Jdi na obsah Jdi na menu
 


28. Už včera bolo neskoro

18. 2. 2008

28.  Už včera bolo neskoro

  „Nezábudka!“ zvolal Kieran a Brentan sa po chvíli premenil na veľký trs nezábudiek. Modré kvietky  vyzerali, akoby boli pokryté rosou. Remus zdvihol kvety a opatrne ich otáčal v ruke. Potom ich spustil popri nohe , nedbanlivo s nimi zamával a následne ich hodil na žinenku. Kieran sa škeril a s iskriacimi očami sledoval, ale sa kvetiny menia na Brentana , tiež akoby len tak pohodeného na zemi.

„Hej! To malo byť čo? Prečo so mnou tak mávate!“ vrčal a strašne sa mračil.

„Pretože ľudia tak obvykle s kvetmi zaobchádzajú,“ vysvetľoval Remus trpezlivo, „ buď rád, že som neskúšal ľúbi, neľúbi,“ doložil a Brentanom prebehla triaška. „Teraz ty,“ ukázal na Kierana a čakal, na aké zviera sa má premeniť.

„Chameleón!“ zvolal Brentan a na žinenke sa objavil jeden z najväčších druhov chameleóna , s dlhým, zakrúteným chvostom. Remus sa nad ním sklonil a pozorne si ho prezeral. Vypuklé oči chameleóna ho pozorne sledovali.

„Dobre,“ prikývol Remus a na žinenke pred ním zase sedel Kieran Trel si ramená a mierne sa triasol. Remus si ho pozorne prezrel a zamračil sa. „Ešte stále ťa to tak bolí?“ spýtal sa a Kieran len mlčky prikývol. „Musíte viac trénovať, aby  si telo zvyklo, s tým sa nedá urobiť nič iné,“ poznamenal a pokrčil plecami. „Skúste si to ešte raz a potom to už pre dnešok necháme tak,“ povedal a s otázkou pozrel n Kierana. Kieran sa zamyslel a so zvrašteným obočím pozeral na brata.

„Vietor!“ zvolal , ale skôr, než stihlo Brentan zareagovať, ozval sa od dverí nesúhlasný výkrik.

„Nie,to nesmieš!“ zvolal Patrick, ktorý práve vošiel a vydesene sa pozeral na synov. „Ako ťa to mohlo napadnúť,“ vyčítal Kieranovi a obaja chlapci sa na neho nechápavo pozerali.

„Prečo nie? Prečo sa nesmiem zmeniť na vietor? Ja by som to dokázal!“ dožadoval sa Brentan odpovede .

„Je to veľmi nebezpečné,“ pokúsil sa o vysvetlenie Patrick.  „Riziko náhodného poškodenia tvojej podstaty je veľmi vysoké. Len si to predstav,“ mračil sa Patrick a Brentan ho pozorne sledoval, „zmeníš sa na vietor  a niekto vyčaruje silnejší, alebo zavanie skutočný silný vietor. Neudržíš svoju podstatu pohromade. Alebo ťa niekto , niečo vdýchne, trebárs len časť z teba, ako by si sa chcel premeniť späť? Bez nôh, bez rúk alebo bez hlavy?“ spýtal sa Brentana a ten  na neho hľadel s hrôzou . To isté je s vodou, alebo s ohňom, je to príliš nebezpečné a výsledný efekt toto nebezpečenstvo nevyváži.“ skonštatoval  Patrick a Brentan po chvíli uvažovania prikývol.

„Načo sú potom také schopnosti, keď sú také nebezpečné?“ mračil sa nechápavo Kieran a Brentan len horlivo prikyvoval.

„Žiaľ, tu si nemôžeme vyberať a schopnosti sa vždy najskôr musíme naučiť ovládať, až potom by sme ich mali používať, ale máte pravdu, vždy sa to nedá. Občas sa stane, že sa objavia nečakane a skôr, než sa čarodejník dozvie, aké jeho schopnosti sú. Ale nato sú tu rodičia, aby na svoje deti dohliadli!“ dokončil rozhodne a vstal. „Dúfam, že zajtra sa budete správať slušne,“ pozrel prísne na synov a im sa na tvárach zračil číry a negalšovaný zmätok.

