Jdi na obsah Jdi na menu
 


34. Za polárnu kružnicu

24. 2. 2008

 

34. Za polárnu kružnicu

 

„Všetci sú pripravení?" spýtal sa profesor a všeobecné súhlasné zahučanie ho rozosmialo, „Nič ste si nezabudli? Môžeme ísť?“ ďalšie súhlasné zahučanie a mrmlanie zo všetkých strán,  očividne postrádajúce nadšenie . „Chyťte sa  za ruky a pevne sa držte, aby sme niekoho po ceste nestratili, lebo by sme ho už nemuseli nájsť,“ varoval ich ešte a keď videl, ako sa zomkli a pevne za do seba zakvačili, aktivoval prenášadlo a spolu s celou skupinou sa premiestnil . Premiestnenie väčšina z nich neustála a tak sa ocitli na jednej kope, lepšie povedané v jednom záveji. Okolo nich sa vŕšili hory snehu, neďaleko sa dvíhala temná stena lesa a nad hlavou im temnela obloha. Inak nikde ani živej nohy, teda okrem nich. Zatiaľ ešte stále boli nažive, ale to sa mohlo veľmi rýchle zmeniť.  

„Ste všetci v poriadku?“ spýtal sa profesor a poobzeral sa po hlúčiku študentov, ktorí sa hrabali zo záveja  . Keď si ich spočítal a uistil sa, že nikoho nestratili, ukázal na čiernu stenu, za ktorou sa ukrývali vysoké ihličnaté stromy.  „Tábor si postavíme tam, medzi tými stromami, aby nás chránili pred snehovými búrkami.“ vysvetlil im a vykročil k lesu. Všetci študenti ho okamžite nasledovali, pretože v šere sa im rýchle strácal z dohľadu. Medzi stromami bola tma ako vo vreci. Neprešli ani tri kroky a dookola sa ozývalo Lumos. Prútiky sa rozsvietili , ale v ich svetle vyzeral les ešte strašidelnejšie, než potme . Dievčatá, ktoré išli hneď za profesorom vypískli  strachom a les, namiesto toho, aby zvuk stlmil, vrátil ho vo viacnásobnej ozvene hrôzostrašne zdeformovaný. Po tejto ukážke sa už nikto z nich neopovážil vyrieknuť hlasnejšie slovo.

„Tu si postavíte obydlia,“ ukázal profesor na neveľkú čistinu medzi stromami, ktorá bola zo všetkých strán krytá pred vetrom. Vďaka tomu nebola zavalená závejmi snehu a cez tenkú vrstvu snehovej pokrývky vyčnievali trsy uschnutej trávy. „Tak sa dajte dotoho a čarujte!“ prikázal a sám sa stiahol z dosahu akéhokoľvek zablúdeného kúzla. Pozoroval, ako sa študenti celkom prirodzene rozdelili po štvoriciach presne tak, ako bývali na internáte. Začali sa teda objavovať prvé pevné priateľské väzby. Pobyt v extrémnych podmienkach ich vzťahy ešte upevní.

„Sem!“ zasyčal Kirill a volal kamarátov k sebe. Pod previsnutými konármi obrovskej jedle našiel veľmi útulné miestečko na postavenie stanu. Zem bola pokrytá vrstvou  spadaného ihličia, ktorá pôsobila ako rohožka a bude ich chrániť pred mrazom. Mohutný a rovný kmeň bol zárukou, že strom vydrží aj veľmi silný vietor. Kieran posvietil do vnútra stromu a nespokojne pokrútil hlavou.

„Sú tam suché konáre, keby bola víchrica, budú nám padať na hlavy, musí sa to vyčistiť!“

„Výborne,“ zašepkal Lev, „budeme mať dosť dreva na oheň a suchého, nebudeme musieť chvíľu behať po lese v závejoch.“

„Odstúpte, nech to na vás  nepopadá ,“ upozornil ich šeptom Brentan, obzrel sa smerom k profesorovi a potom ticho prikázal . „ Prikryte ma, nech ma nevidí!“

  Chlapci nenápadne odstúpili spod konárov tak, aby svojimi telami zakryli čarujúceho Brentana. Ten sa postavil tesne ku kmeňu, oprel sa oň chrbátom a stiahol si z rúk rukavice.

„Sublabor aridum silva!“ povedal polohlasne s pravou rukou natiahnutou pozdĺž kmeňa . Kúzlo nesprevádzal žiadny sveteľný efekt, bolo neviditeľné a nehlučné. Vzápätí mávol aj ľavou rukou  povedal ticho „Alpes!“ a zakryl sa neviditeľným štítom. Popri kmeni stromu začali z koruny stromu padať všetky suché konáre, ktoré ani silné víchrice nedokázali doteraz zhodiť. Pokryli takmer celú plochu zeme pod stromom, len jedno miesto vynechali. Tam sa ukrýval pod štítom Brentan. Ostatní chlapci museli pred padajúcim drevom uskočiť ďalej a teraz sa s uznaním pozerali na tú hromadu suchého dreva, ktorá im je tu teraz k dispozícii.

„Minutatim!“ prešiel Kieran nad drevom rukou skôr, než Bren zrušil štít. Konáre sa poslušne  poprelamovali na kúsky. „Construo!“ pokračoval a kúsky dreva sa poukladali tesne ku kmeňu tak, ako im ukázal.

„Ja som vedel, s kým sa mám dať dohromady,“ pochvaľoval si Lev a prezeral priestor pod stromom, či je čistý, aby mohli postaviť stan.

„Kirill, pozri sa, na ktorú stranu sú stromy naklonené,“ povedal a dupal nohami do ihličia, či tam nie sú zvieracie nory.

„Tam!“ mávol Kirill rukou, keď sa vrátil pod konáre.

„Fajn, takže vchod do stanu bude tým istým smerom. Vietor nám bude väčšinou viať do chrbta a v stane bude teplejšie . Chlapci, ujmite sa toho!“  zavelil a Kieran s Brentanom sa rozosmiali. Postavili sa k sebe a tak, ako si to nacvičili ešte v škole a čarovali spoločne len rukami .

„Tentorium!“ vyslovili polohlasne jediné slovo, lebo nechceli zbytočne na seba upútavať pozornosť.

„ Už by ste mohli robiť niečo aj vy, nemyslíte?“ povedal Brentan, keď sa pred nimi objavil veľký, štvormiestny stan. Skontroloval jeho upevnenie, pretože sa mu podložie zdalo byť príliš mäkké, potom odhrnul stanový dielec a nazrel dnu. „Je to v poriadku, viac na taký krátky čas nepotrebujeme,“ skonštatoval spokojne a vliezol dnu. Vzápätí vystrčil hlavu a kývol im. „Nezabudnite zobrať drevo, poskladáme ho vedľa  sporáku.“

„Mohli sme vyčarovať stan z krbom, bolo by to útulnejšie,“ frflal Lev, keď sa obzeral po veľkej miestnosti. „Kam to mám dať!“ spýtal sa a otáčal sa s plnou náručou dreva, ako mamut v porcelánke.

„Stoj! Nehýb sa!“ zastavil ho Kieran, keď videl, ako sa nebezpečne približuje k plátenej stene. „Urobíš nám dieru do steny!“

„Poď ty sloníča,“ zasmial sa Kirill, ktorý už svoj náklad odložil a vliekol ho za sebou k veľkému kuchynskému sporáku.

„Aj tak by som mal radšej krb,“ šomral Lev.

„A varil by si kde?“ spýtal sa Kieran, keď zarovnával hraničku dreva do ohniska a mávol nad ňou prstami. Drevo vzplanulo a o chvíľu sa od sporáka začalo šíriť po celom stane teplo. „Je to tu dosť útulné,“ skonštatoval a pozeral na poschodové postele, malý stolík so štyrmi kreslami uprostred huňatého koberca a príborník s najnutnejším kuchynským vybavením. 

„Môžeme vybaľovať, nemyslíte?“ spýtal sa Brentan a dovliekol svoj batoh, ktorý predtým oprel o kmeň jedle. Zalovil v ňom a vytiahol mäkkú, hrubú prikrývku . Prehodil si ju cez postel a skontroloval, či je dosť pohodlná. Aj ostatní si priniesli batohy a prestreli prikrývky.

„Nepôjdeme sa pozrieť, ako sa darí odstatným?“ spýtal sa Kieran , keď už mali všetko hotové.

„No, mali by sme,“ prikývol trochu váhavo Kirill. „ Niektorým to príliš nejde, aspoň sa mi tak zdalo, keď som bol vonku. Také výborné miestečko ako máme my, také sa nikomu viac nepodarilo nájsť.“

  Vyliezli zo stanu , upevnili stanové dielce, aby im dovnútra nefúkalo a vyliezli spod konárov. Na čistinke už stálo niekoľko stanov , ktoré boli rozmiestnené do kruhu . Uprostred kruhu bolo ohnisko v ktorom plápolal vysoký oheň. Vchody stanov orientované k ohnisku boli ešte pootvárané , ozývali sa z nich kúzla a po stanovom plátne sa mihali svetelné záblesky. Len jeden stan ešte stále nestál. Skupinka dievčat sa zatiaľ neúspešne pokúšala vyčarovať nejaký stan, ktorý by sa im po pol minúte nezrútil.

„Prečo sa mi to nedarí!“ rozčulovala sa Rose a prizerajúca sa Angela len pokrčila plecami. Bola  unavená a najradšej by    zaľahla do postele, ale zatiaľ žiadna nebola k dispozícii. Brentan  poklopal brata po pleci a kývol hlavou smerom k Rose.

„Mali by sme jej pomôcť, dlhujeme je za tie kopírovacie kúzla,“ šepol ticho a po nepatrnom prikývnutí sa obaja stiahli  do tieňa jedného zo stanov. Počkali, až sa Rosa zase pokúsi o ďalšie kúzlo a spoločne mávli obama rukami v zložitom pohybe zakončenom krátkym výpadom prstami. Rosin prútik vyzeral  že vybuchol, taká silná žiara z neho vytriskla. Udrela do zeme a keď sa zase všetkým, ktorí sa prizerali vrátil zrak, videli na tom mieste stáť pekný , svetlozelený stan.

„Wau!“ zvolali dievčatá, ktoré už ani nečakali, že sa to podarí. „Ako si to urobila! Už som si myslela, že budeme stavať iglú .“

„Tak to by som aj ja rada vedela,“  šomrala Rose zmätene a prezerala si koniec prútika, či jej náhodou neobhorel.   Aliz a Olesia nečakali , odhrnuli stanové dielce a liezli dnu. Hneď sa odtiaľ začali ozývať nadšené výkriky.

„Ty si naozaj perla, Rose! Toto sa ti skutočne podarilo!“

„Ešte keby som vedela ako,“  pokrútila nespokojná Rose hlavou a s povzdychom vliezla za nimi. Kier s Brenom sa na seba spokojne uškrnuli a nenápadne sa pridali k ostatným.

„Mne sa to umiestnenie nepáči,“ mračil sa Kirill, keď si pozorne poprezeral, ako sú stany postavené. „Ak príde nejaká silnejšia búrka, odnesie si tie stany so sebou až na pól. Pozrite,“ ukazoval  najskôr na stromy a potom na stany. „Naberú vietor ako lodné plachty a nič na svete ich tu neudrží.“

„Nezabúdaj, že sú zaistené kúzlami, nie muklovskými kolíkmi,“ pripomenul mu Brentan a obzeral sa, kam si postavil stan profesor. Nikde ho nevidel, až kým neustúpil hodný kus od ohňa. Podobne ako oni, aj profesor zvolil miesto  chránené hrubým kmeňom stromu. Jeho jednomiestny stan tmavej farby sa úplne strácal v tme. Všetci boli zalezení v stanoch , tak im nezostalo nič iné, len sa tiež vrátiť do svojho útulného dočasného príbytku.

„Koľko je vlastne hodín?“ spýtal sa Lev, keď si konečne povyzliekali hrubé kožuchy a posadali si k stolu.

„Desať!“ zaznela stručná odpoveď, ale to mu nestačilo.

„Večer?“ spýtal sa prekvapene, pretože sa premiestňovali ráno o ôsmej.

„Nie, dopoludnia!“ prekvapil ho Brentan, ktorý sa práve zdvihol a šmátral v ruksaku.

„Ešte len? Čo tu budeme robiť?“ vygulil oči Lev a pozeral sa na nich.

„Môžeš napríklad navariť!“ oznámil mu Brentan a konečne vydoloval z batoha veľkú knihu s z názvom : ,Najjednoduchšie kúlza pre začínajúcich kuchárov.´ Toto som si nechal poslať z domu s tými bezodnými batohmi. Takže nech sa páči, môžeš začať.“ Podal knihu Levovi a natiahol sa na postel. Lev  s nedôverou otvoril knihu, nalistoval prvú stranu a začítal sa . Potom sa zúfalo pozrel na Brentana a keď videl, že mu nemieni pomôcť, otvoril príborník a vybral hrniec.

„To myslíš vážne, že budeme variť ako muklovia? Veď si môžeme jedlo vyčarovať, na chvíľu by sme s tým vydržali, aj keď to nemá takú dobrú chuť, ako uvarené, ale my nie sme kuchári, my sme čarodejníci.“

„Máš pravdu a to hladní čarodejníci, tak sa daj do práce. Zajtra bude variť niekto z nás a postupne sa takto vystriedame. Dnes varíš ty!“

„To nie je spravodlivé, vy už zajtra budete vedieť ako na to, ale čo ja?“ skuhral a listoval v knihe, aby našiel nejaké jednoduché jedlo. Odrazu sa pristavil pri jednej zo stránok a usmial sa. „Aha, guláš, to by som mohol zvládnuť. Často som sa pozeral na  mamu, keď ho varila, malo by to byť jednoduché. Kde sú suroviny?“

„V batohoch, môžeme ich vybaliť, nič sa im tu nestane, sú chránené vo vzduchotesných obaloch a ošetrené ochladzovacím kúzlom. Nezabudni, že pred tým, než ich strčíš do hrnca, musíš tie kúzla zrušiť, inak sa to nikdy neuvarí,“ pripomínal mu Brentan a začal do príborníka vykladať rôzne potraviny. Aj Lev vybalil svoj batoh a nakoniec sa so šomraním pridali aj Kieran s Kirillom. Teraz mohol Lev začať. Znovu si prečítal recept , povyťahoval potrebné suroviny a porozkladal ich po stole, aby na niečo nezabudol. Polohlasne si čítal postup s prútikom v ruke.

„Do hrnca dáme na trochu masti opražiť do sklovita na drobno pokrájanú cibulku,“ prečítal a zamračil sa. Preletel pohľadom po stole, chvíľu sa tam hrabal v surovinách a potom vytiahol veľký hrniec plný masti. Vzal varechu a potom zostal nerozhodne stáť. „Koľko je to trochu?“ spýtal sa a pozrel na Kirilla. Ten len zdvihol obočie a pokrútil hlavou. „Akú veľkú cibuľu tam mám nakrájať? „ opýtal sa o chvíľu, keď nazrel do vrecka s cibuľou a jej rôznorodosť ho dosť prekvapila.

„Vieš čo, takto to nebude ani do večera, mal by si si trochu pohnúť,“ pripomenul mu Kieran, rozvalený na stoličke, hneď vedľa neho.

„Robím čo môžem,“ šomral Lev a šúpal cibuľu. O chvíľu už ronil slzy a spolu s ním všetci, čo okolo neho sedeli. „Potvorská cibuľa, prečo to  mamu nikdy neštípalo?“ sťažoval sa a utieral si oči . „Toto je hovädzie mäso?“ zdvihol kus tmavého mäsa, zabalený do priesvitnej fólie a obzeral si ho zo všetkých strán.

„Myslím, že áno, v živote som ešte neuvarené mäso nevidel,“ krčil plecami Brentan a tak sa Lev po chvíľkovom váhaní pustil do krájania. Šlo mu to ztuha , nôž sa mu zadŕhal. Kieran sa na to už nevládal pozerať a pretože pred chvíľou utiekol od stola pred ostrou arómou cibule vstal a podišiel k stolu. Pozrel na tie chuchvalce, ktoré tam Lev vyrábal, vyvalil oči a potom sa začal nekontrolovateľne rehotať. Zavíjal  smiechom a nebol schopný slova. Lev prestal krájať a s nožom v ruke sa na neho nechápavo pozeral. Kirill si práve robil koliesko na čele, keď sa z Kierana vydrali prvé súvislé zvuky.

„On to krája aj s tým obalom !“  vyrážal medzi híkavými zvukmi, ktorými sa pokúšal nadýchnuť.

„Čože?“ zvolal Kirill a priskočil k stolu . Pozrel na mäso, potom na Leva a nakoniec na hodinky. Pokrútil hlavou a zdvihol prútik. „Takto budeme obedovať až večer! Poďte mi pomôcť, lebo nás toto motovidlo všetkých otrávi.“ volal Brentana s Kieranom k sebe.

„Ja som vedel, že som niečo zabudol zobrať!“ šomral Brentan, keď zliezal  z postele a šuchtal sa k stolu.

„Čo také?“ zaujímal sa Kieran a tiež vytiahol prútik, aby sa pripojil k vareniu.

„Pol kila bezoárových kameňov!“ zvolal Brentan a poslal hrniec prútikom na sporák, kde sa varecha pod jeho taktovkou okamžite rozkrútila a miešala cibuľu, aby sa nepripálila.

„To ako aby nám pomohli pri rozmeľňovaní potravy v žalúdku?“ vyzvedal Kirill a Brentan takmer zabudol miešať. Prevrátil oči a ťažko si povzdychol.

„Ak zakaždým pridáte do jedla aj obal, tak aj na to, ale inak je to proti otravám vo všeobecnosti, ešte si o ňom nepočul?“

„Ahá, ty si myslel tento kameň!“ zatiahol Kirill a všetci sa uvoľnene rozosmiali. O chvíľu už bublal na sporáku v hrnci guláš a stanom sa šírila príjamná vôňa, pri ktorej sa im všetkým zbiehali v ústach sliny, ako Pavlovovým psom. No a keď tomu trošku pomohli kúzlom, mohli už o hodinku sadať za stôl k tanieru voňavého gulášu a krajcu čerstvého chleba. Obed zmizol, ako po mávnutí prútikom a chlapci sa olizovali až za ušami. Boli spokojní, pretože prvé úlohy zvládli bez problémov. Postavili si stan a uvarili prvé jedlo. Zatiaľ bolo všetko v najlepšom poriadku.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

jujky

(soraki, 25. 2. 2008 15:00)

to jsou šikulky :-D. Přiznávám, že jsem dostala chuť na guláš - tušíte, co bude zítra k obědu??? Moc hezké kapitolky, už se těším na pokráčko :-D

No toto :-)

(Peťa, 25. 2. 2008 8:14)

Ty kluci jsou ale šikulky! Ale jak to, že umí čarovat bez hůlky??? A co doma - Patrik, Remus, Selena a samozřejmě dvojčata :-) Těším se na pokračování!!!

hahaha

(julili, 24. 2. 2008 22:31)

som sa inak nasmiale pri tom krajani v alboale......som z toho nemohla:D:D:D:D.......very gooooood:D:D:D

pekné :)

(Cassie, 24. 2. 2008 20:53)

to ako pomohli chlapci Rose :). Ale aj kapitola je veľmi pekná :). Zaujímavá. Som zvedavá, ako sa im bude dariť po celý pobyt za polárnou kružnicou. Teším sa na ďalšiu :). A mohol by ich napadnúť polárny maco :). Trošku na spestrenie :). A som veľmi zvedavá, kedy sa Patrick dozvie, že jeho synovia vedia čarovať bez prútikov :) To by, mimochodom, zaujímalo aj mňa. Aj to kedy sa Rem dozvie pravdu. Tak sa snaž :D. Good luck & work. (to s tým krájaným mäsom v alobale bolo úžasné :D... aj celá odvedená práca :))

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA