Jdi na obsah Jdi na menu
 


15. V Deravom kotli

5. 2. 2008

 

15. V Deravom kotli

 

 

    V malom a veľmi chudobne zariadenom,  jednoizbovom byte sa Remus Lupin, vlkodlak a kedysi jeden z najlepších študentov na Rokforte, chystal sadnúť k jednoduchej a povedzme si to úprimne, nie práve bohatej večeri. Už zase bol bez práce a pomaly, ale isto ho predsudky, ktoré ovládali čarodejnícke spoločenstvo, začínali zmáhať. To, čo musel denne zažívať , dokázalo  zlomiť aj jeho takmer nekonečný optimizmus. Ani dnes neuspel a ďalšia šanca sa rozpadla v prach. Pozrel sklesle na poloprázdny tanier, na ktorom bolo len pár zemiakov s kúskom mäsa a povzdychol si. Toto mu dlho nevydrží a o pár dní mu budú zase trčať rebrá. Už sa ani nepamätal, kedy s dosýta najedol viac ako tri dni za sebou. Jeho premeny za splnu bývali potom veľmi kruté. Vyhladovaný až na samotnú hranicu sa po premene stával neskutočne nebezpečným tvorom. Jeho hlad ho nútil, aby vybehol do ulíc a ukojil ho. Ovládnuť sa bývalo často takmer nad jeho sily. Preberal sa so stále horšími a nebezpečnejšími zraneniami., Ako dlho to ešte takto vydržím?´ pýtal sa sám seba  , ale odpovedať si nedokázal.

   Naklonil sa nad tanier a vzal do rúk príbor. Na vidličku napichol zemiak a pozrel naň. Ale než si ho stihol vložiť do úst, zaklopala na oblok sova. Remus položil príbor , vstal a otvoril okno. Veľká plameinka, ktorá rozvážne vletela dnu si sadla na stôl a podávala mu pevne zmotaný list pergamenu. Neváhal a list odviazal. Sova sa napila čistej vody z pohára, stojaceho na stole, zo dva razy poskočila a vzlietla. Než vyletela z okna, ešte zahúkala  a potom sa stratila v šere, ako prízrak. Chvíľu za ňou pozeral, ale potom ho chlad, prichádzajúci zvonku prebral. Zatvoril okno a obrátil pozornosť na list. Všimol si širokú stuhu, zvláštnu pečať na nej a keď rozvinul pergamen, prečítal najskôr podpis. Meno O´Brayen mu nič nehovorilo a tak sa začítal do listu.

   Neveril svojim očiam. Niekto mu ponúka prácu a to aj napriek tomu, že vie o jeho prekliatí? Má sa starať o dve malé deti a ich otec sa nebojí, že im ublíži? Dokonca ho nazýva spoľahlivým a dôveryhodným? Tak, toto je podozrivé, bude sa musieť spýtať Moodyho, či je to naozaj tak, ako sa tom liste píše. A ak áno, bude mu musieť poďakovať za odporúčanie, hoci ešte nie je rozhodnutý, či tú ponuku prijme. Predsa len, starostlivosť o dve malé deti nie je jednoduchá. Ktovie, či by to zvládol!

  Na druhý deň sa Remus objavil na ministerstve a zháňal sa po Moodym. Našiel ho zašitého v kumbále, ako si spokojne odhrýza z klobásy a zajedá to chlebom.

„Dobrý deň, Alastor, chcel by som s vami chvíľu hovoriť, máte na mňa čas?“ spýtal sa a Moody mu len mlčky ukázal  na stoličku, na ktorej sa vŕšila hora papierov. Remus ich vzal, položil do kúta a sadol si oproti Moodymu .

„Včera mi nejaký vojvoda O´Brayen poslal list a ponúkol mi prácu,“ začal a Moody spokojne prikývol. „Píše, že ste ma odporučil,“ opýtal sa priamo a uprene Moodyho pozoroval. Ten konečne prehltol sústo.

„Uhm!“ prikývol súhlasne. „Myslím, že sa na tú prácu perfektne hodíš,“ doplnil a znovu sa zahryzol do klobásy. Remus mal chuť mu ju vytrhnúť z ruky. Takto sa nič nedozvie!

„Čo je to za človeka?“ spýtal sa a Moody len pokrčil plecami.

„Videl som ho párkrát,“ odpovedal a uškrnul sa . „Správny chlap, len mal strošku smolu. Pred pár dňami mu pri Amazonke zabili pri akcii manželku, ale vyrovnal sa s tým dobre!“

„Ako to myslíte?“ zaujímal sa Remus  a snažil sa Moodyho prinútiť k obšírnejšej odpovedi.

„No, proste tej horde smrťožrútov spolu so svojimi ľuďmi natrhol poriadne zadok. Rozprášili ich do celého sveta, teda tým, ktorým sa podarilo utiecť, ale dosť ich tam zostalo!“ rozrozprával sa Moody potešene. „Trochu sme im pomohli!“ pochválil sa.

„A to len tak, sami od seba ste sa rozhodli, že im pomôžete?“

„Čo ťa nemá, poslal nás tam Fudge, veľmi si O´Brayena  váži, robí nejaké tajné veci pre ministerstvo.“

„A čo tí chlapci? Nie sú ešte príliš malí na učiteľa?“  spýtal sa, lebo táto otázka ho najviac trápila.

„Nuž, malí ešte sú, ale počul som , že majú nejaké zvláštne schopnosti a preto k nim hľadá niekoho, kto sa tomu rozumie. No a kto by sa premene mohol rozumieť lepšie než ten, kto ju zažíva každý mesiac už toľko rokov?“

„Myslíte si, žeby som to mal prijať?“ váhal Remus, ale už bol spolovice rozhodnutý, že tú ponuku prijme. Veď nakoniec na tie deti nebude sám .

„Určite!“ vyhŕkol Moody a skoro sa pri tom udusil  kusom klobásy. „Je to pre teba veľká príležitosť, budeš žiť medzi ľuďmi, ktorí  netrpia nejakými smiešnymi predsudkami a je to dlhodobá práca. Počítajú s tebou na veľa rokov, ak budeš chcieť,“ povedal, keď sa mu zase podarilo lapiť dych.

„Musím si to ešte premyslieť, ale ďakujem, za to odporúčanie,“ usmial sa Remus a nechal Moodyho, aby v kľude dojedol svoju klobásu. Vrátil sa domov a pri pohľade na svoj biedny príbytok a prázdne skrinky v kuchyni , sa rozhodol. Odísť z práce, keby sa mu nepáčila, môže kedykoľvek. Aj tak teraz nič iné nemá, tak prečo to vlastne neskúsiť. Možno to bude, ako povedal Moody, naozaj jeho veľká príležitosť.

  V sobotu o druhej už sedel Remus v Deravom kotli a popíjal pivo. Nemal čo na práci a tak sa rozhodol, že ten čas, ktorý  mu zostáva do stretnutia, môže stráviť aj tu . Sadol si k stene a pozoroval ľudí okolo seba. Vždy sa rád pozeral na ľudí a premýšľal o ich  životoch. Ani si neuvedomil, že je už tak veľa hodín. Zo zamyslenia ho vytrhol hlas starého Toma.

„Áno, Vaša milosť, je tu, sedí tam vzadu,“ hovoril  úslužne a ukazoval jeho smerom. Vedľa neho stál vysoký, statný a veľmi elegantne oblečený  muž. Keď sa k nemu obrátil tvárou, všimol si, že si ho premeriavajú pozorné,  tmavo sivé a mimoriadne pekné oči.

„Pán Lupin?“ spýtal sa stručne a prebehol Remusa rýchlym, hodnotiacim poľadom Remus sa pri tom necítil najlepšie a veľmi mu vadil jeho ošúchaný habit a neumelo pozašívané trhliny na ňom. Po tvári O´Brayena preletel zvláštny, takmer súcitný úsmev.

„Vojvoda,“ oslovil ho formálne titulom a O´Brayen len mrzuto mávol rukou.

„Tak, ako ste sa rozhodol?“ spýtal sa okamžite a znovu sa  na Remusa pozorne zahľadel.

„Som tu,“ uškrnul sa Remus.

„Áno, ale počul som, že ste slušný človek a ako taký  by ste ma nenechali v tejto krčme sedieť a čakať na vás, aj keby ste sa rozhodol, že moju ponuku odmietnete,“ odvetil sucho , „ tak ako?“

„Prijímam, ale chcel by som vedieť viac,“ povedal Remus a očakával, že sa O´Brayen posadí, aby sa s ním pozhováral , ale on urobil pravý  opak .

 „Výborne!“ povedal ticho a Remusovi sa videlo, že sa ostražito obzerá okolo seba a nozdry sa mu jemne zachveli. „Dozviete sa všetko, čo vám môžem povedať, ale nie tu! Tu je príliš veľa zvedavých uší a ja o verejnú pozornosť nemám ani najmenší záujem,“ vysvetľoval a kývol Remusovi, aby išiel za ním.

  Remus čakal, že zamieri do poschodia, ale O´Brayen kráčal rovno ku krbu. Keď za sebou nepočul kroky, netrpezlivo sa obrátil a s otázkou sa zahľadel na Remusa. Nedalo sa urobiť nič iné, len ho nasledovať. Pri krbe sa O´Brayen zastavil.

„Nezľaknite sa, nejdem vás zakliať,“ upozornil Remusa a vytiahol prútik. „Disperdo vestigium!“ povedal a obišiel Remusa   prútikom. Na okraji Remusovho plášťa sa mierne zablyslo. O´Brayen sa uškrnul a posunul ho bližšie ku krbu tak, aby ho celého kryl svojim telom. Potom mu pred oči podstrčil kúsok pergamenu, na ktorom bolo jediné slovo – Cole. „Dnešné heslo,“  povedal mu tak ticho, že to takmer nepočul a postrčil  ho ku krbu.

   Pozeral sa, ako Remus naberá do ruky zelený prášok a sype ho do krbu. Keď vstupoval do zeleného plameňa ešte videl, že O´Brayen rýchle pohol prútikom a vyslovil Silencio do okolia krbu. Povedal heslo a už ho pohltil vír, ktorý ho úžasnou rýchlosťou niesol vpred. O chvíľu sa ocitol v priestrannom krbe , ktorý stál v rozľahlej miestnosti. Minimálne zariadenie a dvaja muži, ktorí sa okamžite postavili a mierili na neho prútikmi. Vystúpil z krbu a zostal stáť vedľa neho. Predpokladal, že sa jeho budúci zamestnávateľ čoskoro dostaví a všetko vysvetlí. Nemýlil sa. V krbe sa znovu rozhorel zelený plameň a z neho vystúpil O´Brayen, mračil sa ako búrkový oblak a vyzeral , že ho niečo znepokojilo.

„Stan,“ oslovil jedného z mužov, ktorý pri pohľade na neho sklonili prútiky, „prejdi ma vyhľadávačom, mám dojem, že sa o nás v Deravom kotli niekto príliš zaujímal!“ prikázal a keď  sa okolo neho ovilo strieborné vlákno vyhľadávača  a od opätku topánky sa mu zablyslo, zlostne zavrčal. „Na ministerstve bude nejaký špiceľ! Odteraz každý, kto príde z ministerstva, musí prejť vyhľadávočom!“ prikázal  a kývnuc Remusovi vyšiel z miestnosti. Remus kráčal za ním a nestačil sa čudovať.

  Prešli len niekoľko krokov, zabočili do ďalšej chodby a zastali pred krbom, ktorý stál pri stene. Remusovi bolo jeho umiestnenie čudné, ale prestal sa čudovať, keď O´Brayen nabral do dlane prášok a kývol na neho.

„Pracovňa,“ povedal jednoducho a zmizol v plameňoch. Remusovi neostalo nič iné, len ho napodobniť. Keď vystúpil z krbu videl, že ho O´Brayen čaká pri veľkých, dvojkrídlových  dverách. Otvoril ich skôr, než k nemu Remus prišiel a s úsmevom ho pozýval ďalej. Za dverami bola ďalšia chodba a na jej konci podobné dvere.

„Je to ochranná  zóna,“ vysvetlil pokojne Remusovi, keď otváral dvere a pozýval ho ďalej.

  V pracovni sa obaja usadili k malému stolíku do pohodlných kresiel a Remus sa mohol pýtať. O´Brayen mu odpovedal a tiež sem tam kládol otázky. Rozprávali sa dosť dlho. Vypili celú kanvicu čaju, zjedli pri tom za tanier veľmi chutných ovocných koláčikov a ku koncu rozhovoru sa Remus cítil, akoby O´Brayena poznal celý život.

„Nechal som vám pripraviť izby v južnom krídle, vedľa izieb chlapcov a dúfam , že vám to nebude vadiť ,“ poznamenal nakoniec a priateľsky sa na Remusa usmial. „Inak, ak vám to nevadí, oslovujte ma tak, ako všetci, čiže Patrick,“ dopovedal , vstal a viedol Remusa von z pracovne. „Pán Lupin..“ začal , ale Remus ho prerušil.

„Remus...“ povedal s úsmevom, „ bude mi potešením, keď mi tak budete hovoriť.“

„Rád  Remus,“ usmial sa v odpoveď Patrick a zas ho viedol ku krbu. „Toto je naše domáce cestovanie,“ vysvetľoval, „ inak by sme si zodrali nohy až po kolená. Palác je dosť rozsiahly a niekedy je problém dostať sa na želané miesto . Teraz si pozrieme izby, ktoré máte pripravené a predstavím vás synom .“

  Vystúpili z krbu a Remus sa zo záujmom obzeral okolo seba. Dlhá chodba  a po oboch stranách množstvo dverí. Patrick s istotou zamieril k jedným z nich. Otvoril dvere a Remus začul veselý detský výskot.

„Tato, tato....“ volali dva hlásky a na Patrickove nohy sa prilepili dve malé postavičky. Zohol sa, objal každého jednou rukou a vyzdvihol si ich do náručia. Deti sa naň zavesili a pevne ho objímali.

„Tak, toto sú moji synovia,“ otočil sa s úsmevom k Remusovi . „Toto je Kieran,“ podvihol mierne chlapčeka na pravej ruke, „ a toto je Brentan,“ zamával mierne s druhým. Chapča sa zasmialo a pevnejšie sa do neho zavesilo. „Rozoznáte ich podľa náušíc. Kieran má modrú, Brentan má zelenú a keď ich vidím, tak ich rozoznám aj ja,“ doložil s veselým smiechom. Remus sa mu nečudoval, lebo obaja chlapci si boli naozaj podobní, ako vajce vajcu. 

„Tak chlapci,“ oslovil synov, „ tento ujo je Remus a bude tu s nami bývať, bude na vás dávať pozor a bude sa s vami hrať, keď ja nebudem doma. Dobre?“ spýtal sa a obaja drobci dôležito kývali hlavičkami. Patricka to pobavilo a zase sa rozosmial. Zložil ich dolu a chvíľu sa pozeral, ako sa vrátili k prerušenej hre. Potom sa s trhnutím prebral zo zamyslenia a pokynom volal Remusa za sebou, keď otváral susedné dvere. Vyšli zase na chodbu a o niekoľko metrov ďalej bol na dverách nápis : Remus Lupin .

„Dúfam, že vám to nebude vadiť, ale asi by ste mali spočiatku problém, nájsť vlastné izby, tak som vám ich dal označiť. Trochu aj kvôli tomu, aby vám tam nikto neliezol. Je tu pomerne veľa ľudí, niekto by sa mohol pomýliť.“ vysvetľoval , keď pred Remusom otvoril dvere do priestrannej miestnosti, z ktorej viedli dvere na jednu i druhú stranu. „ Je to apartmán s celým vybavením. Spálňa, obývacia izba, pracovňa a kúpelňa.“ hovoril a otváral pred ním dvere do menovaných miestností. Remus sa cítil ako vo sne. S ničím tak luxusným samozrejme nepočítal a nevedel, čo na to povedať.  „Oproti cez chodbu sa ubytovali Martha a Ela, ktoré sa o chlapcov starajú. Ich izby sú hneď vedľa .“ vysvetľoval . „ O upratovanie , varenie a pranie sa starať nemusíte, pracuje tu asi stovka škriatkov a obývajú časť severného krídla  . Asi by som ich toľkých nezamestnával, ale zdedil som ich a nič sa s tým nedá urobiť. Musia tu zostať, sú tu zvyknutí a nechcú odtiaľto odísť. Okrem toho je tu dosť a dosť práce, lebo taký veľký dom dá zabrať, keď ho chcete udržať v poriadku. Čo sa týka stravy, jesť môžete spolu s nami v jedálni,“ pokračoval a Remus ho pozorne počúval, „alebo ak sa vám nebude chcieť, alebo nebudete mať čas, stačí udrieť na gong. Okrem toho je v každej izbe nainštalovaný systém domáceho telefónu. Podobá sa to takej ústredni,“ povedal a zarazil sa , keď videl Remusov nechápavý výraz ,  „potom vám ukážem, ako sa s tým zaobchádza.“

  Remus už bol zo všetkých tých informácií a takej rýchlej a prevratnej zmeny svojho života celý zmätený. Patrick si to všimol a chápavo  sa usmial. Znovu sa vrátil k dverám Remusových izieb a otvoril ich.

„Vidím že sa potrebujete trochu z toho všetkého spamätať. Oddýchnite si a potom pre vás prídem a pôjdeme spolu na večeru. Zoznámim vás s tými spolupracovníkmi, ktorí sú momentálne prítomní. Určite si rýchle zvyknete, nemusíte mať obavy. A aby som nezabudol, váš plat máte napísaný na pracovnej zmluve,“ doložil a podal mu stočený pergamen. „Keby ste mali nejaké pripomienky, stačí povedať, nejako sa už dohodneme.“ dopovedal, rozlúčil sa a zavrel za sebou dvere.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

To mám radost

(soraki, 5. 2. 2008 21:49)

za Remuse :-D. A až mu všechno dojde ... Tahle povídka se už pěkně rozjíždí - děkuju, že píšeš a že my můžeme číst. Dík

Děkuju

(Peťa, 5. 2. 2008 17:50)

za Remuse. Je fajn, že se bude mít dobře :-) Ale kdybych byla na jeho místě, tak by mi přišlo divný, že někdo tak nedůvěřivý a podezdřívavý (i když právem) jako Patrik přijme učitele k dětem na základě jednoho doporučení...

nemám slov :D

(Cassie, 5. 2. 2008 17:43)

to bola fakt pecka :D Ani som nečakala, žeby si až tak skoro pridala kapitolu ohľadom Patricka a Remieho :D Ale bomba, konečne bude Remus spokojný a má prácu, priateľa... hmm, ale prajem mu to :D Good work a veeeeeeeeeľmi sa teším na ďalšiu :D Som zvedavá, ako sa to vyvinie :D

Parada

(Ja Osobne, 5. 2. 2008 17:37)

Super ze to Removi tak vyslo:)
Akorat jsem teda zvedavy, kdy to vsechno odhali... teda pokud to odhali... ale myslim ze naznaky v minule kapitole byly:)
Takze kapitola napsana opet excelentne, tady se proste neda nic vytknout...

uuuuuuuuuuuuuuzasne

(julili, 5. 2. 2008 17:30)

je to fakt uuuuzasne....ja nemam slov....Rem si to zasluzi.....moc mu to prajem.....ale pridala si akosi neskoro....ale sak nevadi:D....kto si pocka tens a docka.....tesim sa na dalsiu......

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA