Jdi na obsah Jdi na menu
 


26. Dotyky

16. 2. 2008

 

26. Dotyky

 

„Tie mušle sú také krásne,“ nadchýňala sa Ragna, keď jej chlapci priniesli tašku a vysypali jej svoj úlovok na stôl. Prebrala sa v nich a nadšene uvažovala, čo všetko jej z nich Erik môže urobiť. Naposledy ho videla, ako obkladá rámiky na fotografie. Na krbovú rímsu by sa jej ich pár  hodilo.

„Výlet bol nádherný,“  usmiala sa Selena a zdvihla do náručia malého Síriusa. Patrick sa pozrel na ňu a tiež sa usmial .Dohodli sa, že záverečný incident spomínať nikde nebudú. . Dokonca ani chlapci nemali chuť sa o tom niekde šíriť. Muselo to na nich naozaj hlboko zapôsobiť a zdalo sa, že od toho okamžiku začali Selene viac dôverovať. Odchádzali až  za súmraku a všetci si s nadšením pozreli nádherný západ slnka . Boli unavení a tak, len čo sa premiestnili , rozišli rovno do svojich izieb. Teraz sedeli u Lupinovcov a chlapci s nadšením popisovali ostrov, more a  palmy . Všetkým sa veľmi páčilo, ako otec hodil Selenu  do mora a ako ju naháňali všetci traja po zátoke. Remus a Ragna sa smiali, až sa prehýbali a Selena sa červeňala, skôr hnevom, než rozpakmi.

„Teda, myslela som si,“ vyčítala chlapcom, „ že také veci nebudete spomínať,“ zamračila sa, ale pod  Patrickovým pohľadom sa  znovu zasmiala,

„Nezlosti sa,“ usmiala sa Ragna, „na to si zvykneš, chlapi sú už  proste takí,“ mávla rukou  a okolo stola sa rozľahlo reptanie.

„Akí že sme to, miláčik?“ zaujímal sa Remus a aj Patrick so záujmom počúval.

„Najmilší, najlepší...najmúdrejší,“ smiala sa Ragna, „ nezabudla som na niečo?“

„No veď preto,“ uškrnul sa Remus , „ ešte by tam mohlo byť trebárs..... najkrajší a ..“

„Stačí, stačí!“ mávala si rukami okolo uší Ragna a strčila mu do náručia Siru. „Tu máš ty najkrajší chlap na svete a choď ju prebaliť, mám taký dojem , že...“ nedopovedala, lebo Parick so Selenou a s obidvomi chlapcami vybuchli v hurónsky rehot, keď videli Remusov výraz.

„Tak a teraz  ťa  dostala, som zvedavý, ako sa z tohoto vymotáš,“ smial sa Remusovi Patrick, ale ten sa už spamätal a s odhodlaným výrazom odnášal Siru do izby.

„Môžeš mi pomôcť, ak sa nebojíš,“ prehodil  cez plece, ale Patrick len pokrútil hlavou, že vyprovokovať sa nenechá a spokojne zostal sedieť. Keď  o chvíľu priniesol Remus prebalenú Siru a vložil mu ju do náručia, vôbec sa nevzpieral, len si ju pohodlnejšie uložil na plece a usmial sa. Mal tieto chvíľky rád a tak nakŕmená , prebalená a ustatá Sira o pár minút zaspala . Hladil ju po chrbátiku a jemne sa usmieval. Selena z neho nedokázala spustiť oči a ešte aj keď ju odprevádzal  k izbe, mala v nich veľmi zvláštny, zasnený výraz.

„Ďakujem ti, že si to s nami vydržala,“  povedal s úsmevol Patrick, keď ju priviedol až k dverám jej izieb. Selena len prikývla  a zdvihla hlavu, aby sa mu mohla pozrieť do tváre. Bola tak blízko , len pár centimetrov a bola taká krásna, že to Patrick nemohol vydržať. Objal ju okolo pása, pritiahol si ju k sebe a pobozkal. Najskôr len zľahka, aby jej dal možnosť sa odtiahnuť, ale keď to neurobila a namiesto toho sa k nemu privinula, prehĺbil bozk. Selena zdvihla ruky a objala ho okolo krku. Stáli tam vo vzájomnom objatí , pred dverami a bozkávali sa. Nevšímali si nič, čo sa okolo nich dialo, ale niečo, čo ťahalo Patricka za rukáv sa nedalo nevšímať.

„Otec, myslíš, že by sme mohli ísť do svojej izby?“ spýtal sa Kieran a pozeral so záujmom, ako sa obaja strhli a takmer od seba odskočili.. Selena sa pozrela na dva páry rovnakých zvedavých očí, očervenela  a rýchle  zmizla za dverami . Patrick sa ešte chvíľu spamätával a potom pozrel na synov.

„Pamätajte si , že chlap chlapa v takýchto chvíľach nevyrušuje, len keď je to naozaj  nevyhnutné.“ povedal a prísne sa na nich zahľadel. „Čo teda bolo také nevyhnutné, že ste ma museli vyrušiť?“  

„My sme len chceli vedieť, či môže odísť?“ spýtal sa nevinne Kieran. „Torun a Ragnar nám síce hovorili že môžeme, ale ty si povedal, že pôjdeš s nami, tak sme nevedeli, čo máme robiť,“ pokračoval a Patrickovi len pomaly dochádzalo  o čom je reč.

„Počkaj,“ zastavil syna , „ chceš tým povedať, že tu boli Torun a Ragnar s vami?“

„Aj Sven a Ivar, ale ty si ich nevnímal, tak zase odišli,“ pokrčil plecami Brentan a netrpezlivo prestúpil z nohy na nohu. „Mohli by sme už ísť?“ spýtal sa  a keď zaznamenal Patrickov mierne neprítomný súhlas, chytil brata za ruku a ťahal ho preč.

  Patrick bol vyvedený z miery. Chodili tu okolo neho  ľudia, zhovárali sa a on nič nepočul, nevidel, nevnímal. Čo sa to s ním do čerta deje! Potreboval to zistiť , ale namiesto toho, aby v tichu svojich izieb rozjímal a skúmal svoju dušu a vedomie, zaklopal na Selenine dvere. Keď ho pozvala ďalej a chcela niečo povedať, nedal jej šancu, ale strhol ju do náručia .

   Výskum bol dlhý , veľmi náročný a veľmi zaujímavý, aj keď na slová sa nadostalo. Namiesto toho si vymenili niekoľko miliónov mikróbov a vzájomné spoznávanie sa úspečne pokračovalo . Ako raz Sírius trefne skonštatoval , mal Patrick ruky ako lopaty a keď raz do nich niečo vzal, tak to len tak ľahko nepustil. Ani Selena nemala žiadnu šancu sa z tohoto medvedieho objatia vymaniť skôr, než sa rozhodne ju z neho pustiť dobrovoľne.

   Ešte zaujímavejšie bolo, že sa o to vôbec nesnažila , ale aktívne sa na výskume Patrickovho duševného stavu podielala a jeho zvedavým rukám sa nijako nevyhýbala. Výsledkom výskumu bol záver, že sa k sebe mimoriadne hodia a podľa obojstrannej mienky už vlastne spolu oficiálne chodia. Nikomu to nemusia oznamovať, lebo Patrick mal neodbytny dojem, že to všetci v tomto okamžiku už vedia. Ani sa veľmi nemýlil, nevedeli to len skupiny, ktoré boli práve na Aljaške.

„Nehovoril som ti to?“ pýtal sa práve Kieran a s rukami zastrčenými hlboko do vreciek nohavíc chodil hore dolu po izbe a kopal do všetkého, čo mu prišlo do cesty. „Teraz už nebude na nás mať vôbec žiadny čas!“

„Nemyslím, že by otec zabudol, že nás má,“ usmial sa Brentan a potom sa uškrnul s prižmúrenými oči, „ ale keby náhodou, môžeme sa mu pripomenúť!“ doložil a Kieran sa so záujmom k nemu obrátil.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa a s vystrčenou bradou  čakal na odpoveď.

„Môžeme sa premeniť na niekoľko zaujímavých zvieratiek a prebehnúť sa po chodbách,“ navrhol Brentan.

„Jasné a každý, kto ťa stretne ťa okamžite zloží,“ krútil Kieran zamietavo hlavou, „ musíme vymyslieť niečo lepšie, niečo, čo otca prinúti úplne zabudnúť, že nejaká Selena vôbec existuje.“

„Prečo ti vlasne tak veľmi vadí?“  spýtal sa Brentan a Kieran len potriasol hlavou. „ Za dva dni ide do Švédska  a nebude tu pár týždňov,“ pripomenul  a čakal na odpoveď, ale Kieran zaryto mlčal.        

„Otec pôjde tiež.“ povedal a zmračil sa.

„Pôjde, ale do Mexika a bude tam len pár dní,“ oponoval Brentan a Kierova zadubenosť ho už začínala pekne štvať. ,O čo mu vlasne k čertu ide!´ premýšľal, ale nemohol na to prísť. Jemu Selena nevadila a otec vyzeral , že by mohol byť s ňou šťastný, tak o čo  Kierovi ide?

„Ja len nechcem, aby....“ začal Kier a v polovici vety sa zasekol.

„Čo aby, tak to konečne povedz!“ kričal  Brentan  a mal čo robiť, aby sa na Kiera nevrhol .

„Aby nezabrala mamine miesto,“ dopovedal ticho Kieran a Brentanovi ovisla sánka. Na mamu sa takmer nepamätal a vždy Kierovi závidel, že on mal na ňu oveľa viac spomienok. Často stával pred jej portrétom a snažil sa spomenúť si a tak teraz nevedel, či sa má na brata hnevať, alebo sa k nemu v brojení proti Selene pridať. Veľmi jasne si však uvedomoval, že mama zomrela a to, že otec zostane až do smrti sám  len s nimi , im ju nevráti. Objal brata okolo ramien a snažil sa mu vysvetliť všetko nad čím rozmýšľal. Kieran ho počúval so zvesenou hlavou a nakoniec mu z kútikov očí začali tiecť slzy. Rozumom to všetko chápal a srdce mu  proti tomu aj tak nahlas protestovalo.

„Myslím, že si na to časom zvykneme a aj tak  pôjedeme čoskoro do školy,“ pripomenul a podal mu vreckovku. Kieran si dôkladne poutieral oči a prikývol.

„Do ktorej školy? Kde je? Čo všetko o nej vieš?“  sypal jednu otázku za druhou  a Brentan len krútil hlavou.

„Neviem o tom nič viac, len čo som ti už povedal,“ pokúšal sa brata upokojiť, ale ten bol dnes ako vymenený. „Myslím si, že sa môžeme otca večer opýtať, alebo Remusa aj on o tej škole vie,“  pripomenul a so znepokojením Kiera pozoroval. Ten si nepokojne šúchal zápästie, kde mal ešte stále odtlačok  od retiazky medailónu a potom sa zahľadel Brentanovi do tváre.

„Som veľmi nervózny,“ povedal po chvíli, „ hovoril si, že je to vojenská škola,“ pripomínal si, „ tam budeme potrebovať kondičku, však?“ spýtal sa  a ešte energickejšie si trel zápästie. Brentan na to pozeral  s úžasom a bol rozhodnutý, že o tomto sa otec dozvedieť musí, pretože  takto sa Kieran ešte nikdy nesprával. Možno to spôsobil ten medailón! „Možno by mi pomohlo, keby som si zacvičil, alebo zabehal,“ šomral si Kieran popod nos a Brentan s tým vrelo súhlasil.

„Tak poď,“ volal brata a už otváral dvere , „ zbehneme dolu do zbrojnice , zacvičíme si a potom vybehneme hore.“  dokončil už v pokluse a spolu s Kieranom, ktorý sa s nadšením k nemu pridal, bežali po chodbách. Zahli za roh a narazili priamo do otca. Mali šťastie, že to ustál a naspadol ako hnilička spolu s nimi.

„Kam sa tak ženiete?“ spýtal sa zamračene , keď ich postavil na zem.

„Ideme si zacvičiť,“ informoval ho Brentan s úsmevom, ale otcov pohľad sa s podozrením zastavil na Kieranovi, ktorý si znovu  trel zápästie. Aj Brentan sa pri tom pohľade zamračil. Otec si to samozrejme všimol  a zvážnel. Chytil Kierana za ruku a odtiahol ju od pravého zápästia, ktoré už mal celé červené, ako si ho neustále šúchal.

„Bolí ťa to?“ spýtal sa a prezeral si stopy po retiazke, ktoré sa mu čoraz jasnejšie rysovali na koži.

„Nie, ale mám taký nepríjemný pocit a som  z toho veľmi nervózny,“ odpovedal neochotne Kieran a otec sa na neho pozrel  so znepokojením. Chvíľu premýšľal a potom sa rozhodne obrátil a viedol Kierana za sebou. Brentan sa rozbehol  za nimi .

„Kam ideme?“ pýtal sa Kieran, ktorý musel občas pobehnúť, aby za otcom nevial ako roztrhaný habit.

„Do pracovne,“ odpovedal  mu zamračene a nad niečim veľmi sústredene premýšľal. Pri najbližšom krbe sa zastavil, obzrel sa za Brentanom a podal mu krabičku so zeleným práškom.

„Choď prvý, pôjdeme hneď za tebou,“  prikázal a keď  Bren zmizol v plameňoch nabral si piež prášku a vhodil ho do krbu. Pritisol si Kierana k sebe a premiestnil sa k pracovni. Brentan ich už čakal.

„Otec, čo sa stalo Kieranovi s rukou, je to nebezpečné?“ spýtal sa , len čo vystúpili z krbu von.

„Neviem,“ priznal po pravde Patrick , „ musíme zistiť, prečo Kier takto reaguje a čo je za tým,“  povedal a viedol oboch za sebou. Keď sa za nimi zavreli ťažké drevené dvere a rozsvietili sviece, usadil Brentana do kresla a Kierana si pritiahol bliežšie k sebe. „Tak ukáž ako to vyzerá,“ povedal a vzal jeho pravú ruku do svojej, pritiahol si ju bližšie k sebe a pozorne si prezeral synove zápästie.

„Musím to preskúmať kúzlom,“ povedal  a pozrel sa mu rovno do očí. Kieran sa len krátko nadýchol a so strachom v očiach prikývol.

„Postav sa doprostred koberca a nehýb sa! Neboj sa, kúzlo ti neublíži,“ pokúšal sa upokojiť ho, keď videl, ako sa Kier začína triasť. Postavil sa kúsok od neho , vytiahol prútiky namieril ich na syna a vyslovil zvučne: „Portentum res!“ Zlatá žiara obalila Kierana od hlavy až po päty. Patrickovi sa postupne rozširovali oči hrôzou. Kieranova pravá ruka vyzerala, akoby na nej mal natiahnutú dlhú , čiernu rukavicu. Najtmavšia bola práve na zápästí a zdalo sa, že sa tá čierňava šíri stále ďalej.

„Otec,“ ozval sa ustráchane Brentan, ktorému neušlo, ako sa Patrik na Kieranovu ruku pozerá, „čo sa deje, je to jedovaté?“

„Áno,“ prikývol Patrick a zhlboka sa nadýchol, „musím na teba použiť staré rodové kúzlo očisty duše , ale neviem, ako bude účinkovať.“

„Ja sa bojím,“ zakvílil Kieran tichým, vysokým hláskom a Patrickovi sa srdce v hrudi roztiaslo úzkosťou.

„Aj ja synček, aj ja, ale urobiť to musíme, je to naša jediná nádej,“ povedal a nečakane , aby zbytočne nepredlžoval strach dieťaťa , urobil veľmi zložitý pohyb obidvomi prútikmi a zvolal zvučným hlasom: „ Anima candida-anucleata soma!“  Z oboch prútikov vyletel  jasnozelený prúd svetla a obalil Kieranovi celé telo . Potom sa žiara začala sťahovať, od nôh stúpala hore cez brucho, hrudník , ľavé rameno až mu v hrubej vrstve obalila pravú ruku až po pazuchu. Dve formy mágie bojovali v tele chlapca o moc, ale rodová mágia bola silnejšia a začala pohlcovať čiernu mágiu smrti, ktorá sa uchytila na Kieranovom zápästí.

  Boj však nebol pre Kierana bezbolestný. Rukou mu prechádzali vlny silnej bolesti a kŕčov. Zdiaľky to vyzeralo, akoby mu niečo chcelo tú ruku odtrhnúť. Dieťa sa zvíjalo, kričalo na ratu, ale otec mu nesmel pomôcť, nesmel dať čiernej mágii možnosť, aby sa zachytila ešte aj o niekoho iného. Preto chytil aj Brentana, ktorý sa vrhol bratovi na pomoc a pevne ho držal po celý čas, čo rodová mágia bojovala za nich. V zelenom obale sa prelievali čierne vlny . To sa mágia smrti snažila uniknúť pred zničením , ale zelená postupne víťazila , trhala tie čierne vlny na cucky , na stále menšie a menšie kúštičky, až kým nezmizol aj ten najmenší. Potom sa znovu rozsvietila okolo celej Kieranovej ruky, zažiarila priam oslepujúcim svetlo a zhasla.

  Bol koniec boja a Kieran v bezvedomí klesol na koberec. Patrick pustil Brentana a vrhol sa k nemu. Zdvihol ho do náručia a vybehol s ním z dverí. Brentan zostal sediel na zemi v pracovni a triasol sa vyčerpaním. Strach a napätie, ktoré v predchádzajúcich minútach prežil , vyčerpali všetky jeho sily. Líca mal mokré od sĺz a v hrdle ho škriabalo. Bol to následok toho, ako kričal, keď sa nemohol dostať k bratovi. Po chvíli sa pomaly vyškriabal na nohy  a ako v snách kráčal cez otvorené dvere. Celkom automaticky ich za sebou zaklapol a pokračoval po dlhej chodbe. Chvíľami sa zastavil, aby nabral silu a znovu vykročil. Musel sa dostať na ošetrovňu, musí zistiť, ako je Kieranovi. Ale tá chodba bola naozaj príliš dlhá a on príliš vyčerpaný. Skôr však, ako ho opustili sily a vedomie, zdvihli ho silné ruky hore a pritisli si do náručia. Brenton zdvihol ťažké viečka a pozeral do sivých otcových očí.

„Ako sa má?“ spýtal sa a úsmev na otcovej tvári mu bol najlepšou odpoveďou.

„Bude v poriadku, nemusíš a báť,“ počul ešte odpoveď a potom sa len pritisol k širokej otcovej hrudi a nechal sa odniesť do izby. Tej noci tam po prvýkrát spal sám.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Hustý!!!

(Peťa, 16. 2. 2008 22:25)

k Patrik to dal dohromady se Selenou!!! Ta výměna mikrobů mě dostala :-D :-D
Chudáci kluci, ty jim ale dáváš kapky!!! Tolik nepříjemných zažitků v tak krátkým čase! Ale všechno to zvládli, jsou to šikulky :-) A jak to bude s tou školou? Vážně nepůjdou do Bradavic???
Těším se na pokračování!!!

hmmmm

(Cassie, 16. 2. 2008 20:46)

peknéé, aj predchádzajúca kapitola bola zaujímavá. Nemyslela som si, že to na Kierovi zanechá nejaké stopy, ale ako vidím, mýlila som sa :). Som rada, že bude v poriadku. Veľmi ma teší aj fakt, že sa chlapci majú tak radi, aj keď ako správne poznamela Bella, skutočnosť je úplne iná. Patrickov výskum bol skutočne zaujímavý a podaný veľmi dobre - smiala som sa, až som sa skoro zadusila. Som však veľmi rada, že sa konečne dali dokopy a že sa Sirius (Patrick) zaľúbil. Prajem mu to. Myslím si, že Brentan postupom času začne niečo tušiť - že nie je Brentan Oran O´Brayen ale Harry James Potter a som veľmi zvedavá, do akje školy dá Patrick mladých. Toť vše :). Dúfam :)

:-)

(meg, 16. 2. 2008 16:53)

tyjo chudak kier...byl to voldyho viteal??je to cim dal napinavejsi,ale je to vazne mooooooc zajimavy :-)

pekne

(bella, 16. 2. 2008 15:33)

jake to je zlate ako sa maju radi v skutocnosti to tak nebyva

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA