29. Kalevala
29. Kalevala
Kalevala je zbieka mýtov, ktoré zozbieral Elias Lonnrot. Skladá sa z rún a sú to zväčša zaklínadlá a epické piesne, ktoré popisujú fínsku mytológiu. Viažu sa ku konkrétnym spoločenským tradíciám, konkrétnym udalostiam alebo osobám.
Kalevala je zároveň medzinárodná čarodejnícka akadémia zameraná na výcvik v boji a bojových umeniach. Jej sídlo, dobre ukryté pred očami muklov, je severovýchodne od jazera Koitere a znakom je slnko zapadajúce do mora. V strede je malý ostrov a na ňom breza.
Štúdium trvá desať rokov, ale desiaty je vlastne výberový , len pre tých najnadanejších a najlepších študentov. Päť rokov študujú všetci rovnaké predmety a v šiestom ročníku si každý študent môže vybrať z niekoľkých odborných predmetov. Absolventi , ktorí úspešne ukončia deviaty ročník a nepokračujú výberovým, majú otvorené všetky dvere a patria medzi špičku v čarodejníckom spoločenstve. Nie je ich však veľa a tých, ktorí ukončia úspešne aj desiaty ročník je naozaj veľmi málo. O tých sa potom pobijú medzinárodné čarodejnícke organizácie, pretože každý absolvent má väčšiu cenu , než jeho váha vyčíslená v diamantoch. Bolo nesporné, že poskytovala to najlepšie vzdelanie, aké bolo v čarodejníckom svete možné získať. Dostať sa tam však bolo ťažké a absolvovať ešte ťažšie. Patrick však veril, že jeho synovia to zvládnu. Bude to dlhé a náročné štúdium, ale snažil sa, aby mali dobrý základ a potom to už bude záležať len na nich.
Toto leto bolo pre všetkých krátke. Dni leteli ako splašené a koniec augusta prišiel oveľa skôr, než si ktokoľvek z nich prial. Bol posledný augustový týždeň a odchod do školy sa približoval mílovými krokmi. Kieran s Brentanom stále častejšie premýšľali nad tým, čo ich čaká v budúcich mesiacoch . Selena im bola v týchto dňoch veľkou oporou a tak si ani neuvedomili, ako samozrejme ju prijali do rodiny.
„Nemám potuchy, ako to sem všetko napraceme,“ šomral Kieran a stál pred veľkým cestovným kufrom .
Nebol to obyčajný kufor, s akým cestujú muklovia, ale podobal sa skôr menšej skrini. Bolo tam zásuvky, police, priehradky, ale aj tak vyzeral oproti tej hore potrebných vecí, ako keď chcete dogu nastrkať do zápalkovej škatuľky. Veď len tých učebníc tam bolo viac ako dvadsať a to už je poriadne ťažká hora kníh. Oblečenie letné, prechodné a zimné, prádlo a topánky, cvičné úbory, pergameny, kotlík, prísady do elixírov, perá a kalamáre a hromada iných vecí, ktoré sa vŕšili v izbe na dvoch obrovských hromadách. Obaja chlapci s nimi márne zápasili a pokúšali sa toto všetko nastrkať do kufra.
„To sa proste nedá!“ vyhlásil nakoniec Brentan a s povzdychom sa vydal poprosiť Selenu, aby im pomohla.
„Skúšali ste to vôbec?“ spýtala sa ich nedôverčivo, keď vošla za ním o chvíľku do izby.
„Už trikrát a ani raz sa nám tam nepodarilo nastrkať viac, než odhadujem tak tretinu tej kopy,“ tvrdil Brentan a ukazoval na horu vecí, naukladaných v jednom rohu. Bola vyššia než on a to v poslednom roku narástol najmenej o desať centimetrov.
Selena podišla ku kufrom a poklopala po jednom z nich prútikom. Potom nazrela dnu a rozosmiala sa. Keď sa z obtiažami narovnala, pokrútila hlavou a so smiechom v očiach na nich pozerala.
„Zabudli ste im povedať heslo, takto to naozaj nezabalíte,“ pripomenula im, „okrem toho som si myslela, že ste čarodejníci a viete baliť kúzlom!“
„Ehmmm!“ na chvíľu zavládlo trápne mlčania a Selene to nakoniec došlo.
„Vy to kúzlo nepoznáte!“ zvolala a takmer sa znovu rozosmiala.
„My sme ani nevedeli, že musíme kufru povedať nejaké heslo,“ poznamenal Kieran , „ nikto nám to totiž nepovedal. Priniesli hromady vecí, kufre a povedali, že sa máme zbaliť. Tak sa odvtedy o to pokúšame.“
„Chúdence moje,“ poľutovala ich Selena a každému pošepkala do ucha jedno slovo, „nevyslovovať, musíte neverbálne!“ povedala a ukázala im, ako majú poklopať po kufri a pri tom v duchu vysloviť heslo. Keď to urobili a kufre boli konečne pripravené na balenie, mávla prútikom a ukázala na jeden z nich : „ Conglutinatio!“ Bolo zábavné sledovať, ako sa tá hromada zmenšuje a ako sa jednotlivé veci ukladajú do kufra. Keď už na zemi nič neležalo, veko kufra sa samé zaklaplo. „Keď budete chcieť niečo vybrať z kufra, stačí takto mávnuť prútikom a povedať Deligo, alebo Depromo. Nemusíte tie kufriská vybaľovať, praktickejšie bude nechať všetko v nich a vybrať si vždy len to, čo potrebujete. Nezabudnite si však vždy pred tým pomyslieť heslo, inak nič nedostanete. Máte zároveň záruku, že sa vám nič nestratí, pretože do svojho kufru môžete len vy a nikto iný.“ Rozprávala a obaja chlapci pozorne počúvali. Potom vytiahla jednu zo zásuviek a ukázala do nej . Kieran sa natiahol a uvidel v nej veľký mešec a puzdro na prútik.
„To je pre mňa?“ spýtal sa začudovane a dotkol sa mešca. Peniaze, ktoré v ňom boli jemne zacingali. V puzdre bol náhradný prútik, totožný s tým ktorý teraz držal v ruke.
„Aj ja mám taký?“ spýtal sa Brentan so záujmom a oči mu zasvietili .
„Obaja ste dostali rovnakú sumu a náhradné prútiky má zaklínač vždy po ruke, to by ste mali vedieť,“ pripomenula im a sledovala, ako si Brentan poradí s balením.
„Conglutinatio!“ zvolal a mávol prútikom podobne, ako to videl urobiť Selenu. Asi ten pohyb bol naozaj len podobný, lebo jeho veci začali namiesto do kufru poletovať po izbe. Selena len pokrútila hlavou a krátkym pohybom prútika ich usmernila. Vyhla sa letiacemu páru topánok a potom si oboch vzala stranou a ukazovala im presný pohyb, ktorý musí sprevádzať baliace kúzlo.
„Už to viete, tak to nezabudnite, lebo keď sa budete baliť domov, tak bez tohoto kúzla to asi nezabalíte,“ upozorňovala ich a vrátila sa k svojej práci.
Zabalené kufre obom chlapcom ešte väčšmi pripomenuli, že o dva dni už tu nebudú, budú v škole .
„Ako sa tam dostaneme?“ spýtal sa Kieran, keď si obzrel kufor zo všetkých strán.
„Otec spomínal nejaké prenášadlo, vraj je to ďaleko.“
„Mne sa Fínsko nezdá byť až tak ďaleko, ale bude to lepšie,“ povedal a ukázal pred seba, „len sa pozri na tie kufriská.“
„Škoda že tu nebudeme, keď sa to malé narodí,“ šomral si Brentan a natiahol sa na postel, „ celkom som sa tešil, ale no nemôžeme byť na dvoch miestach odrazu,“ povzdychol si a pozrel do okna. „Zalietal by som si, ale otec sa môže každú chvíľu vrátiť a asi by sa mu to nepáčilo,“ poznamenal a obrátil sa k bratovi.
„Čo, čo by sa mu nepáčilo?“ spýtal sa neprítomne a potom trochu zahanbene sklopil oči. „Prepáč, nepočúval som ťa, myslel som na to, čo nás čaká o dva dni. Čo myslíš, aké to bude?“
„Iné, určite to bude iné, než teraz,“ pokýval hlavou Brentan a hľadiac na modrú oblohu premýšľal nad tým, ako sa ich život zmení. Nie, nevie si to predstaviť, ale celkom určite to bude iné!
Dva dni, lúčenie, posledné stisky rúk, posledné objatia, zamávania a potom kolotoč vo víre magickej energie. Remus sprevádzal Kierana a otec si vzal so sebou Brentana. Zmenšené kufre mali vo vrecku. Dopad takmer neustáli a keby ich neboli otec a Remus podopreli, poorú zem pred hlavným vchodom nosom. Takto sa mohli aspoň trošku dôstojne rozhliadnuť okolo seba a už po prvom pohľade im spadla sánka. Vedeli, že ich palác je obrovský, ale zámok, pred ktorým stáli bol niečo ťažko opísateľné. Vyzeral, akoby sa skladal z množstva palácov a zámkov, ktoré ktosi len tak, hala bala pospájal dohromady. Keď sa s týmto dojmom zverili otcovi , len sa usmial a súhlasne prikývol.
„Ono to tak nejak aj bolo. Škola začínala tými vežami, ktoré vidíte uprostred ,“ povedal a ukázal na štyri štíhle veže, ktoré sa vypínali do veľkej výšky kdesi v prostriedku obrovského počtu stavieb. „Potom sa rozširovala a stále pribúdali nové budovy, veže , haly, no proste všetko, čo práve potrebovali. A tak vznikol tento zlepenec, v ktorom sa prakticky nikto nevyzná, ale ktorý vyhovuje všetkým. Ale za tých desať rokov tu budete poznať celkom učite každý kút,“ doložil a usmial sa na nich. Potom sa poobzeral okolo seba a hneď na to niekomu s úsmevom zamával. Cez široký pás školského pozemku k nim mieril profesor Becker.
„Vitajte!“ volal už z diaľky a mával na nich. Patrick sa spolu s chlapcami ponáhľal naprieč trávnikom k nemu.
„Dobrý deň, pán profesor,“ pozravili chlapci slušne a jastrili okolo seba na neustále sa primiestňujúcich čarodejníkov. S každým pribúdal aj jeden študent. Tí starší študenti sa už primiestňovali sami. Patrick sa tiež so záujmom rozhliadol a obrátil sa k Erikovi.
„Koľko prvákov ste zapísali v tomto roku?“ spýtal sa , keď ich profesor viedol k vstupnej sieni. Bola skutočne rozľahlá, ale mimoriadne s rýchlo sa zapĺňala prichádzajúcimi študentami.
„Ako vždy,“ usmial sa Becker, „ rovných sto, ale v tomto roku sú zväčša z Európy. Občas to tak vyjde,“ poznamenal a rýchle prechádzal pomedzi stále väčšie skupinky ľudí. Otvoril bočné dvere a mávol rukou, aby ho nasledovali. Vošli do dlhej chodby, ktorá ich zaviedal do bočného krídla hlavnej budovy. Popri stene stálo niekoľko krbov. Nad každým bolo číslo od 1 až po 10. Podišiel k jednotke, vhodil do krbu zelený prášok a zmizol. Bez slova vysvetlenia! Brentan s údivom pozrel na otca, ale ten sa len usmial a podal mu hop šup prášok, aby si mohol nabrať a premiestniť sa.
„Aká je adresa?“ spýtal sa Kieran, ktorý tomu tiež nerozumel.
„Nepotrebujete adresu, týmto krbom sa môžete dostať len na jedno miesto a to je internát prvého ročníka,“ vysvetľoval Remus a kývol hlavou, aby si konečne pohli. Nebolo to príliš ďaleko, lebo o chvíľu vypadli v rozľahlom krbe na svetlej chodbe s piatimi svetlohnedými dverami po oboch stranách krbu. Na náprotivnej stene bol rad úzkych , vysokých okien, ktoré chodbu dostatočne osvetlovali. Profesor Becker zamieril vpravo a zastavil sa pred jednými z dvier. Na dverách bol relief vlka so zdvihnutou hlavou a pod ním zoznam mien.
„Zaradili sme ich do klanu Vlka,“ povedal s úsmevom a otvoril dvere. Za nimi bola veľká , svetlá a pohodlná miestnosť s veľkým krbom . V miestnosti boli rozostavené stolíky rôznej veľkosti a okolo nich polstrované stoličky a pohodlné kreslá. Všetko bolo ladené v rôznych odtieňoch hnedej . Celú dlážku pokrýval tmavohnedý koberec a na dvoch vysokých oknách boli ťažké závesy rovnakej farby. Stolíky a solídne písacie stoly boli zo svetlého bukového dreva. Polstrovanie kresiel malo skôr svetlejšiu tehlovú farbu. „ Toto je vaša klubovňa,“ mávol rukou po miestnosti a ukázal na niekoľko schodíkov, ktoré viedli za pravú bočnô stenu, „ tam sú chlapčenské izby.“
„Zase ste brali aj dievčatá?“ čudoval sa Remus a vykročil k izbám.
„Každý rok berieme toľko dievčat, koľko je to len možné,“ usmial sa Becker , „ v tomto klane je ich najviac, ale aj tak ich je menej, než po minulé roky.“ doložil, predbehol Remusa a viedol ich k dverám izby, ktoré boli až na samom vrchu krátkeho schodiska. Na dverách boli napísané štyri mená . Okrem Kierana a Brentana tu mali celý rok spolu s nimi stráviť ešte Kirill Simonov a David Osborn. Keď sa dvere otvorili, vstúpili chlapci dnu a so záujmom sa obzerali. Práve taký záujem prejavovali Patrick s Remusom. Všetci si prezerali pohodlné postele , pri ktorých stáli nočné stolíky a solídne vyzerajúce skrine pri stene. Remus jednu z nich otvoril, premeral si ju pohľadom a vytiahol prútik.
„Bolo by zbytočné, aby vybalovali,“ vysvetlil a nechal zmiznúť poličky, „podajte mi kufre,“ požiadal chlapcov . Položil ich na spodnú dosku skrine a mávol prútikom: „Maius!“ povedal a kufre sa zväčšili do pôvodnej veľkosti. Presne sadli do veľkej skrine, nezavadzali a zároveň bolo vybalené.
„Krásne,“ pochválil ho Patrick , chcel ešte niečo povedať, ale náhle zaklapol ústa a zachmúril sa. Práve chcel Remusovi pripomenúť, ako oni neustále zakopávali o otvorené kufre v Rokforte. To by už asi nezahovoril!
„O pol hodiny sa začne zahájenie školského roku, musíme ísť,“ upozornil ich profesor Becker a všetci sa krbom vrátili do vstupnej siene. Tam sa chlapci rozlúčili s otcom a s Remusom. Pozerali, ako odchádzajú cez pozemky a ako sa za vstupnou bránou odmiestnili. Zostali sami a bolo im smutno. „Musíme ísť,“ popoháňal ich profesor a oni ho nasledovali za húfom študentov, ktorí vstupovali širokým vchodom do Veľkej siene.
Bola skutočne obroská a pripomínála velikánsku katedrálu. Obrovitánsku klenutú kupolu strechy nieslo dvanásť hrubých stĺpov, ktoré sa pod klenbou vejárovite rozbiehali do strán a vytvorili tak množstvo pravidelných , vyklenutých kosoštvorcov a trojuholníkov. V čele lode bolo vyvýšené pódium , na ňom stál dlhý stôl a za ním sedeli profesori a profesorky, majstri bojových umení a inštruktori. Kieran sa ich tak narýchlo snažil spočítať, ale všetky stoličky neboli obsadené a aj tak narátal viac než tridsať profesorov.
Medzi vysokými stĺpmi stálo tridsaťtri stolov a pri každom bolo dvadsať stoličiek. Každý ročník a každý klan mali vyhradený osobitný stôl. Starší študenti prúdili dnu , rozchádzali sa k svojim stolom a usádzali sa na svoje miesta. Len prváci sa ešte motali medzi stolami a hľadali svoje mená na zoznamoch, ktoré stáli v čele každého z nich.
„Tu je váš stôl, tu budete sedieť po celý rok. Sem do tejto siene chodia všetci študenti na raňajky, obedy a večere,“ vysvetlil im profesor , keď ich zaviedol k jednému zo stolov. Potom sa otočil a ponáhlal s k profesorskému stolu, kde sa už zaplnili takmer všetky miesta. Kieran s Brentanom si sadli k stolu vedľa seba a pozorovali, ako sa aj miesta pri prváckych stolov postupne zapĺňajú. Chlapci a dievčatá si sadali v tichosti za stôl , pokukovali po sebe a obzerali sa okolo . Keď už boli všetky miesta obsadené, prebehol Brentan všetkých pohľadom a strčil do brata.
„Máme v klane najviac dievčat,“ šepol mu a kývol hlavou. Kieran sa obzrel a prikývol.
„Profesor Becker o tom hovoril Remusovi, už som si to spočítal , je ich osem. Pri ostatných stoloch je najviac šesť.“ odpovedal a stíchol, pretože všetci vo Veľkej sieni stíchli a obrátili pozornosť k profesorskému stolu.
V strede stola stál vysoký , asi štyridsaťročný , čiernovlasý muž , oblečený v slávnostnom tmavomodrom habite, ktorý práve zdvihol ruku . Keď všetci stíchli, usmial sa a preletel pohladom po sále. Bol to riaditeľ akadémie profesor Mika Waltari .
„Vítam vás všetkých v novom školskom roku a prajem vám v nasledujúcich mesiacoch veľa úspechov. Osobitne vítam prvákov, ktorí k nám v tomto roku nastúpili a zaradili sme ich tak ako obyčajne do piatich klanov. Tieto klany povedú profesor Erik Becker – Vlci,“ ozval sa mohutný potlesk a riaditeľ chvíľku počkal, než zase pokračoval, „ profesor Konstantin Chodakov- Sokoly, profesorka Agatha Pinterová- Šťuky, profesor Juan Pastor- Lososy a profesor Jacques Bachelard povedie Rysov.“ znovu musel chvíľu čakať, kým utíchol postlesk a potom s úsmevom pokračoval .
„ Všetci ostatní profesori a profesorky si ďalej povedú svoje ročníkové klany. Semester sa začína zajtra ráno a rozvrhy nájdete na vývesných tabuliach vo vašich klubovniach . V zimnom semestri sa tak , ako obyčajne bude konať Vianočný ples a v letnom oslávime spoločne Juhannus . Postupové skúšky začnú koncom mája a skončia tesne pred Juhannusom. A teraz , keď už viete všetko, čo potrebujete vedieť vám prajem dobrú chuť!“ zaznel ohlušujúci potlesk , len okolo stolov starších ročníkov sa ozvalo aj tiché šomranie a riaditeľ sa chápavo usmieval. Potom si sadol a luskol prstami. V tom okamžiku sa pred každým žiakom objavil jedálny lístok a začínal slovami: „Na vybrané jedlo poklopte prútikom!“
Komentáře
Přehled komentářů
stuky lososy ... si mohla vybrat lepsie mena ... napr. sardinky :D
včera
(Cassie, 20. 2. 2008 14:52)
som ti chcela napísať ešte niečo, ale vypadol mi net. Takže dodávam teraz: z depky si nič nerob, prehrmí a všetko bude zase v poriadku :). Mimochodom, ani som netušila, že ti moje komentáre tak zdvihli náladu :). Skôr som mala pocit, že nimi strašne otravujem (čo je možno aj pravda :)), ale potešilo m a to. Ďakujem :)
(aj za venovanie :))
wow!
(Peťa, 19. 2. 2008 21:27)
No mazec! Úplně mi bylo kluků líto, že musí z domu! Vzpomněla jsem si, jak se mi strašně stýskalo, když jsem jela na 3 týdny na tábor, a oni jedou na tak dlouho a tak daleko od domova... A brášku/sestřičku poznají taky až za dlouho...
Jinak to je absolutní bomba! Myslela jsem, že to je měnší škola pro málo studentů, jen pro "vyvolené" a on je to při tom takový kolos! Musela jsem se smát, jak jsi zařadila kluky do klanu, kde je nejvíc děvčat :-D A Mika Waltari taky neměl chybu!!! :-D
no pááááni
(meg, 19. 2. 2008 19:44)
moc zajímavá škola...těším se jak to s klukama bude dál...a jméno ředitele jsi taky vymyslela zajímavě...
a to jak kluci chudáci balili,to sem se smála hodně dlouho...jsem zvědavá jestli se Patrick-Sirius někdy prořekne doopravdy :-) tak jen tak dál,jde ti to vážně moc pěkně :-)
Tak tahle
(soraki, 19. 2. 2008 19:40)kapitolka mi vyrazila dech, fakt paráda. Patrick si je docela jistý, že kluci postoupí až do 10. ročníku, je milé, jak jim důvěřuje :-D. A to, že jsou v klanu vlků - když je učil vlkodlak - to mně taky dostalo a ten slepenec, ani nemluvím, ale to, co mně dostalo úplně a za všeho nejvíc - MIKA WALTARI - tak tos mně neskutečně potěšíla :-D
noo..
(jaja, 19. 2. 2008 19:22)musim ta pochvalit..tak krasnu skolu vymysliet sa nepodari len tak hocikomu..velmi sa tesim na ich zazitky :D..krasna kapitola..som zvedava kedy sa patrik preriekne a remus zisti ze je sirius..uz sa mu to skoro par krat stalo ale stale sa stihol vcas zarazit..no naozaj ta musim obdivovat ako skvele si to napisala..tesim sa na dalsiu kapcu :)
a ešte....
(Cassie, 19. 2. 2008 16:51)som zabudla - ten názov školy ti ako napadol?? Staré runy... hh :) nemá chybu. Neviem prečo, ale veľmi sa mi páči... taký zvláštny a tajomný :)...
ďakujem
(Cassie, 19. 2. 2008 16:46)veľmi veľmi veľmi pekne za venovanie :) Potešila si ma :). Kapitola je úplne úžasná, fakt nenachádzam slov. Škola - super, už sa teším, ako sa chlapci budú plaholčiť s učením a verím, že obaja sa dostanú až do desiateho ročníka :). Viac už písať ani nebudem, pretože kapitola je tak úžasná, že keby som sa mala nad ňou začať rozplývať písomne, neskončím asi (určite!) nikdy. Len spomeniem pár častí - predsa, nemôžem tu nechať iba dajaký taký krátky komentár :D:). To by som nebola ja :). Ako sa chlapci plaholčili s kuframi - to nemalo chybu :D. Fakt. Ešte šťastie, že ich Selena zachránila. A Patrickovi nezávidím - ako sa skoro preriekol... z toho sa smejem ešte teraz :). Škola ako zlepenec - na to ti môžem povedať len to - geniálna myšlienka. Celá škola. Veľká sieň, krby, klubovne... mnoo proste ty si... génius s obrovskou fantáziou :). Závidím ti. A klaniam sa ti. Len tak ďalej. Som tvoj veľký fanúšik :D. Mňa ako čitateľa by si stratila iba v prípade, že by som zomrela - to mi ver :). Ale už končím, lebo neskončím nikdy.... :D
omg
(marosssqo, 14. 3. 2008 21:25)