47. Tréning
47. Tréning
„Chlapci, mám tu pre vás listy,“ zavolal do otvorených dverí Patrick a zamával štyrmi listami a pečaťou Akdémie.
„Hurá, prešli sme!“ zvreskol Kieran a Patrick s rukami na ušiach okamžite s izby vycúval.
„Blázni, blázniví uvrieskaní,“ šomral si a trepal s hlavou, aby mu v pravom uchu prestalo pišťať.
„Máme pozvánku na letný tábor, všetci sme prešli!“ volal Brentan už od dverí . Selena a Remus, ktorý sa hral s Ivarom sa zasmiali a blahoželali im k úspešnému zloženiu skúšok.
„Neviem, či to platí aj na ten tábor, ale byť vami, tak si metlu beriem so sebou,“ navrhoval im Remus, keď sa spoločne zamýšľali nad tým, kam to asi pôjdu.
„Metla sa nám nezmestí do batoha,“ namietal Kieran, ale Remus sa len zasmial a pokrútil hlavou.
„Myslel som , že ste čarodejníci,“ uškŕňal sa a čakal, či na to prídu sami. Selena sa na nich usmiala a ticho im napovedala, ledva otvárajúc ústa.
„Zmenšiť, všetko sa dá predsa zmenšiť,“ povedala a rozosmiala sa, keď sa na ňu Remus zamračil.
„Mali na to prísť sami, ako sa naučia premýšľať ako čarodejníci?“
„Veľa dospelých čarodejníkov to doteraz nevie,“ pridal sa Patrick, ktorý práve prišiel, „ napríklad si niektorí vôbec nevedia jednoduchým Reparo opraviť potrhané oblečenie a potom vyzerajú ako muklovskí bezdomovci.“ dopovedal a neveriacky pokrútil hlavou. Chlapcom sa zdalo, že Remus trochu očervenel, ale nevenovali tomu príliš veľkú pozornosť.
„Myslíš, žeby si na to niekedy mohol zabudnúť?“ spýtal sa Patricka prižmurujúc pri tom oči.
„Myslím.....myslím, že nie,“ odpovedal mu so smiechom, „ ale máš úplnú pravdu, musia sa naučiť myslieť ako čarodejníci. Čarujú bez prútikov, vedia sa premieňať, vymýšľajú si kúzla, ale rozmýšľajú ako muklovia.“ šomral si popod nos.
„Dala som vám do izby vaše batohy a trochu som vám ich upravila. Otec pôjde s vami na internát a pohrabe sa vám tam v oblečení. Zdá sa mi, že ste o kus vyrástli, musí vám byť všetko už malé.“ upozorňovala ich Selena , keď sa pripravovali na odchod.
Premiestnenie bolo ako vždy veľmi nepríjemné a Levovi sa zase zdvihol žalúdok. Ani Kirill nevyzeral dvakrát zdravo, keď pristali pred hlavným vchodom. Profesor Becker na nich už čakal a keď ich videl primiestniť sa, ponáhľal sa k nim krížom cez trávnik.
„Konečne ste tu, už som sa obával, že to nestihnete,“ kýval na nich už u diaľky.
„Nerozumiem,“ zamrkal Patrick a Remus sa zamračil. Chlapci len nechápavo valili oči.
„Prihlásili ste sa predsa do súťaže v lietaní, musíte ísť osobne potvrdiť svoju účasť,“ vysvetľoval profesor a viedol ich do jedálne. Prvé čo si všimli, boli brezové vetvičky, ktorými bola vyzdobená celá akadémia. Pri vchode visel veľký pergamen s menami účastníkov rôznych súťaží. Postavili sa k nemu a Remus sa začítal do zoznamu.
„Aha, zajtra je aj súťaž v tanci, nechceli by ste sa prihlásiť?“ spýtal sa s pobaveným úsmevom a pozrel sa na nich. Pretiahnuté tváre a kyslé úsmevy ho rozosmiali. Potom ukázal prstom na spodný okraj pergamenu a poklopal po ňom. „Tu sa píše, že účastníci súťaží majú po svojom mene poklopať prútikom, vysloviť nahlas svoje meno , ročník a klan. Súťaž v lietaní je tu,“ zabodol prst do stredu , „ a vy ste tam tiež všetci štyria uvedení.“
„Ak sa naozaj chcete zúčatniť, mali by ste sa poponáhľať, lebo o chvíľu ten pergamen zmizne,“ upozornil ich profesor a tak jeden po druhom pristupovali k pergamenu, poklopkali po svojom mene, vyslovili ho a keď skončili, pozreli prekvapene na seba. Celý pergamen sa odrazu zmenil, všetko sa na ňom začalo posúvať z miesta na miesto a keď sa písmená ustálili videli, že pri ich menách je napísané druhý ročník. Aj účastníkov súťaže náhle ubudlo. To mohlo znamenať, že buď sa nestihli vrátiť, alebo nepostúpili do ďalšieho ročníka.
„Vidíš to?“ spýtal sa Lev a ukazoval do stredu pergamenu. Skôr než si stihli čokoľvek prečítať, pergamen sa rozplynul.
„Teda, stihli sme to naozaj v poslednej chvíli,“ odfúkol si Kirill a oči mu svietili.
„Mali by sme si ísť konečne pozrieť ten váš šatník,“ navrhol Remus a zamieril ku krbu. Tam sa nerozhodne zastavil, pozrel na profesora Beckera a neisto sa spýtal : „ Už sú presťahovaní?“
„Samozrejme, videl si predsa , že pri ich menách bol uvedený druhý ročník,“ prikývol s úsmevom Becker a chlapci so zmiešanými pocitmi zamierili ku krbu pre druhý ročník. Keď z neho vystúpili na dlhej chodbe, okamžite zbadali rozdiel. Okná na tejto chodbe vypĺňali farebné vitráže , na ktorých boli boli znaky klanov . Oproti oknu s vlkom boli dvere s tmavého dreva a na nich znak klanu vlka. Profesor sa usmial, dotkol sa prútikom znaku na svojej hrudi a jednotka, ktorá tam doteraz bola sa zmenila na dvojku .Aj znaky, ktoré mali chlapci na oblečení sa okamžite zmenili. Teraz už naozaj boli druháci! Klubovňa, umiestnenie izieb a ich výbava, to všetko zostalo presne také, ako v prvom ročníku. Už si na to zvykli a nechceli by to každý rok meniť. Vybehli do izby a mali pocit, že sa vrátili domov.
„Uch, viete, že mi to už celkom chýbalo?“ zvolal Lev a vrhol sa na svoju postel.
„Je to všetko presne ako pred týždňom, nič sa tu nezmenilo!“ čudoval sa Kirill, ale Brentan len pokrútil hlavou.
„Zmenilo, pozri sa von oknom a hneď to uvidíš?“upozornil ich a chlapci sa nahrnuli k oknu.
„To je nádhera!“ vykríkol Kirill a s úsmevom zízal na metlobalové ihrisko. „Budeme môcť pozerať všetky zápasy,“ doložil a oči mu žiarili radosťou.
„Ja som vedel, že vás to poteší,“ ozvalo sa od dverí, do ktorých práve vstúpil profesor, Remus a Patrick. Ten sa rozhliadol okolo seba a zamieril rovno k skrini. Otvoril ju a obrátil sa k synom.
„Ak máte v kufroch niečo, čo si chcete nechať, tak si to vyberte, lebo ja si vaše staré kufre beriem so sebou,“ upozornil ich a s údivom sledoval, ako sa vrhli ku skrini a otvorili kufre. O chvíľu sa vedľa nich vŕšila celá hŕba rôznych vecí.
„Ešte chrániče a už to bude všetko,“ pozrel na to Kieran spokojne a vynoril sa z kufra.
„Nebudú vám už malé?“ spýtal sa Remus a zdvihol jeden zo mnohých zošitov, ktoré ležali na dlážke.
„Nie, ešte sú dobré, ale môžete tu nechať aj tie nové, nám to nevadí,“ poznamenal Brentan a tiež sa vynoril z hlbín kufra, v ktorom mal doteraz celú polovičku tela, ,,snáď to už bude všetko, keby sme si niečo zabudli, tak napíšeme a vy nám to pošlete.“
„Naozaj je to všetko?“ opýtal sa ich otec pre istotu ešte raz a keď prikývli, zatvoril kufre a jednoduchým pohybol ruky ich zmenšil. Na uznanlivé pohľady synov sa len usmial , siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ dva navlas rovnaké kufre. Vytiahol zo skrine staré a postavil na ich miesto nové.
„Maius!“ mávol okolo nich prútikom a skriňa bola zase plná.
„Nezabudnite si upratať,“ pripomenul im Remus a objal ich. „Už musíme ísť,“ pozrel na Patricka, ktorý sa práve lúčil s Levom a Kirillom.
„Nevyvádzajte tu a učte sa,“ pripomenul im, keď ich objímal na rozlúčku , „ nemusím každý týždeň dostať nejaký list od riaditeľa, je vám to jasné? A píšte, aj keď budete v tábore! Ozaj a nezabudnite napísať Selene. To ona vám zaobstarala všetko pre druhý ročník,“ doložil a ešte im od dverí zamával.
„Nezabudneme,“ usmial sa Brentan a ukladal do knižnice porozhadzované knihy. Zošity poukladal do zásuvky pri písacom stole a so záľubou prešiel dlaňou po hladkom dreve. „Vieže, že som rád, že sme zase tu a všetci štyria? Tak som si dáko na to zvykol,“ zašomral a pozrel na kamarátov.
Lev už zase ležal na posteli a slastne sa naťahoval. Kirill len pokrútil hlavou a podišiel k oknu. Hľadel na metlobalové ihrisko, ktoré práve niekoľko profesorov upravovalo na zajtrajšie súťaže. Chvíľu ich sledoval , ale potom sa obrátil do izby a zamyslene si sadol k stolu.
„Na čo tak úporne myslíš?“ spýtal sa Kieran a so záujmom ho pozoroval. Kirill zdvihol hlavu, neprítomne sa na neho zahľadel a potom sa mu oči vyjasnili.
„Nepôjdeme si vyskúšať trať? Už to majú skoro hotové a než sa prezlečieme....“ ozval sa a s nádejou sa na nich zahľadel.
„Výborný nápad, zajtra sa nám to bude hodiť!“ zvolal Kieran a spoločne stiahli Leva s postele. Pred skladom metiel sa trochu zarazili.
„Myslíte, že ich už tiež máme presťahované? Nerád by som niekomu vliezol do priehradky,“ mračil sa Brentan, ale Lev len ukázal na znak, ktorý bol pripevnený na dverách.
„Nemôžeš sa pomýliť, v žiadnom inom ročníku nie je vlčí klan,“ vysvetľoval, keď otváral dvere. „Pýtal som sa na to Beckera a on mi povedal, že to tak bude kým my neskončíme.“
„Celých desať rokov nebudú môcť použiť vlka?“ čudoval sa Kieran a vytiahol metlu.
„Nie, deväť! Desiaty ročník nemáva toľko študentov, aby mohli vytvoriť viac klanov a tak dostanú označenie toho, ktorý tam má najviac zástupcov. V tomto roku sú to medvede,“ uškŕňal sa Lev a vyniesol si metlu von.
„Tak poďme, už sa nemôžem dočkať,“ poháňal ich Kieran a bežal na ihrisko.
„Viete aká je trať?“ zamračil sa Brentan a pozoroval množstvo obručí rozostaveným po ihrisku v rôznych výškach.
„Jasné, veď sme to dostali podrobne popísané , nepamätáte sa?“ krútil hlavou Kirill a vytiahol z vrecka poskladaný pergamen. Rozprestrel ho na tráve a začítal sa. Chlapci sa k nemu naklonili a čítali mu spoza chrbta. Potom sa narovnali a pozorovali obruče, premietajúc si v hlave trať.
„Teda,“ vzdychol si Kieran, „keby sme si ju nešli vyskúšať, tak sa v nich zajtra celkom určite stratím,“ zvolal a mávol rukou dookola. Stál tam celý les rôznofarebných obručí.
„Veď je to celkom jednoduché,“ smial sa Kirill, „ pre nás platia len tie červené. Ostatné si všímať nemusíš. Prejdime si to od štartu, dobre?“ pozrel na kamarátov a vysadol na metlu. Všetci spoločne vzlietli a zavisli pred štartom a sledovali, ako Kirill letí naprieč ihriskom a robí otočky po osi. Na konci ihriska zdvihol metlu hore, urobil tri lopingy a pravou otočkou po osi a znovu tri s ľavou otočkou po osi.
