Jdi na obsah Jdi na menu
 


9. Posledná vôľa Pierra Luisa du Motier

20. 6. 2010

9.Posledná vôľa Pierra Luisa du Motier

 

 

 

  Sírius sedel  v kresle a už hodnú chvíľu bez pohybu, neveriacky  civel na list pergamenu, ktorý bol pred ním na stole. Lúče zapadajúceho slnka prenikali hustými korunami stromov a cez napnutú plachtovinu sa odrážali na zlate erbov a pečatí, ktoré chránili spoločnú poslednú vôľu piatich starobylých rodov. Praskanie konárov v krovinách prebralo Síriusa znovu k životu. V okamihu stál vedľa vchodu s prútikom pripraveným k boju. Ozvalo sa ďalšie zapraskanie a škrekot hipogrifa, ktorý sa hnal ako tank naprieč krovím. Sírius odhrnul plachtovinu vchodu a opatrne vykukol von. Z krovín neďaleko stanu vybehol Hrdozobec , zúrivo ďobal do zeme v snahe uloviť hlodavca, ktorý pištiac hrôzou pobehoval v kroví a hľadal dieru, v ktorej by sa mohol ukryť. Púšťajúc cíp plachtoviny, rozhliadol sa pozornejšie po okolí a potom sa znovu vrátil k stolu. Zdvihol pergamen, ktorý v náhlivosti odhodil a bežiac pohľadom po riadkoch pokrútil hlavou.

„Chúďa dievča,“ povzdychol si, pohrabal sa v hromade pergamenov a rozložil ich na stole ako karty podľa  storočí, „bude mať na ramenách váhu takmer troch tisícročí. Kto by si bol pomyslel, že jej zaznamenaný rodokmeň bude siahať až  tak ďaleko do minulosti,“ šomral si popod nos prekladajúc pergameny z miesta na miesto. Vytiahol čistý, otvoril kalamár a namočil pero. Chvíľu zamyslene hľadel pred seba a potom začal písať.

  Dom Grangerovcov bol toho večera neobyčajne tichý. Jeho obyvatelia mali za sebou rušné popoludnie a teraz , keď už padol súmrak, sedeli na zadnom dvore a ticho sa rozprávali. Rodičia mali pred sebou vo vysokých pohároch zvyšky červeného vína a Hermiona, ktorá sa pomaly hojdala na závesnom lehátku, dopíjala  citronádu. Bola unavená , celá spotená a túžila po sprche. Zdvihla pohár a lenivo zliezla z hojdačky .

„Idem sa osprchovať,“ oznámila prechádzajúc okolo rodičov a unavene sa na nich usmiala.

„Nechaj nám trochu teplej vody,“ pripomenul jej otec a dopil posledné kvapky rubínového moku. „Myslíš, že máme všetko?“ obrátil sa z otázkou k manželke vstávajúc zo stoličky. Zakláňajúc sa, uvoľňoval si ubolené svalstvo, vzal oba poháre a vykročil k domu.

„Dúfam,“ odvetila a vstávajúc od stola bežala v myšlienkach cez zoznamy vecí, ktoré si brali so sebou do Talianska. Odrazu sa zastavila, zamračila sa a s prižmúrenými očami hľadala v pamäti moment, keď balila doklady. „Ach!“ zavrčala namrzene a silnejšie ako mala v úmysle rozrazila dvere zadného vchodu. „Zabudla som na doklady o poistení a úverové karty,“ vrčala, náhliac sa k schodisku.

„Nezabudla,“ manželov hlas ju zastavil uprostred schodiska, „tie mám ja,“ kričal z kuchyne hrkotajúc čímsi v chladničke. Vrátila sa dolu a nazrela cez otvorené dvere. Róbert práve vyťahoval nakrájané plátky pečeného mäsa a šalát. „Sírius tu bude o chvíľu a určite bude hladný ako vlk.“

„Skôr ako pes, nie?“  uškrnula sa Hermiona, zatriasla hrivou mokrých vlasov a oprskala oboch rodičov drobnými kvapkami studenej vody. Kuchyňou sa rozľahol uvoľnený smiech a vzápätí sa z obývacej izby ozvala tupá rana.

„Aúú!“ tiché zaskučanie a kliatby , ktoré za ním nasledovali oznamovali príchod ich štvrtého spoločníka v zločine.

„Je tu a dúfam, že niečo našiel, “ zvážnel pán Granger , položil misy na stôl a ponáhľal sa privítať návštevníka. Obe ženy sa na seba s povzdychom pozreli a začali plniť podnosy.

„Tento raz je to bez omdletia?“ pán Granger sa škeril na Síriusa, ktorý sa pomaly zbieral z dlážky a neprestával potichu kliať.

„Asi si začínam zvykať,“ zašomral pomedzi dve veľmi kreatívne vyjadrenia a zvalil sa do pohovky. Pán Granger si ho premeral odborným pohľadom a zamieril k baru. Otvoril dvierka, ešte raz  na neho pozrel ,zaškeril sa ako rarach a siahol medzi fľaše.

„Myslím, že to chce niečo na ustálenie žalúdka,“ povedal a vytiahol hranatú  fľašu , v ktorej sa prelievala zlatistá tekutina. Naplnil pohár dvojitou dávkou a podal ho Síriusovi, ktorý ho vďačne prijal a krátko ho pozdvihnúc, zhlboka sa napil. Úškľabok na tvári pána Grangera sa rozšíril a v očiach mu zahrali zlomyseľné plamienky. V okamžiku, keď sa tekutina  dotkla sliznice Síriusovho hrdla, vedel, že niečo nie je v poriadku. Mal pocit, akoby mu v hrdle vybuchol pekelný plameň. Podvedome prehltol a vzápätí sa kŕčovite rozkašľal. Pán Granger mu s rozširujúcim sa úsmevom podal pohár vody a počkal, kým ho celý nevypil. Až potom sa mu podarilo nadýchnuť sa bez námahy.

„Môžete mi hovoriť, Róbert,“ prehodil ponad plece a nalial si do pohára podobnú dávku hľadiac s prižmúrenými očami na červenú tvár muža sediaceho pred ním.

„Čo to do pekla jazerného, bolo?“ zasýpal Sírius a prikývol s takou dôstojnosťou, na ktorú sa v tejto situácii, keď dýchal s otvorenými ústami a ešte si aj mával rukou pred nimi, zmohol.

„Experimentálna pálenka z agave  s tridsať percentným podielom feferónov,“ pochechtávajúc sa vysvetľoval Róbert. „Ja a niekoľko mojich kolegov sme si ju dali vypáliť pred pár rokmi v Južnej Amerike. Keď máte peniaze, urobia vám pálenku z čohokoľvek.“ Zdvihol pohár a odpil malý dúšok.

„Ako to môžeš piť?“ krútil hlavou Sírius a nedôverčivo privoniaval ku zvyšku tekutiny v pohári.

„Opatrne, priateľu, opatrne,“ uškrnul sa Róbert a sadol si do kresla oproti Síriusovi. „Tak, čo si zistil?“

„Na to sa nedá odpovedať jednoznačne,“ zaškľabil sa Sírius a spoza záňadria začal vyťahovať tuho zmotané zvitky pergamenov. Róbertove obočie letelo vysoko hore keď videl, ako sa na stole vŕšia   stále ďalšie a ďalšie zvitky. „Podarilo sa mi zjednodušiť rodokmeň a identifikovať dedičné rody. Na moje veľké prekvapenie sa mi podarilo nájsť kópiu súhrnnej poslednej vôle, ktorá je podľa odkazu uložená v archíve každého  magického ministerstva na planéte,“ pokrčil plecami, pohrabal sa v zvitkoch a jeden z nich rozvinul. „Posledný z nich bol dôkladnejší než peklo,“ šomral a pohľadom preletel rukopis, ktorý držal pred sebou, „ Vo svojej poslednej vôli zhrnul všetky predchádzajúce za celých tri tisíc rokov a naložil na originál toľko mágie, že by  mohol skratovať polovičku galaxie. Musel to byť veľmi mocný čarodejník, keď niečo také dokázal,“ prikývol uznanlivo, „ a preto bolo pre neho celkom určite obrovským prekvapením, že obaja jeho synovia boli šmukli a veľmi ťažkí,“ s povzdychom  pustil okraj pergamenu a dovolil mu stočiť sa. „Keď sa ani u jeho vnukov a pravnukov mágia do rodu nevrátila, spísal túto poslednú vôľu,“ poklopkal si zvinutým pergamenom po dlani, „ a zaťažil najbližšieho magického potomka neúmerne ťaživým bremenom,“ doložil smutne a zdvihol pohľad k ženám, ktoré práve prinášali plné podnosy a s úsmevom ho zdravili.  Hermiona opatrne odsunula zvitky pergamenov, zložila podnos , sadla si vedľa Síriusa a spýtavo sa na neho zahľadela. 

„Je to také zlé?“

„Podľa toho, z ktorej strany sa na to pozeráš,“ pokrčil plecami a podal jej pergamen. Rozvinula ho a obočie jej vyletelo takmer až k vlasom.

„To je po francúzsky? Nerozpoznám z toho takmer nič!“

„Áno, jazyk sa za pár storočí zvykne zmeniť a rukopis Pierra Luisa  du Motier, ktorý je posledným  z tvojich magických  predkov , nie je veľmi čitateľný.“ Siahol znovu medzi zvitky, chvíľu sa v nich hrabal a potom s víťazoslávnym úsmevom vylovil jeden a rozvinul ho. „S pomocou niekoľkých translačných kúziel sa mi podarilo prečítať takmer všetko toto,“ ukázal na zvitky a zaškľabil sa. „Bola to celkom fuška, sloh tých starších je takmer nezrozumiteľný, ale nakoniec sa mi to podarilo. V skutočnosti som pochopil o čo ide až keď som si prečítal du Motierovu poslednú vôľu.“ Všetci Grangerovci  sedeli vzpriamení v kreslách, nespúšťali z neho oči a ani nedýchali.

  Sírius preletel pohľadom cez  napnuté výrazy v ich tvárach a povzdychol si. Zaboril sa hlbšie do pohovky a pozrel do  pergamenu.

„Posledná vôľa markíza Pierra  Luisa du Motier bola spísaná v roku 1796 po tom, keď sa presvedčil, že ani jeden z jeho vnukov nie je magickí. Na tomto odkaze pracoval  niekoľko desaťročí a je z neho vidno, že mal čas premýšľať. Zanechal svojim synom a vnúčatám dostatočne veľký majetok, aby mohli žiť pohodlne a zvyšok postupne magicky zakonzervoval. O nemovitosti sa starajú domáci škriatkovia, ktorí dostali povolenie ženiť sa a mať deti až kým sa neobjaví zákonitý majiteľ , alebo majiteľka.“

„Domáci škriatkovia?“ Hermionine oči boli ako taniere. „Chcete tým povedať, že ja vlastním domácich škriatkov?“ jej hlas každým slovom stúpal. Sírius netrpezlivo mávol rukou.

„Ešte nie, až keď budete  mať pätnásť rokov, slečna Grangerová !“ štekol  nahnevane a na Hermioniných lícach sa objavili červené škvrny. „Bez domácich škriatkov sa také množstvo budov zvládnuť nedá, boli by z nich k dnešnému dňu iba ruiny.“

„Prepáč , Sírius,“ pípla a pod uprenými pohľadmi rodičov sa mierne prikrčila.

„Majetok,“ Sírius sa znovu pozrel do pergamenu, „pozostáva z budov , ktoré boli postavené v priebehu troch tisícročí a  sú rozosiate po všetkých kontinentoch. Najviac ich je samozrejme v Európe a budeš potrebovať celú armádu pomocníkov, keď sa toto všetko sprístupní,“ Sírius sa ponuro zachechtal a znovu nazrel do pergamenu, „klenby do vrchu napchané zlatom, vlastníctvo množstva spoločností v magickom a nemagickom svete sú ďalšou časťou majetku. Ale....,“ na chvíľku sa odmlčal, „nebudeš ich vlastniť ty, budeš ich len spravovať. Vlastníkmi budú tvoji magickí potomkovia a aj to až potom, keď sami počnú magického potomka.“ Grangerovci civeli na Síriusa, akoby mu na krku začala pučať z každej strany ešte jedna hlava. „Musíte uznať, že predok du Motier si dal záležať na tom, aby sa majetok dostal do správnych rúk a aby motivoval potomkov v pokračovaní rodov.“

„Moji magickí potomkovia?“  zasipela Hermiona namáhavo a vzápätí sa rozkašľala. Keď sa jej konečne podarilo chytiť dych, obrátila k nemu námahou  zružovenú tvár. „Je tam množné číslo?“

„Samozrejme,“ Sírius nazrel do pergamenu a letel pohľadom po riadkoch, „presne päť mužských magických potomkov pre pokračovanie vymretých rodov a mužského magického potomka pre pokračovanie rodu každého z manželov,“ zastavil sa a súcitne sa usmial, „môže to v najhoršom byť povinných desať chlapcov.“

„De......,“ Hermione spadla sánka. Civela na Síriusa s otvorenými ústami a prázdnym pohľadom v očiach. Bola celkom jasne v hlbokom šoku. Jej rodičia vyzerali len o málo lepšie. Emma bola biela ako stena , ale Róbertova tvár  začala nadobúdať zaujímavý tmavo fialový odtieň. Sírius pri pohľade na neho odhodil pergamen, vyskočil z pohovky a bežal k barovej skrinke. Otvoril ju s takou náhlivosťou, že takmer odtrhol  dvierka, vybral jednu z fliaš a nalial tekutinu do pohára. Do polovice naplnený pohár vrazil do ruky muža . Róbert bezmyšlienkovite zdvihol pohár a zhlboka sa napil. Vzápätí sa prudko rozkašľal.

„Vo.....vodu!“ zasýpal, lapal po dychu  a z očí mu prúdom tiekli slzy. To prebralo obe ženy zo šoku.

„Čo si mu to dal?“ jačala  Hermiona  a bežala do kuchyne pre pohár vody. Keď bol pán Granger zachránený a zase normálne dýchal, klesol Sírius unavene do pohovky a hrabol po odhodenom pergamene.

„Počkaj! Pomaly!“ zastavila ho Emma so sústredeným výrazom v tvári. „Nesedia mi tu čísla,“ zvraštila čelo  a uprene na neho pozerala, „povedal si päť pre  vymreté rody,“  Sírius mlčky prikývol, „odkiaľ si vzal ďalších päť? Hermiona sa môže podľa zákona vydať len za jedného muža. Súčet päť plus jedna je stále šesť a nie desať!“

„No...,“ Sírius sa zastavil, našpúlil ústa a hľadal slová, ako povedať niečo, čo sa poslucháčom celkom určite nebude páčiť, „nie tak celkom.“

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa Róbert  utierajúc si mokré líca. „Ja myslím, že matematika je tu celkom jasná. Aj šesť je priveľa, ak to majú byť len chlapci. Čo ak sa tam pripletie nejaké dievčatko? To sa nebude počítať?“

„Otec!“ Hermionin neprirodzene vysoký hlas odviedol na okamžik všeobecnú pozornosť od sčítania a odčítania, chlapcov a dievčat a všetci sa otočili k nej. „Počkajte, teraz všetci počúvajte,“ hlas sa jej triasol tak, že ledva dokázala hovoriť, „nezišli sme sa tu náhodou len pred pár dňami pôvodne preto, aby ste mi pomohli z nechceného manželstva?“

„Samozrejme,“ matka prikývla a zamračila sa, „niečo mi ušlo?“ Hermiona mierne prikývla a oči sa jej začali plniť slzami.

,Aha, zdá sa, že Hermiona nemá problém s matematikou,´ pomyslel si Sírius, znovu rozvinul pergamen a pokúsil sa ísť na no z inej strany.

„Poviem vám najskôr dobrú správu,“ začal znovu a všetky pokusy o prerušenie odsekol odmietavým mávnutím ruky. „Podľa podmienok poslednej vôle, Bill nemá šancu stať sa Hermioniným manželom.“ Vyhlásil a spokojne sa oprel do operadla pohovky.

„To je naozaj dobrá správa,“ zažiaril pán Granger na okamžik so spokojným úsmevom, ale v vzápätí sa na neho podozrievavo pozrel. „Čo je zlá správa?“ Sírius ho chvíľu mlčky odhadoval a potom sa rozhodol pre suchý a vecný tón.

„Na poslednej vôli je zavesených päť magických manželských dohôd.“

„Päť?“  hlesla Hermiona a bola belšia než stena. „Ako ich môže byť päť? To je predsa nezákonné, to je nemorálne!“ šepkala a zízala úpenlivo na Síriusa.

„Ach! Pôvodne ich bolo osem, ale tri sa du Motierovi podarilo odstrániť. Našiel v tých starých zmluvách medzery, ktoré mu umožnili niekoľko kontraktov zlúčiť a vytvoriť konečný počet päť. Ja viem,“ zamával rukou, „aj to je veľa, ale verím, že urobil všetko, čo sa dalo urobiť. On naozaj myslel na svojich budúcich potomkov,“ doložil a zovrel ruky do pästí, keď videl, ako sa dievča tvári. „Netvár sa, prosím ťa, tak zúfalo,“ pozrel na ňu a pokrútil hlavou. „Je tu ďalšia dobrá správa, ktorá ťa celkom určite poteší.“

„A to je?“ Hermiona  na neho hľadela vážne a na mihalniciach sa jej leskli slzy , ktoré nenechala spadnúť, ale mrkala ich preč.

„Tie manželské zmluvy sú staré dva a pol tisícročia a doteraz sa podmienky na oboch stranách nestretli, takže,“ dramaticky sa odmlčal, „ ak budeme mať čo len trošku šťastia, ani teraz sa nestretnú.“

„Aké podmienky? Vysvetli nám to trochu bližšie,“ dožadoval sa Róbert , predklonil sa sústredene zužujúc oči.

„Dobre, takže rad radom,“ súhlasil Sírius ľahko a rozbalil pergamen. „Prvá zmluva pochádza z roku 502 pred našim letopočtom a jej úlohou bolo ukončiť krvnú pomstu medzi rodinou Begalin a Kumajri. Obe rodiny boli natoľko úspešné , že sa navzájom vybili takmer do nohy. Aby zabránili najhoršiemu, spísali manželskú zmluvu, ktorá mala krvnú pomstu ukončiť. Zmluva má celkom špecifické podmienky a do dnešného dňa sa ich nikomu nepodarilo splniť.“ Teraz sa Hermiona a jej rodičia trochu uvoľnili a pohodlnejšie sa usadili v kreslách. „Druhá bola uzatvorená za podobných podmienok medzi rodinami  Seleuk a Arsak. Podmienky boli síce miernejšie, ale napriek tomu sa doteraz nenašiel žiadny pár, ktorý by ich splnil. Tretia pochádza z Nórska. Rodiny Solness a Hauger uzavreli bežnú manželskú zmluvu, ale ženích zomrel skôr, než sa stihol oženiť. Pokuta za nesplnenie bola taká vysoká, že sa zmluva prenášala postupne k ďalším generáciám a stále čaká na splnenie. A znovu, doteraz sa v rámci požadovaného vekového rozsahu a majetkových pomerov nenašiel pár, ktorý by mohol zmluvu naplniť. Podobné sú aj ďalšie dve, takže buď pokojná,“ usmial sa upokojujúco na Hermionu a tá mu teraz úsmev krátko vrátila, ale vzápätí sa znovu zamračila.

„Keď uvážiš, že sa počas takmer troch tisícročí nenašiel pár, ktorý by vyhovoval podmienkam stanoveným v zmluvách, je veľmi malá pravdepodobnosť, že sa práve teraz nájde.“

„Ako zistím, či som podmienkam vyhovela alebo nie?“ spýtala sa Hermiona, stále biela ako jeden z Rokfortských duchov a neprestávala sa mračiť.

„To je veľmi jednoduché,“ zasmial sa Sírius a túžobne pozrel na podnos plný jedla, „pokiaľ sa v čase tvojho narodenia nič nestane, si voľná.“

„Mami,“ Hermiona sa okamžite otočila k matke, „kedy presne som sa narodila?“

„Štyri hodiny a dvadsaťpäť minút, “ odpovedala jej matka a pobavene  sledovala Síriusov hladný pohľad . Pozrela na neho spýtavým pohľadom a keď videla , ako horlivo prikyvuje, naplnila mu tanier tým najlepším, čo mohla nájsť. Podala mu ho a potom, bez ďalšieho pýtania začala nakladať jedlo aj pre ostatných. Hermiona ju chvíľu zamyslene sledovala, potom  zdvihla pergamen, ktorý Sírius odhodil okamžite, keď sa plný tanier priblížil na dosah a pozorne čítala riadok po riadku. Celkom automaticky  vzala sendvič, ktorý jej matka podala a ani si neuvedomovala, ako ho celý zjedla.  V miestnosti zavládlo ticho prerušované len štrngotom príborov. Hermiona prečítala posledný riadok,  s povzdychom si pretrela tvár dlaňami a kladúc si  pergamen na kolená vzhliadla hore.

„Keď to zhrniem,“ začala znovu zvoľna, „ak sa 19. septembra o štyri dvadsaťpäť nič nestane, som voľná a môžem sa vydať za kohokoľvek a kedykoľvek. Prečo to teda, ako si povedal ,  nemôže byť Bill Weasley?“

„Podmienky,“ uškrnul sa Sírius , zatočil zlatistým obsahom pohára a zhlboka vdýchol delikátnu vôňu starého nápoja. „Posledná vôľa pamätá aj na takúto možnosť a ustanovuje, že sa môžeš vydať len za muža s dostatočne veľkým magickým potencionálom, aby sa zabezpečilo, že vaše deti budú magické a s dostatočne veľkým majetkom. Je tam presne stanovené, ako veľký musí byť,“ doložil a jeho úškľabok sa ešte rozšíril. „A aj keď nemám vcelku nič proti Williamovi Weasleymu, celkom určite nevlastní dostatočne veľký majetok, aby sa s tebou mohol oženiť. Mágia poslednej  vôle to proste nedovolí. Dumbledore môže otočiť Rokfort do mraveniska a nič nezmôže . A keď sa budeš chcieť vydať, necháme nenápadne pošmyknúť informáciu, že si potomok starodávneho magického rodu a zdedíš obrovský majetok. Slovo pobeží medzi zainteresovanými a ponuky sa budú len tak hrnúť. Ale nemusíš sa ničoho obávať, zlatokopovia nemajú šancu, pretože tvoj majetok, ktorý si prinesieš do manželstva bude len tvoj. Manžel nemá právo s ním nakladať.  Majetok, ktorý zdedíš touto poslednou vôľou budete  len spravovať pre vašich potomkov. To by Dumbledora mohlo tiež zastaviť, keby si uvedomil, že na majetok nemôže siahnuť ani on a ani Weasleyovci . Som si istý, že svojho manžela si vyberieš sama a vtedy, keď na to budeš pripravená.“

„Takže si myslíš, že by sme sa na to mohli spoľahnúť?“  spýtala sa váhavo Emma a nervózne si žmolila prsty na rukách .

„Áno!“ prikývol Sírius rozhodne a pozdvihol pohár. Sklo cinklo o sklo, traja dospelí si vymenili uvoľnené úsmevy, ale  srdce Hermiony  neprestávalo nepokojne biť nepríjemnou  predtuchou. Magická posledná vôľa dávno mŕtveho predka bolo niečo, čo nemohla ovládať, a to sa jej vôbec nepáčilo.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

to Sirael

(Lily, 28. 6. 2010 14:53)

nevím jestli je to jen u mně.. ale zmizela 5 a 6 kapitola.. četla jsem si povídku znovu a najedou ups.. a nejsou tam..:(

Sirael,

(nadin, 27. 6. 2010 10:42)

skvele si to ponapínala!!! To som zvedavá, čo plánuješ v deň Hermioniných narodenín za pohromu...
Úžasná kapitola, ďakujem!!!

cakame

(Lea, 21. 6. 2010 22:54)

Takze teraz cakame, co sa stane na Hermine narodeniny, lebo pravdepodobne sa nieco stane :-) To som zvedava, ako to Sirael vymysli, koho Hermi prisudi. Nemaju Malfoyovci dost velky majetok?

och

(Lily, 20. 6. 2010 22:48)

no nakonec by si mohla vzit i Siriuse, ne:) už je z něj celkom rozumný chlapík.. a myslím, že on měl pěněz a rod rozhodně lepší jak Harry nebo Sev. Ale jsem zvědavá co se bude dít.. je jasné že Brumla nemá tušení a bude jí chtít vdát.. jak tomu ta smlouva zabrání?? doufám, že nezabije ženicha.. nebo tak něco, ale fakt jsem hrozně zvědavá..

já mám pocit

(soraki, 20. 6. 2010 19:36)

že se 9. 9. něco stane a to něco pořádně zamíchá Hermioniným životem - masakr. Děkuji za skvělou kapitolu. Muselo dát hodně práce to celé vymyslet a tak všechno. Dokonce fandím tomu, že by si mohla vzít Harryho nebo Severuse - paráda, moc, moc, moc se těším na další ;-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA