18. Sane
18. Sane
„Ody!“ zavolal Ivar od kormidla na Larsa, ktorý stál pri vchode do kabíny. „Poď ma vystriedať,“ požiadal ho a ukázal na kormidlo. Lars vytiahol prútik a namieril ho na kormidlo.
„Tuitio!“ zavolal a uchopil kormidlo obidvomi rukami. „Choď si odpočinúť,“ prehodil a usmial sa na Ivara, „ ja to tu postrážim.“
„Viem,“ prikývol Ivar a zahľadel sa na chvíľu do tmy pred loďou, „ keby loď začala spomaľovať znamená to, že sme pri pobreží, alebo je pred nami nejaká prekážka. Nemusíš mať obavy, štít nám všetky ľadové kryhy spoľahlivo odstráni z cesty.“ otočil sa späť, kývol ešte Larsovi , otvoril dvere do kabíny a prekvapene sa zastavil. Netušil, že jachta je vybavená takým luxusným zariadením, ale prijal to so spokojným úsmevom a unavene sa zviezol do kresla vedľa Jenni. Zavrel oči a pokúsil sa trochu sa uvolniť.
„Najedz sa,“ zatriasla ním Jenni o chvíľu a podala mu plný tanier malých sendvičov, ktoré dievčatá narýchlo urobili v kuchynke jachty. Ivar len s námahou otvoril oči, vzal si tanier a začal jesť. Jenni si ho ustarane premeriavala. Znepokojovala ju hlavne bratova sinavá tvár a obrovitánske kruhy pod očami. „Keď doješ, mal by si si ísť na chvíľu pospať,“ povedala pomaly a sledovala a akou námahou dvíha ruky.
„Uhm,“ prikývol a pokúsil sa o úsmev. V kabíne zavládlo ticho. Dievčatá polehávali na polstrovaných sedačkách a driemali. Chlapci jedli a znepokojene pokukovali po Ivarovi. „Nezabudnite vystriedať Odyho,“ ozval sa po chvíli Ivar , „ je to dosť únavné, tak nech sa príliš nevyčerpá,“ zastonal ticho pri vstávaní a zamieril do vnútra lode.
„Ivar,“ zastavil ho Marcel pri dverách , „ čo urobíme, keď dorazíme k pevnine?“
Ivar sa zastavil , otočil sa, prehrabol si unavene vlasy a chvíľu premýšľal.
„Loď premeníme na eskimácke sane a pôjdeme k najbližšiemu obývanému miestu. Odtiaľ dáme vedieť buď do školy alebo k nám domov.“
„Ako môžeš vedieť , že nezablúdim? Nemáme žiadne mapy, nemáme sa podľa čoho v tejto tme orientovať.“
„Nepotrebujeme mapu,“ uškrnul sa Ivar, „ stačí ak pôjde na juh, niekde už nájdeme ľudí.“
„Ak sme nad Európou,“ prikývol súhasne Marcel, „ ale ak sme nad Áziou, tak sa povlečieme tajgou celé týždne.“
„Nemaj boja, bude to dobré,“ mávol rukou Ivar, „ hlavne nezabudenite vystriedať Odyho.“
„Jasne kamoš,“ prikývol Dárius , zdvihol sa z kresla a začal sa obliekať. Poriadne zababušený v kožušinách vyšiel z kajuty . Jenni sledovala brata, ako sa znovu ťažkým krokom vydal k malej kabíne a zatvoril za sebou dvere. Vzápätí sa otvorili vonkajšie dvere a dnu vpadol premrznutý Lars.
„Pre Merlina!“ skučal a poskakoval na jednej nohe. „Ako to tam Ivar mohol vydržať celú hodinu? Je tam najmenej mínus päťdesiat a vietor ako britva. Viezť loď je naozaj vysilujúce. Nikdy by som si nepomyslel, že to človeku vezme toľko energie.“
„Ak máš toľko rečí, máš energie nadbytok,“ pokrútila hlavou Jenni a s ešte väčším znepokojením sa zahľadela na dvere kajuty, za ktorými Ivar odpočíval.
„To sa nepočíta,“ zastenal Lars a zvalil sa na sedačku, neprestávajúc si trieť skľavené prsty, „ ja budem mať spústu rečí aj na smrteľnej posteli a pravdepodobne aj keď ma budú pochovávať. Aspoň tak to hovorí moja mama. Je nadšená, že chodím do školy a doma je konečne ticho. Nevie si to vynachváliť a v každom liste mi to pripomenie.“
„Chúďa malé nepochopené,“ zasmiala sa Moa a postriasla svetlými kučerami.
„Chúďa je práve teraz Ilja, ktorý mrzne pri kormidle,“ povzdychol si Lars pateticky a dievčatá sa ticho zachichotali.
„Neboj sa, nenecháme ho tam dlho,“ uškrnula sa Cora , pozrela sa na Larsa nezábudkovo modrými očami a hodila pohľadom po hodinách visiacich na stene kajuty, „ ak je tam taká zima, mali by sme sa striedať po dvadsiatich minutách. To by sa malo dať vydržať,“ uvažovala nahlas, potom vytiahla prútik, švihla ním nad stolom a na pergamen, ktorý sa pred ňou objavil napísala rozpis služieb pri kormidle. Lars sa na ňu pozeral vypúlenými očami a neveriacky krútil hlavou.
„Ty si neskutočná, vieš o tom?“ spýtal sa ticho , povzdychol si a išiel sa pozrieť, čo to tam vytvorila.
„Samozrejme,“ uškrnula sa Cora a bojovne vystrčila bradu, „ ale takto aspoň budeme vedieť, koľko kto má času na spánok a kto má službu. Ty,“ zapichla ukazovák Larsovi do ramena, „ ty konkrétne by si mal ísť spať. Aspoň na chvíľu.“
„Ivara si vynechala?“ zaujímala sa Jenni a prezerala si rozpis. Podľa neho mala ešte hodinu čas a tak sa pohodlnejšie natiahla na sedačke. Mohla by si ísť ľahnúť do kajuty, ale nechcela tam byť sama . Radšej bude znášať menšie nepohodlie v spoločnosti ostatných.
„Vynechala,“ rázne prikývla Cora, „mal toho dosť, vyzeral ako obživlá mŕtvola a my ho budeme potrebovať sviežeho. Neviem si predstaviť, ako by niekto z nás premenil túto loď na sane. Akékoľvek sane!“ dokončila a mávnutím prútika prilepila rozpis na stenu tesne pod hodinami. „Meno toho, kto bude mať službu sa vždy rozžiari zelenou farbou a zároveň to dotyčného upozorní, že sa má pripraviť.“
„Si dobrá, ako vždy,“ usmiala sa Jenni a privrela oči.
Služby sa pravideľne striedali, občas si v kuchynke urobili čaj a niečo pod zub. Väčšina pospávala na pohovkách, ale aj v kajutách, pretože rozpis fungoval vynikajúco, nikto nemusel strážiť hodiny a zostavať hore. Ivar ešte stále spal. Jenni ho bola niekoľkokrát skontrovať, ale nebudila ho. Práve sa vracala z kajuty, keď sa vchodové dvere otvorili a do kajuty vošiel Dárius. Práve ho vystriedal Marcel a on mal teraz dosť dlhý čas na odpočinok .
„Myslím, že loď spomaľuje,“ povedal, keď videl Jenni na druhej strane kabíny, „čo robí Ivar?“
„Spí, ešte stále spí,“ povzdychla si, „ podľa čoho usudzuješ, že spomaľujeme?“
„Podľa toho, že loď sedí celým kýlom na vode,“ povedal pomaly. „ Ked som mal službu minule, išli sme len na chvoste a väčšina lode bola nad vodou. Teraz sa začíname noriť do vody a to znamená, že ideme pomalšie.“ vysvetľoval jej ticho.
„Takže sme ešte neboli ďaleko od brehu, pravda?“ spýtala sa Jenni zamyslene .
„Nie, neboli sme príliš ďaleko a to je rozdiel.“ uškrnul sa Dárius. „Čoskoro budeme na pevnine a doma. Už to dlho nepotrvá,“ upokojoval ju s úsmevom.
O hodinu stála Jenni pri kormidle a hľadela do tmy pred sebou. Jachta rozrezávala provou vlny a k Jenni sa občas vzniesla jemná vodná triešť, ktorá jej zmáčala tvár. V ostrom ľadovom vetre Arktídy to nebolo vôbec príjemné aj napriek zahrievaciemu kúzlu, ktoré okolo seba postavila. Pozrela sa na hodinky a zamračila sa. , Ešte desať minút,´pomyslela si a pevnejšie zovrela priečky kormidla, ktoré sa začalo jemne otriasať.
„Čo je s tým ?“ zašomrala si popod nos a znepokojene sa poobzerala okolo seba. Kormidlo pod jej rukami sa samé od seba otočilo a loď sa otriasla od mäkkého úderu na kýl. Jenni podledla, zovrela kormidlo v pokuse otočiť ním, ale potom si uvedomila, že sa niečo zmenilo. Jachta stála na mieste a hojdala sa na vlnách . Cesta voľným oceánom sa skončila a oni sú pri pevnine. Pomaly pustila kormidlo a pristúpila k zábradliu.
„Lumos maxima!“ povedala ticho a z jej prútika vytriskol prúd jasného bieleho svetla . Jenni a pozerala na bielu pláň zbrázdenú trhlinami a snehovými závejmi, ktoré sa tiahli až za hranicu osvetleného priestoru. Niekoľko minút si prezerala ľadové pole otáčajúc prútikom a potom sa jej po tvári rozlial široký úsmev. „Konečne!“ zvolala, otočila sa na päte a rozrazila dvere do kabíny. „Stojíme!“ vykríkla radostne a pozerala sa , ako sa chlapci a dievčatá pomaly otáčajú k nej a na tvárach sa im začínajú objavovať práve také široké úsmevy, ako ten čo žiaril na jej tvári.
„Konečne!“ vykríkol Marcel a vybehol popri Jenni von , aby sa na vlastné oči presvedčil, že je to naozaj pravda. Jenni prebehla cez kajutu a otvorila dvere do malej kabíny, v ktorej spal Ivar, sklonila a nad ním a zľahka ním zatriasla.
„Ivar! Stojíme! Zobuď sa, konečne sme prišli,“ hovorila naradovane. Ivar pomaly otvoril oči a s námahou sa k nej otočil.
„Kam?“ spýtal sa ledva pohybujúc perami.
„Čo kam?“ spýtala sa Jenni zmetene.
„Kam sme prišli?“ upresnil a podopierajúc sa rukami, pomaly si sadol na lôžku. Potriasol hlavou a spustil nohy dolu.
„Stojíme pri ľadovom poli,“ informovala ho a pomohla mu vstať.
„Fajn, povedz im, aby sa pobalili, ja sa idem pozrieť,“ prikývol a vykročil za ňou.
„Balíme!“ zvolala Jenni, len čo prekročila prah kabíny. Všetci sa otočili k nej s úsmevom. Na polstrovaných sedadlách ležala vzorne zbalená batožina . Pri pohľade na Ivara, ktorý sa objavil za ňou sa však úsmevy na ich tvárach zmenšili. S obavami sa pozerali na jeho bledú, takmer priesvitnú tvár.
„Vyzeráš strašne,“ zamračil sa Marcel, keď si Ivara dôkladne poobzeral. Ten len hodil rukou, bez slova a obliekol a vyšiel na palubu. Pristúpil k zábradliu , mávol rukou a keď sa mu v nej objavila fakľa svietiaca jasným, belasým svetlom, zdvihol ju čo najvyššie. Pozeral na ľad a premýšľal.
„Budeme potrebovať dlhý mostík,“ prehodil smerom k Dáriusovi, ktorý sa postavil vedľa neho , „ľad môže byť pri brehu tenký, mohli by sme sa preboriť,“ pokračoval ticho počúvajúc špliechanie vody pod kýlom lode. Podal mu fakľu , privrel oči a sústredil sa. Po niekoľkých sekundách mávol rukami a z boku jachty vyrazila dlhá, pomerne široká doska s hrubými lanami vytvárajúcimi zábradlie po oboch stranách . Len čo sa dotkla ľadu otočil sa Ivar k Dáriusovi a ukázal dolu. „Musíme ísť po jedno a čo najďalej,“ upozornil ho , „ choď prvý a tú fakľu zabodni do ľadu na hranici svetla.“ Dárius sa usmial, prikývol a pevným krokom prešiel po mostíku na ľad. Vyskúšal ho nohou a potom sa rozbehol vpred. Občas sa obzrel ponad plece, aby si skontroloval, či ešte vidí na jachtu. Na hranici svetla sa zastavil a zabodol ostrý hrot fakle do ľadu. Bolo to pevné a neporušené ľadové pole, na ktorom sa nemuseli báť , že sa preboria. Niekoľkokrát mocne buchol nohou, spokojne sa usmial a zamával obidvomi rukami na Ivara. Vzápätí po mostíku prešla ďalšia postava a rozbehla sa trochu nemotorne k nemu .
„Batožinu si si mohol vziať so sebou,“ zasípal Lars, keď k nemu dobehol a zhodil mu vak pod nohy.
„Si milý, že si mi ju priniesol,“ uškrnul sa Dárius a na Larsovej tvári sa objavil kyslý úsmev. Postupne sa všetci zhromaždili neďaleko fakle a Ivar so sústredeným výrazom na tvári skúmal hrúbku ľadového poľa pod ich nohami. Oba ruky mal položené na ľade , oči zatvorené a ticho ševelil perami. Po chvíli sa postavil , poobzeral sa a prikývol.
„Bude to stačiť, aspoň dúfam,“ povedal a obrátil sa k Jenni. „ Musím tú loď vyzdvihnúť hore a preniesť sem ak ju chcem premeniť na sane, „ povedal jej ticho a Jenni sa na neho pozrela s obavami.
„Nebude to príliš namáhavé,“ spýtala sa a keď videla, ako pokrčil plecami, ostro sa nadýchla studeného vzduchu.
„Musíte trochu ustúpiť,“ upozornil ju a keď sa všetci stiahli niekoľko metrov od neho zdvihol ruky a ostro nimi mávol smerom k jachte hojdajúcej sa na vode. Potom ruky zdvíhal hore a spolu s nimi sa z vody zdvihla aj loď. Na Ivarovej tvári sa zaperlili malé kvapôčky potu, jeho pery ticho šepkali levitačné a pohybové kúzla. Jachta majestátne plávala vzduchom a potom sa pomaly spustila na ľad neďaleko od neho. Ivar bol belší než sneh okolo neho, ale už na nič nečakal a prudko mávajúc rukami zvolal kúzlo premeny. „Metamorhisis materia penes metamortisis!“ Len čo to dopovedal, vytriskli z jeho rúk dva žiarivé sveteľné prúdy, zaliali jachtu a v ostrom záblesku ju premenili na dvojicu dlhých saní . Ich lyžiny jemne žiarili a ľadu sa takmer nedotýkali.
„Nádhera!“ zvolal Jenni a usmiala sa na neho. „Prečo žiaria?“ spýtala sa obdivujúc sane pred sebou.
„Slabé levitačné kúzlo,“ objasnil Ivar a mierne sa zakymácal, „ udržuje sane tesne nad povrchom ľadu . Nie je tam žiadne trenie a obmedzí to nebezpečenstvo preborenia sa pod ľad,“ zašepkal, ostro sa nadýchol a potom sa bez slova zviezol na ľad.
„Ivar!“ zvreskla Jenni a vrhla sa k nemu. Chvíľu sa nad ním skláňala a keď zdvihla hlavu, tiekli jej po lícach slzy ako hrachy.
„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa Lars, keď k nim dobehol a pokľakol vedľa nej.
„Je v bezvedomí,“ fikala Jenni a pohladila bratovu bielu tvár. Pod očami mal znovu obrovské, čierne kruhy.
„Poďte, naložíme ho na sane a ideme odtiaľto,“ zavelil Dárius, ktorý sa objavil vedľa nich. „Vytiahnite spacáky, deky a upravte sane tak, aby sme na nich nezamrzli. Musíme ho udržať v teple,“ vysvetlil a s trhnutím otvoril svoj vak, aby mohol vytiahnuť teplý , páperový spacák. Všetci sa vrhli do práce a za niekoľko okamžikov vytvorili na širokých saniach pohodlné hniezdo, do ktorého umietnili Ivarove bezvedomé telo. „Diathermia!“ zvolal Dárius nakoniec , mávol nad ním prútikom a keď sa okolo Ivara utvorilo magické pole, zatiahol zips. Jenni ešte prehodila cez spacák huňatú deku a zaliezla do kožušín k jeho nohám. Vedľa nej sa usalašil Dárius a s obočím stiahnutým do jednej priamky sledoval, ako sa ostatní usádzajú na druhých saniach.
„Nezablúdime?“ spýtala sa odrazu Jenni a Dárius sa nazlostene plesol po čele.
„Takmer som zabudol,“ zašomral , vyliezol zo saní . „Obstineo cursus auster!“ zvolal pri švihnutí prútikom nad zdvihnutými prednými lyžinami. Marcel práve podobným spôsobom začaroval druhé sane a až potom sa obaja usalašili v teplých kožušinách. Dárius sa ešte otočil a na seba aj Jenni zoslal zahrievacie kúzlo. Jenni sa na neho vďačne usmiala a prikývla.
„Môžeme vyraziť,“ povedala a pozrela na Ivara, ktorému zo spacáku vyčnievala len časť tváre.
„Commotio!“ zvolali Dárius a Marcel sediaci v čele druhých saní vzápätí za ním a sane sa dali do pohybu. Po niekoľkých metroch sa Dárius otočil a prudkým švihnutím nechal fakľu zabodnutú do ľadu zmiznúť.
Viezli sa niekoľko hodín. Nad hlavami im blikali jasné iskričky hviezd, vzduch bol studený a suchý, ale zahrievacie čary ich chránili spoľahlivo Ivarovo levitačné kúzlo ich chránilo nielen pred preborením, ale dokonca aj pred otrasmi, ktoré by spôsobili rôzne nerovnosti terénu a tak bola jazda tichá a plynulá. Spočiatku boli všetci príliš rozrušení a po celý čas sledovali krajinu ubiehajúcu okolo saní, ale postupne sa upokojovali a stočení v útulných a teplých kožušinách, začali podriemkavať. Aj Dáriusovi poklesla hlava a ticho oddychujúc v polosede driemal.
„Ilja,“ ozvala sa odrazu Jenni a šťuchla do neho zľahka nohou. Zdvihol hlavu a pozrel sa k nej. Vo svite hviezd a úzkeho kosíčiku mesiaca, videl len biely ovál jej tváre vykúkajúci z kožušín.
„Čo je?“ spýtal sa a všimol si, že Jenni sa dáko príliš mrví.
„Mohli by sme na chvíľu zastaviť?“ spýtala sa ticho.
„Zastaviť? Na čo?“ zamračil sa nechápavo a Jenni prevrátila oči. Líca jej zružoveli, privrela oči a zhlboka sa nadýchla.
„Pretože som hladná, smädná a okrem toho potrebujem aj ísť..“ zvolala odhodlane, ale začujúc jeho zachechtanie nedokončila.
„Vaše prianie je pre mňa rozkazom,“ chechtal sa Dárius a namieril si prútik na hrdlo.“Sonorus! Cyri, urobíme si na chvíľi prestávku!“ povedal, ale jeho magicky zosilnený hlas sa niesol nad ľadovou pláňou doďaleka. Na druhých saniach sa všetci zamrvili a ozvali sa ospalé hlasy. „Finite!“ mávol Dárius prútikom a uškrnul sa. Zamával Marcelovi a prudko švihol prútikom nad prednou časťou saní. „Re sisto!“ zvolal a sane sa postupne zastavili. Všetci vystúpili , preťahovali si nohy a zívajúc, obzerali sa na všetky strany.
„Tu sa nadá zablúdiť,“ zasmiala sa Cora, keď videla nekonečné kilometre bielej pláne. „Tu sa vôbec nedá orientovať .“
„Dá,“ odporovala Laila a ukázala hore, „ pozri, ako tu krásne vidieť všetky hviezdy, tie sú tu najlepšími orientačnými bodmi.“ Cora zaklonila hlavu , usmiala sa a prikývla. Potom sa sklonila nad vakmi a vo svetle prútikov vyhrabala peceň chleba , niekoľko klobás a nôž. Kým sňala konzervačné čary a nakrájala chlieb, vyčaroval Lars pre každého termosku s horúcim čajom. Posadali si na sane , jedli, ticho sa zhovárali a pozerali sa na hviezdy.
„Tak,“ oprášil si Dárius z kombinézy omrvinky a mávnutím prútika nechal zmiznúť prázdnu termosku, „ dievčatá napravo a chlapci naľavo. Nezabudnite, že ste čarodejníci,“ pripomenul a s veselým úškrnom odošiel kúsok bokom. Lars a Marcel išli pochechtávajúc sa za ním a v prstoch otáčali prútiky. Nad snehovou pláňou sa niesol tichý smiech, potom sa zablyslo , ozvalo sa niekoľko ostrých slov a zase smiech. Dárius sa obzrel ponad plece sa zasmial sa. Lars sa otočil, ale buchnát do chrbta ho vrátil späť.
„Ponáhľaj sa, lebo ti odmrzne,“ napomenul ho Marcel a rozosmial sa nad Larsovým prudkým nádychom .
„Srandičky, srandičky,“ šomral Lars, keď sa vracali k saniam a videli , ako dievčatá švihajú prútikmi, aby zrušili toaletu, ktorú si narýchlo vyčarovali.
„Je dobré byť čarodejníkom,“ povzdychol si Marcel spokojne, keď sa znovu zavŕtal do kožušín. „Sme všetci?“ spýtal sa a po súhlasných zamrmlaniach si ešte pre istotu prezrel okolie saní. „Commotio!“ zvolal , mávol prútikom a pohodlne si natiahol nohy. S prižmúrenými očami sledoval ubiehajúcu snehovú pláň a ani nezbadal ako, zaspal.
Komentáře
Přehled komentářů
Sirael sme radi, že ti je lepšieee
:-)
Kapitolka bola super, chuďatko Ivar je riadne vyčerpaný a som rada, že si zapojila aj ostatných.
Mohla byť teraz kapitola z paláca, ako šalie Patrik a ostatní...
Som zvedáva a už sa teším na ďalšiu
:-D
paráda :-)
(meg, 9. 5. 2008 16:45)nooo,vazne super,diky za kapitolku...je fajn ze uz je ti lip...jinak se mi moc libil konec :-D a co se stalo s ivarem???doufam ze to nebude nic vaznyho...doufam ze uz budou brzy v bezpecia patrik se o ivara postara
Díky :-D
(SORAKI & CASSIE, 9. 5. 2008 14:58)
Sirael, jsme všichni rádi, že je ti lépe :-D. Jen se pěkně kurýruj.
Kapitola Báječná. Jen Ivar mi dělá starosti. Co to s ním je? Přeci ho tak nevyčerpala ta kouzla? Vypadá to spíš, že bude nemocný ... Kéž by je už našel Patrick a spol. A ještě, že jsou čarodějníci, ta představa jít na záchod v té zimě ... Jak to ti polárníci dělají? A, ehm, proč se nepřemístí? Á, teď mi to došlo, oni to ještě neumí. Ale jak to dokázal Ivar? Z té kry na loď. To je teda masakr. No, je to šikula. Hlavně ať se vrátí všichni v pořádku do školy.
Jen chudák Selena - nejdřív se jí Ivar ztratí ve studni, teď oba dva někde na moři, spíš v oceánu...
A oni tam chudáci mrznou a u nás je tááááááááááák krásně... malá je u babičky - ta volnost a pohoda :-D. Kecám, už se mi po ní stýská :-D
Tak se všichni mějte
pekna prace :)
(Ja Osobne, 9. 5. 2008 14:53)
diky za kapitolu, jsem rad, ze uz se citis lip :)
docela dobre jsem se bavil :) jsem si predstavoval, jak tam Lars primrzl... :-D
Moc pekna kapitola, jeste jednou dik za ni :)
*-*
(Tria, 9. 5. 2008 17:36)