Jdi na obsah Jdi na menu
 


37. Snehuliaci

27. 2. 2008

37. Snehuliaci

 

 

„Myslím si, že to bol duch šamana, ktorý si ťa vybral za svojho dediča,“ povedal zamyslene Arto a prehrabol si plavé vlasy, ktoré mu padali do očí. „Počul som rozprávania, v ktorých sa také veci stávali bežne.“

„Rozprávania?“ ohrnul mierne nos Kirill. „To tým myslíš rozprávky?“

„Len sa neškľab,“ zarazil ho Arto a zamračil sa, „ rozprávania starých bají nie sú rozprávky, ale obsahujú veľa faktov,“ povedal presvedčivo, „ len už nikto nevie, čo sú fakty a čo je vymysené,“ doložil a pokrčil plecami. „Takže odteraz budem tú časť rozprávaní, ktoré hovoria o odovzdávaní odkazu šamana považovať za pravdivú. Na vlastné oči vidím niekoho, kto to zažil.“

„Nemôžeš to brať takto,“ bránil sa Lev, ale vysvetliť svoju novú schopnosť premeny inak nedokokázal.

„Nič sa neboj,“ utešoval ho Brentan , ktorý práve  miesil cesto na buchty. Mohol to urobiť aj prútikom, ale raz si to chcel vyskúšať aj ručne a tak sa teraz pachtil nad veľkou misou a prevracal cesto varechou. „Máme k dispozícii pravdepodobne tú najväčšiu čarodejnícku  knižnicu  na svete , určite to tam časom nájdeme.“

„Hej, časom určite!“ rozchechtal sa Kieran, ale potom sa zamyslel. „Vie niekto z vás, ako dlho už sme tu?“ spýtal sa a preletel pohľadom po chalanoch, ktorí tam tak rôzne polehávali a posedávali . Všetci sa hlboko zamysleli a v duchu počítali, koľko že dní už strávili  za polárnou kružnicou, zalezení v stanoch.

„Neviem to spočítať,“ posťažoval sa Thor a nakrúcal si svetlohnedé kučery za uchom na ukazovák.

„Dni mi tu splývajú jeden s druhým, vôbec to nedokážem rozlíšiť,“ poznamenal Sergio a dlhé nohy si vyložil na stôl, aby sa mohol ľahšie hojdať na stoličke.

„Daj tie nohy dolu, na tom stole jeme!“ upozornil ho Lev a zamračil sa. „Keď sa budeš takto hojdať, tak si celkom určie rozbiješ ten svoj dlhý nos a budeš ho mať ešte aj krivý!“

„Náhodou, ja mám aristokratický nos!“ vybuchol Sergio, ktorý bol na svoju krásu veľmi citlivý, ale nohy zo stola zložil.

„Hm! Nevedel som, že pôvod sa určuje podľa nosa,“ uškrnul sa Brentan , pozrel na Kierana a obaja sa rozosmiali.

„Jasné,“ pohodil Sergio pyšne hlavou a prehrabol si husté, čierne vlasy a pozrel na nich zvrchu tými svojimi žiarivými čiernymi očami. Lev si len v duchu povzdychol : ,To sú všetci španieli takí namyslení a vidia len svoj odraz v zrkadle?´ pomyslel si a v duchu videl podobné gesto v podaní Nurie.  

„Ja to celkom náhodou viem,“ uškrnul sa André  a zliezol z postele, na ktorej sa doteraz pohodlne rozvaľoval a nakukol do misy, kde sa pomaly začalo zdvíhať cesto na buchty. „Pozajtra sa vraciame do školy, sme tu  teda dvanásť dní,“ povedal ležérne a trochu namyslene zdvihol nos. 

„Skloň ho, lebo ti doň nasneží,“ zasmial sa Kirill a cvrnkol ho do nosa.

„Au! Čo robíš?“ naježil sa André a zaliezol zase na postel.

„Ale to znamená, že onedlho bude Nový rok!“ zvolal Kieran a na čele sa mu urobila vráska, keď usilovne premýšľal. „A ja som dúfal, že to nestihneme,“ zaskučal ticho a pozrel na brata. Bren sa zatváril nechápavo, ale po chvíli sa mu na tvári objavil  zdesený výraz.

„Pre Merlina, ja som na to úplne zabudol!“ zavyl a vošiel si oboma rukami do vlasov. Poobzeral sa okolo seba ako štvané zviera, ktoré hľadá možnosť úniku z pasce, ale žiadnu nenachádza a zhlboka zastenal. „Čo budeme robiť?“

„Myslíš, že keby sme poprosili profesora, tak nás domov nepustí?“ uprel na brata spýtavý pohľad Kier  , ale ten len odmietavo  pokrútil  hlavou.

„Keď mu otec napíše, aby nás pustil, tak nás tam pošle, nieže  pustí!“ mračil sa Brentan a hrabal sa vo vlasoch tak intenzívne, že mu trčali na všetky strany, ako dikobrazovi.

„O čom to tu hovoríte?“ spýtal sa Lev a uprene pozoroval raz jedného, raz druhého, „vôbec ničomu nerozumiem!“

„Tak to buď rád!“ vyhŕkol Brentan a pokrútil hlavou. Vyskočil zo stoličky a začal sa prechádzať po tom malom kúsku stanu, ktorý zostal voľný. Chlapci ho chvíľu zmätene pozorovali a potom Sergio natiahol dlhú ruku a zastavil ho.

„Čo sa deje, čo vám je?“ spýtal sa tónom, ktorý vyžadoval odpoveď a Brentan so nešťastne sadol znovu na stoličku.

„Budeme musieť odísť domov,“ začal, ale chlapci sa tvárili ešte nechápavejšie.

„To je snáď dobre, nie? Vy nechcete ísť domov?“ nechápal Kirill.

„Chceme, ale nie na Nový rok!“ vykríkli obaja zúfalo.

„Ale prečo? Na Nový rok je to predsa fajn, všetci sa zabávajú , tancujú..“ začal André, ale Brentan ho nenechal dohovoriť.

„Veď práve! To je to, čo už nechceme zažiť!“

„Tanec?“ čudoval sa Lev, „ veď ste ľutovali, že Vianočný ples je až od štvrtého ročníka a my sa nemôžeme zúčastniť. Čo ste tam teda chceli robiť, keď nechcete tancovať?“

„Tanec nám nevadí,“ snažil sa ho usmerniť Kieran, „ vieme tancovať, ale toto je oficiálny Novoročný ples, ktorého sa musíme zúčastniť,“ zastenal ticho, pretože si to práve v duchu živo predstavil.

„A nemohli by ste konečne rozprávať ako ľudia, ja ešte stále ničomu nerozumiem!“ naštval sa Lev.

„Je to strašne oficiálny ples,“ povedal ponuro Kier . „Minulý rok sme tam „mohli“ byť len dve hodiny a nikdy som nebol šťastnejší, než keď som odtiaľ vypadol.“

„Je tam príšerne prísna etiketa, človek sa bojí aj pohnúť, aby náhodou niečo neurobil zle,“ vysvetľoval Brentan a vyzeral skleslo.

„Bál som sa aj ústa otvoriť a otec nás aj tak zjazdil ako siroty, že sa nevieme správať!“ vyhŕkol Kieran nešťastne, „ akoby som ja mohol za to, že tá čerešňa bola taká klzká. Ja som ju tej babizni do účesu nehodil schválne, ona sa mi odrazila z lyžičky!“

„Ale mal si dávať pozor, keď si ju chcel odčarovať, nemusel si jej oholiť všetky vlasy,“ poznamenal Brentan a stanom sa rozľahol výbuch smiechu.

„No čo, náhodou vyzerala oveľa lepšie , než pretým,“ šomral Kier, „ aspoň sa jej do taniera nenamáčalo stále to dlhé pero. Vždy keď zdvihla hlavu, tak všetkých okolo poprskala,“ vysvetľoval a zase sa zatváril zúfalo. „ Ja som naozaj myslel, keď otec vyhlásil, že už nás nikdy na takúto slávnosť nevezme, že dodrží slovo a keď nám oznámil, že tam musíme aj tento rok, skoro som skolaboval.“

„No a čo, to nevydržíš trochu nadávania?“ spýtal sa André, ktorému sa to nejako nezdalo. Takto vyvádzať kvôli jednému plesu.

„Vidno, že nepoznáš nášho otca,“ pokýval hlavou Brentan . „Syčal na nás najmenej tri hodiny a potom sa nám všetci domáci vyhýbali, akoby sme boli nakazení morom, len aby sa nedostali do otcovej blízkosti,“ doložil a s povzdychom vstal. Vzal misu plnú cesta do rúk, zadíval sa na ňu a už chcel vziať do rúk  prútik, aby ho nechal zmiznúť, ale vydesení chlapci ho s výkrikmi zastavili.

„Čo to robíš! Zbláznil si sa? Choď od toho!“ ozývali sa výkriky a chlapci sa vrhli zachraňovať večeru vlastným telom.

„Tam si sadni a ani sa nepohni!“ ukázal velitelsky rukou Lev na postel a mračil sa na Brena až kým sa neposadil. „My sme hladní, vy si to odjete o pár dní na slávnostnej hostine!“ dodal a uškrnul sa a spolu s ostatnými a za pomoci kuchárskej knihy pustil do výroby pečených buchiet.

  Buchty stáli o hodinu na stole a úžasne voňali. Boli síce rôznych veľkostí, ale to nikomu nevadilo, hlavne že dobre chutili. Pokládli ich na veľký tanier, posadali si okolo stola a každý vzal do ruky buchtu. Prvé zahryznutie  bolo ochutnávacie, ale potom, keď sa ubezpečili, že sú v poriadku a chutia  vynikajúco, stačilo im na každú zahryznúť tri razy.

„Hm!“ ozval sa André, keď si olizoval cukor z prstov. „Sú výborné, ale veľa zásob nám už nezostalo,“ zahlásil s prižmúrenými očami, „ je naozaj dobre, že sa tento prázdninový pobyt končí. O pár dní by sme už museli ísť loviť.“

„Ani to by nebol problém.“ zavrčal Lev a dožul sústo. „Trom tigrom v tajfe sa nikto nevyrovná,“ vyhlásil sebavedome, ale Brentan s Kieranom len nesúhlasne pokrútili hlavami.

„Nepreceňuj svoju novú schopnosť,“ napomenul ho Brentan a Lev sa na neho prekvapene zahľadel.

„Prečo?“ čudoval sa . „Všimol som si, že vy sa so svojimi schopnosťami príliš nechválite, čo je za tým?“ spýtal sa , ale Brentan len pokrčil plecami.

„Nemáme sa čím chváliť,“ odvetil a usmial sa na chlapcov s cukrovými fúzmi okolo úst, „ čo budeme robiť, ja som už od toho nič nerobenia celý rozlámaný,“ povedal a začal sa obliekať.

„Kam si sa vybral?“ čudoval sa Kieran, keď videl, že si berie aj kožuch a rukavice. 

„Idem si postaviť snehuliaka,“ zaškeril sa Brentan a Kieranovi zasvietili oči ako lampášiky.

„Počkaj na mňa, ja idem tiež!“ zvolal a začal sa chvatne obliekať . Málo kedy mali takúto možnosť, aby sa len tak pohrali. Keď sa im takto nečakane naskytla, bolo ju treba využiť. Brentan sa usmial a o chvíľu už liezli zo stanu. Ich nadšenie nakoniec nakazilo aj ostatných. Keď vyliezli von spod previsnutých konárov jedle, videli, ako sa neďaleko od nich  začína vŕšiť veľká kopa snehu. To si bratia O´Brayenovi bez pomoci prútika, len rukami nahŕňali sneh na kopu. Až keď ho už bolo dosť, vrhli sa do práce  a začali tvarovať každý svojho snehového muža . Svietil im k tomu len mesiac a to sa Levovi nepáčilo.

„Duculita!“ zvolal  a z prútika mu začali vyskakovať žiarivé rôznofarebné sveteľné gule. Jednu po druhej vešal na stromy okolo čistiny , kým nebola celá zaliata svetlom.

„Nádhera!“ zvolal Thor a utľapkal prvú snehovú guľu. Hodil ju na sneh a potom ju prútikom tak dlho gúľal po čistene, kým nebola dosť veľká, aby mohla tvoriť základ snehuliaka.

„Transmissilis!“ zavolal a prútikom navigoval guľu k jednému zo stanov. Tam ju jemne zložil a na  ňu o chvíľu položil ďalšiu. Brentan s Kieranom už usilovne tvarovali a spevňovali sneh. Zo snehových  kopcov  sa začali vynárať dve strašideľné postavy.

   Lev si ich zo záujmom prezrel a potom sa so smiechom tiež vrhol do práce. Ani ostatní chlapci nezaháľali. Ich veselé pokrikovanie vylákalo zo stanov takmer všetkých členov klanu. Keď sa poobzerali okolo seba a videli, ako sa  chlapci pri stavaní snehuliakov výborne zabávajú, neodolali a pridali sa. Imre, Siang a Walter stavali spoločne hrad, Angela s Rosou vytvarovali snehovú kráľovnú a David sa pridal k Sergiovi, ktorý vyrábal obrovitánskeho ghúla.

  Jenny a Olesia  tesali do vytvrdeného snehového kopca veľkého sediaceho vlka a vedľa sa začínal týčiť obrovitánsky snežný tiger.

„Teda,“ povedal uznanlivo Kirill, keď sa prišiel pozrieť na Levove dielo, „ ty naozaj netrocháriš!“

„Nechal si nejaký sneh aj pre nás?“ spýtala sa so smiechom Aliz, ktorá sa až teraz spolu s Wandou a Liv vykotúľali zo stanu. S úžasom si prezerali výtvory , ktoré ich spolužiaci už stihli postaviť.

„Viete čo tu ešte chýba?“ spýtala sa zamyslene Wanda a trela si koniec nosa.

„Čo také, povedz , mňa nič nenapadá!“  zvolala Liv a nemohla odtrhnúť pohľad od hrôzu naháňajúcich postáv, ktoré sa týčili tesne pri okraji lesa. V útočnom postoji tam stáli dvaja obrovitánsky vlkodlaci. Brentan  s Kieranom ich vytvrdzovali prútikmi, aby sa im snehuliaci nezosypali.

„Kentaurus, jednorožec, mantichora, chiméra a ešte hromada ďalších možností, ktoré ma napadli len tak úchytkom, ale žiadnu z týchto bytostí by som nedokázala vytvoriť zo snehu,“ napovedala Wanda , nabrala do dlane sneh a vytvarovala pevnú guľu. Potom ju hodila do snehu pred sebou a prútikom ju posúvala tak, aby sa kotúľala a naberala na seba ďalšie a ďalšie vrstvy.

„Ja viem čo si urobíme,“ usmiala sa záhadne Aliz, naklonila sa k Wande a niečo je pošepkala do ucha.

„Nádhera! To si vymyslela výborne, ale budeme tu mať na to dosť snehu?“  rozhliadla sa okolo seba a namierila prútik tam, kde sa ešte skvel neporušený snehový  príkrov. Začala vstviť sneh do vysokej hromady. Aliz a Liv ju postupne vytvrdzovali. Keď už bola dosť vysoká, chvíľu sa radili, ako budú postupovať ďalej a potom začali spoločne pracovať.

  Chlapci im nevenovali veľa pozornosti. Až keď sa celou čistinou rozozvučal veselý smiech, obrátili sa k nim a zostali stáť v nemom úžase. Nad stanmi sa týčil veľký ľadový drak s roztiahnutými krídlami. Dievčatá ho čiastočne roztopili a potom zmrazili. Vyzeral, že chce práve vzlietnuť.  

„Ten je krásny,“  zvolala Olesia a pristúpila bližšie, aby si ho mohla lepšie prezrieť.

„To sa vám naozaj podarilo,“ vyhlásil uznanlivo Lev a potom tiež opatrne topil a zmrazoval svojho tigra. Takáto ľadová socha bude celkom určite trvanlivejšia, než tá snehová. O chvíľu už boli z ľadu všetci snehuliaci  a chlapci sa začali postupne rozchádzať do stanov . Dievčatá dokončili draka a tiež sa išli do stanu zohriať. Bavili sa výborne, ale vonku predsa len bola poriadna zima. O hodinku všetko stíchlo a tábor zase zalievalo len mesačné svetlo. Jeden zo stanov sa otvoril a von vykĺzla postava zababúšená vo veľkom kožuchu. Ticho ,len tak popod nos si čosi šomrala a zamierila k opačnej strane čistiny, kde stála prenosná  toaleta. Nebola ešte ani v polovici cesty, keď si uvedomila, že v okolí tábora sa niečo zmenilo. Opatrne sa porozhliadla, nakoľko jej to mesačné svetlo dovoľovalo a vtom jej padol pohľad  na dvoch vlkodlakov, ktorý na ňu práve zaútočili. Vyvalila od strachu oči a na sekundu sa jej zatajil dych, ale hrôza ktorá ju ovládla bola silnejšia.

„Aíííjáíj! Áááááááá! Pomóóóóóóć! Pomóóóóóc! Ááááááá!“  vrieskala šialená strachom a neschopné pohnúť sa z miesta. Vôbec si neuvedomovala, že vlkodlaci sa nehýbu a že sú podozrivo biely, takmer priesvitný.

  Zo vštkých stanov sa začali ozývať výkriky. Rozospatí chlapci a dievčatá vybiehali zo stanov s prútikmi v ruke pripravení na boj a potom len nechápavo hľadeli na jačiacu Nuriu, ktorá stála uprostred čistiny , prstom ukazovala k lesu a kvílila, ako  Siréna ktorej niekto priškripol chvost medzi dvere. Konáre jedle, vedľa  ktorej  stáli obaja vlkodlaci sa zatiasli a spod nich vybehli len veľmi málo oblečení chlapci. Ich nečakaný príchod priviedol Nuriu na hranice hystérie a nikto nevedel, čo si s ňou majú počať. Len jedna osoba neváhala, pribehla k jačiacej Nurii a vylepila jej takú facku, až sa všetci prikrčili.

„Tak toto som chcela urobiť už dávno,“ povedala spokojne sa usmievajúca Rose, pozerala sa do tváre Nurie, ktorá sa držala za líce a oči sa jej začali plniť slzami.

„A..Ako si sa mohla opovážiť ma udrieť!“ zrevala Nuria, ale Rose len pokrčila plecami.

„Celkom jednoducho, snáš si nemyslíš, že budeme do rána počúvať ten tvoj škrek, pretože sa bojíš snehuliakov!“ odpovedala opovržlivo, premerala si irnickým pohľadom Nuriu a s úsmevom na tvári sa vrátila do stanu. Nikto viac sa vonku nezdržiaval, len občas sa ešte zo stanov ozval smiech a tichý hovor. Nuria ešte stále stála pred toaletami , držala sa za líce a oči jej plápolali nenávisťou. ,Toto si k nej nikto nebude dovoľovať! ´ 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

mnoo...

(Cassie, 28. 2. 2008 12:23)

k tomu úvodníčku v 35. kapitole :)... neviem, ale nebyť Soraki (ktorej za to ďakujem), tak by som si to nevšimla vôbec... možno až vtedy, keď by som si čítala kapitoly spätne. Veľmi pekne ďakujem za venovanie a taká malá otázočka....: Aké dve riadky?? Veď moje komentáre sú niekedy aj na pol strany dlhé (až sa za ne hanbím), a pri vtedy predchádzajúcej kapitole (34.) nebol tiež na zahodenie :) (ale neber to ako výčitku :)) A teraz som si aj všimla úvodníček k 33. kapitole a som rada, že to Removi povieš, aj keď nie hneď. A k tej kontese - to bol dobrý nápad vymyslieť jeden a ženské tituly sa odvodzovali od tých mužských - vojvoda - vojvodkyňa, markíz - markíza atď. Ale to samozrejme vieš :)). Mnoo tak ja končím, ešte raz ďakujem za to venovanie a neboj sa, mne nikdy nedôjdu slová ohľadom tvojich poviedok :D To by sa musel stať zázrak, aby som prestala čítať tvoje poviedky a ďakujem človeku, vďaka ktorému som sa tu dostala a začala tu pravidelne (niekoľkokrát denne :)) chodiť. A ako sa spieva v jednej pesničke: ,,Mňa sa nezbavíš, s tým sa lúč... " ... to platí presne o mne... :))
(ibaže by som zomrela, vtedy by si mala od mojich komentárov a odo mňa pokoj :D)

A DĚKUJI

(soraki, 28. 2. 2008 9:00)

za věnování kapitoly, jsem vždycky tak nažhavená, že si ty úvodníčky čtu až zpětně i pár dní pozpátku, tak ještě jednou díky :-D

:D :) ;)

(Cassie, 27. 2. 2008 19:55)

úplne súhlasím so všetkými :). Nuria dostala čo si zaslúžila, aj keď by sa jej zišla ešte jedna facka :). To rozprávanie o plese bolo úžasné a veľmi sa mi páčilo to, ako chlapci zareagovali na Leovu poznámku o otm, že trom tigrom sa v tajge nikto nevyrovná. Aspoň vidno, že sú zodpovední. A tých snehuliekov by som strašne chcela vidieť!!! Bren mal s nimi úžasný nápad!! A Nuria - vidieť ju by bol úžasný pohľad... :D

Konečně

(soraki, 27. 2. 2008 19:52)

ta malá potvora dostala co proto (mezi náma, já bych jí přidala ještě z druhé strany :-D). A ten ples, smála jsem se jako prdlá :-D

superky

(julili, 27. 2. 2008 18:51)

tak toto si ta krava ujacana naozaj zasluzila.....ty brdo...ja by som jej dala ete jednu...pre istotu:D:D:D

super

(jaja, 27. 2. 2008 18:11)

to bolo skvele..konecne niekto Nurii zrazil hrebienok :D..som zvedava co za pomstu vymysli..a na ten novorocny ples sa uz neviem dockat..a dvojcatka :)..rychlo dalsiu kapcu

Super

(Peťa, 27. 2. 2008 16:31)

Konečně Nuria dostala, co si zasloužila!!! Musela jsem se smát, když kluci vykládali o plese! Moc se těším co se u nich v paláci stalo nového! Třeba se už konečně Remus dozví pravdu!!! Už by bylo na čase! A jsem zvědavá na dvojčátka :-)Doufám, že nenechají Siriuse ani na chvíli vydechnout!!!

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA