65. Zomrieť dvakrát
65. Zomrieť dvakrát
Výstup prvej skupiny na vrchol prebehol v pohode. Dievčatá spolu s tromi inštruktormi to zvládli za dva dni a šťastlivo sa vrátili do tábora. Nejaké tie omrzliny a zlomená noha Wandy boli malou cenou za hrdosť, ktorá im všetkým svietila v očiach.
„Vidíš, vyliezli tam aj dievčatá a ty si sa bál,“ upozornil Leva Kirill .
„Nebojím sa!“ zlostil sa Lev. „Len si myslím, že je to zbytočné mrhanie síl. Ale nemusíte mi to vysvetľovať znovu, ja tomu rozumiem!“ odvrátil sa a odišiel do stanu.
„Nechaj ho,“ položil Kirillovi ruku na plece Bren, „ vieš aký je, najradšej robí všetko v horizontálnej polohe.“
„Nemám rád lenivosť,“ šomral Kirill a strašne sa mračil. Brentan sa len zasmial a pokrútil hlavou.
„Lev nie je lenivý, on je len uvážlivý. Rád si veci dopredu premyslí a v poslednom čase je trochu podráždený. Nechaj ho, to ho časom prejde.“
V priebehu niekoľkých dní zdolali vrchol aj druhá a tretia skupina . Draci sa začali pripravovať na svoj výstup.
„Musíme sa dobre obliecť , tie omrzliny, ktoré si každá skupina priniesla ako pamiatku sa mi vôbec nepáčia,“ povzdychol si Kieran a hľadal po celom stane svoje rukavice.
„Nechaj to tak, použijeme kúzla, sme kúzelníci, nezabudli ste na to náhodou?“ zvolal Brentan .
„Na to sa nedá zabudnúť, pripomínaš nám to každý deň,“ rozosmial sa Kirill , potom sa odrazu zamračil a pozrel na neho. „Nevieš náhodou, kde je Lev? O hodinu vyrážame a on vôbec nie je pripravený.“
„Celkom náhodou viem,“ vzdychol si Bren, „ počul som ho, ako volá Rose k jazeru. Ešte stále si vyjasňujú vzťahy. Myslím si, že Lev sa z ich rozchodom nemôže zmieriť.“
„Asi ju ľúbil väčšmi, než sme si mysleli,“ prikývol Kirill, pokrčil plecami , „ bude lepšie, keď mu to pripravím, potom by mohol polovičku zabudnúť. Určite bude rozrušený,“ šomral a vytiahol Levov batoh. Brentan sa chvíľu prizeral, potom sa otočil a vyšiel zo stanu.
„Idem pre neho o chvíľu odchádzame,“ zavolal keď stúpal do svahu k jazeru. Nebolo to ďaleko, ale mimo tábora mu fúkal do tváre silný vietor a každý krok si musel vybojovať. Leva s Rose zbadal hneď, ako vyšiel na vrchol svahu. Boli na druhom konci plesa a aj z diaľky bolo vidieť, že sa hádajú. Stáli oproti sebe , Lev bol červený v tvári a Rose šermovala rukami, ako sa mu snažila niečo vysvetliť. Brentan ich niekoľko sekúnd pozoroval, ale keď si uvedomil, že sú obaja príliš rozrušení na to, aby si ho všimli a kričať v tomto vetre tiež nemá zmysel, vybral sa po úzkej rímse vyčnievajúcej z podložia skaly na druhú stranu jazera. Musel dávať dobrý pozor, aby sa nepošmykol a nespadol rovno do ľadovej vody. Napriek tomu kráčal rýchle a isto. Na konci sa zastavil.
„Lev!“ zavolal hlasno a keď videl, ako k nemu zdvihol oči, zakýval. „Odchádzame!“ pripomenul a pomaly sa otočil. Počul sa sebou kroky a otočil sa. Po kamenistom brehu jazera bežala Rose a po lícach jej tiekli slzy. Brentan sa zastavil , chcel jej niečo povedať, ale ona len sklonila hlavu a snažila sa povedľa neho prebehnúť. Na úzkej rímse nebolo dosť miesta a Rose do neho dosť nešetrne vrazila. Zapotácal sa a skôr, ako stihol zareagovať, padal naznak rovno na ostrý skalný výčnelok. Prudký úder a pád do ľadovej vody jazera ho okamžite zbavil vedomia. Bez jediného pohybu klesal ku dnu .
V tábore práve Kirill uťahoval remence na Levovom vaku, keď sa otvorené stanové dielce pri vchode prudko zatrepotali pod silným náporom vetra. Kieran s Kirillom obaja súčastne zdvihli hlavy a nechápavo sa na seba pozreli.
„Vietor? Nehovoril Bren, že to kúzlo zruší až keď odtiaľto odídeme?“ spýtal sa prekvapene. Kieran pozeral do prázdna , tvár mu zosivela a celý sa roztriasol.
„Bren?“ vydýchol v šoku. „Bren!“ zreval odrazu a odmiestnil sa. Kirill stuhol , niekoľko sekúnd zízal na miesto, kde ešte pred niekoľkými okamžikmi stál a potom vybehol zo stanu.
„Profesor! Profesor!“ kričal zo všetkých síl a utekal k jedálenskému stanu. Stanové dielce sa prudko rozhrnuli a profesor Becker vykročil von. „Vietor! Fúka vietor! Brentan zomrel!“
„Kde je!“ vyštekol a pobledol, keď začul Kirillove slová.
„Pri jazere!“ kričal Kirill a už znovu zízal na prázdne miesto, kde tentokrát stál profesor Becker.
Kieran sa preniesol tesne vedľa Leva, ktorý stál na brehu plesa a s vypúlenými očami zízal do temných hĺbok. Tvár mal práve takú sivú ako Kieran a celé telo sa mu triaslo. Rose ležala na kameňoch neďaleko neho a zvíjala sa v kŕčovitom plači, tvár takmer modrú od nedostatku vzduchu v plúcach.
„Kde je!“ zreval Kieran , chytil Leva za plecia a prudko ním potriasol. Lev k nemu otočil prázdny pohľad, niekoľko sekúnd na neho zízal kým zdvihol ruku a ukázal na vodu.
„Dole.“ šepol hlucho a oči sa mu naplnili slzami. Vtom akoby sa prebral, zdvihol hlavu a očiach sa mu objavil výraz obrovskej nenávisti. „Je tam dolu! To ona! Ona ho sotila dolu! Ona ho zabila!“ zreval, chytil sa za hlavu a klesol takmer v bezvedomí na kamenistý breh v okamžiku, ako ho Kieran pustil z rúk. Ten už neváhal ani sekundu , odrazil sa a skočil do ľadovej vody . Počas letu sa premenil na veľkú vydru a ponoril sa pod hladinu. Ešte mu trčal chvost, keď sa na breh primiestnil profesor Becker. Jediný pohľad mu stačil na to, aby pochopil, že sa naozaj stalo niečo veľmi zlé. Videl ako vydra mizne pod hladinou a dvoch zrútených študentov na brehu. Obaja naliehavo potrebovali pomoc, ale Rose bola na tom oveľa horšie. Priskočil k nej, vzal ju do náručia a odmiestnil sa. V tábore vládol zmätok. Študenti stáli okolo Kirilla a vypytovali sa ho, čo sa stalo. Z jedálenského stanu vyšli inštruktori a trochu nechápavo zisťovali situáciu. Primiestnenie Beckera s takmer bezvedomou Rosou zmätok ešte zväčšilo.
„Kde je Brentan? Čo sa mu stalo?“ kričal Kirill a keď mu Becker neodpovedal, pozrel na neho s horiacimi očami a odmiestnil sa. Väčšina študentov sa na prázdne miesto, kde pred chvíľou stál pozerala s úžasom. Jeho premiestnenie nebolo také presné ako u Kierana alebo profesora a tak sa ocitol neďaleko brehu po kolená v ľadovej vode. Na skalách neďaleko od neho sedel skrútený Lev, obidvomi rukami si zvieral kolená , nespúšťal oči z vody a ako mantru si neustále dokola opakoval niekoľko viet.
„Zabila ho! Je mŕtvi! Kvôli mne! Zabila ho!“ Kirill špliechajúc okolo seba gejzíre vody bežal k nemu . Zrútil sa vedľa kamaráta na kamene , triasol ním a pokúšal sa ho prebrať zo šoku. Levovi lietala hlava zo strany na stranu, ale on neprestával opakovať stále tie isté vety.
„Zabila ho! Ona ho zabila! Je mŕtvi! Kvôli mne! To všetko je kvôli mne! Je mŕtvi!“
„Lev!“ kričal Kirill z celej sily . Kde je Brentan? Počuješ ma? Kde je!“ zvreskol mu priamo do tváre a konečne zaregistroval akúsi odozvu. Levove oči za na neho na chvíľu zaostrili , znovu sa zaliali slzami , ktoré sa vyliali na líca . Mykol hlavou a ukázal na vodu.
„Tam! Je mŕtvi! Rose ho zabila! Zabila ho, kvôli mne ho zabila!“ jeho hlas sa neustále zvyšoval, akoby si len teraz začínal všetko uvedomovať. Kirill sa na neho chvíľu nechápavo pozeral, potom mu pohľad zablúdil k vodnej hladine a znovu sa vrátil k Levovi.
„Kde je Kieran?“ spýtal sa a znovu zatriasol Levom.
„Tam!“ ukázal Lev rukou na vodu , potom si obidvomi rukami vošiel do vlasov, pevne si stlačil hlavu a zúfalo sa rozplakal. Kirill však vyskočil , s rozšírenými očami hľadel na vodu a krútil hlavou.
„Nie!“ povedal ticho. „Niééééé!“ zreval z celej sily a v okamžiku sa premenil na Zmeja? Karmínový drak zúrivo tresol chvostom až sa kamene rozleteli do okolia , rozprestrel krídla a prudko, bezohľadne mávajúc krídlami vzlietol do vzduchu. Rýchle stúpal do výšky a keď už bol dostatočne vysoko zložil krídla a ako šipka mieril obrovskou rýchlosťou k vodnej hladine. Vrezal sa do nej a noril sa stále hlbšie a hlbšie, až kým sa úplne nestratil v tmavej vode. Lev sa na to pozeral s vytreštenými očami , potom ako zhypnotizovaný vstal a zvierajúc si hlavu obidvoma rukami sa tiež začal meniť na draka.
Veľké , tmavosivé dračie telo sa triaslo a karmínové oči horeli nenávisťou. Drak zareval a chrlil do vody celé prúdy ohňa. Potom zamával obrovitánskymi krídlami a vzlietol. Stúpal stále vyšie a vyšie. Jazero pod ním už bolo celkom malé a jeho srdce už netrhala bolesť na kusy. Už nebolo čo trhať, už neplakal, už len túžil po pomste. Pozrel dolu a v priezračnej tmavej vode videl karmínovú škvrnu stúpať k hladine. Zmej niečo vliekol a strkal to k brehu. Vedľa neho sa mihlo čosi malé a veľmi pohyblivé. Otočil hlavu a pozrel k táboru. Medzi stanmi pobehovali malé postavičky a jedna z nich ležala bezvládne na zemi. ,Angela,´ pomyslel si , ešte raz zakrúžil , prižmúril oči a zložil krídla. Dokonca sa ani nestaral o to, či dopadne do vody. Bolo mu to jedno a ako sa rýchlosť jeho letu zvyšovala a vodná hladina sa približovala, bolesť v hrudi sa úmerne k tomu zmenšovala. Udrel o vodu obrovskou silou tak, že veľká vlna zdvihla Zmeja, vydru a spolu s Brentanovým telom ich vyhodila na kamenistý breh. Len veľkosť a váha dračieho tela zabránili vracajúcej sa vode spláchnuť ich znovu späť do temných vôd. Len čo voda opadla, ležali na brehu traja mladíci. Jeden z nich však ležal nehybne a bez života. Kieran belasý od zimy sa vrhol k bratovmu telu a horúčkovito hľadal čo i len najmenšiu známku života.
„Bren! Bren, preber sa! Ty predsa nemôžeš zomrieť! Bren!“ kričal na brata a prudko ho zovrel v náručí. Kirill kľačal vedľa neho a zúfalo hypnotizoval biele, stisnuté pery a zo všetkého najviac túžil, aby sa pohli a usmiali sa. Odhrnul Brentanovi z tváre prameň mokrých vlasov , zavrel oči z ktorých tiekli potoky sĺz po osivených lícach a zrútil sa na kamene. Z jazera sa pomaly vyštveral Lev, ktorý v dračej podobe pokúsil utopiť sa a zistil, že to nedokáže, že musí ísť tam, kde teraz leží bez dychu jeho najlepší priateľ, ktorý zomrel kvôli nemu.
Kieran položil bratovo telo na kamene , zakryl si tvár obidvomi rukami a plakal. Po chvíli zdvihol hlavu , pozeral do bratovej tváre a nakoniec mu črty stvrdli. Zúfalé časy vyžadujú zúfalé činy. Vedel, že to čo chce teraz urobiť môže použiť len raz v živote, ale ten čas asi prišiel. Položil obe ruky tam, kde malo biť bratove srdce , zatvoril oči a hlboko sa ponoril do svojho magického jadra.
„Gebo othala alhiz Alkavé!“ zvolal a cítil, ako sa mu ruky rozžeravili triskajúcou magickou energoiu, ktorá celou silou uderila do chladného, nehybného tela Brentana.
Spočiatku akoby váhavo, ale potom veľmi rýchle sa šírila od hrude až po konce prstov na rukách a na nohách. Celé jeho telo žiarilo a Kieran odrazu pod prstami ucílil prudký úder. To sa Brentanove srdce myklo a začalo sa divoko zmietať v snahe nájsť stratený pravideľný rytmus. Telo, ktoré bolo doteraz ako z ľadu sa začalo zahrievať a Brentan sa prudko nadýchol. Vzápätí sa otočil nabok a vyvrátil množstvo vody. Kŕčovito vykašliaval z plúc vodu a plytko , prerývane dýchal.
Ležal na studených kameňoch , triasol sa zimou , bol celý premočený, ale žil. Pomaly otvoril oči a jeho prvý pohľad padol na bielu tvár Kierana , ktorý ho pozoroval s dočiroka otvorenými očami.
„Ďakujem,“ zašepkal a usmial sa. Črty Kieranovej tváre sa uvoľnili a z očí mu tiekli celé potoky sĺz.
„Bren! Pre Merlina, Bren!“ šepkal a hladil bratovu ruku, ktorú doteraz kŕčovite zvieral. „Si studený ako ľad,“ zašepkal a zamračil sa. Pozrel sa okolo seba a až teraz si všimol, že všetci štyria sú úplne premočení, premodralí od chladu a všetci sa trasú. Horúčkovite premýšľal, ktoré z kúziel by bolo najlepšie. Po Brentanovej tvári preletel ľahký úsmev .
„Dehydratio diathermia!“ bude myslím to najlepšie, čo môžeš použiť,“ zašepkal takmer nečujne, ale Kieran to počul celkom dobre. Krátko prikývol , usmial sa na brata a ostrým pohybom ruky ich všetkých obkrúžil.
„Dehydratio diathermia!“ zvolal a všetci štyria spoločne s kamenistým pobrežím boli suchí . Zároveň sa okolo neho rozprestrelo príjemné teplo .Napriek tomu túžil Kieran z tohto miesta čo najskôr odísť a už nikdy ho nevidieť. Musel však počkať, kým Brentan naberie trochu síl a bude vládať aspoň stáť, aby ho mohol premiestniť. Chvíľu všetci oddychovali a snažili sa trochu sa spamätať.
„Brentan,“ ozval sa odrazu Lev, „ odpusť, to všetko bolo kvôli mne! Naozaj som nič také nechcel!“
„Viem, bola to nehoda, nikto za to nemohol,“ povedal unavene Bren a mierne sa pousmial. „Budeš aspoň vedieť, že lásku si nemôžeš vynútiť.“
„Ja to viem a nechcel som, aby sa ku mne vrátila!“zvolal Lev. „Chcel som len vedieť prečo, ale nedokázala mi to vysvetliť,“ povedal s povzdychom. „Trochu som na ňu kričal, možno, keby som na ňu nebol kričal , nič by sa nestalo.“
„Netráp sa už,“ mávol rukou Bren a pozrel bratovi priamo do tváre. „Všetko je tak, ako malo byť! Osud to tak chcel!“ doložil a nevšímal si začudované pohľady kamarátov.
„Netušil som, že veríš na osud,“ zašomral Kirill, ale potom si na niečo spomenul. „Viete čo ma znepokojuje?“ spýtal sa a pozeral smerom k táboru. „Prečo sa Becker nevrátil sem a prečo sem neprišli ostatní inštruktori. Je to už dosť dávno!“
„Nie, nie je!“ pokrútil hlavou Kieran. „To sa vám len tak zdá, lebo sme boli v takom strese, ale je to len niekoľko minút. Boli ste premenení na drakov a predpokladám, že vás videli. Medzi základné pravidlá bezpečnosti patrí neliezť rozzúrenému drakovi do cesty. A keď ich je tam niekoľko, tak tým skôr. Musia chrániť ostatných. Čo keby niekomu z nás od žiaľu preskočilo a vrhol by sa na tábor. Mohlo by sa stať, že sa dokonca evakuovali a my nájdeme tábor prázdy, alebo ho nenájdeme vôbec.“
„Áno,“ zamračil sa odrazu aj Lev, „keď som lietal nad jazerom, tak sa mi zdalo, že je tam dáko veľmi rušno.“
„Mali by sme sa vrátiť,“ zašepkal Brentan a pokúsil sa zdvihnúť . Kieran ho okamžite podoprel a dôrazne krútil hlavou.
„Ešte nie, si veľmi slabý, ešte chvíľku počkáme.“
„Nie,“ šepol rozhodne Brentan, „ ak mi trochu pomôžeš, udržím sa na nohách. Premiestni nás!“
„Dobre, ako chceš,“ súhlasil nakoniec Kier. S Kirillovou a Levovou pomocou postavili takmer bezvládneho Brena. Potom brata pevne objal a všetci štyria sa premiestnili do tábora.
Žiaľ, ako sa ukázalo, Kieran mal veľmi presný odhad a tábor už nenašli. Naozaj ho núdzovo evakuovali , na plošine sa vietor preháňal len v trsoch trávy a nikto by nepovedal, že tu pred niekoľkými minutami stál tábor a v ňom tridsať čarodejníkov. Chlapci sa neveriacky obzerali okolo seba a krútili hlavami.
„Oni nás tu nechali!“ zvolal Kirill, prudko sa nadýchol a zťažka si sadol na zem. Privrel oči a snažil sa zmieriť sa z touto neuveriteľnou skutočnosťou.
„Áno, myslel som si, že to urobia,“ prikývol Kieran a opatrne posadil Brena do trávy.
„Budeme si musieť vyčarovať stan, kým sa Brentan trochu nezotaví,“ ozval sa zamračený Lev. Skôr však než stačili čokoľvek urobiť sa uprostred lúky objavilo niekoľko postáv. Traja chlapci bleskovými pohybmi tasili prútiky, ale keď si ich lepšie prezreli, zase ich sklonili. Neďaleko nich stál profesor Becker, Patrick O´Brayen, Remus Lupin a Alexander Simonov. Patrick jediným pohľadom preskenoval skupinku chlapcov sediacich na tráve , ale oči mal len pre jedného. Videl len toho o ktorom si myslel, že ho už neuvidí, že je mŕtvi.
„Brentan!“ vykríkol a vrhol sa k synovi. Potreboval len niekoľko krokov na to, aby sa dostal k nemu a zovrel ho v náručí. „Brentan, Merlinovi vďaka, ty žiješ! Ty žiješ!“ šepkal už teraz synovi do vlasov a z očí mu tiekli slzy šťastia. „Ako?!“ spýtal sa po chvíli , keď konečne celým srdcom dokázal uveriť tomu, že jeho mladší syn naozaj žije.
„Dedičný dar dvojčaťu,“ povedal proste Kieran , vďačný pohľad otca a pýcha v Remusovej tvári mu boli najväčšou odmenou.
„Prečo ste odišli?“ pýtal sa ticho Lev a pozrel sa na profesora Beckera.
„Museli sme,“ povzdychol si Becker, „slečna Rosa Meri mala ťažký nervový záchvat , pri ktorom sa viackrát pokúsila o sebevraždu a slečna Clarková upadla do bezvedomia, z ktorého sme ju nedokázali prebrať. Nutne potrebovali pomoc skúsených liečiteľov a nad plesom lietali draci. Nemohli sme sa dievčatám venovať tak, ako potrebovali s takým hroziacim nebezpečenstvom hneď vedľa.“
„Áno, o tom sa tiež ešte pozhovárame,“ prikývol Patrick , ale oči mu žiarili ako drahokamy. „Ideme domov, do školy sa vrátite až bude Brentan v poriadku,“ pozrel na Beckera a keď videl, ako prikývol objal pevne syna a odmiestnil sa . Remus kývol Erickovi , pritiahol si Leva aj s Kieranom a zmizol. Kirill pozrel na otca a keď uvidel mäkké svetlo v jeho očiach, rád sa stúlil do jeho objatia a obaja sa premietnili k Remusovmu domu, odkiaľ to bol krbom už len kúsok. Boli doma!
Komentáře
Přehled komentářů
teda to bola kapitola... ešte mám husiu kožu.
Ale pekne si s nami zahrávaš :)
auu :(
(Cassie, 28. 3. 2008 17:26)to bolo teda... súhlasím so Soraki, páni, ešte teraz to rozdýchavam a utieram slzy... ale fakt skvelá kapitola. Ešte šťastie že Kierovi napadol dar dvojčiat... fúú... ale kapitola je skvelá, zase súhlasím so Soraki. Chudák Rosa Meri - ťažký nervový záchvat. Ani sa jej nečudujem, že ho schytla a ešte sa aj pokúsila o samovraždy. A Angela... chúďa dievča, dozvedieť sa, že jej umrel chlapec, ani sa nečudujem, že ju nevedeli prebrať z bezvedomia. Dúfam, že sa obe dievčatá dozvedia, že Bren žije...
uffaj
(julili, 28. 3. 2008 16:19)ak mi teraz nezastalo srdce tak nikdy.....ani nevies ako som si vydychlo....maximalne brtualne.......som bola vyplasena a nervoza.....ufff....eteze sa nic nestalo...s tym darom to je skvely napad......ja ta vazne obdivujem:)
ježiši
(Lily, 28. 3. 2008 10:49)hrozně jsi mě vyděsila.. úplně se mi zastavil dech.. ale bylo to opravdu nádherné..
Tak jsem
(soraki, 28. 3. 2008 10:26)si to přečetla už po třetí a musím uznat, že ta kapitola je super, má rychlý spád, žádná zbytečná omáčka kolem, krásně vykreslené pocity postav, hlavně Kierana a spol. a Patrick/Sirius - chudák. Fakt se ti to povedlo - poprvé to ovšem zastřel můj skoro infarkt :-DDD
To nám nedělej!!!
(Peťa, 28. 3. 2008 8:11)Jsem se tak lekla!!! Fakt jsem si myslela, že je Brentan mrtvý! Sice jsem si říkala, že ho určitě nenecháš umřít, ale i tak... Pak mě napadlo, že by se to dalo vyřešit jako v Dallasu, kde se v dalším díle ukázalo, že to byl sen :-D Ale naštěstí nebylo nic takovýho potřeba :-) Chdáci kluci, muselo jim být hrozně!!! Ještě, že Kieran tak dobře ovládá ty stará kouzla¨, je to šikulka!!!
Ty jsi ale potvora!
(soraki, 28. 3. 2008 8:00)Málem jsem dostala infarkt!!! Jednou mě budeš mít na svědomí...Rozbrečela jsem se jako malá holka, tohle už mi nedělej...Ještě teď mám nepravidelný rytmus - srdce mi normálně vynechává. Uf, ale oddechla jsem si. Bože, doufám, že další kapitola bude klidnější a ne takový nervák...
Týjo
(NIka, 27. 3. 2008 22:52)tak to bylo opravdu drsné taky jsem se hrozně lekla ale přitom jsem věděla že ho určitě nenecháš umřít
?????
(meg, 27. 3. 2008 22:31)teda ja nemam co rict...tohle bylo hrozne drsny...jak bren umrel,hrozne sem se lekla...toto uz mi nedelej...
uff
(lea, 28. 3. 2008 20:46)