„Prečo? Veď svadba je až o tri dni?“ spýtal sa Kieran , „alebo ste to presunuli, ja teda o ničom neviem...“ pokračoval, ale Patrick len pokrútil hlavou.

„Myslel som na zajtrajšiu návštevu,“ povedal , ale chlapci len krútili hlavami.

„Kto príde na návštevu? Nič si nám nepovedal!“ upozornil ho Brentan a dúfal, že konečne sa niečo dozvie. Patrick na nich pozeral prekvapene a krútil neveriacky hlavou.

„Naozaj som vám to nepovedal? Žeby už skleróza?“ šomral si popod nos. „No nič, príde sa na vás pozrieť váš profesor z Kavevaly . Tak teda dúfam, že sa budete správať slušne a neurobíte mi hanbu,“ napomenul ich znovu. Obaja chlapci sa zatvárili znepokojene a v očiach mali hromady otázok. Tak toto bola podpásovka, vari si bežne  chodia profesori  prezerať svojich budúcich žiakov? Určite nie, tak prečo si príde prezrieť ich dvoch? Remus sa na nich pozeral s porozumením a usmieval sa.

„Príde preto, lebo je to dobrý priateľ vášho otca a v škole na vás dá trochu pozor, aby vám nenapadlo sa premieňať na ohníček, alebo vetríček a tak podobne...“ doložil so smiechom ukončil hodinu. 

„Veď mu ani nebudeme rozumieť,“ dumal Kieran , ale Remus ho veľmi rýchle vyviedol z omylu.

„Je to medzinárodná škola a dorozumievacím jazykom je angličtina , aj keď je škola vo Fínsku, takže sa naozaj nemusíte báť. Celkom určite mu budete rozumieť a aj on vám. Takže by som vám neradil, aby ste si poza jeho chrbát vymieňali nejaké poznámky na jeho adresu.“

„Prečo má na nás dávať pozor?“ durdil sa Brentan, „ už nie sme malé deti!“

„Ani dospelí ešte nie ste, to by som si bol určite všimol,“ uškrnul sa Remus a hnal ich z učebne. Chcel a na zajtra pripraviť, lebo profesor  Becker bude celkom určite chcieť vedieť, čo všetko už chlapci vedia. A nielen vedieť, ale asi aj vidieť na vlastné oči, ak má na nich dávať pozor. To mu Remus teda nezávidel. Zámok videl len dvakrát a Rokfort, tak ako si ho pamätal, by sa doň zmestil minimálne štyrikrát. Ustrážiť v ňom Kierana a Brentana bude rovnako zložité, ako ustrážiť vrece bĺch, okolo ktorých pochoduje vlčia svorka.

  Palác šumel prípravami na nastávajúcu svadbu. Všetko sa priam ligotalo a škriatkov sa chytala úplná upratovacia hystéria. Vyleštili už každú dlaždicu  najmenej trikrát a až keď im to Patrick, ktorý na dlažbe predviedol ukážkovú piruetu  a skončil rozčapený ako žaba, výslovne zakázal, tak s tým prestali.

„Tak vám poviem, že ešte nikdy som sa tak veľmi netešil až bude po svadbe, ako teraz,“ šomral Ragnar a pozeral na tanier obložených chlebov, ktoré sa pred ním objavili namiesto objednaného ragú. Sven, Ciro a Jorg len precítene prikývli  a s povzdychom sa zahryzli do podobného chlebíka, ako mal na tanieri on. Ragnar sa poobzeral po jedálni, ale všade videl len obložené chleby. Pokrútil hlavou a odišiel z jedálne. Zamieril si to rovno do južného krídla, kde sa v poslednom čase Patrick  vyskytoval  zase najčastejšie. Mal pravdu, bol tam , stál pred krbom  a rozprával sa s Remusom. Podišiek k nemu , rozhodne a dosť nahnevane ho oslovil.

„Ty si zakázal škriatkom variť?“ Patrick na neho pozeral a nechápavo krútil hlavou.

„Nie, prečo?“

„Pretože nevaria ! Všetci v jedálni žujú obložené chleby a ....“ nedokončil a ani nemusel. Patrick si to vedel celkom dobre predstaviť, čo sa asi hladným chlapom premieta v hlavách. Zhlboka si vzdychol , kývol Remusovi, ktorý sa ticho pochechtával a zamieril ku krbu.

„Idem to vybaviť, tak počkaj na Erika, aby nám tu nezablúdil,“ prehodil k nemu a zmizol v zelených plameňoch.

  „Už aby sa ten blázninec skončil,“ frfľal Ragnar a pozrel na chechtajúceho sa Remusa, „nemohol by si mu povedať, aby sa oženil už dnes? Vlastne už včera bolo neskoro!“

„U len dva dni, to vydržíte,“ chlácholil ho Remus a mal čo robiť, aby sa nezačal smiať nahlas. Nechcel však  hladného Ragnara ešte väčšmi dráždiť a tak sa ho snažil trochu upokojiť.

„Dva dni!“ zavil Ragnar a chodba mu to vrátila ozvenou, „ Dva dni neprežijeme! Ak neumrieme hladom, umrieme  pod niektorým schodiskom so zlámanými väzmi. Ja to vzdávam, beriem skupinu a ideme na nejakú akciu. Všade lepšie, než v jednom dome so stovkou šialených škriatkov. Aj močiar mi pripadá ako oáza pokoja a mieru!“  besnel a to už Remus naozaj nevydržal a rozosmial sa na celé kolo. Až sa prehýbal v záchvate smiechu. Spoza rohu sa vynorili dve postavy a obaja muži sa prekvapene pozerali na zvíjajúceho sa Remusa.

„Remus?“ oslovil ho Robert, ktorý mal službu pri aktívnom krbe, „ Tento pán tvrdí, že ste ho pozvali, tak neviem...“ hovoril a zízal , ako sa Remus postupne narovnal a s úsmevom podával návšteve ruku.

„Vitaj Erik, som rád, že si už tu,“ privítal priateľa a pozýval ho pohybm ruky za sebou, „Patrick má nejaké vybavovačky v kuchyni, pripojí sa k nám o niečo neskôr,“ vysvetľoval a viedol ho k dverám učebne. Otvoril ich a počkal, než  profesor Erik Becker vojde dnu. Potom vošiel aj sám, zavrel za sebou a keď sa otočil, ukázal na dvoch úplne rovnakých chlapcov stojacich v strede miestnosti.

„Toto sú Kieran a Brentan O´Brayenovi, tvoji budúci študenti.“ predstavil ich navzájom a potom už nechal Erika, aby sa s nimi zoznámil bližšie.

  Rozhovor sa pretiahol , pretože profesor Becker sa stále na niečo vypytoval a chlapci poslušní príkazu otca mu úctivo odpovedali. Keď sa dostali až k premenám, zvedavosť profesora bola takmer neukojiteľná a chcel si niektoré z nich aj prezrieť. Potom zas vyhlásil, že by rád videl ako čarujú, ako bojujú a či sa dokážu ubrániť niektorým útočným kúzlam. Tak mu Remus ponúkol, že mu v zbrojnici ukážu cvičný súboj s vyčarovanými protivníkmi. Prijal to s nadšením a počas súboja si spokojne šúchal ruky a občas im aj zatlieskal . Bol už takmer večer, keď sa začal zberať na odchod. Skôr však, ako zmizol v krbe, vytiahol dva pergameny a podal ich Remusovi.

„Priniesol som zoznam vecí , ktoré budú potrebovať,“ vysvetlil a spokojne sa usmial ,  „dobrá práca  Remus,“ doložil a potlapkal ho po pleci. Kývol Patrickovi a vstúpil do krbu. Patrick sa spokojne uškrnul na Remusa a obaja sa vrátili do učebne. Boli spokojní práve tak, ako profesor Becker.

  Ďalšie dva dni boli pre celé osadenstvo paláca veľmi dlhé. Napriek všetkým Patrickovým snahám sa škriatkovia vrátili k normálnej činnosti až potom, keď vyleštili celý palác , navarili a napiekli na svadobnú hostinu také množstvá jedál, že to vyzeralo, akoby sa mali zísť čarodejníci z celého sveta. No a keď v svadobný deň začali z krbu postupne vystupovať pozvaní hostia, tak tie predstavy už nevyzerali tak scestne. Ministri, veľvyslanci  okolitých štátov, vlastne takmer z celej Európy a čiastočne aj z Ameriky, šľachtici a zástupcovia korunovných hláv viacerých panovníkov, to bola len časť z tých, ktorí prišli  zablahoželať šťastnému páru a dosvedčiť im, že dnešným dňom sa stávajú manželmi. Patrick mal toľko starostí, kým všetkých tých vysokopostavených hostí privítal, že nemal ani sekundu čas na to, aby bol nervózny. A tak, keď za ním Remus prišiel, že je čas, aby sa postavil pred oddávajúceho, bol tým úprimne prekvapený.

„Patrick, je čas, poď sa prezliecť, Ivar s Torunom to tu zvládnu, “ volal na neho a keď videl, že nereaguje, vzal ho za ruku a odvádzal za sebou. „ Musíš si vziať slávnostný habit,“ upozorňoval ho, keď si premeriaval to množstvo vyfintených ľudí, ktorí prúdili chodbami. Všetci zaklínači mali oči navrch hlavy a ticho úpäli, pretože ochranné kúzla sa išli zblázniť a vytrvalo vyzváňali.

„Nevieš, kedy ma Selena presvedčila, že si musím obliecť túto hrôzu?“ spýtal sa Patrick, keď sa pozrel , čo má pripravené na oblečenie.

„To je náhodou veľmi pekný slávnostný habit, ktorý sa na svadbu výborne hodí,“ odporoval Remus a stiahol ho z ramienka.

„Ale, prečo musí byť so zlatým lemom?“ sťažoval sa Patrick, ktorý túto farbu nemal rád a na elegantný habit zazeral s nechuťou.

„Aby sa hodil k Seleniným šatám,“ vysvetľoval mu Remus trpezlivo ako dieťaťu. Podával mu jednotlivé časti oblečenia a dozeral, aby si ich nepoobliekal naruby. A hoci Patrick celý čas tvrdil, že nemá trému a ani nie je nervózny, jeho šomranie a frfľanie svedčili o čomsi úplne inom.

„Neboj, už to nebude trvať dlho,“ upokojoval priateľa a upravil mu motýlika na bielej košeli, prešiel dlaňou po pleciach habitu, aby mu lepšie sadol a vzdychol si: „Tak a môžeme ísť, si pripravený?“

„Snáď ,“ odpovedal trochu neisto Patrick  , uhladil si ešte vlasy a vykročil za Remusom, ktorý mu už otváral dvere.

  Veľká plesová sála, ktorú aj tak museli dvakrát zväčšovať, už bola plná hostí, ktorí sedeli v pohodlných kreslách po oboch stranách uličky . Dlhý, červený behúň čakal na chvíľu, keď na onedlho otvoria veľké dvere na konci sály a vstúpi Selena. Patrick s Remusom použili bočný vchod a tak sa nepozorovane dostali do prednej časti sály a postavili sa neďaleko od prvej rady.

  O päť minút tri sa otvorili bočné dvere a vstúpil oddávajúci úradník , prešiel okolo Patricka a povzbudzujúco sa na neho usmial. Postavil sa pred uličku a čakal . V sále všetci stíchli, veľké, dvojkrídlové dvere sa otvorili a v nich stála Selena . Mierne sa chvela a pery sa jej triasli trémou.

  Mala oblečené jednoduché, svetložlté korzetové šaty so širokou dlhou sukňou, ktorá jej vzadu vytvárala vlečku. Vlasy mala rozpustené. Len okolo tváre si ich stiahla dozadu , do zložitého uzla, z ktorého jej padalo na vlasy množstvo dlhých úponkov, na ktorých boli žlté kvietky . Ako zlatý závoj jej zakrývali vlasy a chrbát .Nad uzlom vlasov  z nich vznikla malá korunka a Selena vyzerala ako rozprávková princezná. Kráčala pomaly a v rukách stískala kyticu žltých, čajových ruží. Patrick ju sledoval pohľadom a keď k nemu pristúpila , podal jej ruku  a keď mu podala tú svoju, mierne ju stisol a spoločne sa obrátili k oddávajúcemu úradníkovi. Pozeral sa na nich s úsmevom a keď prednášali slová vzájomného sľubu lásky a vernosti, hľadeli  si do očí .

„Zdvihnite prútiky a dotknite sa nimi,“ vyzval ich úradník a obaja zo zvyku tasili bleskovým, takmer neviditeľným pohybom. Úradník sa mykol a po sále  prebehol šum tichého smiechu. Vzápätí sa  na seba usmiali  a dotkli sa špičkami svojich prútikov. „Prisahali ste si lásku a vernosť,“ povedal úradník, keď sa trochu spamätal, „teraz svoje slová potvrďte vzájomnou prísahou!“ vyzval ich a o krok pre istotu odstúpil.

„Sic iuro!“ zvolali obaja. Vzápätí všetci v sále vstali, pozdvihli svoje prútiky a mierili  im nad hlavy.

„Audire!“ ozvalo sa hromové potvrdenie prísahy a zlaté svetelné lúče všetkých hostí sa spojili do obrovskej zlatej gule. Ozvena zvolania otriasla oknami a guľa sa roztočila. Keby sa mala, tak ako to predpisoval obrad premeniť na dva zlaté prstene, tak sa Patrick so Selenou už nikdy z tohto miesta nepohnú, pretože by ich váha snubných prstenov navždy prikovala k dlážke plesovej sály. Obaja  regovali inštinktívne. Len sa seba pozreli a zvolali jediné možné kúzlo, ktoré mohli použiť.

„Usque convictus!“ zvolali Patrick  so Selenou súčasne a usmiali sa na seba. Oddávajúcemu úradníkovi sa na tvári objavil údiv a ustúpil pre istotu  ešte o krok. Zo spojených prútikov vyletel striebristý záblesk a zavŕtal sa do zlatej, víriacej gule nad ich hlavami. Guľa sa v tom okamžiku rozprskla všetkými smermi a oslepila na okamžik každého, kto sa v sále nachádzal.  Keď sa im po chvíli všetkým vrátil zrak, mali snúbenci na rukách krásne zlaté obrúčky, ktoré boli dôkazom ich vzájomného sľubu a okrem nich mali na ruke, ktorou držali prútik, tenký zlatý prstienok aj všetci svedkovia ich vzájomného sľubu. V sále sa rozlahol šum údivu, hostia si prezerali prstienky, ktoré sa práve tak, ake tie snubné, nedali zložiť. Navždy im budú pripomienkou toho, že dnes dosvedčili Patrickovi a Selene sľub vernosti a vzájomnej lásky.

„Pobozkajte nevestu!“ vyzval úradník Patricka a ten si s úsmevom pritiahol Selenu k sebe. Tesnejšiemu objatiu však bránila kytica ruží, ktorú Selena zvierala v ruke. Patrick jej ju jemne vytiahol, poobzeral sa okolo seba a potom mu tvárou preletel diabolský úškrn. Pozrel na oddávajúceho úradníka a potom mu nečakane vrazil kyticu do ruky. Nečakal, ako na to zareaguje, ale objal Selenu, pevne si ju privinul a konečne pobozkal svoju ženu. Bozk sa prehlboval a Patrick na chvíľu zabudol, že tam nie sú sami a jeho ruky na okamžik zablúdili aj o niečo nižšie než je pás .  V sále to znovu zašumelo pobaveným smiechom. Patrick sa odtiahol od Seleny , pozrel do sály, pokrútil hlavou a potom ju znovu pobozkal. Teraz už to bol len krátky bozk, jemný, nežný prísľub toho, čo musia na niekoľko hodín odložiť, pretože majú plný palác hostí a tí sa už nemôžu dočkať, kedy sa začne to pravé svadobné veselie.

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

a ešte by som

(Cassie, 19. 2. 2008 14:54)

chcela dodať, keďže v predchádzajúcom komentári som si na to nenechala priestor (:D), že som veľmi rada, že to tak skoro neskončí. Táto správa na mňa tak blahodarne vplývala po celý deň, že som sa normálne vznášala ako anjelik :). Ale na nás čaká ešte 32 kapitol, a keď si predstavím, že čo všetko sa tam môže stať, začínam sa klepať netrpezlivosťou a nedočkavosťou... :D:) Teším sa na ďalšie :D:)

takové sladké..

(Lily, 19. 2. 2008 11:35)

krásná kapitolka.. opravdu tohle bude mít 60 kapitol.. no páni to bude asi napínavé.. budu muset sem asi zase chvíli nechodit.. protože když jich pak čtu víc najednou je to o mnoho lepší..

Tak to mě dostalo

(soraki, 19. 2. 2008 8:44)

- tedy ty chlabíčky a vyleštěná podlaha - to bylo fakt super. Taky svatba - škoda, že už mám vlastní za sebou - docela bych si to zopákla :-D. A kluci - fakt šikulky :-D.

skvele

(jaja, 18. 2. 2008 21:01)

tak toto bolo naozaj uzasne..krasne..strasne dlho som tu nebola a teraz som precitala naraz asi 8 kapitol a musim povedat ze vsetky boli naozaj skvele..zas sa musim opakovat a povedat ti ze pises naozaj uzasne..tesim sa na dalsie kapitoly..som zvedava ako sa bude darit chlapcom v ich novej skole..a patrikovi a selene to naozaj prajem..a velmi si ma potesila ked si povedala ze to bude mas asi 60 kapitol..to je skvele..uz sa ich neviem docat..prajem vela elanu do pisania :)

moc dobre

(julili, 18. 2. 2008 19:39)

jeeej...toto je moc dobre....sa mi paciul ten konies...som nemohla z neho:D.....len tak dalej

je to úžasný na druhou!!!

(Peťa, 18. 2. 2008 19:13)

Nechci se opakovat, tak mi nezbývá než souhlasit s tím dlouhým komentářem od Cassie. Spolubydlící si musí myslet, že jsem magor, páč jsem se po celou dobu zubila na monitor! Ke konci jsem ho málem i poprskala :-D To je neuvěřitelně povedená kapitolka!!! Prostě to nemá chybu!! A ještě nás čeká tolik kapitol!!! Prostě senzace!!!

mnoo....

(Cassie, 18. 2. 2008 18:00)

ja z tejto kapitoly nemôžem!! hh... dnes osm sa ešte tak dobre nebavila a to som riadne veselá osôbka! :) Tie dlaždice a obložené chlebíčky - to sa ti teda fakt podarilo!! Počas čítania som dvakrát skoro spadla zo stoličky - prvý krát, keď som čítala o dlaždiciach a druhý krát, keď som čítala koniec svadby - pobozkajte nevestu. Patrick mal smolu, musel si počkať do večera :). Som rada, že chalani idú do školy - až do Fínska!! Teda!! Tým si ma prekvapila!! Ale musím povedať - táto kapitola patrí medzi najlepšie, ktoré si doteraz napísala!! Dúfam, že ma nechápeeš zle, všetky kapitoly sú veľmi dobré, ale táto spolu s ešte pár vyvolenými navyše patria medzi ELITU medzi kapitolami!! Len tak ďalej, aby som mohla aj iné kapitoly zaradiť medzi svoju ELITU hh :)...

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA