20. Živý obraz
20. Živý obraz
Dni naplnené prácou leteli rýchlejšie, než stádo splašených mustangov. Júl sa rýchle zmenil na august a narodenie piatich potomkov starodávnej a vznešenej rodiny Black sa stali starou správou, ktorá už nikoho nevzrušovala. Stránky Denného Proroka plnili vzrušujúce správy zo spoločnosti, ktoré zaujímali všetkých okrem Hermiony. Veľká fotografia Ginny zavesenej na Nevillovom ramene uprostred Šikmej uličky pri nakupovaní si zaslúžila len nepatrné ohrnutie pery, ale fotka Harryho objímajúceho Irmu okolo pása pred výkladom klenotníctva si vyslúžila znepokojené stiahnutie obočia a prekvapené zažmurkanie. Na okamžik pocítila niečo ako zradu, ale okamžite to zatlačila dozadu mysle a prevrátila stránky na obchodné správy . Už pri prvom pohľade na prehľad hodnotenia najväčších investičných spoločností sa znovu zamračila a žujúc si zamyslene spodnú peru, prehrnula stránky a oči sa jej rozšírili poznaním. Potom sa na jej perách odrazu objavil malý úsmešok. Vytiahla poznámkový blok a poznamenala si niekoľko bodov o ktorých chcela pri najbližšej návšteve s Harrym celkom určite hovoriť.
Leto vrcholilo , okolité parky sa topili v záplave kvetov a tak posedenie v parku brala ako veľmi žiaduce uvoľnenie. Hoci sedieť na tvrdej kamennej lavičke niekoľko hodín by nikto nenazval oddychovým časom, ona si to celkom užívala. Deti po tom, ako sa ich mágia prispôsobila okolitému prostrediu a už nepotrebovali obmedzujúce inkubátory, rástli ako burina a nájsť voľnú chvíľku sa stávalo stále väčšou vzácnosťou. Preto teraz sedela na tvrdom povrchu lavičky , zasnene hľadela do diaľky a nechala myšlienky len tak voľne poletovať z predmetu na predmet. Rukou pri tom neprítomne hladila stránku veľkej knihy, ktorú mala otvorenú na kolenách. Postupne, ako sa deň skláňal k večeru a obloha nad zámkom začala temnieť, povzdychla si a pozrela prosebne na muža , ktorý stál len niekoľko metrov od nej.
„Myslím, že by sme mali pre dnešok skončiť,“ navrhla, zavrela knihu, položila ju vedľa seba na lavičku a vstávajúc preťahovala sa ako mačka. Vysoký, čiernovlasý muž oblečený do sivého habitu zababraného škvrnami od farieb si ju premeral so zábleskom v oku a potom si potajomky povzdychol .
„Ja som skončil,“ oznámil odstupujúc od stojana, na ktorom stál jej obraz v životnej veľkosti. „Je pripravený na záverečné kúzlo.“ Hermiona podišla bližšie oprašujúc si drobné čiastočky kameňa zo sukne belasého habitu a prezrela si svoj portrét v životnej veľkosti, ktorý bol ústredným motívom obrazu. V pozadí, za lavičkou a líniou okrasných krovín bolo vidieť priečelie zámku a kríky okolo lavičky boli obsypané bielymi , omamne voňajúcimi kvetmi.
„António,“ zvraštila obočie a prižmúrila oči, „ to je skutočne príliš lichotivé,“ zašomrala vrhajúc bočný pohľad na maliara, ktorý hádzal malé očistné kúzla na štetce a paletu položenú vedľa veľkej mysľomisy. „Opäť si na namaľoval oveľa krajšiu, než som v skutočnosti.“
„Cara!“ zvolal maliar rozhorčene . „Ako môžeš povedať niečo také nepravdivé. Na obraze je presne to, čo moje oči vidia,“ oponoval s úsmevom.
„Aká škoda, že moje zrkadlo hovorí niečo úplne iné,“ pokrútila hlavou a uškrnula sa, „ale pochybujem, že Sírius bude mať námietky.“
„On je jeden veľmi šťastný muž,“ povzdychol si maliar závistlivo a švihol prútikom smerom k obrazu
„Soopito!“ Vlhký povrch plátna na okamžik pokryla červená žiara. António odložil prútik a dva krát luskol hlasno prstami. V nasledujúcom okamžiku sa vedľa neho objavili dvaja domáci škriatkovia.
„Majster , priestor pre nový obraz je pripravený,“ hlásil vyšší z nich a veľkými modrými očami oddane zízal na vysokého, čiernovlasého muža , ktorý sa na neho láskavo usmieval.
„Opatrne ho zaveste. Pred záverečným okúzlením musí ešte poriadne vyschnúť,“ vysvetľoval pokojne a začal ukladať očistené štetce do podlhovastého drevené boxu a aktivoval prútikom ochranné runy. Obaja škriatkovia uchopili rozľahlé plátno a zmizli spolu s ním . Takmer v tom istom okamžiku sa vedľa Hermiony objavila Kitty, v ruke držala fľašu naplnenú hustým bielym elixírom a tvárila sa veľmi nahnevane.
„Šťastný muž?“ spýtala sa Hermiona a sarkasticky sa zaškľabila. „On by teraz s vami celkom určite nesúhlasil. Ak sa na chvíľku zahľadíte do jeho očí uvidíte, že jeho duša krváca,“ zatriasla hlavou a povzdychla si. Potom sa odrazu veselo uškrnula a rozmarne na neho zamrkala. „Preto ten obraz,“ mávla rulou k zámku a otočila sa ku Kitty, ktorá netrpezlivo poskakovala vedľa nej.
„Pani , je čas vziať váš elixír,“ nástojila neodbytne a strkala jej fľašu do ruky. Hermiona ju s povzdychom vzala a ospravedlňujúco sa usmiala na Antónia.
„Dobre, to je jasný náznak toho, že musím ísť. Neodporúča sa užívať tento elixír na verejnosti, dáma by mohla zmiasť sama seba,“ vyhlásila s nosom vysoko vo vzduchu a potom sa náhle rozosmiala. „V preklade to znamená, že účinkuje takmer okamžite , môj krásny habit by v priebehu niekoľkých minút bol zničený voľne tečúcim materinským mliekom a moje milované deti by zostali dnes v noci hladné. Niečo také predsa nemôžem dopustiť,“ kývla na uškierajúceho sa maliara a zvrtnúc sa na päte, zamierila ku vchodu. Kitty zdvihla z lavičky zabudnutú knihu a bežala za ňou.
Ďalší týždeň preletel ponad zámok ako mávnutím čarodejného prútika. Galéria portrétov sa utešene plnila a keď prechádzala popri nich, počítala dni, kedy ich konečne bude môcť aktivovať. Na konci sa otočila a pohľadom ešte raz preletela po stovkách portrétov visiacich na stenách tesne jeden vedľa druhého. Čoskoro sa táto sieň vyprázdni. Tie portréty, ktoré majú príbuzných v čarodejníckom svete sa vrátia k svojim rodinám a pre zvyšok je pripravené miesto v Galérii spomienok, ktorú dala postaviť v Šikmej uličke . Sieň naprojektovali ako multifunkčné zariadenie , ktoré trochu pripomínalo supermarket. Projektanti a dizajnéri sa poriadne zapotili, než vytvorili priestor, ktorý by vyhovoval všetkým jej požiadavkám. Galéria bola len pár dní pred kolaudáciou a celý čarodejnícky svet netrpezlivo očakával jej otvorenie. Výstava obrazov najslávnejším svetových maliarov bola pre všetkých priam neodolateľným magnetom . Bolo na čase začať prebúdzať portréty. Ale jeden z nich mal absolútnu prednosť. Nie preto, že to bol jej vlastný portrét, ale pre bolesť a zúfalstvo, ktoré sálalo zo Síriusových sivých očí. Okrem toho, jej výskum spel tiež rýchle ku koncu a čas sa naplnil. ,Koniec koncov, teóriu je vždy nutné potvrdiť v praxi´, pomyslela si, hodila posledný pohľad na obrazy a otvorila dvere.
Tmavo bordové závesy na oknách boli zatiahnuté a v izbe do ktorej vkročila vládlo prítmie. Hermiona sa zastavila vo dverách a kritickým pohľadom si premerala miestnosť, ktorú vybrala pre prebúdzanie portrétov. Predtým to bol luxusný salón v ktorom dámy rodiny zvykli popíjať popoludňajší čaj, ale teraz bol všetok nábytok preč a uprostred miestnosti sa na drevenej dlážke skvel veľký kruh s pentagramom. Podišla bližšie , pokľakla a prstami prešla po tenkej drážke vyplnenej mitrilom. Vnútorný kruh bol vytvorený z drobných rún eihwaz, algiz a yr. V piatich vrcholoch hviezdy ležali okrúhle strieborné podnosy a na každom z nich bola malá kôpka hliny, plytká miska s pramenitou vodou , štipka popola z fénixovho ohnivého zrodenia a zelený obilný klas. Vo vrcholoch stáli hrubé červené sviece s dlhými knôtmi. Vzpriamila sa a mávnutím ruky ich zapálila. V jasnom svetle sviec dôsledne skontrolovala každú položku na podnosoch a potom sa obrátila k stojanu s obrazom, ktorý stál pri stene tesne nad severným vrcholom pentagramu. Opatrne sa dotkla špičkou ukazováka povrchu a keď pod kožou pocítila jemné chvenie, spokojne sa usmiala. Mágia zapracovaná do farieb znela a netrpezlivo čakala na prebudenie. Prechádzajúc obidvomi rukami po obvode plátna skontrolovala kúzla, ktoré tam boli votkané a spokojne prikývla, keď sa jej ruky stretli na spodnom okraji. Všetko bolo v poriadku. Kúzla, ktoré oživia krajinu sa aktivujú súčasne s oduševnením postavy.
„Peen!“ zavolala a keď sa vedľa nej zhmotnil malý domáci škriatok s ďalším strieborným podnosom v rukách , zdvihla spýtavo obočie. „Je všetko pripravené? Máš všetky zložky, ktoré som ti kázala priniesť?“
„Mám všetko , pani Hermiona, Peen je dobrý škriatok a našiel všetko. Zlý , zlý fénix najskôr nechcel plakať, ale Peen mu dohovoril.“ Hermionine obočie vyskočilo ešte vyššie.
„Ako sa ti podarilo dosiahnuť, že fénix plakal, ak najskôr nechcel?“ spýtala sa zvedavo a pohľadom preletela po obsahu podnosu. Bolo na ňom presne to, čo prikázala. Vzala ho škriatkovi z rúk a opatrne kráčala do pentagramu, úzkostlivo sa vyhýbajúc líniám vpísaným do dlážky. Položila ho do vnútorného kruhu , pokľakla a švihnutím prstov zapálila oheň pod malým zlatým kotlíkom, do ktorého vyliala obsah bielej kryštálovej fľaštičky. Slzy červeného fénixa sa matne leskli v žiari sviec a po niekoľkých sekundách sa z dna kotlíka začali dvíhať k hladine malé bublinky. Zdvihla tenkú sklenenú tyčinku a zamiešala ich v smere hodinových ručičiek presne dvadsať krát. Posledný kruh však nedokončila a tesne pred dokončením kruhu tyčinku zdvihla hore a nechala z nej odtiecť aj poslednú kvapku, ktorá sa po skle rýchle skĺzla dolu. Pridala päť rozkvitnutých jabloňových kvetov a znovu zamiešala. Natiahla ruku k podnosu a zdvíhajúc ďalšiu liekovku pozrela na škriatka, ktorý sa nepohodlne krútil a žmolil si prsty na rukách. „Tak? Prezradíš mi metódu, ako donútiť fénixa plakať?“ spýtala sa znovu a opatrne nakvapkala do vriaceho nápoja desať kvapiek šťavy vylisovaných z listov binga.
„Tvrdil, že nikto nie je zranený, tak nemusí plakať. On chcel stále len spievať,“ mračil sa škriatok a Hermina znovu znepokojene zdvihla hlavu a na okamžik stuhla s tyčinkou v ruke.
„Ty si sa zranil, len aby si dostal slzy?“ spýtala sa prudko, ale zasyčanie nápoja jej zabránilo vstať a ísť skontrolovať zdravotný stav škriatka. Rýchle ponorila tyčinku späť a začala miešať proti smeru hodinových ručičiek. Farba nápoja sa s každým dokončeným kruhom zmenila. Bielu vystriedala modrá a potom tmavo fialová. Vytiahla tyčinku , zdvihla z podnosu striebornú dýku, pichla sa do prsta a nechala do nápoja stiecť tri veľké kvapky krvi. Po zamiešaní tri krát vpravo a raz vľavo začal elixír prudko bublať. Švihnutím prútika uhasila oheň a keď sa hladina upokojila, prudko ju schladila. V okamžiku, ako jej prútik znovu zmizol v puzdre na predlaktí vstala a podkašúc si sukňu obidvomi rukami, jediným veľkým krokom unikla z kruhu a sklonila sa nad škriatkom. „Peen, si zranený?“ Veľké modré oči , ktoré sa na ňu upierali boli zaliate slzami, ale škriatok len prudko triasol hlavou.
„Nie, nie! Peen nezranil seba,“ malá postavička sa opatrne odsunula a ruky skrútené za chrbtom sa pomaly presúvali dopredu. Hermionine obočie sa stiahlo a v očiach jej zaplápolalo podozrenie. Ale skôr, ako stihla niečo povedať v natiahnutej ruke škriatka sa objavilo dlhé pero z chvosta červeného fénixa.
„Ach! Peen! Ty si...,“ jej oči sa prudko rozšírili v pochopení a škriatok v rozpakoch zakrútil špičkou palca na nablýskanej dlážke, „ ...ty si mu vytrhol pero? A to ho rozplakalo?“ dokončila nedôverčivo a potom sa odrazu pri predstave celého činu búrlivo rozosmiala. Peenove oči sa prekvapením vyduli a pero mu vypadlo z trasúcich sa prstov. Zúfalo nimi zagúľal v snahe nájsť v miestnosti niečo, čím by sa mohol potrestať, ale Hermiona prudko zatriasla hlavou a zastavila ho. „Nie, Peen, žiadne trestanie!“ zvolala prudko. „Vieš, že som to zakázala,“ pokračovala vážne, ale keď jej pohľad padol na pero ležiace na podlahe, kútiky jej úst sa znovu začali mykať potlačovaným smiechom. „Len to, prosím ťa, už nerob. Chceme, aby tu fénixy zostali. Keď im budeš trhať perie odletia.“
„Nebudem,“ Peen kýval horlivo hlavou až jeho dlhé uši zaplieskali , „Peen je dobrý škriatok,“ doložil hrdo, uškrnul sa a s hlasným puknutím zmizol. Hermiona sa uchechtla, pokrútila hlavou a s povzdychom sa vrátila do kruhu. Znovu pokľakla pred kotlíkom, opatrne preliala jeho obsah do pripraveného pohára a vytiahla prútik. Keď priložila pohár k ústam na chvíľku zaváhala pevne zvierajúc prútik v prstoch a zbierala všetku svoju odvahu. Dnes bol skutočne rozhodujúci deň. Ak sa jej podarí skopírovať jej vlastnú dušu a preniesť ju do postavy na obraze, jej plán, ktorý tak dlho pripravovala, vstúpi do záverečnej fázy. ,Tak na zdravie a na úspech, Hermiona!´ pozdvihla pohár k obrazu a vypila elixír . Okamžite po tom pustila pohár, zaujala uvoľnenú polohu pre meditáciu a rozostrila zrak, akoby sa pozerala cez mliečne sklo. Túto formu meditácie trénovala už tak dlho, že to trvalo len pár minút dosiahnuť jej magické jadro. Odtiaľ začala postupovať k vizualizácii svojej duševnej podstaty. Nebolo to po prvý krát, keď videla svoju dušu, ale tento pohľad ju vždy znovu a znovu prekvapil. ,Sme tak odlišné,´ vzdychla zízajúc k žiariacej striebornej postave, ktorá jej prívetivo mávala . A teraz prišiel okamih pravdy. Je jej teória správna? To bola otázka, ktorá ju trápila už roky a teraz, teraz konečne na ňu dostane odpoveď. Široko sa usmiala na mávajúcu postavu, mentálne zdvihla prútik a vyslovila zaklínadlo.
„Re figo volutatio!“ Oslepujúci záblesk preklenul priestor medzi ňou a vizuálnou podobou jej duše. Svetelný lúč ju však neudrel, ale len na krátky čas ju obalil a potom sa do nej vpil. Hermiona zatajila dych a s doširoka roztvorenými očami na ňu zízala. Chvíľku sa nič nedialo a tlak v jej hrudi prudko vzrástol. Ale to nebol dôsledok kliatby. To bol strach, že kliatba nebude fungovať, že celé roky jej výskumu išli zlým smerom a bude musieť začať odznova. Teraz, keby sa to dalo, by si spodnú peru rozžula od nervozity do krvi. Potom odrazu pocítila ako jej celé jej telo stŕplo, potom sa ním prehnal závan tepla nasledovaný momentom prudkého chladu. Ešte ani nestihla spracovať pocity, ktoré ňou zmietali, keď sa postava pred ňou náhla rozsvietila oslepujúcim svetlom a keď svetlo pohaslo, stáli tam dve rovnaké postavy a obe jej mávali. Úľava, ktorá ňou prebehla ju skoro zvalila z nôh a na tvári sa jej usadil nadšený úsmev. ,Dokázala som to!´ bola prvá rozumná myšlienka, ktorá jej preletela hlavou, keď sa opäť spamätala z eufórie. Uľahčene si oddýchla a mentálne zdvihla prútik.
„Attenuare!“ zakliatie akoby vsiaklo jednu z postáv a presne v tom okamžiku sa aj jej zrak vrátil do normálu. Sklopila oči a pozrela na prútik, ktorý teraz obsahoval odtlačok jej vlastnej duše , zdvihla ho a namierila na postavu na obraze. „Trans mitto!“ Zlatý blesk udrel do obrazu, na sekundu ho rozžiaril a následne doň vsiakol. Hermiona sediaca v strede pentagramu si až teraz uvedomila, že si takmer necíti nohy. Pomaly, nespúšťajúc pohľad z postavy na obraze sa prevalila nabok a trela si stŕpnuté končatiny. Krv vracajúca sa do žíl prichádzala s prudkou, nepríjemnou bolesťou, ale predchádzajúci úspech ju rýchle zatlačil do úzadia. Na pár sekúnd odvrátila pohľad a práve vtedy sa postava na obraze prebudila.
„Dokázala si to! Dokázala som to! “ nadšený výkrik prichádzajúci z obrazu ju prinútil zdvihnúť prudko hlavu. V tom okamžiku zabudla na bolesť v nohách, vstala a preskakujúc mitrilové línie , hnala sa k nemu.
„Samozrejme!“ s rozžiarenými očami hľadela na svoj oživený portrét našpúliac pery a zdvihla nos tváriac sa sebavedome. Hermiona na obraze sklonila hlavu a pobavene zdvihla jedno obočie.
„Naozaj? Nikdy si nepochybovala?“
„Ach!“ zdvihnutý nos sa vrátil späť a plecia sa rozpačito mykli. „Niekedy áno. Vieš sama najlepšie, že to ešte nikto nikdy nevyskúšal, tak pochybnosti boli úplne na mieste.“
„Viem,“ prikývlo dievča na obraze a odložilo knihu na lavičku, „ ja som bola ty a ty si až do okamžiku môjho prebudenia bola ja. Ale odteraz sme dve rôzne bytosti žijúce v rôznych rovinách existencie. Len na nás teraz záleží, aký bohatý bude náš budúci život. Dúfam, že škriatkovia ma budú rešpektovať tak, ako predtým.“
„Uvidíme,“ Hermiona prižmúrila oči a sústredene premýšľala. „Ako sa cítiš? Nejaká odlišnosť? Môžeš používať mágiu? Ako silná je tvoje mágia? Môžeš ňou ovplyvňovať túto rovinu, alebo ju môžeš používať len v rovine obrazu?“ sypala otázku za otázkou nedávajúc svojmu portrétu príležitosť odpovedať. Dievča na obraze zdvihlo po chvíľke úporného bombardovania otázkami udivene a trochu rozpačito obočie a potom pokrčilo plecami.
„Hermiona,“ pokúsila sa prerušiť vodopád otázok a teórií, ktorú jej predloha sypala ako z rukáva, ale jej hlas zanikol v prúde ďalších otázok. „Hermiona!“ vykríkla, keď videla, ako sa jej náprotivok nadychuje využívajúc milisekundu ticha.
„Čo!“ Hermiona sa mykla, zamračila sa a s hlasným klepnutím zubov zatvorila na chvíľku ústa.
„Prestaň, prosím a chvíľku premýšľaj,“ požiadalo ju dievča z obrazu a prosebne našpúlilo pery. „Hovoríš príliš veľa, príliš rýchle a nedáš nikomu šancu povedať ani slovo. Už zase,“ obvinila ju, ale okamžite mávala rukou, zmierniť tvrdý dopad jej slov. „Si tu už príliš dlho sama. Hovoriť len so škriatkami nezvyšuje tvoje sociálne zručnosti a tak na nich budeme musieť popracovať, lebo aj z tvojich detí sa časom stanú takí istí samotári závislí na knihách, ako si ty. A ja samozrejme,“ rozhodila rukami a zasmiala sa. „Teraz postupne zodpoviem všetky tvoje otázky a spolu overíme všetky naše teórie. A potom, potom chcem vidieť Síriusa. Už sa teším na to, ako sa bude tváriť,“ doložila, mykla šelmovsky obočím a zlomyseľne sa uškrnula.
Plamene vo vstupnom kozube zahučali a Harry pokojne prekročil nízku kovovú mriežku. Konečne, po rokoch trápnych pádov sa mu podarilo zvládnuť cestovanie hop-šup sieťou, aj keď mu bolo jasné, že to nikdy nebude mať rád. Ale kozuby v Black Manor sa odlišovali. Otriasol si z pliec zvyšky popola a prekvapene sa obzeral po prázdnej izbe. Začudovane zažmurkal a krčiac plecami, vykročil k dverám.
„Harry!“ udýchaný výkrik ho zastavil v polovičke cesty. Zdvihol hlavu a pozrel na obraz visiaci na stene vedľa dverí, na ktorom sa rýchle zväčšoval bežiaci James.
„Ahoj, otec,“ zamával usmievajúc sa, keď sa James predklonil a ťažko fučiac, masíroval si pravý bok. „Kde je Hermiona? Myslel som, že ma bude čakať.“
„Pri..de...deťoch,“ vyrážal James medzi prerývanými nádychmi a znechutene krútil hlavou obzerajúc sa dozadu. „Sírius dostal koliku, takže sa odtiaľ nemôže teraz pohnúť. Odkazuje ti, aby si prišiel za ňou. Cestu vraj poznáš,“ James teraz stál , striedavo potriasal nohami a zhlboka nahlas dychčal. „Fuj! Vyšiel som z cviku,“ zavrčal si popod nos a znovu sa naštvane otočil, akoby čakal, že sa tam niekto každú chvíľku objaví.
„Sírius?“ Harry sa zamračil skloniac hlavu k plecu. „Ako môže postava na obraze dostať koliku? A prečo to rieši Hermiona? A vôbec, prečo sa stále otáčaš? Čakáš niekoho?“
„Nie ten Sírius,“ James potriasol hlavou a pri predstave, ako Hermiona starostlivo trie Síriusove brucho vyštekol smiechom a znovu sa skrútil. „Malý Sírius!“ zvolal, ale asociácia, ktorá mu teraz preletela hlavou spôsobila, že sa zvalil na zem a doslova zavíjal. Harry na neho zamračene chvíľku civel , potom pokrútil hlavou a znovu sa otočil k dverám.
„Harry, prečo sa tvoj otec váľa po zemi a vyje ako svorka vlkolakov?“ Harry sa prudko zvrtol a videl Remusa , ako stojí nad Jamesom a so záujmom si ho prezerá.
„Ja...hííííík...ja som...hiiik...híííík!“ James sa pomaly vztýčil na kolená , obidvomi rukami si zvieral hrudník a mohutne štikútal. Napriek tomu sa snažil čosi povedať, ale cez kŕčovité sťahy bránice mu nebolo takmer nič rozumieť.
„Ahoj, Remus,“ Harry sa posunul späť k obrazu, „povedal mi, že malý Sírius má koliku a Hermiona ho ošetruje. Vzápätí na to sa zrútil v hysterickom záchvate. Je stav malého Síriusa taký vážny?“ spýtal sa znepokojene a James sa znovu zrútil v ďalšom záchvate smiechu. Remus sa nad neho znepokojene sklonil, potom pokrútil hlavou a vytiahol prútik.
„Aquamenti!“ švihol ním v krátkej vlne a prúd studenej vody zrazil Jamesa znovu na z nôh. Remus nemilosrdne držal Jamesa pod prúdom vody až kým sa neprestal šklbať a zmĺkol. Až potom sklonil prútik fúknuc symbolicky na jeho koniec , zastrčil si ho do puzdra a obrátil sa k Harrymu. „Hermiona ťa čaká v detskej izbe,“ oznámil sucho a myknutím brady k dverám ho vyzval, aby sa poponáhľal. Harry pokrčil plecami, ešte raz starostlivo pozrel na otca schúleného na zemi a zmizol za dverami.
Cesta kozubmi nebola dlhá a ani nepríjemná a tak už o niekoľko sekúnd otváral dvere na detskej izbe. Izba, v ktorej neustále vo vánku jemne šumelo lístie stromov a vysokých stebiel tráv namaľovaných na stenách , teraz znela tichom. Vánok utíchol, dokonca aj zvieratká a postavičky obývajúce steny detskej izby zmĺkli a uprene hľadeli k jednej z piatich postieľok, ktoré stáli roztrúsené po veľkej miestnosti. Harry vkročil na vysoký zelený koberec a vyhýbajúc sa hračkám, ponáhľal sa k postave sklonenej nad postieľkou.
„Hermiona?“ volal šeptom, keď sa priblížil dostatočne blízko a tiež sa ustarostene sklonil k dieťaťu, ktoré sa nepokojne krútilo na mäkkom matraci. Veľké sivé oči chlapčeka boli zaplavené slzami, jeho dýchanie prerušovali prerývané vzlyky. Čuprina čiernych zvlnených vláskov bola premočená potom a lepila na rovné, vysoké čielko dieťaťa.
„Šššššštt! Už je dobre, už to nebolí,“ šepkala tichučko Hermiona a hladila palcom okrúhle malé líce . Chlapček zafikal , privrel oči a nespokojne sa pokrútil. Po Hermioninej tvári preletel pobavený úsmev. Harry spýtavo zdvihol obočie a pozrel na ňu.
„Čo je s ním?“
„Chúďa, mal zastavené vetry,“ ďalší úsmev a prsty bežiace po brušku dieťaťa zosilnili trochu tlak a bežali v kruhoch, aby uvoľnili pnutie, ktoré bolestivo napínalo jeho vnútornosti. „Ale už je dobre, mal si počuť tie rany, keď elixír začal účinkovať. Delostrelectvo šuvix,“ dodala ticho sa chechtajúc. Oči dieťaťa sa pomaly začali zatvárať. Ešte niekoľko kruhov a tiché odfukovanie im oznámilo, že Sírius Arcturus Black mladší spí ako dudok. Pomaly sa odtiahla, prikryla ho huňatou belasou dekou a narovnala sa. „Konečne spí,“ zavzdychala, trúc si kríže a obrátila sa k Harrymu, ktorý prechádzal od jednej postieľky k druhej a nakláňajúc sa chvíľku nad nimi, vítal sa s deťmi. Najdlhšie stál nad tou s ružovou dekou a jeho oči boli povážlivo vlhké.
„Rastú tak rýchlo,“ povedal nespúšťajúc oči z okrúhlej Cassiinej tváričky a povzdychol si. „Nie som s nimi tak často, ako by som chcel. Vždy, keď ich vidím, sú o kus väčší a takmer ich nepoznávam.“
„Áno, rastú veľmi rýchle,“ prikývla s úsmevom, vzala ho za ruku a viedla von z izby , „a to je dôvod, prečo som ťa volala. Musíme pripraviť obrady. Deti potrebujú krstných rodičov. Keby sa mi niečo stalo, zostali by tu sami, len so škriatkami a obrazmi. Nie najveselšia myšlienka.“
„Koho si vybrala ako krstných otcov?“
„Presne,“ prikývla a smutne sa uškrnula, „naozaj nemám žiadne priateľky, len priateľov, alebo dobrých známych. Tak nebolo veľa z čoho vyberať a ak má žena päť detí súčasne, má problém. Síriusovi priatelia sú už tiež dávno mŕtvi a ja nepoznám veľa ľudí v čarodejníckom svete. Tak ako aj ty, aj ja som bola obmedzená len na úzky okruh ľudí. Preto musím vyberať z nich. Ty už máš krstného syna a tak ťa poprosím, aby si bol krstným otcom pre Cassiu,“ pozrela na neho spýtavo a keď sa stretla s prenikavým pohľadom jeho smaragdových očí, zružovela a odvrátila pohľad. „Súhlasíš?“
„Rád,“ Harry pozrel k detskej izbe a vzrušene si prehrabol vlasy, „rád by som bol krstným otcom všetkým, ale to by ti s tvojou situáciou veľmi nepomohlo. Moje budúce povolanie je nebezpečné a tak bude lepšie, ak budú mať v zálohe viac dospelých ľudí, ktorí sa o nich budú môcť postarať. Kto ďalší?“
„Viktor bude krstným otcom Síriusovi, Bill Regulusovi, Charlie Cygnusovi a George Alphardovi. Viktor tiež naliehal, že bude všetkým, ale aj jeho povolanie je nebezpečné a stať sa môže všeličo. Hlavne ak sa niekto živí lietaním na tenkom kuse dreva vysoko nad zemou,“ zavrčala nespokojne a potriasla hlavou.“
„Ach, nie žeby ostatní mali nejaké bezpečné povolanie. Bill je kliatbodrvič, Charlie pracuje s drakmi a George vymyšľa kliatby.“
„No áno, to je daň za to, že sme sa celú našu mladosť snažili zabiť šialenca s vymysleným menom, ktorého sa všetci tak báli, že neboli a ešte ani nie sú schopní to meno vysloviť,“ zavrčala nahnevane. „Ale teraz poď, chcela som ti ešte niečo ukázať,“ povedala, vzala ho za ruku a viedla za sebou po chodbe popri vysokých , vyrezávaných dverách. Odrazu sa zastavila, uškrnula sa na neho a otvorila tie najbližšie. Za dverami bola izba plná hračiek poukladaných v nízkych skrinkách a farebných boxoch. Steny boli pomaľované tak, ako v detskej izbe a na čelnej stene bol velikánsky obraz . Bol zavesený veľmi nízko nad dlážkou a bol akoby pokračovaním izby. Jediným rozdielom od steny bol ozdobný rám , ktorý ohraničoval plátno.
„To je pekné,“ Harry sa obzeral okolo seba a oči mu svietili potlačovanou túžbou.
„Že? To je herňa. Dokončili sme ju včera, ale nebudeme ju potrebovať ešte pár mesiacov. Obraz sme tu zavesili preto, aby sa Sírius mohol s deťmi hrať, alebo na ne aspoň dávať pozor. Teda, ak bude mať čas,“ doložila so zvláštnym úsmevom na perách. Harry sa na ňu pozrel a mierne sa zamračil.
„Čo tým myslíš? Je obraz, prečo by nemal mať čas pre vlastné deti? Som presvedčený, že sa odtiaľto ani nepohne od okamžiku, keď sem deti prídu.“
„No, uvidíme,“ pokrčila plecami a poklopkala po ráme obrazu. „Sírius! Sírius, môžeš sem prísť? Portál vpravo od detskej izby,“ volala a nedočkavo hľadela na obraz. Neuplynulo ani desať sekúnd a kríky vedľa zlatého rámu sa rozhrnuli. Sírius vystúpil spomedzi nich a okamžite sa zvedavo rozhliadal po miestnosti pred sebou.
„Nádhera!“ zvolal vpíjajúc sa pohľadom do hračiek naukladaných na otvorených policiach. Potom jeho pohľad zablúdil k rámu a jeho obočie sa stiahlo do jednej linky. „Prečo rám? Mohli sme byť v stenách tak, ako v spálni.“
„Maľba na týchto stenách neumožní váš vstup,“ vysvetlila jednoducho. „Ale nemyslím si, že sa budeš nudiť,“ povedala odrazu hľadiac na obraz poza Síriusov chrbát. Harry, ktorý skúmal veľký box plný postavičiek metlobalových hráčov sa otočil a vzhliadol k obrazu. Vzápätí sa jeho oči vyduli a jeho sánka s buchnutím udrela o dlážku. Sírius sledujúc ich pohľady sa prudko otočil. Od protiľahlého rámu s nemu, oblečená vo vzdušných belasých šatách, prichádzala Hermiona. Stuhol a na okamžik vyzeral, že omdlie a verne napodobil Harryho výzor. Rýchle sa však spamätal , prudko sa zvrtol , pozrel na Hermionu stojacu pred obrazom, obidvomi rukami si prehrabol vlasy, potriasol neveriacky hlavou a znovu vzhliadol k Hermione v obraze.
„Čo? Ako? Ty si predsa ešte živá, nemôžeš byť oživeným portrétom,“ zastenal, pozrel na vybavenie herne , vytreštil oči na postavu pred ním a všetky farba z jeho tváre kamsi zmizla. „Ty si, si živá! Povedz mi, že si živá! „ zajačal odrazu s hrdlom stiahnutým hrôzou.
„Ach! Samozrejme, že je živá,“ zavrčala frustrovane dievčina na obraze a pristúpila k nemu. „Ahoj, Sírius!“
„A...ale, a...ako? Obraz ožije len vtedy, keď osoba, ktorá je na ňom namaľovaná zomrie. Inak sa to nedá!“ kričal a márne sa snažil vyliezť z obrazu von cez prednú stenu.
„Ale dá,“ odsekla Hermiona z obrazu, zdrapla Síriusa za rameno a stiahla ho späť. „Poď, ja ti to vysvetlím. Vieš, vždy som bola zvedavá, ako to teraz vyzerá v Godrikovej úžľabine,“ rozkladala a ťahala vzpierajúceho sa Síriusa za sebou k najbližšiemu rámu. Než k nemu prišli otočila sa a žmurkla na Hermionu, ktorá ich s úškrnom na tvári pozorovala. „Neboj sa, bude v poriadku,“ zavolala a zmizla za okrajom obrazu.
„Vidíš? Je naozaj čas pripraviť obrady,“ povzdychla si kráčajúc k Harrymu a nazrela do boxu, ktorý ešte stále držal v rukách. „Metlobal,“ zmŕštila tvár do grimasy znechutenia, ale potom sa zachechtala a obzrela sa okolo seba. „Niekde by tu mal byť k tomu aj koberček. Je na ňom ihrisko,“ šomrala ryjúc v hromade balíkov, ktoré škriatkovia ešte nestačili rozbaliť. „Toto bol prvý darček od Viktora. Čo iné sa dalo čakať, než metlobal. Mala by som byť šťastná, že im nekúpil metly. Takto sa budú učiť hrať s obidvomi nohami na zemi,“ vytiahla jeden z balíkov a mávnutím prútika odstránila obal. Vzápätí sa jej v rukách objavil hrubá rola . Zohla sa, položila ju na dlážku , nechala ju rozvinúť a pozrela na Harryho, ktorý tam ešte stále stál s pootvorenými ústami a s očami ako taniere. „Myslíš, že by si ma mohol naučiť, ako sa hrá metlobal?“ spýtala sa sadajúc si na dlážku vedľa koberca. Harry na ňu ešte chvíľku civel , ale potom prudko potriasol hlavou , klesol vedľa nej na kolená a stiahol ju k sebe.
„Si živá? Si naozaj živá? Nie je ti nič?“ Bľabotal a prechádzal trasúcimi sa rukami po jej tvári, vlasoch a ramenách.
„Harry, nemusíš sa báť, nič mi nie je a som celkom určite nažive. Ja som len našla spôsob, ako namaľovať živý obraz živej osoby. To je všetko,“ upokojovala ho, pritískajúc ho k sebe. Po chvíľke sa odtiahla, pretože Harryho ruky sa začali potulovať aj po takých miestach na jej tele, ktoré kontrolovať práve nemusel. Siahla do boxu, vytiahla jedného z hráčov a postavila ho na ihrisko. Tak môžeme?“ spýtala sa s úsmevom. Harry ju neochotne vypustil z náručia, pozrel na koberec a prikývol.
„Prečo nie, bude to najobľúbenejšia hra detí a ich matka musí vedieť, čo sa na ihrisku deje,“ prehodil žartom a začal vyberať z boxu ďalších hráčov.
Komentáře
Přehled komentářů
Tak to vypadá, že Hermiona by si možná mohla nakonec dobře rozumět s Harrym.. no rozhodně by mi to nevadilo.. Teda pokud se časem začně chovat víc jako chlap a dědic svého rodu, že? No, jinak Siriusova reakce byla opravdu velmi zábavná.
Jsem ráda, že ti nevadí, že jsem propagovala tvoje stránky.. osobně si myslím, že stojí velmi za pár komentářů..
Jsem nadšena, že už žádný problém není a ty budeš psát dál.. na chvíli jsem se lekla, abys náhodou nebyla bez nápadů:)
hmm
(Lily, 16. 10. 2011 10:54)