9. Tí, ktorí to prežili
9. Tí, ktorí to prežili
„Tam je voľný stôl,“ Tom ukázal hlavou a opatrne manévroval podnos ponad hlavy sediacich ministerských pracovníkov.
„Máme šťastie, že je tu ešte nejaké voľné miesto, nieto celý stôl,“ šomral Roman elegantne sa vyhýbajúc hlúčku žien, ktoré práve vstávali od svojho stola a zbierali kabelky poodkladané okolo. Jeho podnos s obedom sa nebezpečne zakymácal , hladina polievky dosiahla tesne pod okraj misky a pohár s maslovým pivom sa posunul celkom k okraju podnosu.
„Dávaj pozor, lebo to niekomu vysypeš na chrbát,“ varoval ho Harry zdvíhajúc svoj vlastný podnos vysoko nad hlavu.
Traja mladí aurori sa svižne predierali davmi ľudí oblečených v rôznofarebných habitoch k neveľkému stolu pri stene, ktorý sa práve uvoľnil. Niekoľkomesačný tvrdý výcvik sa celkom určite odrazil v rýchlosti a ladnosti, s ktorou sa pohybovali vyhýbajúc sa nábytku a chaoticky sa pohybujúcim ľuďom vo veľkej jedálni ministerstva.
„Kde sú dievčatá?“ Tom položil podnos , otočil sa a jeho tmavé čierne oči skúmali priestor okolo nich.
„Myslím, že sa zastavili v umyvárni. Irma hovorila niečo o špinavých rukách a nutnosti prepudrovať si nos,“ uchechtol sa Roman kladúc podnos vedľa Tomovho. Vytiahol stoličku od stola a pohodlne sa usadil. „Naozaj neviem, kde si tie ruky zašpinili. Nevidel som ich dnes siahnuť na čokoľvek,“ zavrčal a zdvihol lyžicu. Naklonil sa nad tanier, zakrútil nosom a sklamane zmrštil tvár.
„Čo?“ Harry tiež položil svoj podnos a obzerajúc sa podozrievavo okolo seba. Znovu do neho niekto narazil a on len s veľkou dávkou šťastia zabránil podnosu, aby skončil niekomu na hlave. Medzi zmesou farebných habitov sa mihla tmavo purpurová farba , ale hneď sa stratila v záplave iných. Zamračil sa, natiahol krk a snažil sa pohľadom preniknúť cez zhluky ľudí tlačiacich sa pri pulte.
„Sadneš si, alebo dnes budeš jesť postojačky?“ spýtal sa Roman a opatrne ponoril lyžicu do polievky. Harry ešte raz preletel pohľadom jedáleň, ale potom len pokrčil plecom, prehodil habit cez operadlo a potom sa konečne spustil sa do tvrdej erárnej stoličky. Vzal vidličku a odvážne pichol do hrubého kusu mäsa. Malé ružové kvapky, ktoré vyvreli z dierok vyvolali na jeho tvári spokojný úsmev. Stejk bol v poriadku, presne tak, ako to mal rád. Aj zemiaky boli upečené do chrumkava a tak sa s chuťou pustil do jedla . Po druhom súste pustil nôž a natiahol ruku k poháru, na ktorom bola vysoká čapička bielej peny a na niekoľko sekúnd prekvapene stuhol. Strieborný prsteň, ktorý nosil na ukazováku sa odrazu zahrial. Pustil pohár, zamračil sa a oprel sa do operadla stoličky.
„Čo sa deje? Nie je to dobré?“ Tom zdvihol pohľad od svojho taniera a skúmavo si prezrel obsah Harryho taniera. „Sotva si sa toho dotkol.“
„Nie, nie!“ Harry zavrtel hlavou a pátravo sa rozhliadal okolo seba. „Je to napodiv výborné, aj keď pikantnejšie, než som očakával.“
„Tak je dobre, že máš pred sebou plný pohár,“ žmurkol na neho Tom cez stôl mykajúc obočím. „Pivo ostrosť stiahne bez problémov,“ zamumlal cez obrovské sústo, ktoré si práve napchal do úst.
„To je práve problém,“ zavrčal Harry zamračene, „nemôžem sa napiť.“
„Prečo?“ nechápal Roman a na okamžik sa prestal oháňať príborom, „vyzerá výborne a určite chutí tiež tak dobre ako moje,“ doložil, keď sa schuti napil z vlastného pohára. Utrel si penu z hornej pera a spokojne mľaskol.
„To si namyslím,“ povzdychol si Harry, siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ plochú striebornú fľašku a potriasol ňou. Keď začul tiché zašpliechanie odkrútil uzáver a priložil si ju k perám.
„Vždy v strehu?“ rehotal sa Roman dusiac sa napoly rozžutým mäsom. „Si paranoidný práve tak, ako starý Moody v blahej pamäti.“
„Vedel čo robí,“ zavrčal Harry, uzatvoril fľašu a postavil ju na stôl vedľa podnosu. „V tom pohári nie je len pivo!“ Obočie oboch chlapcov vyletelo na niekoľko sekúnd vysoko hore, ale vzápätí sa ich tváre skrútili v potláčanom smiechu.
„Ha...pfŕŕ´!“ vyprskol Roman a mávajúc si rukou pred tvárou, namáhavo prehltol. „Už zase? Toto tvrdíš najmenej trikrát týždenne. Čo je to tentoraz? Jed baziliška?“
„Ach!“ Harry odmietavo pokrútil hlavou a nesúhlasne sa na nich zamračil. „Nič také, aj keď nemenej smrteľné. Je to niektorý z elixírov lásky,“ mykol bradou k poháru a znovu zarezal do mäsa. Tom sa ticho chichotal a skúmavo si ponad tanier Harryho premeriaval. Po chvíli mu Harry pohľad vrátil a spýtavo zdvihol jedno obočie.
„Čo? Mám niečo na tvári?“
„Práve že nie? Celý čas premýšľam, prečo pre Merlina ti niekto stále nalieva do pitia nejaký elixír lásky. Ešte dokážem pochopiť rôzne jedy, no smrťožrúti prišli tvojou rukou o milovaného pána, ale elixír lásky...nechápem!“ vyhlásil a diabolsky za zaškeril. „Vôbec nie si taký pekný,“ dramaticky si prehrabol krátke čierne vlasy a pohodil hlavou. „Napríklad, ja som rozhodne krajší...,“ vyhlásil žmurkajúc na Romana. V nasledujúcej sekunde vyprskli všetci traja smiechom kývajúc sa na stoličkách .
„Čo je také smiešne, že si navzájom prskáte do tanierov,“ ozval sa za nimi znechutený hlas Irmy, ktorá pred sebou levitovala plný podnos a pohľadom skenovala okolité stoly hľadajúc voľné miesto. Vzápätí prudko mávla prútikom a plný podnos pristal na stole, od ktorého práve vstávali starší manželia.
„Celkom nič,“ Roman nahodil nevinný výraz a ukázal na prázdnu stoličku, „mohla si si sadnúť k nám, máme tu jedno voľné miesto,“ doložil a snažila sa posunúť podnosy tak, aby sa na stôl zmestil ďalší. Irma len namrzene mávla rukou a zamierila k stolu, na ktorý poslala podnos. Elena kráčajúca pár krokov za ňou ju okamžite nasledovala .
„Nie, nie, nepotrebujem mať na tanieri časti vášho obeda,“ odmietla a zhnusene zmrštila tvár. „ Dnes som celkom hladná a chcela by som sa v pokoji naobedovať. Okrem toho, máte tam len jedno voľné miesto a my sme dve,“ ukázala na Elenu a otočila sa im chrbtom.“
„Ale..,“ Tom zaklipkal viečkami, „mohli sme pridať ešte jednu stoličku. Dobrých ľudí sa veľa zmestí,“ dodal a rozhodil rukami pričom oboch spoločníkov oprskal šťavou s mäsa.
„Kto hovorí, že ste dobrí?“ prehodila Irma ponad plece sadajúc si k stolu. Vlnou prútika poslala použitý riad k odkladaciemu pultu a začala rozkladať taniere. Elena sa na nich usmiala a ticho niečo šepkajúc Irme do ucha, usadila sa vedľa nej.
„Pfr!“ Tom ohrnul peru a nakrčil nos. „Irma je a zostane studený snobský čumák,“ zavrčal , zúrivo napichol na vidličku kus mäsa a napchal si ho do úst. Harry sa uchechtol, prikývol a znovu sa vrátil k svojmu tanieru. Pozeral na pohár a myslel na Hermionu. Strieborný prsteň, ktorý nosil na ukazováku mu poslala pred niekoľkými týždňami a matka ho donútila, aby ho nosil, hoci sa tomu spočiatku úporne bránil. Teraz si naozaj nevedel spomenúť prečo. Bolo to oveľa pohodlnejšie, než stierať páchnuci pot zakaždým, keď mal niečo nevhodné v pohári. Hlavne oveľa nenápadnejšie. Prsteň ho zachránil pred trapasom už toľkokrát, že to ani nevedel spočítať. Nakoniec sa začal vyhýbať jedlu a nápojom kdekoľvek, mimo jeho ťažko chráneného domova. Áno, mohol by to nazvať paranojou, ale malo to svoje opodstatnenie. ,Hermiona, tak dávno som ju nevidel´, povzdychol si smutne, ,je to už pol roka a listy sú len biednou náhradou. Strašne mi chýba,´ zastonal v duchu , položil príbor a odtlačil podnos. Pomaly odkrútil uzáver fľaše a popíjajúc pomarančový džús, pozoroval, ako jeho spoločníci spokojne odfukujú . Pozrel na hodinky a zatvoril fľašu.
„Je čas vrátiť sa do učebne,“ upozornil ich vstávajúc zo stoličky. Vlnou prútika poslal svoj podnos k odkladaciemu pultu, vzal plášť a prehodil si ho cez plecia.
Plný pohár s pomaly klesajúcou bielou čiapočkou stál na pulte a čierne oči mladej ženy sa naň upierali so zlobou. Irma znovu sklonila hlavu k tanieru , prižmúrila oči a pevnejšie stisla v rukách príbor.
,Znovu!´ pomyslela si rozhnevane. ,Znovu a znovu! Ako to robí, že vždy vie!´ kričala v duchu stískajúc vidličku tak tvrdo, že ju postupne ohla. ,Ako ho mám k sebe prilákať, keď si ma takmer nevšíma a všetky pokusy s elixírmi doteraz zlyhali?´ zastonala a odhodila zničenú vidličku na podnos. „Mám dosť!“ odvrkla ako odpoveď na spýtavo zdvihnuté obočie Eleny. „To mäso je ako podošva, zbytočne by ma ťažilo v žalúdku,“ zavrčala v stávajúc od stola.
„Je to jedno,“ usmiala sa Elena, „aj tak je čas ísť. Chlapci sú už hodnú chvíľu preč a ďalšiu prednášku máme s Gaimanom. Ak prídeme neskoro stiahne nás z kože a urobí si z nej bubon,“ doložila, vstala a vytiahla prútik. Poslala oba podnosy preč a prehadzujúc si plášť cez plecia, ponáhľala sa von z jedálne. Keď sa neskoro večer vrátil Harry domov, čakal ho na stole list od Hermiony s pozvaním na návštevu.
Uprostred Sheffieldu, na nezmapovateľnom území stál lovecký zámoček rodiny Blackov. Roky budova chátrala, pretože dvaja domáci škriatkovia, ktorých tu posledný vlastník zanechal, dávno zomreli a nebolo nikoho, kto by sa o zámok staral. Dva mesiace po skončení vojny s Voldemortom sa v okolitom lese a budovách začali rojiť domáci škriatkovia a po niekoľkých dňoch bolo všetko pripravené pre prvých hostí. Neboli to však lovci zvere, ani snobskí čistokrvní čarodejníci, ale liečitelia pripravujúci sa prijať prvých pacientov. Namiesto starožitného nábytku stáli v izbách triezve biele nemocničné postele a jednoduchý, ľahko udržiavateľný nábytok. Lovecký zámok sa akoby mávnutím čarodejného prútika premenil na sanatórium pre obete poslednej vojny, ktoré prežili pobyt v táboroch smrti a v Azkabane. Muži, ženy a deti všetkých vekových kategórií sa tu pokúšali znovu začať žiť a zabudnúť na hrôzy, ktoré prežili v poslednom roku svojho života, odkedy Voldemort prevzal správu čarodejníckej časti Británie. Väčšinou to boli muklovskí prvorodenci, ale bolo medzi nimi aj dosť čistokrvných čarodejníkov, ktorí mali tú smolu že sa znepáčili Voldemortovi a jeho nasledovníkom. Keď ich sem po prvýkrát priviezli, nelíšili sa veľmi od obetí koncentračných táborov druhej svetovej vojny. Boli to chodiace kostry potiahnuté sivou, suchou kožou, ktoré hľadeli na svet očami naplnenými strachom. Zámok bol pomerne veľký, ale kapacitne zďaleka nestačil požiadavkám liečebne. Neďaleko od neho už rástli do výšky múry novej budovy, ktorá podstatne uľahčí situáciu s nedostatkom priestoru v pôvodnej budove zámku, pretože budova sanatória postavená uprostred obrovského parku praskala už niekoľko mesiacov vo švíkoch. Každá posteľ, ktorú mohli umiestniť v izbách bola obsadená, postele stáli na dokonca na chodbách, učebniach a plná bola aj tanečná sála a tréningové miestnosti. Jedine jedáleň zostala zo zjavných dôvodov ušetrená. Ale tam zase museli pridať ďalšie stoly, aby sa tu na zmeny odstravovali všetci pacienti spolu s personálom.
Sára Emilie Davidsonová práve vstala od stola, keď sa v rohu ozval prenikavý výkrik. Všetky hlavy sa prudko otočili v jeho smere. Mnohé tváre sa skrivili strachom a niekoľko mladších pacientom s plačom skĺzlo pod stoly. Tam sa skrútení v plodovej polohe vydesene tisli k nohám tých, ktorí zostávali sedieť.
„Nie! Nie! Nechajte ma, ja nechcem! Nie! Áaááááách!“ tmavovlasé dievča sa krčilo v rohu , jednou rukou si krylo hlavu a druhú obranne vystieralo pred seba. V svetlo hnedých vytreštených očiach sa zrkadlil výraz absolútnej hrôzy. Sára bežala cez miestnosť vyťahujúc prútik. Od čelného stola sa k nej rútili dvaja ošetrovatelia s prútikmi v ruke. Zvyšok zamestnancov upokojoval pacientov. Sestry vyťahovali deti spod stola a odvádzali ich z jedálne.
„Niiiiéééééééé! Niiiiiiiiiééééé! Nechcem! Niéééé!“ vrieskalo dievča tisnúc sa do steny. Lekárka ťažko dýchajúc švihla prútikom.
„Placo cubare!“ zvolal jasne a výkriky okamžite zmĺkli. Oči dievčaťa sa zatvorili, tvár sa vyrovnala a telo pokleslo vpred. Jeden z ošetrovateľov ju zachytil, zdvihol do náručia a odnášal von. Pri stole pod oknom sa krčil v stoličke malý, tmavovlasý chlapec. Nervózne si žmolil tenké ruky a bojazlivo pokukoval po liečiteľke, ktorá ešte stále zamračene zízala do rohu, akoby riešila ťažkú hádanku.
„Za...Zana nechcela vypiť jej elixír,“ šepol skloniac hlavu. „Ani včera večer ho nevypila. Bála sa. Mala strašné nočné mory a už takmer nespala,“ pokračoval hľadiac na tanier s nedotknutým obedom. Sára sa trhnutím prebrala so zamyslenia a skúmavo si chlapca premerala.
„Všetci, ktorí tu sedia majú nočné mory, Mathyas. A všetci sú tu preto, aby sme ich naučili, ako sa s nimi zaoberať. Vieš, že na trvalé vyliečenie potrebujete silné telo a silnú myseľ. Takže najskôr musíte zosilnieť. Preto je dôležité, aby ste brali všetky elixíre, ktoré máte predpísané.“
„Dievča je už pokojnejšie, ale nemyslím si, že to zvládne bez aspoň čiastočného vymazania spomienok,“ referoval ošetrovateľ, ktorý odniesol Zanu do izby. „Pridal som jej elixír na upokojenie, ale toto je už jej tretí záchvat v tomto týždni,“ pokrútil hlavou a ukázal na pacientov, ktorí sa pomaly vracali k svojim tanierom. „Ani pre nich to nie je dobré. Potrebujú pokoj a ona sústavne porušuje liečebný poriadok.“
„Tieto deti prežili viac, než môže normálny ľudský mozog zvládnuť,“ Sára pokrčila plecami a povzdychla si. „Možno máš pravdu a odstránenie tých najhorších spomienok jej pomôže ľahšie zvládnuť zvyšok. Budem o tom hovoriť s Evangelínou, ale teraz budeme mať veľa práce so sťahovaním do nových priestorov. Zajtra by sme mohli presunúť prvú skupinu pacientov a konečne začať pracovať normálne,“ vysvetľovala skupinke spolupracovníkov, ktorá sa okolo nej rýchle zhrčila. Uľahčené výdychy sa ozývali zo všetkých strán a dokonca aj na tvárach niekoľkých pacientov, ktorí sedeli najbližšie sa sem tam objavil prchavý úsmev. „Dosť nám pomôže, že tých, ktorí sa dostali do táborov poslední, môžeme začať postupne prepúšťať. Budem informovať Lady Blackovú ,“ dodala vychádzajúc von z jedálne.
Hermiona otvorila oči, potriasla trochu omámene hlavou a keď a svet okolo nej konečne prestal točiť, prekročila nízky mramorový okraj krbu a vystúpila s plameňov. Pohľadom preletela miestnosť a keď uvidela dve deti sediace vo veľkej pohovke, prívetivo sa usmiala.
„Anette, Adrian!“ zvolala a mierne sa zakláňajúc vykročila k nim pozorne si ich prezerajúc. „Som tak rada, že vás tu vidím,“ doložila a usadila sa v kresle oproti nim. „Pani Davidsonová mi len pred niekoľkými minútami oznámila, že vás konečne môže prepustiť.
„Áno, tiež sme radi, že odtiaľto vypadneme. Ale aj keď sme vďační za to, že sme sa mali kam uchýliť v tých prvých najhorších mesiacoch, skutočne neviem, kam sa teraz podejeme,“ ustarostene povedal Adrian a pozrel na sestru.
„No a to je dôvod, prečo som tu,“ usmiala sa Hermiona a žmurkla rozpustilo na dvojčatá sediace oproti nej. Okamžite však zvážnela a otvorila zložku, ktorá ležala na stole. „Anette a Adrian Huxleyovci, narodení 12. Apríla 1985 v Birminghame. Rodičia Eton a Eleanor Hexley výluční vlastníci firmy ,Radex´- účtovné a daňové poradenstvo. Okrem toho vlastnili dom na Cliftonovej ulici číslo 482. Dom bol vypálený do tla pri nájazde Smťožrútov 12. Mája 1998, kedy zahynula vaša matka,“ čítal a po očku sledovala ,ako sa tváre oboch súrodencov stávajú stále temnejšie. „Boli ste zajatí koncom augusta,“ zdvihla oči od stránky a so záujmom si ich premerala. „Prečo ste vôbec išli na ministerstvo?“
„Bolo to celkom nenápadné,“ začal Adrian a hlas sa mu trochu zatriasol. „Dostali sme list, že všetci čarodejníci, ktorí majú nemagických rodičov sa musia zaregistrovať, aby ich ministerstvo mohlo lepšie chrániť pred nájazdmi . Bol to nový zákon a naši rodičia si vždy veľmi ctili zákony. “
„Išli sme do Londýna hneď na druhý deň,“ v Anettiných očiach sa objavili slzy. „Otec plánoval, že na spiatočnej ceste sa zastavíme v niektorom z obchodov v Šikmej uličke a potom pôjdeme spolu na zmrzlinu. Miloval Floriánovu zmrzlinu. Vždy si vybral tie najnemožnejšie príchute, len aby zistil, ako to chutí,“ spomínala stierajúc si prstami slzu, ktorá jej utiekla z kútika oka .
„To už sa nikdy nestalo. Hneď, ako sme vyšli z úradu pre registráciu nás obklopili muži v čiernych plášťoch a odvliekli nás rovno do tábora. Otec sa nás pokúšal brániť, ale proti čarodejníkom nemal šancu,“ Adrian sklonil hlavu a tvrdo prehltol. Pár sekúnd ťažko dýchal, ale potom odhodlane zdvihol hlavu a prehrabol si dlhé, plavé vlasy. „Bolo to strašné,“ povedal hľadiac jej svetlo modrými očami priamo do tváre, „ale dostali sme sa do Azkabanu a podarilo sa nám prežiť. Možno to bolo hlavne preto, lebo dementori boli väčšinou mimo.“
„Spomienky na ten rok boli také neznesiteľné, že sme požiadali liečiteľov, aby nám väčšinu z nich vymazali. Zostali nám len útržky a aj to je niekedy priveľa,“ povzdychla si Anette. Hermiona si chvíľku tvrdo hrýzla peru, ale potom na okamžik stisla zuby a prudko vydýchla. Rozhodnúť, koľko spomienok ľuďom internovaným v táboroch a v Azkabane ponechať a čo vymazať, aby mohli aspoň zdanlivo normálne žiť, bol veľmi ťažký problém. Niekto zvládol niesť viac bolestných spomienok, iný sa zrútil aj po vymazaní väčšiny z nich. Preto potrebovali liečiteľov, sanatórium a dostatok času na to, aby svoj život znovu dostali na správnu koľaj.
„Áno, viem, že je to ťažké, ale budete mať dosť času na doliečenie,“ usmiala sa na deti a zaklapla zložku. „Je tu však niekoľko problémov o ktorých musíme diskutovať,“ oprela sa do operadla kresla, aby uľavila napätým svalom a prehodila ťažký vrkoč cez plece. „Pretože ste stále maloletí, potrebujete niekoho, kto sa o vás bude starať. Vašim najbližším príbuzným je sesternica vašej matky z druhého kolena. Volá sa Oxana Garinová a býva v mestečku Woking. Naši právnici ju už kontaktovali a dohodli vám stretnutie s ňou.“
„Ale, my ju nepoznáme,“ Anettina tvár sa úzkostlivo zmrštila . Pritisla sa k bratovmu boku a nedôverčivo sa na Hermionu zamračila.
„Ja viem, ale je to zdá sa vaša jediná pokrvná príbuzná. Je to podľa mojich správ príjemná žena stredného veku, ktorá je ochotná prevziať zodpovednosť. Nie , žeby ste museli u nej bývať. Určite nie počas najbližšieho roka,“ pokračovala a mávla rukou, „je to len preto, lebo litera zákona musí byť dodržaná. Predpokladám, že nechcete skončiť v sirotinci,“ zľahka sa zamračila a keď videla, ako obaja prudko pokrútili hlavami, spokojne sa usmiala. „Naši právnici sa postarajú o vaše dedičské pohľadávky a vy sa ešte dnes presuniete do ozdravovne na brehu Stredozemného mora, kde sa za tých niekoľko mesiacov, ktoré zostávajú do začiatku školského roka naučíte hovoriť francúzsky aspoň tak, aby ste sa mohli zúčastňovať vyučovania. Ste prijatí do tretieho ročníka Beauxbatonu. Madam Maxime súhlasila, že prijme všetkých žiakov Rokfortu, ktorí prežili vyhladzovacie tábory hneď, ako budú dostatočne stabilný pre učenie.“
„Ale...ale...,“ Anette sa zamračila a neisto pozrela k bratovi, „ja ani neviem, či sa ešte chcem učiť mágiu. Možno by bolo lepšie, keby sme s ňou už nikdy neprišli do styku.“
„Nie, nie!“ Hermiona prudko zamávala rukami a pokrútila hlavou. „Obaja ste sa narodili s mágiou a s tým nič neurobíte. Musíte sa ju naučiť ovládať, inak budete nebezpeční sebe a aj svojmu okoliu. Školné vám zaplatí fond, ktorý som založila a všetky pomôcky, ktoré budete potrebovať, dostanete na konci prázdnin. Jediná platba, ktorú od vás za to všetko očakávam je čo najväčšie množstvo šťastných spomienok. A nie, nechcem vás o ne pripraviť. Každá bude skopírovaná a vrátime vám ju. Budú použité pre naše ďalšie projekty, ktoré práve bežia. Myslím, že kúpanie v mori, dlhé prechádzky v prírode , hry a učenie vám dajú dostatočnú motiváciu, aby ste ďalej žili svoje životy aspoň tak, ako pred vojnou.“
„Už nikdy to nebude také, ako pred vojnou!“ zvolal Adrián temne . Hermiona krátko prikývla a vstala.
„Nie, máš pravdu nebude, ale môžete sa o to snažiť. Siahla do vrecka a vytiahla striebornú sponu v tvare rozkvitnutej kamélie. „Toto je prenášadlo,“ natiahla k nim ruku a poklopkala po spone prútikom . Aktivuje sa o..,“ pozrela na hodinky a rýchle vsunula sponu do Adriánovej ruky, „ presne o minútu. Vidíte, len tak-tak sme to stihli. Keby ste mali ešte nejaké otázky, stačí poslať sovu. A teraz, Anette prst na sponu a nepúšťať!“ sledovala, ako sa dievča s pohľadom prilepeným na brata váhavo dotklo lesklého povrchu. Kútikom oka videla, ako sa veľká ručička na jej náramkových hodinkách dotkla dvanástky. V tom okamžiku jej obe deti zmizli spred očí. Niekoľko sekúnd ešte hľadela na miesto, kde sedeli a potom si prešla rukou po tvári, pristúpila ku krbu a hodila do plameňov za štipku zeleného prášku. Keď plamene zahučali a zmenili sa na tmavo zelené, vstúpila do nich zatvárajúc oči . „Black Manor!“ povedala ticho a vzápätí aj ona zmizla.
jej, nějak mi to posledně nepřidalo komentář
(Trili, 14. 7. 2011 8:02)