6. Jazero Zjavenia
6. Jazero Zjavenia
Keď sa rozniesla správa, že sa Ivar stratil, život v paláci akoby zamrel. Selena sa uzavrela do seba a s nikým sa nerozprávala . Patrick sa zavrel v pracovni spolu s Remusom a takmer odtiaľ nevychádzali. Všetci škriatkovia mali zvesené uši a už vôbec sa neusmievali a zaklínači sa medzi sebou zhovárali takmer po šepky. Všetok ten radostný hlahol, taký typický pre život v paláci ustal, ustrnul a vyzeralo to, že potrvá veľmi dlho, kým sa vôbec niekto opováži hlasnejšie prehovoriť.
Jenni pozerala nechápavo na rodičov a ničomu nerozumela. ,Nikto sa nemôže stratiť v paláci. Je to predsa najbezpečnejšie miesto na svete! Ivar sa určite niekde schoval a teraz sa im všetkých smeje do hrsti.´ myslela si a veľmi sa na nezodpovedného brata hnevala. Pokúšala sa vyzvedieť od matky podrobnosti, ale tá sa len rozplakala a poslala ju preč. Nikto, ale vôbec nikto sa neobťažoval vysvetliť jej, čo sa vlastne deje.
Patrick s Remusom zatiaľ prehľadávali knižnicu a rodinné listiny . Všetko, kde našli čo i len slovíčko o studni odnášali do pracovne a pokúšali sa nájsť hoci nepatrnú možnosť, ako Ivara zachrániť. Od okamžiku, ako dozvedeli kam vstúpil , nezažmúrili oka a teraz už padali únavou.
„Mapa,“ zamrmlal Remus a unavene si pretrel sčervenené oči. Pod rukami mu zašušťalo dvojdenné strnište, keď si prešiel po prepadnutej tvári obidvomi rukami.
„Čo mapa?“ zdvihol pohľad od polorozpadnutého pergamenu Patrick a pozrel na neho kalným pohľadom.
„Musíme začarovať mapu, aby nás upozornila, keby sa Ivar objavil,“
„Aha!“ Patrick sa na neho uškrnul, ťažko vstal , vzal mapu do ruky , rozvinul ju a obzeral sa kam by ju zavesil. Remus ho sledoval pohľadom, ako chodí po pracovni a nakoniec zostal bezradne stáť uprostred miestnosti. „Tu to nie je kde zavesiť,“ pokrútil hlavou a pozrel na Remusa. Potom sa unavene otočil, mávol rukou a rozvinutý pergamen preletel miestnosťou k veľkému obrazu medzi poličkami preplnenými knihami. Po ďalšom mávnutí tam miesto obrazu visela mapa. Patrick sa znovu vrátil k stolu a začal sa hrabať v pergamenoch. Remus sa na neho chvíľu nechápavo pozeral, ale potom ťažko vstal, prešiel k mape, chvíľu na ňu pozeral a vytiahol prútik.
„Čo chceš robiť?“ ozval sa mu za chrbtom Patrickov prekvapený hlas.
„Výstrahu,“ odvrkol Remus, ale v tom sa nad mapou objavil malý zvonček. Visel nehybne vo vzduchu a čakal na svoju chvíľu. Remus sa naň pozeral veľmi skepticky a potom s pohrdlivo ohrnutou perou sa obrátil k Patrickovi.
„Myslíš, že nás takýto drobec preberie, keď sa tu o pár hodín zložíme?“
„Nemaj obavu,“ pokýval hlavou Patrick začítaný do pergamenu. Len úchytkom pozrel na Remusa a mykol plecom. „Zobudí celý palác, nielen nás!“
„Ako myslíš,“ povzdychol si Remus a otočil sa k svojmu stolu. Melodické zvonenie ho zastavilo v polovičke cesty.
„Pošta,“ zavrčal Patrick a položil pergamen na stôl. Remus len mávol rukou .
„Nechaj, ja po ňu pôjdem,“ povedal a už otváral tajné dvere. Na chvíľu zmizol v podkroví a potom sa s udiveným výrazom na tvári vrátil do pracovne. Patrick zdvihol hlavu až keď mu strčil pod nos niekoľko listov.
„Čo je?“ spýtal sa, keď uvidel prvú pečať. „Ešte tam ani poriadne nedorazili a už stihli niečo vyviesť?“ zavrčal, položil prastarý pergamen a rozlomil pečať na liste. Remus sa mu so zaujatím pozeral ponad plece a čítal list zároveň s ním. Od okamžiku, keď sa dozvedel pravdu sa jeho vzťah s Patrickom stal oveľa jednoduchším.
„Ale to predsa nemôžu!“ zvolal prekvapene, keď dočítal a pozeral na Patricka . Ten sa zamračil a zhlboka si povzdychol.
„Remus, môžu! Súhlasili sme, že tam môžu nastúpiť a chlapci sú už plnoletí, môžu sa rozhodnúť aj sami.“
„Ale , zatvoriť ich tam na päť rokov?“ zvolal rozhorčene Remus, ktorému sa predstava, že chlapcov neuvidí celých päť rokov, vôbec nepáčila.
„Tak to proste v Avalone chodí,“ prikývol Patrick a celý sa akoby scvrkol. Všetci jeho synovia sú preč. Starší sú nedostupní a mladší sa stratil. Hodil list na stôl , podoprel si hlavu obidvomi rukami a ticho zastonal. Remus mu povzbudzujúco stisol plece .
„Vráti sa,“ povedal rozhodne, „ dostal požehnanie predkov a celkom určite sa vráti!“
„Možno,“ súhlasil sa chvíli premýšľania Patrick, „ ale kedy? Selena prestala úplne rozprávať, len leží a plače. Ak sa Ivar v dohľadnom čase nevráti, neprežije to!“
„Selena je silná žena a nezabudne, že má ešte dcéru!“ zvolal Remus. „Vydrží čakať tak dlho, ako bude treba! Ivar sa určite vráti a ak môžeme urobiť niečo, čo by mu pomohlo, my to urobíme!“
„Máš pravdu,“ prikývol nakoniec Patrick, pretrel si oči a široko zazíval. „Ale aj keď by som najradšej pokračoval v práci, musíme si chvíľu oddýchnuť. Už nie som schopný dostať do hlavy ani myšlienku,“ doložil , vstal , zdrapol Remusa za rukáv a vliekol ho za sebou do vedľajšej miestnosti, kde mali zariadenú pohodlnú spálňu. „Dáme si sprchu a pár hodín si pospíme. Bude sa nám lepšie robiť,“ povedal a znovu zívol. Remus ho nasledoval celkom rád, lebo pod viečkami sa mu začal asi tvoriť piesok a príšerne ho škriabal každý pohyb očami. Nutne ich potreboval na pár hodín zatvoriť.
V paláci bolo ticho, akoby okolo neho vládla noc. Patrick s Remusom spali, Jenni sedela na širokom parapete okna, rukami si objímala kolená a po lícach jej stekali potôčik sĺz. Práve jej matka vysvetlila, že jej neznesiteľný brat sa naozaj stratil a je veľmi pravdepodobné, že ho už nikdy neuvidia. Až teraz si uvedomila, ako veľmi má svojho brata rada. Áno, hádali sa a občas by ho najradšej zadrhla, ale mala ho rada. Teraz, keď sa stratil už vie, že by dala čokoľvek na svete zato, aby sa vrátil.
„Neplač,“ povedala ticho Galina a pohladila ju po vlasoch, „ vráti sa, celkom určite sa vráti.“
„Nie,“ pokrútila nešťastne hlavou Jenni, „ mama povedala, že nie, že sa už nikdy nevráti!“
„Tak nesmieš rozmýšľať!“ zahriakla ju Galina rozhodne. „ Ivar je síce malý chlapec, ale je neobyčajne mocný čarodejník, ktorého požehnali všetci predkovia rodu a takí sa nestrácajú!“
„Naozaj si myslíš, že sa vráti?“ spýtala sa Jenni a nedôverčivo sa na Galinu zahľadela. Pozerala do jej láskavých , svetlohnedých očí a dúfala v zázrak.
„Som o tom dokonca presvedčená!“ usmiala sa Galina . Dvere na učebni sa otvorili a dnu vošiel Alexej Simonov. V ruke držal dve rovnaké obálky. Jedna už bola otvorená a tú druhú podával Galine. Jenni sa na nich so záujmom pozerala. Pán Simonov sa tváril ako vždy úplne bezvýrazne. Jenni neprestávalo udivovať, prečo sa tento vynikajúci právnik musí neustále tváriť ako mramorová socha. Nikdy nedal najavo ani najmenší náznal nejakého citu, alebo emócie., Aj ten chrlič za oknom bol citlivejší, než Alexej Simonov! ´ pomyslela si a so znechuteným úškľabkom sa od neho odvrátila. ,Chudák Kirill, taký pekný a milý chlapec a má takého bezcitného otca!´
„Och! Alexej!“ zastonala odrazu Galina a Jenni sa sa k nej prekvapene otočila. Videla, ako jej učiteľka pozerá do otvoreného pergamenu a tvári sa veľmi nerozhodne. Akoby nevedela, či sa má rozplakať, alebo tancovať šťastím.
„Čo sa stalo?“ spýtala sa vydesene a Galina sa na ňu neprítomne pozrela.
„Chlapcov vzali na Avalon už v tomto roku!“ zašepkala takmer nábožne. „To je viac, v čo som kedy mohla aj dúfať!“
„Je to veľké vyznamenanie pre nich!“ utrúsil Simonov sucho. „ Sme Brentanovi a Kieranovu zaviazaní životom za možnosť, ktorú našim synom poskytli.“
„Áno!“ potrvdila Galina rozhodne. „Je jasné, že bez nich by sa tam nemali šancu dostať a tak skoro, to už vôbec nie! Teraz ich dlho neuvidíme,“ doplnila odrazu a ruky jej poklesli.
„Prídu predsa na prázdniny,“ pokúsila sa ju utešiť Jenni, ale Galina len pokrútila hlavou.
„Neprídu! Kým neskončia školu, nesmú ju opustiť!“ povedala a Simonov len prikývol.
„Nesmú opustiť školu kým je neskončia?“ zvolala Jenni a až teraz jej došlo, že nielen Lev a Kirill budú preč, ale aj jej bratia. „Ako dlho?“ spýtala sa a slzičky jej zase zaliali oči.
„Päť rokov,“ odpovedala jej Galina a Jenni na ňu vytreštila oči. Sledovala, ako sa Simonov bez slova otočil a odišiel z učebne . Videla Galinu skladať list a schovávať ho do vrecka, ale nedokázala myslieť na nič iné, ako na to, že zostala sama. Všetci odišli, všetci ju opustili a ona tu bude teraz celkom sama. Zúfalo sa rozplakala a ani láskavé hladenie po vlasoch ju nedokázalo utíšiť.
V pivnici paláca prerovnávali škriatkovia zásoby a občas nepokojne pozreli smerom do hĺbok podzemných priestorov. V ich bájkach a rozprávaniach bolo jazero Zjavenia miestom, ktoré prináša nešťastie a bolesť. Jeho zaktivovanie ich všetkých vystrašilo. Nikto z nich si nepamätal a nikto z nich ani nepočul, žeby sa niekto mohol k nemu dostať. A predsa sa to stalo. Stalo, a celkom nedávno a nešťastie postihlo ich milovaného pána. Mladý pán sa stratil , jazero Zjavenia si ho vzalo. Mínotarus dostal svoju obeť, ale nebude s ňou spokojný! Tichý šum hlasov, ktoré sa podzemím ozývali prehlušil hluchý úder, ktorý sa ozval od dverí so strieborným štítom. Palác sa zase ponoril do ticha.
Za dverami so strieborným štítom, ktoré chránili mocné zaklínadlá sa čosi pohlo . Ozval sa tichý ston a čosi tam zakňúkalo. Tesne pri dverách, niekoľko metrov od temnej hladiny, ktorá sa neprestajne chvela, ležalo dráča. Skrútené, s pokrčenými krídlami a dlhým krkom natiahnutým na kameňoch. Jeho hlava sa opierala o dvere, vlastne sa o ne opieral priamo nosom. Dráča bolo ešte stále v bezvedomí , ale dýchalo už pravideľnejšie. Po chvíli sa začalo jeho telo trhane pohybovať a potom sa opálové oči otvorili.
,Kde som to?´ toto bola prvá myšlienka, ktorá Ivara napadlo, len čo sa mu podarilo otvoriť oči. Bolelo ho síce celé telo, ale vyzeralo to, že tentokrát sa z toho spamätá rýchlejšie. Už je dokonca schopný pohnúť krídlami., Hop?! Krídlami? , Ja som sa nepremenil?´ zaúpel Ivar a s vypätím všetkých síl zdvihol hlavu na dlhom krku hore. A hoci v miestnosti bola úplná tma, on videl. Nie očami, pred tými mal skutočne nepreniknuteľnú tmu, ale kameň, ktorý mu Vznešený Arethis položil na čelo, mu umožňoval vidieť aj v absolútnej tme. Pokrútil krkom a poobzeral sa . Hladina jazierka sa zase zavlnila a Ivar by sa odtiahol od nej aj ďalej, keby sa to dalo. Naozaj sa bál, čo odtiaľ môže vyliezť. Bol však takmer celým telom pritisnutý k dverám a ustúpiť nebolo kam., Ale počkať, sú tu predsa dvere a on môže ísť odtiaľto preč!´ potešil sa a začal si ich pozorne prezerať. Čakalo ho však obrovské rozčarovanie. Tieto dvere nemali žiadnu kľučku a on nemal ani potuchy, ako ich otvoriť. Oprel sa o ne celým telom, ale tie prekliate dvere sa ani nepohli. Nakoniec sklonil hlavu a nešťastne sa o ne oprel čelom, aby si ho schladil . Kameň na jeho čele sa pri tom dotyku rozžiaril a doteraz nehybné dvere a nehlučne otvorili. Dráča opierajúce sa o ne celým telom sa prevalilo cez prah , zo dva razy sa prevrátilo a keď už bolo v chodbe, dvere sa zase bez jediného zvuku zatvorili. Fakle na chodbe vzplanuli a v pracovni sa rozozvučal prenikavý hlas zvonu, ktorý otriasol celým palácam.
„Zvon!“ zreval Patrick a vyletel z postele, akoby ho odtiaľ vystrelili. Samozrejme že sa zamotoal do prikrývky a takmer sa zabil, než sa mu podarilo ju zo seba striasť. Remus už tiež stál na nohách, treštil oči a držal si obe ruky na ušiach, aby neohluchol. Zvon znovu zazvonil a Patricka to až odhodilo kus dozadu.
„Tak to som asi prehnal!“ zvolal a letel do pracovmne, aby to hrôzu zrušil. Stačilo jediné mávnutie rukou a potom už sa mali čím aj obliecť, keď si nemuseli obomi rukami zapchávať uši. Nahádzali na seba najnutnejší odev a zvyšok si obliekali už v behu po chodbe. Takto Patricka ešte nikto z jeho zaklínačov nevidel a tak nečudo, že po neuveriteľnom zážitku so zvonom, zostávali všetci ktorí ho uvideli bežať polooblečeného po chodbe s Remusom v pätách, stáť s otvorenými ústami. Obaja skočili do krbu a na výkriky, ktoré sa za nimi ozývali, neragovali. O to väčšie prekvapenie vzbudil cieľ ich cesty, ktorý zaklínači stojaci neďaleko krbu začuli.
„Kuchyňa!“ zvolal Patrick a vzápätí za ním aj Remus. Keď obaja zmizli v plameňoch zavládlo na chodbe na chvíľu ticho, ale potom sa Torun a trochou nedôvery v hlase pobral za nimi priamo do kuchyne. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď ich tam nenašiel. Zatvorené dvere si nevšimol a škriatkovia mu o nich povedať nemohli. A tak len krčili plecami a Torun si začínal pripadať ako u Sv. Munga. Vrátil sa nazad na chodbu a pokrčil placami.
„Zmizli a nikto nevie kam!“ zaklínačom na chodbe ovisli sánky.
Patrick s Remusom sa cez krb dostali do pivnice a keby tam nebola taká tma tmúca, asi by sa ani s fakľami nezdržiavali.Takto tých niekoľko sekúnd museli čakať, kým sa fakle rozhoreli a už utekali po bočnej chodbe zabúdajúc na opatrnosť. Obaja si preto z chodby odniesli nejednu hrču a kliali, až sa to ozývalo. Napriek tomu nespomalili tempo a od prvého úderu zvonu až po prvý krok do kruhovej miestnosti im to netrvalo dlhšie, než desať minút. Tam sa konečne zastavili, začali lapať dych a znovu používať mozog.
„V chodbe Mínotaura sa svieti,“ zasípal Remus a Patrick nemo prikývol. Obaja tasili prútiky a čakali, čo odtiaľ na nich vypadne. Dúfali, že z chodby vyjde Ivar a báli sa, že to bude najaká neznáma bytosť z cudzieho sveta. Čo určite nečakali bolo, že z chodby sa po niekoľkých minutách vybatolí mláďa Antipoda opálovookého a bude mať tri oči.
Komentáře
Přehled komentářů
aha :)) Tak to som rada, že máš rada Slovensko :)). Šírava je krásna a máš pravdu, tu v Košiciach sú paneláky strašné... natrieskané na seba a ešte furt aj počujeme takýcha a hentakých susedov... brrr :(( No ale čo už. Ale v Prahe je to určite také isté, keď nie horšie :))
No.. stále dúfam, že sa tam dostanem... a učiť sa učím...
Cassie,
(soraki, 18. 4. 2008 19:17)
já Slovensko miluju, s manželem jsme jezdili ještě za svobodny na dovču vždycky k vám :-D. Naposledy jsme byli na Šíravě :-D. V Košicích jsme jen valili oči, jak tam byli ty paneláky natřískané vedle sebe - ne, že by to v Praze bylo lepší :-D.
Tak se uč a uč a uč a určitě se dostaneš :-D
Soraki
(Cassie, 18. 4. 2008 17:40)
no, mmáš pravdu, nemenila by som :)). Aj ja mám jednu kamošku, ktorá je alergická na milión vecí, a keď je chorá, tak je chorá tri roky. Nezávidím ti. A ešte k tomu sa starať o domácnosť a o malé dieťa... fakt ti nezávidím. Ale neboj, zvládneš to tak dobre, ako si to zvládala doteraz. Držím prsty :)).
Máš pravdu, aj mňa Sirael každý deň poteší novou kapčou, hoci čítam aj iné autorky :)). A keď dočítam a pozerám komentáre, v polovičke je Soraki :)). Veď to navadí. Teda, mne osobne :)). Len som si všimla, že ma skoro vždy predbehneš s komentom :)).
No a kam sa hlásim?? Tú školu nebudeš poznať, pretože je tu na Slovensku a ešte na východe - v Košiciach :)) a ty bývaš v Česku, nie? Ale poviem ti, patrí medzi najlepšie školy na celom východe a neustále súperí o prvenstvo s ďalšou školou. Ale podľa mňa je tá, na ktorú sa hlásim tá naj :)). Ale už sa teším, keď budem mať za sebou prijímačky, sa dám vypísať na riadne dlho a dám sa poriadne preliečiť :))
Cassie,
(soraki, 18. 4. 2008 17:11)taky jsem si všimla, že navštěvujeme stejné stránky :-D
Cassie,
(soraki, 18. 4. 2008 17:09)a kam se hlásíš? Věřím, že ti to dopadne dobře a pak se budeš léčit. Se mnou neměnit - mám alergii na spoustu léků, takže se s tou protivnou angínou musím vypořádat sama a není to nic příjemného. Hlava mi třeští, polykat nemůžu, bolí mě i uši ... ještě, že jsem na mateřské, jinak by mě k tomu všemu ještě vyhodili z práce :-D. Ale zahálet a ležet nemůžu, musím chodit s malou ven a na nákupy, vařit, prát apod., takže se taky moc neléčím - není čas :-DDD. Ale Sirael mě každý den svou kapitolou pohladí na duši a to je príma ...
Soraki,
(Cassie, 18. 4. 2008 16:35)až teraz som si všimla toho tvojho posledného komentára pri predchádzajúcej kapitole. Ja by som sa radšj poriadne vylečila, pretože toto s som mnou ťahá už asi pol roka a nemôžem si dovoliť dať sa vypísať na dva týždne, aby som sa poriadne vyliečla. O dva týždne a tri dni mám prijímačky a ja som ako na ihlách. Každý deň mám nejaké doučovanie, aby som sa dostala na tú školu, akú chcem, ale.... no proste, stres je zradca. No ale v každom prípade ďakujem a aj aj tebe prajem skoré uzdravenie - ani nevieš, ako rada by som si s tebou vymenila miesto :((
sakra, sakra, sakra!!!
(Cassie, 18. 4. 2008 12:41)
1. sakra - ja ten internet vážne prehlásim!!! Už som sa tešila, že po dlhšom čase zase budem mať prvý koment ale nie!! Môj net si proste vyhlási štrajk a koment môžem písať aj stokrát a nič!!! Ešte raz a vážne ho prehlásim!!
2. sakra - prečo si skončila kapitolu v takom kritickom bode?? Myslela som, že nezaspí!! Stále osm musela rozmýšľať, čo sa stane a ani nechci vedieť, že kedy som zaspala!! Ale aby si bola aspoň trochu v obraze, vstala som o trištvrte na jedenásť. Ešte šťastie, že som chorá, lebo neviem neviem.
3. sakra - už neviem, čo som tým tretím chcela povedať. No nič, kapitola je nádherná. Nápad so zvončekom skvelý, hlavne ako to Rem "trochu" prehnal :)). Chudák Jenny, stratila brata, nikto nevie, či sa vráti (no, už sa vrátil :)) a ešte aj jej dvaja straší bratia budú zatvorení v Avalone päť rokov. Som zvedavá, čo je to za univerzitu, že tam musia byť zatvorení. Dúfam však, že chalani budú takí šikovní, že aspoň na Vianoce sa im podarí na pár hodín premiestniť domov a potom späť, aby to nikto nebadal. Neviem, ale mohli by aspoň posielať listy. Dúfam, že to zakázané nie je. A čo Angela?? Včra v noci, keď som sa snažila zaspať (vrrrr :)), som si na ňu spomenula. Čo ona? Dúfam, že je Bren pošle list na vysvetlenie, keď môže. Síce ju to zraní, ale mala by o tom vedieť. Aspoň ja mám taký názor. No späť ku kapitole. Selene sa ani nečudujem, že neje, nespí, iba leží a plače. Síce nemám deti, viem sa vžiť do jej kože, hoci, priznávam, možno nie najideálnejšie.
Patrick s Remom boli skvelí, keď bežali po chodbe a nikto nič nechápal. Ešte sa aj bežiac obliekali!! Nechápem to, veď sú čarodejníci. Mohli sa obliecť kúzlom a vyhnúť sa peknému trapasu :)). Chudák malý Ivar, vystrašený, či je doma na Zemi a ešte sa ani len nepremení na človeka!! Môj malý chudáčik, dúfam, že ho Patrick dá do poriadku. Uvidíme, čo bude s kameňom. Ale to prekvapko bolo veľké... hh :)) čakali Ivara a dostali Antipoda!! Keby len tak vedeli, že je to ich Ivar...
No, ooops, ako tak pozerám "trošku" som sa rozpísala :)) Tak ja idem, dúfam, že tento "krásny" komentár sa tu zobrazí a ja nestratím nervy... :((
uzasne
(jaja, 18. 4. 2008 11:58)tak toto je uzasne..ten zvoncek bol skvely..a ako cakali ze pride Ivar a on odtial vyliezod drak..to bolo skvele..kapitolka je uzasna..a to ze Ivar je ten vyvoleny ci ako to mam nazvat..super..neviem sa dockat dalsej kapitolky
Uáááááááááááááááá
(Peťa, 17. 4. 2008 19:42)
Super, boží, úžesný, nádherný, prostě krása!!! Nemám slov! Úplně jsem zapomněla dýchat a na konci jsem se málem rozkřičela radostí, že je malej doma! Kapitola je úžesně napsaná - pocity Jenny, Galiny, Seleny, Patrika s Remusem...Snad bude Ivar v pořádku, šmudla jeden!
Následuju Soraki a dám si kapitolu ještě jednou :-)
Sirael,,
(soraki, 17. 4. 2008 19:39)
myslíš, že vydržíme čekat až do zítřka???
Já myslím, že ne.
Nemáš náhodou v zásobě nějakou kapitolku? Já se z toho napětí zblázním! A jak se tak koukám, nejsem sama ...
Prosím, prosím, smutně koukám, hážu psí /Siriusovi/ očíčka :-D
super ako vzdy:D
(nataly, 17. 4. 2008 19:23)zaujimava kapitola...:Dkonecne je ivar doma a snad ho patrik hned nezacaruje a overi si ho:D ty mas fakt talent na to ako napinat ludi ja snad zase nezaspim:Dproste krasne ako vzdy:D
*-*-*
(Tria, 17. 4. 2008 19:22)
jeeeeeeej tak to bolo super
Dufam, že si uvedomia, že im to "stvorenie" nemôže ublížiť a potomsi uvedomia, že to je ich malý Ivar.
Fakt to je super, že sa už vrátil. Malý nezbedník...možno teraz bude zodpovednejší...i keď čo sa dá čakať od malého dieťaťa...
Nemôžem sa dočkať zajtrajšej kapitoly...
Joj to bude zaujímavéééé
SUPER
Jóóóóóó,
(soraki, 17. 4. 2008 19:03)
Ivar je doma, hurááááááááááááá. Konečně! Božátko, je tak unavený a teď se bude muset ještě přeměnit, nebo ho Patrick s Remusem zaklejou ... A kluci jsou teda už v Avalonu, takže toho času moc neuteklo, asi jen dva dny, že? Úplně jsem s nima všema soucítila, ztratit někoho v nějaké pitomé studni a další na pět let ve škole - mazec. Já bych to nepřežila. Stýská se mi když jede malá na víkend k babičce a pět let? - no, to bych nedala. A chudák Selena - jak to popsat - prostě matka ... Když byla Bára nemocná a hrozilo, že ji vezmou do nemocnice, taky jsem nejedla a nespala ... a kdyby zmizela, to si ani neumím představit, to musí být muka... Hlavně, že už je doma, teď se nebudu moct dočkat další kapitoly, protože jsi to utla v takovém okamžiku, že bych tě za to ... gfff, mohla si ještě napsat, že ho poznali, nebo tak, ane teď nebudu v noci spát :-D
Když si na něco ještě vzpomenu, tak to dopíšu, jdu si to totiž přečíst ještě jednou - bylo to toi´tiž úžasný
Třeba jak Patrick vymyslel ten malý, ale výkonný zvonek :-D
Soraki
(Cassie, 18. 4. 2008 20:31)