36. V snehovej víchrici
36. V snehovej víchrici
„Ja som to hovoril!“ prekrikoval zavíjanie víchrice Kirill, keď sa plazili k stanu dievčat. Stan sa nadúval, dielce plieskali vo vetre o bočné steny a vydávali zvuky podobné výstrelom z guľovnice. Napnuté úväzné lanká drnčali a bolo len otázkou niekoľkých minút, keď sa pretrhnú a celý stan spolu s vetrom zmizne v diaľke.
„Von, musíte odtiaľto vypadnúť!“ kričal Kieran, keď sa mu podarilo strčiť hlavu do stanu. Vzápätí ho uvolnený dielec švacol takou silou, že urobil kotrmelec a ocitol sa v stane a pod stolom. Ten bol pritisnutý o zadnú stenu a za postelami sa krčili štyri vystrašené dievčatá.
„Prečo ste si neupevnili poriadne vchod?“ zreval na ne, ale nezdalo sa, žeby ho počúvali, len s vypleštenými očami hľadeli do tmy.
„Čo je s nimi?“ ozval sa celkom blízko od neho Brentan, ktorý sa práve k nemu priplazil.
„Neviem, vyzerajú ako v tranze!“ pokrútil hlavou Kieran a švornožky prebehol ten kúsok od stola k posteli. Vietor sa do neho opieral v nárazoch, ale nebolo to také zlé. Vtom sa ozval vysoký zvuk, stan sa zatriasol a jeden koniec sa nadvihol.
„Jedno lanko prasklo! Musíme odtiaľto zmiznúť a to čo najrýchlejšie!“ volal na neho Brentan , ale to sa už do stanu plazili aj Lev s Kirillom
„Rýchle von, lebo vás budeme loviť z oceánu!“ kričal Lev a Brentan sa napriek napätej situácii rozosmial.
„Tým nám chceš naznačiť, že Severný ľadový nie je ľadový ale vodový?“ spýtal sa sarkasticky a potiahol jedno z dievčat za ruku. „Wanda, musíme odtiaľto hneď odísť, poď,“ volal na ňu, ale ona nereagovala. Brentan teda neváhal , otočil sa a vliekol ju za sebou k plieskajúcim vchodovým dielcom. Pri vchode využil moment, keď bol dielec vonku a dievča vytrhol za sebou do víchrice. Zrazil ju na do snehu a postrkujúc pred sebou zamieril k temnej hradbe stromov, ktoré tiež úpäli pod nápormi vetra . Až za konármi, ktoré sa vo vetre zmietali a pritláčali sa k zemi, ocitli sa v relatívnom kľude. Ich stan bol dobre chránený a celá jedľa, ktorá sa nakláňala a stenala, statočne odolávala víchru. Brentan dostrkal Wandu do stanu , upevnil za sebou vchod a posadil ju do kresla. Ešte stále zízala na svet prázdnym pohľadom a Brentan mal takmer neprekonateľnú chuť ju poriadne preplesknúť. Potlačil ju v sebe a vytiahol prútik.
„Enervate!“ vyriekol prvé kúzlo, ktoré ho napadlo, po pravde aj jediné, ktoré ho napadlo, lebo s takouto situáciou sa ešte nestretol a vôbec nevedel, čo by mal robiť. Našťastie to apoň trochu zabralo. Wanda sa otriasla, schúlila sa do klbôčka a z belasých očí jej začali tiecť slzy ako hrachy. Brentan sa na ňu len nešťastne pozeral a nevedel, ako jej pomôcť.
„Už je dobre, tu si v bezpečí,“ hovoril jej tichým a chlácholivým hlasom a pohladil ju po svetlých vrkočoch, ktoré jej siahali až po zadok. Boli hrubé ako jeho ruka a vedel, že Wanda sa na ne často hnevala, pretože ju často pri cvičení šľahli po tvári.
„Nemôžeš dávať pozor, ty hlupák!“ ozval sa výkrik a stanové dielce sa rozletele. Dnu vletela Nuria, celá červená a z čiernych vlasov si vyťahovala ihličie. Za ňou s previnilým výrazom v tvári vošiel Kieran, uši mal celkom červené a na perách mierne nahlúply úsmev.
