15. Zimný výsadok
15. Zimný výsadok
„Nechápem, prečo všetci rozprávajú o zimnom výsadku také horory,“ zašomral lenivo Lars a zavŕtal sa hlbšie do spacáku. Hrubú, mäkkú deku si pretiahol takmer až po čelo a spokojne sa pomrvil.
„Nemám poňatia,“ odpovedal Marcel lenivo a naklonil sa dolu, aby lepšie videl, čo sa v stane robí. So spokojným úsmevom sledoval, ako sa Ivar a Dárius krútia okolo sporáka a pripravujú večeru.
„Zlezte dolu a skontrolujte obloženie stanu,“ prikázal Dárius a mierne sa zamračil, čítajúc posledný odstavec v kuchárskej knihe.
„Mali by ste čo najskôr,“ pripomenul Ivar a miešajúc šalát pozrel na nich s prižmúrenými očami.
„Prečo?“ zazíval Lars a pokúsil sa ukradnúť si ešte niekoľko minút driemania vo vyhriatom spacáku.
„Pretože večera bude o chvíľu hotová a ak to neurobíte, nedostanete najesť ,“ zamiešal sa do hovoru Dárius a zazrel na zružovelého Larsa, ktorý sa po tomto vyhlásení neochotne hrabal z postele dolu.
„Ja neviem, čo to s tým Iljom je,“ šomral si Lars mrzuto popod nos a naťahoval si kompletnú eskimácku výstroj, „ v posledných dňoch je akýsi agresívny!“
„Má ponorku,“ ozval sa vedľa neho ticho Marcel, „ a ani sa mu nečudujem, sme v tomto stane zatvorení už desať dní. Možno preto všetci rozprávajú horory, lebo musia spolu stráviť v jednom stane celé dva týžne.“
„Mne to nevadí,“ zdvihol prekvapene hlavu Lars a obzrel sa ku sporáku, „ a dokonca si myslím, že vychádzame všetci stále lepšie.“ mienil a vyliezol zo stanu von do treskúcej polárnej zimy. Vonku mohlo najmenej mínus päťdesiat a na oblohe žmurkali hviezdy.
„Je tu strašná zima,“ zacvakal zubami Marcel , keď sa postavil vedľa neho a pokúšal sa zabaliť sa tesnejšie do kožušín.
„Rýchle to skontroľujme, aby sme tu nezamrzli,“ pritakal mu Lars a ukázaj doprava, „ ty tadiaľ a ja opačným smerom,“ povedal a vytiahol prútik . „Lumos maxima!“ zavolal a keď sa prútik rozžiaril jasným svetlom , začal kontrolovať snehové obloženie stanu. Spomínal pritom na chvíle, keď sa výborne zabávali stavajúc toto nádherné iglú, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani rodený eskimák. Je pravda, že po dvoch hodinách usilovnej práce mali všetci omrzliny na tvári a aj na rukách, ale to bola malá daň za bezpečné príbytky na dva týždne. Odtrhol pohľad od snehovej steny a pozrel sa po tábore. Okolo ľadovej sochy delfína stojaceho na chvoste, stálo v kruhu šesť iglú a okolo sa rozprestierala nekonečná biela pustatina ľadového poľa. Nebolo tu nič, len okrúhle nízke kopule a okolo nich náveje snehu.
„Na mojej strane je to v poriadku,“ volal Marcel a vietor mu odtŕhal slová od úst. Lars mu takmer nerozumel a to boli od seba vzdialení len pár metrov.
„Na mojej tiež!“ zavolal a v tom okamžiku si všimol, že zadná stena je akási preliačená. Prozrel sa bližšie a zamračil sa. Ostré ľadové krištáliky snehu hnané vetrom obrúsili zadnú stenu iglú ako brúsny papier . „Reparo!“ zavolal, mávajúc nemotorne prútikom a znechutene sa pozeral na dieru, ktorú sa mu podarilo vyrobil jeho nevydareným kúzlom. Najradšej by ten prútik zahodil, ale bál sa, žeby ho už nikdy nenašiel.
„Ty si ale tomu dal, Ody!“ spráskol rukami Marcel a rozosmial sa. „Teraz budeš musieť zavolať Ivara, aby to opravil.“
„Radšej to spravím sám,“ odul sa Lars , pevnejšie uchopil prútik, ale skôr, ako ním stihol mávnuť, priskočil Marcel k nemu a vytrhol mu ho z ruky.
