Jdi na obsah Jdi na menu
 


25. Poklad v jaskyni

15. 2. 2008

25. Poklad v jaskyni

  Po výdatnom obede sa všetci štyria poprechádzali po ostrove a obaja chlapci ocenili Selenin nápad so sandálami. Piesok na pláži bol rozpálený, ako žeravé uhlie  a pod  korunami paliem boli popadané suché listy ostré  ako žiletky. Teraz si nemuseli dávať pozor na každý krok a tak veselo pobehovali po okolí . Na druhej strane ostrova sa zdvíhal menší vŕšok a pobrežia tam spadalo do mora príkrym svahom. Toto bola náveterná strana ostrova, sem sa počas búrok valili vysoké vlny a do svahu udierali ostré poryvy vetra. Rastlistvo tu boli nízke a pritisnuté k zemi, pobrežie bolo rozbrázdené a  zubaté. Ale aj tu teraz svietilo slniečko , vial len mierny vánok a všetko vyzeralo veľmi mierumilovne. Keď sa vyškriabali na vrchol kopca a obzerali sa po ostrove, nikomu neunikol jeho zvláštny tvar. Vyzeral ako Mesiac na ústupe .

„Je to vrchol sopky,“ potvrdil Selenino podozrenie Patrick. „Už pred mnohými storočiami vybuchla a jej vrchol ten výbuch rozmetal široko, ďaleko,“ ukázal rukou k zálivu, „Zostali tu len pozostatky kráteru. Za tie storočia sem more naukladalo stovky ton toho najjemnejšieho piesku a vytvorilo tú najkrajšiu pláž na svete. No a najlepšie na tom je to, že o nej nikto nevie,“ dodal a usmial sa na Selenu. „Okolo ostrova je množstvo koralových útesov, ktoré bránia muklom, aby sem chodili. Je dosť ďaleko od všetkých lodných trás a stačilo len pár mukloodpudzujúcich kúziel , aby sme si mohli byť istí, že sa nám tu neobjavia.“

„Nepôjdeme sa radšej ešte kúpať?“ spýtala sa Selena a zotrela si kvapku potu, ktorá jej stekala po spánku.

„Pôjdeme?“ spýtal sa Patrick chlapcov, ale tí len pokrútili hlavami.

„Trochu neskôr,“ odpovedal neprítomne Kieran a sústredene si prezeral pobrežie.

„Neskôr?“ čudoval sa Patrick. „No a čo by si chcel robiť teraz?“

„Nemohli by sme sa trochu poobzerať po pobreží?“ pozrel  prosebne  na otca a znovu sa fascinovane zahľadel do rozvírenej vody. Patrick sa tiež pozrel na zubaté pobrežie, ostré hrany skál, vykukujúce z vodnej triešte a veľmi rozhodne odmietol.

„V žiadnom prípade! Nech ťa ani nenapadne sem ísť! Rozumel si ma?“ obrátil Kieranovu hlavu k sebe a snažil sa zachytiť jeho pohľad. Nakoniec sa mu  Kieran pozrel do očí  a neochotne prikývol. Otec sa upokojil a začal zostupovať dolu svahom. Po niekoľkých krokoch sa obrátil a keď videl, že všetci ešte stoja na predchádzajúcom mieste, prekvapene sa na nich zahľadel. „Nepôjdete? Chcete tam zostať“ zavolal a kývol rukou.

   Chlapci sa pozreli na seba a neochotne otca nasledovali. Selene nič z toho neuniklo a pohľady, ktoré na seba vrhali sa jej zdali byť podozrivé., Niečo kujú, treba si na nich dať pozor!´ preletelo jej hlavou a počkala, než ju obišli. Vykročila za nimi a dávala pozor, aby sa jej niekde v poraste nestratili z očí. Parickovi synovia boli zaujímavá dvojka a keby sa medzi ňou a Patrickom vyvinul nejaký vzťah, bolo by treba s nimi počítať.  Opatrne zostupovala dolu svahom a pozorovala dve navlas rovnaké postavy  s rovnakými gestami a takmer totožnými prejavmi nevôle. Vedeli prečo ide posledná a vrhali na ňu nevrlé pohľady. Keď náhodou zachytila Brentanov pohľad , usmiala sa a jeho záporné myknutie jej úsmev ešte rozšírilo. Chceli zdrhúť a to aj napriek výslovnéu zákazu! Než sa dostali k rozprestreným dekým, vyzerali obaja ako dva búrkové oblaky. Sadli si na deku , Kieran si vzal jablko a zamračene sa do neho zahryzol. Brentan uždiboval bobulky hrozna a zamyslene prežúval, pričom mu zrniečka škrípali pod zubami tak, že Selene naskočila husia koža. Pozrela sa prosebne na Patricka, ale ten bol na takéto reakcie evidentne zvyknutý a nemienil sa nimi zaoberať. Pozeral s rozžiarenými očami na Selenu a potom na more.

„Tak idete?“ spýtal sa ešte raz synov a keď záporne pokrútili hlavami, mykol plecom a pozrel na Selenu. Tá ochotne prikývla a vstala , pripravená  vrhnúť sa do vĺn a zmyť so seba  pot a piesok, ktorý sa na ňu nalepil. „Chlapci,“ oslovil ešte synov, „mohli by ste nazbierať pár pekných mušiel, dali by  sme ich Remusovi a malým na hranie,“ požiadal ich a potom už chytil Selenu za ruku a spolu sa rozbehli  do vody.

„Keby tu nebola, išiel by s nami a bolo by to báječné dobrodružstvo!“ drtil Kieran slová medzi zubami  a zazeral na Selenu, ktorá sa práve bránila spŕškam vody, ktoré na ňu Patrick striekal oboma rukami.

„Možno ani nie,“ pokrútil hlavou Brentan , „to pobrežie vyzeralo nebezpečne, nešiel by tam s nami. Možno, keď budeme starší, tak ...“ nestihol to dopovedal a prekvapene uhol pred Kieranovou rukou, ktorá vystrelila tesne okolo jeho nosa.

„Nie! Nikam s nami nepôjde! Pozri, vari to nevidíš? Páči sa mu a čoskoro s ňou začne chodiť, tak ako Remus s Ragnou . Potom sa s ňou ožení a na nás si ani nespomenie! Možno bude mať iné deti len s ňou a nás pošle preč, aby sme mu nezavadzali!“

„Tak v tom prípade by sme ho nemali naštvať, nemyslíš?“ povedal zamyslene Brentan a zdvihol sa z deky.

„Kam ideš“ zamračil sa Kieran a čakal, že brat pôjde do vody za otcom, ale ten len začudovane zdvihol obočie.

„Nájsť nejaké pekné mušle, požiadal nás  o to, nepamätáš sa? Alebo si ho zase nepočúval?“

„Hmm! Ja som myslel na niečo celkom iné,“ propustil a rýchle sa pripojil k bratovi. Našli niekoľko menších mušličiek, ale nič zvláštne, nič  čo by sa hodilo ako darček pre Remusa. Vošli až po kolená do priezračnej  vody, máchali si v nej nohy, občas prevracali kamene , či tam nenájdu nejakú peknú a hlavne zaujímavú mušľu.

„Aj tak nás otec čoskoro pošle do školy,“ pokračoval Brentan v prerušenom rozhovore. Kieran zdvihol prekvapene hlavu a zahľadel sa na neho.

„Odkiaľ to vieš?“ spýtal sa a nespúšťal s brata pohľad.

„Počul som, ako sa o tom rozprával s Remusom, ale neboj, ešte tak skoro to nebude. Tá škola berie až od desať rokov, takže máme ešte čas.“

„Aká škola?“ zaujímal sa Kieran a pretože si uvedomil, že bezprostredne im žiadne nebezpečenstvo nehrozí, pokračoval v hľadaní.

„Nejaká medzinárodná čarodejnícka akadémia,“ začomral Brentan s mordoval sa s veľkým kameňom, „  mám taký dojem, že je to vojenská škola, aspoň to tak znelo a Remus z toho vôbec nebol nadšený. Ale otec trval na svojom, vraj si to tak priala naša mama!“

„Mama? Naša mama si priala, aby sme do tej školy chodili?“ vypleštil oči Kieran , potom sklonil hlavu a hlboko sa zamyslel. „Tak potom nie je o čom uvažovať, keď si to mama priala, tak tam pôjdeme,“ povedal pokojne, keď sa konečne vrátil do prítomnosti.

„Ale Remus hovoril, že je to najťažšia škola zo všetkých, vraj majú strašné nároky!“ odporoval Brentan, ale Kieran len neprítomne pokrútil hlavou , niečo nahmatal pod vodou a vytiahol krásnu veľkú mušľu. Leskla sa a hrala v slnečných lúčoch všetkými farbami. Škoda, že to tak nezostane, keď uschne bude trochu obyčajnejšia, ale aj tak krásna. Viac ich na tejto strane nenašli a tak sa presunuli k druhému oblúku zátoky. Cestou položili nájdené mušle na deku , pozreli, ako otec práve zdvíha do náručia Selenu, hádže  ju do vody a obaja sa bláznivo smejú. Pokrútili hlavami a vykročili po piesčitej pláži, aby pohľadali nejaké krajšie mušličky, pre Siru a Síriusa.  Aj keď pochybovali, žeby im ich Ragna vôbec niekedy dala do ruky. Obhlodávali všetko ako dva malé zajace a mušle by skončili podobne, ako nedávno darované  leporelá o zvieratkách. Otec mal proste na darčeky obe ruky ľavé. Ale Ragna bude mať radosť, dá si z nich urobiť náhrdelník, alebo niečo podobné, čo rada nosí . Niektorí zaklínači boli veľmi schopní remeselníci a dokázali z akéhokoľvek materiálu vyrobiť zaujímavé a často dokonca praktické veci.

  Na tejto časti pláže sa im podarilo nájsť viac mušieľ a už sa dvakrát vrátili na deku s plným náručím, ale neprestávali hľadať. Keď ich to prestane baviť, tak z nich vyberú tie najkrajšie.

„Pozri, za tým ohybom som zbadal takú veľkú a krásnu lastúru,“ volal Kieran a Brentan sa zdvihol, aby videl, kam mu brat ukazuje.  Boli už na konci pláže  a teraz sa dalo len zahnúť pozdĺž pobrežia v ústrety oceánu. Kier ukazoval na vyvýšený kus brehu, ktorý odkryl odliv. Nečakal na Brentana a zašiel ďalej . Kieran nachádzal stále krajšie mušle a musel si z nich vyberať, aby ich nebral zbytočne veľa. Práve premýšľal, ktorú má zobrať, keď k nemu doľahol tichý výkrik. Znel akoby pridusene a Brentan nevedel určiť, odkiaľ prichádza. Najhoršie však bolo, že nikde nevidel Kierana . Položil nazbierané mušle na kôpku a išiel smerom, ktorým mu pred chvíľou brat ukazoval. Vyliezol z vody a stúpal do mierneho svahu pobrežia. Kierana však nikde nevidel, nech sa pozeral ako sa pozeral. 

„Kiééér!“ zavolal a odpoveďou mu bol tlmený výkrik, ktorý zaznel kdesi spod nôh . Pozrel dolu a vytreštil oči. Dva kroky pred ním sa otvárala neveľká štrbina , ku ktorej viedli v piesku čerstvé stopy. Na jej okrajoch bol piesok zošúchaný a celý rozrytý, ako sa ním niekto pretláčal. „Kiéér, kde si?“  volal celý vydesený a už a chcel otočiť a bežať pre otca, keď sa z hĺbky ozval Kieranov vydesený hlas.

„Bren! Zavolaj otca, niečo ma tu drží a ja sa nemôžem dostať von!“

„Čo ťa drží?“ kričal  Brentan sklonený tesne nad otvorom, pričom hrozilo aj jemu, že sa zošuchne dolu.

„Ja som tu našiel poklad a jedna retiazka z takého zlatého medajlónu ma chytila a nechce ma pustiť!“

„Prečo si tam liezol! Vieš že nám to otec zakázal!“ hneval sa Brentan , ale opatrne cúval dozadz, aby sa mohol bezpečne postaviť a nezošmykol sa dolu.

„Nechcel som sem ísť,“ kričal Kieran už celkom vydesený a divo mykal rukou, okolo ktorej sa mu stále tesnejšie uťahovala dlhá zlatá retiazka. „Zošmykol som sa sem a keď som chcel vyliezť, tak som natrafil rukou na tie predmety a tá retiazka sa mi omotala okolo ruky.“

  Brentan už nečakal a zvrtol sa na päte. Pohľad sa mu zastavil na morskej hladine. Zdala sa mu akosi bližšie, než bola pred chvíľou. Až po niekoľkých sekundách si spomenul, čo im o mori hovoril Remus. Príliv! Začína sa príliv a Kieran je uväznený v akejsi jaskyni, ktorú možno čoskoro zaleje  voda. Vydesený bežal cez plytčinu k okraju palmového lesíka.

„Otééc! Otéééc!“ kričal z celej sily a bežal ako najrýchlejšie vládal.

  Patrick, ktorý práve utieral osuškou Selene chrbát pri tom zvuku stuhol uprostred pohybu a bleskovo sa zvrtol. Od ohybu zálivu k nemu bežal jeden z jeho synov a zúfalo mával rukami. Trvalo mu to len dve sekundy než pustil osušku, schytil prútik a rozbehol sa mu oproti. Selena , ktorá  potrebovala o sekundu viac mu bola v pätách. Nevedel, ktorý z nich beží oproti nemu , ani ktorému z nich hrozí nebezpečenstvo, ale bolo mu to jedno. Už fakt, že je jeden z nich v nebezpečí mu  zastavoval hrôzou srdce. Teraz ale na strach nebol čas, najskôr musí zistiť, čo sa stalo. Takéto myšlienky leteli Patrickovi hlavou, než dobehol k synovi a jediný pohľad mu stačil.

„Kde je Kieran?“ zvolal a Brentan sa otočil a uháňal späť, odkiaľ práve prišiel. Bol taký udýchaný, že nemohol hovoriť, len bežal a rozstrekoval okolo seba vodu .

„Tam,“ zasípal a mávol rukou k ostrohu, vybiehajúcemu hlboko do mora.

„Čo sa stalo?“ pýtal s otec a najradšej by syna zdvihol do náruče a bežal rýchlejšie, ale vedel, že silu bude potrebovať na to, aby pomohol Kieranovi.

„Spadol.....do.. diery...v...skalách..a..niečo..ho..chytilo!“ vyrážal slová v behu Brentan. Už nevládal a tak len mávol rukou a ukázal smer. Otec bežal ďalej, ale padajúceho Brentana zachytili iné mocné ruky a zdvihli ho do náručia. Selena si pritisla Brena k sebe a nezmenšujúc rýchlosť bežala za Patrickom. Aj keď utekali rýchle, trvali to niekoľko minút, než dobehli k výbežku a našli miesto, kde sa Kieran prepadol dolu.  Udýchaní sa zastavili na vrchole.

„Kier!“ zvolal Patrick a zdola sa okamžite ozvala odpoveď.

„Ocko! Pomôž mi! Nechce ma to pustiť, to veľmi bolí!“ kričal Kieran a v hlase mu zaznieval strach zmiešaný s bolesťou.

„Čo ťa drží? Čo ťa nechce pustiť?“ volal Patrik a pohľadom prechádzal po piesočnatom plácku. ,Tu predsa nemali byť nijaké jaskyne, ani iné podzemné priestory. Iba ak by ich tu niekto urobil schválne. Ale, prečo by tu niekto niečo také robil? Veď o tomto ostrove vedeli len oni, len oni sem chodili a všetci sú už po smrti, nikto okrem neho o tomto ostrove nemá ani potuchy.  Nikto okrem neho o ňom nevedel. Len tu prežíval tie vzácne okamžiky, keď sa mu zdalo, že má rodinu, že má brata. Nikdy nikomu o tomto ostrove a o tých  niekoľkých dňoch, ktoré tu prežil, nerozprával. Dokonca to nepovedal ani Jamesovi , ani Remusovi. Nikomu! A bol si na sto percent istý, že ani Regulus sa o ňom nikomu nezmienil.´ Konečne našiel miesto, kde bol piesok rozrytý a pomaly sa sypal do trhliny  v zemi. Nevedel aká je veľká a kedy sa tam nechtiac zošuchol, mohlo by to Kierana zavaliť. 

„Je to nejaký zlatý medajlón a drží ma retiazka! Omotala sa mi okolo zápästia a nechce ma pustiť,“ nariekal Kieran. Patrick bol tiež vydesený. Ak to sem dal Regulus, bude to plné čiernej mágie a teraz to ohrozuje jeho syna. Musí sa k tomu nejako dostať! Obzrel sa na Selenu, ktorá podopierala Brentana a kývol hlavou k diere.

„Musím sa tam nejako dostať, ale bojím sa, že sa to zosype,“ povedal a horúčkovite premýšľal, ako to spraviť čo najbezpečnejšie.

  Nakoniec si ľahol a postupne sa posúval stále hlbšie do trhliny. Selena a Bren ho držali za nohy, aby sa nezosunul celý. Našťastie bola trhlina blízko povrchu a tak po chvíli vo svetle prútika uvidel uplakanú tvár Kierana. Pravú ruku mal natiahnutú pred sebou a okolo jej zápästia sa omotávala hrubá zlatá retiazka. Nemusel ani použiť Pontentum res, aby vedel, že medailón  je predmet plný tej najodpornejšej mágie – mágie smrti. Bolo zlé, že sa ho Kieran vôbec dotkol . Tu mohlo pomôcť jedine rodové ochranné kúzlo O´Brayenov.

„Kier,“ oslovil syna a snažil sa, aby jeho hlas znel čo najpokojnejšie, „ natiahni ruku čo najďalej od seba a neboj sa!“ prikázal a pozoroval, ako sa snaží splniť jeho príkaz  v stiesnených priestoroch pukliny čo najlepšie.

„Tantus patritus vindicatio progenies!“ zvolal mocne a švihol prútikom smerom k medajlónu. Celý priestor zaplnila zlatá žiara ochranného kúzla rodu O´Brayenov , ovila Kierana , zmenila mu ruku na tenkú  paličku a retiazka z nej spadla. Vzápätí obalila  medailón aj s retiazkou a dôkladne ho uväznila. Áno, na rodové kúzla O´Brayenov sa dá skutočne spoľahnúť. Bol to a Patrick dúfal , že vždy aj bude , veľmi mocný rod.  Natiahol ruku ku Kieranovi a pritiahol si ho k sebe.

„Vytiahnite ma!“ zavolal a Selena s Brentanom ho začali pomaly vyťahovať hore.  Keď liezol za Kierom do toho úzkeho priestoru vôbec si neuvedomoval, že bude musieť vyliezť aj späť a teraz  platil kožou odrenou do krvi za svoju hlúposť. Keď ho konečne vytiahli, vyzeral, ako keby prešiel struhadlom. Celé brucho a hruď mal pokryté plytšími aj hlbšími škrabancami, ktoré výdatne krvácali. Selena, ktorá držiac ho za nohy , mala čas chvíľu premýšľať len pokrútila hlavou a mávla prútikom.

„Medeor praecoquus!“ povedala a Patrickov trup obalila strieborná žiara liečiaceho kúzla. Keď sa stratila, nebolo po škrabancoch ani pamiatky. Patrick skontroloval Kierana a keď sa uistil, že okrem toho  že je vydesený, je v poriadku, obrátil pozornosť znovu k pukline v zemi. Ani ho nenapadlo, aby tam zase liezol , len premýšľal, ktoré z prenášacích kúziel bude najvhodnejšie.

„Selena,“ povedal a obrátil sa k nej, „vezmi chlapcov a choď s nimi k dekám. Sú vydesení, potrebujú sa zahriať a najesť Ja tu mám ešte nejakú prácu. Keď ťa budem potrenovať, zavolám ťa,“ povedal a prosebne na ňu pozrel. Pochopila a súhlasne prikývla. Objala chlapcov okolo ramien a odvádzala ich preč , pričom sa im  prihovárala  príjemným a upokojujúcim hlasom.

„Accio virgula!“ zavolal a švihol prútikom . O niekoľko sekúnd mal v ruke aj svoj druhý prútik. Nikdy bez neho nikam nechodil a dobre robil. Teraz ho naozaj potrebova. Bude musieť byť rýchly, ak nechce skončiť roztrhaný na kusy. Zamieril prútiky do trhliny a zvolal: „Eliminio quid eo ad rem attinere!“  Tmavomodrú prúd svetla zmizol v trhline a o chvíľu pred ním ležala plátenná taška a ťažký, zlatý medailón s hrubou retiazkou, obalený ochranným kúzlom. Opatrne vzal tašku a nazrel do nej. Bolo v nej len pár drobností, osobných vecí, ktoré chcel majiteľ uschovať pred očami všetkých. Niekoľko fotografií, tabatierka s rodinným erbom , zapaľovač a denník. Vytiahol denník a nalistoval si poslednú stránku. Čítal rýchle a čím dlhšie sa pozeral na slová, ktoré tu zanechal jeho brat, tým väčšmi sa mračil.

„Regulus, ty somár, prečo si to robil?“ krútil nechápavo hlavou. Nerozumel tomu, veď to bol typický Slizolinčan, všetky hrdinské činy mu mohli byť ukradnuté po dlhé roky a on sa zblázni a správa sa  , akoby patril do  Chrabromilu. Teraz sa  mu vyjasnilo veľa vecí a keď pozrel s odporom na ten hnus obalený zlatom, striaslo ho. Musí to zničiť, ale nebude to robiť sám . Radšej o niečo neskôr, než skončiť ako sekaná. Zavolá si Selenu, aby ho zaisťovala štítom.  Všetky veci zabalil do tašky a položil bokom tak, aby ich Selena nezbadala. Potom za ňou poslal patrona a ona sa v pohode primiestnila k nemu. Zaskočilo ho , že sám si na premiestnenie vôbec nespomenul, keď bežal zachraňovať Kierana., No, niekedy urobí strach z človeka hlupáka!´ napadlo ho a sám nad sebou krútil nespokojne hlavou.

„Zaštítiš ma, dobre?“ spýtal sa a jednoduchým levitačným kúzlom preniesol medailón na veľkú skalu  za ostrohom. Bola dostatočne ďaleko od pobrežia a jej deštrukcia ničomu neublíži. Zrušil na ňom ochranu, párkrát sa zlboka nadýchol a postavil sa k Selene.

„Veľmi silný a celoplošný štít hneď, ako dohovorím, inak nás to roztrhá na kusy!“ upozornil ju,  mávol prútikmi v zložitom geste  a zvolal:  „Occidere aetemus!“

 „Viripotens defensare!“ skríkla zároveň s posledným zvukom  Selena a oboch ich prikryl mocný štít, ku ktorému sa okamžite pridal aj Patrick.

  Keď červený sveteľný lúč udrel do medailónu udialo sa niekoľko ťažko pochopiteľných vecí súčasne. Medailón spolu s kameňom na ktorom ležal vzplanul, nabobtnal a vzápätí vybuchol s razanciou menšej bomby. Nad belasou hladinou  ocánu , ktorý pred tlakovou vlnou na stotinu sekundy ustúpil, sa ozvalo desivé zakvílenie a čierny oblak, ktorý vykĺzol  z medailónu sa roztrhaný na cucky  rozplynul vo vzduchu.

 

 

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

tomu říkám štěstí...

(Peťa, 15. 2. 2008 23:37)

ten Patrik ty viteály snad přitahuje! Ještě, že je Kieran v pořádku! Celkem mě překvapilo, že ti dva rošťáci nešli prozkoumat to skalnaté pobřeží... A vysvětlíš nám co bylo v tý koupelně???

uff

(julili, 15. 2. 2008 18:08)

som rada ze sa Kierovi nic nestalo..normalne si ma vystrasila tym popisom na zaciatku....jojoj

super

(Ja Osobne, 15. 2. 2008 17:40)

paradni kapitola, diky za ni:)
kdo by rekl, co vsechno se da zazit na vylete u more:)
ted budu tyden na horach, tak si pokracovani prectu az se vratim:)
nevim teda, jak to preziju:)

júúúúú

(Monka, 15. 2. 2008 17:18)

Jééé ja jsem prvníííí a moc pekná kapitolka uz se tesim na dalsi

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA