať sa na jej pleci. Nič mu nemusela hovoriť, len ho ticho hladila po chrbáte. Až keď sa upokojil , až potom ho odtiahla a pozrela mu do tváre.
„Otec má pravdu, synček,“ začala , ale Ivar len zanovito krútil hlavou, „ bojíme sa o teba a chceme ťa chrániť. Až príde ten čas nebudeme s tebou, nebudeme ti môcť pomôcť, aj keby sme ako chceli. Budeš sám a budeš sa musieť spoliehať len na to, čo vieš. Musíš sa učiť! Si nadaný a musíš byť mocným čarodejníkom! My všetci chceme, aby si prežil a vrátil sa k nám! Máme ťa radi , pamätaj si to!“
Nasledujúce mesiace sa Ivar uzavrel do seba , ale teraz už pracoval bez odvrávania. Jenni sa mu snažila pomáhať, ale on sa od všetkých mlčky odvracal. Často premýšľal nad všetkým čo zažil a spomínal na drakov . Toľkokrát si v hlave premietol každý detail svojho pobytu medzi nimi, že sa mu zdalo, akoby ich poznal lepšie, než svoju rodinu. Napriek tomu už netúžil vrátiť sa medzi nich. Ovplyvnili ho najmä okamžiky premeny na draka a kameň na jeho čele. Často sa ho snažil uvidieť v zrkadle, ale zastieracie kúzlo , ktoré naň Brentan použil, sedelo perfektne. Nikto ho cez neho nedokázal uvidieť. Ani ten kto vedel, že tam je!
„Ivar, prečo nechceš nikdy raňajkovať s nami?“ spýtala sa ho jedného dňa Jenni, keď sa stretli pred učebňou . Dnes začínali premieňaním a Jenni sa na to veľmi tešila. Vždy mala rada hodiny s otcom a tieto ju obzvlášť bavili. Preberali prírodu a možnosti premeny do rôznych živočíchov. Jenni sa už dokázala premeniť na niekoľko zvierat, ale jej obľúbenou formou bol čierny panter
„Naraňajkoval som sa v svojej izbe,“ odvrkol brat a zamračil sa. Práve premýšľal nad odstavcom, ktorý si pri raňajkách čítal a Jennin hlas ho vytrhol zo sústredenia.
„Otec mi dal pri raňajkách list z Kalevaly,“ zasmiala sa, vytiahla list a zamávala ním. Ivar sa naň ani nepozrel a pohrdlivo ohrnul peru.
„Je tam toho, mne ho dá na hodine!“ odpovedal a otvoril dvere.
„Možno,“ zaškľabila sa Jenni, ale Ivar sa dnes nemienil nechať vyprovokovať. Ak prišli listy z Kalevaly, mohla by byť hádka so sestrou príčinou toho, že mu jeho list otec nedá. Preto len pokrčil plecami a usalašil sa v kresle.
„Čo budeme dnes preberať?“ spýtala sa Jenni , otvorila knihu a chvíľu sa v nej prehŕňala. Potom sa pristavila pri hmyze, pár sekúnd si pozerala rôznofarebné motýle a keď sa otvorili dvere, nadšene otca vítala. „Môžeme dnes hovoriť o motýľoch?“ Otec sa na ňu usmial, pozdravil sa s Ivarom a ukázal na žinenky uprostred učebne.
„Prečo nie, ale najskôr dám Ivarovi jeho list,“ povedal a s veselým úsmevom vytiahol veľký zvitok pergamenu. Podal ho synovi a láskavo ho postrapatil. Ivar list vzal, ale otcovej ruke sa uhol. Potom sa mu pevne zahľadel do očí.
„Pôjdem na Kalevalu?“ spýtal sa neuhýbajúc pohľadom . Po otcovom prikývnutí sa konečne trochu uvoľnil a usmial sa.
„Obaja pôjdete a to už tento rok, aj keď desať rokov budete mať až v októbri. Riaditeľ, profesor Valtari súhlasil s vašim skorším zaradením. Tých pár mesiacov už nie je takých rozhodujúcich a ja dúfam, že to neoľutujeme. Obaja!“
„Pôjdeme nakupovať pomôcky?“ spýtala sa Jenni so žiarivým úsmevom a Ivar len pohŕdavo pokrútil hlavou.
„Nie,“ rozosmial sa Patrick a keď videl sklamaný Jennin výraz, mrkol na Ivara. Ten sa na neho zaškľabil a pritihol si knihu. „Ver tomu, že vaša matka má bohaté skúsenosti s tým, ako vás čo najlepšie vybaviť na celý školský rok.“
„Prídu Sira so Síriusom v tomto roku aspoň na chvíľu domov?“ pýtala sa zase Jenni a už v duchu plánovala, na čo všetko sa musí Siry opýtať.
„Tak na toto ti nedokážem dať odpoveď, ale možno by si jej mohla zase napísať,“ pripomenul jej a Jenni si len povzdychla.
„Áno, ja sedem listov a ona jeden. Vraj nemá čas! Pf!“ odfrkla si a obaja muži sa rozosmiali.
„Uvidím, ako často budeš písať ty a či nebude pomer listov podobný,“ smial sa Patrick a pritiahol si knihu. „Tak hovoríš, že dnes chceš motýle? Dobre, nech to teda budú motýle!“
Komentáře
Přehled komentářů
TAk toto som nečakala...viem že boli radi, že sa Ivar vrátil, ale až takto ho zaťažiť???Veď z toho by sa zbláznil aj dospievajúci čarodejník a nie také malé dieťa...
Inak mam pocit že Cassia číta túto poviedku aj medzi riadkami, lebo vystihuje takmer celý dej.
ale máš SUPER nápady Sirael...fakt...
souhlas
(Peťa, 21. 4. 2008 9:01)se Soraki a Cassie :-) Nevím, jestli má cenu něco dalšího dodávat... Je to fakt chudák, v 9 letech být takhle vytížený :-( Moc si dětství neužije. Snad aspoň v Kalevale bude si najde pár minut na nějaké lumpárny :-)
mnoo...
(Cassie, 20. 4. 2008 18:53)vlastne môj komentár ani nemusíte čítať :)) Všetko v skratke popísala Soraki, s ktorou som sa minula len o jednu jedinkú minútku :))
pre Kristove rany!!
(Cassie, 20. 4. 2008 18:50)chudák Ivar!! Ani sa mu nečudujem, že má všetkého plné zuby a najradšek by každého preklial a poslal do čerta. Má deväť rokov a už dva roky si poriadne ani len neoddýchne?? Stále len učenie, cvičenia, šerm, premieňanie, stráženie, žiadna voľná sekunda... ja by som sa už scvokla. Nedivím sa, že sa uzavrel do seba. Hoci má jeho otec pravdu, že sa musí učiť, to plne schvaľujem, ale šerm s mečmi väčšími ako on??!! To je snáď príliš, či nie? Je mi ho ľúto, nič nemôže spraviť bez toho aby mu to niekto nevytkol a ešte ho aj podpichujú. Viem ho plne pochopiť ako sa cíti, pretože i na mňa je niekedy proste príliš veľký tlak a ledva to zvládam. Vtedy by som najradšej na každého navrieskala, že som len človek a prestala sa tváriť, že sa nič nedeje. Ale... Patrick by si mal uvedomiť, že prirovnávaním Ivara s Brenom a Kierom nič nedocieli a Ivar to bude robiť ešte horšie. A tiež by si mohol uvedomiť, že Ivar je JEHO (myslím Siriusov) syn, syn Záškodníka, a nie je to syn Patricka O´Bryana, ktorým je už pomaly osemnásť rokov. Hoci je už Patrickom telom, mysľou i povahou, gény mu stále zostali a tie zdedil jeho syn. S tým nič nenarobí. Nenarobí nič ani s tým, že Jenny zdedila gény svojej mamy. A hoci je aj Brentan synom Jamesa a Lily POtterovcov a aj on má záškodnícke gény, žartíky robil spolu s "bratom" Kieranom na škole a v učení bol poriadny. Veď on zdedil aj Lilyne gény a hoci je Ivar aj Selenin syn, jejpoctivé gény nezdedil. Čo už. Ostáva už len dúfať, že sa aspoň trošku spamätá a myslím si, že keď si v škole nájde kamarátov, s ktorými bude robiť v škole žartíky, Patrick to neprijme až tak dobre ako pri Brenovi a Kierovi. To je môj názor. No a ešte som chcela povedať, že mi je ľúto, že Selena sa tiež len tak nečinne prizerá, ako sa Ivar pomaly psychicky trápi a nepomôže mu. Verím jej, aj Patrickovi, Removi a chlapcom,že pre neho chcú len to najlepšei, ale v prvom rade by si mali uvedomiť, že je to ani nie desaťročný živý chlapec, ktorý sa ani nie svojou vinou ocitol na mieste, o ktorom môže každý len snívať. Do budúcna prajem Ivarovi silné nervy, množstvo usilovnosti a nech sa pekne drží, pretože raz pochopí, že pre neho robí Patrick a ostatní len to najlepšie, čo uznajú za vhodné, aj keď to robia trochu drastickou metódou. A teším sa na ďalšiu, som veľmi zvedavá, ako sa to vyvinie :))
Chudáček Ivar
(soraki, 20. 4. 2008 18:49)Úplně mu rozumím. Asi by mě taky štvalo mít takový režim a hlavně - oni z paláce vůbec nevychází? Jsou pořád uvnitř? Protože jestli jo, tak je obdivuju, mnš by hráblo :-D. Ani tam nemají žádné kamarády ... Dalo se čekat, že to Ivar nedá, je to přeci syn Siriuse Blacka! Ten taky z pravidly a rodiči nevycházel nejlíp :-D. Jinak perfektně popsaná "puberta" :-D, a to jak Patrick ztratil málem nervy ... síla. Jinak ale fakticky moc pěkná kapitolka :-D.
*-*-*
(Tria, 21. 4. 2008 20:20)