7.Harry
7. Harry
Bolo skoré, sivé ráno druhého dňa , druhého mesiaca roka a všade ležali celé hory snehu. Aj dom na Privátnej ceste čislo 4 na topil v tejto bielej nádielke.Len úzke chodníčky viedli k dverám a ku garáži, odkiaľ si pán Dursley každé ráno vyviezol vyleštené auto, aby sa odviezol do práce.
Vzadu za domom sa záveje vŕšili nerušene do výšky a pokrývali väčšinu malej záhradky. Pri živom plote, ktorý sa podobal skôr hradbe , sa ukrýval veľký, čierny pes a trochu sa triasol od zimy. Bolo ešte veľmi skoro a tak nehybne ležal , uprene sa pozeral na okná domu a čakal. Čakal, až sa dvere domu otvoria a on bude môcť nebadane vbehnúť dovnútra. Prišiel si po Harryho, ale nechcel zbytočne vzbudiť pozornosť. Radšej počká a niečo dlhšie , len aby všetko prebehlo v kľude.
,Mal by si sa ponáhľať, aj môj syn čaká a je v nebezpečenstve života,´naliehal Patrick, ale Sírius bol neoblomný. Vezme Harryho a potom pôjde aj do horúcich pekiel, ale bez neho sa už nehne. Patrick chtiac, nechtiac musel súhlasiť, aj keď sa mu to vôbec nepáčilo.
Konečne sa v dome niečo pohlo. Zaplakalo dieťa a v izbe na poschodí sa rozsvietilo svetlo. Čierny pes zdvihol hlavu a s očami uprenými na dom našpicoval uši. Dieťa plakalo tenkým hláskom a volalo mamu. V Sírisovi sa zatrepotalo srdce úzkosťou. Ten hlások poznal, už ho počul, to plakal Harry. Dúfal, že niekto ho v tom dome vezme do náručia a utíši, ale dieťa plakalo ďalej a v dome sa začali ozývať hlasy. Netíšili, boli hrubé a neláskavé. Nevšímali si nárek, ako by ho nepočuli.
,Tuším si chcel, aby som ho tu nechal,´zavrčal ticho , keď vnímal aj Patrickovu úzkosť. ,Lily dobre vedela, prečo ma sem posiela,´ štekol a zamračil sa . V hrudi psa sa začalo rodiť zúrivé vrčanie. Len obtiažne krotil svoju túžbu vyskočiť, premeniť sa na kúzelníka a všetkých ich tu prekliať. Nikdy nevynikal sebaovládaním a nespravedlnosť sa ho bytostne dotýkala. Vždy mal horúcu hlavu a boju sa nikdy nevyhýbal.
Detský plač konečne zmĺkol a Sírius sa upokojil. Ešte je zavčasu, ale čoskoro sa dvere na dome otvoria a on bude mať možnosť vkĺznuť nepozorovane dnu.
,Jasné,´ozval sa mu v hlave posmešný hlas Patricka, , tam sú všetci naprosto slepí a psa , veľkého ako teľa si vôbec nevšimnú. Ako by aj mohli, veď to nie je slon,´ pokračoval sarkasticky a Sírius už toho mal dosť.
,Prestaň sa do všetkého stále miešať!´ zavrčal a pokúsil sa Patricka z mysle vytlačiť. Márna snaha, bol tam ako prilepený. ,Nemôžeš mi na chvíľu dať pokoj!“
,Teoreticky by som aj mohol,´ zauvažoval Patrick, , keby si rozmýšľal reálne, ani by som sa neozval. Ale ty sa do všetkého hrnieš, ako na veselicu. Čo keby si najskôr trochu premýšľal a až potom konal? Veď ťa nikto nenaháňa, máš čas, tak čo ti vlastne bráni si všetko poriadne premyslieť?´
,Ty vieš o nejakej lepšej možnosti?´spýtal sa Sírius rezignovane, lebo pochopil, že Patricka sa nezbaví.
,Jasné,´ pritakal a uchichtol sa, ,zase zabúdaš, koľko možností máš k dispozícii. Vyber si najvhodnejšiu z nich. Teraz si proste príliš veľký, musíš zvoliť niečo menšie a obratnejšie.´
,Na opicu sa nemením,´protestoval rázne Sírius. Patrickove premeny sa mu nepáčili, ešte stále mu z nich bolo zle od žalúdka a točila sa mu hlava. Bolo zaujímavé, že keď sa menil na psa, bolo všetko v poriadku, ako náhle použil iné zviera, bolo mu zle. ,Myslím, že tvoj spôsob premieňania mi nerobí dobre,´ pripustil, hoci sa mu to priznávalo veľmi ťažko. Ale koniec koncov, Patrik bol jeho súčasťou a sám pred sebou to tajiť nemusel.
,Aha, preto sa ti do nich tak nehce,´ pochopil konečne Patrick. , Ale, budeš si musieť zvyknúť, lebo aj môj syn má túto schopnosť a budeš ho musieť učiť.´
,Vidíš,´takmer nahlas zvolal Sírius, , to ste nedomysleli! Ako môžu byť chlapci dvojčatá, keď Harry tú schopnosť mať nebude? Bude mu to neskôr ľúto, nebude bratovi závidieť?´
,To bude záležať len na tebe, ako ich vychováš,´ pripomenul mu Patrick. ,Pozri, niekto ide von!´obrátil Síriusovu pozornosť späť k domu. Skutočne, dvere sa otvorili a na prahu sa objavila Petúnia Dursleyová v župane a s natáčkami vo vlasoch. Jej pozorný pohľad mapoval okolie, ako geologický satelit a pes sa vtisol hlbšie do snehu.
,Vidíš, keby si sa bol zmenil na menšie zviera, teraz by si mal príležitosť,´ pripomínal mu Patrick a Sírius rezignoval.
,Tak dobre, kocúr, bielo čierny, fľakatý,´ povedal a nechal Patricka, aby premenu viedol sám. ,Na tú bolesť si asi naozaj nikdy nezvykne. Kto by si robil takto zle a ešte vraj dobrovoľne. On teda nie!´
Trvalo to len pár sekúnd a v snehu stál neveľký, biely kocúrik s čiernymi fľakmi na kožúšku. Niekoľkými veľkými skokmi prekonal vzdialenosť od dverí a pritajil sa tesne pri veraji. Len čo sa dvere znovu otvoria, pokúsi sa vkĺznuť dnu. Nemusel čakať dlho. Po cestičke odhrnutej v snehu kráčal muž v poštárskej uniforme. Pred dverami sa zastavil a zazvonil. Kým čakal, až mu niekto príde otvoriť, prehŕňal sa v taške a hľadal doporučenú zásielku, ktorú priniesol. Dvere sa otvorili a stál v nich Vernon Dursley. Už bol oblečený na odchod do práce a vyrušenie pri raňajkách sa mu nepáčilo. Zazeral na poštára, ale ten si z jeho zamračeného pohľadu nič nerobil a veselo ho zdraviac mu strčil veľký list do ruky.
„Ešte jeden podpis, pane,“ hlaholil a podával Vernonovi papier s perom. Aby ho mohol podpísať, musel sa Vernon pohnúť z dverí. Oprel si papier o veraj a hľadal miesto, kde ho podpíše. Nervóznym prestupovaním tak vytvoril neveľký priestor medzi svojimi nohami a dverami. Kocúr ho okamžite využil , vkĺzol dnu, prebehol krátkou chodbou a ocitol sa v kuchyni. Hľadal miestočko, kde by sa mohol pritajiť, ale táto miestnosť vyzerala skôr ako chirurgická sála, než prípravovňa chutných jedál a tak sa pohol ďalej. Až pri schodisku do poschodia našiel kúsok priestoru, kam sa mohol vtlačiť a sám nepozorovaný pozorovať, čo sa v dome deje.
„Petúnia,“ volal Vernon už s chodby, keď konečne zavrel pred dotieravým poštárom dvere a už na chodbe otvoril list. „Prišla mi tá veľká objednávka na vŕtačky z Francúzska!“ oznamoval a mával otvoreným listom už vo dverách. Pozeral sa, ako jeho žena kráča dolu schodmi a v náručí nesie veľké , tučné plavovlasé dieťa, ktoré okolo seba stále bilo rukami i nohami. Petúnia si z toho nič nerobila, ale napchala ho do detskej sedačky a podišla k manželovi. Vzala mu z ruky list a začítala sa doň, radostne sa usmievajúc.
„Konečne, už som sa začínala báť, že ti tú objednávku niekto prebral. Ale teraz je všetko v poriadku, môžeme zaplatiť ten pobyt pri mori. Duduškovi to len prospeje,“ štebotala a pohľadila syna po vláskoch. „Aj časť hypotéky na dom a splátku na auto,“ tešila sa a na stôl položila misku s kašou. Druhú nechala ležať ešte na kuchynskom pulte.Vzala lyžicu a do protestujúcich otvorených úst Dudlyho strčila prvú dávku .
„Čo urobíme s ním?“ spýtal sa Vernom a uväzoval si druhú kravatu, lebo tá , čo mal predtým sa mu pre túto slávnostnú chvíľu zdala byť príliš obyčajná.
„Nedávno som stretla pani Figgovú a tá sa mi ponúkla, že keď budem potrebovať niektoré z detí povarovať, že mi rada pomôže,“ odpovedala pokojne a mykla hlavou. „Pusti ho von,“ kývla a položila druhú misku s lyžičkou na zem vedľa stola. Vernon sa na ňu usmial a otvoril dvere do prístenku pod schodami. Hneď za dverami stál na veľmi neistých nohách malý chlapček a hmatkal ručičkami okolo seba. Oslnený ostrým svetlom takmer nič nevidel. Husté , čierne vlásky mal rozstrapatené a veľké, zelené oči naširoko otvorené v snahe čo najskôr sa zorientovať. Na ušmudlaných lícach ešte boli vidieť jarčeky, kadiaľ tiekli prednedávnom slzy. Chlapček sa nemotorne vybatolil von a Vernon ho chytil nešetrne za ruku, aby ho privliekol k stolu.
Ešte nikdy nebol Vernon Dursley tak blízko smrti, ako práve v tomto okamžiku. Kocúr ukrytý pod schodami sa začal pretláčať von a v Síriusovi vrela chladná zúrivosť. Netúžil po ničom inom, len toho tučného , odporného chlapa rozsekať na márne kúsky. Len s námahou mu v tom Patrick zabránil zväčšením mačacieho tela tak, že ho zaklínil v úzkej štrbine.
Zatial Vernon dovliekol Harryho k stolu, Petúnia ho vzala na ruky a dosť nešetrne mu umyla tvár a ruky v kuchynskom dreze. Potom ho posadila na zem , do jednej ruky mu vložila lyžicu a do druhej misku s kašou. Viac sa o neho ani neobzrela. Dieťa sa pokúšalo naberať lyžicou kašu a dávať si ju do úst. Bolo však vidno, že je to preň príliš namáhavá činnsť. Občas sa zdalo, že nemôže trafiť lyžicou do misky.Ale napokon sa mu to vždy podarilo.
Vernon Dursley spokojne odišiel do práce a Petúnia so spevom na perách kŕmila vzpierajúceho sa Dudleayho, nevšímajúc si, že kašu pľuje a rozmazáva si ju po celom tele a všade, kam dočiahne. Po dvadsiatich minutách takejto veselej činnosti ho so spokojným úsmevom vytiahla zo sedačky a s láskou odnášala do kúpelne, aby ho poumývala. O Harryho sa nestarala, ani sa nepozrela jeho smerom. Teraz už Patrick nebránil Síriusovi, aby vyliezol spoza schodiska, skôr mu pomohol, aby mu to išlo ľahšie. Kocúr nehlučne prebehol okolo schodiska, vbehol do kuchyne a takmer spadol, keď videl ten výjav, ktorý ho tam čakal. Harry ešte stále šmátral lyžicou v miske a usilovne si strkal kašu do úst. Mal ju tiež rozmazanú takmer po celej tvári, ale šťastne sa usmieval . Dokázal to sám a nikto ho nemusel kŕmiť. Bol na seba pyšný. Vtom sa mu niečo otrelo o ruku. Bolo to mäkké a jemne to vrnelo.
„Cicá,“ zasmial sa Harry a naťahoval za kocúrom ruky. Kocúrik sa otrel o jeho bok, zašiel mu za chrbát a vtom ho do náručia zodvihli dve silné, mužské ruky. Sivé oči sa zahľadeli do zelených a strapatý , zarastený chlap si priložil ruku na ústa.
„Tíško, Harry, pôjdeme pápá! Áno?“ spýtal sa a chlapča radostne prikývlo. Sírius sa obzrel a keď počul , ako sa v kúpelni Petúnia prihovára vreštiacemu Dudleymu, rýchlymi krokmi prešiel krátku chodbu, vyšiel zadným vchodom na dvor a s Harrym v náručí sa s prasknutím odmiestnil. Na kuchynskej dlážke zostala poloprázdna miska s kašou a pohodená lyžica.
Premiestnenie je dielom niekoľkých okamžikov a Sírius ho už podstúpil nespočetnekrát, ale vždy vedel , kam sa chce dostať. Teraz nemal ani potuchy, kde vlastne sú. Pevne zvieral Harryho v náručí a obzeral sa okolo seba.
„Kde sme to?“ spýtal sa nedôverčivo, keď všade, kam len jeho oko dohliadlo, bol hlbký les. No, hlboký by použil asi tunajší rodák, ale bol to les. Skladalo sa to zo stromov a bolo ich tam veľa a dokonca pokrývali nízke kopce, ktoré sa dvíhali do všetkých strán okolo pomerne rozsiahleho údolia .
,Stojíte pred rodinným sídlom rodu O´Brayenov, ktoré postavil môj vzdialený predok Conor O´Brayen už v 12. storočí.´ povedal náležite pyšne Patrick a Sírius pretočil oči.
„Možno spadlo,“ povedal ticho a výkrik, ktorý sa mu ozval v hlave ho donútil prikrčiť sa.
,Nič nespadlo ty ignorant! Je pod zaklínadlom! Som predsa zaklínač a ty si ,vraj´ tiež, tak čomu sa čuduješ!´ zreval Patrick a Síriusovi sa na chvíľu zahmlilo v očiach. Ak to bude takto pokračovať dlhšie, nemá šancu prežiť ďalšie dni so zdravým rozumom.
„Tak naozaj neviem, na čo ešte čakáš,“ povedal, keď sa trochu spamätal, „ja sám sa tam bez hesta nedostanem,“ upozornil Patricka a pohladil Harryho po vlasoch, aby sa nebál.
,Vezmi prútik, vytvor pohyb pre zaklínanie priestoru a spolu s opačným pohybom vyslov ,Conorelus,´ , na konci je háčik vpravo a trhnutie hore,´ odpovedal nakoniec ešte stále nahnevaný Patrick a sledoval, ako Sírius otvára jeho dom. Pohyboval prútikom a pred ním sa začalo objavovať skutočne impozantné sídlo. Nanachádzal preň iné slovo ako palác. Obrovské, monumentálné, nádherné, ale Síriusovi celý čas bežala pred očami predstava, ako tam celé dni behá s prútikom v ruke a na všetky strany neustále vykrikuje Pulirexo a napriek tomu je všade po kolená prachu. No zaberalo tak dva kilometre štvorcové, bolo toho plné údolie, bolo to obohnané hradbami, na vrchol ktorých nedovidel, pretože si nechcel zlomiť väzy a brána bola postavená asi pre obrov. Cítil sa tam ako mravec. Otrasný pocit, načo komu čosi také bolo?
„Tvoj predok bol megalomann,“ povedal ticho a očakával ďalší nápor bolesti, ako sa Patrick nahnevá, ale napodiv bolo ticho. Keď sa nič neozvalo , odvážil sa pokračovať: „Máš to tam nejako označené, aby si sa nestratil? Ja neviem, šipkami, alebo nejaká mapa by bodla,“ hovoril a namieril si to k bráne. Pristúpil k nej celkom blízko, obzrel si ozdobné kovanie a ťažké, dubové fošne a pokrútil hlavou. Cítil sa nesmierne flustrovane, keď sa natiahol za klopadlom a chýbali mu najmenej tri centimetre, aby ho dočiahol.
,Nechaj,´ozval sa odrazu Patrick, , nechaj to na mňa!´
„Ako to mám nechať na teba?“ spýtal sa so štipľavou iróniou Sírius. „Vylezieš mi z hlavy a otvoríš dvere?“
,Samozrejme, že nie, ale keď sa pozrieš doprava, tak uvidíš malé dvierka, ktoré sa otvárajú heslom a vedú do tajnej chodby, ktorá ťa zavedie priamo do mojej pracovne.´
„Dúfam, že vieš čo robíš,“ vzdychol si Sírius a namieril prútikom na dvere, ktoré naozaj nemali ani kľučku a ani zámok. „Heslo je...?“ spýtal sa a čakal. Po chvíli ticha sa mu v hlave konečne ozvali dve slová : , Brentan Oran!´
Sírius to s povzdychom zopakoval a biely prúd svetla, ktorý udrel do dverí ich nehlučne otvoril. Ešte raz sa povzbudivo pousmial na Harryho, ktorý všetko okolo seba pozoroval s rozžiarenými očkami a ani nemukol, a vykročil do prítmia chodby.
V dome Dursleyových v tom čase prehľadávala Petúnia každý možný kút a hľadala zatúlaného Harryho. Jej úsile bolo márne a nakoniec sa spustila unavene do kresla v obyvačke, pevne zvierajúc Dudleyho, akoby sa bála, že aj on zmizne. Táto myšlienka, ktorá ju napadla ju napodiv upokojila. Zmizol práve tak, ako sa objavil. U takých bláznov, ako bola jej sestra a jej potrhlý manžel je to celkom normálne, takže sa už tým nemusí zaoberať. Zbavili sa zbytočnej príťaže a konečne bude mať zase svoj kľud. Uľahčene si vydýchla, žiarivo sa usmiala na Dudleyho a odišla do kuchyne variť obed.
Komentáře
Přehled komentářů
Úplně souhlasím s Cassie. Chudáček Harry! Ještě že už je pryč, teď už mu snad bude dobře. Těším se na druhýho prcka :-) a další kapitolu.
no toto
(julili, 28. 1. 2008 18:42)teda......ja by som ich oboch namieste minimalne prizabila......vazne....kto sa takto sprava k dietatu??????.....nikto....preboha....som mala nervy na krajicku ked som si to predstavila....akoze toto by som na Siriusovom mieste asi nezvladla......ale aj tak sa tesim na dalsiu kapitolku....rychlo rychlo...som zvedava na toho druheho drobca:)).....
Konečně
(soraki, 28. 1. 2008 18:07)je Harry pryč od té hnusné mrchy - fuj, jak se některé ženské dokážou chovat k dětem... Mocinky se těším na toho druhého prcka :-D => těším se na další kapitolu :-D
kriste
(Cassie, 28. 1. 2008 18:01)chudáčik malý Harry... vieš o tom, že si zlá?? Preboha, takto zaobchádzať s malým dieťaťom... som mala slzy na krajíčku, keď som to čítala, ani sa nečudujem, že Sirius Dursleya skoro zabil... aj ja by som bola najradšej zabíjala, keby niekto takto zaobchádzal s dieťaťom... a ešte s dieťaťom môjho priateľa/priateľky!! A Petunia... úplne v pohode, že sa jej stratilo decko??? To je čo za matku?? Duduško tam, Duduško sem... až sa mi to zle píše. Ale Harry... kriste... chudák chlapec... dúfam, že už s nm takto zaobchádzať nebudeš a pôjdeš hľadať Kierana... inakšie je to nádherne napísané... proste je to "krásna kapitola s hrozným obsahom".... :) :(
Diky
(Ja Osobne, 28. 1. 2008 17:43)
Dekuju moc za venovani minule kapitoly:)
Tato snad ani nema chybu, akorat me mrzi, ze jsme se Siriusem neprozivali primo jeho utek z vezeni, i kdyz asi nebyl moc narocny, kdyz se mohl promenit do jakehokoliv zvirete...
Kazdopadne super kapitola, ale to ode mne slysis (ctes) porad...
hrůza
(Peťa, 28. 1. 2008 21:25)