Jdi na obsah Jdi na menu
 


51. Výsadok

12. 3. 2008

51. Výsadok

 

 

„Máme všetko?“ zhrabal sa v hromade vecí  Lev a kontroľoval zoznam, ktorý dostali od Beckera.

„Jasné, prezrel som to už trikrát,“ uškrnul sa Kirill a zdvihol vak, ktorý im podstrčila Selena. Bezodný vak, do ktorého je možné napchať čokoľvek sa pomaly začal plniť vecami predpísanými, doporučenými a samozrejme aj takými, ktoré síce nikto ani len nedoporučil, ale ktoré celkom určite budú potrebovať.

„Nezabudni na tie metly,“ zavolal Kieran, ktorý vyťahoval zo skriniek všetky trvanlivé potraviny, ktoré sa im podarilo  zaobstarať ešte pred odchodom do tábora.

„Tu sú,“ Brentan položil metly k pomaly sa zmenšujúcej hromade a zamieril ku Kieranovi, aby mu pomohol poodnášať všetky tie balíčky, ktoré vykrámil z poličiek.

„Ešte na niečo som zabudol.“ plesol sa po čele Brentan a hrabal sa v svojich veciach. Po chvíli odtiaľ vytiahol útlu knižočku v červenej väzbe, „ toto mi dal otec, že vraj sa nám to celkom určite zíde. Prihoď to tam, veľa to neváži, radšej to vezmeme, čo keby?“ zasmial sa a vhodil knižku do dnu. Kirill pevne zatiahol šnúrky a zaviazal ich. 

„Attenuare!“ mávol Brentan obidvomi rukami  vo veľmi zložitom pohybe, prsty mierne pokrčené. Veľký vak sa bleskovo scvrkol na malý váčik , ktorý si zavesil okolo krku a schoval pod tričko.

„Ideme?“ otočil sa ku kamarátom so spýtavým pohľadom  a pousmial sa, keď sa neochotne zdvihli.

„Dúfam, že sme nezabudli nič, čo by sme mohli potrebovať,“ zašomral Lev, ešte raz si prezrel izbu v ktorej už šesť týždňov bývali a potom rezignovane pokrčil plecami, „ už ma nič nenapadá, takže ideme!“ potvrdil a vyšiel za Brentanom do slnečného dňa, v ktorom sa začne ich prvý výsadok na tejto škole. Ak im bude šťastie priať, tak si to ešte osemkrát zopakujú.A ak to bude mimoriadne šťastie, tak v tejto istej zostave.

  V strede tábora sa už zhromaždili všetci študenti aj s inštruktormi. Na malom stolíku ležala jasne červená krabica so znakmi, ktoré im v prípade ohrozenia mali zachrániť život. Pristúpili k nej a každý z nich si jeden z nich veľmi starostlivo pripol na oblečenie. Kieran ich ešte poistil krátkym mávnutím ruky nad každým znakom. Teraz ich už nemohli stratiť a tak sa pripojili k spolužiakom zhrčeným okolo profesora Beckera.

„Každá skupina dostane odo mňa prenášadlo, ktoré vás prenesie na miesto, z ktorého vyrazíte. Ešte raz vám opakujem, najskôr si všetko premyslite a až potom jednajte. Všetci ste dostali podrobné mapy terénu, nikto by nemal zablúdiť. Ak sa do dvoch týždňov od tohto okamžiku neobjavíte v tábore,  aktivuje prenášadlo na znaku. Urobíte to aj vtedy, ak budete v ohrození života, ťažko zranení, alebo si uvedomíte, že ste sa stratili,“ vysvetľoval a pozorne si prezeral chlapcov aj dievčatá zo svojho klanu. Všetci sa na neho pozerali veľmi vážne , ale strach nevidel v žiadnom z týchto pohľadov. Siahol do krabice za sebou a vybral z nej  štyri kusy uschnutého dreva. Na každom z nich bolo číslo.  „Prvá skupina sú všetky dievčatá,“ oznámil a podal Rose papek s jednotkou. „Druhá skupina to je izba číslo jedna ,“ natiahol ruku s podivne skrúteným konárom k Walterovi . „Tretia skupina , izba číslo dva,“  položik kus rozštiepeného dreva do natiahnutej ruky Andrého a potom sa usmial na Leva a podal mu hrčatý samorast, pripomnajúci bežiaceho medveďa, „ a  vy ste štvrtá skupina. Prenášadlá sa aktivujú automaticky, všetky naraz presne o päť minút, takže by ste sa ich mali pevne držať, aby ste sa niekde nestratili,“ upozornil ich a pozoroval, ako sa stavajú k sebe tak, aby mal každý dosť priestoru a mohol sa dotknúť, alebo chytiť prenášadla. Pozrel na hodinky, ktoré odrátavali posledné sekundy a potom zdvihol hlavu . Všetci sa na neho pozerali. Usmial sa, zdvihol palec a zavolal:  „ Veľa šťastia!“

  V tom okamžiku sa prenášadlá aktivovali a devätnásť študentov mu zmizlo z očí. Zo stanu vyšli ďalší traja inštruktori a batohmi na pleciach a podišli k nemu. Profesor Holter mu podal batoh, ktorý niesol v ruke , on si ho prehodil cez plece a povzdychol si.

„Ideme?“ spýtal sa a keď  prikývli, všetci sa premiestnili. Samozrejme každý inam. Ich úlohou v nasledujúcich týždňoch bolo pozorovať a chrániť študentov, ktorí sa budú predierať tajgou  v snahe nájsť tábor. Najťažšiu úlohu mal profesor  Becker, ktorý sa premiestnil k štvrtej skupine.  Všetci študenti z tejto skupiny mali mimoriadne schopnosti a preto aj ich východzí bod bol umietnený oveľa ďalej, než u ostatných skupín. Aj tak sa predpokladalo, že v cieli budú v piebehu niekoľkých dní.

  Štvrtá skupina sa zatiaľ premiestnila na trávnatý breh nie príliš širokej rieky. Teda pomenovanie trávnatý si zaslúžil jedine preto, lebo tam tráva rástla. Jej korene však plávali v močaristom bahne, do ktorého sa celá štvorica  práve zvalila

„No fuj!“ vykríkol zhnusene Kirill keď zistil , že leží v blate a po ňom sa navyše váľa Lev, ktorý ho do toha blata svojou váhou pekne ponoril. „Zlez zo mňa, lebo sa tu ešte utopím v tej brečke!“ kričal a odtláčal Leva.

„Nejač, nie sme doma, tu by sa to nemuselo vyplatiť,“ upozorňoval ho Brentan a jedným trhnutím postavil Leva na nohy. Kirill sa opatrne vyškriabal na suchší trs trávy a znechutene si prezeral špinavé tepláky.

„Teraz to nerieš,“ zašomral Kieran a pozorne sa obzeral okolo seba, „musíme zistiť, ktorým smerom sa máme vybrať. Hneď ako sa ostaneme na suchšie miesto, vyčistíme a usušíme si šaty všetci.“

„Takže sme na brehu rieky,“ mrmlal si Brentan , vytiahol spoza opaska mapu, rozprestrel ju a mávol nad ňou rukou. Vzniesla sa a zavisla pred nim tak, aby na ňu dobre videl. Pozorne si ju prezeral skúmavým pohľadom až kým nenašiel malú červenú bodku. „Aha! Tu teraz sme!“ zvolal a všetci sa naklonili k mape, aby lepšie videli. Malá bodka sa v tom obrovskom priestore  takmer strácala.

„Kde je tábor?“ spýtal sa Lev skúmajúci druhú stranu mapy . „Mal by byť niekde na tejto strane,“ šomral a naklonil sa bližšie. Nevšimol si, ako sa pod ním trs trávy nakláňa. Stačil by už len malý pohyb vpred  , aby sa prevrátil a vyklopil Leva do studeného blata. „Tu je !“ zvolal odrazu , urobil ten nepatrný pohyb a vzápätí sa tajgou rozľahol prenikavý výkrik. „Ááááááh!“ jačal Lev padajúc a rozčapil sa v blate ako žaba. Pri dopade  vystrekol  do okolia celý gejzír špinavej vody. Brentan pohotovo zdvihol mapu do výšky, ale seba už ochrániť nestihol. Vyšplechnutá voda ho zasiahla naplno a zliala ho od hlavy až po päty. Ostatní dopadli len o málo lepšie a tak sa teraz tajgou ozývali nadávky  a komentáre na účet Levovej inteligencie a šikovnosti.

„Náhodou, to vôbec nebola nešikovnosť, ale len môj nadmerne vyvinutý zmysel pre kolektív,“ bránil sa Lev, ktorý sa úplne premočený a špinavý hrabal z blata, do ktorého tak nečakane zapadol.

„Tým nám chceš šetrne oznámiť, že to nebola náhoda, ale úmysel,“ zamračil sa Kieran a s hrozivým výrazom na tvári sa približoval k Levovi. Ten a pokojne vyštveral na najbližší trs trávy a natiahol sa za mapou, ktorá sa mu vznášala tesne nad hlavou.

„Našiel som tábor a vy sa ešte zlostíte,“ povedal ublížene  a ukázal na malý bod, ktorý bol na úplne opačnom konci mapy, než malá bodka označujúca ich súčasnú polohu. Všetci sa pozreli na mapu a dosť neveriacky na ňu zízali.

„Počkaj, to musí byť omyl,“ krútil rozhodne hlavou  Kirill, „ nemôžeme byť tak ďaleko!“

„No , teoreticky môžeme,“ nesúhlasil Kieran a zahľadel sa do mapy, „ aj keď je to naozaj lán cesty,“ doložil s povzdychom.

„Hovoríš to akosi príliš pokojne, veď podľa tej mierky je to viac ako tisíc kilometrov!“ zvolal Kirill a ďobal prstom do spodného okraja mapy.

„Dávaj pozor!“  zamračil sa Brentan a odtiahol mu mapu z dosahu. „Keď ju roztrháš, tak to bližšie nebude a okrem toho nebudeme vedieť, kde sme,“ šomral  a skúmavo si prezeral najskôr mapu a potom okolitý terén. Potom len s úsmeškom mávol rukou. „To som si mohol myslieť, poslali nás na druhú stranu rieky, aby nás pomýlili.“

„Ako to vieš?“ zdvihol od mapy udivený pohľad Kirill.

„Podľa tej riečky predsa,“ ukázal prstom na lenivo tečúci prúd a potom do mapy. „Ústi do oveľa širšej rieky, ktorá mieri na sever. My sme na jej ľavom brehu a náš tábor je na jej opačnom brehu, takže záverje jasný , musíme sa dostať cez rieku a potom rovno do tábora. Tak rovno, ako to len bude možné.“

„My preletíme, ale čo Lev?“ spýtal sa Kirill, ale vzápútí sa buchol po čele a rozosmial sa. „Budeme musieť Remusovi napísať ďakovný list,  ani vo sne ma nenapadlo, že tie metly budeme potrebovať tak skoro,“ pokrútil hlavou a kývol Brentanovi. Ten len prikývol, ešte raz si prezrel mapu, zahľadel sa na slnko, prezrel si okolie a až potom siahol pod tričko po vak: Zvesil si ho z krku, mávol rukou a zo zväčšeného vytiahol jednu metlu. Prezrel si ju, kývol hlavou a hodil ju Levovi.

„Chytaj!“ zavolal a Lev sa automaticky natiahol, ale len tak tak ju zachytil. Takmer to neustál.

„Héj! Trochu opatrnejšie, ešte som ani nestihol uschnúť a ty ma už zase chceš namočiť!“ zvolal a mával metlou ako veslom  okolo seba v snahe udržať stabilitu. Radšej teda na ňu rýchle vysadol a vyletel hore. Brentan mu zakýval , znovu zmenšil vak , starostlivo si ho zastrčil za tričko a vzápätí na trsoch trávy mávali veľkými krídlami tri orly. Dalo to trochu práce vzlietnuť v tak nevhodných podmienok, ale všetkým sa to nakoniec podarilo. Lev na nich nečakal a letel cez rieku k druhému brehu.

,Počkaj na nás!´volal Kirill a mávajúc silnými krídlami stúpal do vzduchu.

,Vyleť nad stromy a let za mnou!´ prikázal Brentan  a letel pred Levom  v takej vzdialenosti aby ho videl a tak rýchle, aby mu pretekárska metla stačila.

,My vyletíme vyšie a potom sa pri tebe budeme striedať,´ ozval sa Kieran a oba zvyšné orly začali stúpať do výšky. Tajga sa pod nimi rýchle zmenšovala. Obaja sa rozhliadali, kde by mohlo byť najlepšie miesto na oddych a usušenie mokrých šiat a topánok. Oni s tým v tejto podobe nemali žiadne problémy, ale Levovi začne byť o chvíľu zima a mohol by ochorieť. Niečo také nemohli potrebovať.

  Pod stromami, neďaleko od brehu rieky stál v tieni vysokej jedle  profesor Becker , pred očami si pridŕžal silný ďalekohľad a pozoroval malé bodky, ktoré v skutočnosti boli veľkými vtákmi a potom si povzdychol. , Tak a presne o tomto som hovoril,´ pomyslel si, keď skladal ďalekohľad a strkal ho do batohu. Znovu sa pozrel smerom kam mu zmizli a premiestnil sa o hodný kus dopredu po trase výsadku. Ešte že ju tak dobre poznal a mohol si vyberať miesta na premiestňovanie aspoň čiastočne bezpečné a bez vegetácie.  Rýchle sa ukryl pod stromy a vytiahol ďalekohľad . Len chvíľu prepátraval oblohu a už ich uvidel. Mierili k horám a on už chcel zložil ďalekohľad  keď si všimol, že vtáci začali krúžiť a spúšťajú sa pomaly dolu. Jediné miesto, kde sa dalo pristáť bol tento priesek, ktorý tu vznikol  po údere blesku a následnému požiaru. Zacúval hlbšie pod konáre stromu a zdvihol ďalekohľad. Nebolo žiadných pochýb, vtáci mierili priamo sem. Rýchle sa ukryl  a o chvíľu videl, ako sa sponad stromov vynoril orol a za ním Lev letiaci na metle. Obaja zosadli a z orla sa po mocnom mávnutí krídlami stal Kirill. Ponad čistinu  preleteli veľké tiene a postupne zosadali, mocne mávajúc krídlami a menili sa.

„No konečne, už ma od tej metly bolí zadok,“ zvolal Lev, keď ich uvidel.

„Nevyvádzaj,“ tíšil ho Brentan, „ skúsim ti vyrobiť na nej nejakú sedačku, predsa len nie je stavaná na také dlhé trasy. Vytiahol váčok a položil pred seba na zem. „Amplio!“ mávol rukou a zväčšený vak otvoril. Chvíľu sa v ňom hrabal, potom začal vyťahovať náhradné oblečenie. Nikto neprotestoval a všetci sa začali prezliekať.

„Hneď mi je lepšie,“ usmial a Kirill , tiež sa na chvíľu ponoril do vaku, vytiahol štyri tabulky čokolády a každému jednu podal. „Ešte je príliš skoro na obed, ale malá desiata nám neuškodí,“ spokojne roztrhol obal a kúsok si odlomil. „Dnes by sme mali doraziť tam k tým kopcom,“ mávol rukou kamsi za seba a keď videl prikývnutie , vložil si čokoládu so slastným výrazom do úst.

„Secco!“ mával rukami Brentan nad odloženým oblečením a topánkami. Zo všetkého sa krátko zadymilo .

„Zakladáš oheň?“ čudoval sa naoko  Kieran  a Brentan na neho len škaredo zazrel.

„Namiesto posmechu mi poď radšej pomôcť, tá hlina tu zoschla a tie nohavice sú ako doska. Vo vaku to bude zavadzať, musíme ich vyčistiť.“

„Ach áno, proste povedz, že sa bezo mňa nezaobídeš,“ usmial sa samoľúbo Kieran a dostal nohavicami po hlave takú šlupku, až urobil kotrmelec. Okamžite vyskočil a vďaka tomu unikol mikyne, ktorá k nemu letela . Mávnutím ruky ju odrazil a ona dopadla na vyšnievajúcu skalu. Ozvalo sa hlasné buchnutie  a stvrdnutá mikyna polámala niekoľko nádejných náhrad zhorených stromov.

„Dávaj pozor, veď ho zabiješ!“ zvolal Lev a odvážne sa postavil medzi bratov. Na takéto niečo bolo naozaj treba veľa odvahy, ale tá Levovi nechýbala.

„Prestaňte blbnúť a radšej to vyčistite, o chvíľu musíme letieť ďalej a Brentan ešte sľúbil Levovi nejaké to sedlo, ak si  dobre spomínam,“ zamiešal sa medzi nich aj Kirill svojim typickým, trochu suchopárnym tónom. Brentan s Kieranom stáli oproti sebe, chvíľu ešte na seba zazerali, ale nakoniec mykol Brentan plecom , zdvihol obe odhodené veci a prihodil ich k ostatným. Potom sa postavil vedľa Kierana .

„Purgo!“ zvolali obaja súčasne , mávli pravačkou do oblúka a ľavačkou do vnútorného kruhu a z hromady vecí sa vyvalil oblak prachu, ktorý okamžite zmizol. Lev zozbieral vyčistené a suché veci, nastrkal ich do vaku , ktorý Brentan okamžite zmenšil a zavesil si ho na krk. Potom si sadol k metle a pozorne si ju prezeral. Pozrel na brata a keď videl, ako sa uškiera, mávol na neho.

„Myslíš, že unesie sedlo?“ spýtal sa váhavo a Kieran len neisto zdvihol obočie.

„Vyskúšame, uvidíme,“ vyhlásil a podišiel bližšie.

„Stratum!“ mávol rukou Brentan a Kieran sa bez slova k nemu pridal. Na rúčke metly sa objavilo mäkké , vypolstrované, svetlohnedé  sedlo s opierkami na nohy.

„Mali by sme vzlietnuť, tie oblaky  čo sa sem ženú, sa mi vôbec nepáčia,“ upozornil ich Kirill a ukázal k oblohe. Mal pravdu , obloha sa začínala zaťahovať. Letieť v daždi, alebo dokonca v búrke by nebolo nič príjemného. Rýchle sa zozbierali, Lev sadol na metlu a vyletel nad stromy. K nemu sa o malú chvíľu pripojili tri veľké vtáky, ktoré ho na chvíľu obkolesili. Potom sa dva z nich odpútali a niekoľkými mocnými zábermi krídiel vyleteli do výšky.

  Len čo Lev a orly opustili čistinu, vyšiel spod stomu profesor Becker a s prútikom v ruke  prešiel ponad niektoré miesta. Uškrnul sa, pokrútil neveriacky hlavou  , zastrčil prútik do puzdra a odmiestnil sa.

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

good

(Peťa, 13. 3. 2008 9:22)

Patrik by měl radost, že myslí jako kouzelníci :-) Zajímalo by mě, jak si vedou ostatní skupiny, jestli jdou po pěšky nebo je taky napadlo vzít si košťata. S takovouhle se dostanou do tábora za pár dní...Pokud ovšem po cestě nezažijou nějaký vzrůšu :-)

Dumbledor

(Triana, 13. 3. 2008 9:19)

Mne sa moc páči aký tu je postoj k Dumbledoroi.Že ho niekto vykresil takto.V HP sa mi nepáčilo ako sa správal k Harrymu a ostatným a tu dostal za svoje.
Fakt dobre.:-)

super :))

(julili, 12. 3. 2008 20:29)

jeej...toto je moc dobre.....teda hned ma napadlo ze asi poletia.....mne by sa veru pesi ist nechcelo.....uz teraz lutujem tie ostatne skupinky co idu pesi....chudatka....eheh....a ze sa chalani hadaju....v tomto suhlasim s Cassie....aspon vidno ze subratia....ja sa z mojim bratom viem tiez riadne vyhada a pobit:))....nj....nejdem sa rozpisovat.......ale tesim sa na dalsiuuu....

pegas

(maginy, 12. 3. 2008 18:51)

hej to by bola sranda keby sa lev premienal na Pegasa........... dúfam že zažijeme aj nejaké napätie ...inač super kapitola a už sa teším na dalšiu

dobré :)

(Cassie, 12. 3. 2008 16:40)

chalani sú šikovní :). Mohla som si myslieť, že im dajú dlhšiu a nebezpečnejšiu trasu, ale akosi mi to tentokrát nenapadlo :). Veď nič, nabudúce :). Síce som tajne dúfala, že sem pridáš ešte jednu kapitolu z paláca a až potom budeš písať o chalanoch a výsadku, vidím, že som dúfala márne. No nič. Páčilo sa mi, ako sa Bren a Kier pohádali, aspoň trošičku tým vidno, že sú "bratia" :). No nič, ja k tejto kapitole už nič nebudem písať, len že sa teším na ďalšiu :) a mimochodom, s tým "sedlom" pre Leva si mala skvelý nápad, len škoda, že on ako tiger nemôže lietať.. to by bol pohľad :D:)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA