Jdi na obsah Jdi na menu
 


40. Pomsta

1. 3. 2008

40.  Pomsta

 

 

  Nedeľné ráno je pre všetkých sviatkom. Máte pred sebou ešte celý deň voľna a môžete si len tak relaxovať a robiť čo vás len napadne. Jedlo býva v tento deň chutnejšie, výber väčší a každý si pri ňom rád dlhšie posedí, porozpráva sa s priateľmi, alebo len tak poklábosí so susedom. Táto nedeľa však bola iná, výnimočná a nezabudnuteľná. Aspoň nikto, kto sa chcel v ten deň najesť, na ňu nikdy nezabudne.

  Prvým prekvapením bola obrovitánska fotografia, ktorá visela vo vzduchu nad profesorským stolom. Všetci študenti si na ňu ukazovali a upozorňovali sa navzájom, aby nikomu tento pohľad ani náhodou neunikol. To však bolo potrebné len do chvíle, keď si ktosi objednal krémový rožtek. V tom okamihu sa dievča na fotke rozvrieskalo vysokým, prenikavým hlasom tak, že sa všetci, čo boli práve v jedálni vydesene prikrčili.

„Áááááúúúújjíí! Pomóóóóc! Ááááujííí! Pomóóóóóc!“ vrieskala Nuria na fotografii a jej hlas sa zarezával každému až do kostnej drene.

  Profesori sediaci pod fortografiou vyskočili, akoby ich zo stoličiek niekto katapultoval, pretože mali zdroj zvuku priamo nad hlavami, mali to aj z prvej ruky , čiže najhlasnejšie. Kupola siene sa zachvela a vracala jačanie mnohonásobnou ozvenou späť. Zvuk sa neprestal odrážať a o chvíľu sa v jedálni všetko chvelo pod nápormi zvukových vĺn prichádzajúcich zo všetkých strán. Toto nemal šancu vydržať nikto.

  Rozzúrení profesori vrhali  Silencio na všetky strany, ale bolo to ako vysávať hurikán vysavačom. Účinok bol porovnateľný. Z dverí jedálne o niekoľko minút vybiehali ohlušení študenti s rukami pritisnutými na uši a utekali od tej hrôzy čo najďalej. Všetci sa však neovládateľne smiali, ale  málokto sa stihol najesť a do jedálne odmietali vstúpiť aj najväčší odvážlivci.  Zostal  tam len profesorský zbor , ktorý sa pokúšal dať to všetko do poriadku. Zlaté oči! Keď doznela posledná ozvena, jedáleň konečne stíchla . Všetci dúfali, že je to koniec a do dverí zase začali prúdiť hladní študenti.

  Tichý aj hlasnejší smiech , ktorý sa ozýval pri pohľade na Nuriu s vyvalenými očami , otvorenými ústami a tvárou skrivenou hrôzou, ktorá ukazovala prstom. Zaujímavé bolo to, že tam žiadne sochy vlkodlakov nebolo vidieť. Nuria ukazovala cez otvorené dvere... do záchodu .Takto pôvodná fotografia celkom určite nevyzerala a až teraz Kirill, ktorý sa práve sadal k stolu pochopil, prečo sa Brentan tak uškieral.

   Najväčší poprask však vyvolala Nuria, ktorá sa zastavila uprostred jedálne, pozrela sa, kam si všetci ukazujú a predviedla originálne zajačanie a s vytreštenými očami zízala dohora sama na seba. Niektorí si na ňu začali ukazovať a smiech bol stále hlasnejší. Farba Niriinej tváre sa menila rýchlejšie než pokazený semafór a nevládala sa pohnúť z miesta. Ale pretože niekoho už prestalo baviť obdivovať jej mandle a objednal si krémový rožtek, rozjačala sa  fotografia znovu a celý proces sa zopakoval. Chlapci bleskovo vypili čaj, zhrabli z taniera rožky a prikrčení vyleteli z jedálne spoločne s ostatnými. Zaujímavé bolo, že ani autorka vreskotu to nevydržala a vybehla von . Všeobecný smiech ju prenasledoval aj tam a s tvárou bielou ako stena letela ku krbu. Štvorica kmarátov sa za ňou pozerala bez ľútosti.

„Kam sa tak ponáhlate?“ ozval sa im tesne za chrbátmi hrozivý hlas profesora Beckera. Kieran sa zvrtol, akoby ho niekto pichol do zadku vidličkou a vydesene zamrkal. Tón hlasu mu bol až príliš dôverne známy.

„Ideme sa učiť, pán profesor,“ odpovedal Brentan pokojne a tváril sa naprosto nezúčastnene.

„Nemáte náhodou na svedomí to predstavenie v jedálni?“

„My pán profesor, akoby sme  mohli, my sme len prváci a takéto kúzla ešte neovládame,“ krútil hlavou Brentan a profesorovi Beckerovi trhlo kútikmi úst.

„Jasné, vy ste len prváci a k tej fotke sa dostal nejaký deviatak, aby nám ukázal , ako sa to robí,“ pokyvoval hlavou a chlapci sa usmievali ako slniečka a tiež  prikyvovali.

„Tak, to by mohlo stačiť,“ zvážnel profesor a chlapci si povzdychli. Vedeli už včera, že budú prví podozriví, ale chceli to naťahovať čo najdlhšie, aby si to všetci poriadne užili a hlavne, aby si to užila Nuria. V jedálni už znovu bolo ticho. Nebol tam nikto, len riaditeľ stál pred fotografiou a so záujmom si ju prezeral.

„Ale tá fotka je vážne dobrá, bolo by škoda, dať ju dolu,“ pokúsil sa ešte Lev, ale profesor Becker len tvrdohlavo krútil hlavou.

„Je príliš hlučná, nemôžete chcieť, aby boli všetci študenti  hladní,“ dohováral im . Kieran klopil oči a Brentan sa tváril namosúrene. Pokazilo mu to radosť, ale profesor mal pravdu. Chvíľu premýšľal a nakoniec sa usmial.

„Je mi to ľúto , pán profesor, ale tá fotka sa nedá dať dolu a ani my s tým nič neurobíme. Je tam jednodňová poistka , ale zajtra spadne sama . Čo sa týka toho kriku, tak to je jednoduché, keď tak veľmi chcete tak stačí stiahnuť z jedálenho lístka krémové rohlíčky.“ dodal smutne. „Ani  sme ich nestihli ochutnať.“

„Uvedomujete si dúfam, že s vašim správaním musím oboznámiť vášich rodičov,“ povedal a pozeral na nich. Pozreli mu do očí, ale nestretli sa z hnevom,  len s pobavením.

, On o tom ešte stále nevie,´ pomyslel si Kieran a rýchle sklonil hlavu, pretože pobavený úškľabok sa mu znovu tisol na pery.

„Môžete ísť, ale nech sa podobné správanie už neopakuje!“ prepustil ich nakoniec profesor, keď videl, že z nich žiadne ďalšie reakcie nedostane a vrátil sa do jedálne. Chlapci sa pomaly vracali na internát a ľutovali, že svoju pomstu museli tak rýchle ukončiť, ale ani oni neboli schopní ten krik vydržať. Aspoň že tam zostala tá fotka!

„Tá úprava sa ti ale podarila,“ vyprskol odrazu Lev, keď sa postavili ku krbu a naberali si prášok, „teraz na to nezabudne nikto aj bez toho vreskotu. Môžu si ju bez neho lepšie poprezerať.“ doložil a veselo sa usmieval.

„Tebe nevadí, že Becker napíše domov?“ spýtal sa Kirill a zvedavo a na Leva zadíval.

„Ani nie,“ pokrčil plecami Lev , „ mamka mi nič nepovie a otca pred dvoma rokmi zabili pri pouličnej prestrelke.“

„Och, prepáč, to sme nevedeli, nikdy si o tom nehovoril,“ habkal Kirill, ale Lev len mávol rukou.

„To nič, už  som si zvykol,“ pokrútil hlavou a vkročil do krbu. „Viete že som rád, že ten rev zrušia,“ povedal na druhej strane, keď z krbu zase vystupoval, „ som hladný!“

  Precítene pohľady mu boli odpoveďou a tak sa všetci namiesto dobrých raňajok zahryzli do suchých rožkov, ktoré si stihli z jedálne vziať.

    V jedálni sa profesor Becker postavil k riaditeľovi, ktorý ešte stále obdivoval  kúzlo, ktorým bola fotografia vytvorená a zavesená.

„Myslím Erik, že tí chlapci do dotiahnu ďaleko,“ povedal po chvíli a pozrel na Beckera, „celá tá štvorica je veľmi zaujímavá, budeme ich musieť sledovať, aby si neublížili, ale sú celkom dobre vycvičení a podla čiastkových semestrálnych výsledkov to všetci štyria zvládli priam výborne.“

„Ale budú z nich výtržníci,“ pokrútil  Becker  hlavou a usmial sa popod fúzy.

„Sú to deti, Erik,“ zasmial sa riaditeľ, „ my sme tu na to, aby sme dali na nich pozor, lebo sú to veľmi talentované deti. Cítim z nich veľký magický potenciál a v mnohom nás ešte prekvapia a myslím, že čoskoro.“

„Tak to určite,“ prikývol súhlasne Becker ,  „ na prvom tábore sa toho stalo skutočne veľa a chlapci ma naozaj prekvapili.“

„Tak vidíš, myslím, že z tvojho klanu v prvom roku nestratíš príliš veľa členov, ale jedného takmer určite,“ zdvihol hlavu a pozrel sa na fotografiu,  „ bolo  chybou  prijať ju do školy. Jej nadanie je pre nás nepoužiteľné. Na nejakej ľahšej strednej škole možno s odrenými ušami vyštuduje, ale aj o tom by som pochyboval,“  zasmial sa riaditeľ a Becker len súhlasne prikývol. Veľmi dobre vedel aj to, že Nuria okolo seba rozsieva len nenáviť .

„Tých chlapcov z  tretieho ročníka zo školy nevyhodím,“ ozval sa ešte riaditeľ a premeral si Beckera pozorným pohľadom, „ sú oveľa nadanejší a majú šancu niečo dokázať, na rozdieľ od nej.“

„Áno, krása môže byť niekedy veľmi zavádzajúc,“ prikývol a vzal z profesorského stola jedálny lístok. Riaditeľ ho bez slova pozoroval a keď videl, ako z neho prútikom vyčiarkol krémové rožteky, udivene zdvihol obočie. „Je to spúšťač zvuku,“ vysvetlil krátko a riaditeľovi sa na tvári objavil spokojný úsmev.

„Sú naozaj veľmi nadaní!“

  Dvere na jedálni sa otvorili a obzerajúc sa okolo seba vošla liečiteľka Vera Cistu . Prekvapene  hľadela na neobvyklú výzdobu jedálne a keď zbadaka riaditeľa, hneď k nemu zamierila.

„Dobré ráno, pán riaditeľ, mohla by som s vami...“ začala ešte skôr, ako sa k nemu prilížila.

„Isteže Vera, čo sa deje, že ste o takomto čase opustili ošetrovňu,“ čudoval sa riaditeľ a zamnieril k nej.

„Máme problém , pán riaditeľ, budeme asi potrebovať odbornú pomoc,“ schytila ho za rukáv  a viedla ho von z jedálne. Profesor Becker mal neodbytný pocit, že mu niečo ušlo. Potriasol hlavou, zamračil sa a vyšiel z jedálne. Mal namierené rovno do kuchyne, kde škriatkom dnes zostane celá hora nezjedených krémových rohlíčkov a on už veľmi dobre vedel, čo s nimi urobiť.

„Mali by sme začať hľadať spôsob, ako sa dorozumievať , keď sme premenení na zvieratá,“ uvažoval Brentan, ktorému táto veľmi dôležitá otázke  nedávala pokoj. Sedel na posteli a listoval si v učebnici Transfigurácie.

„V prvom rade by si Lev mal precvičovať svoju premenu,“ šomral Kieran a zazrel na Leva, ktorý už zase driemal.

„Čože, prečo?“ zašomral Lev a otvoril jedno oko.

„Teba vôbec nezaujíma, čo všetko dokážeš, keď si premenený ?“ čudoval sa Brentan a hodil po ňom podušku. „Vstávaj ty leňoch, nemôžeš celý život ležať v perinách!“

„Zdá sa mi to, alebo som to už kdesi počul?“ zdvihol hlavu Kieran. „Nebol tu niekde Remus?“

„Kto je Remus?“ otvoril Lev aj druhé oko a pomalým, vláčnym pohybom  sa otočil na bok. Podoprel si hlavu a so záujmom sa pozrel na Kierana.

„Náš učiteľ,“ odvrkol Kieran , „ je  vlkodlak a v premenách sa vyzná,“  zliezol z postele a zamieril k dverám kúpelne

„Ty sa už zas ideš sprchovať?“ čudoval sa Kirill.

„Nie, idem nabrať plné vedro studenej vody a polejem tohoto leňochoda. Možno z neho tú lenivosť vyženiem.“

„Ja nie som lenivý,“ bránil sa Lev chabo, ja len viem, kedy treba odpočívať. Zajtra sa nám začne letný semester a päť mesiacov sa nezastavíme. Tak neviem prečo sa čuduješ, že odpočívam. Naberám silu, aby som nepadol na čumák.“

„Padneš naň a to doslova, ak nebudeš cvičiť. Okrem toho sme chceli skúsiť, či sa nejako nedokážeme dorozumieť. Všetci!“

„Aj ja?“ vyvalil oči Kirill, keď počul takýto rozhodný príkaz.

„Samozrejme, ty si predsa orol, ty budeš náš prieskumník,“ vysvetľoval Kieran a oči mu žiarili. „Lev sa dokáže premeniť na Tigra , my dvaja podľa potreby a ty na orla,“ rozhadzoval rukami Kieran. „Keď sa spojíme a zohráme, môžeme vytvoriť neporaziteľný tím!“

„Tak, to by sme si mali dať aj nejaké meno, nie?“ nadhodil  Lev a definitívne zanechal pokusy o odpočinok  na neskôr.

„To je naozaj výborný nápad,“ rozosmial sa Kirill, „ a už  nejaký názov máš?“

„Nie, ale niečo určite vymyslíme ,“ pokrčili plecami Lev , pretiahol sa tak , že aj skutočný lev by zbledol závisťou a bez akéhokoľvek varovania sa premenil na obrovitánskeho sibírskeho tigra. Len farba bola iná. Medzi čiernymi pruhmi bola srsť biela ako sniežik .

„Hm! Ty so albín?“ zamračil sa Kirill, obišiel tigra a zahľadel sa mu do očí. Lev zdvihol hlavu a nedbanlivo si zívol, vystaviac na obdiv obrovitánske tesáky. „Vyzerá to, že nie je, oči má normálne,“ šomral Kirill a Kieran s Brentanom sa na neho s úškrnom pozreli.

„Skúsime to?“ kývol hlavou Kieran a mrkol na brata. Brentan mierne prikývol a uprene pozoroval Leva v tigrej podobe. „Indické, lebo takéto?“ spýtal sa Kieran.

„Skúsime takéto, možno to vyjde,“ zašomral Bren a potom sa obaja na seba usmiali, prižmúrili oči sústredením a premenili sa.

  V chlapčenskej internátnej izbe bolo odrazu veľmi tesno. Kirill , hoci veľmi dobre vedel, že toto sú jeho kamaráti, vyliezol radšej na postel a stiahol sa z dosahu čo najďalej. Pozoroval, ako sa tigre lenivo rozvaľujú a snažil sa nejako ich odlíšiť, ale dvojčatám sa naozaj podarilo Leva napodobniť. Všetci traja vyzerali rovnako.

„Ak ste mali v úmysle napodobniť Leva, tak sa vám to podarilo,“ povedal a zamračil sa, „ mali by ste teda skúsiť nejako sa dorozumieť,“ navrhol po chvíli a sledoval, ako si jeden z tigrov sadol a s prižmúrenými očami stuhol na mieste. Ktorý z nich to je sa nepokúšal ani hádať., Ak sa teraz pokúšajú nadviazať medzi sebou spojenie, asi by sa mal pripojiť,´pomyslel si  , usadil sa uprostred postele a premenil sa. V izbe na dlhý čas zavládlo ticho. Všetci štyria sedeli strnulo a zo všetkých síl sa snažili prelomiť barieru, ktorá stála medzi ich mysľami . Priam ju videli pred sebou, ale bola vysoká a pevná. Nikde žiadna štrbinka, alebo puklinka, kadiaľ by sa dal na druhú stranu prepašovať hoci len vlásoček . Márne na ňu tlačili svojimi myšlienkami, márne hľadali možnosť, ako ju prekonať, odolávala všetkých ich pokusom.

  Dvere na izbe sa rozleteli a v nich stál zachmúrený profesor Becker. Zostal stáť vo dverách a prekvapene hľadel na tri obrovské tigre sediace nehybne na dlážke a rovnako nehybného orla, ktorý sedel na jednej z postelí.

„Čo to zase vyvádzate!“ zvolal a štyri pári zvieracích očí sa na neho zahľadelo  s nevôľou. Orol prenikavo zaškriekal a od tigrov sa ozvalo nesúhlasné vrčanie. Jeden z nich pohodil hlavou , otvoril tlamu a hlasno zareval.

„Toto na mňa neplatí, okamžite sa premeňte naspäť, potrebujem sa s vami rozprávať!“ prikázal profesor, zatvoril za sebou dvere , obišiel tigrov a sadol si k jednému z písacích stolov. Chvíľu a nič nedialo, ale potom s v priebehu niekoľkých okamžikov všetky štyri zvieratá premenili na štyroch chlapcov, ktorí vyzerali veľmi unavene. Traja z nich sa zozbierali zo zeme  odvliekli sa k posteliam, kde sa bezvládne zvalili. Ten štvrtý sa len skrútil na bok a ležiac ťažko oddychoval. Profesor sa na nich pozeral z obavami.

„Čo ste zase vyvádzali, vyzeráte, akoby ste prešli mláťačkou!“

„Skúšali sme sa prepojiť mysľami,“ ozvalo sa z jednej z postelí tak ticho, že to takmer nepočul.

„Zbláznili ste sa? Také niečo nemôžete robiť bez dozoru, chcete skončiť s mozgom uškvareným na uhol?“ vydesil sa , vyskočil a začal kontroľovať jedného po druhom , v akom sú zdravotnom stave. Pomocou prútika skenoval funkcie mozgu a až keď skončil, dovolil si nadýchnuť sa. Ťažko oddychoval a stále väčšmi sa  mračil . Pozeral sa na nich a uvedomil si, že skôr či neskôr sa s nimi bude musie vážne porozprávať. No a čím skôr to urobí, tým menej problémov si narobia. , Už aby zase začal semester, potom už nebudú mať čas vymýšľať kadejaké hlúposti,´ pomyslel si a zhlboka sa nadýchol.

„Prečo ste mi nepovedali, že si vymýšľate vlastné kúzla, keď čarujete bez prútikov a ktoré nikto iný nedokáže zrušiť?“ spýtal sa priamo a Kieran zdvihol hlavu, aby sa na neho lepšie videl.

„Mysleli sme, že to viete,“ odpovedal unavene a znovu si ľahol.

„Nie, odkliaľ by som to mohol vedieť? Pokiaľ viem, tak to doteraz nevedel nikto, lepšie povedané, nikto si to neuvedomil!“ mračil sa Becker a uprene ich pozoroval. Brentan len mávol rukou a Kieran sa uškrnul. Celkom ho mrzelo, že na to profesor prišiel.

„Teraz už to vedia všetci?“ spýtal sa a po očku profesora pozoroval.

„Nie, nemám dôvod to rozprávať každému na počkanie, ale mal by to vedieť váš otec, Remus a riaditeľ. Okrem toho , len čo sa trochu spamätáte, pôjdete na ošetrovňu a zobudíte tých siedmych chlapcov , ktorí tam ležia. Zajtra sa začína semester, tak aby nezameškali priveľa učiva. Rozumeli ste ma?“ počkal kým neprikývli a až potom pokračoval. „Cvičenie v prepojení mysle budete mávať so mnou v stredu od pol šiestej do pol siedmej popoludní a nie aby ste to ešte raz skúšali sami! Je to jasné?“ spýtal sa dôrazne a teraz počkal, pokiaľ neprikývli všetci. Potom vstal, ešte raz si ich premeral pohľadom a vyšiel z izby.

  

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

a ešte...

(Cassie, 1. 3. 2008 19:58)

aké meno si sa rozhodla dať chlapcom?? Dúfam, že bude dobré, aj keď pri tebe by nemohlo byť nijaké iné :). Mimochodom, všetko dobré k okrúhlej štyridsiatke a to mi pripomína, že nás už čaká približne len dvadsať kapitol :). Ale aj tak je to krásne a rada sa k tomu budem vracať :)

nezabudnuteľné :)

(Cassie, 1. 3. 2008 19:55)

Tie raňajky by som si celkom určite nenechala ujsť :). Bolo to úžasné a páči sa mi, ako sa o chlapcoch vyjadruje riaditeľ. Súhlasím s Peťou, že Becker má oveľa lepší prístup k chlapcom ako McGonagalová k Záškodníkom. Teším sa na novú kapitolu a som zvedavá, čo sa zatiaľ deje v paláci s dvojčatami, Selenou, Patrickom, Remusom a Ragdou. Inak, neviem sa dočkať, čo na to povedia rodičia chlapcov a hlavne Patrick, čo urobili tej Nurii :). Som rada, že ju vyhodia. Na druhej strane, je mi ľúto Leva, že si ho urobila polosirotou, ale som rada, že už je s tým vyrovnaný. Inakšie, keď prišla ošetrovateľka do siene, strašne som sa zľakla, že sa niečo stalo Rose, pretože som úplne zabudla na tých siedmich tretiakov, ale našťastie je zatiaľ v poriadku. Keď som čítala o Beckerovi, ako vrazil chlapcom do spálne a uvidel troch tigrov a jedného orla - ja by som sa na jeho mieste strašne zľakla :). A s tým prepojení myslí - Becker má pravdu, snáď si nechcú uškvariť mozgy. Ale som rada, že sa rozhodol dávať im lekcie v prepájaní myslí, aj keď má určite aj on nabitý program. No ale myslím, že na dnes už stačí :). Teším sa na ďalšiu kapitolu. Good work :)

Pomsta je sladká :-D

(Peťa, 1. 3. 2008 18:42)

To musel být pohled!!! Nuria se určitě někam schovala a nevyleze, dokud ji ze školy nevyhodí :-)...A to bude brzy!!! Těším se, co ještě ti uličníci vyvedou! Ale zdá se, že profesor Becker už potom půjde najisto :-D Ale má fajn přístup, ne jako McGonagalová. Už se těším na další kapitolu a hlavně na zprávy o Patrikovi, Remusovi, Seleně a dvojčátkách! Vím, že se opakuju, ale už se těším na Siriuse jako vzorného tatínka :-)

eheh

(julili, 1. 3. 2008 17:00)

no ja smo sa tiez riadne nasmiala.....eheh.....tak jej treba krave jednej.......hmmm......som zvedava co na to povedia Remus a Patrick....

domyslite si

(maginy, 1. 3. 2008 16:33)

smala som sa ako male dieta .........fuha zeby islo do tuheho???????

ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁCH

(soraki, 1. 3. 2008 15:32)

to byla nádhera, takou snídani bych si taky nenechala ujít :-D . Škoda jen, že je tak rychle odhalili :-(. Alespoň, že to viděla i ta husa namyšlená a že jí vyhodí - jupííííí! a ten nápad na neporazitelný tým - spíš něco jako super komando :-D. Jsem zvědavá, co na to budou říkat Remus a Patrick. Asi ani nebudu moct dospat, jak se těším na pokráčko :-D

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA