Jdi na obsah Jdi na menu
 


58. Koniec semestra

19. 3. 2008

 

 

58. Koniec semestra

 

 

 

  Celý zvyšok týždňa Kieran  mlčal a kamarátom nič nepovedal. Ozhodol sa, že ak sa Brentan o ničom nezmieni sám, nebude to on, kto jeho tajomstvo prezradí.  A Brentan mlčal.

„Nemohol by si mi ten nos urobiť kratší?“ zahuhlal Lev, keď si menili podoby na praktických skúškach  z Tarnsfigurácie.

„Nie, až keď sa naň pozrie profesor Volchov! Tu na tom papieri je napísané, že má mať pätnásť centimetrov,“ krútil hlavou Kieran a Kirill sa skrúcal od smiechu pri pohľade na uhorku trčiacu Levovi z tváre. On sám mal každý pramienok vlasov inej farby a vyzeralo to naozaj dosť divoko. Brentan sa usmial  keď si  profesor Volchol si premeral Levov  čuchový orgán a prikročili v ďalšej časti skúšky, celkovej premene. Kirill premenil Kierana na zavalité, plavovlasé dievča s velikánskymi modrými očami. Vzápätí sa vedľa nich objavilo veľké zrkadlo, ktoré vyčaroval  Brentan jediným mávnutím ruky. Kieran sa otočil a zazrel na svoj obraz. Potom sa diabolsky pousmial  a otočil sa ku Kirillovi.

„Och! Vieš, že som doteraz netušil, že sa ti tak páčia moletné blondínky?“ zapišťal tenkým hláskom a zvodne zaklipkal mihalnicami, pričom na na Kirilla sladko usmial. Kirill očervenel ako redkvička a Brentan s Levom sa zlomili v páse . Po lícach im tiekli slzy od smiechu a aj profesor Becker, ktorý sedel na druhej strane učebne a všetko pozorne sledoval mal čo robiť, aby sa nerehotal nahlas.

„No keď ste už tie dvojčatá, nemôžem inak,“ smial sa Lev a premenil Brentana v práve také baculaté, plavovlasé a modrooké dievča. Brentan sa prestal smiať, škaredo zazrel na Leva a potom sa mu na tvári objavil práve taký diabolský úškrn, ako pred chvíľou Kierovi.  Pozrel na brata a nenápadne  na neho žmurkol. Vzápätí vyštartoval po Levovi.

„Ó! To je také báječné!“ zapišťal tenkým hláskom, ktorý sa ku korpulentnej postave vôbec nehodil a blížil sa k nemu s roztvorenou náručou. „To si zaslúži sladký božtek!“ zakvílil a vrhol sa na vydeseného Leva. Profesor Becker vyl smiechom a celý klan spolu s ním. Len profesor Volchov dokázal zachovať vážnu tvár, zapísal si čosi do pergamnenu  a jediným mávnutím prútika premenu zrušil. Nie však diebolský úškrn, ktorý mali O´Brayenovci na tvári. Keď sa otočili ku kamarátom a pozreli na nich, zamrzli im spokojné úsmevy na perách.

„Teraz vám ukážeme my, čo sa nám páči,“ zaševelil tichúčko Brentan a oči mu žiarili ako dve hviezdy. Kieranovi sa chveli nozdry potlačovaným smiechom, keď spolu s Brenom dvíhal ruky a synchrónne nimi mávli, prekržiac pritom prsteník a malíčok. Po dokončení pohybu stáli uprostred vĺčat dve dokonalé kópie Venuše zrodenej z morskej peny. Jediným rozdielom , ktorý na obraze nikdy nebol, bola krátka tunika do  ktorej  boli zahalené.  V učebni  všetkým spadli sánky a aj profesori mali čo robiť, aby sa nepridali k spoločnému:  „Ách!“ Najväčšou srandou však bolo, že keď sa profesor Volchov pokúsil kúzlo zrušiť, nepodarilo sa mu to. Profesor  Becker  si len povzdychol . Už zase čarovali po svojom a všetkým bolo jasné, že zrušiť to kúzlo môžu len oni. Ešte chvíľku nechali všetkých , aby mohli poobdivovať krásu dvoch Venúš a až tesne pred koncom hodiny sa nad kamarátmi zľutovali a premenili ich späť.

„Svedčalo vám to, nechápem, prečo ste tak túžili vrátiť sa k týmto nepodareným podobám, keď ste mohli byť idolmi ľudskej krásy,“ šomral Kieran a uškŕňal sa popod nos, keď sa premiestňovali na poslednú skúšku v tomto školskom roku.

„Ani si len neviete predstaviť, aký by ste mali úspech, keby ste sa v tých podobách poprechádzali po škole,“ krútil naoko nechápavo hlavou Brentan.

„To by už mohlo stačiť,“ zavrčal Kirill, keď otváral dvere do učebne Elixírov. Tu ich už čakali pripravené kotlíky a prísady na uvarenie liečivých  odvarov.  Varenie elixírov im nerobilo nikdy problémy, všetci mali dôkladné  základy  z domu .

„Čo si robil?“ spýtal sa po skončení dvojhodinovky Brentan Leva, ktorý sa napodiv tváril zasmužilo.

„Spánok bez snov,“ zašomral Lev a nevyznelo to nadšene.

„No a, veď si ho už robil aspoň dvadsaťkrát, tak  čo je?“ čudoval sa Kieran a listoval v jednom so zošitkov, ktorý vydoloval z vrecka.

„Bol riedky,“ zašomral Lev , zamračil sa a zhlboka si povzdychol.

„To nebude taká veľká chyba,“ mienil Brentan a nakukoval Kieranovi ponad plece, „ ty si robil Kostirast?“

„Uhm!“ zašomral Kier a potom rozhodne zaklapol zošitok. „Tak či tak, je to posledná skúška a zajtra pre nás prídu Remus s otcom. Vraj vymysleli nejakú novú trasu prepravy, aby sme sa nemuseli premiestňovať na také  veľké vzdialenosti.“

„Neviem prečo, ale nejako ma to nenadchlo,“ mrmlal si Brentan a skočil do krbu hneď za Kierom.

„Všetko lepšie než to premiestňovanie,“ namietal Lev, „ vždy mi je zle.“

„Tak to netvrď,“ zasmial sa Kier, ktorý už mieril k dverám klubovne, „ ešte nevieš, čo všetko dokáže náš otec vymyslieť.“

„No po niekom ste to museli zdediť,“ pokrčil plecami Kirill a tváril sa odovzdane, ale ani on cestovanie premiestňovaním neobľuboval.“

„Hor sa na fyzičku, poslednú v tomto semestri!“ zvolal veselo Brentan a vybehol po krátkom schodisku do Dračej jaskyne.

„Si si nejako istý, že si porobil skúšky,“ smial sa Lev, keď ho dobehol a tiež sa zvalil na postel.

„Prečo by som si nebol?“ nechápal Brentan , „ ja som si dokonca celkom istý, že sme prešli všetci.“

„My? My štyria?“  zvolal Kirill, ale Bentan len pokrútil hlavou.

„Všetci, to je celý klan!“

„Ty si sa dal na veštenie?“ vyvalil oči Lev . Bren len hodil rukou a začal sa preobliekať. Mali už len pár minút a každá minúta oneskorenia na večernú fyzičku znamenala jeden okruh okolo hriska navyše. 

  O dve hodiny už boli znovu na izbe, ale nebolo im príliš do reči. Werfel si dal záležať a celý klan sa do klubovne dovliekol s najväčším sebazaprením. Už aj klásť jednu nohu pred druhú si vyžadovalo obrovskú duševnú námahu.

„On sa snáď nadobro pomietol,“ zastonal Kirill, keď sa pokúsil obrátiť sa na posteli, kam padol okamžite po príchode na izbu ako poleno.

„Mal som dojem, že sa nás pokúša zabiť,“ pridal sa aj Lev a pre istotu sa ani nepohol. Brentan otvoril oči , pousmial sa a zliezol z postele.

„Idem do sprchy, to mi určute urobí lepšie, než toto povaľovanie,“ vyhlásil , vzal si čistý uterák, prádlo a o chvíľu už bolo počuť šumenie padajúcej vody.

„Má pravdu,“ pobzdychol si Kier a zliezol z postele tiež. O poznanie pomalšie sa vliekol k dverám kúpelne a keď sa otvorili, zavrel ich za sebou. Brentan si sušil vlasy , s úsmevom si prezeral telá ležiace na dvoch posteliach a potom prudko hodil hlavou ich smerom. Studené kvapky vody , ktoré im dopadli na tváre ich oboch katapultovali do sedu.

„Zbláznil si sa?“ zvreskol Lev , keď videl čo ho tak náhle zobudilo. Kirill vyzeral ako masový vrah v amoku a vyzeralo to, že sa na Brena vrhne.

„Ani nie, ale je čas sa preobliecť, večeru podávajú už len hodinu, tak aby sme mali čas sa najesť skôr, než zatvoria jedáleň.“ vysvetlil pokojne a súkal sa do nohavíc. Chvíľu na neho nemo pozerali a potom sa pobral spoločne do kúpelne . Kier, zabalený v osuške sa na nich prekvapene pozeral a potom  zazrel na brata.

„Čo si im zase urobil?“

„Vôbec nič,“ krútil odmietavo hlavou Brentan, „len  som oboch  pre  ich vlasné dobro zobudil.“

  Osprchovaní, prezlečení a namrzení, mierili do jedálne na večeru. Nálada sa im zlepšila nad tanierom plným chutného jedla a šľahačkovým pohárom s čerstvými malinami a jahodami.

„Som rád, že som nezostal ležať,“ pochvaloval si Lev,  keď naposledy oblizol lyžičku a položil ju do prázdneho pohára.

„No vidíš a pred chvíľos si ma chcel zabiť za to, že som ťa obudil,“ nadhodil Brentan veselo a vstal od stola. „Idete? Alebo tu budete aj nocovať?“ spýtal sa, keď videl, že sa nedvíhajú.

„Ideme,“ prikývol Kirill a malátne vyliezol spoza stola. K nemu sa neochotne pripojil aj Lev a nakoniec vstal aj Kieran. Nie žeby nevládal vstať, ale nebol ochotný odlepiť oči od Jenny, ktorá sa potichu rozprávala s Olesiou na druhom konci stola.

„Musíme si pripraviť veci na zajtra,“ uvažoval Brentan a potom sa odrazu zasmial a hodil rukou,  „urobíme to tak, ako otec. Zmenšíme kufre a odnesieme ich vo vrecku.“

„To je naozaj dobrý nápad,“ prikývol Kier, posledný raz sa otočil a vyšiel z jedálne.

  Ako povedali, tak aj urobili. Ráno zmenšili všetky štyri kufre na cestovnú veľkosť , strčili ich hlboko do vrecka a vybehli spolu s celou svorkou pred hlavný vchod. Otca opierajúceho sa o pilier besiedky neďaleko vchodu zbadali okamžite. Vedľa neho stál Remus a niečo mu so smiechom vysvetľoval. Vzápätí sa obaja veselo rozosmiali. Chlapci sa na nich chvíľu pozerali s porozumením.

„Asi sú naozaj dobrí kamaráti,“ usmial sa Lev a kývol bradou k nim.

„Áno, otec má Remusa naozaj veľmi rád a občas mám dojem, že sa poznajú snáď od narodenia,“ uškrnul sa Kieran . Potom už neváhali a rozbehli sa k nim.

„Kde ste bolo tak dlho?“ vítal ich Patrick a spýtavo sa na nich pozeral, „ skoro som tu vystál jamu.“

„Neverte mu, prišli sme pred pár minútami,“ usmieval sa na nich Remus, keď ich dostatočne vyobímal v medveďom zovretí. Potom si Brentana, ktorého práve držal v náručí odtiahol a pozorne si ho prezrel. „Narástol si, zmužnel,“ povedal s úsmevom a obrátil pohľad ku Kieanovi. „Obaja ste veľmi vyspeli za ten rok.“

„Už vám nebude pri premiestnení zle?“ spýtal sa so šibalským úsmevom Patrick a priblížil sa k nim s otvorenou náručou. Záblesk paniky v Levových očiach ho pobavil. „Neboj sa, už nepôjdeme tak ďaleko a na bližšie vzdialenosti je to oveľa znesiteľnejšie,“ upokojoval ich, keď ich pevne objal, pritisol k sebe a premiestnil. Keď sa Lev odvážil otvoriť oči, stáli v záhradke malého domu  , hneď vedľa ružovej besiedky.

„Kde sme to?“ začul tichú otázku, ktorú vyslovil Brentan a Patrick práve tak ticho odpovedal.

„Helsinky, celkom na okraji. Odtiaľto pôjdeme krbom, dali sme ho tu aktivovať. No a aby ste sa nenudili počas tých dlhých dní ničnerobenia, vybavil som vám štyrom povolenie na to, aby ste sa mohli začať učiť premiestňovanie.“

„To si neurobil!“ zvolal Kieran, ale otcova tvár ho okamžite presvedčila, že to myslel smrteľne vážne. „Tak a je po prázdninách,“ povzdychol si a zvesil hlavu.

„Nebude to nefér voči našim spolužiakom, keď oni sa to ešte nemôžu učiť?“ spýtal sa s nádejou v hlase Brentan, ale otec len rozhodne pokrútil hlavou a viedol ich zeleninovou záhradkou do domu. Domáci pán ich vítal vo dverách a viedol ich hneď ku krbu.

„Heslo je „Kaika,“ oznámil im a usmieval sa na nich, kým mu posledný z nich nezmizol z očí. Potom deaktivoval krb a premiestnil sa.

„Tak a definitívne som sa presvedčil, že čarodejnícke spôsoby cestovania sú síce rýchle , ale maximálne nepríjemné!“ zvolal Lev, keď vypadol z krbu a neustál to. Rozpleštil sa pred ním ako žaba. Predsa len to bola oveľa väčšia razancia, než cez dve, tri chodby.

„A ja som si myslel, že ti to urobí radosť,“ smial sa Patrick, keď mu pomáhal vyškriabať sa znovu na nohy.

„Poďme, lebo si pre nás ostatní  prídu a odnesú nás v zuboch,“ popoháňal ich Remus a otvoril dvere. Do miestnosti vzápätí vtrhlo malé tornádo , pištiac a vrieskajúc sa vrhlo na Brentana a zavesilo sa mu okolo krku.

„Konečne ste tu!“ kričala Sira.  Oveľa dôstojnejšie ju nasledoval Sírius , ktorí si vážne podal so všetkými ruku a kýval znechutene  hlavou nad sestriným správaním. Tá na to nedbala  ani najmenej a vyobjímala všetkých štyroch. Potom vzala Brentana za ruku a ťahala ho za sebou von na chodbu. Voľky nevoľky sa nechal odbliecť a po perách mu pohrával šibalský úsmev. Remus sa však až tak radostne nad  správaním dcéry netváril. Zaumienil  si, že sa s ňou v blízkej  budúcnosti bude musieť vážne pozhovárať. Chvíľu to trvali, než sa dostali do južného krídla a boli prekvapení, ako málo zaklínačov cestou stretli.

„Všetci sú vonku,“ oznámil im Remus, keď sa ho na to opýtali, „ teraz je tu len  Torun s skupinou , ale aj tí dnes večer odchádzajú do Afriky.. Ešte to ani dobre nedopovedal a spoza rohu sa vyrútila na nich cvalom statná zebra. Kopytá jej ostro udierali do dlažby, ako sa snažila dostať sa čo najďalej od miesta skadiaľ utiekla.

„Jejda!“ zvolal Lev, ktorý sa musel prilepiť k stene, aby ho zviera neprevalcovalo. „Vy tu máte teraz safari?“

„Ďalšia,“ skonštatovala stručne Sira a chlapci sa na ňu prekvapene pozerali. Patrick medzi tým vytiahol prútik a skôr než zebra stihla zahnúť za ďalší roh  namieril na ňu prútik a zvolal.

„Muto effigies!“  namiesto bežiacej zebry bežala po chodbe vystrašená žena v stredných rokoch. Remus  len prevrátil oči , povzdychol si a pokrútil hlavou.

„Tak ako obyčajne?“ spýtal sa Patricka a ten tiež s ťažkým povzdychom prikývol. Remus sa  teda obrátil a kráčal rýchlym krokom nazad.

„Čo to znamená ako obyčajne?“ spýtal sa veľmi vážne Brentan a hľadel otcovi priamo do očí.

„Vymazanie krátkodobej pamäte  a štedrý  posledný plat,“ odpovedal mu otec práve tak vážne. „Už tu nemôže zostať ak nechceme, aby mala trvalé následky.“

„Kto ju pretransformoval?“ prižmúril oči Brentan a pohľad mu zaletel ku koncu chodby, kde zmizol Remus.

„Ivar,“ odvetil krátko Patrick a nevšímajúc si prekvapených pohľadov  chlapcov, kráčal rýchle  k súkromným izbam, ktoré obýval spoločne so Selenou. Otvoril dvere a než vošiel dnu chlapci videli, ako Selena premieňa prasa pobehujúce po izbe zase na stôl a akási neznáma žena zase kŕdeľ husí na stoličky.

„No páni kúzelníci!“ zvolal Kirill, „Toto budú zdá sa nozaj veselé prázdniny!“  Na jeho výkrik sa obe ženy otočili. Na Seleninej tvári žažiaril úsmev a Lev, ktorý išiel vedľa Kirilla stuhol na mieste.

„Mama! Čo ty tu robíš!“ zvolal, rozbehol sa k nej a padol do jej roztvorenej náruče.

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

wauky :)

(Cassie, 20. 3. 2008 13:05)

krásna kapitola. Naozaj neuveriteľná. Nebudem písať veľa, keďže baby za mňa napísali úplne všetko, čo som chcela napísať. Bolo to skvelé, prekvapuje ma Sira - tá je do Brena fakt zblázená. Lev má mamu zase pri sebe - to e dobré. Škoda, že to tak nemôže byť aj v prípade Kirill a jeho otec. No ale možno urobíš nejaký zázrak, aby mal aj Kirill nejakú blízku rodinu, nie len príbuzných. A už len posledná poznámka - veľmi som sa bavila na moletných blondínkach a Venušiach :) Vymyslela si to skvele. A nápad s premiestňovaním je tiež super. A mne už ostáva len čakať na ďalšiu kapitolu :).

super

(Monika, 20. 3. 2008 10:28)

super kapitolka jako vždy
prosím podívejte se na můj blog www.nika-hp.blog.cz
a hlasujte v anketě abych věděla jestli mám psát dál nebo ne

moc pěkné..

(Lily, 20. 3. 2008 10:25)

to byla pěkná kapitola.. docela mě pobavila ta zebra.. teda Ivar se nezdá.. A doufám že chudák Remus něco vymyslí s tou svojí holčinou.. aby se takhle chovalo Remusovo dítě to bych nevěřila..

je dobře,

(soraki, 20. 3. 2008 9:45)

že se Lev konečně vidí s mámou :-D. A Ivar, to je teda číslo ... toho bych chtěla mít doma :-D. A Sira je, zdá se, zamilovaná do Brena :-D, no chudák Remus, ten rozhovor mu nezávidím

Jupíííí

(Peťa, 19. 3. 2008 21:06)

Kluci jsou doma! A vypadá to, že si užijí spoustu zábavy :-) Buď se budou učit přemisťovat, budou blbnout se Sirou a Siriusem nebo budou napravovat škody napáchané Ivarem :-D Btw zdá se, že Sira má Brentana fakt ráda :-)
To mi tak připomíná, že jsi nám pořád neprozradila, co je s Brentanem!!!! Jsem ráda, že se Lev konečně vidí s mámou! Vždyť se neviděli skoro 2 roky!!!

krasne

(jaja, 19. 3. 2008 18:36)

prekrasna kapitola..som rada ze Lev sa konecne stretol so svojou mamou..ale ta zebra ma pobavila..vidno ze Ivarovi sa dari :D..som zvedava co este vyvedie..ale dufam ze sa im podari nejak ovladnut jeho moc,aby to neskoncilo zle..neviem sa dockat dalsej kapitolky..urcite bude skvela tak ako aj tato :)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA