Jdi na obsah Jdi na menu
 


1. Cela pre zradcu

22. 1. 2008

1. Cela pre zradcu

 

  V kúte tmavej cely, skrútený do klbka sedel mladý muž. Rukami si objímal kolená a do chrbátu ho tlačila ostrá hrana kameňa, z ktorého postavili toto tmavé a pochmúrne väzenie. Hlavu si položil na kolená a dlhé, špinavé a rozstrapatené vlasy mu spadli dolu a celého ho zakryli. Vychudnuté telo, zahalené špinavými handrami neurčitej farby sa triaslo. Čiastočne chladom, ktorý prenikal hrubými múrmi a zarezával sa až do  kosti, čiastočne vzlykmi, ktoré sa sem tam predrali cez stisnuté pery.

  Mladík trpel. Väčšmi než chlad, väčšmi než nedostatok jedla ho týralo vlasné svedomie. Áno! Previnil sa! On  je vinný za to, čo sa stalo a nikdy, nikdy v živote si neodpustí, že jeho vinou zomreli toľkí ľudia. Nedokáže si odpustiť, že pre jeho nepredstaviteľnú hlúposť zomreli James a Lily.

„Jemie, odpusť, odspusť mi  moju  hlúposť,  bezohľadnosť a  nevšímavosť!“  šepkali okorané pery a sivé oči znovu, už po tisíci raz zaliali slzy. „Prečo Peter! Prečo si to urobil?!?“ pýtal sa a nedokázal pochopiť, prečo ich kamarát, ktorému boli oporou po celé tie dlhé roky, prečo ich zradil. „Keby....keby som si bol všimol, keby...keby som bol vedel....keby!!“ zavyl ticho a rozplakal sa. Celé telo sa mu otriasalo vzlykmi.

  Do tejto cely chodili dementori naozaj zriedkakedy, lebo tu nebola žiadna šťastná myšlienka, ktorú by mohli vysať. Okrem toho Sírius už dávno prišiel na to, že keď sa premení na psa, tak ho dementori takmer vôbec nevnímajú. Zvieracie vedomie ich nezaujímalo. Ale v poslednom čase mu to už bolo úplne jedno. Nemal žiadnu chuť do života a prežiť tu zavrený sám so svojim svedomím, ktoré ho neustále týralo oveľa viac, než by to dokázal ktorýkoľvek z dementorov, celé roky, možno celý život? Načo mu je taký život! Lepšie by bolo zomrieť a potom by bol so svojim kamarátom a mohol by ho poprosiť, aby mu odpustil. Možno by mu tú hlúposť odpustil! Ale, dokáže si odpustiť on sám? Dokáže si to odpustiť hoci aj po smrti? Smrť by bola pre neho vykúpení a vyslobodením.

„A čo Harry?“ ozval sa do ticha cely celkom zreteľný ostrý šepot. Väzeň prudko zdvihol hlavu a prekvapene sa obzeral okolo seba. Neveľká, kamenná cela zariadená len skromným nábytkom, bola prázdna. Bol tu sám. Sám so svojim svedomím a jeho vyčítavým hlasom, ktorý mu neustále rozdiera myseľ. Znovu sklonil hlavu a slzy , ktoré mu vyhŕkli z očí, nechal voľne kanúť po vychudnutých lícach. Premáčali mu tenké handry, ktoré ho zahaľovali, ale na tom už predsa nazáležalo. Na ničom už nezáležalo. Boli mŕtvi a on neuspel. Oklamal ho taký malý, tučný a tupý potkan! Jediné, čo ho ešte dokázalo rozrušiť, bola myšlienka na toho zradcu, ktorý ho dostal sem, aby si zachránil ten svoj biedny krk. A on...on bol taký neuveriteľný a nafúkaný hlupák, že ho podcenil. Vôbec nepočítal s tým, že by sa mohol brániť! Vôbec nepočítal s tým, že by mohol niečo urobiť a už vôbec ho nenapadlo, že by ho mohol poraziť. Záver bol jasný a nie veľmi potešiteľný.

„Sírius Black, ty si taký neuveriteľný blbec!“ vynadal si ticho a neveriac sám svojej hlúposti, pokrútil hlavou.

„Máš úplnú pravdu,“ ozval sa znovu ten ostrý šepot a Sírius opäť prudko vzhliadol. Vzpriamil sa a hľadal pôvodcu tohto neočakávaného zvuku. Celé dni tu bol sám a už takmer zabudol, ako používať hlasivky. Okrem dozorcov k nemu už dlhých šesť mesiacov nikto neprehovoril.

„Kto je tu?“ spýtal sa hlasom chrapľavým od dlhého a vysiľujúceho mlčania a vpíjal sa pohľadom do tmavých kútov cely. V žiadnom z tieňov sa nikto neukrýval. Nič sa nehýbalo, nikto tu nebol. Len on a teraz mu už bolo celkom jasné, že sa ešte k tomu všetkému aj pomiatol. Má halucinácie a počuje hlas niekoho, kto neexistuje.

„Chachahaha!“ rozosmial sa chrapľaým , dunivým smiechom a potom sa rozkašťal. Chvíľu mu trvalo, než znovu chytil dych a kalnými očami sa zahľadel na náprotivnú stenu. Nerovnomerne opracované kamene, sivé svetlo prenikajúce cez malé okienko pod povalou a množstvo tieňov, vytvárali na nej obrysy nejasnej postavy.

„Tak to ty sa so mnou rozprávaš!“  uškrnul sa a znovu sa rozchechtal . „Tieň na stene, jediný spoločník kedysi žiadaného a všetkými obľúbeného aristokrata !“

„To si si o sebe myslel?“ znovu ten šepot, ale teraz už väzeň nehľadá toho, kto hovorí. Teraz už vie, že je to len jeho halucinácia, s ktorou sa tu rozpráva. No a prečo vlastne nie!?

„Jasne!“ uškrnul sa, oprel si hlavu a kameň  a privel oči. „Vari to tak nebolo?“

„Nie, nebolo, mal si dosť nepriateľov, ktorí sa ťa snažili dostať,“ ozvalo sa do ticha cely celkom zreteľne. Ten hlas akoby zosilnel. Sírius len stisol plecia a uškrnul sa.

„Áno, aj takí sa našli, ale boli to len hlupáci a závistlivci, ktorí nedokázali oceniť môj brilantný humor a schopnosti,“ dokončil pohŕdavo a potom sa potešene usmial.

„Sám si povedal, že si neuveriteľný blbec, mal by si sa toho držať, lebo je to väčšia pravda, než si sám dokážeš priznať!“ zasyčal hlas podráždene. „ Okrem toho si ešte aj nebetyčne namyslený blbec!“

„Héj! Vidina, alebo čo si, počutina? Nemáš mi čo nadávať a ešte tak sprosto,“ ohradil sa zamračene.

„Pravda sa ti nepáči? Nerád počuješ, že si okolo seba nešíril len smiech, ale aj potoky sĺz?“ dotieral hlas a Síriusa to už začínalo naozaj štvať. To sa má hádať s halucináciou? „Pýtal si sa, prečo si si nevšimol, že vás Peter zradil! Nechápem , prečo sa práve ty na to pýtaš!“

„Lebo tomu nerozumiem!“ zašomral Sírius zranene a zamračil sa.

„Ako by si mohol! Kedy si si vlastne všímal Petra? Keď si sa mu posmieval, alebo keď si si z neho pred všetkými robil srandu, alebo keď bol cieľom tvojim malých žartíkov?“

„Ale to nebolo myslené v zlom,“ ohradil sa dotknuto Sírius  a mračil sa stále viac. „Pomáhali sme mu, ako sa dalo. Bez nás by školu vôbec nedokončil,“ povedal zamyslene, „bez nás by sa nikdy nestal animágom, bez nás by nikdy k takejto zrade nemohlo dôjsť, bez našej pomoci by pre Voldemorta nemal žiadnu cenu, nikdy by ho nevzal medzi svojich smrťožrútov,“ hovoril stále rýchlejšie, až sa takmer zadusil vlastnými slovami. „Ach, pre Merlina!“ zvolal a vytreštil oči. „My sami sme si kopali hrob a ani sme o tom nevedeli!“

„Pomáhali, ale zaroveň ponižovali,“ pritakal hlas a ticho, tentokrát bez irónie, pokračoval. „Nemal si čas všímať si, ako sa cíti Peter, lebo pocity iných ľudí ťa v podstate nikdy nezaujímali, tak prečo ba ťa mal zaujímať Peter. Nezaujímal ťa ani Remus!“

„To nie je pravda!“ vykríkol Sírius, až to v cele zadunelo, „Vždy ma zaujímalo, čo cíti, mám ho rád, je to môj najlepší kamarát!“

„Tak prečo mu nenapíšeš? Prečo mu to všetko nevysvetlíš? Prečo ho teda necháš trápiť sa?“ vyzvedal hlas a Sírius sa strhol.

„Myslel som....,“ odmlčal sa , „že ma nenávidí, že ma už nikdy nebude chcieť vidieť, že si môj list neprečíta, ale rovno ho spáli,“ povedal takmer nečujne.

„Ani si sa o to nepokúsil,“ smutne skonštatoval hlas , „sedel si tu a utápal sa v sebaľútosti. Správaš sa ako zbabelec,“ doložil mierne zhnusene.

„Nemôžem písať,“ odpovedal ticho Sírius, „nedovolia mi to. Remus si už navždy bude myslieť, že som zradca  a že ja som zradil Jamesa a Lily Voldemortovi.“

„A Herry?“ spýtal sa hlas znovu.

„Čo Herry?“ nechápal Sírius. „Herry to predsa prežil!“

„Prežil,“ zasyčal hlas a Síriusa striaslo, aký chlad z neho odrazu zavial. „Vieš, aký život ho čaká?“  znovu to studené zasyčanie a Síriusovi sa zazdalo, že ten tieň na stene sa dokonca pohol. Asi sa vonku začína mračiť. Niet sa čo diviť, v zime je tu obloha často zatiahnutá. Možno bude zase snežiť a do cely mu vletí pár snehových vločiek. Už sa to raz stalo a on potom celý deň spomínal, aký bol v Rokforte šťastný, keď sa spolu s kamarátmi guľovali v snehových závejoch. Bolo to tak neuveriteľne dávno! Spomienka zostala, len kamaráti už nie sú. Jeden je mŕtvi, jeho vinou, druhý ho nenávidí a ten tretí ich zradil!

„Neviem, Dumbledore si ho vzal,“  zašomral a myslel na chlapčeka, nariekajúceho v Hagridovom náručí. „Nedovolili mi, aby som sa o neho postaral,“ spomínal, ako ho Hagrid odnášal preč a on....on odišiel pomstiť Jamesa a Lily. Odišiel, ako tela na porážku a vôbec nepredpokladal, že by to mohlo skončiť úplne opačne. Peter! „Keby mi to vtedy dovolili, nič by sa nebolo stalo,“ mumlal, „ bol by som sa o neho postaral.“

„To ešte stále môžeš,“ ozve sa hlas , akoby s nádejou.

„Nemôžem, ak si si nevšimol, tak toto je čarodejnícke väzenie, z ktorého ešte nikto neutiekol,“ povedal Sírius a potom sa zasmial . „Čo to tu trepem? Ja sa s tým tieňom bavím celkom vážne, ako s normálnym človekom. Asi mi už naozaj hrabe,“ povedal a pokrútil hlavou.

„Všetko sa dá, keď človek chce,“ ozval sa hlas znovu. Sírius sa pozrel na náprotivnú stenu a zazdalo sa mu, že tie tiene sú tam dva. ,Hm, asi sa zmenilo osvetlenie´, pomyslel si, ,ale traja, to už je celkom slušná spoločnoť.´

„Zdá sa mi to, alebo tu mám ešte jedného spoločníka,“ spýtal sa a oči mu žiarili, keď si tie tieňové postavy prezeral.

„Nezdá,“ ozval sa oveľa vyšší, ale podstatne rozhnevanejší  hlas . „Teba poslať niečo  vybaviť,“ rozčuľoval sa. „Načo sa to tu hráš? Prečo mu to nepovieš rovno a vyvádzaš tu akési psie kusy?“

„To mu nemôžeš povedať len tak, mohol by sa nám tu zosypať,“ odporoval hrubší hlas.

„Počkajte!“ zvolal Sírius a prerušil tak začínajúcu hádku svojich halucinácií. „Ja vôbec ničomu nerozumiem! Je normálne, keď mám halucinácie a zhováram sa s nimi, ale vonkoncom nie je normálne, aby sa moje vlastné halucinácie medzi sebou hádali a nič mi nevysvetlili. Mohli by ste sa láskavo predstaviť? Trebárs ako .....!“

„James a Lily?“ spýtal sa ho ten vyšší hlas a Síriusovi by  podklesli kolená, keby nesedel. Takto mu len spadla sánka a s otvorenými ústami čučal pred seba.

„Ja som ti vravel, že to s ním sekne, ale ty si proste  nedáš  povedať,“ vzdychol si James a tieň nadobudol jasnejší tvar.  

„Ale, no tak, Sírius nie je srab, on to ustojí,“ odvrkla Lily, jej tieň sa tiež rozjasnil a nadobudol tvar mladej ženy. Okrem faktu, že boli biely a priesvitní, vyzerali skoro ako živí.

   Síriusovi pri pohľade na nich stislo srdce a z očí sa mu valili slzy prúdom. Chcel ich prosiť, aby mu odpustili, ale nemohol vydať ani hláska. Usedavo plakal , ale nespúšťal ich z očí. Lily a James sa na neho pozerali so smútkom. Bolelo ich, keď ho takto videli zatvoreného , ako zviera do klietky, len preto, lebo medzi čarodejníkmi vládla hystéria a v snahe ochrániť sa, nebrali ohľad na nič.

„Sírius,“ prihovárala sa mu Lily láskavo, „ nesmieš si vyčítať našu smrť, máme na nej práve taký podieľ, ako ty. Nemuseli sme tvoj návrh prijať a Petrovo správanie sme si mohli tiež lepšie všímať. Všetci sme vinovatí rovnako. Odpustíme ti tvoj podiel viny, ak urobíš to, čo si mal urobiť hneď!“ povedala  pevne.

„Čo tým myslíš,“ spýtal sa ticho Sírius, medzi vlykmi a utieral si líca, mokré od sĺz.

„Postaráš sa o nášho syna!“ pripomenul mu James a veľmi vážne sa na neho pozeral.

„Neviem, ako to teraz vnímate vy,“ upozornil ich Sírius, „ ale ja som zatvorený vo väzení a keďže som nemal ani súd, tak to znamená, že sa odtiaľto nikdy nedostanem. Rád by som sa o Harryho postaral, naozaj, ale nemôžem!“

„Nemôžeš, alebo nechceš?“ spýtala sa ostro Lily a zazrela na neho. „James ti už povedal, že sa dá všetko, len treba chcieť.“

„Áno, musel by si chcieť,“ prikývol aj James a pátravo hľadel Síriusovi do tváre.  

  Sírius na nich pozeral a hlavou mu letelo tisíce myšlienok a predstáv. Žiadna mu však nenapovedala, ako uskutočniť tento šialený nápad. Utiecť z Azkabanu!

„Ako?“ spýtal sa a pozeral na Jamesa. „Nedostanem sa odtiaľto, nemám prútik!“

„Ale strážcovia ho majú,“ pripomenula mu Lily .

„Veď práve, majú prútiky a.....“ zarazil sa a zmĺkol. Niekoľkokrát zamrkal a potom sa zamračil. „ Ty myslíš, že by som im mal ten prútik ukradnúť?“ spýtal sa a pokrútil hlavou. Keď Lily prikývla, len sa uškrnul. „To nepôjde, aj keby sa mi to podarilo, tak sa nedostanem z ostrova. Je zima a ja sa nemôžem premiestňovať.“

„S prútikom môžeš,“ pripomenul mu ticho James a celkom určite vieš, že ako Tichošlápkovi by sa ti to mohlo podariť.“

„Už musíme ísť, Sírius,“ povedala po chvíli Lily a trochu spriesvitnela, „premýšľaj a hľadaj možnosti. Je tvojou povinnosťou sa o Harryho postarať.“

„Nezabúdaj, že si prisahal!“povedal James vážne. „Máme tvoju čarodejnícku prísahu, že keby sa nám niečo stalo, ty sa ako jeho krstný otec o neho postaráš. Nie tak , ako to urobil Dumbledore, ktorý ho pohodil, ako mača na prah domu Lilynej sestry Petúnie.“

„Neodchádzajte,“ zvolal Sírius a naťahoval k nim ruky, „nechcem tu zostať zase sám!“

„Máš nad čím premýšľať,“ usmial sa James a bol stále priesvitnejší. „Vrátime sa,“ povedal ticho, „zajtra o takomto čase sa vrátime, rozmýšľaj!“ hlas odznel a Síriusovi zostala v cele naň len spomienka. Sedel a premýšľal o Jameseových slovách a čarodejníckej prísahe.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

jeeeej

(julili, 23. 1. 2008 17:21)

nak chytlavy zaciatok......super

Cassie ma pravdu

(jaja, 22. 1. 2008 21:31)

aj ja som si pri tom poplakala..ale je to krasne..som velmi zvedava ako sa to vyvinie..tesim sa na pokracovanie..a dufam ze dalsia kapitola uz nebude taka smutna..nechcem vytopit cely barak :)

To je smutný :-(

(soraki, 22. 1. 2008 21:31)

To bylo tak strašně smutný, jsem si pobrečela... Ale začíná to fakt dost zajímavě a hlavně nevšedně ... Tak se moooc těším, jak se to bude dál rozvíjet :-D

moc pekne

(Ja Osobne, 22. 1. 2008 17:04)

pekne, zacina to slibne:)
jsem mooc zvedavy, kam nas tato povidka dovede:)

krásne a smutné

(Cassie, 22. 1. 2008 16:43)

super začiatok, naozaj je to veľmi krásne a smutné... Aj som si pri tom poplakala :). Nemôžem si pomôcť, čím ďalej tým viac som na takéto spomienky, úmrtia atď. antiVoldemortových postáv citlivejšia :(. Ale teším sa na ďalšiu, naozaj je to nádherne smutné a dojímavé. Hmmm... len taká otázočka, Lily a James nie sú duchovia, že nie?? Nemohli byť, pretože ako duchovia by mohli hneď po svojej smrti povedať celú pravdu každému a nie ukrývať sa, no nie? Mnoo takže sa teším na pokračko :). Good luck a čo tie jednorázovky?? Začneš ich písať?? Prosíííím :)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA