Jdi na obsah Jdi na menu
 


17. Nie je otec , ako otec

7. 2. 2008

 

 

17. Nie je otec ako otec

 

  Keď sa ráno palác prebudil, vstal Patrick z postele, v ktorej ležal s otvorenými očami a premýšľal ,po tvári mu prebehol diabolský úškrn, ktorým sa tak často uškŕňal Sírius, keď mal niečo zaľubom. Bola to síce dlhá noc, ale jeden z problémov, ktoré ho trápili sa mu podarilo vyriešiť. Začne učiť chlapcov, ale začne úplne z iného konca. Bude sa na to musieť poriadne pripraviť, ale keď sa mu to podarí, bude to stáť za to. Lily by teraz na neho bola skutočne hrdá! Zaškeril sa na seba do zrkadla, keď sa holil a za sivými dúhovkami sa blysol na sekundu Síriusov pobavený výraz. Spojenie s Patrickom mu prospelo. Už nekoná tak zbrklo, teraz si svoje činy najskôr premyslí, ale nie je to taká zábava, ako predtým, uznal trochu skleslo a stiahol si vlasy remienkom.

  Raňajky prebehli v kľude a silná káva ho trochu vzpružila. Aj tak sa mu zatvárali oči a podchvíľou sa prichytil, že drieme. Mal by si ísť odpočinúť, ale myšlienka na to, že pred chvíľou z postele vyliezol a teraz tam chce zase zaliezť, ho pobavila. Vstal a vybral sa do pracovne, kde sa jeho synovia budú čoskoro učiť zvládať svoje premeny. Ale nie skôr, než zvládnu niečo iné!

  Po ceste do učebne ho napadlo, že pri raňajkách nevidel Remusa. Spomenul si na včerajší rozhovor a pochytil ho nepokoj., Vari sa mu len niečo nestalo!´ napadlo ho a plný strachu o priateľa zrýchlil krok. Celkom ho to prebralo a keď klopal na Remusove dvere, bol už úplne čulý.

„Čo je?“ pýtal sa Remus, keď videl jeho vydesený výraz a otvoril dvere dokorán.

„Uf! Už nič, ale ja som si vážne myslel, že sa ti niečo stalo,“ vydýchol si Patrick, keď sa na vlastné oči presvedčil, že je Remus v poriadku. Podrobná prehliadka však odhalila začerveňalé očné bielka a strhanú tvár. „Vlasne áno, môžem ísť ďalej?“ spýtal sa a pozrel na Remusa , ktorý mierne zaváhal. Potom ale ustúpil a pozval ho gestom dnu. „Že som nespal takmer celú noc ja, je pochopiteľné, ale prečo si nespal ty?“ spýtal sa trochu neomalene, len čo dosadol do kresla. Remus sa ťažko spustil do vedľajšieho a na tvári sa mu usadil utrápený výraz.

„Akoby si nevedel,“ odpovedal a tváril sa ako plačka , ktorej dali nečakanú prémiu a ona si ju chce odpracovať čo najlepšie.

„Tak to naozaj neviem, asi som holt hlúpy, ale ani potuchy nemám, prečo by si sa tu mal tváriť, akoby ti vymrela jedným vrzom celá rodina,“ krútil Patrick nechápavo hlavou a ostrým pohľadom prevŕtaval Remusa.

„Ragna čaká dieťa,“ povedal Remus nešťastne  a celý sa nahrbil.

„Nechápem,“ krútil hlavou Patrick s takou vervou, že hrozilo, že mu čoskoro odpadne. „To by mal byť predsa dôvod na oslavu a nie na zúfalstvo, ktoré mi tu predvádzaš, alebo..?“ zamračil sa o zazrel  nepekne na Remusa. „Ty sa nechceš ženiť, však!“

„Ale nie, to nie je ten dôvod,“ bránil sa Remus , „pozri,“ vytiahol zamatovú krabičku , v ktorej bol prstienok z bieleho zlata s tromi diamantami, „kúpil som ho už pred mesiacom, len som čakal, kým sa vráti.“

„Tak v čom je teda problém?“ pýtal sa Patrick.  „Mal by si si to vyjasniť čím skôr, lebo keď ťa Ragna uvidí v takomto stave, okamžite si pomyslí, že ju chceš nechať a potom nech ti Merlin pomáha, lebo je to rázne dievča a tá ti zrovná faldy lepšie než žehlička.“

„Ragna si zaslúži niekoho lepšieho než som ja,“ zaskučal Remus.

„Aha! To som už niekde počul, tak začínajú všetci chlapi, keď chcú nechať dievča, ale to si ty už dovoliť nemôžeš,“ pokrútil hlavou Patrick, „lebo ak ťa nezrovná Ragna, tak to urobí ktorýkoľvek z chlapov z organizácie a neschováš sa pred nimi nikde na svete!“ doložil dôrazne. „Myslel som si, že si zodpovedný a čestný chlap, ktorý pred svojou zodpovednosťou neuteká. Ako sa potom pozrieš do očí svojmu synovi, alebo dcére, keď ich teraz opustíš?“

„Patrick!“ zvolal Remus a záporne krútil hlavou. „Ja sa nikoho nechystám opustiť a ani ma nenapadlo utiecť pred následkami svojich činov!“

„Veď preto,“ upokojil sa Patrick , „bol by som veľmi sklamaný, keby si to urobil,“ priznal a pozeral súhlasne na Remusa. „Ale prečo si potom taký nešťastný, priam by ťa mohli vystaviť s tabulkou  Zúfalec pre lepšie znázornenie významu tohto slova!“

„Som vlkodlak!“ takmer skríkol Remus, keď sa cez prúd Patrickovej reči nemohol dostať k slovu.

„No a? Čo keď si vlkodlak? Ragna to predsa vie!“

„Ale čo to chúďa dieťa! Čo ak bude aj ono vlkodlak, čo ak ma bude celý život preklínať, za to že som  mu dal do vienka také prekliatie!“

„Tak na to si mal môj milý vĺčko myslieť skôr.  Teraz je už  neskoro a neradil by som ti, aby si sa pokúšal presviedčať Ragnu , aby si to dieťa nechala vziať!“

„Nie, nie , to by ma ani nenapadlo!“ zvolal Remus vydesene a mal veru prečo, lebo to by celkom určite v zdraví neprežil. Poznal Ragnu už dosť dlho na to, aby vedel, že by určite nepotrebovala ani prútik.

„Zbytočne sa trápiš,“ usmial sa Patrick, „teš sa, kým môžeš, život je príliš krátky na to, aby si si ho skracoval hlúpymi predčasnými obavami.“

  Remus sedel ešte chvíľu ako kôpka nešťastia a premýšľal. Potom sa s povzdychom pozrel na Patricka a súhlasne prikývol.

„Máš pravdu, nebudem sa tým trápiť skôr, než k tomu bude čas,“ prikývol a mierne sa usmial. Ten úsmev Patricka potešil. Pošúchal si ruky , akoby sa tešil z dobre vykonanej práce a rozosmial sa štekavým smiechom. Remus stuhol, oči sa mu údivom rozšírili a pozeral na Patricka, akoby videl prízrak.

„Čo je?“ spýtal sa Patrick a zamračil sa. „Zase ťa napadlo niečo iné, prečo sa nemôžeš tešiť zo života, ale musíš fňukať a nariekať?“

„Ja nefňukám!“ urazil sa Remus . „To ten smiech, ešte nikdy som ťa nepočul takto sa smiať. Pripomenul si mi jedného človeka, tiež sa takto smial!“

„Koho?“ zaujímal sa Patrick a v duchu si vynadal. Takmer sa prezradil! Stačí chvíľa nepozornosti a nešťastie tu môže byť rýchlejšie, než sa spamätá.

„Toho nepoznáš,“ vzdychol si Remus , „je zatvorený v Azkabane.“

„Áno? A čo urobil?“ vyzvedal a pátravo sa na Remusa zadíval. Teraz sa mohol konečne niečo dozvedieť. Doteraz nikdy na Síriusa neprišla reč a on nevedel, čo si Remus myslí o ňom a či listu, ktorý mu poslal uveril.

„Obvinili ho, že zabil trinásť ľudí,“ povedal hlucho Remus.

„No a? Zabil ich? Povedal si, že ho obvinili, určite mu to teda aj dokázali a súd ho odsúdil,“ pokračoval a čakal takmer bez dychu na odpoveď.

„Nie, nič mu nikto nedokazoval a súd nebol. Proste ho zatvorili a hotovo . O jeho vine nemal nikto žiadne pochybnosti!“

„Podľa tvojej reakcie súdim, že si ho dobre poznal, ani ty si o jeho vine nepochyboval?“ dotieral Patrick a Remus pokrčil plecami.

„Spočiatku som nepochyboval, ale neskôr..“ odmlčal sa a zahľadel sa do okna. „Neskôr mi poslal list...teraz už pochybujem, ale nemôžem nič robiť.“ doložil smutne. „Išiel som s tým listom za Dumbledorom a pokúšal som sa ho prinútiť, aby ho aspoň vypočuli. Povedal mi, že sa to nedá, že sa v tej veci nedá robiť vôbec nič!“

„Nedá, alebo sa nechce?“ spýtal sa Patrick so záujmom. „Dumbledore je najvyšším sudcom, mal by sa starať, aby nedochádzalo k justičným omylom, lebo ak je ten človek nevinný a zhnije vo väzení len kvôli tomu, že sa ho nemal kto zastať, tak je to veľká nestravodlivosť.“

„Nikto mu nechcel pomôcť, nikto si nechcel páliť prsty a teraz je už neskoro!“ povedal.

„Ako to neskoro!?“ vydesil sa Patrick.

„Prišiel tam o rozum, asi pričinením dementorov,“ povedal skrúšene Remus. „ Napísal mi to jeden zo známych, ktorého som požiadal, aby mu odniesol nejaké veci. Samozrejme, že mu to dali, ale už mu to veľmi nepomôže, je to len troska bez duše.“ vzdychol si ťažko. V miestnosti zavládlo ťaživé ticho a do neho sa ozvali náhlivé kroky. „Ragna!“ zaskučal ticho Remus a vztýčil sa . Patrick sa tiež prebral z pochmúrnych myšlienok a v očiach sa mu zablyslo čertovinou. Rýchle vstal a otvoril dvere. Za nimi stála svetlovlasá, trochu udýchaná dievčina a s prekvapením na neho pozerala.

„Čo ty tu robíš?“ spýtala sa podozrievavo a Patrickovi to chvíľu trvalo, než jej výraz pochopil. Potom sa burácavo rozosmial , vtiahol ju dnu a sám odchádzajúc sa ešte smial, až sa  prehýbal. Ešte nikdy v živote nebol v takomto podozrení a to, že sa vôbec v ňom ocitol ho náramne pobavilo.Len tak mrkol očkom za seba a videl Remusa, ako objíma Ragnu a niečo jej šepká do ucha. ,No, tu to bude asi v poriadku,´ pomyslel si s úsmevom a otvoril dvere na izbe synov.

„Oci! Oci! Bren si zase zobral moju knihu o zvieratách!“ privítal ho Kieran a vrhol sa k bratovi  a pokúsil sa , knihu mu vytrhnúť. Brentan sa mu  v pohode vyhol a odmietavo krútil hlavou.

„Toto je moja kniha, mám ju podpísanú,“ namietal a uhýbal stále väčšmi sa blížiac k otcovi, aby sa mu mohol schovať za chrbát.

„To je môj podpis!“ burácal Kieran .

„Nie je, ty nevieč písať!“ podpichoval ho Brentan a schoval sa za otca. Rozzúrený Kieran po ňom skočil, ale silná ruka otca ho zastavila v lete a postavila späť do bezpečnej vzdialenosti od brata. Druhá ruka vytiahla ľahko Brentanovi knihu a tiež ho odstrčila kúsok ďalej od Kierana. Patrick pozrel prísne na synov a mlčky ukázal každému do iného kúta. Zamračene sa  podriadili, ale zúrivo na seba zazerali.

„To sa takto hádate kvôli tejto knihe? Div že sa nepobijete? To musí byť naozaj mimoriadne vzácna kniha,“ pokyvoval hlavou , sadol si na stoličku a otvoril knihu. Na prvej strane sa skvel akýsi  čmariganec, ktorý sa nedal rozlúštiť. Patrick sa zamračil, nikto nesmel do kníh písať a ani ich inak poškodzovať. Na to slúžili záložky. V jeho knihách ich bolo plno , ale stránky kníh sa skveli nepoškvrnenosťou. „ Ktorý z vás tú knihu poškodil?“ spýtal sa naštvane a Bren odhodlane vystrčil bradu vpred a prikročil  k nemu.

„To je môj podpis!“

„Kvôli podpisu si poškodil knihu?“ čudoval sa Patrick. „Prečo?“

„Kier mi ju stále berie,“ ohradzoval sa Bren a zazrel na brata. Patrick sa obrátil ku Kieranovi a pozrel spýtavo na neho.

„Ty nemáš svoju knihu? Mohol si povedať mne, alebo Remusovi .“

„Mne sa stratila,“ zašomral Kieran a neodvažoval sa pozrieť otcovi do očí. Vedel, že sa teraz bude na nich hnevať.

  Patrick s povzdychom vytiahol prútik a poklopal po knihe „ Reparo!“ povedal a všetko bolo tak, ako predtým. „Congemino!“ mávol následne nad knihou a v ruke mal dve rovnaké knihy. Jednu podal Brentanovi a druhú ponúkol Kieranovi. Ten si ju neochotne vzal.

„Prečo sa nemôžem podpísať, keď je tá kniha moja,“ durdil sa Brentan, keď si bral opäť čistú knihu. „Kier si ju zase bude brať, keď tú svoju niekde zapatroší, alebo sa mu ju nebude chcieť hľadať.“

„Aký je rozdiel v tom, ktorú knihu budeš mať?“ spýtal sa Patrick. „Obe sú predsa rovnaké.“

„Áno, ako my dvaja,“ šomral Kieran. „Aj nás si zdvojil tým kúzlom?“

„Vidíš, to ma nenapadlo, to je výborný nápad,“ potešil sa naoko otec. „Myslím, že mám ešte málo synov, nebolo by od veci, keby vás bolo trochu viac. Nemohol by si prísť bližšie , aby som sa tak nenadrel s tým prútikom, než si vyčarujem viac takých synov, ako ste vy?“ spýtal sa ironicky a volal Kierana k sebe posunkom. Ten sa neochotne pohol, ale potom sa zastavil a váhavo pozrel na Brentana. Spýtavým pohľadom na neho pozeral a ten len s povzdychom pokrútil hlavou.

„ Ľudia sa  nedajú zdvojovať,“ zasyčal ticho, sotva pohybujúc perami , ale Patrick to počul a zamračil sa. Zdá sa, že Kieran je o niečo lenivejší v učení, než Brentan, ale to mu v žiadnom prípade nebude trpieť.

„Prečo sa nemôžeme ešte učiť s prútikom kúzla, ?“ spýtal sa Kieran, aby zahovoril otcov pokyn a opatrne sa okolo neho pohyboval. Patrick len pokrútil hlavou.

„Poďte sem,“ prikázal im a keď k nemu podišli, posadil si ich oboch,  každého na jedno koleno a pozeral sa na nich. „Kým sa nenaučíe disciplíne, nemôžete dostať prútik,“ vysvetľoval im trpezlivo, „mohlo by sa stať veľké nešťastie a to by ste predsa nechceli, alebo áno?“ spýtal sa a keď  chlapci  pokrútili hlavou, pokračoval. „Videl som vás včera, ako sa s prútikmi hráte, ale prútiky nie sú na hranie.“

„To hovoril aj Remus a zobral nám ich,“ durdil sa Kieran, „neviem prečo, lebo aj  tak to nie sú skutočné prútiky, ale len také falošné napodobeniny.“

„Buď Merlinovi vďaka za to, že to Remusovi napadlo,“ pokýval hlavou Patrick. „Na precvičovanie pohybov to stačí a narobíte menej škody. Keby ste sa boli správali zodpovednejšie, dostali by ste skutočné prútiky, aby ste si to vyskúšali. Ale, keďže ste sa správali nezodpovedne, musia vám aj nabudúce stačiť len napodobeniny!“ ukončil debatu na túto tému Patrick.

„Odo dneška budete mať nejaké hodiny aj so mnou,“ oznámil synom jednoducho, „ budete sa učiť ovládať svoje vrodené schopnosti.“

„My máme nejaké vrodené schopnosti?“ čudoval sa Brentan a Kieran sa len spýtavo pozeral z jedného na druhého.

„Samozrejme, že máte,“ uškrnul sa Patrick, „ ste predsa moji synovia a v našom rode sa dedí dosť a dosť veľmi výnimočných schopností.“

„Aké?“ vyzvedal Kieran, ale Patrick len odmietavo pokrútil hlavou. „Všetko sa dozviete, keď sa budete dobre učiť a keď uznám vaše vedomosti za dostatočné,“ vyhlásil pevne a zošuchol ich z kolien. „Upracte si tu a je čas na prvú hodinu,“ popohnal ich a otvoril dvere do učebne.

  Nebol tam sám dlho, lebo obaja chlapci boli veľmi zvedaví, čo ich otec bude učiť. Ten sa nad ich nadšením len pousmial  a niekoľkokrát mávol prútikom. V strede miestnosti sa objavili tri pohodlné sedačky. Ukázal im, aby si sadli a posadil sa k nim. Medzi nimi nechal voľný priestor a prútik si položil pred seba.

„V našej rodine sa v každej generácii objavovala schopnosť premeny na akékoľvek zviera na zemi, vo vzduchu alebo vo vode. Samozrejme to platí aj na hmyz a podobnú háveď.“ povedal a obom synom sa rozsvietili oči ako lampášiky. Priam videl, ako už vymýšľajú , na aké zviera by sa chceli práve premeniť.

„Ako sa to robí?“ spýtal sa dychtivo Kieran. Brentan sa len so žiariacimi očami na neho pozeral , ale odpoveď očakával priam tak dychtivo.

„To vám ešte nepoviem,“ schladil ich nadšenie Patrick a videl, ako im žiara v očiach pohasla. „Najskôr sa toho musíte veľa naučiť!“ doložil a usmial sa na nich. „Tak,“ obrátil sa ma Kierana, „ na aké zviera by si sa chcel premeniť napríklad teraz?“

„No...na slona!“ zvolal nadšene Kieran a takmer vyskočil do vzduchu.

„Takže, slon...“ povedal otec a mávol prútikom. Uprostred nich sa objavila sveteľná guľa a v nej si to dôstojne vykračoval veľký slon. Chobotom odtŕhal chumáče trávy , otrepával z koreňov hlinu a dával si ich do úst . Za ním kráčalo celé stádo ďalších slonov. „To je vedúca slonica,“ ukázal synom a nechal ich, aby sa vynadívali , ako slony kráčajú cez vyschnté koryto rieky, hrabú nohami v snahe nájsť vodu a potom sklesnuto pokračujú vo svojej púti ďalej.  „Slony v podstate nemajú žiadnych skutočných nepriateľov, okrem človeka,“ poučoval synov, „ ale sú veľké ,“ doložil a obraz slona zväčšil do skutočnej veľkosti. Takže ako slon,“ obrátil sa ku Kierovi, „ by si  sa asi nedostal cez dvere a navždy by si musel zostať v tejto miestnosti.“ Obaja chlapci pozorovali slona a rozmýšľali. Je pekné byť veľký a mocný, ale celý život jedna miestnosť?

„A čo ty, na čo by si sa chcel premeniť ty?“ spýtal sa Brentona a so záujmom čakal na odpoveď .

„Na veveričku,“ usmial sa Brentan a očakával , že ho otec pochváli. Ten sa len usmial a v guli sa objavila veverička. Hopkala si po lúke a obhrýzala oriešok, potom ho pustila a vybehla hybko na strom. Aj toto zvieratko vzbudilo v oboch chlapcoch veľký záujem a nespúšťali z nej oči. Veverička skákala zo konára na konár a potom sa spustila znovu na lúku a hľadala niečo pod zub. Odrazu sa zvýšky strmhlav spustila veľká kaňa a zaťala ostré drápy zvieratku do tela. Vzápätí vták vzlietol a odnášal mŕtvolku v pazúroch. V očiach chlapcov sa odrážal des. Pozerali na otca a nechápali, prečo im ukazuje niečo tak strašné.

„Veverička je pekné zvieratko, mrštné a takmer všade sa dostane, vie skákať zo stromu na strom a dokáže prekonať pomerne veľké vzdialenosti. Má však veľa nepriateľov,“ vysvetľoval Patrick  a v guli sa postupne ukazovalo viac druhov zvierat, ktoré si rady pochutia na úbohých veveričkách. Chlapci sa zase zamysleli a teraz už neboli takí nadšení. Byť veveričkou nemusí byť až taká sranda, ako to vyzerá na prvý pohľad. Patrick sa usmial, mávol prútikom a  pri nohách mu ležali dve rovnaké, hrubé knihy. Každému podal jednu .

„Do zajtra si naštudujete po dve zvieratá a zajtra sa o nich porozprávame a ukážeme si , aké výhody a nevýhody z ich podoby by pre nás vyplývali.“ doložil s úsmevom a vstal. Keď vychádzal z učebne, sedeli obaja jeho synovia na zemi a prezerali si knihy.Tak, prvá hodina sa mu vydarila!

 

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Bratři

(soraki, 7. 2. 2008 18:39)

se mám hádají - kdo by si to pomyslel :-D, Remus se úspěšně množí :-D a snad i brzy přijde na Siriuse :-D. Se Sekenou snad taky ještě něco bude ...mno, těším se na další a další a další kapitolu :-D

huraaa

(julili, 7. 2. 2008 17:05)

jeej.....Rem si konecne nieco vsimol.....a nech nestresujeeee....ten drobec nebude vlkolak:)....ehe....a nema Harry ine schopnosti ako Kieran??....ci??

žeby???

(meg, 7. 2. 2008 16:34)

žeby remus začínal něco tušit???zajímala by mě jeho reakce kdyby mu to patrik-sirius řekl nebo kdyby to zjistil sám. ale teď má evidentně jiný starosti :-)
a taky jsem zvědavá jestli to nějak dopadne s tou selenou...

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA