4. Vznešený Arethis
4. Vznešený Arethis
Ivar otvoril oči a prvé čo uvidel, boli slnečné lúče, ktoré sa predierali cez stanové plátno. Chvíľu sa ležal bez pohybu a snažil sa spomenúť si, kde to vlastne je. Obrátil sa a pohľad mu padol na Sweetha, ktorý sa lenivo preťahoval v kresle. Keď zbadal, že sa chlapec zobudil usmial sa a vstal.
„Dobré ráno,“ povedal pomaly preťahujúc hlásky a podišiel k lôžku. Ivarove oči behali nepokojne po stane a potom sa zastavili na Sweethovej tvári. Chvíľu mu trvalo, než si spomenul na udalosti zo včerajšieho dňa a potom mu na tvári rozkvitol radostný úsmev.
„Dobré ráno,“ odpovedal , sadol si na lôžko a nohy spustil dolu. Zakýval bosými chodidlami a pozrel sa vedľa postele v snahe nájsť svoje topánky. Keď ich nikde nevidel zdvihol hlavu a pozrel sa Sweethovi spýtavo do tváre.
„Tam sú,“ ukázal Sweeth hlavou ku vchodu stanu a podal mu mäkké , hrubé ponožky. „Tu ich nepotrebuješ. Teraz sa poď najesť,“ ukázal na malý stolík . Ivar sa nepokojne poobzeral okolo seba a potom trochu nervózne pozrel na Sweetha.
„Ale ja by som potreboval najskôr ísť do kúpelne!“
„Umyť sa môžeš aj potom,“ zdvihol prekvapene obočie Sweeth, „najskôr sa najedz!“ Ivar sa zháčil, mierne očervenel , ale nutkanie prírody mu nedávalo na výber. Ak sa nechcel neodvolateľne strápniť, musel sa opýtať priamo.
„Umyť sa môžem aj potom, ale ja nutne musím ísť na záchod!“ zvolal nešťastne . Sweeth prekvapene zdvihol hlavu a rozosmial sa.
„Jasne, ja som zabudol,“ podal mu topánky , počkal kým sa neobul a odviedol ho k stanu stojacemu neďaleko. Ivar v stane našiel perfektne vybavenú kúpelňu a keď už tam bol, tak neváhal a použil nielen toaletu. Sweeht stál bokom od stanu a rozprával sa so starším, prešediveným mužom , mračil sa a pozorne ho počúval. Odrazu zdvihol oči a zahľadel sa Ivarovi priamo do tváre.
„Si hladný?“ spýtal sa Sweeth a pokúsil sa o úsmev. Ivar sa mierne zamračil a udivene sa na neho pozrel. Niečo nebolo v poriadku, medzi mužmi vládlo napätie a očividne sa to týkalo jeho. Vlasy na zátylku sa mu zježili a po chrbte mu prebehli zimomriavky.
„Pozhovárame sa neskôr,“ poznamenal sucho ctihodný Dereth, „nech sa chlapec v kľude naje. Ktovie, kedy sa dostane k ďalšiemu jedlu,“ doložil a z očí mu šľahali blesky. Ivarove sivé oči preskakovali z jednej tváre na druhú a jeho nepokoj vzrastal. Muži hovorili o ňom, ale nemali v úmysle vysvetliť mu, čo sa deje. „Idem si zistiť, kto v tom má prsty a trochu mu ich priškripnem,“ drvil slová medzi zubami Gereth. Kývol Sweethovi nedbanlivo rukou a zamračený, ako búrkový oblak odkráčal dlhými krokmi medzi stany.
„Poď,“ vyzval Sweeth Ivara a mávol rukou smerom k stanu, „ raňajky ti úplne vychladnú.“
„Stalo sa niečo zlé?“ zamračil sa chlapec a zamyslene pozeral za vzďaľujúcou sa postavou Geretha.
„To ešte nemôžeme posúdiť, či je to zlé, ale v noci niekto informoval Radu o tom, že si sa tu objavil,“ povedal pomaly Sweeth a popostrčil Ivara k stanu. „Ctihodný Gereth,“ mávol pri tom smerom kam zmizol jeho spoločník, „ sa rozhodol, že zistí kto to bol. Nemá rád, keď ho niekto poza chrbát obchádza.“
„To znamená, že toho človeka, keď ho nájde potrestá?“ uškrnul sa Ivar a sadol si do pohodlného kresla a prezeral si pokrmy na podnose. Vo veľkej šálke bolo niečo biele a vyzeralo to ako mlieko. Nedôverčivo do toho strčil prst a opatrne si ho oblizol. Chutilo to naozaj ako mlieko a tak sa rozhodol neskúmať bližšie jeho pôvod. Ale na základné pravidlá opatrnosti, ktoré mu hlboko vštiepili otec s Remusom, nezabudol. Prešiel nad šálkou rukou a ticho zašepkal kúzlo odhaľujúce skryté jedy.
„Aperire veneum!“ povedal a prešiel rukou ponad celý podnos. Pozorne si všímal, či pokrmy nemenia farbu alebo konzistenciu. Keď sa nič nedialo, usmial sa a vzal si malú placku, ktorá vyzerala, že tu je namiesto chleba. Keď sa do nej zahryzol a ucítil jej chuť, uznanlivo prikývol. Taký dobrý chleba nejedol ani doma. Sweeth s údivom pozoroval jeho počínanie a krútil hlavou.
„Prečo si to urobil?“ spýtal sa po chvíli, keď si to všetko nechal prejsť hlavou.
„Pretože nie som doma,“ odpovedal po pravde Ivar. „Otec ma učil, že všetko čo chcem dať mimo dom do úst si musím skontrolovať.“
„Vám tam doma hrozí nejaké nebezpečenstvo?“ pýtal sa prekvapene Sweeth a ukázal na kúsky mäsa, na malom tanieriku. „Ochutnaj mäso, je z jelenieho boku a je naozaj veľmi dobré. Zasýti ťa nadlho.“
„Prečo sa mám najesť na dlho,“ spýtal sa Ivar a kúsok mäsa si predsa len vzal. Odhryzol si kúsok a musel uznať, že Sweeth hovoril pravdu. Mäso bolo jemné, takmer sa rozplývalo na jazyku a Ivar si vzal ďalší kúsok. Sweeth sa spokojne usmial.
„Čoskoro dorazí vznešený Arethis , aby sa osobne s tebou zoznámil.“
„Prečo som pre neho taký dôležitý, že kvôli mne príde sem? To asi nebude bežný postup, keď sa ctihodný Gereth tak hneval,“ pokračoval Ivar a správne použil titul a meno velitela tak, ako bol zvyknutý z domu.
„Oj, to naozaj nie je bežný postup!“ zasmial sa Sweeth a láskavo sa na chlapca usmial. „Ťažko môžeme hovoriť o bežnom postupe, ešte tu nikdy nebol. Pravdou je aj to, že k tomu doteraz nemal ani dôvod. Studňa Utrpenia sa otvorila po niekoľkých tisícročiach po prvýkrát.“
„Bola nefunkčná niekoľko tisícročí a vy tu stále ešte strážite?“ zvolal Ivar a prekvapene.
„Priniesla nám toľko utrpenia, že ani za raz toľko tisícročí na to nezabudneme,“ odpovedal ponuro Sweeth a Ivara opäť zamrazilo.
Toto vyhlásenie neveštilo pre neho nič dobré. Bol síce len dieťa, ale žil medzi zaklínačmi a nebol hluchý. Počul o čom sa rozprávali a aj rozhovory rodičov boli veľmi poučné. Kým ich neotravoval a nepremieňal im stoličky na prasiatka, často zabudli že je v miestnosti a hovorili o práci veľmi otvorene. Ivar sa naučil veľa, aj keď nie vždy všetkému rozumel. V paláci nemal okrem Jenni rovestníkov a tak preskúmaval knižnicu a čítal knihy, ktoré by mu otec celkom určite neschválil, keby teda o nich vedel. Ale otec mal veľa práce a Jenni trávila svoj čas radšej so Sirou. Pf! Dievčatá! Neustále trkotali o hlúpostiach, ale občas sa oj od nich dalo vyzvedieť niečo zaujímavé. Hlavne Sira mala sluchový radar na všetko, čo sa čo i len vzdialene týkalo Brentana. Teraz mohol všetky tieto vedomosti použiť vo svoj prospech. A aj vrodené inšktinkty ho varovali. Táto situácia nie je pre neho dobrá, to bolo jasné.
„Myslíte si, že aj ja vám prinesiem utrpenie?“ spýtal sa odrazu a prenikavo sa na Sweetha zahľadel. Ten uhol pohľadom a pokrčil plecami.
„Neviem,“ odpovedal pravdivo, „možno nám nechceš ublížiť , ale možno už len to, že si prišiel, prinesie ďalšie utrpenie. Najlepšie by bolo, keby studňa Utrpenia navždy vyschla!“ uzavrel Sweeth a pozrel na podnos. „Najedz sa poriadne! Vznešený nie je práve najtrpezlivejší a celkom určite ťa bude chcieť odtiaľto čo najrýchlejšie dopraviť do paláca.“
„Ako tu cestujete?“ napadlo Ivara odrazu, pretože nikde nevidel žiadny krb., Možno sa všetci premiestňujú ,´ pomyslel si, ale so záujmom čakal na odpoveď.
„My lietame,“ nechápal Sweeth, ale potom pozrel na Ivara a v očiach mu blyslo pochopenie.
„Ja naozaj neviem lietať, len trošku a aj to len na krátke vzdialenosti ,“ prisvedčil Ivar pokojne a čakal, či mu Sweeth vysvetlí problém cestovania. „Ako sa teda dostanem do toho paláca?“
„To asi bude problém,“ pošrabal sa Sweeth po sluche a civel uprene na Ivara. Takmer bolo vidieť, ako sa mu za čelom krútia kolieska, keď tak úporne premýšľal. „Možno by sa dalo,“ začal, ale hneď tú myšlienku aj zavrhol, „ nie, to nie, ale...,“ zase ho niečo napadlo . Zvraštil obočie , nespúšťal z Ivara pohľad a potom sa veselo rozosmial. „Prišiel som na to, dáme ťa do koša a niekto z nás ťa proste odnesie.“
„Vy tu nemáte jazdeckých drakov?“ spýtal sa opatrne Ivar, ale hneď pochopil, že to bola dosť nemiestna otázka. Žiadny človek, hoci premenený na draka by nedovolil, aby mu na chrbát nasadili sedlo. „ Prepáčte, tak som to nemyslel,“ ospravedlňoval sa okamžite , „ naše draky sú väčšinou nie príliš inteligentné a niektorí čarodejníci, ktorí sa o ne starajú, na nich jazdia. Rozprával mi to otec.“
„Nie, u nás také draky nemáme,“ vyhlásil studeno Sweeth, „ my sme všetci inteligentní a nikto na nás nejazdí!“ mračil sa , ale potom sa pozrel na Ivara a uvedomil si, že pred ním je len dieťa, ktoré o ich živote nevie vôbec nič. Potriasol hlavou a potom sa na Ivara usmial. „Netráp sa, ja viem že si nás nechcel uraziť, ale pred vznešeným Arethisom si dávaj pozor, čo hovoríš. Len zriedkakedy uvidíš tak urážlivého človeka, ako je on.“
„Tak, to aby som radšej celý čas mlčal,“ zastonal Ivar a Sweeth sa rozosmial, potom prikývol. Ivar ticho zakvílil a zapchal si ústa ďalším sústom z placky a mäsa. Zároveň sa rozhrnl vchod a dnu veľmi rázne vpochodoval hrmotný muž. Prešedivané vlasy mal mal posplietané do množstva tenkých vrkvôčikov , koženný odev zdobili farebné výšivky , zo širokých pliec sa mu k zemi vlnil plášť z jemne vyrobenej kože a na nohách mal mäkké , priliehavé čižmy. Dominantná bola jeho hranatá tvár s vystúpenými lícnymi kosťami, hákovitý nos a hlboko zapadnuté oči pod vypoklými nadočnicovými oblúkmi . Nad očami sa ježilo husté obočie a klenulo sa vysoké čelo, v strede ktorého sa jagal tmavočervený kameň. Vyzeralo to akoby mal uprostred čela tretie oko.
Sweethovi sa smiech zasekol v hrdle a okamžite ustúpil do úzadia stanu. Ivar vzhliadol a mykol sa. Na vznešeného Arethisa nebol vôbec príjemný pohľad. Najviac zo všetkého napĺňal Ivarovu predstavu černokňažníka. ,Celkom určite takto najako vyzeral aj Voldemort,´ pomyslel si v tej chvíli, keď sa ich pohľady stretli.
„Prečo ešte nie je pripravený!“ zahučal hlbokým, trochu zachrípnutým hlasom a za ním stojaci Gereth sa zamračil nevôľou. Ivar naopak sa upokojil. Práve teraz pochopil, čo mu otec na hodinách tak pracne vysvetľoval. Krvou mu prúdil adrenalín a vyburcoval jeho vnímanie na najvyššiu mieru. Pokojne si strčil do úst ďalšie sústo a nevenoval príchodziemu už ani pohľad. Rozhodol sa, že ho bude ignorovať pokiaľ sa bude správať ako hulvát. Podvedome zdvihol hrdo bradu a skrivil pery do pohŕdavého úškľabku. Vikomt Ivar Senan Colm O´Brayen sa predsa nebude zahadzovať s človekom, ktorý sa nevie správať!
Vznešený Arethis civel na chlapca , ktorý sa tu pred ním spokojne napchával a zdalo sa , že zabudol aj dýchať. Skenoval Ivara pohľadom a čakal, kedy sa postaví a pozdraví ho ., Predsa mu povedali, že chlapec im rozumie! Upozornili ho na jeho príchod, tak prečo tam sedí a cpe sa, akoby týždeň nejedol?´ myslel si a hnev v ňom priam bublal. Keď už hrozilo, že vybuchne, otorčil sa na päte, vyletel zo stanu a zreval pritom na Geretha.
„O pol hodiny chcem aby bol pripravený na cestu! Pošlite s ním eskortu ! Čakáme ho v paláci!“ zahučal ešte a bol preč. Ivarovi vyskočilo obočie skoro až na zátylok. Namáhavo prehltol sústo a prekvapene hľadel s Gertha na Sweetha.
„To sa mu oplatilo kvôli takej chvíli sem letieť?“ spýtal sa neveriacky a rukou si posúval obočie späť, lebo neveril, žeby sa mu tam vrátilo dobrovoľne. „ To je ten palác tak blízko?“
„Nie,“ pokrútil hlavou Sweeth a tváril sa veľmi vážne, „ nemal si ho rozčúliť chlapče. Pomstí sa ti, celkom určite sa ti pomstí,“ povzdychol si. „Vznešený Arethis si veľmi potrpí na slušné správanie!“
„Tak by sa možno mohol naučiť správať sa tak!“ zavrčal Ivar podráždene a utrel si ruky do vreckovky, ktorú vytiahol z vrecka nohavíc. „O správaní som vedel viac už keď som mal tri roky. Keby sa tak správal u nás, posedel by si asi v hladomorni!“ zaškeril sa Ivar zlomyseľne, predstavujúc si , ako otec strká vrieskajúceho Arethisa do tmavej kobky . Tá predstava ho tak pobavila, že sa nahlas rozosmial. Draci v stane sa však vôbec nesmiali, ale zachmúrene si ho premeriavali. Im sa Ivarove predstavy vôbec nepáčili a Sweeth bol presvedčený, že Rade sa budú páčiť ešte menej. Nad chapcovou hlavou sa začali sťahovať čierne mračná, ale on sa opájal svojimi predstavami a nevšímal si zamračených tvárí.
„Je čas,“ povedal studeno ctihodný Gereth a vyšiel zo stanu. Sweeth si len povzdychol a pokynul Ivarovi, aby ho nasledoval. Prechádzali okolo stanov a mierili k veľkému rovnému priestranstvu za táborom.
„Tu sa meníme na drakov, tu vzlietame a tu pristávame,“ vysvetlil Sweeth Ivarovi, keď si znepokojene prezeral hlboké ryhy spôsobené dračími pazúrmi. Uprostred priestranstva už stál veľký prútený kôš vystlaný mäkkými kožušinami. Ivar sa naň pozeral s nedôverou v tvári, ale nemohol nič robiť., Radšej by letel a cieľ by vôbec nemusel byť akýsi pofiderný palác ešte pofidernejšej dračej Rady. On chce ísť domov a tu ho nikto nepočúva,´ pomyslel si nešťastne a striaslo ho .
„Neboj sa, nebude ti zima,“ vysvetlil si Sweeth milne Ivarovu triašku a otvoril pred ním košinu, aby mu ukázal mäkké hniezdo, ktoré pre neho pripravili. Nad obrovským košom sa do výšky dvoch metrov čnela oblúkovitá rúčka a Ivar si spomenul na muklovskú knižku, ktorú raz našiel v knižnici. Boli to príhody akéhosi Gulivera a ten sa tiež dostal do podobnej situácie. V tom koši sa bude aj on cítiť ako Guliver v ríši obrov. A pritom títo draci vôbec nie sú v skutočnosti väčší než normálni ľudia. Ctihodný Gereth priviedol štyroch strážcov a kývol Ivarovi, aby nastúpil do koša. Poslúchol ho bez slova . Vedel, že keby tak neurobil, proste ho tam strčia. Pozrel ešte na Sweetha a usmial sa.
„Ďakujem vám,“ povedal na rozlúčku, „ to keby sme sa už nevideli a nezabudnem na vás,“ preletel očami tábor a s povzdychom sa usadil na dne koša.
„Dávaj si na seba pozor a nesnaž sa ich rozhnevať,“ pripomenul mu ešte ticho Sweeth. Potom už len pevne zatvoril kôš a vrátil sa k stanom. Na vzdialenom konci priastranstva sa štyria strážcovia práve premenili na štyroch mocných čiernych drakov s obrovitánskymi ostňami na konci dlhých chvostov.
„Uhorskí chvostorožci,“ takmer vykríkol Ivar a keď videl, ako draci mávajú veľkými krídlami a vzlietajú , prikrčil sa medzi kožušinami čo najviac. Po očku sledoval, ako jeden z nich robí vo vzduchu prudký obrat a nalietava nad kôš. Pocítil prudké trhnutie, keď drak uchopil do mocných zadných nôh rúčku a pochopil, prečo tu tých kožušín musí byť toľko. To trhnutie ho skoro vyhodilo z koša von a plieskanie dračích krídiel ho ohlušovalo. Skrčil sa , hlavu si zakryl rukami a želal si, aby nikdy nebol zišiel dolu po schodoch v pivnici paláca. Až teraz sa začínal báť.
Komentáře
Přehled komentářů
Jako vzdy mas moc peknou kapitolku to jak Ivar dal jedl kdyz prisel ten Arethis bylo super
Krasny
(Roman, 15. 4. 2008 6:51)