9. Hľadanie
9. Hľadanie
Na primiestnenie si vybral dobré miesto, na brehu rieky, asi päťdesiat metrov od tábora, ktorý si postavili pred niekoľkými dňami, aby si oddýchli od únavného veslovania proti prúdu rieky Tapauá. Rieka sa tu krútila ako had a vytvárala početné meandre , ktoré robili plavbu neprehľadnou. V zákrutách boli brehy močaristé a zradné, ale prales bol nádherný , plný vôní a tajomstiev.
Patrick si pozorne prezeral breh a hľadal známky prítomnosti ľudí. Všade bolo ticho, len voda udierala na veľké kamene v koryte rieky a občas sa ozvalo zaškriekanie papagája, vysoko v korunách stromov. Teraz nechcel spomínať, teraz na to naozaj nebol čas. Musel nájsť Kierana.
Tasil prútik , pripravený na boj zovrel syna pevnejšie a ukryl sa v previsnutých konároch pobrežnej vegetácie. Čo najrýchlejšie a čo najtichšie sa predieral k miestu, kde stál tábor, ktorý tu spolu s Diorou postavili. Práve odhrnul ďalší konár a rukou chránil Brena, keď si uvedomil , že už prešiel oveľa ďalej. Zarazil sa, zamračil sa a zostal stáť bez jediného pohybu. Len pohľadom mapoval pobrežie rieky. Áno, toto je to miesto, kde stál tábor. Poznáva ten veľký balvan, ktorý museli premiestniť, aby mohli postaviť stan, ale na brehu nie je nič. Vôbec nič! Nestoja tu ohorené zvyšky stanov a on si jasne spomínal, že skôr, ako ho do chrbta zasiahla smrteľná kliadba, videl stany horieť.
Opatrne vyšiel na piesočnatý úsek brehu a neveril vlastným očiam. Všetko zmizlo, nikde nebola ani známka toho, čo sa tu pred dvoma dňami odohralo.
„To nie je možné!“ zašepkal neveriacky. „Teraz už naozaj ničomu nerozumiem,“ hovoril si a krútil hlavou. Napriek všetkým jeho snahám ho zaplavili spomienky.
S Diorou sa zoznámil v Lime, keď pripravovali veľkú výpravu k prítokom Amazonky. Hľadali nezmapovateľné miesta, ktorých bolo v hustých pralesoch okolo rieky neúrekom. Boli však dobre ukryté, že nájsť a odkliať ich, bolo takmer nesplniteľnou úlohou.
Patrick viedol celý tým zložený zo zaklínačov a odklínačov a skôr, než zapadli do nebezpečného sveta neznámych rastlín a živočíchov, študovali spisy vo veľkej knižnici v Lime. Tu pracovala Diora. Páčila sa mu už na prvý pohľad, ale bola neprístupná a všetky jeho návrhy na stretnutia po práci a pozvania na večeru , striktne odmietala. Bola pre neho veľkou výzvou a on dokázal byť naozaj neodbytný. Ich pobyt v Lime sa už pomaly končil, výprava bola pripravená, ale výsledky jeho snaženia u Diory sa rovnali nule. Chlapi si už z neho uťahovali, ale on sa rozhodol, že to nevzdá.
Počas výpravy na ňu stále myslel a vždy, keď našiel nejaký nezvyčajný kvet, alebo rastlinu, poslal jej ju s krátkym odkazom. Takto si zaisťoval, aby na neho nemala čas zabudnúť. No a vyplatilo sa mu to. Po návrate s výpravy viedla jeho prvá csta do knižnice za Diorou. Keď ho uvidela , po prvýkrát sa na neho milo usmiala a keď ju pozval na večeru, aby jej mohol porozprávať, čo všetko zažili, konečne súhlasila. Strávili spolu prekrásny večer , potom mnoho ďalších dní a napokon aj nocí. Bol šťastný a vedel, že konečne našiel ženu, s ktorou chce stráviť zvyšok svojho života. Ale práca a povinnosti boli neúprosné. Musel ju na čas opustiť a viezť tým do lesov a roklín ďalekej Kamčatky. Písal jej vždy, keď to čo i len trochu bolo možné. Hoci sa ponáhľal a poháňal ľudí až na hranice únosnosti, výprava sa pretiahla na niekoľko mesiacov. Dioryne listy boli plné nepochopiteľných náznakov, ktoré pochopil až po návrate do Limy. Bola tehotná a on sa mal stať otcom. Neváhal ani okamžik a požiadal ju o ruku. Bol by to urobil tak či tak, ale teraz si bolo aspoň istý, že ho neodmietne.
Svadba v rodinnom sídle bola veľkolepá a narodenie oboch ich synov sa v celom okolí oslavovalo ešte niekoľko týždňov. Aj keď do ich šťastia sa primiešal smútok a úzkosť. Mladší synček Brentan bol veľmi slabunký a liečitelia mu nedávali veľkú nádej na prežitie. Možno preto Diora tak naliehala, keď musel znovu odísť do pralesa. Zásadne odmietla zostať s deťmi doma. Chcela, aby s Brenom strávil čo najviac času skôr, než ich opustí.
So životom a prácou v pralese sa vyrovnala veľmi rýchle a ani Brenov odchod, ktorý niesla veľmi ťažko , ju neodradil. To bol asi aj dôvod, prečo nikomu o jeho smrti nepovedali. Diora sa čoskoro stala rovnoprávnou členkou týmu. Striedavo pracovali v Lime a v pralese , prehľadávali ďalší úsek riečneho prítoku Amazonky. Vytýčili si pravý breh rieky Tapuá a za rok usilovného hľadania našli len jednu oblasť, ktorá stála za bližšie preskúmania. No a práve toto rozhodnutie ich všetkých stálo život.
Neočakávali žiadne problémy, napriek tomu boli ostražití. V pralese žilo veľa obyčajných, ale aj kúzelných tvorov, na ktoré si bolo treba dať pozor. Blízkosť nezmapovaeľnej oblasti im strach nenaháňala. Boli to všetko veľmi skúsení čarodejníci, ktorí už prešli nejednou nebezpečnou situáciou i bojom. Ich neveľký, ale dobre zohraná šesťčlenný tým si tu, na tomto mieste postavil na brehu rieky tábor, z ktorého vyrážali každý deň do pralesa a zakresľovali obrysy nezmapovateľného územia. Už to mali takmer hotové, keď ich v noci zákerne prepadli zakuklenci, ktorí boli poobliekaní v typických habitoch a maskách smrťožrútov.
Chlapi vybiehali zo stanov a ešte rozospatí sa vrhali do bola. Bolo ich málo a útočníkov stále pribúdalo. Boj bol krátky, ale mimoriadne zúrivý. Než padol, videl ešte, ako Dioru trafilo srtiace kúzlo , malý Kieran sa s výkrikom premenil na malého papagája a odletel.
Sírius prerušil tok Patrickových spomienok a znovu sa pozrel na breh. Bolo mu to jasné. Útočníci všetky stopy po boji a telá padlých odstránili, aby neupútali žiadnu pozornosť k tomuto miestu. Nezmapovateľná oblasť je to, čo tu bolo také dôležité a kvôli čomu museli všetci, ktorí ju objavili , zomrieť. Zmizli všetky dôkazy, dokumenty, výbava výpravy, proste všetko!
Len on a Harry sú tu teraz navyše a ktovie koľko očí ich teraz pozoruje. Akonáhle si to uvedomil, okamžite ich oboch zastrel a nečujným, vycvičeným krokom sa ukryl medzi vegetáciu. Harry sa mu v náručí vrtel a on ho upokojujúco hladkal. Prezeral si pobrežie a pred očami sa mu premietali posledné okamžiky boja. Patrickove spomienky sa miešali so Síriusovými a on sa veľmi ťažko vyrovnával so zdvojenou osobnosťou a pamäťou.
Napriek uspokojovaniu a tvrdeniu, že všetko sa to zrovná, necítil sa práve najlepšie. V prvom rade nevedel, kto vlastne teraz je. Je Patrick O´Brayen, alebo je ešte stále Sírius Black? Len čo bude mať trochu času, mal by túto zásadnú otázku vyriešiť. Hlavne preto, aby sa nepomýlil. Aj na Harryho musí odteraz myslieť výlučne len ako na Brentana a svojho mladšieho syna . Deti sú vnímavé, neskôr by sa mu mohla chvíľa nepozornosti vypomstiť. A on sám? Teraz na to nie je čas, ale potom, neskôr si to bude musieť ujasniť.
Pre všetkých bude Patrick a preto asi aj meno, ktoré sa mu vždy tak páčilo, bude musieť zabudnúť a zostať aj vo svojich myšlienkach Patrickom.
Ako tak premýšľal, prestal na chvíľu vnímať svoje okolie. Nevšimol si náhly pohyb rastlinstva na druhom brehu a zaškrípanie zrniečok piesku pod čousi topánou. Ostré písknutie malého zeleného papagája ho prebralo zo zamyslenia. Pozrel na vtáčika sediaceho tesne vedľa neho na tenkej vervičke. Videlo sa mu divné, ako sa tak na neho pozerá, skrúca hlavičku do zvláštnych uhlov a potom pozrie k rieke a zase vyškrekne. Prizrel sa rieke pozornejšie a takmer vykríkol. Voda, ktorá tiekla cez veľké kamene ležiace na brehu rieky sa sčerila, akoby ňou prešla dáka noha.
,Sírius Black, teda Patrick O´Brayen, ty blbec slepý, ty si zaklínač? Veď teba by dostalo aj dojča! Keby nebolo tohoto papagája, si mŕtvy a to už po druhýkrát!´ preletelo mu myslou rýchlosťou blesku. Nemohol čakať už ani munútu. Siahol do vrecka pre prenášadlo, ale zadržal ho pohľad na to vtáča, ktoré ho upozornilo na nebezpečensvo. Intuícia priam revala na neho, aby toho vtáka vzal a čo najrýchlejšie sa premiestnil. Bol zvyknutý načúvať svojej intuícii ( teraz nevedel, či Sírius, alebo Patrick ) a tak ju poslúchol. Bleskurýchlym pohybom pevne uchopil vtáčika, strčil si ho za košeľu a aktivoval prenášadlo. V poslednom záblesku pred premiestnením si všimol, ako sa na brehu rieky zvideteľňujú zakuklené postavy a mieria prútikmi do vegetácie. Skôr, než k nemu stihli doletieť svetelné prúdy kúziel, odmiestnil sa. Zase to bolo o chlp, alebo o pierko?
Dopadol na dlážku svojej pracovne, odostrel seba a Brena a vytiahol zo záňadria vtáča, ktoré ho škriabalo ostrými pazúrikmi do kože, ako sa snažilo čím skôr vyletieť na slobodu. Posadil Brena do kresla a papagája vypustil. Okamžite vzlietol a vyplašene poletoval po miestnosti.
„Kieran, synček, premeň sa,“ dohováral mu láskavým tónom, ale vtáča nereagovalo. Až po dlhej chvíli si sadlo na písací stôl.
„Tak sa na to pozrieme,“ zašomral zamyslene a opatrne sa k nemu priblížil. Pozoroval, ako papagáj naklonil hlavu a pomaly ťapká po doske stola. Potom sa prudko narovnal , v jedinom súvislom pohybe vytiahol prútik , vyriekol zaklínadlo: „Propero per muto!“ a do papagája narazil biely svetelný paprsok.
Násilná spätná premena je vždy veľmi bolestivým a nervy drásajúcim zážitkom. V Patrickovej pamäti bola tiež spomienka na niečo podobné a vždy, keď si na to spomenul, zaprisahal sa, že to nikdy nikomu neurobí. Ale urobil a urobil to tak, ako to jeho otec urobil jemu, svojmu synovi. Musel! Vedel, že by ho nikdy neprinútil k premene, bol príliš vydesený na to, aby ho počúval a príliš malý na to, aby ho pochopil.
Pod silným prúdom svetla sa malý papagáj krútil a prenikavo škriekal. Trvalo to len pár sekúnd, ale Síriusovi sa to zdalo byť nekonečne dlho. Potom sa na doske stola začal objavovať obrys oveľa väčšieho tela, ktoré sa postupne formovalo , kým nenadobudlo tvar malého chlapca, ktorý akoby Harrymu z oka vypadol. Bol to Kieran, starší brat a dvojča Brentana . V tej chvíli, ako sa premena skončila uchvátil syna do náručia, silno si ho pritisol k sebe a hladkajúc ho po chrbte a ramenách ho tíšil, kolísal a chodil s ním po miestnosti, kým sa neupokojil. Potom ho posadil k Harrymu a pozorne si oboch prezrel. Kieran bol ešte stále vydesený a očká sa mu stále zalievali slzami. Brenton celý čas sedel v kresle a všetko pozoroval s trochu vypleštenými očami a ani nemukol. Síriusa odrazu napadla strašná myšlienka. ,Vari len neonemel? Teraz si spomenul, že po celý čas, od jeho premeny na Brentana , nepovedal ani jedno slovo! On by predsa nemal mať s premenou žiadne problémy! Nemusí sa vyrovnávať so zdvojenou osobnosťou a o svojom novom vzhľade nemá ani potuchy!´ Niekoľko sekúnd bol z tejto príšernej myšlienky úplne mimo a musel niekoľkokrát potriasť hlavou, aby sa spamätal.
Potom mohol oboch chlapcov porovnať. Neboli rovnako veľkí, Kieran bol väčší, ale to mohla v Harryho prípade spôsobiť nedostatočná výživa. Črty tváre mali identické, ale farba očí nebola rovnaká. Kieran mal sivé oči a Brentan modré. Bolo dobre, že si ich prezrel teraz, keď vedel, ktorý je ktorý, lebo neskôr by to nevedel povedať. Najlepšie na tom bolo, že o niekoľko sekúnd sa Kieran zahľadel na Brentana a zmenil si farbu očí. Obaja ich mali teraz modré.
„Tak chlapci, ale toto mi nerobte,“ povedal s úsmevom a pohladil ich oboch po vlasoch. „Kto je hladný a chce papať?“ spýtal sa a pozorne si ich premeriaval.
„Papať Kie!“ začal Kieran, o ktorom vedel, že hovorí ešte pomerne málo.
„Papať,“ ozval sa nakoniec aj Brentan a Sírius si z celej duše vydýchol úľavou. Bol čas dať o sebe vedieť aj zvyšku domu. Prešiel k malému gongu a udrel naň. O chvíľu sa na stole zjavil podnos , ale pri pozornejšom pohľade na misky, ktoré na ňom boli pokladené, to nebolo vhodné jedlo pre malé deti. Už to nemohol odkladať. Vedel, že čím dlhšie bude trvať, než zavolá k sebe vodcov skupín, tým viac otázok sa potom vynorí. Povzdychol si zhlboka, vyrovnal plecia a vtom ním prešla vlna veľmi nepríjemnej bolesti.
„Čo to zase je?“ zasyčal a rozopínajúc gombíky košele zamieril do kúpelne. Ešte stále si nemohol zvyknúť na to, ako vyzerá a tak do zrkadla hodil len krátky pohľad, stiahol z pliec košeľu , otočil sa k zrkadlu chrbátom a zamrkal od prekvapenia. Pod lopatkou sa mu ťahala dlhá sečná rana so zaschnutými okrajmi, ktorá pri tom neopatrnom pohybe začala zase krvácať. „Kde sa to tam vzalo?“ spýtal sa užasnutý a krútiac nechápavo hlavou, pobral sa do pracovne. Neradno malé deti nechávať dlhšie samé, nemusel by ich potom nájsť. Hlavne také deti, ako má on!
Konečne sa odhodlal a zamieril k domácemu telefónu. Sírius sa čudoval, Patrick to považoval za samozrejmosť. Bol samozrejme prispôsobený potrebám veľkého a rozľahlého sídla a vyzeral skôr ako ústredňa. Boli tam tri rady gombíkov a pri nich štítky s menami. Vytiahol prútik a poklopal po niekoľkých gombíkoch . Vedel veľmi presne, čo sa teraz na rôznych miestach sídla deje. V izbách , študovniach, klubovniach , v kuchyni a ošetrovni sa práve rozozvučali signály, že je prítomný a volá ich do svojej pracovne. Vnútorný krbový systém začne o niekoľko sekúnd vyhadzovať vedúcich skupín, ošetrovateľku a obsluhu.
O chvíľu sú tu a on sa na to musí duševne pripraviť. Teraz nie je Sírius, je Patrick! Je vodca a vedúci skupiny, ktorú povraždili, je manžel, ktorému zabili ženu a matku jeho synov. To všetko musí zvládnuť a preto to nechá na Patricka , nech si s tým všetkým nejako poradí. Keď sa situácia upokojí, bude si musieť urobiť v hlave generálne upratovanie. Je zaujímavé, že to musí stále odkladať, stále pred ním stojí množstvo naliehavejších úloh. Prešiel k deťom a vzal si ich oboch na kolená. Chlapcom sa očká zatvárali od únavy a preto sa mu stúlili pohodlne do náručia . Nedbal, že mu po chrbáte tečie teplá stružka krvi zo znovu otvorenej rany, ale pritisol si ich k sebe a čakal, kedy prídu. O necelú minútu sa ozvali na chodnbe náhlivé kroky a potom klopanie na dvere.
„Vstúpte!“ zavolal a pozrel na synov. Dvere sa otvorili a do pracovne vošli šiesti muži a dve ženy.
Komentáře
Přehled komentářů
je to super..tak ako vsetky kapitoly..konecne ma oboch chlapcov pri sebe..idem na dalsiu
Hurá
(Peťa, 30. 1. 2008 23:01)Mrňata jsou v bezpečí! Malý Kieran je ale ptáček :-D Myslím, že Sirius si ještě užije! Vlastně Patrik...je to trochu matoucí, když už bude i sám o sobě uvažovat jako o Patrikovi. No každopádně to bude ještě hodně zajímavý a moc se na to těším!!!
oprava :-)
(ada, 30. 1. 2008 22:29)teda talent no, ponahlala som sa, lebo som bola veelmi potesena :-)) ale tiez ma mrzi ze sirius nie je sirius ale vidite ze este vlastne trosinku je a aj keby uz uplne nebol, patrick moze byt v skutocnosti zaujimavejsia postava ako si myslime ..heh komplikovane :-)
dakujeeeem :-))
(ada, 30. 1. 2008 22:26)jeej ty si mi venovala kapcu :-)) ale vies, poveim ti uprimne, aj keby mal sirius najlepsieho kamarata napriklad kacera donalda a pisala by si o nich s tolkou fantaziou aku mas ty, urcite by si ten pribeh urobila zaujimavym .vravi sa tomu talnet :-D
Je mi
(soraki, 30. 1. 2008 21:58)
líto Siria, že už není sám sebou, ale zase jsem ráda, že zachránil Harryho a Kierana. Alespoň nebude Harry sám. Mám dojem, že tam v té amazonii něco bude, proč
by tam jinak byli smrtijedi, něco tam ukrývají, ale věřím, že na to Sirius/Patrick přijde. Tak snad se v příští kapče dozvíme něco víc :-D
p.s
(julili, 30. 1. 2008 18:28)
p.s di ze je to takymi velkymi pismenami....bo ja som uz slepaaaa:)) z tolkeho cumenia do obrazovky a nechce sa mi chodit stale po okuliare:))
fakt dik
jeeeeejko
(julili, 30. 1. 2008 18:26)
uff....som rada ze Kierana nasiel......a dufam ze v poho zvladne stretko s ludmi.....drzim palce:)
len tak dalej...
bomba :)
(Cassie, 30. 1. 2008 16:52)fakt!! Ten koniec bol úžasný, veľmi sa mi páčil... taký dojemný :) Len tak ďalej už sa teším na ďalšiu kapitolu a som veeeeeeeeľmi zvedavá, ako to dopadne.. myslím stretnutie s ľuďmi... hh :) Mimochodom, ja ťa chápem, ale raz za čas by si sem mohla spolu s kapitolou aj nejakú jednorázovku... nemyslíš?? :):):) Ja viem viem... som dotieravá... :) Ale keď máš tak úžasný štýl písania... :( :)
Nadhera
(Ja Osobne, 30. 1. 2008 16:43)
super kapitola, jako vzdy:)
Je super, ze si drzis svuj standard, ktery je mimochodem opravdu vysoky:)
Normalne lituju Siriuse, ze uz neni Sirius:)
To musi byt mazec... ale nejak si s tim poradi... po tom uklidu generalnim :)
A je to tady... zase mi nezbyva nic jinyho nez cekat na dalsi pokracko :)
no skvele
(jaja, 31. 1. 2008 20:05)