Jdi na obsah Jdi na menu
 


64. Na stene

26. 3. 2008

 

 

64. Na stene

 

„Veľmi by ma zaujímalo, kto vymýšľa miesta pre letné tábory,“ zacvakal zubami v ostrom vetre Kirill a zimomravo sa chúlil do sivozelenej teplej bundy.

„Určite to bude niekto, kto nás má veľmi rád,“  mykol plecom Lev a narazil si pletenú čiapky pevnejšie na hlavu, aby mu ju ostré poryvy  vetra  nestrhli. Nos mal červený a neustále mu z neho kvapkalo. Stále si ho utieral do veľkej vreckovky a uslzené oči upieral na príkry svah, ktorým k nim zbiehali obaja O´Brayenovci.

„Na druhej strane je horské pleso a za ním ďalšie kopce a ďalšie a ....“ počuli Kierana, ktorému vietor odtŕhal slová od úst.

„Má niekto z vás predstavu, čo tu budeme robiť?“ zadrkotal zubami Kieran a Brentan sa zamračil. Pozrel sa na stany rozostavené  na jedinom rovnejšom kúsku zeme široko ďaleko a črty tváre mu stvrdli. Čelo mu preťala priečna vráska, keď sústredene premýšľal a tom, ako to tu zlepšiť aspoň trochu . ,V prvom rade musia v okolí tábora a všade kam pôjdu odkloniť ten nepríjemný vietor.´ Pomyslel si a odrazu sa potešene uškrnul. Spomenul si, ako kombinoval rôzne kúzla a začal si ich v hlave skladať a prehadzovať, kým nenašiel tú správnu kombináciu.

„Kier? Pomôžeš mi?“ spýtal sa a kývol na brata. Ten sa len na neho pozrel , po chvíli sa usmial a zdvihol ruky. Pozrel sa na Brenove a keď videl, aký pohyb robí, prikývol.

„Čo chcete robiť?“ spýtal sa Kirill a hromovo kýchol.

„Uvidíš,“ usmial sa Bren, a postavil sa k bratovi chrbtom tak, aby spoločne obsiahli celý priestor tábora.

„Vindex od flatus planum!“ zvolali obaja súčasne a rukami hýbali v poloblúku, akoby chceli plávať. Každý prst mal pri tom iné postavenie. Skončili až potom, keď sa ich ruky dotkli a vtom okamžiku vietor v tábore utíchol. Celkom jasne ho počuli ako zavýja , ale tu sa nepohlo ani steblo trávy.

„Výborný nápad!“ zvolal Lev uľahčene . „Budeme musieť používať samoohrievacie kúzla keď pôjdeme von z tábora, ale toto tu je vynikajúce. Ako dlho to vydrží?“ spýtal sa zvedavo.

„Kým ho nezruším, alebo kým neumriem,“ odvetil zo smiechom Brentan a zamieril k jedálenskému stanu.

„Konečne sa to netrasie! Konečne prestal fúkať vieror!“ ozývali sa odtiaľ spokojné výkriky. Vchod do stanu sa otvoril a profesor Becker vyšiel von s nedôverou v očiach. Na rozdieľ od študentov vedel, že tu fúka vždy . Jediný pohľad mu stačil k tomu, aby odhalil príčinu záhadného bezvetria. Oproti nemu kráčal Brentan O´Brayen a o kúsok ďalej stáli ostatní draci. Aj on ich už takto v duchu volal od chvíle ako sa dozvedel, že sa premieňajú na drakov.

„Je to lepšie, však pán profesor?“ usmial sa Brentan a Becker prikývol.

„Ako dlho to vydrží?“ spýtal sa zamračene, ale inak kúzlo nekomentoval. Brentan len pokrčil plecami a uškrnul sa.

„Kým to nezruším, teda až budeme odchádzať. Chcel som sa vás opýtať, čo pre Merlina budeme v tomto zapadákove robiť?“

„Šplhať!“  trochu zlomyselne sa uškrnul profesor a Brentan sa zamračil.

„Šplhať? A kam?“

„Na vrchol!“ profesor sa otočíl a ukázal vrchol kopca ukrytého v mrakoch. „Každá skupinka vylezie pekne po svojich hore a potom zase zlezie dolu. Zvyšok  bude trénovať a cvičiť tu v tábore.“

„No páni ...draci!“ zašepkal ticho Brentan , vyvrátil hlavu a snažil sa dovidieť cez mraky na končiar. „Aké je to vysoké“

„Okolo šestisíc metrov, ale sme asi tak v polovičke svahu. Takže k vrcholu sú len nejaké tri kilometre.“ zasmial sa Becker  a spotešením hľadel na zamyslený Brentanov výraz.

„Budeme môcť používať kúzla, alebo sa budeme hrať na mukov?“ spýtal sa ho odrazu a profesor prižmúril oči. Toto bola dosť priama otázka a mohla na ňu prísť len práve taká priama odpoveď.

„Sme kúzelníci a budeme používať kúzla!“

„To som rád,“ usmial a znovu Brentan , kývol na kamarátov a odhrnul stanový dielec na jedálenskom stane . „Nepôjdete dnu, je tu predsa len trochu chladno,“ zdvihol očakávaním jedno obočie a Becker si len povzdychol a s prikývnutím vošiel . Brentan ešte počkal, kým k nemu neprišli ostatní draci a potom za sebou zatvoril vchod. Skorí obed si všetci vychutnali, hlavne veľké šálky horúceho čaju, ktoré sa objavili pred každým na stole. Po obede sa konečne všetci dozvedeli, aká bude náplň ich činnosti počas leta. Nuž, bude to zaujímavé leto. Na tomto jedinom sa všetci zhodli. Horolezectvo nebolo srdcovou zálžitosľou nikoho z nich. Ale boli čarodejníci, boli študenti a mali pred sebou úlohu, ktorú museli zvládnuť. A oni ju zvládnu.

„Dva týždne budeme v tábore, aby ste sa trochu aklimatizovali a prispôsobili sa tejto nadmorskej výške a potom vám vysvetlíme, čo bude vašou úlohou podrobnejšie.“ vysvetľoval profesor  a oči sa mu smiali.

„Budeme mať aj teraz výsadok?“ spýtala sa Wanda , ale profesor len pokrútil hlavou.

„Nie, vy ste výsadky vlastne úplne zlikvidovali. Riaditeľ po predchádzajúcich skúsenostiach s vami rozhodol, že bude užitočnejšie spoločné cvičenie a miesto výsadku vždy splnenie úlohy.“ dopovedal a v stane zavládlo ticho.

„Škoda,“ ozval sa sklamane Lev, „ a ja som sa na to tak tešil,“ doložil a všetci sa potichu pridali.

„Tak to vám rád verím, ale v tábore vás aspoň budeme mať pod kontrolou a budeme vedieť, kde ste,“ upozornil ich profesor, ale to študentov trápilo  najmenej. Boli sklamaní , že nebudú mať možnosť uniknúť svojim profesorom a trochu relaxovať.

  Dva týždne ubehli v neustálom cvičení a meditáciách rýchle. A potom vyšli na stenu a učili sa používať horolezecké vybavenie. Keby neboli čarodejníci, celkom určite by sa z tohto tábora nevráti nikto. Inštruktori museli rozprestrieť  pod stenou ochranné siete, lebo inak by študentov posielali domov v krabičke od zápaliek.

„Ááááááááá!“ zaznel desivý výkrik, ktorý hory vrátili v mnohonásobnej ozvene. „To nie je spravodlivé! Prečo ja? Prečo zase ja?“ zmietal sa v zajatí  ochrannej siete Imre .

„Pán Szabó,“ zavrčal Werfel rozzúrene a pomocou prútika ho vytiahol zo siete von, „mohli by ste sa konečne tej skaly držať? Desím sa okamžiku, keď príde čas na skutočný výstup!“

„Ja sa držím!“  reval práve tak rozzúrene Imre. „Tá skala sa drolí ! Ani  kúzlo Sciphidia na nej nedrží! Odtrhlo sa to podo mnou!“

„No a čo? Máte ešte ďalšie tri body opory! Prečo ste sa nedržal zvyšnými? Máte snáď len jednu ruku?“ vrčal  sarkasticky  Werfel a pohŕdavo si Imreho prezeral.

  Imre bordový v tvári od hnevu zamieril k stene  a začal znovu liezť hore. Takéto slovné prestrelky neboli vôbec ojedinelé. Každú chvíľu vyťahoval Werfel jedného a občas aj viacerých  „horolezcov“ zo siete. No a keďže sa tam ocitali dosť často, boli všetci podráždení a štekali nielen po sebe, ale aj po inštruktoroch.

  Na vrchol skaly sa práve vytiahol Brentan a niekoľko sekúnd ležal bez pohybu. Všetky svaly sa mu nekontrolovateľne triasli , lapal po dychu a pred očami  mal celý kaleidoskop farebných škvŕn. Len čo znovu videl normálne, vrhol sa k okraju skaly a pozrel dolu. Tesne pod vrcholom visel takmer bez sily Lev, neďaleko od neho zavesený na lane oddychoval Kirill a Kieran už hľadal oporu na okraji. Brentan pevne uchopil  bratovu ruku a keď sa im oči stretli, povzbudzujúco sa usmial.

„Už si hore,“ oznámil mu a vytiahol ho hore.

„No keby si mi to nepovedal, ani by som to nezbadal a liezol ďalej,“ zachrčal a pokúšal sa zhlboka sa nadýchnuť. Dychtivo hltal riedky vzduch otvorenými ústami a sledoval, ako Bren vyťahuje Leva . Pomaly sa odplazil k okraju a pomohol mu vytiahnuť Kirilla. Všetci štyria sedeli na plošine a snažili sa trochu sa spamätať. Brentan, ktorý vyliezol prvý sa obzeral po okolitých vrcholoch a povzdychol si.

„Výhľad je tu skutočne nádherný, ale videl som už aj krajšie kopce.“

„Kde?“ zdvihol Kier hlavu a pátravo sa poobzeral.

„Kdekoľvek som nemusel takto namáhavo liezť,“ uškrnul sa Bren ironicky.

„Ako sa dostaneme dolu?“ zastenal Lev, priplazil sa k okraju steny a pozrel sa dolu. Obelel a zavrel oči. Chvíľu tam ležal bez pohybu a potom opatrne vycúval.

„Áno, máš pravdu, len tadiaľ,“ povzdychol si Kirill, zdvihol ruku pred tvár a so záujmom sledoval, ako sa mu od únavy trasie.

„Nie! Nie, nie, nie!“ vykríkol Lev. „Tam ma nikto nedostane!“

„Ale no tak,“ zatiahol sladko Bren, „ nebuď srab, dolu sú siete, nič sa ti nemôže stať a budeme ťa istiť,“ upokojoval ho.

„Nie! Ani za nič! Je mi zle už keď sa pozriem! Nie, ja tam nepôjdem, to odo mňa nemôže nikto chcieť,“ krútil odmietavo hlavou Lev.

„Chceš tu zostať až naveky?“ spýtal sa Kier s úsmevom. Konečne sa mu prestalo tiesť celé telo. Kým sa zvyšok klanu dostane hore, budú mať dosť času na oddych. Na  plošinu vyliezli po prvýkrát a bol si istý, že to v nasledujúcich týždňoch nebude jedinýkrát. , Bren s Kirillom sú už zase pri okraji a začínajú vyťahovať dievčatá. Ha ha! Vyzerajú správne zeleno a Wanda predstihla aj sneh. Nie je čo sa diviť , aj jemu to dalo zabrať, čo ešte fyzicky oveľa slabším dievčatám!´ pomyslel si a išiel Brenovi pomôcť vytiahnuť uškierajúceho sa Arta.

„To je sila toto!“ boli prvé jeho slová, keď dopadol na skalnú plošinu a poobzeral sa okolo seba.

„To je“ prikýval Lev a zamračil sa, „ešte väčšia sila bude, keď polezieme dolu.“

„Máš pravdu,“ zdvihla hlavu Wanda a do tváre sa jej konečne vrátilo trochu farby.

  Čas pokročil , na skalnej plošine polehával a posedával celý klan. Vlci sa pozerali na seba a naberali odvahu k zostupu. Napokon to Bren vzdal , postavil sa a chytil do ruky celý kotúč tenkého a pevného lana.

„Nedá sa nič robiť, musíme dolu, nemôžeme tu zostať navždy,“ povedal a rozmotal lano. „Spustíme vás cez okraj  a keď už budete na stene, uvoľníte lano,“ zavolal, aby prekričal zavýjanie vetra. „Pôjdete v rozmedzí piatich minút, dobre?“ pozrel po spolužiakoch a čakal, kto z nich sa zdvihne prvý. Pozerali jeden na druhého a nikomu z nich sa do toho nechcelo. Prvá sa na prekvapenie všetkých zdvihla Olesia, vzala koniec lana a ovinula si ho okolo seba. Brentan s Kieranom sa chopili lana s povzbudzujúcim úsmevom.

„Neboj , nepustíme ťa,“ kývol Bren hlavou. Olesia sa len zhlboka nadýchla, ľahla si na  brucho a pomaly cúvajúc previsla cez okraj. V očiach sa jej na chvíľu objavila panika keď hmatala nohami a snažila sa nájsť oporu. Bren s Kierom napli lano a zapreli sa nohami o kamenný podklad. Pomaly popúšťajúc nechali Oľu preliezť dolu. Trvalo to dosť dlho, ale potom sa lano odrazu uvolnilo. Chlapci ho vytiahli a na jeho koniec sa uviazala Angela. Brentan jej skontroloval uzly, pobozkal ju zľahka na pery a pohladil po vlasoch. Lano potom zvieral v rukách tak silno, až mu zbeleli hánky a v tvári mal napätý výraz. Keď aj Angela uvolnila lano, spúšťali  spolužiakov jedného po druhom hladko a bez zádrhelov. Posledný zostal na plošine Brentan. Podobne ako Olesia spustil cez okraj dolu nohy. Odrazu pocítil, ako mu ich ktosi  vzal do rúk a zasunul do štrbiny v skale. Obzrel sa a prekvapene hľadel do rozosmiatych tvári Kiera a Kirilla.

„Nečakal si že ťa v tom necháme samého, že nie?“ spýtal sa Kier a pozorne sledoval každý bratov krok, kým nebol bezpečne  uchytený na stene.

  Trvalo to viac než hodinu, kým sa dostali dolu. Keď boli v poslednej tretine skaly, zdvihol sa ostrý vietor a takmer ich odtiaľ odfúkol. Aj Speidermann by mal problémy udržať sa tam a keď konečne stáli  s trasúcimi sa nohami pod stenou, mali ruky rozodrané do krvi. Beckerovi spokojnosťou svietili oči, keď ich všetkých poháňal pred sebou  do tábora.

  V ďalších týždňoch liezli vlci na stenu ešte nespočetnekrát. Kier mal pravdu keď predpokladal, že výhľad zo skaly budú poznať naspamäť. Zliezli tú skalu toľkokrát, že na nej snáď nebolo jediného miesta, kam by nepoložili ruku alebo nohu.

  Okrem meditácií museli zvládnuť ešte niekoľko dlhých pochodov horskými údoliami, bojovali s riedkym vzduchom a stále sa zväčšujúcou únavou. V polovici augusta sa Beckor po porade s ostatnými inštruktormi rozhodol, že je čas , aby skupiny vystúpili na vrchol štítu. S každou mali ísť dvaja inštruktori. Becker kúzlom rozlosoval poradie . Kúzlo rozhodlo, že prvé pôjde prvá skupina, čiže všetky dievčatá. Po ich návrate vystúpi na vrchol tretia skupina, potom druhá a nakoniec štvrtá. Brentan ticho šomral  a Lev len krútil hlavou nad toľkou nedočkavosťou.

„Ja skutočne neviem, kam sa tak ponáhľaš. Veď ak nám bude šťastie priať, tak tam možno vôbec nebudeme musieť liezť.“

„Aký druh šťastia si pritom mal na mysli?“ dožadoval sa presnejšej odpovede Kier a prezeral si Leva, ako chrobáka pod mikroskopom.

„Nič mimoriadne, len že sa môžu zdržať a na nás, pretože ideme poslední, nemusí zostať čas.“ vysvetloval Lev a povzdychol si. „ Je to až neskutočné, akí ste nedočkaví šplhať sa zase po skalách,  brodiť sa v snehu, nechať sa zrážať zo svahu víchricou, len aby ste si mohli zastať na vrchole tejto bezvýznamnej hory.“

„Mám taký dojem, že si nepochopil význam tohoto všetkého, čo sa tu deje,“  zamračil sa Kier, „ tu vôbec nejde a možnosť zastať na vrcholci hory, ale o prekonaní samého seba. Ide o sebadisciplínu a sebarealizáciu. O to tu ide a to si chceme vyskúšať, to chceme dosiahnuť a preto tam chceme ísť! Aj keď to bude znamenať všetko čo si nám tu vyrátal a ešte aj o niečo naviac!“

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

wuaaa

(julili, 26. 3. 2008 20:05)

ze Superman....eheh...ja sa valam smiechom.....super kapcaaa......ty nasa talentovana spisovatelka....:)

páni :)

(Cassie, 26. 3. 2008 19:54)

súhlasím so Soraki :) Tie prázdniny boli kruté :) A zase si preskočila jeden rok :) Veď teraz mali ísť do piateho ročníka ale idú do šiasteho.. ach jaj. Ale sa mi páčilo, ako sa Bren bál o Angelu, keď ju spúšťal dole :) Som zvedavá na ďalšiu kapitolu, a prosím, čo sa deje v paláci?? Pátra ešte stále po tých rokoch Dumby po Harrym?? A čo Rem?? A Sira so Siriusom?? Idú na jeseň do Kalevaly alebo inde?? Joj, som strašne zvedavá... dobre sa to vyvíja :) Strašne sa teším na ďalšiu... už aby bola :))

chudaci draci

(meg, 26. 3. 2008 19:51)

jaaaaaj,no ty jim davas ;-) uz nemaji tolik moznosti se premenit a to je skoda...doufam ze jim to vynaahradis ;-)
este mam asi 2 dotazy...kolik tak pocitas ze to bude mit kapitol??a az to bude dopsane,tak budes psat neco dalsiho??treba pokracovani neporusitelneho slibu :-) no ja jen tak,ze zvedavosti,toze tvoje povidky se mi hrozne libi,ma to uplne jinou dejovou linii...tak jestli bude dal co cist

jeej

(jaja, 26. 3. 2008 18:40)

to je skvele..Becker si ich poriadne strazi :D..ale to je dobre..neviem sa dockat ked sa vratia do skoly a zase zacnu robit vylomeniny..urcite ich ani tie tresty neodradia :D..tesim sa na dalsiu kapcu :)

To bylo kruté

(soraki, 26. 3. 2008 18:32)

takové "prázdniny" bych asi nepřežila :-D. Takže kluci teď půjdou do šestého ročníku,jo? Pochopila jsem to dobře - mně to občas trvá :-D... Doufám, že se brzy dozvíme, jestli přijali Siriuse a Siru - to bude masakr :-D. A jak pokračuje brumbálovo pátrání po Harrym?

severak

(maginy, 26. 3. 2008 18:27)

vaaaaw normalne som sa zapotila ... ako zvycajne skvely vykon :DDD