„Nič sa ti nestalo,“ oponoval Lev, ktorý vliekol za ruku Liv Larsenovú, ktorá bola tiež zjavne v šoku. Tmavohnedé, polodlhé vlasy, vždy vzorne upravené mala teraz rozstrapatené a hnedé oči jej neustále zalievali slzy, ktoré stekali potôčikmi po plných lícach na bradu a kvapkali dolu. Brentan pri tom pohľade len pokrútil hlavou a začal ľutovať, že sa na túto záchrannú akciu vôbec vydali.
„Myslíš, že to ten stan nevydrží?“ pýtala sa Jenny, ktorá liezla sa Levom . Na jej tvári už po strachu nebolo ani stopy. Zo štvorice dievčat sa spamätala najrýchlejšie.
„Myslím, že je už dávno niekde nad pólom,“ zavrčal Kirill, ktorý vošiel posledný a poriadne za sebou upevnil stanové dielce. „Začalo snežiť,“ oznámil, keď sa obrátil k ostatným, „je tam taká fujavica , že sa nedá od stromu odísť ani na krok. Človek by zablúdil aj na tej malej čistine, medzi štyrmi stanmi.“
„Čo s nimi urobíme?“ spýtal sa Lev a ukázal bradou na dievčatá, usadené v kreslách okolo stola.
„Musia tu zostať, kým sa tá búrka nepreženie,“ povedal ticho Kirill, siahol do vrecka a vysypal na stôl za hrsť drobných predmetov. Boli to miniatúrne batohy, kreslá a postele.
„Šikovný chlapec,“ rozosmiala sa Jenny, keď sa tým drobnostiam bližšie prizrela. „Ty si tuším zabalil všetko, čo bolo v stane!“
„Len čo som stihol,“ usmial sa skromne Kirill, ale pod obdivným pohľadom Jenny mierne očervenel.
„To je moje!“ zvreskla Nuria, ktorá doteraz sedela na stoličke zdutá ako moriak a hrabla po veciach. Jenny ich bleskovým pohybom ruky prikryla dlaňou a zazrela na ňu.
„Keď už, tak naše,“ pripomenula jej, zošuchla si ich do dlane a začala vyberať, „ toto je tvoje, toto a ešte toto a ak ešte niečo nájdeme, dáme ti to, neboj sa!“ povedala s pohŕdaním a položila pred Nuriu brobný batôžtek, stoličku a postel.
„A čo mám s tým robiť, to sa nedá používať, hneď mi to zväčši!“ povedala nepríjemným, rozkazovačným tónom. Kieran už siahal po prútiku, ale Brentan ho duchaprítomne zadržal a nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Ani ma nenapadne!“ odmietla Jenny , „ po celý čas čo sme tu si ešte nepohla ani prstom. Nie som tvoja slúžka, urob si to sama!“ povedala rozhodne a odvrátila sa od nej. „Je neuveriteľne lenivá, nič nerobí a všetkých okolo seba strašne otravuje,“ vysvetlila potichu a obrátila sa k Wande. Tá už prestala plakať a so záujmom sledovala hádku.
„To ona nechala otvorený vchod, nikdy ho za sebou nezatvorila,“ povedala a šľahla pohľadom po Nurii. Tá len ohrnula nos , potom sa je tvár odrazu vyhladila a v očiach sa zablysli vychytralé iskričky.
„Ach, ja som taká unavená, chcela by som si ľahnúť,“ povedala sladkým hláskom , uprela pohľad na Kierana a zaklipkala dlhými mihalnicami. Kieranom to myklo, ale pevný stisk Brenovej ruky mu nedovolil priskočiť a ponúknuť je pomoc. Zazrel na neho, ale prižmúrené bratove oči ho varovali.
„Ty si stratila prútik?“ spýtala sa Wanda ironicky a po prvýkrát sa zase usmiala.
„Ste protivní, to mi naozaj nikto nepomôže?“ zvolala Nuria plačlivo a obzerala sa okolo seba.
„Nie!“ ozvalo sa štvorhlasne. Liv len sedela a zamračene pozerala pred seba a Kier by jej najradšej priskočil na pomoc, len aby si vyslúžil aspoň úsmev. Brentanovi neušlo, že sa k nim nepridal a tak ho odtiahol stranou, aby ho Nuria nepočula.
„Kier, to dievča je nechutné, neviem, čo sa ti na nej páči, ale spomeň si, čo hovorieval Ragnar. Jej krása je ako sladká šľahačka na kope hnoja. Zlížeš sladkú šlahačku a potom ti pod nosom smrdí veľká kopa hnoja,“ dohováral mu, ale Kieran ho nepočúval. Jeho oči sa stále stáčali k čierným kučerám a dlhým mihalniciam, ktoré sa trepotali nad tmavými očami.
„Páni,“ uškrnul sa Kirill, „ toto nedopadne dobre, musíme ju odtiaľto odstrániť a to za každú cenu. Alebo možno že ani nie, keď bude vidieť, čo je to za kvetinku, možno ho to prejde,“ premýšľal polohlasne a vzal Jenny za ruku. Jemne jej otvoril dlaň a ukázal na zmenšeniny. „Ukáž, zväčším ti to.“
„Nemusíš,“ potriasla Jenny hlavou a krátke vlasy sa jej rosypali okolo tváre, „urobím to ja, viem to, naozaj!“
„O tom nepochybujem,“ usmial sa Kirill, pomohol jej rozostaviť drobné postele a stoličky. Potom mávol prútikom , zvolal ,Ampio!´ a všetko sa zväčšilo do pôvodnej veľkosti. Pri stolo sa navyše objavila postel , stolička a príručný batoh Nurie. Tá sa víťazoslávne uškŕňala nad tým, ako ich oklamala a nemusela pritom ani prstom pohnúť. Jenny na ňu len zhnusene zazrela a pokrútila hlavou.
„Tvoja postel tu bude zavadzať, chlapci sa o ňu prizabijú,“ upozornila ju , ale ona sa len pohŕdavo zašľabila a zdvihla nos.
„No a čo, tak ju obídu, nič sa im nestane,“ zašomrala a rozvalila sa na posteli.Brentan mal čo robiť, aby ju tam v tom momente nepreklial. Zaťal zuby do spodnej pery a zamračil sa.
„Dúfam, že tá búrka nebude trvať dlho,“ povedal ticho a odvrátil sa.
Búrka trvala tri dni a bolo to utrpenie, ktoré si všetci budú veľmi dlho pamätať. Príčinou utrpenia bolo neznesiteľné správanie Nurie. Keď sa Jenny vyjadrila, že všetkých otravuje, nevedeli si to predstaviť, ale nasledujúce dni im poskytli veľa príležitostí, aby zistili rozsah je otravnosti. Nielenže odmietala čokoľvek urobiť, ale nebola ochotná ani nikomu uhnúť z cesty, všetci ju museli obchádzať. Pri stole bola prvá a na nikoho nebrala ohľad, vždy sa napchávala, akoby všetko bolo len pre ňu. Požadovala aby ju obsluhovali, žiadala, aby jej pripravili teplý kúpel a toaletu v stane. Po prvých podobných požiadavkách sa chlapci ešte smiali, až sa za brucho chytali, ale tá posledná ich dorazila.
„Pôjdeš za jedľu ako všetci ,“ povedal nekompromisne Brentan a odmietal sa o tom ďalej baviť.
„Ani ma nenapadne!“ vrieskala Nuria a všetkým na chvíľu zaľahlo v ušiach. Brentanovi sa dokonca zazdalo, že víchrica už tak nezavíja a tak sa rozmaznanej a neznesiteľnej baby zbavia.. Keď sa mu po chvíli vratil sluch, bol sklamaný a strašne naštvaný.
„Tak drž, kým sa víchrica neskončí,“ zreval na ňu do nepríčetnosti vytočený Lev, keď požadovala, aby ju niekto z nich pri tom zohrieval.
„Ty si čarodejnica? Ako si sa ,do pekla , dostala na túto školu? Veď ty nevieš ani ako sa prútik drží!“ smial sa Kirill a krútil neveriacky hlavou.
„To je nejaký zvláštny omyl prírody,“ premýšľal nahlas Brentan a prezeral si ju zo všetkých strán. Nuria na nich zazerala, pretožo podľa vzoru chlapcov, odmietli plniť jej požiadavky aj dievčatá.. „Povedzte mi,“ otočil sa na dievčatá, „ ako to dokázala doteraz utajiť pred profesormi.“
„Pozri sa na ňu, je to také sladké dieťa,“ ukázala Jenny na znovu odutú Nuriu, ale on tam žiadne sladké dieťa nevidel. Pokrútil nechápavo hlavou.
„Nechápeš?“ čudovala sa Liv , „ keď chce, tak sa tak dokáže tváriť a každý jej to zožerie.“
„To fakt?“ nechcel veriť Lev, ale keď sa pozrel na zamračeného Kierana, tak mu to docvaklo. Ona to naozaj dokázala! Dokázla si omotať ľudí okolo prsta a oni robili všetko, čo si zmyslela. Musel uznať, že toto je veľké nadanie, ale zrejme sú niektorí ľudia voči nemu imunní, alebo jej na nich proste nezáleží a preto sa o ich ovládnutie ani nesnažila. Chvíľu nevedel, či z toho má mať radosť, alebo má byť kvôli tomu nešťastný, ale nakoniec sa rozhodol, že takto je to lepšie . „Ak to dokáže skryť aj pred skúšajúcimi pri postupových skúškach, tak prisahám, že ju budem celú jednu minútu obdivovať,“ povedal uznanlivo, „ ale inak sa jej od tohto okamžiku mienim vyhýbať.“ povedal rozhodne a svoje predsavzatie veľmi dôsledne plnil.
Všetci mu nakoniec dali za pravdu, Kieran len pod nátlakom a Nuria bola prinútená starať sa dva dni sama o seba. Niesla to veľmi ťažko a tak , keď sa víchrica začala konečne utišovať, prvá sa hrabala zo stanu von.
„Kam sa tak ženieš,“ volal na ňu napriek všetkému Lev, keď odhrnula vchodové dielce a neohrabane liezla cez veľký závej, ktorý vietor navial k stene stanu.
„Už tak nefúka, môžete postaviť náš stan,“ dorážala na nich nedočkavo a odhrnula ťažké, snehom zavalené konáre. Vonku bola tma ako vo vreci , oheň uprostred čistiny nehorel, stany tam neboli. Snehová pokrývka bola nepoškvrnená ľudskou stopou. Levovi, ktorý vyliezol hneď za Nuriou sa na chvíľu zastavilo srdce od strachu , že tam ostatní už nie sú, alebo že sa im niečo stalo.
„Bren!“ zavolal a neprestával zízať na čistinu.
„Už idem,“ ozvalo sa za ním a z konára pod ktorým stál sa mu za golier zosypal menší závej.
„Dávaj pozor!“ zavrčal a otriasol sa, keď sa Brentan postavil vedľa neho.
„Kde sú všetci?“ spýtal sa ticho a v ruke sa mu objavil ako zázrakom prútik. „Lumos maxima!“ zvolal a čistinu zalialo žiarivé svetlo, ktoré Brentan ešte posilnil niekoľkými pohybmi ľavej ruky. Celá čistina bola navysoko zasypaná snehom a miesto stanov tam boli len snehové kopce.
„Zasypalo ich to!“ zvolal Lev a začal sa brodiť snehom . Brentan začudovane pokrútil hlavou a pozrel za seba, kde sa spod konárov vynorili ostatní, zababúšení s hrubých kožuchoch.
„Kirill,“ požiadal kamaráta, „ posvieť, trochu to tu s Kierom odhrnieme. Lev sa tam ženie cez záveje a vôbec ho nenapadne, aby si odhrnul cestu. To ich chce vyhrabávať rukami?“ hovoril a počkal , kým Kirill prevzal prútik. Potom sa postavil s Kieranom po boku a obaja rovnakým pohybom mávli rukami . Sneh pred nimi sa odhŕňal do strán a keď cestička dohonila Leva, podrazilo mu to nohy.
„Čo je to!“ zreval a žuchol na zadok, len to tak zadunelo. Potom už len s otvorenými ústami pozoroval, ako sneh z čistiny mizne a odkrýva štyri farebné stany v ktorých sa svietilo.
„Sú v poriadku,“ oddýchol si Kirill a Jenny sa od radosti nahlas rozosmiala. Les jej smiech vrátil, ale do snehom stlmenej ozveny sa znenazdania primiešal aj celkom iný zvuk. Brentan s Kieranom zostali stáť uprosred pohybu ako primrazení. Obaja presne rovnakým pohybom zdvihli hlavy a započúvali sa. Potom sa na seba pozreli a očiach mali des.
„Vlci!“ zvolal Kieran a rozbehol sa späť k lesu. Brentan mu bol v pätách a Kirill na nich len nechápavo pozeral. Teraz nebol čas na ukrývanie a tak sa celkom otvorene postavili k jednej uschnutej jedli .
„Sub labor aridum silva!“ zvolali a mávli rukami. Strom padol ako podťatý a sneh sa rozprskol naširoko okolo neho. „Minutatim!“ pokračovali plynule a drevo sa oddeľovalo v pravideľných kusoch . „Construo!“ mávli rukami a polená leteli vzduchom k stanom, kde sa poskladali do vysokej hranice. Dal by sa na nej upiecť aj vôl, ale na to teraz nemali ani pomyslenia. Zvyšné drevo sa skladalo vedľa stanov a po Kieranovom pohybe pravačkou, hranica vzplanula. Zo stanou začali vybiehať ostatní chlapci a dievčatá. Boli len naľahko a to sa Brentanovi nepáčilo, mali by sa trochu obliecť, ale na to už nebol čas. Pod stromami sa mihli prvé tiene a zasvietili oči svorky, ktorá už dlho zháňala korisť. V týchto končinách bol aj človek len korisťou a toto tu boli len deti.
„Tak toto je fakt nádherné,“ pokrútil hlavou Kieran a hľadel na svietiace oči , ako obklučujú čistinu, „ klan vlkov bude zožraný vlkmi.“
„Nie, nemajú najmenšiu šancu nám nejako ublížiť,“ zasmial sa Brentan a trel si dlane, „ ja skôr rozmýšľam, ako by sme im my priveľmi neublížili. Predsa len , sme tiež vlci,“ pripomenul a okolo ohňa sa niesol tichý smiech.
„Postavte sa chrbtom k ohňu, aby vás neoslňoval a pripravte si prútiky,“ zavolal Arto, keď vlci vyrazili z pod ochrany stromov. Boli zdivočelý hladom a nedbali ani na jasne žiariaci oheň. Boli to mocné zvieratá a všetkých čakal tvrdý boj. Pevnejšie zovreli prútiky v ruke, mierne sa rozkočili a v mysliach zhľadúvali kliadby, ktoré použijú. Skôr však, než stihli po prvýkrát mávnuť prútikom a vysloviť prvú kliadbu, ozval sa od ohňa rev tigra. Brentan až nadskočil od ľaku, lebo rev sa ozval tesne vedľa neho. Tam ale mal stáť Lev v bojovom postoji s prútikom v ruke! Miesto neho tam bol obrovitánsky biely tiger , ceril dlhé tesáky a hromovo vrčal.
„Kier, svetlo!“ zavolal na brata a obaja mávli synchrónne prútikmi , Lumos maxima!´ zvolali , posilnili kúzlo ľavou rukou a na čistine vzplanul biely deň. Možno tam nikdy predtým tak svetlo nebolo, lebo následne na to sa rozžiarili aj ďalšie prútiky. Vlci sa zarazili už pri tigrom reve a svetlo, ktoré nečakane zalialo čistinu ich vydesilo . Zavyli zdesením , stiahli chvosty a upaľovali preč najrýchlešie, ako vládali. Chlapcom ich až bolo ľúto.
„Nepovedal si nám, že sa meníš na takéhoto krásneho tigra,“ poznamenal Brentan a pozoroval posledné miznúce tiene uháňajúcich vlkov. Tlmené vrčanie mu bolo odpoveďou. Pozrel sa vedľa seba a s úsmevom sledoval, ako sa z veľkého tigra zase stáva malý Lev.
„Doteraz som sa ešte nikdy na nič nepremenil,“ zašomral Lev a oprašoval si nohavice od snehu. „Ani som nevedel, že to dokážem!“
„Možno to vieš až odvtedy, čo ťa dostihol ten biely tiger,“ povedal Kier a so zdvihnutým obočím sa mu dotkol tváre. „Zostali ti ešte fúzy, mal by si to napraviť ,“ upozornil Leva a díval sa, ako sa mu fúzy strácajú v koži, až kým ju nemal zase hladkú.
„Mali by sme sa prebehnúť, čo vy na to?“ pozrel na oboch a keď videl ich trochu váhavé prikývnutie, premenil sa znovu na tigra. Ak čakal, že bude mať vedľa seba vlkov, bol určite sklamaný, pretože o chvíľu stáli vedľa neho ďalšie dva tigre a švihali chvostami. Ladným skokom sa preniesli cez hranu záveja a zmizli v lese. Lev ich s tichým zavrčaním nasledoval. Potom sa z lesa ozvalo len burácavé zarevanie, na ktoré odpovedali ďalšie, trochu tichšie a o chvíľu všetko stíchlo. Pri ohni sa zvyšok vlčieho klanu spamätával z prekvapenia a v korune vysokej jedle to pozoroval s prižmúrenými očami strieborný sobol. Jeho klan sa začínal vyfarbovať a on bol s vývojom situácie veľmi spokojný.
Komentáře
Přehled komentářů
Kluci se s každou další kapitolou pěkně vybarvují!!! Doufám, že se Kieran nezakoukal do Nurie, to by si pěkně užil!!! A přeměna Lva na tygra neměla chybu! Profesor měl asi radost, když viděl jaký šikuly má v klanu!!!
pěkné, pěkné
(soraki, 26. 2. 2008 20:38)jen co je pravda :-D. Ten sokol je teda profesor, že? A ta fiflena, rychle nás jí zbav, nebo tam za nima napochoduju a ta fuchtle umrčená se nebude stačit divit, ježibaba jedna hnusná ... :-D. Tak zase zítra - doufám
super
(jaja, 26. 2. 2008 19:43)to bolo skvele..Bren a Kier vsetkych zachranili :D..aj s Levom..super ze sa uz vedia premienat bez problemov..este s tou komunikaciou musia nieco urobit..ale inak super..a dufam ze prof. ich nejak odmeni..no uz sa neviem dockat dalsej kapitoly :)
uff
(julili, 26. 2. 2008 15:51)
ako tak pozeram tak chalani to zvladli dobre.....aa....ja by som tu babiznu Nuriu asi na mieste prizabila....a som rada ze chalanom uz premienanie nerobi problemy ako predtym.....hmmm....som zvedava ako vyriesia tu komunikaciu a aj na to co povie profak a ostatny na to carovanie rukami....hmmm....hmmmm....hmmm........
super
pekne pekne :D
(Cassie, 26. 2. 2008 15:24)
to sa mi páči. A tá Nuria či ako sa tá fiflena volá - hnusná otrasná ježibaba. Vôbec sa mi nepáči. fiflena jedna. Ale ostatní sú v pohode :). A Lev je tigrom. Paráda :). Vystrašil sám seba, vtedy pri tom útese. A zlatý pán profesor je sokolom. Pekne pekne, teším sa, čo sa ešte dozviem a ako to dopadne. A tiež, kedy sa Patrick dozvie, že jeho synovia vedia čarovať bez prútika atď. ...
No proste lahoda :)
Z kluků jsou hrdinové!!
(Peťa, 27. 2. 2008 9:45)