46. Prázdniny u zaklínačov
46. Prázdniny so zaklínačmi
„Kde sme to? obzeral sa Brentan, keď sa mu prestalo všetko okolo točiť a mohol sa porozhliadnuť. Stáli v akejsi zastrčenej , tmavej uličke a vedľa nich sa práve objavili ďalšie tri postavy. Remus spustil ruky a spod plášťa vystrčili hlavy Kieran s Levom. Obaja mali mierne zahmlený pohľad a zjavne im nebolo dobre. Asistovamé prenášanie viacerých osôb nie je jednoduché a spôsobuje často nevolnosť spojenú so závraťou. Presne tak teraz chlapci vyzerali. Nevolnosť bola jasne viditeľná nazelenalou farbou tváre a závrať vyjadroval rozostrený pohľad a chvíľkové škúlenie.
„Vy ale vyzeráte,“ pokrútil hlavou Patrick a zlomyslene sa uškrnul. Kirill, ktorému sa na chvíľu podarilo zaostriť sa na neho neveriacky pozeral.
„Nebolo to veľmi príjemné,“ zafučal Lev a zdvihol k Patrickovi veľké, hnedé oči.
„O chvíľu to prejde, dnes už pôjdeme len cez krb,“ upokojoval ho a viedol ich von z uličky na rušnú ulicu akéhosi veľkého mesta.
„Kde sme to?“ spýtal sa znovu Brentan , keď ich otec viedol dolu ulicou , obratne sa vyhýbajúc ostaným ľuďom.
„V Dubline,“ otec sa s úsmevom pozrel na neho a zahol do vedľajšej uličky. Bola úzka a celkom nenápadná, takmer si ju nevšimli. Kráčali okolo vysokých , úzkych domov a uprostred ulice sa otec zastavil, poobzeral sa a nenápadne vytiahol prútik. Takmer celý ho mal ukrytý v rukáve, len špičkou zľahka poklopal na tmavé vstupné dvere.
„Tu nepoznajú zvonček?“ čudoval sa Kieran a otec sa na neho s údivom zahľadel. Dvere sa však otvorili skôr, než stihol čokoľvek povedať.
„No konečne!“ ozval sa hlbokým basom muž, ktorý sa v nich objavil. Bol takmer tak vysoký ako Patrick , mohutný a na okrúhlej tvári mu dominoval veľký, zahnutý nos. Trochu vystúpenejšie nadočnicové oblúky s hustým obočím a svetlomodré oči, okolo ktorých sa rozkladali malé vejáriky vrások. Nad plnými perami sa mu ježili fúzy a hranatú čelusť zakrývla krátka, kučeravá briadka. Muž si prehrabol husté ryšavé vlasy a ustúpil do domu, aby mohli vojsť.
„Nezdržali sme sa až tak dlho,“ odporoval Remus a tisol chlapcov pred sebou.
„Musím byť o pár minút na ministerstve, už som chcel volať niekoho na výmenu,“ šomral a viedol ich cez tmavú predsieň do izby v ktorej bol veľký krb.
„No tak, Richard, nezlosti sa, čakali sme na ďalších pasažierov,“ usmieval sa otec a pozrel na Kirilla, ktorý si Richarda so záujmom prezeral.
„Nezlostím sa,“ uškrnul sa Richard a podal mu prášok, „povedz chlapcom, že tento krb bude momentálne nedostupný. Keď sa vrátim, dám im vedieť,“ dopovedal a usmial sa na Kirilla.
„Aké je dnešné heslo?“ zdvihol ruku Remus a spýtavo sa na neho pozrel.
„Prázdniny,“ rozosmial sa Richard, „ ja som sa hneď divil, čo za čudné heslo to vymysleli, ale vidím, že to malo svoj dôvod.“
„Vidíte, ako sa na vás všetci tešia?“ rozosmial sa Patrick a vstúpil do krbu, „Remus, ideš posledný,“ zavolal ešte a zmizol v plameňoch.
„Ako keby som nevedel,“ pokrútil hlavou Remus a čakal, kým sa chlapci nepremiestnia. Potom kývol Richardovi a sám vstúpil do krbu. „Prázdniny,“ zavolal a rozplynul sa v zelených plameňoch. Richard sa chvíľu pozeral do prázdneho krbu, potom uhasil oheň , zaistil krb a odmiestnil sa.
„Kto je to ten Richard, nikdy som ho nevidel,“ spýtal sa Brentan, len čo vystúpili z krbu a zvítali sa so službou.
„Patrí k našim exsterným pracovníkom. Takých máme takmer v každom hlavnom meste sveta a samozrejme aj krb, ktorým sa môžeme dostať tam, kam potrebujeme. Nie vždy je efektívne sa premiestňovať a nie vždy sa to dá,“ vysvetľoval Patrick chlapcom .
„Brén! Brén! Kiér!“ výskalo malé stvorenie bežiace im oproti a dlhé svetlohnedé vlasy za ňou viali, ako tak svišťala chodbou.
„Sira!“ zvolal Brentan , zohol sa a roztvoril náruč. Dievčatko mu do nej vletelo ako delová guľa, takmer neudržal rovnováhu. Vyzdvihol ju do výšky a ona sa mu zavesila na krk.
„Prišiel si, konečne si prišiel!“ kričalal a bozkávala ho, kam zasiahla. Brentan sa smial a vracal jej bozky.
„A ja čo? Mňa neprivítaš?“ spýtal sa Kieran a Sira sa nadšene vrhla aj na neho. Brentan sa pozrel do chodby a zbadal pri stene malého chlapca, ako tam okúňavo stojí bokom . Podišiel k nemu a objal ho.
„Ahoj, Sírius!“ povedal tíško a chlapča sa k nemu pritislo s úsmevom.
„Ahoj, Bren ,som tak rád, že ste konečne prišli, už sa to tu s ňou nedalo vydržať,“ povedal tíško a ukázal bradou na sestru.
„Tak veľmi sa na nás tešila?“ spýtal sa potešene Kieran a postavil Siru na dlažbu.
„Neboli ste tu strašne dlho a bolo mi smutno a kto je to?“ mlela a odrazu ukázala prstom na neznámych chlapcov, stojacich za Patrickom.
„To sú naši kamaráti zo školy, Kirill a Lev,“ vysvetľoval Brentan . Sira so Síriusom im spôsobne podali ruky a Kieran len valil oči, ako za za ten necelý rok zmenili.
Bolo to len prvé z mnohých privítaní a zoznámení v paláci. Brentan s Kieranom išli z objatia do objatia a Kirill s Levom sa nestačili čudovať, koľko ľudí sa tu nachádza. Neustále ich niekto niekomu predstavoval. Večer už boli z toho úplne mimo a zo všetkých tých mien, ktoré počuli mali poriadny guláš.
„Tak toto je teda sila,“ hovoril Kirill, keď už konečne zaliezli do postele, „ nikdy som si nemyslel, že na jednom mieste, v jednom dome môže spolu žiť toľko ľudí.“
„Mne sa z toho ešte teraz točí hlava a celkom určite si nazapamätám ani polovičku mien ľudí, ktorých mi dnes predstavili.“ šomral v polospánku Lev a obrátil sa na bok. Pootvoril jedno oko a usmial sa. „Aj tak je to lepšie, než na intráku,“ doložil a potom už mohol hovoriť Kirill čo chcel, odpoveďou mu bolo len spokojné Levove odfukovanie.
„Neverím, že sú dvojičky,“ krútil hlavou Brentan a skúmavo si prezeral súrodencov, ktorí práve liezli po veľkej ohrádke a skúšali, kadiaľ z tejto pasce von, „ sú taký rozdielni ,“ povedal a pozrel na otca stojaceho vedľa neho.
„Možno je to tým, že to nie sú dvaja chlapci, alebo dve dievčatá, ale jeden chlapec a jedno dievča,“ premýšľal nahlas Kieran a postavil sa z druhej strany.
„Dajte obaja pokoj, stačí že mám problém rozlíšiť vás dvoch, nie to ešte keby sa oni na seba takto podobali,“ oháňal sa rukami zdesený Patrick. „Mimo iné, odkedy sa nedávate strihať?“ pozrel na synov a tí sa šelmovsky usmiali.
„Nesvedčí nám to?“ ohradil sa Brentan a pohodil bujnými kučerami. Teraz sa im vlasy, ktoré im hodne podrástli vlnili a keď si ich zopäli do chvosta, vyzerali starší než v skutočnosti boli.
„Myslíš, žeby som si mohol podržať Ivara?“ spýtal sa po chvíli Kieran a otec sa spokojne usmial, vytiahol malého z ohrádky a podal ho bratovi.
„Teda, ty si už veľký chlapec,“ prihovoril sa čiernovlasému chlapčekovi, ktorý si ho nedôverčivo obzeral. Veľké sivé očká sa zastavili na dlhých kučerách a malé rúčky ich okamžite nasledovali.
„Aha, už viem, prečo má Selena stále vlasy vyčesané v drdole,“ rozosmial sa Brentan, potriasol vlasmi, zhrnul ich obidvomi rukami a urobil si chvost. „Požičaj mi ho na chvíľu,“ povedal a natiahol k bratovi ruky. Ten mu Ivara veľmi rád podal a sám si vlasy tiež radšej upravil . Kirill sa na nich prekvapene pozeral a Lev sa od stola len smial.
„Svedčí vám to, obom,“ vyrážal medzi chechotom keď videl, ako zápasia s nenechavými Ivarovými ručičkami.
„Tak si ho na chvíľu vezmi, ja idem po Jenni,“ uškrnul sa Brentan a vrazil mu Ivara do rúk. Leva smiech prešiel v okamžiku keď videl, ako sa malému rozsvietili očičká, keď videl tú záplavu tmavohnedých kučier, za ktoré mohol ťahať.
„Keby to bolo na dlhšie, asi sa dám ostrihať,“ uvažoval Kieran, „ ale na tých pár dní sa to neoplatí.“
„Vy chcete nosiť vrkoče?“ spýtala sa s údivom Selena, ktorá práve kládla na stôl veľký podnos s čajovou súpravou a veľkým tanierom s koláčikmi. Ponalievala im čaj a vzala si od Leva syna.
„Nie!“ zvolali obaja , pozreli sa na seba a tlesli si dlaňami. Selene vyskočilo obočie a Patrick sa potešene zasmial. Veľmi sa mu páčilo, že si chlapci tak dobre rozumejú. Škola im skutočne prospela a on bol rád, že ich poslal práve tam. Sadol si k stolu , vzal do ruky šálku, ale skôr, než sa stihol napiť, otvorili sa dvere.
„Na mňa nepočkáte?“ spýtal sa Remus so žiarivým úsmevom a prisadol si k nim.
„Majú príliš dlhé vlasy , však mám pravdu, všetci štyria by sa mali dať ostrihať,“ hovorila Selena a hrabla prstami do Levovej hustej hrivy . Ten sa na ňu len usmial a potriasol hlavou, aby sa mu kučery ľahšie roztriasli. „Ako skutočný lev,“ usmiala sa a podala mu podnos s koláčikmi.
„Čo to bolo s tou fotografiou?“ spýtal sa odrazu Patrick, všetci štyria chlapci sa strhli a pozreli sa na seba . Brentan si skúmavým pohľadom premeral otcovu tvár a usmial sa.
„Naštvala nás jedna naša spolužiačka, tak sme jej fotografiu vystavili v jedálni, aby si ju všetci dobre zapamätali,“ vysvetľoval a neustále pozoroval, ako sa otec tvári. Tomu sa mierne mykli kútiky úst, ale tón mal stále vážny.
„Pomsta dievčaťu? Také veci gentleman dáme neurobí,“ poučoval ich , ale po kosom pohľade na škeriaceho sa Remusa ledva udržal vážny výraz.
„Dáme by sme to neurobili, ale Nuria nie je dáma, takže to neľutujeme,“ poznamenal Brentan a Remus sa ticho rozosmial, schovávajúc sa za šálku z čajom. „Myslím si, že keby si ju poznal, tak sa k nám pripojíš,“ doložil a vytiahol z vrecka fotografiu, ktorú videli v ten pamätný deň študenti v jedálni. Otec mu ju nedôverčivo zobral z ruky, pozrel sa na ňu a kývol Remusovi. Obaja sa spolu sklonili nad fotkou, takmer sa dotýkajúc hlavami, naraz položili šálky, vstali a dôstojne, s kamenným výrazom odišli z izby. Chlapci sa na seba znepokojene pozerali a Selena sa okamžite fotky zmocnila. Rozosmiala sa a čím dlhšie si ju prezerala, tým viac sa smiala.
„Prečo odišli?“ spýtal sa potichu Lev a s obavou sa pozrel na dvere. Kieran sa zahľadel na smejúcu sa Selenu , pomaly vstal a podišiel k dverám. Opatrne ich otvoril a vykukol von. Videli, ako stuhol a keď sa k nim otočil, mal v tvári veľmi zvláštny výraz. Zamával rukou a trochu viac pootvoril dvere. V susednej izbe sa v záchvatoch smiechu zvíjali dvaja dospelí muži, niečo si hovorili a zase sa rozosmiali. Remus si ich všimol a zdalo sa, že to Patrickovi povedal, lebo obaja sa k nim otočili a zvážneli. Brentan si všimol, ako otec mávol rukou, keď zrušil Silencio a usmial sa. Jednoduchšie kúzla ako sa zdalo zvládal bez prútika aj on.
„Predpokladám, že tá fotografia vyzerala pôvodne trochu inakšie,“ povedal otec, keď sa zase posadil k stolu.
,,Ani veľmi nie, namiesto záchodovej misy tam boli dvaja snehuliaci, ktorých sme si postavili pri našej jedli,“ pokrčil plecami Brentan. Otcovi zase myklo kútikmi úst, ale pokrútil hlavou.
„Chceš mi tvrdiť, že sa tak naľakala dvoch snehuliakov?“
„Jasné, my sme ich urobili ako dvoch vlkodlakov, ale ona sa s nami nebavila, tak o tom nevedela,“ rozosmial sa Kieran a ostatní chlapci sa k nemu tiež pridali. „No a potom poštvala na Rose tretiakov a tí jej skutočne ublížili,“ dodal už bez úsmevu.
„Predpokladám, že po vašom zásahu sa už nikto na nič podobné nedal nahovoriť,“ uškrnul sa Remus a chlapci len spokojne prikývli.
„Dobre, tento incident by sme mali vysvetlený,“ pokračoval Patrick, „ ale bol by som rád, keby mi riaditeľ nemusel písať tak často. Mám dosť roboty aj bez toho, aby som mu musel písať ospravedlňujúce listy,“ podotkol a chlapci sklonili hlavy.
„Celkom by ma zaujímalo, ako sa vám darí to čarovanie bez prútikov,“ mrkol na nich Remus v snahe odviezť rozhovor iným smerom, ale Patrick sa toho okamžite chytil.
„Tak to by zaujímalo aj mňa. Dostal som kvôli tomu od profesora Beckera a riaditeľa celý zväzok listov,“ povedal , vstal a pozrel na nich s očakávaním.
„To myslíš hneď a zaraz?“ čudoval sa Remus, ale tiež vstal a vykročil k dverám. Chlapci zostali sedieť a nechápavo sa na nich pozerali.
„No čo je, čo sedíte?“ pozrel na nich otec. „Ideme do zbrojnice, to viete že to chcem vidieť a niektorí zo zaklínačov sú na to tiež zvedaví,“ doložil, keď sa neochotne postavili a pozreli sa na seba.
„Myslíš, že bude balkón stačiť?“ spýtal sa Remus a Brentan ticho zanadával. Kieran sa na neho pozrel , chcel sa ohradiť , ale pod prísnym otcovým pohľadom si len ticho šomral popod nos, že nie je cvičené opica a keby sa chcel predvádzať, tak pôjde vystupovať do cirkusu.
„Vieš, že to nie je taký zlý nápad?“ rozosmial sa otec, keď ho počul, čo si to šomre a Kieran na neho len vytreštil oči.
„Nebojte sa, budeme tam len my a pár vyčarovaných smrťožrútov,“ upokojoval ich Remus, keď sa neochotne vkliekli po chodbe, „ dúfam, že nám ukážete aj ako sa dokážete dohovoriť. Profesor Becker nám o tom veľa písal, tak sa nečudujte, že sme zvedaví.“
Na to sa nedalo nič povedať a tak sa všetci pobrali do zbrojnice, kde im Remus vyčaroval zopár smrťožrútov a potom sa spolu s Patrickom pozeral, ako ich Kieran s Brentanom jedného po druhom likvidujú. Obaja spokojne prikyvovali , otcovi svietil oči ako lampáše a na perách mal veľmi pyšný úsmev.
„Výborne!“ zatlieskal Remus , keď posledný smrťožrút padol pod Kieranovou neverbálnou kliadbou. „ Je to ešte lepšie, než som čakal,“ pochválil ich oboch.
„No, myslím, že to za tie listy od riaditeľa stálo!“ vyhlásil Patrick a obaja sa rozosmiali.
„A teraz všetci štyria,“ zavolal Remus a kývol na balkónik , kde stáli Lev s Kirillom. „Ukážte nám svoje premeny a dorozumievanie, trochu si vás preskúšame,“ povedal so smiechom a mávnutím prútika vyčaroval na štyroch miestach zbrojnice hrubé žinenky. Len čo vošli Kirill s Levom zaviedol ich k nim a pokynul aj Kierovi s Brentanom, aby sa pobrali k tým zvyšným.
„Premeňte sa,“ požiadal ich Patrick a potom len sledoval, ako sa Lev mení na velikánskeho tigra a Kirill na orla. Uznanlivo prikývol a potom sa len ticho zasmial, keď sa na ostatných žinankách tiež objavili tigre, navlas podobné tomu , ktorý tam už bol. „Šikovné,“ zašomral s úsmevom a podišiel k jednému z nich.
„Nech si všetci ostatní sadnú a orol rozprestrie krídla,“ pošepkal mu do ucha a postavil sa tak, aby dobre videl. Remus to všetko so záujmom sledoval. Ostatné dva tigre a trochu neochotne posadili a orol zamával krídlami. Patrick prešiel k nemu a tiež mu šeptom povedal, aby si tigre navzájom vymenili miesta.
„Zdá sa, že im to naozaj ide,“ uznanlivo pokýval hlavou Remus, keď si tigre navzájom povymieňali miesta. Patrick len spokojne prikývol a na žinenkách sa objavili zase štyria chlapci.
„Som s vami spokojný a dúfam, že v ďalšom školskom roku dostanem aspoň o niečo menej tých listov od riaditeľa. Profesor Becker mi písať môže, ale nezneužívajte to, ani moja trpezlivosť nie je neobmedzená,“ povedal im s úsmevom, ale v hlase mal celkom zreteľný varovný tón, ktorý tam chlapci veľmi dobre počuli.
„Otec, prihlásili sme sa do súťaže v lietaní, ktorá sa bude konať pri oslavách Juhannusu,“ upozornil ho Brentam , „ musíme sa vrátiť do školy najneskôr v sobotu, aby sme sa stihli trochu pripraviť.“
„Dobre,“ prikývol Patrick a otvoril dvere, „ v sobotu poobede vás s Remusom prenesieme a potom sa na vás prídeme pozrieť,“ doložil a vyšiel von.
Prázdniny sa míňali rýchlejšie, než voda v bystrine a všetkých šesť detí schopných samostatného presunu sa počas dňa stratilo v útrobách paláca a dospelí ich vídali len občas, hlavne pri jedle. Inak sa len náhodne dozvedali, kde sa práve nachádzajú a čo robia. Chlapci sa zabávali priam kráľovsky a užívali si voľné dni naplno. Žiadne učenie, žiadne trýznenie tela telocvikom, len hra a zábava. Sira so Síriusom sa napriek niekoľkoročnému rozdielu ukázali ako výborní spoločníci a spoločné hry dokázali v mnohom vylepšiť veľmi originálnymi nápadmi, ktoré by dospelí celkom určite neschvaľovali, ale naštastie o nich vôbec nevedeli. Práve preto prišla sobota oveľa skôr, ako si to všetci želali.
Komentáře
Přehled komentářů
že palác jaště stojí :-D. Jsem ráda, že se na ně Patrick nezlobí - bodejť vždyť je to Sirius - občas na to zapomínám :-D
Přes víkend jsme byli u tchýně, tak jdu hned na další
wau :)
(Cassie, 7. 3. 2008 16:17)ako to, že palác ešte stojí?? Hmm?? To by som chcela vidieť :). Kapitola bola úžasná, veľmi sa mi páčia dvojčatá Sira a Sirius.To, že si skoro nie sú podobní ako poznamenal Bren alebo Kier a ako sa pri tom Patrick zdesil bolo super :). Nad tými opicami v cirkuse som sa bavila dosť dlho, ale chlapci majú pravdu, ani mne by sa nepáčilo, keby ma len tak pre nič, za nič očumovali :). Už len poviem, teda napíšem, že Patricka s Remusom (vo vedľajšej izbe ako sa rehotali) by som si nenechala ujsť :). To by bol pohľad :). A Patrick už tiež začína čarovať bez prútika :). To sa mi páči :). No už idem, nemám veľa času :). Teším sa na zajtra a škoda len, že si nenapísala, čo chlapci vystrájali :)
moc pekne
(julili, 7. 3. 2008 16:14)moc pkne napisane...aj ja by sm chcela take prazdniny.....nooo...som rada ze Patrick pochopil tos tou Nuriou......jjj....moc super
To se divím,
(soraki, 9. 3. 2008 19:41)