33.Pure ut speculum-Čisté ako zrkladlo
33. Pure ut speculum – Čisté ako zrkadlo
„Ja sa na to môžem vybodnúť!“ zreval Lev a všetci v izbe sa strhli. Polehávali a posedávali rôzne po izbe s očami zaborenými v knihách a učili sa. Do zajtra sa mali naučiť dvanásť kliadob a oni našli v knižnici ešte len polovicu.
„Máš to aspoň napísané?“ zamračil sa Kier, keď videl, že kniha, ktorá ležala pred Levom zmizla.
„Mám, ale ponáhľal som sa, nestihol som si to skontrolovať. Budem musieť tú knihu znovu zdvojiť.
„Ukáž, , ja som sa to už naučil, pozriem sa ti na to,“ vzal mu pergamen z ruky Brentan a preletel po ňom očami. „Mal by si sa naučiť písať,“ zašomral a znovu si pomaly čítal text.
„Tak čo, je to dobre?“ zaujímal sa aj Kirill, ktorý sa mal kliadbu učiť až po Levovi.
„Tak to ti nepoviem!“ odvetil Brentan a naštvane sa na Leva zamračil, „ môžeš mi povedať, prečo píšeš po rusky a ešte aj azbukou? Máme sa to predsa učiť všetci!“
„Veď som hovoril, že som sa ponáhľal a keď sa ponáhľam, tak píšem po rusky a azbukou.“
„Ale v knihe to je anglicky, ktovie či si to dobre preložil,“ šomral Brentan, „je to k ničomu, musíme tú knihu zobrať znovu. Dúfam, že máš názov, lebo prehľadávať zase celú knižnicu sa mi vôbec nechce.“ pozrel na Leva a keď zobral malý kúsok pergamenu s názvom knihy, prestal sa mračiť.
„Nezlosti sa, aj tak tam ešte musíme, nemáme ešte šesť kliadob, potrebujeme nájsť nejaké knihy o jedovatých rastlinách Južnej Ameriky a čo máme na Transfiguráciu?“ spýtal sa Kier pozerajúc na brata, ktorý už zase sedel s prekríženými nohami na posteli , pozeral do stratena a ticho pohyboval perami.
„To sme urobili včera, nepamätáš sa?“ čudoval sa Kirill, poskladal všetky perganmeny, ktoré ležali rozhádzané okolo neho a urobil pár cvikov na rozhýbanie tela.
„Necvič ešte aj tu, prosím ťa,“ zavil Lev a padol na postel. „Pred chvíľou sme sa vrátili z fyzičky, tak mi nepripomínaj, že ma bolí celé telo. Na chvíľu sa mi na to podarilo zabudnúť!“
„Už hodinu tu sedíme a šrotíme kliadby, tak sa nečuduj, že som celý stuhnutý,“ namietal Kirill a pozrel na hodinky, „ideme na večeru a po nej môžeme ešte na chvíľu do knižnice. Napíšte niekto, aké knihy budeme potrebovať, nech tam nie sme do polnoci. Zajtra je piatok, vstávame skoro.“
„Ako keby sme v iné dni vstávali neskoro,“ brblal Lev, zgúľal sa z postele a nazeral Kieranovi cez plece, ako píše zoznam potrebných učebníc. „Prečo musíme každú kliadbu hľadať v inej učebnici? Nemohli by byť v jednej?“
„Už ma nebaví vláčiť sem tony učebníc,“ krútil hlavou Brentan a nastrkal si do vreciek celý zvitok pergamenu, „skúsim skopírovať len stránky, možno sa mi to podarí,“ premýšľal cestou do jedálne. Postupne sa k nim pridávali ďalší spolužiaci, takže keď prišli k stolu, boli skoro všetci. Za tie mesiace sa už pozoznamovali a vrámci klanu držali pospolu. Ak niekto vyviedol niečo členovi klanu, akoby to urobil všetkým. Profesor Becker sa tomu len smial a bol rád, že sa jeho klan tak skamarátil.
„Čo si taký zamračený?“ drgla Brentana do lakťa Rosa, ktorá si práve sadala k nemu. Brentan si vidličkou takmer vypichol oko a spražil ju nazlosteným pohľadom, ,,prepáč, nechcela som,“ uškrnula sa Rosa a ťukla prútikom do jedálenho lístka. Na stole pred ňou sa objavil tanier plný rybacej polievky.
„Ako to môžeš jesť?“ skrivila tvár odporom Nuria Lopezová, ktorá sedela oproti nim. Potriasla hlavou a jej čierne , dlhé, kučeravé vlasy sa rozvírili okolo nej.
„Celkom dobre, lebo je to dobré,“ zasmiala sa Rosa , pozrela prižmúrenými svetlohnedými očami po tom čiernom kučeropáde a pokrútila hlavou, „ príliš tou hlavou netras, lebo budeš mať polovičku účesu v polievke,“ povedala s úškrnom a pozrela na tanier paradajkovej polievky stojaci pred Nuriou. Tá len ohrnula nos, ale zhrnula si vlasy na chrbát.
Nejedny chlapčenské oči pozorovali každý jej pohyb. Bola najkrajším dievčaťom spomedzi prváčok a vedela to náležite využiť vo svoj prospech. Mala štíhlu postavu a tváričku ako bábika s práve takým nevinným výrazom v tmavohnedých , mandlových očiach s dlhokánskymi mihalnicami. Nuria s nimi vedela narábať lepšie, než tanečnice s vejárom a s práve takým účinkom. Keď sa jej niečo nedarilo, zamávala mihalnicami a hneď mala okolo seba dostatok pomocníkov, ktorí všetko urobili miesto nej. Rose a ostatným dievčatám to naozaj liezlo na nervy.
„Tak, prečo si taký zamračený? Neodpovedal si mi,“ dobiedzala Rosa do Brentana a pozerala, ako náhlivo je. Brentan sa s plnými ústami pozrel na ňu. Potom pokrčil plecami a snažil sa čo najrýchlejšie dožuť.
„Premýšľam nad kúzlom, ktorým by som si skopíroval len stránky z kníh, aby sme ich nemuseli nosiť na izbu také haldy,“ povedal, keď sa mu podarilo prehltnúť, ale vzápätí si znovu napchal do úst čo najväčšie sústo.
„To je jednoduché, také kúzlo poznám a ak sa ti podarí nezadusiť sa večerou, tak ti ho poviem,“ usmiala sa Rosa. Keď videla, ako Brentan stuhol a zabudol aj prežúvať, len sa zasmiala a pokračovala: „Idem tiež do knižnice, ukážem ti ho, chceš?“ Brentan horlivo prikývol a postupne zvolnil rýchlosť jedenia.
Po večeri sa Brentan zdvihol, pozrel na Rosu a kývol na ostatných . Všetci s frfľaním vstávali, vychádzali z dverí a mierili ku krbom. Knižnica mala samostatný krb, lebo bola taká obrovská, , že zaberala celé jedno krídlo hlavnej budovy. Rozkladala sa na troch poschodiach a študenti by tu asi nikdy nič nenašli, keby niekoho nenapadlo zoradiť knihy podľa potreby pre jednotlivé ročníky. Knihy pre prvý ročník boli na prízemí . Každý titul mal niekoľko výtlačkov, ktoré sa nesmeli odnášať z knižnice. Každý si však mohol knihu odkopírovať jednoduchým , časovo obmedzeným kúzlom a kópie si odniesť na internát. Nikto sa nemusel báť, že knihu zabudne vrátiť, lebo po uplynutí určitého času kniha zmizla. Ak sa študent nestačil všetko naučiť, musel si ju odkopírovať znovu. To sa teraz stalo aj im . Tú istú knihu si museli kopírovať znovu.
Aj teraz sa tak ako vždy rozišli medzi regály a hľadali knihy, ktoré potrebovali . Brentan hľadal knihy o jedovatých rastlinách a celkom bez problémov ich našiel niekoľko. V každej bolo pár strán, ktoré sa im mohli hodiť. Keby to robili tak ako obyčajne, museli by zase odvliecť na internát všetky tieto knihy a k tomu množstvo ďaľších, ktoré ešte nájdu, ale v ktorých sa im bude hodiť zase len pár strán. ,Skutočne to kúzlo potrebujeme,´ pomyslel si, keď sa s tým nákladom vracal k stolíkom, rozostaveným popri stene. Rosa tam už sedela a listovala v obrovskej učebnici, ktorá mohla vážiť minimálne päť kíl. Ledva ju udržala v rukách.
„Tak ukážeš mi to?“ spýtal sa ticho a položil tú hromadu kníh na stôl. Rosa zdvihla hlavu od knihy a prikývla. Položila s námahou tú obrovitánsku knihu na stôl a vytiahla prútik.
„Pozeraj sa na pohyb,“ ukazovala a pomaly pohybovala prútikom nad jednou stránkou otvorenej knihy. Bol to malý krúžok vpravo, kľučka doľava a krátky výpad. Brentan prikývol a zopakoval pohyb svojim prútikom. Rosa spokojne prikývla. „Dobre a k tomu musíš povedať ,Gemino pagina ´ povedala a stránka, nad ktorou mávala prútikom sa zdvojila. Stále však bola v knihe. „Teraz ju musíš takto oddeliť,“ ukázala ďalší pohyb prútikom a povedala: „Segrego!“ a stránka sa oddelila od knihy. „Ak máš stránok viac a nechceš, aby sa ti potratili, stačí takto mávnuť prútikom a povedať ,Re nado pagina ´ a všetko sa ti zviaže do tenkého zošita, alebo ak máš viac stránok, tak do tenkej knihy.“
Brentan ju počúval veľmi pozorne a všímal si každý pohyb prútika, ktorý urobila. Potom vyhľadal v knihách potrebné stránky a pod dohľadom Rosy ich rozmnožil oddelil a nakoniec zviazal do tenkého zošitku. Ten si zastrčil do vrecka a so spokojným úsmevom vrátil knihy na miesto. Keď sa s pomedzi regálov konečne vynorili aj Kieran , Lev a Kirill , sedel už za stolom a čítal si o jedovatých rastlinách , ich účinkoch a možnostiach pri použití v elixíroch.
„Ty si nič nenašiel?“ spýtal sa flustrovane Kieran a zhodil náklad deviatich kníh na stôl. „Toto nemáme šancu do zajtra prečítať,“ poznamenal a tváril sa ako kakabus.
„Našiel a mám tu všetko v úhľadnom balení,“ zamával Brentan zošitkom bratovi pred nosom, „a keď budete dobrí, tak vás naučím, ako si takéto zošitky urobíme zo všetkého, čo potrebujeme,“ doložil a nechal si ho vytrhnúť z ruky. Kieran si prezeral Brentanov úlovok a Lev s Kirillom mu nakukovali ponad plecia. Potom sa vztýčili a prísne sa na Brentana zahľadeli.
„Dobre, dobre, pochopil som,“ zamával rukami Brentan a potom ich naučil, ako sa dajú informácie prenášať bez toho, aby mal človek ruky vyťahané ako orangutan. Potom sa už práca rozbehla ako po bežiacom páse. O hodinu odchádzali z knižnice a vo vreckách si niesli všetky informácie, ktoré budú v najbližšom čase potrebovať. Mali vynikajúcu náladu a tak, keď prechádzali cez vstupnú halu, zablyslo sa Brentanovi v očiach a pozrel úsokom na brata.
„Nezdá sa ti, že dnes je tá podlaha strašne špinavá?“ spýtal sa , zdvihol rozhočene obočie a krútil nad toľkou nedbanlivosťou hlavou. Kieran sa na neho pozrel, prižmúril oči a zamyslene prikývol.
„Áno, to naozaj je, ale musíš uznať, že keď tadiaľto prejde denne toľko ľudí, nemôžu to škriatkovia stíhať,“ pokýval hlavou a oči mu hrali šibalstvom.
„Vážne mi je ich ľúto,“ vzdychol si Brentan , pozrel znovu na Kierana a obaja sa uškierali, ako dvaja raraši. Lev sa potešene usmieval a Kirill len prevrátil oči. Už stihol zistiť, čo ten úškr znamená. Tá pomoc škriatkom nebude len tak hocijaká.
„Pamätáš sa na to kúzlo, ktoré použili naši škriatkovia na vyčistenie podlahy vo vstupnej hale?“ spýtal sa Brentan a Kieran nadšene prikývol. Obaja sa náhlivo poobzerali a potom len mávli rukami okolo seba a zašepkali „Pure ut speculum!“ . Pohyb ruky zakončili akýmsi zvláštnym háčikom prstami a vtom sa podlaha v hale oslepujúco zaligotala a premenila sa na zrkadlo. Veľmi klzké zrkadlo, ako mohli okamžite skonštatovať všetci, ktorí práve po ňom prechádzali.
„Ááááhhh!“ zvreskol akýsí starší študent, ktorému sa pokĺzli nohy . Rozhodil ruky, urobil polotočku a plesol na zem. Bolo to ako dominový efekt. Za prvým pádom nasledovalo množstvo ďalších, každý bol iný a chlapci stojaci vo dverách chodby sa zvíjali od smiechu.
„Teraz je už naozaj dosť čistá,“ rehúňal sa Lev a masíroval si rebrá, ktoré ho boleli od smiechu , „vyleštili ju aj habitmi,“ povedal s uspokojením a mrkol na Brentana. Potom sa už nezdržiavali a premiestnili sa do klubovne.
„Odkedy viete čarovať bez prútika?“ spýtal sa Kirill, keď otváral dvere na klubovni. Brentan mu už chcel odpovedať, ale všimol si, že v klubovni sedí profesor Becker a tak len pokrútil hlavou a dúfal, že tú otázku nikto nepočul.
„Len poďte, už na vás čakáme,“ volal ich profesor k sebe. Celý klan tam už sedel a tak si tiež našli voľné kreslá a usadili sa. „Určite ste už počuli zvesti, že prvý ročník chodieva v zime na výpravu za polárnu kružnicu. Zvesti sú pravdivé a aj my tam o niekoľko dní pôjdeme.“ Počkal , až sa utíši vzrušený šepot, ktorý sa začal rozliehať klubovňou po jeho slovách a pokračoval : „Strávime tam dva týždne a za ten čas sa naučite zaklady prežitia vo veľmi ťažkých podmienkach. Upozorňujem vás, že vám nikto nebude variť, prať a ani upratovať . Všetko si budete musieť urobiť sami, musíte si nájť niečo z čoho navaríte, budete si musieť dané suroviny uvariť a aby to nebolo také jednoduché, bývať budete v chyžiach, ktoré si postavíte. Všetky potrebné inštrukcie nájdete na nástenke, tak sa poriadne pripravte, máte na to desať dní. Povolená batožina je len jeden ruksak na chrbáte, v rukách alebo trebárs na hlave. Čo si doň dáte je vaša vec, ale myslite na to, že tam budete štrnásť dní!“ upozornil ich ešte a vstal. Lev sa postavil a zdvihol ruku, aby ho upozornil na seba.
„Počúvam vás, pán Žukov,“ prikývol profesor a čakal.
„Budeme všetci spolu, alebo bude každý klan zvlášť , pane?“ spýtal sa a preletel pohľadom po klubovni.
„Každý klan bude zvlášť, na jednom mieste by ste nenašli dosť potravy,“ odpovedal , počkal ešte chvíľu, či budú ďalšie otázky a potom odišiel. Pri odchode sa však ešte obzrel a zvláštnym pohľadom spočinul na Brentanovi a Kieranovi. Tú otázku, ktorú položil Kirill totiž počul.
Len čo profesor za sebou zavrel dvere, rozľahol sa klubovňou vzrušený hovor. Všetci chceli povedať, čo si myslia o pripravovanej výprave a nikto nikoho nepočúval. Lev po chvíli vstal a pokynul kamarátom, aby išli radšej do izby. Radi ho poslúchli, lebo už bolo dosť neskoro a oni mali ešte hromadu práce.
„Vlasného slova tam nebolo počuť,“ sťažoval sa Kirill, keď za sebou konečne zatvorili dvere izby.
„Mne aj myšlienky ohluchli,“ pridal sa Kieran a sadol si k stolu. Na doske stola ležala veľká obálka a na nej typickým, hranatým písmom otca napísané ich mená. Vzal obálku do ruky a zamával na brata. „Bren, máme poštu!“ Brentan zdvihol hlavu od zošitku s jedovatými rastlinami a pozrel na obálku.
„Čo píše?“ spýtal sa a pozeral, ako Kieran láme pečať a otvára list. Chvíľu čítal a potom sa úškrnul
„Máme dvoch nových súrodencov,“ oznámil a Brentanovi vyletelo obočie , ako na neho vypleštil oči.
„A čo? Chlapci, alebo dievčatá?“ zaujímal sa a zoskočil z postele.
„Aj, aj , pozri, tu sú oznámenia o narodení,“ odpovedal , prezrel si ich a podal bratovi.
„Jennifer a Ivar,“ šomral Brentan, „celkom pekné mená, škoda že sa nedostaneme domov, teraz tam bude veselo! Nesmieme zabudnúť napísať, otca by mrzelo, keby sme im nenapísali, ako veľmi sa tešíme spolu s nimi,“ pripomenul bratovi. Ten len prikývol a vytiahol k vrecka zviazané stránky o útočných kliadbach, ktoré budú zajtra skúšať na seminári čarovania a začítal sa do nich. Lev a Kirill sa na nich prekvapene pozerali a nič nechápali.
„Vy sa netešíte?“ spýtal sa nakoniec Kirill, keď nevidel ani na jednom známky veľkej radosti.
„Ale tešíme sa,“ pokrčil plecami Brentan . „Bude to fajn, že nebudú sami, keď my sme teraz v škole.“ doložil a pokračoval v čítaní. Kirill vstal a pozrel na oznámenia o narodení.
„Môžem?“ spýtal sa a keď Brentan len pokrčil plecami vzal ich a prezeral si jedno po druhom. Obe boli vytlačené na opalizujúcom papieri zlatými písmenami. Jeden mal odtiene ružovej a druhý modrej farby. Keď si ich pozorne prečítal, zdvihol hlavu a prekvapene sa na Brena pozeral.
„Čo je?“ spýtal sa ho Brentan, keď ucítil jeho pohľad.
„To je fakt?“ ukázal na oznámenia , akoby neveril vlastným očiam.
„Už asi áno, naozaj sa narodili, ale čo ťa na tom tak prekvapilo?“ zaujímalo Brentana , keď videl , ako sa Kirill tvári.
„Vy ešte používate tituly?“
„Ahá, to si myslel?“ mávol rukou Bren a znovu si ľahol k učeniu. „To si nevšímaj, to je len formalita."
,, Ale tu je napísané, že vojvoda a vojvodkyňa," to chceš povedať, že váš tatko je vojvoda?" spýtal sa Lev a valil oči ako tenisáky.
,, No a ? Každý sme nejaký, no nie? Čo na tom , že je vojvoda?" zamračene sa spýtal Kieran a vzhliadol od učenia. ,, Tiež nám mohol radšej napísať obyčajný list," šomral nespokojne a pozrel na brata.
,,On sa vždy naštve, keď mu hovoria titulom, ale potom nám pošle oficiálne oznámenia, namiesto toho, aby nám napísal ," zlostil sa aj Brentan. ,,Asi nemal čas, teraz má inú prácu," doplnil rozľadene.
,, Viete," pozrel na kamarátov Kieran, ,,otec nás naučil, že titul , ktorý sme zdedili, patrí k zásluhám predkov a nie je našou zásluhou, preto ho nepoužívame, pokiaľ nemusíme. A to je len pri veľmi oficiálnych príležitostiach."
„Téda, to myslíš vážne?“ spýtal sa Lev a pozeral na Brentana, akoby ho videl prvýkrát. „Aj vy máte nejaké tituly?“
„Nechaj to tak, tu ich aj tak nepoužívame,“ mávol rukou Brentan, ale Lev sa na neho tak prosebne pozeral, že to nevydržal. Pozrel na brata a keď videl pokrčenie plecami , odpovedal: „No Kier je oficiálne markíz a ja gróf, ale naozaj to nepoužívame a dúfam, že na to hneď teraz zabudnete!“
„Dobre,“ kývol súhlasne Lev, „ len mi ešte vysvetli, prečo je tvoj najmladší brat vikomt. Vôbec tomu nerozumiem.“
„Je to jednoduché, ide to podľa dátumu narodenia. Je najmladší, tak je vikomt a Jenni je kontesa,“ povedal a znovu sa začítal do učiva. Rázne dal najavo, že o tejto otázke sa už rozprávať nechce. Treba sa im učiť, lebo zajtra nebudú vedieť kliadby a ani uvariť protijed!
Komentáře
Přehled komentářů
jeeeeej ja som si tuto poviedku ttttak zamilovala :DD ..........je taka super ....hej a nebudu nejake kapitoly kde dudu chalani vymyslt nejake hluposti????
a ešte dodávam,
(Cassie, 23. 2. 2008 19:48)
že chlapci v škole sú fakt ako Záškodníci. Brentan s Kieranom presne ako James so Siriusom, Kirill ako pokojný Remus a Lev ako (nechcem ho uraziť) ako ďalší do party. K červovi ho prirovnávať nebudem, pretože Lev by priateľov určite nezradil. Ešte posledná otázka k reklamnému pútaču a samozrejme aj pre teba, pretože ako ostatné ma veľmi zaujíma: Ako to, že Brentan aj Kieran vedia čarovať aj bez prútika? Dúfam, že odpovede sa dočkáme čoskoro... :)
To, ako sa chlapci durdili, že im otec poslal len oficiálne oznámenie o narodení syna a dcéry bolo úžasné :). Aj to, ako nechceli prezradiť svoje tituly - ale to už som spomínala, že sa mi páči, že si na nich nezakladajú :)...
mnoo
(Cassie, 23. 2. 2008 19:39)
dobrá kapitola :). Súhlasím s Julli - páči sa mi, že si chlapci nezakladajú na tituloch. A ja nemám prázdniny, takže tu kapitoly kľudne môžeš pridávať, mne to neprekáža :):). Len by ma zaujímalo, skadiaľ máš titul "kontesa", pretože podľa mňa by mala byť barónka. Vlastne - všetko by malo byť posunuté - podľa toho, čo viem ja, tak Kier by mal byť kniežaťom, Bren markízom, Ivar grófom a Jennifer vikomtkou. Ale teraz to je už jedno, aj tak je to dobré. Veľmi sa teším na pokračovanie, ako som už napísla pri mojom včerajšom dlhokanskom komentári - dúfam, že ťa z neho netrafil šľak (neviem, kedy pribudol, keďže včera mi ho tu ani za svet nechcelo dať a dnes pozerám, že tu je), že si v poriadku a že nás zajtra potešíš úžasnou (v tvojom prípade ani inakšia nemôže byť :)) kapitolou. Good work & luck. Fakt sa teším, ako sa to vyvinie...
Dozvie sa Remus pravdu o Siriusovi? A dozvie sa pravdu aj Brentan? - o svojom pravom mene, otacovi a matke? Otázky ako na reklamný pútač :). Tak sa snaž, neuveríš, ale ja som fakt strašne napnutá, ako to dopadne :)
Bola by som najradšej, keby si už zajtra pridala všetky kapitoly do konca, hoci viem, že je to nereálne :)
jejko
(julili, 23. 2. 2008 18:55)moc pekne napisane.....paci sa mi ze si chalani nezakladaju na tituloch....aaa.....ja nemam prazdniny...teda vcera mi skoncili...:))
neprazdninujem
(maginy, 24. 2. 2008 12:14)