Jdi na obsah Jdi na menu
 


49. Tábor v tajge

10. 3. 2008

 

49. Tábor v tajge

 

 

„To nemôže byť pravda!“ zreval Lev, keď sa asi po šiestykrát pošmykol a len po zúfalom mávaní obidvomi rukami sa mu podarilo odvrátiť pád do mazlavého blata, ktorým všetci bežali. Čakalo ich ešte niekoľko kilometrov behu lesom a pôda bola po vytrvalých dažďoch rozmočená.

„Vydrž ešte chvíľu, o päť minút máme krátky oddych,“ supel Kirill a obe líca mu horeli. Na čele sa mu perlili kvapôčky potu, ktorý mu stekal po  spánkoch. Horúčava bola neznesiteľná, plná vodnej pary a dusivá .

  Vpredu sa ozval výkrik a potom niekoľko veľmi nevyberaných nadávok. Vzápätí nato aj   niekoľko čvachtavých zvukov, ako sa David hrabal z kaluže a dobiehal skupinu.  Obehli okolo kmeňa veľkého vyvráteného stromu a za ním sa zase pripojili ku skupine. Brentan sa zahľadel dopredu a videl Davida , ako si v behu strháva z teplákov kusy hliny . Odpočívadlo ku ktorému mierili už bolo neďaleko a všetci pozerali viac dopredu než pod nohy. Boli unavení a viaceré pokĺznutia to len dokazovali.

„Už tam budeme?“ ozval sa za ním Kieranov  prerývaný sypot .

„O chvíľu,“ obzrel sa a nevšimol si kaluž plnú špinavej vody pred sebou. Zapadol do nej až po členky a otriekal všetko dookola.

„Dávaj pozor!“ zvýskla Olesia, ktorú ten gejzír zasiahol naplno.

„Prepáč, nechcel som,“ ospravedlňoval sa , ale čvachtanie v teniskách to takmer prehlušilo. Bolo to nepríjemné, ale už si na to začínal pomaly zvykať. Konečne dobehli k niekoľkých lavičkám ukrytým v tôni vysokých borovíc. Teraz sa mohli na chvíľu zastaviť, sadnúť si a vydýchnuť si.

„Som celá mokrá,“ šomrala Olesia, mračila sa na Brena  a pokúšala sa vyžmýkať si teplákovú bundu .

„Počkaj, pomôžem ti,“ ponúkol sa , len čo aspoň trochu chytil dych. „Sicco!“ povedal a mávol rukou v polovičnom oblúku.  Trochu to zasyčalo a Olesiine tepláky boli zase suché.

„Aspoň že tak,“ prikývla spokojne a išla sa posadiť  k ostatným dievčatám na lavičku. Brentan si vyzul tenisky a vylial z každej  z nich liter vody. Postavil ich na lavičku prešiel nad nimi obidvomi rukami. „Sicco!“ zaznelo znovu  a spokojný Brentan si znovu obul  do suchého.

„Pekné,“ prikývol uznanlivo Kirill  a s prižmúrenými očami sledoval inštruktora Holtera, prechádzajúceho sa popod stromami.

„Koľko je to dnes, pýtal sa no to vôbec niekto?“ spýtal sa unavene Lev , ktorý sa na lavičku zvalil takmer celým telom.

„Pätnásť, aspoň si myslím,“  odvetil Kieran , švihnutím pravačky si vyčaroval uterák a sušil si mokré vlasy. Potom si dôkladne poutieral tvár a nechal uterák zmiznúť.

„Celkove, alebo len sem ,“ dožadoval sa vysvetlenia Lev , pootvoril aj druhé oko, sadol si  a prehrabol si prepotené vlasy v tyle. „ Asi by som sa naozaj mal dať ostrihať, som mokrý ako myš,“ šomral , vytiahol gumičku a stiahol si vlasy do chvosta.

„Ešte sme len v polovičke, takže sa neteš,“ pripomenul Kieran a postavil sa.  „Holter už zase kluše, toto naozaj nebol dlhý odpočinok,“ šomral nespokojne , keď sa spolu s ostatnými zase rozbehol. Zaraďovali sa  za ním a pokračovali v behu. Teraz sa už vracali do tábora a to im pridávalo na sile. Trvalo im to však ešte takmer hodinu, než sa tam dostali.

„Konečne, ja už naozaj nevládzem,“ skuvíňal Arto, ktorý pomaly, ale celkom určite začal zaostávať a vliekol sa na konci skupiny.

„Už je to len kúsok,“ povzbudoval ho Lev, ale aj on sa kúpal v pote a tvár mu horela. „Tábor je hneď za tým lesíkom, tak to už vydrž!“

  Konečne dorazili a po desiatich minútach vydýchavacích cvikov im inštruktor dovolil oddýchnuť si v stanoch.

„Sprcha!“ zavelil Kirill a prvý sa hnal do stanu.

„Som mokrý aj bez sprchy, že ho to ešte baví,“ krútil hlavou Lev , ale tiež si unavene strhol prepotené tričko .

„Len poď, to ti urobí dobre,“ volal ho Kirill , keď si pustil studenú vodu na rozhorúčené telo. Ticho vykríkol , keď sa ho voda dotkla, ale odhodlane sa ponoril do studeného prúdu. O niekoľko minút sa vynoril zo sprchy a zvalil  sa na postel.

  Všetci štyria ležali a oddychovali. Tento stan bol ich domovom už  viac ako mesiac  a zo pár týždňov ešte aj bude.

„Pôjdeme na obed?“ posadil sa Kirill po chvíli na posteli a pozrel na ostatných. Ležali ako mŕtvoly, nikto z nich sa ani nepohol. Dokonca nezareagoval ani večne hladný Lev. Jedinou známkou života boli zdvíhajúce sa hrudníky. „Vy ale vyzeráte,“ rozosmial sa , zlietol z postele a vystrčil hlavu zo stanu. „Vstávajte, je najvyšší čas, lebo budeme do večera o hlade!“ zavolal a vyšiel von.

„Neviem, či sa mi to podarí,“ zastenal Lev, neohrabane sa na posteli prevrátil, ale nakoniec sa z nej predsa len zgúľal. Aj Kieran s Brentanom sa neochotne postavili a šuchatali sa  za nimi do jedálne. Bol to veľký  stan z ktorého bola  urobená jedáleň a zároveň klubovňa. Väčšina miest už bola obsadená  a stanom sa ozývalo štrnganie príborov a tichý hovor. Sadli si na svoje miesta a na stole sa objavili taniere s polievkou.

„Nemám rád kapustu,“ šomral Kirill, keď do polievky ponoril lyžicu.

„Nebrbli a jedz!“ odbil ho Kieran, pretože sťažnosti Kirilla na stravu ich už všetkých unavovali.

„Ešte som nepočul, aby si povedal, že máš niečo rád,“ pridal sa Lev a trochu odsudzujúco sa na neho pozrel. „Vlastne by si mal byť rád, že si nemusíme variť sami a všetko nám podstrčia pod nos, ešte aj riady umyjú a ty namiesto toho stále len frfleš!“

„Keď ja polievky nemám rád a keď nezjem polievku nedostanem hlavné jedlo, tak sa  teda nečudujte, že frflem!“ bránil sa Kirill, ktorému jedlo v ústach priam rástlo.

„Len sa pekne najedz, popoludní máme ďalších šesť hodín cvičenia,“ zasmial sa Brentan a položil lyžicu do prázdneho taniera. Ten sa stratil a na jeho mieste sa objavil druhý tanier s duseným mäsom a zemiakmi.  Práve vzal do ruky príbor, keď sa ozvalo zazvonenie kovu o sklo. Brentan zdvihol  pohľad a videl ako profesor Becker  klopká po okraji pohára. Všetci sa na neho pozerali s otázkou v očiach a stíchli.

„Chcel by som vám oznámiť, že o pár dní sa presuniete po skupinách na nejaké veľmi vzdialené miesto v tajge, aby ste ukázali svoju fyzickú zdatnosť a čarodejnícke schopnosti. Premyslite si, čo si zoberiete so sebou. Vašou úlohou bude vrátiť sa do tábore, teda sem. Keby ste boli niekto v ohrození života, vaše klanové znaky budú fukgovať ako prenášadlá a dopravia vás  bezpečne do tábora. Prídete však tým o časť bodového hodnotenia, preto  túto možnosť použite až vtedy, keď nenájdete žiadnu inú.“ odporučil im jednoducho  a pustil sa zase do jedla. Devätnásť vĺčat mlčalo, hľadelo do tanierov a snažilo sa stráviť túto závažnú informáciu, ktorá im tak vážne zasiahne do života v najbližších dňoch.

„Už  som myslel, že to neurobia,“ zašomral ticho Lev a úplne netypicky prehadzoval jedlo na tanieri bez najmenšej známky úmyslu, naozaj ho zjesť.

„To?“ zdvihol v údive obočie Kieran a s úsmeškom pozrel na neho. „Čo je to „to“?“

„Výsadok, tak sa to volá, hovorili mi o tom minuloroční druháci,“  mračil sa Lev a pichal do zemiakov vidličkou tak nesústredene, že z nich takmer urobil kašu.

„Myslíš ten tresun v skupinkách, ktorý nám práve oznámil Becker?“ upresňoval Brentan a zasmial sa . Náhle sa nahol cez Kirilla a vytrhol Levovi vidličku z ruky. „Polož ju, lebo si ešte ublížiš! Naozaj neviem, čo ťa na tom tak rozhodilo. Tak nás  prenesú niekam kúsok od tábora , o pár hodín sme späť, nechápem v čom vidíš problém.“

„Nie kúsok, ale kus a to poriadny. Nie pár hodín, ale týžden, možno dva než sa dostaneme späť,“ upozorňoval a ešte stále sa mračil.

„S našimi možnosťami tu budeme o pár hodín,“ mávol Brentan zľahčujúco rukou a pustil sa zase do obeda, „ skôr by sa mali báť dievčatá a ako vidím, tak tie sa naozaj neboja,“ ukázal na Rose, ktorej oči svietili nedočkavosťou  a ani ostatné sa netvárili nejako nešťastne.

„Nevedia nič o tom, čo v skutočnosti ten výsadok je,“ vyhlásil znovu ponuro Lev, ale to už Brentan nevydržal a so smiechom ho buchol po pleci, „ keby som ťa nepoznal, tak si namôjveru myslím, že sa bojíš!“

„Ja? Ani náhodou!“ ohradil sa Lev , natiahol sa, vytrhol mu svoju vidličku a pustil sa do jedla.

„Možno to je naozaj tak, ako hovoríš, ale my sa skutočne nemáme čoho báť,“ mykol plecom Kieran a Kirill len ticho, ale dôrazne prikývol.

  Po obede sa všetci presunuli na cvičisko na ľahkú rozcvičku a neskúr na dvojhodinovú meditáciu.

„Na dnešnej meditácii sa budete vžívať do pocitov stebla trávy, ktoré si vyberiete. Pozorne si prezrite trávu, ktorá je pred vami, vyberte si jedno steblo a uveďte sa do meditácie. Čím hlbšie sa dokážete sústrediť , tým dokonalejší bude váš zážitok,“ vysvetľoval majster Namura . 

  Ponorili sa teda do svojho vnútra a vžívali sa do predstavy, že sú steblo trávy. ,Aspoň  nemusíme pri tom behať´, pomyslel si s úsmevom na trári Kieran , zavrel oči a nechal svoje vedomie rozplynúť v ríši rastlín. Brentan si ani nemusel predstavovať, ako sa také steblo trávy cíti, vedel to veľmi dobre a tak  len nechal myšlienky voľne plynúť.

„Mne asi odumreli nohy,“ zastenal Kirill, keď sa pokúšal postaviť sa. Pomaly vyrovnával stuhnuté kolená a zliezal z hrubého vankúša na ktorom sedel. Kňučanie a jajkanie sa ozývalo všade naokolo, presne tak, ako po každej takejto meditácii. Ešte stále si na to nemohli privyknúť, aj keď ich majster  upokojoval, že o pár rokov si na to ani nespomenú .

„O pár rokov,“ zakvílil ticho, tak aby ho majster nepočul , Thor a masíroval si nohy. „ A teraz mám na nich niekoľko hodín pevne stáť, aby som trafil cieľ,“ šomral , potriasol hlavou a odhrnul si svetlohnedé kučery z tváre.

„Náhodou, mne sa lukostrelba celkom páči,“ vyhlásil spokojne  André a urobil niekoľko neistých krôčikov po tráve, „ ale neviem, či mi pomôže niekoľko rokov tréningu, aby som si zvykol sedieť v lotosovom sede.“

„Všetkým sa lukostrelba páči,“ zasmiala sa Wanda a roztopašne pohodila hlavou. Plavé vrkoče opísali kruh a šľahli Thora po chrbte.

„Čo robíš!“ zvolal vyľakane, keď pocítil úder do chrbta a bleskovo sa zvrtol. „Tie vrkoče môžeš používať namiesto biča, vieš ako to bolí?“ osopil sa na ňu a trel si rameno.

„Náhodou viem ako to bolí,“ zamračila sa Wanda, zhrnula oba vrkoče a prehodila si ich na chrbát.

„Tak prečo sa teda nedáš ostrihať?“ nechápal Thor a zamračil sa.

„A ty sa prečo nedáš ostrihať? Tiež si už môžeš začať  zapletať vrkoč!“  rozčúlila sa , znovu pohodila hlavou a odišla. Thor si zamračene vošiel všetkými desiatimi prstami do vlasov , prehrabol si ich a keď videl Kieranov úsmešok, povzdychol si.

„Má pravdu, naozaj si môžem začať zapletať vrkoč,“ zamrmlal, pozrel na  škeriaceho sa Kierana a ukázal na neho prstom, „ ale ty tiež!“

„No a?“ mykol Kier plecom, „ dáme sa ostrihať až na začiatku roka, teraz to nerieš  radšej poďme, prídeme neskoro  na lukostrelbu .“

  Strelnica bola umiestnená vzadu za táborom tak, aby nikoho nemohol zasiahnuť nejaký zablúdený šíp, alebo šipka, keď  dostali do ruky aj kuše. V stojane na nich už čakali tisové luky zabalené v ochranných obaloch  .  Boli pevné, pružné a bolo treba veľa sily na to, aby napli tetivu. Tulce plné šípov si zavesili na chrbát , napli tetivy a ponáhľali sa k svojim terčom.  Boli to jednoduché kruhy vyrobené zo slamy, aby sa šípy nelámali. Kieran sa postavil vedľa Brentana, ktorý si práve pripínal na ruky koženné chrániče.

„Kde ste sa zdržali?“ spýtal sa a hodil po ňom niekoľko kúskov stvrdnutej kože, ktorá ich chránila pred údermi tetivy.

„Thor sa dohadoval s Wandou o vrkočoch,“ vysvetlil, pripol si chrániče, skusmo napäl tetivu a keď ju pustil, započúval sa do jej zvuku. Bol vysoký a čistý, tetiva bola v poriadku. Vytiahol z tulca dlhý šíp, pevne sa zaprel v ukážkovom postoji a natiahol tetivu celou silou. Zamieril  špičku šípu na červené pole terča, zadržal na chvíľu dych a pustil koniec šípu. Sledoval ho očami, kým sa nezabodol do terča a potom nespokojne zavrčal. Bolo to v červenom poli, ale takmer na okraji. Zamračil sa, pozrel na Brentanove šípy, ktoré boli rozhodne bližšie stredu než tie jeho , stisol zuby a vytiahol ďalší šíp.  Vedľa neho svišťala tetiva Brentanovho luku a občas počul jeho spokojné uchechtnutie, keď sa šíp zabodol do stredu terča.

„Skončil som,“ oznámil po chvíli Bren , zľahka si nadhodil ťažký luk a obzeral sa okolo seba. Holder prechádzajúci okolo nich sa zastavil, pozorne si prezrel jeho terč a kývol hlavou.

„Odložte luk a vezmite si kušu,“ prikázal krátko, vytiahol prútik a mávnutím poslal terč do nedohľadna. Vzápätí mu v natiahnutej ruke pristal zväzok šípov. Podal ho Brentanovi, ten ich zatrčil do puzdra a odišiel k stojanu. Aj Kirillov terč už cúval a Lev napínal tetivu posledný krát.

„Tak neviem, či by nám k tým terčom nemal dávať aj ďalekohľad,“ šomral Bren a naťahoval kušu, „skoro vôbec ho nevidím, ako ho mám zasiahnuť a kam mám do kelu na takú vzdialenosť mieriť, aby som ho vôbec zasiahol? Nemohol by nám to najskúr vysvetliť?“ zlostil sa , keď nasadzoval šipku.

„Mier tesne nad horný okraj terča, prvý výstrel máš aj tak pokusný,“ upozorňoval Kirill , zdvihol kušu a namieril.Uvoľnil závadku a tetiva ostro zadrnčala. Jasne počuli svišťanie vzduchu rozrážaného šipklou.

„Počkám, ako ti to vyjde,“ uškrnul sa Bren a sledoval dráhu šipky, „kam si mieril?“

„Nad horný okraj,“ odpovedal pokojne Kirill a prižmúrenými očami sledoval, ako sa šipka zabodla do spodného okraja terča.

„Musíš vyššie, povedal by som, tak a stupeň to zdvihni a bude to v strede,“ mienil Bren, zamieril a uvoľnil západku. Aj on sklonil kušu a sledoval let šipky. Zabodla sa do malého červeného bodu, ktorý bol z tejto diaľky takmer  nepostrehnuteľný.

„Hm! Máš pravdu,“ prisvedčil Kirill, Lev sa len uškrnul . Kieran, ktorý si práve priniesol kušu  nasadil prvú šipku.

„Ideme nato!“ zavelil Kirill a štyri tetivy zadrnčali .

„Na takú vzdialenosť to určite neprerazí ani habit,“ uvažoval Kieran, keď sa pozeral za šipkou, „chcelo by to nejako posilniť,“ šomral si a už chcel nad kušou mávnuť rukou, ale odmietavý Brentanov pohyb ho zastavil.

„Je to len slama, preletí to až k lesu a nebudeš mať platný zásah, toto si skúšaj na smrťožrútoch.“

„Tiež pravda,“ prikývol Kieran , namieril kušu a vystrelil. „Čo máme ešte po strelbe?“ obrátil sa k Levovi, ktorý práve naťahoval kušu.

„Už nič,“ odpovedal mu namiesto neho Imre, „ dnes máme celkom výnimočne voľno, ale vraj si na to nemáme zvykať,“ stidol pery, zdvihol kušu a zamieril.

„Zadrž dych, nech sa ti nekýve ruka,“ upozornil ho Lev a pozrel po celom rade strelcov. Väčšina z nich už pomaly končila. Posledné výstrely , posledné šipky, ktoré leteli do terčov a posledný spokpojný úsmev. Dnes si môžu trochu oddýchnuť, je čas napísať domov rodičom a oznámiť im veľkú novinu. Pôjdu na výsadok!

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

fuuu....

(Cassie, 10. 3. 2008 22:04)

tak ty im teda dávať do tela!! Len tak pre nič-za nič 15 km... Teším sa na ten výsadok, čo sa tam vlastne bude diať a tak. Len Leva to "trochu" zobralo :). Som rada, že si dievčatá vykreslila ako silné osoby a nie nejakých strachopudov :). S tým strieľaním z luku a kuše si ma trochu prekvapila, ale nebolo to nečakané. Len sa im divím, že kušu dokážu udržať. Ja osobne som z kuše strieľala len raz, ale rameno ma bolelo ešte dva týždne po tom :(. Teším sa, ako si to vlastne vymyslela s tým Harryho (Brentanovým :)) listom z Rokfotu.. jááj, to bude paráda :). Teším sa na ďalšiu kapitolu a hlavne ako sa to vyvinie... teším sa na to ako malé decko už od začiatku :) Síce mám nejakú vlastnú predstavu o tom, ale tá je riadne.... No, ale uvidíme, ako si to vymysela ty, neviem sa toho dočkať :))...

hmm

(jaja, 10. 3. 2008 19:51)

chudacikovia..ved ich umoris..ale drzia sa :)..tesim sa na ten vysadok..Bren a Kier to urcite zvladnu lavou zadnou..tak ako vsetko :)..kapca je skvela..neviem sa dockat dalsej :)

wooow

(maginy, 10. 3. 2008 18:54)

no super kapča a som velice zvedavá ako si budu počínať na svojej ceste ...... inac pozdravuje soraki a petua julli

mno

(julili, 10. 3. 2008 18:51)

suhlasim so vsetkymi....davas im chudacikom riadne zabrat....a nad tym listom pre Harryho uz tiez dlho uvazujem....a ak ho to zachyti niekde neviem kde tak bude riadne zamteny.....ale nechapem ako na to mohol Sirius a James zabudnut ked sa menili....hmm......no sak ja si pockam ako to dopade...

Tak to je mazec!

(soraki, 10. 3. 2008 18:06)

Takový teror, ty jim dáváš zabrat, chudáci kluci a co teprve holky ... já bych tam nepřežila ani den!!! Leda jako kuchařka :-D. Asi zase půjdou tak, jak jsou na pokojích, že? Byla by sranda, kdyby je pomíchali. A taky jsem zvědavá, ten dopis pro Harryho už by měl být někde na cestě, ne? To bude prča až ho sova odchytí někde v tajze :-D. Tak piš, těším se na další kapitolky :-D

Teda!!!

(Peťa, 10. 3. 2008 17:03)

Ty jim dáváš zabrat! Ale zvládají to celkem v pohodě. Akorát Lva nějak sebrala ta zpráva o výsadku...Už se těším, co všechno zažijí!!!
Btw. neměl by touhle dobou už Harry dostat svůj dopis z Bradavic? To by se mohly dát věci ohledně Harryho do pohybu :-) No počkám si :-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA