17. Už je čas
17. Už je čas
„Dával ,Fidelis´ na prsteň? Skutočne?“ Hermiona prekvapene vzhliadla k portrétu na stena a uškrnula sa. „Ani sa mu nečudujem. Ginny ide za svojimi cieľmi obvykle s tvrdou bezohľadnosťou a tak jej zubadlo a uzda nezaškodia. Možno sa z nej časom stane celkom znesiteľný človek,“ uvažovala vyťahujúc z police veľký kopec zakladačov. „Ale čudujem sa, že ju Neville zvládol oklamať do podpísania predmanželskej zmluvy. Taký zákerný ťah som od neho nečakala,“ zasmiala sa láskavo a žmurkla na Lily, ktorá sa rozvaľovala na pohodlnej pohovke, v ruke otáčala veľký pohár so zmrzlinou a špúliac ústa hľadala najlepšie miestečko, kadiaľ sa doň pustiť.
„Ach! Ten prsteň je rodinné dedičstvo a je na ňom oveľa viac kúziel, než len ,Fidelis´, zašomrala, nabrala plnú lyžičku ružovej zmrzliny a strčila si ju do úst. Blahom z chuti privrela oči a ticho zastonala. Na Hermioninej tvári rozkvitol veselý úsmev, keď pozorovala, ako sa Lily mazná so svojou porciou ľadovej pochúťky.
„Kto vie, čo je v tej zmluve,“ uvažovala polohlasne otvárajúc najbližší zakladač a preletela pohľadom čísla na vrchnom papieri porovnávajúc ich z číslami v účtovnej knihe, ktorú mala roztvorenú na stole pred sebou.
„Ja,“ zamrmlala Lily naberajúc si z neónovo oranžového kopčeka na špičku lyžičky a pokusne vystrčila jazyk a opatrne lízla.
„Čo ty?“ Hermiona zdvihla zvedavo jedno obočie a zaklonila sa , aby uľavila tlaku na vnútornosti.
„Ja viem, čo tam je,“ Lily sa uškrnula a spokojne nabrala ďalšiu lyžičku oranžovej zmrzliny, „ja som ju totiž na rozdiel od Ginny čítala a poviem ti, ja by som si dobre rozmyslela, keby odo mňa niekto chcel, aby som to podpísala.“
„Ako si sa ty k nej dostala?“ spýtala sa zvedavo masírujúc si boľavý chrbát.
„Alica bola moja veľmi dobrá priateľka a tiež ju nútili, aby to podpísala. Lenže na rozdiel od Ginny, ona mala v hlave mozog a diamanty ju neohúrili. Priniesla to ku mne a spolu sme sa tým prehrýzli. A poviem ti, je to zverstvo!“ zavrčala a zabodla lyžičku do zmrzliny s oveľa väčšou silou, než bola potrebná.
„Prečo?“ teraz už odstrčila papiere bokom a plne sa sústredila na rozhovor.
„Pretože dáva manželovi nad manželkou takmer neobmedzenú moc. Jediné čo manželka nemusí, je milovať svojho manžela , ale okrem toho musí takmer všetko čo si on praje. Takže, keď to vezmeš okolo, on si predsa môže priať, aby ho milovala, nie?“
„Čo je tam konkrétne také poburujúce, že ťa to tak rozhodilo? Je to len predmanželská zmluva, jej platnosť končí sobášom.“
„Práve že nie, je to tam dobre ukryté, ale toto je v podstate nie predmanželská ,ale manželská zmluva a jej platnosť nie je časovo obmedzená. Nikde sa tam totiž nehovorí, kedy jej platnosť končí, ale to si človek uvedomí, až keď má nad tým čas poriadne pouvažovať a aj tak si to nemusí všimnúť. Celkovým zhrnutím je hlavná myšlienka, že manželka si musí svojho manžela ctiť, vážiť a musí ho na slovo poslúchať. Zvyšok v podstate pokrýva takmer všetky možné a nemožné situácie, ktoré by sa mohli v ich manželskom živote vyskytnúť a presne popisujú, ako sa musí manželka zachovať.“
„A ak nie?“
„Tresty sú veľmi kreatívne a sú pripojené priamo k zmluve, takže manžel nemusí vôbec nič, trest príde automaticky vždy, keď manželka urobí niečo, čo sa nezhoduje s kódexom zmluvy. Napríklad ak odmietne spať so svojim mužom bude trpieť bolestivými kŕčmi na úrovni ,Crucio´ po dobu päť minút. Som presvedčená, že si to druhý krát nebude chcieť vyskúšať.“
„Je bolesť štandardným trestom? Čo ak je žena tehotná? Nie je tam hrozba, žeby mohla potratiť?“
„Ani nie, mágia rozpoznáva tehotenstvo a trest je presunutý na iné časti tela, ruky, nohy, hlava. Zasmiala som sa napríklad nad trestom za hádanie sa s manželom,“ odmlčala sa a so zaujatím rýpala zmrzlinu.
„No...,“ pobádala ju Hermiona zvedavo, „čo je to?“
„Strata hlasu samozrejme,“ odvrkla Lily a jej jasné zelené oči iskrili smiechom. „Ale takých humánnych riešení je tam pomerne málo. Je to zmluva prebraná zo začiatku existencie rodu a to neboli zábavné časy. Skôr kruté, povedala by som,“ dokončila zamyslene. „Takže Alica zmluvu odmietla podpísať a povedala Frankovi, nech sa ide bodnúť a ak si ju nechce vziať podľa jej podmienok, ona si ho nechce vziať tiež. Frank a jeho matka sa chvíľku fúkali a nadúvali, ale po mesiaci priliezol s kyticou a prosil o odpustenie .Potom si ho samozrejme vzala s radosťou. Žiaľ, ich manželstvo trvalo len o pár mesiacov dlhšie, než to naše. Naozaj neviem, či sa mám radovať, že žijú, alebo mám nad tým plakať. Možno, keby boli mŕtvi, mohli by tu byť teraz s nami,“ povedala s povzdychom. Nabrala plnú lyžičku čokoládovej zmrzliny, strčila si ju do úst a s prižmúrenými očami ju vychutnávala. „Toto je tak dobré,“ zastonala a žmurkla na Hermionu, ktorá ju so zaujatím pozorovala. „Najlepšie na tom je, že jej môžem zjesť tony a nemusím sa báť, že priberiem,“ pochvaľovala si Lily. „Za toto by si si zaslúžila ďalší Merlinov rád prvej triedy,“ vyhlásila rozhodne práve v okamžiku, keď sa uprostred miestnosti objavila nevysoká postava Zary. Hermiona na ňu vytreštila oči a zmetene pozrela na kalendár.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa skláňajúc hlavu pri obradnom pozdrave. „Nečakala som vás, pravidelná kontrola bude až o päť dní.“ Podoprela si obidvomi rukami chrbát a s námahou vstala z kresla. Aj keď priestorové a hmotnostné kúzla pracovali, bolo to už hodná chvíľa, kedy boli použité a začali sa zodierať. Bolesť v jej chrbte bola stále výraznejšia a váha detí citeľnejšia. Ale do ich narodenia boli ešte takmer dva mesiace a tak sa s povzdychom otočila k liečiteľke a spýtavo sa na ňu pozrela. Okrúhla tvár liečiteľky pukla do širokého, veľmi zubatého úsmevu. Hermiona sa celkom inštinktívne trochu stiahla , zamračená Lily postavila pohár na stôl , vstala a pristúpila bližšie k hrane obrazu.
„Je niečo zlé z deťmi?“ spýtala sa na tvári sa jej začala prejavovať panika.
„Nie,“ úsmev sa ešte rozšíril a Hermionine oči tiež. Teraz to už vyzeralo doslova nebezpečne. Bolo to ako kúpať sa dvojmetrovom bazéne so žralokom. „Musíme skontrolovať stupeň vývoja detí. Už pri poslednej kontrole boli takmer úplne vyvinuté a preto som prišla skôr.“
„Ale...,Hermiona sa zmetene stiahla, „to predsa nie je možné, majú ešte len sedem mesiacov.“
„To je samozrejme pravda, ale pretože je to početné tehotenstvo , museli sme použiť viac kúziel než je obvyklé. Iste ste si už všimli, že niektoré čary sa začínajú zodierať. Počas tehotenstva ich nie je možné obnoviť a preto sme vaše elixíry upravili tak, aby urýchlili vývoj detí. Takže teraz je celkom dobre možné, že sú už pripravené na narodenie,“ doložila s ďalším zubatým úsmevom a Hermiona sa celkom vážne vydesila.
„Ale ja nie som pripravená...,“ habkala klipkajúc viečkami a zmetene sa okolo seba obzerala. „Mala som veľa práce a nestihla som...,“ úpenlivý pohľad, ktorý vrhla na Lily by zalarmoval nielen obraz. Zatiaľ Zara nestrácala čas, vzala ju za rameno a nevšímajúc si jej chabé protesty, viedla ju k pohovke.
„Pohodlne sa uložte a uvoľnite sa,“ prikázala tlačiac ju do pohovky a jemne ju donútila, aby si ľahla. „Zostaňte ležať a nehýbte sa!“ prikázala autoritatívne a dlhými prstami ľahučko prechádzala ponad jej brucho. Potom tesne nad ním luskla dlhými prstami a pozorne sledovala jasnú bielu žiaru , ktorá začala stúpať po samostatných vrstvách hore. Hermiona hľadela, ako sa vrstvy nad jej bruchom postupne oddeľujú a začínajú vytvárať päť veľkých , pulzujúcich oválov. V každom z nich sa pomaly prevaľovalo bábätko. Na tento obraz bola už Hermiona za posledné mesiace celkom privyknutá, ale napriek tomu ju tento obrázok vždy rozcitlivel.
„Sú nádherné,“ zašepkala Lily cez prsty, ktoré si v úžase pritískala na ústa a túžobne zízala na deti otáčajúce sa nepokojne vo svojich obaloch.
„A sú plne vyvinuté a schopné života,“ dodala spokojne Zara, keď skončila svoje vyšetrovanie. „Myslím, že dnes je práve tak vhodný deň, ako ktorýkoľvek iný,“ zašomrala vraštiac obočie. Potom sa pozrela na Hermionu, skúmavo ju preskenovala ostrým pohľadom a vzápätí súhlasne prikývla. „Pripravte sa, vrátim sa o pol hodiny,“ oznámila jej stručne a dotknúc sa prenášadla zmizla skôr, než sa Hermiona spamätala natoľko, aby mohla protestovať.
„Ale...ale , ako sa mám pripraviť? Prečo mi nič nepovie a automaticky odo mňa očakáva , že o tom viem všetko? Ani ja neviem všetko!“ poobzerala sa s panikou v očiach okolo seba, ale bola v izbe sama a dokonca aj obraz na stene bol teraz prázdny. Zhlboka sa niekoľko krát nadýchla a potom konečne jej na tvári rozkvitol malý úsmev. Nie je sama!
„Kitty!“ zavolala a vzápätí sa vedľa nej objavila matróna domácich škriatkov a so znepokojením vo veľkých svetlo modrých očiach si ju prezerala.
„Pani Hermiona? Čo sa deje? Prečo tu bola liečiteľka Zara? Jej čas ešte neprišiel,“ sypala otázky rýchlosťou guľometu a Hermiona len prekvapene žmurkala.
„Stop!“ skočila jej do reči a prerušila ju trochu bezohľadne v polovičke vety v strachu, že sa do návratu Zary ani nedostane k slovu. „Zara povedala, že deti sú pripravené na narodenie a ona sa vráti o chvíľku. Ale...,“ rozhodila rukami a poobzerala sa, „vraj sa mám pripraviť a ja ani neviem ako,“ dokončila takmer v slzách.
„Teraz!?“ zajačala Kitty a zalomila rukami. „Je skoro, príliš skoro!“ vykríkla, prudko objala Hermionu okolo pása a premiestnila ju do stredu centrálnej veže zámku.
Centrálna veža bola srdcom zámku a izby v nej mali doslova obradný charakter. Pod ňou sa nachádzal najdôležitejší ochranný prvok zámku- runový kameň, ktorý bol pokropený krvou všetkých dedičov rodiny. Ak mala Zary pravdu a deti sa narodili dnes, bol to zároveň deň, keď budú znovu obnovené všetky ochranné kúzla. Aj keď to neurobí dedič osobne, jeho krv bude preliata na kameni a všetci budú znovu na dlhý čas bezpeční. Ochrana vydrží až do dňa, keď dedič bude plnoletý a vykoná dedičný obrad. Každé ďalšie poschodie malo len jednu izbu do ktorej viedlo päť dverí .
V izbe na prvom poschodí boli všetky odznaky cti, ktoré rodina získala počas stáročí , pôvodný rodinný erb a vo vitrínach rozmiestnených okolo stien boli vystavené prútiky všetkých členov rodiny . Prútik, ktorý pribudol posledný, patril kedysi Nymfadore Lupinovej a vo vitrínach bolo ešte veľa miesta. Čo sa teda toho týka, rod mohol pokračovať priam do nekonečna.
Izba na druhom poschodí obsahovala len stolík a pri ňom jediné kreslo. Na stolíku, chránená silnými ochranami bola rodinná kniha kúziel, ktorá sa sama aktualizovala. Vždy, keď niektorý z členov rodiny vymyslel, alebo inovoval nejaké kúzlo alebo kliatbu, objavila sa súčasne aj v knihe , kde si ich mohli prečítať len členovia rodiny. Nikto iný ich nevidel.
Izba na treťom poschodí mala uprostred stupienok, na ktorom stála jednoduchá posteľ zakrytý červenou plachtou . Popri stenách boli stoly tiež poprikrývané plachtami. Vedľa postele bola biela kolíska a práve vedľa nej sa teraz Hermiona objavila. Sotva sa jej nohy dotkli dlážky, Kitty ju pustila, odstúpila o krôčik, rozhliadla sa okolo seba a luskla prstami. Plachty zo stolov zmizli a odkryli pohľad na množstvo nástrojov používaných v minulosti pri pôrodoch. Hermione stačil jediný pohľad na to, aby urobila čelom vzad a tak rýchle ako vládala, hrabala sa z izby von.
„Nie, nie, nie! V žiadnom prípade,“ krútila hlavou otvárajúc dvere. „Myslím, že radšej pôjdem k Sv. Mungovi.“
„Pani nemôže!“ vykríkla Kitty zúfalo. „Dedič musí byť narodený tu. Tu je mágia najsilnejšia a zaručuje, že z neho vyrastie silný čarodejník. Okrem toho len tu môžu deti prijať svoje magické rodinné dedičstvo!“ volala a ťahala ju späť. „Liečiteľka Zara tu bude o chvíľku , Flippi na ňu čaká v pracovni a prinesie ju priamo sem.“
„To je mi jedno, ja nedovolím, aby ktokoľvek používal na mne a mojich deťoch tieto nástroje,“ mávla rukou k stolom a otriasla sa. „Väčšina z nich patrí do múzea a vyzerajú, akoby ich zobrali zo stredovekej mučiarne!“ protestovala nahlas a hľadala únikovú cestu z veže. Hlasný pľuzgier zjavenia, ktorý sa ozval za jej chrbtom, ju vydesil. Prudko sa otočila a zastonala. Uprostred izby stála Flippi zvierajúca ruku Grety Zary, ktorá za sebou viedla tri ďalšie golblinky. Boli oveľa mladšie než ona, ale všetky sa tvárili slávnostne a len čo dopadli na drevenú dlážku, začali z vreciek vyberať stohy striebristej látky a zmenšené boxy. Zara preletela pohľadom vybavenie izby, uškrnula sa a pokrčila plecami.
„Vyhovujúce,“ zavrčala, ale nad nástrojmi vystavenými na stoloch len pohrdlivo zmrštila nos. „Tieto tu nebudeme potrebovať,“ mávla rukou a všetky ich šmahom odstránila. Hermiona si nahlas úľavou oddýchla, ale súčasne vytriešťala oči na boxy stojace všade po podlahe. Jedna z jej pomocníčok prehodila cez posteľ kus striebristej látky a začala otvárať boxy. Z každého opatrne vytiahla pozdĺžnu misu podobnú korýtku, ktorá bola z vonkajšej strany celá pokrytá ochrannými runami a vystlaná rovnakou striebristou látkou, ktorá teraz pokrývala posteľ. Hermionine oči zvedavo zasvietili. Opatrne sa priblížila k misám, ktoré ležali na uvoľnených stoloch a čakali na...
„Ach!“ Otočila sa k Zare, oči široké ako taniera a ukázala prstom sa päť korýtok , ktoré vyzerali, že sú vytesané z kameňa. „Čo je to? Vy skutočne chcete položiť novo narodené deti do tohto...tohto...,“ zarazila sa hľadajúc čo najpresnejší výraz, ale Zary ju predbehla.
„Inkubátora! Tak to nazývajú muklovia a my tomu hovoríme , ghortus´. Plní podobný účel ako muklovské inkubátory. Podporuje životné funkcie dieťaťa a posilňuje jeho magické jadro. Používame ich pri každom narodení.“
„Ale...povedali ste, že deti sú plne vyvinuté,“ zahabkala zmetene, „ prečo teda inkubátor?“
„Deti boli sedem mesiacov pod vplyvom silných kúziel. Potrebujú sa adaptovať na prostredie s nižším obsahom mágie a to chvíľku potrvá. Ghortus budú indukovať silné magické pole a postupne ho znižovať tak, ako sa budú detské magické jadrá vyvíjať a adaptovať. Odobrať im magické prostredie odrazu by mohlo spôsobiť šok a zrútenie ich jadier,“ vysvetľovala Zara a nenápadne viedla Hermionu k lôžku. Tá to však spozorovala a zaspätkovala.
„Ale, ja ...ja nemám žiadne bolesti, ja sa necítim na pôrod práve teraz,“ namietala a pokúšala sa vyhnúť sa mocným rukám omnoho menšej goblinky.
„To preto, lebo toto nebude normálny pôrod, ale ...ako to vysvetliť, aby ste ma pochopili,“ na sekundu sa odmlčala a potom sa zaškľabila a zhnusene ohrnula nos. „Asi bude najlepšie použiť muklovskú terminológiu. Možno o tom budete niečo vedieť a trochu vám to objasní, čo sa bude v najbližších minútach s vami diať. Viete, čo je to ,cisársky rez´?“ spýtala sa a luskla prstami. Hermiona sprvoti mechanicky prikývla, potom sa jej oči doširoka roztvorili keď pocítila, že jej telo ovieva studený vzduch a takmer nič mu nebráni, aby sa dostal priamo k jej koži.
„Ááájg!“ zajačala a pokúšala sa rukami zakryť aspoň najpodstatnejšie časti tela, keď si uvedomila, že má oblečenú spodnú bielizeň a najmladšia zo Zariných pomocníčok drží pred ňou niečo ako kúpací plášť z jemnej bielej tkaniny. Okamžite ho zdrapla mumlajúc nezreteľne poďakovanie a prehodila si ho cez plecia strkajúc ruky do rukávov tak rýchle, ako len vládala. Zara si jej nepohodlie vôbec nevšímala, ale bez akejkoľvek prestávky pokračovala v prednáške.
„Niečo podobné urobíme aj my teraz. Otvoríme vaše brucho a postupne vyberieme z neho deti a okamžite ich umiestnime do ghortusu. Tento postup je nutný hlavne kvôli tomu, že musíme tesne pred otvorením posledného tkaniva zrušiť hmotnostné a priestorové kúzla, ktoré hoci zdierajúce sa, sú ešte stále mocné a ich samovoľné uvoľnenie by vás mohlo roztrhať na kusy.“
„Úplne bezpečné,“ zastenala Hermiona spomínajúc na Síriusove ubezpečovanie. „Keď ja dostanem moje ruky na toho chlapa...,“ zašomrala prekladajúc si plášť okolo brucha, keď sa ozvalo zakašľanie.
„Ehmmm!“ Mykla sa a zdvíhajúc hlavu pátrala pohľadom odkiaľ ten zvuk prichádza, pretože to bol celkom jednoznačne mužský hlas a muži tu teraz nemali čo robiť. Preletela pohľadom izbu , ale až ďalšie odkašľanie nasmerovalo jej pohľad k stene. Veľký obraz znázorňujúci honosne zariadenú izbu , ktorý si sotva všimla, keď ju sem Kitty priniesla už nebol prázdny. Teraz v kreslách presne oproti lôžku sedeli traja ľudia. Dvoch z nich poznala len z obrazov v galérii, ako zakladateľov rodu a vedľa nich sedel Sírius a napäto sa na ňu pozeral.
„Áááhh!“ zajačala znovu a tvár jej zaliala červeň. „Čo tu robíte a ako dlho ste tu?!“ zvreskla hľadajúc prútik, aby ich spolu s obrazom odstránila z miestnosti .
„Lady Black,“ oslovil ju mohutný muž sediaci pohodlne v strede pohovky nevšímajúc si jej rozrušenie, „je našou povinnosťou sledovať a dosvedčiť narodenie každého dediča rodu. Preto som tu ja a moja manželka,“ sklonil hlavu k drobnejšej žene sediacej vedľa neho, ktorá sa na ňu láskavo usmiala . „Tvoj manžel je tu samozrejme z rovnakých dôvodov. Každý Black musí sledovať narodenie svojich potomkov a hneď, ako sa prvý krát nadýchnu vzduchu, prijať ich formálne do rodiny a tvrdiť ich ako svoje deti a svojich dedičov,“ vysvetlil stroho, ale nie neláskavo . Skôr, než stihla čokoľvek odpovedať , niečo sa dotklo jej ruky. Otočila sa myknúc rukou nabok. Vedľa nej stála najstaršia pomocníčka Zary, v ruke držala zlatý kalich naplnený až po okraj rubínovo červeným elixírom a chrániac ho pred jej prudkým pohybom, dvíhala ho hore.
„To je čas,“ zaškrípala hlbším, trochu zaneseným hlasom. „Musíte vypiť tento elixír a uložiť sa na lôžko,“ prikázala nekompromisne a strkala jej kalich až takmer k tvári. Hermiona chvíľku váhala, ale keď videla , že všetci na ňu civia s očakávaním, prijala s povzdychom kalich a v duchu preklínajúc seba pre svoju hlúposť a dôverčivosť a Síriusa pre jeho manipulácie, vypila elixír na jeden dúšok. Tekutina bola hustá, vláčna a nechutila zle, ale keď sa dotkla sliznice žalúdka, vybuchla v ňom akoby práve vypila tekutú lávu. Ohnivá guľa sa rýchle drala cez jej telo a keby ju goblinka neodviedla k lôžku a nedonútila ľahnúť, bola by sa zrútila priamo na tom mieste, kde predtým stála. Len okrajovo vnímala, ako sa liečiteľky zhromaždili okolo nej, cítila závan studeného vzduchu na napätej koži vypuklého brucha a potom ju zahalila tma.
Komentáře
Přehled komentářů
to je teda dráma.. chudinka malá.. a taky myslím, že bych nejradši Siriusa trochu přidusila.. takové nebezpečné věci.. a sepsat podobnou smlouvu i pro ní a Harryho.. teda fakt..
páni
(Trili, 6. 9. 2011 13:12)Kdybych to měla zažít, tak je Sirius vykastrován i na obraze :-D
páni
(Lily, 7. 9. 2011 11:19)