„Zadrž! Je tam naša večera , postele a teplo!“ zvolal vydesený , otočil sa na päte a upaľoval okolo snehovej steny tak rýchle, ako mu to len nemotorný odev dovoľoval.
„Stoj!“ zreval Lars, ale to sa už Marcel teperil cez úzky vchod. Než k nemu Lars dobehol, zmizli v iglú aj jeho kožušinové čižmy. Lars si zničene sadol do snehu vedľa vchodu a zložil hlavu do dlaní.
„Bež dnu,“ ozvalo sa mu pri uchu a keď zdvihol hlavu, pozeral sa do páru sivých očí. Ivar sa vysúkal z vchodu a čakal, kým sa Lars nezohol a nezaliezol dovnútra. Potom pomaly kráčal vedľa snehovej steny a dotýkajúc sa jej rukou, kontroľoval jej hrúbku. O malú chvíľu našiel jamu spôsobenú Larsovým prútikom a s úsmevom nad ňou mávol rukami. Znovu skontroloval zvyšok steny a zahľadel sa na oblohu. Blikajúce iskričky hviezd sa začínali ukrývať za hustú prikrývku mrakov. „Bude snežiť,“ zašomral si ticho a započúval sa do zvukov, ktoré sa mu ozývali pod nohami. Niekoľko metrov hrubý ľad ticho zapraskal. Na Ivarovej tvári sa objavil výraz znepokojenia. Nechápal, prečo ten ľad praská. Bola zima a nemal praskať. Mal byť tichý a nehybný ešte veľa mesiacov. Zostal nehybne stáť a celým telom vnímal každý zvuk, ale už nič nepočul. Napokon pokrčil plecami a aj on zaliezol do iglú.
Večera prebehla vo veľmi veselej nálada o ktorú sa im ako obvykle postaral Lars.
„Prezraď mi , ako sa voláš?“ spýtal sa zamyslene kúsku mäsa, ktoré mal nabodnuté na vidličke. Dárius zdvihol hlavu od taniera a zamračil sa.
„My sa nepoznáme?“ opáčil a udivene pozrel na Larsa. Ten sa na neho zaškeril a potriasol plavou hrivou, ktorá mu od septembra povážlivo odrástla.
„My,“ ukázal na seba a Dáriusa , „my sa poznáme, ale my,“ ukázal na seba a na vidličku, „my sa nepoznáme!“ vysvetlil a Ivarovi takmer zaskočilo, ako sa začal chechtať.
„Ty sa bežne s večerou najskôr zoznámiš?“ opýtal sa a neprestával sa pochechtávať. Marcel sa uškieral a pozeral po očku na Dáriusa, ktorý bol dnes hlavným kuchárom.
„Áno,“ prikývol vážne Lars, „ obvykle viem, čo mám na tanieri, ale toto jedlo je pre mňa záhada. Vyzval som ho teda, aby sa mi predstavilo.“
„Šašo!“ zvolal Dárius . „Nepoznáš kura na karí?“
„Nie!“ zvolal Lars a oči mal ako taniere. „Toto je kura? Nepípa, nekikiríka , ba ani nekodkodáka, ako by som to mohol poznať? A toto tu,“ šťuchol do žltej omáčky vidličkou , „ to je karí? No,“ zamyslel sa a pomaličky si vložil kúsok mäsa do úst, chvíľu prežúval a tváril sa ako hlavný ochutnávač, pre reštauračný katalóg, „ pri trochu dobrej vôle,“ povedal a bleskovo sa uhol utierke, ktorá mu mierila rovno na hlavu.
„Som zvedaví, ako bude vyzerať večera, ktorú uvaríš ty,“ uškrnul sa Dárius a mávajúc prútikom poslal svoj prázdny tanier do drezu s vodou, aby sa umyl a postavil do odkvapkávača.
„Náhodou,“ zdvihol Lars nos a pokúšal sa nabrať na vidličku aj posledné zrnká ryže, „ ja som výborný kuchár!“
„Iste,“ rozosmial sa Marcel a sklátil sa zo stoličky, „ tvoja rožtenka bola nezabudnuteľným zážitkom.“
„No dobre, tak tá sa mi tak trochu nepodarila, ale inak,“ nedal sa Lars, natiahol sa k Marcelovi a vytrhol mu prútik z ruky.
„Inak si dokázal pokaziť aj obyčajné miešané vajcia,“ uškrnul sa Dárius, „ ešte teraz mi škrípu škrupinky medzi zubami.“
„Škrupinky obsahujú vápnik , ten je nevyhnutný pre správny rast kostí a my všetci ešte rastieme! Moja mama ich vždy odkladá pre kuriatka .“
„Ak ťa tvoja mama kŕmi vaječnými škrupinami, nezostáva nám nič iné, len ti vysloviť úprimnú sústrasť, ale ja osobne si nemyslím, žeby mi ich jedenie zvýšilo podiel vápnika v kostiach,“ zamračil sa Dárius a jediným švihnutím prútika upratal stôl. Potom sa otočil ku kamarátom a v očiach mal veľmi dychtivý výraz. „Zahráme sa?“
„Jasné!“ odpovedali mu tri rovnako nadšené hlasy a Lars vyskočil zo stoličky.
„Idem pre dievčatá, bude to zaujímavejšie!“ zvolal a hnal sa von zo stanu.
„Stoj!“ kričal Marcel , ale Lars sa ani neotočil. „Obleč sa, lebo zamrzneš!“
„Veď je to len kúsok,“ bolo počuť v odpoveď, ako sa Lars predieral úzkym vchodom.
„Blázon je to a nie čarodejník,“ zašomral Dárius a uprene sledoval, ako Ivar čaruje a premieňa stôl na hraciu plochu. Bolo ňou azúrovo sfarbené more, po ktorom bežali vlny.
„Koľko ľodí?“ spýtal sa Ivar a ani nezodvihol hlavu, keď začul, ako sa stanové plátno zase otvorilo.
„Štyri,“ smutne odpovedal Lars.
„Nechce sa im?“ spýtal sa so záujmom Marcel a pozrel sa na Larsa, ešte stále stojaceho pri vchode.Vzápätí vyletel pol metra do vzduchu, ako sa vydesil. „Čo si to , pre Merlina, robil?“ zreval a prinútil tak aj ostatných konečne sa na Larsa pozrieť. Napriek tomu, že v stane bolo teplo, mal tvár plnú snehu, vlasy mu stáli dohora , švihnuté na jednu stranu a zatočené v špirále, ako ľadovej soche.
„Vôbec som sa nedostal von,“ oznámil im a snehová škrupina sa z neho postupne odľupovala.
„Ako to, že si sa nedostal von?“ zamračil sa Ivar .
„Vonku je taká snehová fujevica, že mi to skoro odtrhlo hlavu, len čo som ju vystrčil von. Toto mi z nej urobilo za tú chvíľu, čo som sa teperil späť!“ ukázal sa vlasy, ktoré sa pod váhou topiaceho sa snehu postupne skláňali dolu.
„No to je vynikajúce,“ pokrútil hlavou Marcel a potom sa s povzdychom obrátil k malému moru a štyrom lodiam, hojdajúcim sa na ňom.
Hra bola ako vždy veľmi vzrušujúca a chlapci si nerobili z víchrice zavíjajúcej za hrubými múrmi iglú, ani najmenšie obavy.Vybojovali navzájom veľa bitiek a potopili veľa lodí kým boli natoľko unavení, že so pobrali do postelí. Zaliezli do vyhrievaných spacákov, hrubé deky si pretiahli cez hlavy a o chvíľu sa už stan ponoril do ticha, prerušovaného len nehlučným odfukovaním spáčov. Uprostred noci sa však spod stanu začali ozývať aj iné zvuky. Bolo to tiché, ale o to naliehavejšie praskanie , ktoré sa v priebehu niekoľkých sekún zmenilo v ohlušujúci rachod. Zvukové efekty sprevádzala séria niekoľkých silných otrasov, ktoré spiacich chlapcov vyhodili von z postelí.
„Áááááách!“ zvreskol Lars, keď tvrdo dopadol na dlážku stanu pokrytého nie práve najhrubším kobercom. Pristátie na zadok bolo tvrdé, ,celkom určite si poriadne narazil kostrč a sedieť bude na muklovskom nafukovacom kolese na plávanie pre malé deti!´ pomyslel si, ale veľa času na premýšľanie mu nezostalo, pretože v nasledujúcom okamžiku na ňom pristal Marcel, vedľa neho, trochu nštastne ho kopnúc do hlavy Dárius a tesne za ním preletel Ivar. V Larsovi to riadne heglo, keď ho Marcel udrel hlavou do žalúdka a vôbec neľutoval, že od večere stihol trochu vytráviť. Pár okamžikov sa ozývalo len bolestivé skuvíňanie, ale keď otrasy pokračovali, vrhol sa Ivar k východu zo stanu, zaplietajúc sa do napoly vyzlečeného spacáku.
„Kam letíš? Čo to je? Prečo sa ľad triasie?“ kričal Marcel a hrabal sa za Ivarom, schytiac pritom jeho kožušinovú kombinézu. „Obleč sa ! Ďalší šialenec, ktorý lezie do snehovej víchrice len v pyžame.“ šomral si popod nos , pred ktorým sa mu pohybovali Ivarove hrubé, strakaté ponožky. Pravda, len veľmi krátko, pretože v nasledujúcom okamžiku do nich tým nosom narazil, čo vyvolalo na jeho tvári úšľabok. „Deje sa zase niečo?“ volal na Ivara, ale ten sa len krútil ako had a začal cúvať.Marcelovi neostalo nič iné, len sa tiež podobným spôsobom vrátiť do stanu. Lars a Dárius ho vítali a zahŕňali otázkami, ale on mohol len nechápavo pokrčiť plecami.
„Vôbec sme sa nedostali von, teda ja určite nie!“ vykladal , ale to už liezol do stanu aj Ivar a tváril sa zúfalo.Pohľad na neho chlapcami otriasol viac, než neznáme nebezpečenstvo , ktoré im eventuélne mohlo hroziť.
„Čo si videl? Čo sa deje? Je to tou víchricou?“ vykrikovali chlapci jeden cez druhého, ale Ivar len pokrútil hlavou a stisol pritom placia.
„Ako to mám vedieť?!“ zreval, aby prehlušil ich nedočkavé otázky a keď sa trochu utíšili, sadol si na najbližšiu posteľ. „Tábor už neexistuje!“ vyhlásil a pozeral sa, ako tváre jeho kamarátov stekajú z krvi, až sú všetci traja taký bieli, ako čerstvo napadaný sneh.
„Čo...ččoo.. si ..to...povedal?“ vykoktal Lars a oči sa mu neprestávali rozširovať, až mal Ivar pocit, že začínajú zaberať väčšiu časť Larsovaj tváre.
„Tábor už tam nie je!“ zopakoval hlucho Ivar a myslel pritom na Jenni, ktorá bola ešte večer v susednom iglú spolu s ostatnými dievčatami. Napriek neustávajúcim väčším, alebo menším otrasom celého stanu zdvihol svoj spacák, položil ho na posteľ a zaliezol doň. V tomto okamžiku nechcel nikoho vidieť.
„Ja..ja.. ja... ja tomu neverím,“ krútil hlavou Lars a začal sa naprítomne obliekať. V očiach mal výraz nepochopenia a strachu. Obliekal sa celkom automaticky a tak o chvíľu už odhŕňal stanová dielec a liezol preč, aby sa na vlatné oči presvedčil, že Ivar si z nich nerobí srandu. Marcel a Dárius sa bez jediného slova pozerali na vchod, v ktorom sa oba stanové dielce začali pohybovať v prudkých závanoch vetra.
„Ako sa sem ten vietor dostal?“ obrátil sa Marcel s otázkou na Dáriusa. „ Sandel predsa povedal, že z tohto smeru nikdy nefúka!“ Skôr, ako sa Dárius zmohol na nejakú odpoveď, do stanu sa vrátil Lars. Oči mal prázdne a hlboké, ako dve studne a viditeľne sa triasol. Odrazu akoby zostarol o celé storočie, mučivo pomaly zdvihol svoj spacák, vytriasol ho , položil na posteľ a nedbajúc na to, že je oblečený v kožušinovej kombinéze, zaliezol dnu. V stane bolo odrazu práve tak studeno, ako vonku v snehovej víchrici.
„Čo sa im obom stalo?“ žmurkal prekvapene Marcel a keďže to vyzeralo veľmi nepravdepodobné, žeby mu Ivar a Lars v tomto storočí odpovedali, vyhrabal z postele svoju kožušinovú kombinézu, obliekol sa do nej, na hlavu si nasadil a pevne uviazal čiapku z polárnej líšky a ani nezavadiac okom o Dáriusa, liezol von. Bol naozaj zvedavý , ale rozhodol sa byť opatrný. Pomaly vysúval hlavu zo vstupného otvoru a očakával, že uvidí pomedzi šľahajúce snehové vločky jasnú žiaru magického krištáľu, ktorý držal na nose ľadový delfín. Snehové vločky, bodajúce ako ihly tam boli , ale delfín a spolu s ním aj tábor, tam naozaj nebol.
Komentáře
Přehled komentářů
nestras nas..co sa stalo??..kde su ostatni??..prosim rychlo dalsiu kapcu,lebo nevydrzim cakat..takto to useknut v polovici..ale kapitolka je skvela..vazne..pls dalsiu :)
*-*
(Tria, 2. 5. 2008 9:20)Mna tak napadlo...a čo ked sa ten ľadovec pod nimi rozdelil na niekoľko častí...na také ostrovčeky a na jednom znich teraz po šírom mori "plávajú" chlapci
Tak jsme se nedočkali - zatím
(SORAKI & CASSIE, 2. 5. 2008 6:52)
Lea, to není špatný nápad :-D
Já si myslím, že se zbytek tábora potopil, protože fouká vítr od jihu a led pod nimi pulnul a oni zahučeli dolu, nebo se stihli odmístnit. Ale ikdybychom tu spřádali celý týden fantaskní historky, Sirael ná nakonec stejně překvapí :-D
tak
(Lea, 1. 5. 2008 19:47)
ja citam, az ked dojdem z roboty, co je tak okolo siedmej.
A suhlasim so vsetkymi, co to nevedia vydrzat do dalsej kapitoly, je to skoncene uplne v najnapinavejsom momente :((( Ale zase si mozeme domyslat, co sa deje :-)
Ja myslim, ze stan chlapcov sa niekam magicky odmiestnil, preto Ivar nesiel von hladat Jenni.
Co vy na to?
Ale nééééé!
(Peťa, 1. 5. 2008 13:45)
To né! Jak mám vydržet do další kapitoly?!? Co se stalo? A kde jsou ostatní? A proč se kluci chovají tak divně? Prostě zalezli zpátky do stanu a nezkoušeli ani zjistit co se stalo a kam se všichni ztratili!!!
Mno jsem zvědavá, co si pro nás Sirael zas vymyslela :-)
Už je to tu zas!!!
(SORAKI & CASSIE, 1. 5. 2008 13:33)
No, všichni víte, co mám na mysli - ten konec!!! Sakra, jak to teď jako máme vydržet do další kapitoly? Klidně si Sirael odpočiň, ale ne dneska - dneska nutně potřebujeme další kapitolu, tohle eotiž nezvládneme! Ona nám to totiž dělá schválně, abychom se užírali a okousali si všechny nehty, jo jo, no je naše Sirael. :-DDD
Jen mě překvapil Ivar, že zalezl do stanu a nějak nepátrá po Jenni, to je divné. Vůbec to jeho chování je zvláštní... A ten vítr - globální oteplování je svině :-D.
No, je to vzrůšo, uvidíme, jak to bude pokračovat, doufejme, že to bude brzy :-D
Jinak všem hezký první máj - mávátka nejsou :-(, ale polibek bychom si my děvčata zasloužila :-D
:-O
(meg, 1. 5. 2008 11:58)
co se jim stalo???a kde jsou vsichni ostatni??
souhlasim se vsemi,neni zdrave nas takhle napinat...to napeti dlouho nevydrzim ;-)
Ja Osobne
(Tria, 1. 5. 2008 10:05)
:)
takže šla spinkať neskoro pre našu kapitolku
si usilovná Sirael...len sa nám nepreťaž, aby sme si naďalej užívali tvoju tvorbu
:-)
Tria
(Ja Osobne, 1. 5. 2008 8:48)spis to vypada, ze sla pozde spat... kapitola se objevila chvilku pred jednou :)
*-*
(Tria, 1. 5. 2008 8:39)
A zdá sa že si Sirael ráno privstala aby tu dala tu kapitolu :-)
A ostatní ešte spinkajú, kedže ju ešte nemajú prečítanú...však je voľný deň užite si to...
Narozdiel odomňa...ja sa dnes musiiiiiim učiť.
takže všetkým prajem krásny a vydarený deň
:-)
*-*
(Tria, 1. 5. 2008 8:27)
To je pravda...nechať nás v takomto napätí
To sa rozlomil ten hrubý ľad?Či sa rozlomila celá ľadová hora.A čo sa stalo s ostatnými?
Fakt som v napätom očakávaní, ale to zvládnem a tešíms sa na ďalšiu kapitolu.
paradni kapitola :)
(Ja Osobne, 1. 5. 2008 7:17)
akorat je od tebe velice nezodpovedne, ze jsi to takhle usekla... co kdyz se mi neco stane??? tohle nemuzu vydrzet...
ale stejne se mi kapitola libi :)
ooh..
(jaja, 2. 5. 2008 21:36)