Jdi na obsah Jdi na menu
 


45. Ideme domov!

6. 3. 2008

 

45. Ideme domov!

 

 

„Kde ste boli tak dlho?“ zdvihol od svojho taniera oči Lev a pozrel na kamarátov, ktorí si sadali k stolu.

„Mali sme menšiu výmenu názorov,“ zašomral Kirill a pošúchal si rameno. Lev si ich dôkladnejšie obzrel a uškrnul sa.

„Hovorili ste pri tom, alebo to bola len naturálna výmena,“ spýtal sa so záujmom.

„No, nejaké slovo občas padlo,“ zasmial sa Brentan a začítal sa do jedálneho lístka. Objednal si a pozoroval , ako sa Kieran s Kirillom na seba mračia.

„Padlo to na úrodnú pôdu, alebo budete siať ešte,“ zaujímal sa Lev, položil príbor a podoprel si bradu, „ ja len, že vám môžem robiť rozhodcu.“

„Netreba, už sme si to vyjasnili,“ odmietavo krútil hlavou Kirill a Lev sa spokojne usmial.

„Niet nad jasné vzťahy,“ povedal a pošúchal si ruky. Ozval sa celkom jasne počuteľný zvuk. Akoby trel o seba suchý papier. Takto zneli dlane všetkých štyroch . Brentan si nepamätal, či aj  otec a ostatní chlapi v organizácii mali takéto stvrdnuté dlane. Keby ich niekto posudzoval podľa rúk, povedal by, že vykonávajú ťažkú fyzickú prácu. Ale veď aj áno, čarovanie im dávalo zabrať.

„Myslíš, že šľahačkový pohár by ti zlepšil náladu?“ spýtal sa Brentan Kirilla, ale ten len mlčky pokrútil hlavou. „A tebe?“ pozrel na brata, ktorý sa rýpal v jedle na tanieri a bezcielno ho presúval z jedného konca na druhý.

„Nemám chuť,“ zavrčal a položil príbor.

„Mal by si sa najesť,“ napomenul ho Brentan a rozhodne k nemu prisunul práve odsunutý tanier,  „zajtra ešte pokračujú skúšky a potrebujeme sa vyspať.“

„No a čo, tak budeš spať,“ zvýšil hlas Kieran, ale tri páry očí, ktoré sa na neho upreli a práve ho prišpendlovali k stoličke boli dostatočne výrečné.

„Dobre vieš, že keď sa nenaješ, nikto z nás nebude spať,“ povedal napodiv sladkým hláskom Lev a prisunul ku Kieranovi príbor.

„Prečo? Prečo by ste nemali spať, keď sa nenaje?“  spýtala sa Olesia so záujmom  a prisadla si k nim. Uprela na  Kierana tmavomodré oči, optrela sa lakťami o stôl a čakala na odpoveď.

„To je jednochuché, keď sa nenaje, tak...“ začal Lev, ale Kieran na neho vrhol taký škaredý pohľad, že radšej zmĺkol.

„Tak čo?“   zdvihla Olesia obočie a zorničky sa jej napätím rozšírili.

„Tak  nič,“ zavrčal Kieran a vzal do ruky príbor, „proste nemôžem spať, to je všetko, nič zaujímavé.“ doložil a pustil sa do jedenia. Sklamaná Olesia sa postavila a spolu s Rose a Liv odišli s jedálne.

„Tak mu celú noc tak škvŕka v žalúdku, že sa v izbe nedá spať,“ doložil ticho Kirill a všetci chlapci sa ticho rozosmiali. Kieran sa na  nich chvíľu zamračene  pozeral, ale potom sa tiež usmial.

  Testy z Čarovania, Transfigurácie a Elixírov už mali za sebou a v piatok mali na seminároch preukázať svoje praktické schopnosti .

  Na Čarovaní mali pod dozorom a prísnym pohľadom profesora Larniho predviezť päť útočných kliadob prvej a druhej kategórie a päť štítov rovnakej sily, ktoré profesor náhodne vyberal každému z dlhého zoznamu. K menu každého si napísal krátke hodnotenie.

„O´Brayen Brentan!“ zavolal profesor Larni a Bren sa s prútikom v ruke postavil oproti nemu . Profesor si ešte raz prečítal  meno a potom sa nenápadne presunul bokom tak, aby ho Brenove kliadby nemohli zasiahnuť. „Kliadby , ktoré mi predvediete budú  Depulso, Petrifikus, Stupefy, Gelo a Nado.“ vymenoval  a s prižmúrenými očami sledoval, ako Brentan bezchybne vrhal kliadby a napriateľa , ktorého profesor vyčaroval na druhom konci učebne. Ani jedna z nich neminula cieľ a všetky boli úspešné.  „Štíty , ktoré vyčarujete sú Umbro, Defensare, Scutum, Sospito a Murus,“ povedal a znovu bez jediného slova sledoval  vyčarované štíty. Po tom, ako Brentan zrušil posledný z nich sa zavŕtal do papierov a chvíľu usilovne písal. Potom Brentanovi so slabým úsmevom kývol a zavolal si Kierana.  Aj jeho kliadby a požadované štíty boli bezchybné a na profesorových perách sa znovu objavil prchavý úsmev a keď sa Kieran zaradil k Brentanovi, pozrel profesor Larni na profesora Beckera a mierne mu prikývol. Na Beckerovej tvári sa rozžiaril spokojný úsmev.

  Tranfigurácia bola všeobecne obľúbeným predmetom a ani skutočnosť, že sú skúšaní , neobrala mladých vlkov o nadšenie , s ktorým sa týmto predmetom zaoberali. Premieňali rôzne predmety na živé bytosti a živé bytosti na rôzne predmety s takou bravúrou, že skúšajúcej profesorke neschádzal potešený úsmev z úst  a skúšanie bolo takmer pre všetkých skôr zábavou, než záťažou.

  Na Elixíroch sa už tak dobre nebavili, ale každý na konci odovzdal vzorky uvarených protijedov, ktoré si vylosovali a bolo po skúškach. Vychádzali von, ponáhľali sa na internát, aby sa preobliekli a ešte stále im nedochádzalo, že je koniec .

„Podarilo sa ti uvariť ten protijed?“ spýtal sa Kieran, keď vyliezali z krbu a Brentan sa na neho len uškrnul a pokrčil plecami.

„Tak to ti nepoviem a nechcel by som to vyskúšať na sebe, ani na nikom, koho mám rád,“ povedal a keď zazrel záplavu čiernych kučier, ako mizne vo vchode do dievčenských izieb pohodil hlavou a v očiach sa mu zablyslo. „Ale mohla by to vyskúšať Nuria, tú nemám rád, nebolo by mi ľúto, keby sa trošku priotrávila.“

„Nebuď na ňu taký zlý,“ krútil hlavou Kirill, „ musíš jej posledné dni, ktoré v Akadémii strávi trochu spríjemniť.“

„Myslíš, že sú toto jej posledné dni tu?“ spýtal sa s nádejou Lev, keď si stŕhal habit a zhľadúval po celej izbe oblečenie sa fyzičku.

„O tom vôbec nepochybujem. Po tom, čo dnes predviedla ? Videli ste, ako sa tváril Larni na jej verziu Defensare?“ smial sa Kirill a zaväzoval si pevnejšie šnúrky, aby mu ich niekto , čisto ,náhodou´, nerozviazal.

„Ja sa hlavne pamätám na jej Gelo a napoly zmazeného Larniho, pretože nedokázala trafiť cieľ,“ šomral Brentan, „ viete, že som si nikdy nevšimol, že škúli?“

„Ale ona neškúli, len nevie držať prútik,“ odfrkl Kirill a otvoril dvere. Pozrel na ostatných a vybehol s izby.

„Zapísali ste sa do súťaže v lietaní?“ spýtal sa Arto, keď sa zastavili pri krbe, aby sa mohli premiestniť .

„Že váhaj, jasné!“ prikývol Kieran a skočil do plameňov.

„Niekto nás predsa musí reprezentovať, no nie?“ zavolal Kirill a nasledoval ho. Arto sa za nimi chvíľu pozeral a potom krútiac hlavou vošiel do plameňov.

„Máme celý týždeň voľna, čo budeme robiť?“ pozrel Brentan na kamarátov, ktorí ležali v tráve a namáhavo oddychovali. Práve dobehli svojich päť kilometrov a v tele sa im triasol každý sval. Ani on na tom nebol lepšie, ale predstava toľkého voľna v ňom vzbudzovala pocit eufórie.

„To nerieš,“ odfúkol Lev, „dnes po večeri príde Becker a povie nám , čo bude ďalej.“

„Ako to ďalej, ja som si myslel, že dnes končíme?“ dopadol vedľa nich Walter a trhane oddychoval.

„Si na omyle, nič nekončí, teda ak si urobil skúšky,“ uškrnul sa Lev a prevalil sa na brucho, podoprúc si hlavu rukami, „od Juhannusu máme povinný tábor až do konca augusta. Počul som o tom  rozprávať úplné horory, vraj je to samá fyzička , aby sme zvládli nároky  druhého ročníka.“

„To myslíš vážne, my nebudeme mať prázdniny?“ spýtala sa Liv a oči sa jej naplnili slzami. „Rodičov som nevidela už desať mesiacov a teraz ich zase neuvidím, veď zabudnú ako vyzerám!“

„Nikto z nás nebol doma, ale myslím si , že počas budúceho týždňa ...“ začal Kirill, ale Lev len potriasol hlavou a pohľadom ho umlčal. Načo dávať niekomu nádej, keď si nie sú istí, či sa môže vyplniť.

„Dozvieme sa po večeri,“ zakončil Lev a pomaly sa hrabal na nohy, pretože k nim ráznym krokom mieril Werfel.

„Prečo zase ležíte, máte cvičiť, inak vám stuhnú svaly a bude vás to bolieť viete to veľmi dobre,“ zlostil sa a hnal ich pred sebou k náradiam, rozostaveným na rozsiahlom priestranstve. So stenaním a krivými úškľabkami sa podriadili, ale vrhali na inštruktora   zlostné pohľady.

„Myslíš, že aj tábor bude takýto,“ spýtal sa zničene Sergio, keď sa presúvali ku krbom  a utieral si čelo zaliate potom.

„Neviem, tiež som to ešte nezažil, ale druháci o tom rozprávali a to čo hovorili sa mi vôbec nepáčilo,“ šomral Lev.

„Nechajte to tak, možno to nebude také zlé, zdá sa mi že to prežili a prežijeme to aj my,“ zarazil ich Bren  postrčil ich ku krbu.

  Pri večeri sa ticho rozprávali a nikto nemal náladu na žarty. Všetci premýšľali nad tým, čo sa bude diať ďalej a keď videli, ako k nim od profesorského stola  mieri profesor  Becker, vstávali a zamierili k východu. Profesor si ich trochu prekvapene premeral, ale potom len pokrčil plecami a pobral sa tiež ku klubovni. Dvere našiel otvorené a celý klan sedel v kreslách . Čakali na neho a všetci boli až neprirodzene vážni. Usmial sa a sadol si na pripravené kreslo , ktoré stálo pri krbe.

„Vidím, že niektoré zvesti ma predbehli a tak radšej všetko uvediem na pravú mieru,“ znovu ich všetkých preletel pohľadom a zastavil sa na niektorých tvárach. Na Nurii, ktorá sedela hrdo vztýčená pri krbe v kresle, ale dosť ďaleko od ostarných a na štvorici chlapcov, ktorí na neho pozerali s vážnymi pohľadmi , takmer ho hypnotizovali.

„Tak nám skončil letný semester a vaše posledné skúšky,“ začal a vo všetkých tvárach obrátených k nemu , sa zračilo napätie. „Sledoval som , ako skladáte skúšky a som s vami veľmi spokojný. Nechcem predbiehať, ale myslým si, že s väčšinou z vás sa stretnem aj budúcom školskom roku,“ povedal, znovu sa usmial a väčšina vĺčat sa trochu uvolnila. Lev využil malú odmlku a zdvihol ruku.

„Ako to bude ďalej, pán profesor?“ spýtal sa a súhlasné šomranie po celej klubovni potvrdilo, že to je tá otázka, ktorá všetkých trápi.

„Práve som  vám to chcel povedať,“ prikývol Becker , „ pre tých, ktorí urobili postupové skúšky sa od Juhannusu začína výcvikový tábor, ktorý bude trvať až do začiatku septembra. Vlastne sa končí dva dni pred začiatkom zimného semestra.“

„To platí aj pre ostatné ročníky, alebo len pre nás?“ spýtala sa Olesia zamračene a v očakávaní  odpovede sa predklonila v kresle.

„Pre všetkých, okrem desiateho ročníka. Tí už dnes naozaj končia ,“ potvrdil profesor.

„Budeme všetci na jednom mieste?“ zaujímal sa Arto .

„Nie, každý klan má zase samostatné miesto, ale nebudete sa tam zdržiavať stále, len zo začiatku,“ vysvetľoval a študenti pozorne počúvali, „ všetky veci, ktoré budete do tábora potrebovať, vám nechám na nástenke,“ pokračoval a niektorí sa zamračili. Príliš im to pripomenulo pobyt za polárnou kružnicou, aj keď to nebolo až také zlé, ako čakali.

„Budúci týždeň máme voľno?“ ozvalo sa z rohu a všetci zase stuhli očakávaním. Profesor sa usmial, chvíľu počkal a prikývol.

„Máte voľno a vašim rodičom sme o tom dali vedieť, zajtra ráno si pre vás prídu,“ povedal a vzápätí mierne ohluchol, pretože vreskot a výskanie, ktoré sa ozvalo ho takmer zrazilo z kresla. Mykol sa, chytil sa za uši a sledoval, ako všetci vrieskajú a skáču po klubovni. Našťastie to netrvalo dlho a po pár minútach mohol pokračovať. Napätie  tvári opadlo a na všetkých žiaril radostný úsmev.

„Výsledky skúšok dostanete do začiatku zimného semestra a pozvánku do tábora v priebehu budúceho týždňa. Tábora sa môže zúčastniť len ten, kto dostane pozvánku a bez jeho absolvovania nie je možné nastúpiť do zimného semestra druhého ročníka.“ povedal a deti zase trochu zosmutneli, ale znovu sa rozžiarili radosťou, keď si spomenuli, že zajtra idú domov.

„Už sa teším, konečne sa vyspím a celý týždeň sa asi nepohnem z postele,“ usmieval sa naširoko  Lev a mädlil si ruky. „Mama bude vyvárať a ja...“

„A ty za týždeň priberieš päť kíl a v tábore budeš zase fučať a stenať,“ krútil hlavou Brentan nespokojne.

„Páni, s vami by som chcel ešte niečo prebrať,“ zavolal si ich profesor a kývol im rukou, aby išli za ním. Kráčal rovno do ich izby a Kieran sa odrazu zamračil.

„Toto sa mi vôbec nepáči, čo môže chcieť?“ spýtal sa , keď za ním stúpali do schodov. Brentan len pokrčil plecami a ukázal pohľadom na profesora, ktorý sa k nim otočil a čakal, kým k nemu neprídu. Zatvoril dvere , sadol si a pokynul im, aby sa tiež posadili. Potom sa pozrel na Kirilla a Leva.

„Musím vám žiaľ oznámiť, že ani vaša matka pán Žukov a ani váš otec pán Simonov, si pre vás nemôžu zajtra prísť. Požiadali ma, aby ste mohli zostať celý budúci týždeň v škole. Predniesol som ich žiadosť riaditeľovi a on súhlasil. Zostanete na internáte a ja na vás dám pozor, aby sa vám tu nič nestalo a aby vám nič nechýbalo.“ dohovoril a sledoval, ako obom chlapcom mizne úsmev z tváre .

„Typické,“ zašomral Kirill a Brentan po ňom strelil prekvapeným pohľadom. Lev sa len smutne pozrel na profesora a odkráčal k svojej posteli.

„Som presvedčený, že vám rodičia dôvod, prečo nemôžu prísť čo najskôr napíšu,“ povedal profesor, ale Kirill si len povzdychol a Lev mávol rukou.

„Už zase je na nejakej príšerne tajnej akcii a zase skončí na niekoľko týždňov v nemocnici, to už poznám,“ povedal a krútil hlavou. Potom sa usmial na Kirilla a buchol ho po pleci, „ aspoň tu nebudeš sám kámo!“ zvolal a bez ohľadu na Kirillov pochmúrny výraz sa rozosmial. Kieran a Brentan sa chvíľu na nich pozerali s úžasom, ale potom sa v jednom okamžiku pozreli na seba a obaja naraz prikývli. Profesorovi sa zazdalo, akoby sa na niečom práve dohodli. Brentan sa otočil ku kamarátom, ale Kieran ho zastavil. 

 „Nechaj ich chvíľu, najskôr sa musíme opýtať otca, potom sa budeme pýtať ich,“   povedal ticho a Bren po krátkom premýšľaní prikývol.

„Máš pravdu, ale musí to byť pre nich ťažké,“ poznamenal s povzdychom, pretože si nevedel predstaviť, žeby otec pre nich neprišiel.

  Ráno sa všetci pripravovali na krátke prázdniny a príchod rodičov. Pred hlavným vchodom boli len nižšie ročníky, ale aj tak to bola veľká hromada detí a primiestňujúci sa rodičia mali čo robiť, aby v tom mumraji svoje ratolesti našli. Hlavne preto, že ich takmer rok nevideli a deti sa za ten čas veľmi zmenili. Patrick a Remus sa primiestnili pred hlavný vchod , zostali stáť pred bránou  a pozreli nerozhodne na seba.

„Ako ich v tom dave nájdeme?“ spýtal sa Remus a Patrick len pokrčil plecami a pozorne si prezeral študentov, ktorí stáli neďaleko od neho. Odhadoval ich podľa výšky tak na druhý , alebo tretí ročník.  Stáli k nim chrbtom a o niečom sa ticho, ale veľmi náruživo dohadovali. Potom sa jeden z nich otočil , pozrel sa k bráne a Patrick neveril vlastným očiam.

„Remus, už sme ich našli, teda lepšie povedané, oni našli nás,“ povedal s úsmevom a sledoval, ako im obaja chlapci bežia v ústrety.

„Otec, Remus!“ ozvali sa výkriky a vzápätí si padli do náručia. Patrick sa na nich nevedel vynadívať a Remus , ktorý ich mal rád ako vlastných , ich takmer rozmačkal.

„Vás tu tuším každý deň ťahajú za uši,“ skonštatoval po chvíli Patrick, keď si uvedomil, že mu synovia siahajú takmer po pleca , „veľmi ste sa zmenili, takmer som vás nespoznal,“ povedal s úsmevom a s pýchou si prezeral ich statné postavy, dlhé vlasy vlniace sa im okolo tváre a žiarivé sivé oči, plné šibalských iskričiek. Bol taký dojatý a taký pyšný! Objal ich okolo pliec a s úsmevom sa spýtal: „Pôjdeme? Všetci už na vás čakajú.“

„Počkaj,“ zastavil ho jeden zo synov. Až teraz si uvedomil, že dlhé vlasy im zakrývajú náučnice a on vôbec nevedel, ktorý z nich to je.

„Prečo?“ spýtal sa nechápavo, ale chlapec sa len upokojujúco usmial.

„Ja som Bren , otec,“ povedal so smiechom, lebo pochopil jeho zmätok, „ chceli sme sa spýtať, či by sme si nemohli pozvať na prázdniny dvoch spolužiakov. Ich rodičia pre nich nemôžu prísť a museli by tu byť po celý ten čas sami:“

„O ktorých spolužiakoch hovoríš konkrétne,“ spýtal sa vecne Patrick, hoci už tušil odpoveď.

„O Kirillovi a Levovi,“ odvetil Brentan a prižmúril oči. Patricka až pichlo pri srdci, ako tento nepatrný pohyb dôverne poznal. Videl ho snáď miliónkrát, keď James ...srdce sa mu na okamžik zastavilo strachom. Vyprcháva snáď kúzlo? Začne sa Brentan meniť a vráti sa mu jeho pravá podoba? Prizrel sa mu bližšie a upokojil sa , zatiaľ bolo všetko v poriadku, ale bude sa musieť v čo najkratšom čase, teda ešte dnes pozhovárať s Jamesom. Pozrel s úsmevom na Remusa a potom pomaly prikývol . Všimol si, ako sa obom chlapcom  rozžiarili oči a úsmev sa im rozšíril.

„A zvládnete nás premiestniť toľkých?“ spýtal sa trochu neisto Brentan, ale to sa už Remus naplno rozosmial.

„Ty neveríš svojmu otcovi?“ urazil sa naoko Patrick, ale na mierne vyplašený synov pohľad sa tiež  zasmial. „Neboj sa, celkom určite vás nad morom nestratím,“ doložil a potom sa už len pozeral na synov chrbát, ako mu mizne v dave. Kieran ho v okamihu nasledoval a zanechal ich tam pred bránov oboch v miernom šoku.

„Zdá sa, že budeme mať tú česť, zoznámiť sa s ich najlepšími kamarátmi,“ uchehtol sa Remus a Patrick len prikývol.

„Veď sme to chceli, nie?“ pozrel Remusovi do tváre a uškrnul sa. „Pravda, nemyslel som, že to bude tak skoro, ale keď je príležitosť, prečo ju nevyužiť?“

„Ako sa tak pozerám,“ upozornil ho Remus, „ tak práve prichádzajú. Príliš na nich nečum, boli by nervózni a hlavne už musíme ísť!“

„Dobre, dobre,“ mykol rukou Patrick a prezeral si oboch prichádzajúcich chlapcov, kráčajúcich trochu nerozhodne vedľa jeho synov. Jeden štíhly a plavovlasý a ten druhý nižší, zavalitejší a okolo okrúhlej tváre mu povievala hustá hriva kučeravých vlasov.

„Otec,“ oslovil ho Kieran, teraz to vedel určite, lebo obaja si zviazali vlasy do chvostov a náušnice boli zblízka zreteľne viditeľné, „ toto sú naši priatelia,“ ukázal rukou na vyššieho, „ toto je Kirill Simnov a toto,“ pohol rukou na podsaditého chlapca s hrivou, „ toto je Lev Žukov.“

„Myslím, že ti nemohli vybrať vhodnejšie meno,“ povedal s úsmevom Patrick a podoal im obom ruky. „Musíme už ísť, na bližšie zoznámenie sa budeme mať dúfam dosť času. Takže, ja si beriem Brentana a Kirilla a Kieran s Levom idú s Remusom,“ rozhodol  a rýchlym pohybom si privinul oboch chlapcov k sebe. Ešte videl, že Remus urobil to isté a vzápätí ich pohltil žiarivý vír magickej energie, aby ich preniesol domov.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

hézký

(Lily, 7. 3. 2008 0:12)

to bylo moc hezké.. jsem si skoro jistá že naše Nuria vypadne.. však taky prof. říkal že to udělali skoro!!! všichni.. teda naznačoval..:) No nemyslím že by kouzlo vyprchávalo.. myslím že bude podobné tomu co je na Siriovi takže prostě něktěré vrozené vlastnosti mu zůstaly.. Tedy aspon doufám že to tak je.. myslím že by to byl takový salóní fígl aby kouzlo vyprchalo místo toho než opsat jak na to Remus pomalu přichází.. jak mu to docvakává a tak dále.. byla by to škoda pro tuhle povídku.. navíc se mi prostě Bren líbí tak jak je... popravdě už žádného Harryho ani Siria zpátky nechci.. llíbí se mi tak jak jsou.. takhle jsou dokonalí.. Jo a taky bych možná řekla že před dvojčaty Removi dojde porovnání s malým chlapíkem že mu nebudou tak podobní takže možná přijde na řadu vysvětlovačka se "strejdou":)co?? Hádám správně?? jéééé já se táááák těším

:-)

(meg, 6. 3. 2008 22:49)

souhlasím se všemi-patrikův hrad asi projde hodně těžkou zkouškou pevnosti a odolnosti :-D doufám že se harry zase přemění zpátky na harryho...a remus že příde na všechno...to ale musí,je totiž fakt moc moc chytrej...a nurie furie ať už je pryč...

hehe

(julili, 6. 3. 2008 19:52)

teda...upne suhlasim so soraky.....dufam ze ten barak nespadne...tolko deti na kope....nooo....bude to riadna sranda.....:)

heh..

(Cassie, 6. 3. 2008 19:27)

Soraki mi zobrala slová spod rúk na klávesnici :). Presne vyjadrila môj názor. Uvidíme, či nás Sirael neprekvapí a Nutriin (:D) bohatý otecko neporiadi miestečko na Akadémii pre svoju prekrásnu a prehlúpu dcérenku. Ale dúfam, že nie :). Veľmi sa mi páči táto kapitola, hlavne ako sa blíži ten okamih pravdy. Úžasné bolo, ako sa Patrick začal strachovať, že kúzlo použité na Brentanovi vyprcháva - to bolo naozaj super. Súhlasím so Soraki, že Patrick (teda Sirius) vždy berie Brentana so sebou a Kierana necháva Removi :). Som zvedavá, čo budú chlapci v paláci vystrájať. Mimochodm, ešte si im nedala meno!! Tak šup-šup rýchlo nejaké vymysli :). Je mi veľmi ľúto Leva a Kirilla, že nebudú s rodičmi, ale to si určite urobila naschvál aby spolu s dvojičkami zbúrali palác :). Zábavné bolo, že Patrick si svojich (:D) synov ani nespoznal. Ani sa mu nedivím!! Sirael, veď ty si z nich urobila päťnásťročných chalanov a nie desaťročné decká, akými by mali byť!! No nič to. Teším sa na zajtrajšiu kapitou a dúfam, že som na nič nezabudla... a predsa len :) S Kierom si riadne zamietla - myslím tým to celonočné škvŕkanie v bruchu :). Bola to bomba. Síce aj mne škvŕka v noci v bruchu, keď som hladná (priznávam :)), ale zas nie tak, aby som niekoho prebudila :) No nič to. Teším sa na zajtrajší vývin situácie - pomalé búranie paláca a Siriusov rozhovor s Jamesom :)

a jéje

(soraki, 6. 3. 2008 18:16)

čas pravdy se nezadržitelně blíží, co? Hrozně se mi líbí, jak Patrick se sebou bere vždy Brentana a Remusovi necháva Kierana... A taky jsem ráda, že ta Nurie nutrie odejde - teda aspoň doufám, že nedostane pozvánku :-D. A Patrickův palác se má na co těšit - Bren, Kier Kirill a Lev, do toho ještě Sirius a Sira a ještě dvě cca půlroční mimina... Snad ten barák nespadne :-D