,Zostaň tam, priletíme k tebe,´ oslovil ho Brentan a Kirill sa zastavil vo vzduchu. Obrátil metlu k nim a čakal.
,Choďte po jednom, mohli by ste sa zraziť, ´varoval ich a vyletel o pár metrov vyššie.
„Ideme po jednom za Kirillom a nezabudnite, čo máte robiť,“ zavolal na ostatných a mávol na Leva. Ten len prikývol a vyštartoval pomerne veľkou rýchlosťou.
,Spomal!´ zvreskol Kirill, keď Leva vyhodili otočky z dráhy a letel bokom medzi obruče. Len s najväčším vypätím sa mu podarilo zastaviť metlu.
,To bolo o vlások,´ zašomral ledva zrozumiteľne Lev a všetci celkom jasne cítili, ako sa mu zdvíha žalúdok. Tak toto bol veľmi nevítaný dôsledok mentálneho prepojenia myslí. Všetci do jedného ozeleneli a tváre sa im stiahli , ako sa snažili udržať žalúdok na mieste.
,Toto nám už nikdy nerob!´vyštekol Kieran , otriasol sa a namáhavo prehltol. „Cítim sa ako na kolotoči, je mi zle od žalúdka,“ otočil sa k bratovi, ktorý tiež namáhavo prehĺtal.
„Fuj! Keby to nezasiahlo všetkých, tak mu to vrátim,“ zaškľabil sa Brentan , nadletel nad štart a vyletel na dráhu. Snažil sa namyslieť na rýchlosť, ale pozorne robil otočky, lopingy a zase otočky. Keď sa zaradil vedľa Kirilla, mierne mu utekali oči a na čele sa mu perlil pot. „Tebe vôbec nebolo špatne,“ vyhŕkol a pozorne si ho prezrel.
„Malo by mi byť?“ spýtal sa so smiechom Kirill a sledoval, ako sa Kieran rúti vzduchom a vytáča otočky. Všetko išlo dobre, až posledný loping s ľavou otočkou takmer nezvládol. Rútil sa k zemi takmer voľným pádom.
„Kier! Hore! Ťahaj to hore!“ zreval Brentan a popohnal metlu . Vedel, že to nemohol stihnúť, ale nemohol tam len tak pozerať. Kirill preletel vedľa neho ako farebná šmuha a zachytil Kiera tesne nad zemou. Bolo to príliš rýchle a látka habitu, za ktorú ho ťahal nevydržala. Ozvalo sa zapraskanie a Brentan takmer zavrel oči, aby sa na to nemusel pozerať. Bolo to len pár sekúnd, ktoré Kierovi poskytol Kirillov zásah, ale stačilo to. Tých niekoľko sekúnd využil Kieran na premenu a na zem dopadla len metla . Vo vzduchu trepotal krídielkami drobný oriešok.
,Vďaka,´ ozval sa a srdce mu vydesene bilo v hrudi ako zvon, teda skôr zvonček . Zosadol na trávnik a premenil sa . Keby mal zelený habit, tak sa v tej tráve stratí, taký bol zelený. Sedel tam, kým sa z toho šoku nespamätal a sledoval, ako Kirill preletel celú trať a Brentan sa nakoniec tiež nedal zahanbiť.
„Si v poriadku?“ zosadol Brentan z metly vedľa neho a starostlivo si brata prezeral.
„Ale áno,“ zaškľabil sa Kieran, zhlboka sa nadýchol a vysadol na metlu, „ trochu som sa zľakol, ale už si dám pozor,“ doložil a vyletel na štart. Teraz už vedel, že ponáhľať sa na tejto trati nebude, aspoň teraz celkom určite nie. Preletel pomaly celú trať a až keď si bol istý, že ju zvláda, pridal na rýchlosti. Aj Lev už dokázal celú trať absolvovať bez toho, aby ho to z nej vyhodilo. Napriek tomu museli na konci tréningu opravovať tri obruče.
„Ja za to naozaj nemôžem!“ bránil sa Lev ako lev, keď ich zase odtrhol. „Neviem koho napadla taká blbosť, urobiť ich také malé!“ zúril a pokúsil sa stiahnuť si obruč zaseknutú v páse. Veľmi mu nerozumeli, lebo pred ústami mal rúčku metly a to dosť zhoršovalo kvalitu jeho vyjadrovania. Je pravda, že to ani nemal veľmi komu rozprávať, lebo jeho traja kamaráti ležali skrútení v tráve a okolo nich lietali steblá trávy, ktorú v záchvatoch smiechu vytrhávali . Kedykoľvek zdvihli uslzené tváre a pozreli na rozzúreného Leva, padli zase na trávnik v ďalšom záchvate smiechu.
„Nerehocte sa ako kone a radšej mi z tej obruče pomôžte!“ zrúkol na nich nakoniec, keď ho to všetko už naozaj prestalo baviť. Síce to ešte chvíľu trvalo, ale postupne sa pozbierali zo zeme a Bren mu jediným mávnutím ruky obruč stiahol.
„Myslím, že by sme mali skončiť, lebo zajtra sa žiadna súťaž nebude konať,“ pochechtával sa Kieran uvoľnene a pokukoval po Levovi.
„Jasné, musíme nejaké obruče nechať aj ostatným, nemôžeš ich poodtŕhať sám, to by bolo veľmi sebecké,“ prikývol aj Kirill a vytiahol prútik.
„Nechaj,“ zastavil ho Brentan , vzal obruč, vyhodil ju smerom k zlomenej tyči a s prižmúrenými očami mávol rukou. Obruč letela vzduchom priamo k tyči a pripojila sa k nej. Dráha bola zase neporušená, súťaže sa mohli začať. Veď oni sa aj čoskoro začnú . O pár hodín začne Juhannus a všetci, celá škola a aj celá krajina ho oslávia tancom, spevom , rôznymi súťažami a nakoniec bude veľký ohňostroj. Na ten sa tešili všetci najviac.
„Ideme na večeru, som zvedavý, či nám dali druhý stôl, alebo máme ten istý,“ popoháňal ich Kirill a zamieril do skladu. Dnešný deň bol dlhý a na večeru sa už všetci tešili. Len Lev bol trochu zasmužilý, ale pri stole ho to celkom určite prejde.
Komentáře
Přehled komentářů
Lev se bránil ajko lev, smála jsem se jak malá, když jsem četla, jak je tam v té obruči zaklíněný-D
eheh
(julili, 8. 3. 2008 17:08)nooo....v tej skole je to dobre vymyslene...apson sa nepomylia....teda...vlastne som chcela povedat ze ty si to dobre vymyslela:D.....a pri tej obrusi...eheh....skoro som spadla zo stolicky od smiechu ked som si to predstavila.....hh....len tak dalej...
jéééj
(Cassie, 8. 3. 2008 16:56)to bola paráda :). Super, ten tréning bol perfektný, ešte šťastie, že Kierovi sa nič nestalo. Uvidíme, kto ďalší ešte neurobil skúšky. Dúfam, že Nuriu už nikdy viac neuvidíme. No, Patrickova poznámka ohľadom čarodejníkov: "...musia sa naučiť myslieť ako čarodejníci. Čarujú bez prútikov, vedia sa premieňať, vymýšľajú si kúzla, ale rozmýšľajú ako muklovia." bola na mieste. Aj tá poznámka: "...jednoduchým Reparo opraviť potrhané oblečenie a potom vyzerajú ako muklovskí bezdomovci..." bola trošku surová. Chudák Remus. Ja by som sa na jeho mieste červenala až na... Ale nechajme to. Páči sa mi, že si chalanom dala izbu s výhľadom na metlobalový štadión a mám pravdu, keď poviem (teda napíšem), že na konci druhého ročníka sa nebudú chcieť presťahovať?? Ale to je samozrejmé :). Mimochodom, veľmi si ma potešila, že Krstný otec nebude mať pôvodných 60 plánovaných kapitol (v poslednom čase sa mi to tiež zdalo "trochu" málo :)), ale viac, dokonca môžme uvažovať aj o stovke. Som rada, že nám plánuješ priblížiť všetky roky štúdií na Akadémii. Máme sa na čo tešiť. Tak budem držať palce a teším sa na zajtrajšiu kapitolu - Juhannus. Som zvedavá, čím nás prekvapíš :).
Jé, to byla legrace
(soraki, 9. 3. 2008 19:59)