5.Omniferinus
5. Omniferinus
Dlho stál Sírius na mieste, kde mu jeho najlepší kamarát a takmer brat odovzdal svoju krv, svojho syna. Z očí mu tiekli slzy, ale neboli to slzy bolesti, boli to slzy oslobodenia. Vedel, že mu jeho časť viny už dávno odpustili. Už nemal dôvod , aby sa trýznil výčitkami svedomia. Mal dôvod, aby všetko svoje úsilie zameral na útek z tejto studenej hrobky a nájdenie oboch chlapcov. Musí sa ponáhľať. Času je málo.
„Tak,“ zašomral si popod nos, keď sa trochu spamätal, „čo musím urobiť prvé?“ spýtal sa sám seba nahlas, aby si trochu utriedil myšlienky. „Asi by som sa mal pozrieť na tie dvierka,“ pokýval hlavou a vykročil k dverám.
,Počkaj, naskôr by sme sa mali porozprávať my dvaja´ , ozval sa mu v hlave hlas, ktorý k nemu rozhodne nepatril. Sírius sa zastavil v polovičke kroku a len zakymácanie sa , ako stojac na jednej nohe stratil rovnováhu, ho vrátilo do skutočnosti.
„Počkať!“ takmer zvolal, keď si uvedomil, čo sa práve stalo, „ veď mi povedali, že v mojej hlave som iba ja. Hovorilo sa tu o nejakom prepojení, ale nie o tom, že mi tu bude sústavne niekto do všetkého kecať! Z toho by mi časom určite preskočilo!“ hneval sa a vôbec mu nevadilo, že hovorí pomerne nahlas. Konečne, veď tu bol sám a na výkriky z ciel boli dozorcovia tak zvyknutí, že si ich vôbec nevšímali.
,Ale povedali ti aj to, že to bude chvíľu trvať,´ odpovedal mu Patrickov hlas , ktorý celkom jasne počul, ako mu duní v závitoch. Tak na toto by si celkom určite nezvykol.
„Ako dlho?“ spýtal sa okamžite, lebo takéto schizoidné rozhovory sa mu nepáčili. Niečo iné je zhovárať sa so svojou halucináciou, tieňom na stene, ale zhovárať sa s vlastným mozgom, to už je asi predsa len príliš.
„Kým nevstúpiš do mojej pracovne, tam nájdeš čarovnú formulu na premenu vzhľadu a potom už splynieme v jedno. Mne to zatiaľ takto celkom vyhovuje,´ odpovedal mu Patrick a chichotal sa.
„Mne ani veľmi nie,“ šomral Sírius, „ale teraz už ma neruš, musím vymyslieť, ako sa dostať cez tie dvierka. Predsa len som trochu väčší psíček, aj keď som v posledných mesiacom veľa schudol, tak s tým asi budú problémy,“ hovoril si a kľačiac pred dverami študoval malý otvor, vyrezaný v dverách.
,Nebudeš mať problémy, keď ma budeš počúvať,´ pripomenul sa Patrick.
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Sírius nesústredene, lebo celú svoju pozornosť práve venoval mechanizmu zatvárania dvierok.
,No, chcel som ti len povedať, že ja som bol Omniferinus,´ poznamenal Patrick a keď mu Sérius nevenoval pozornosť, tak to zopakoval a oveľa hlasnejšie. ,Počúvaš ma? Bol som Omniferinus!´
„Aú! Nekrič!“ chytil sa Sírius za hlavu, v ktorej mu brnel celý mozog. „Ja ťa počujem, len nemám ani potuchy, čo to je omniferinus, vieš? Mohol ba si mi to vysvetliť, ale tichšie , prosím, lebo budem mať otras mozgu.“
, Omniferinus je animág, ktorý sa môže premieňať na akékoľvek zviera,´povedal spokojne a Síriusovi už po niekoľkýkrát v tento deň padla sánka. Mal dojem, že sa mu na chvíľu odpojil aj mozog, lebo nepočul nielen Patricka, ale ani seba. Až po hodnej chvíli zaklapol čeľuste a nadýchol sa. On v tej chvíli zabudol aj dýchať a keby bol hlbinný potápač, tak dnes prekoná svetový rekord. Teraz mu však vzduch v plúcach zúfalo chýbal a on sa ho tam snažil dostať čo najskôr a čo najviac. Takmer sa pri tom udusil. Našťastie mu to mozog neodpojilo, ale naštartovalo.
,Ty si naozaj magor, čo to robíš!´ rozčuloval sa Patrick, keď sa konečne dostal k slovu. ,Skoro si nás oboch zabil!´
„Nemohol som nás zabiť oboch,“ odporoval Sírius , keď sa mu dýchanie upokojilo, „ty už mŕtvi si!“ povedal pokojne. „Aj tak si neviem predstaviť, ako si mohol byť zaklínačom, keď ťa tak ľahko odrovnali.“
,Ty máš o čom hovoriť,´ rozčúlil sa Patrick, , nie si to ty, kto tu sedí vo väzení, pretože ho porazil malý, tučný potkan?Ja som bojoval a proste som mal smolu!´
„S kým si bojoval v Amazonskej džungli? S mäsožravou liánou?“ zachechtal sa temne Sírius, ale rozhorčený výkrik Paricka bol viac než dostatočným trestom za jeho sarkazmus.
,S celým oddielom smrťožrútov!´ vykríkol a Sírius sa znovu chytil za hlavu.
„Prečo ťa napadli práve tam a nie napríklad doma?“ vyzvedal opatrne a držal si hlavu obidvomi rukami.
,Doma sa nemohli ku mne dostať , v džungli sme neboli dostatočne chránení a skôr, než som nás stihol odmiestniť mi zabili ženu ,´ odpovedal Patrick smutne. ,Bojovala odvážne, ale nemala šancu, nikto z nás ju nemal, ale svoju kožu sme nedali lacno!´
„Čo je s tvojim synom? Kde je? Bol tam s vami? Čo sa s ním stalo?“ vypytoval sa Sírius a znovu sa vrátil k mechanizmu dvierok.
,Kieran sa zľakol a po prvýkrát sa premenil,´ vzdychol si Patrick. ,Ešte stále je tam a môže byť čímkoľvek. Musíš ho nájsť, ale musíš už vyzerať ako ja, inak sa nepremení a stratí sa v džungli .´
„Koľko má rokov?“ spýtal sa Sírius a skúšal nechtami zachytiť okraj dvierok a odtiahnuť ich.
,Má devätnásť mesiacov, ´ zaznela tichá, takmer nečujná odpoveď a Síriusovi znovu padla sánka. Už to prestal počítať, koľkýkrát v poslednom čase. Prestal hrabkať po kove dverí a zhlboka sa nadýchol. ,Bol starší z našich synov,´dopovedal Patrick smutne, ,mladší zomrel krátko po narodení. Preto sa Lily a James obrátili na mňa s prosbou o pomoc. Harry je len o pár dní starší než on a na rodnom liste sú napísané dve deti . Ľahko ho zlegalizuješ a nikto si to nevšimne.´
„Vari nikto nevie, že tvoj mladší syn zomrel? „ spýtal sa ticho Sírius a bolo mu Patricka ľúto.
,Nie, boli sme v džungli, tam sme ho aj pochovali,´ vzdychol si Patrick, , preto musíš vyjsť z džungle s deťmi na rukách a nikto nebude pochybovať o tom, že sú bratia a tvoji synovia. Ohlásiš útok smrťožrútov a potom sa dlhší čas nepohneš z rodinného sídla. Aj tak budeš mať čo robiť, než sa tam zo všetkým dôkladne zoznámiš.´
„Fajn,“ súhlasil Sírius, „času je málo, tak aby sme si pohli s tými dverami, nie? Potrebujem sa nejako dostať k tým prútikom,“ povedal a pozrel na tieň pod oknom. Podľa jeho dĺžky odhadoval, že čoskoro bude čas na večerné radovánky s dementormi. Započúval sa do zvukov , ktorými väzenie žilo a skutočne začul v diaľke tlmený nárek. Áno, dementori začali prechádzať po celách. Po nich prídu skontrolovať väzňov dozorcovia , prinesú večeru a potom už bude voľné pole pre výskumy a pokusy dostať sa von. Teraz ale musí dávať dobrý pozor, aby sa stihol včas premeniť na psa a unikol tak pozornosti dementorov. Dnes by možno našli dostatok šťastných myšlienok na to, aby v jeho cele zostali dosť dlho. Také niečo nemieni dopustiť. O niekoľko minút už v rohu cely ležal veľký, čierny pes a tisol sa k stene. Myslel len na kosti a dlhú cestu, ktorá ho čaká, na zimu a chlad, cez ktoré sa bude musieť prebojovať. Myslel na deti, ktoré zostali bez rodičov a pozorne si všímal, ako mu dementori prelietavajú ponad hlavu a nakoniec miznú za dverami. Posledný sa stráca, ešte chvíľa a niekoľko opatrných krokov k dverám. Zavetril, našpicoval uši. Áno, sú tu! Prichádzali dozorcovia s károu , ktorá nepríjemne vŕzgala, ale zároveň ohlasovala, že tie obludy sú už pre dnešok definitívne preč. Ľahol si na pričňu, privrel oči a čakal. Dozorca ho dnes našťastie nekontroloval, bez slova položil na stôl misku, vzal prázdnu , pridal ešte kus chleba a plný džbán vody. Dvere sa so škrípaním zatvorili a Sírius otvoril oči. Nehýbal sa, čakal, kým sa znovu neozvalo hundranie, škripot a nadávky dozorcov, keď ťahali káru po nerovnej dlažbe. Teraz mohol vstať a najesť sa. Sadol si k stolu a vzal lyžicu. Najťažšie bolo prehltnúť prvé sústo, ale potom už tú odpornú chuť ani nevnímal. Rýchle dojedol, napil sa vody a znovu prikľakol k dverám .
,Prečo stále skúmaš tie dvere, veď som ti povedal , že som bol Omniferinus,´ ozval sa mu znovu Patrick.
„Mal si šťastie,“ odvrkol nezúčastnene Sírius, „ja sa viem premeniť len na psa. Trošku väčšieho psa,“ povedal už s úsmevom.
,Stále to nechápeš? To, čo som vedel ja, to vieš aj ty!´ takmer zvolal Patrick a Sírius sa chytil za hlavu. Konečne to pochopil! Nemusí tu pobehovať okolo dverí, má tisíc možností, ako sa dostať cez ne a potom von z pevnosti. Nechal odoznieť bolesť spôsobenú Patrickovým hnevom a radostne sa rozosmial.
„Tak, ako na to?“ spýtal sa a očakával Patrickovu odpoveď.
,Konečne ti to došlo,´ šomral Patrick , ,už som si myslel, že si natrvalo zabednený,´ zakončil a potom len tak ledabolo pokračoval. , Proste si predstav tvora, na ktorého sa chceš premeniť. Ale opatrne, tvoje telo na to ešte nie je privyknuté a musíš sa poriadne sústrediť.´
„Tak, čo by to malo byť,“ uvažoval Sírius polohlasne a hlavou mu leteli podoby všetkých možných zvierat, ktoré by boli vhodné. „Najskôr sa musím dostať cez tie dvere, potom musím nájsť miestnosť, kde sú dozorcovia a potom niečo, čo dokáže uniesť dva prútiky a návrat späť v čo najkratšom čase a čo najnenápadnejšie. Čo by si navrhoval?“ spýtal sa Patricka priamo.
, Najbežnejším zvieraťom v tomto objekte je asi krysa, ale ty sa potrebuješ dostať cez mreže dverí a čo najrýchlejšie nájsť dozorcov. To znamená niekoľko zvierat a prvým bude hoci, vrabec?´ spýtal sa a Sírius sa krátko , prekvapene nadýchol.
„Nikdy som nelietal, neviem, či to zvládnem,“ povedal s obavami .
,Musíš, pomôžem ti, sústreď sa,´ naliehal Patrick a Sírius sa podriadil. Sústredil sa na obraz, ktorý mu Patrick vnútil a telom mu prebehla krátka, ale veľmi ostrá bolesť. Uhol jeho pohľadu sa prudko zmenil, na mieste, kde predtým stál bol malý, našuchorený vrabec. Poskakoval na tenkých nožičkách po studenej dlažbe, rozprestrel krídelká a skusmo nimi zamával. Trošku sa vzniesol nad dlážku, ale vzápätí tvrdo dopadol na zobák. Ozvalo sa nazlostené pípnutie a začvirikanie . Vrabec to skúsil znovu a tento raz vzlietol. Vyletel a s menšími problémami pristal na doske stola. Znovu sa našuchril , pokukoval po zamrežovanom otvore v dverách a nakoniec sa rozhodol. Roztiahol krídla a vzlietol . Bolo to naozaj namáhavé, koordinácia letu bola ešte nedokonalá, ale letel a na druhý pokus sa trafil medzi mreže. Bol vonku a kolísavým letom šnurujúc chodbu , ako opitý letel tam, odkiaľ vždy videl prichádzať dozorcov. Tam niekde budú ležať aj ich prútiky.
Dlhá chodba sa niekoľkokrát točila a rozvetvovala. Vrabec letel vždy tam, kde bolo najviac svetiel, vyberal si vždy tú najširšiu z odbočiek. Pripomínalo mu to bludisko a začínal sa báť, že späť nemá šancu trafiť. Pokúšal sa zapamätať si cestu, ale nebolo to jednoduché. Už bol aj unavený a tak, keď uvidel neveľký výklenok v stene, sadol si tam a odpočíval.
,To nezvládnem,´pomyslel si Sírius, ,nikdy sa mi nepodarí nájsť cestu späť a ešte k tomu s dvomi prútikmi.´ dumal a ťažko oddychoval. Vtom sa chodbou ozvali kroky a spoza rohu vyšiel jeden z dozorcov. Pomaly prechádzal po chodbe a Sírius sa rozhodol.
,Patrick, môžem sa zmeniť aj na niečo ešte menšie, než je vrabec?´spýtal sa a s napätím očakával odpoveď.
,Povedal som v čokoľvek, tak aj menšie zvieratá sú možné,´ odpovedal Patrick.
,A hmyz?´ takmer pípol Sírius, lebo toto sa aj jemu už zdalo byť priveľa.
,Aj hmyz,´ odsúhlasil Patrick a Sírius okamžite reagoval .
,Mucha!´ povedal a sústredil sa ako najviac mohol. S Patrickovou pomocou mu telom opäť prebehla ostrá bolesť, ale už len zabzučal a zamával malými , blanitými krídlami. Letel síce len tak cik cak, ale doletel k dozorcovi a sadol si mu na chrbát. Pomaly liezol po drsnej látke a ukryl sa v jej záhybe. Dozorca celkom určite vie, kde je strážnica a pôjde tam. Skôr, alebo neskôr, ale pôjde. Mucha sa pohodlne usadila v záhybe kabáta a čistila si nožičkami krídeľká. Sírius onemel úžasom a keby mala mucha sánku, tak ju celkom určite vlečie za dozorcom po dlažbe. Ako je niečo takéto možné? Ako je vôbec možné, že o tom nikdy nepočul? Myšlienky, ktoré sa mu preháňali hlavou ho samotného udivovali. Ako je možné, že sa mu vôbec zmestia do hlavy? Má mucha hlavu? Asi má, ale má mucha mozog? Ak ho nemá, čím teraz Sírius vlastne myslí? Samotná predstava jeho samotného v telíčku muchy mu pripadala neuveriteľná.
Možno bolo dobre, že dozorca mal dnes večer službu a dobré dve hodiny chodil po slabo osvetlených chodbách, než sa rozhodol, že je na čase vrátiť sa na strážnicu a trochu si oddýchnuť. Sírius mal aspoň čas sa trochu spamätať a na túto veľmi neobvyklú situáciu si privyknúť. Opatrne vykukoval zo záhybu látky, pevne sa pridržiaval nožičkami a ani nebzukol. Najväčším problémom bolo opäť veľmi rozdielne videnie. Na toto si bude veru ťažko zvykať .
Komentáře
Přehled komentářů
je to uzasne..idem hned na dalsiu kapcu
Překvapení
(Peťa, 27. 1. 2008 11:41)Nikdy mě asi nepřestane fascinovat tvoje fantazie. Vždy mě překvapí co dokážeš vymyslet a posunout tak příběh dál. A taky se mi líbí, že se nedržíš příběhu Rowlingové. Někteří autoři píší povídky tak, aby to dopadlo stejně jako v knize. Ty vycházíš z některých skutečností, použiješ postavy a vytvoříš při tom úplně nový, jiný a krásný příběh. Jen tak dál!!!
téda
(Lily, 26. 1. 2008 19:38)to je naprostá bomba.. nevím co k tomu říct.. úžasná povídka.. kde na ty nápady chodíš to vážně nechápu.. ale je to dokonalé... těším se na pokračování...
:-)
(meg, 26. 1. 2008 17:59)teda ja smekam...tohle sem vazne necekala...je to cim dal zajimavejsi...jen tak dal :-)
tak to bolo super :D
(Cassie, 26. 1. 2008 15:46)to s muchou... ešte teraz sa smejem... a Sirius s dvoma malými deckami?? Pekne pekne... ale dobrá kapitola, teším sa na ďalšiu, ďakujem (a ostatní tiež (určite :D)) za venovanie :D ... hmm... ale k tomu Siriusovi či vlastne Patrickovi... aj ja by som chcela byť Omniferinus... :D
děkuji za věnování :-D
(soraki, 26. 1. 2008 13:37)Tak tahle kapitolka - jedním slovem - mazec! Sirius jakou moucha - cha cha, připomněl mi R. Holoubkovou. A taky to s těma dětma - tvoje fantazie je opravdu bezbřehá - a to je jen dobře. Doufám, že další kapča bude taky tak úžasná
mazec
(Ja Osobne, 26. 1. 2008 12:15)
tak jsem zase tady:)
je to moc pekna povidka, samozrejme i tato kapitola:)
perfektne zpracovany dej, super dialogy, proste se mi to opravdu libi.
moc se tesim na dalsi pokracovani, tak sup sup:)
jeeej
(jaja, 27. 1. 2008 18:41)