6.Dôvod pre rozhovor
6. Dôvod pre rozhovor
Sírius Black, kedysi špičkový auror, teraz trestanec na úteku sedel na spadnutom kmeni mohutného cédra a zamyslene sledoval, ako sa Hrdozobec preháňa kroviskami pri love hrabošov, ktorí vydesene pišťali , keď ich vyhrabával silnými vtáčími nohami. Pod mohutným zobákom vyzerali ako obilné zrnká a hipogrif ich skonzumoval denné neuveriteľné množstvo.
Pohodlnejšie sa oprel o zvyšok zlomeného konára a znovu sa hlboko zamyslel. Udalosti z predchádzajúcej noci ním otriasli. Vedomie, že oporný stĺp svetlej strany čarodejníckeho sveta nie je o nič lepší, než ten najhorší predstaviteľ tmy, mu na chvíľu vzalo pevnú zem pod nohami. Všetko, čomu toľko rokov veril, sa ukázalo ako fikcia. Celý jeho predchádzajúci život bol lož a manipulácia. Roky strávené v boji proti Voldemortovi a jeho nasledovníkom, životy jeho priateľov o ktorých si myslel, že boli uložené pre dobro, tie hrôzostrašné roky v Azkabane, to všetko bolo zbytočné. Hľadel zahmlenými očami pred seba a chcelo sa mu kričať z plného hrdla. Už nemohol plakať, všetky jeho slzy vsiakli studené kamene Azkabanu. Nemohol kričať, bol väzeň na úteku a upozorňovať na seba hlasnými výkrikmi bol najlepší spôsob, ako vidieť väzenie znovu . Dokonca nemohol ani vytrhnúť hrdlo špinavému manipulátorovi, ktorý sa už desaťročia skrýval za maskou láskavého dobrodinca. Nemohol! Oj! On dobre vedel, že hoci je Dumbledore starý, v boji a magickej sile sa mu nemôže rovnať. , Neprežil by som prvých päť minút,´ pomyslel si sarkasticky a trpko sa uškrnul. Niečo však urobiť mohol. Mohol zo všetkých síl proti nemu bojovať zo zákulisia presne tak, ako to robí Dumbledore. ,Učiť sa treba od majstrov ,´ napadla ho ďalšia humorná myšlienka, ktorej sa sucho zachechtal a potom už sa len zamračil a spomínajúc na každý detail v pláne ministerstva, plánoval nočnú výpravu. Ale najskôr list. Nahol sa, vytiahol spod kmeňa čiernu koženú tašku a chvíľu sa v nej hrabal. Kúsok pergamenu a pero bolo všetko, čo teraz potreboval. Rozprestrel pergamen na hladkej strane tašky a zamyslel sa ohrýzajúc vrchnák. Potom sa uškrnul a začal písať.
Harry,
Od posledného listu, ktorý som Ti písal sa toho stalo tak veľa, že sa to na žiadny pergamen nezmestí. Ani by som sa neodvážil napísať to všetko na papier. Bolo by to príliš nebezpečné. Pre mňa a aj pre Teba. To nám zanecháva len jednu možnosť, musíme hovoriť. Našťastie práve teraz mám možnosť nezistiteľnej dopravy kedykoľvek a kamkoľvek. Je to síce trochu nepohodlné, ale výsledok stojí za to. Bolo by však rozhodne lepšie, keby o tom nikto, ale naozaj nikto nevedel.
Ak zajtra okolo polnoci budeš v severnom kúte metlobalového ihriska, príde pre teba náš tajný prepravca a prinesie ťa ku mne. Vezmi si otcov plášť! Tento vták mi prinesie Tvoju odpoveď , hoci ešte stále neviem, aký vták to bude. Dúfam, že niečo pekné a rýchle. Jedno slovo stačí!
Snorí!
Dopísal a s úsmevom na tvári si list znovu prečítal. Potom ho úhľadne poskladal a zdvihol hlavu, aby sa pozrel do korún vysokých stromov, ktoré okolo rástli. Spočiatku videl len zelenú masu, ale po chvíli začal rozlišovať podrobnosti. Pozorne si prezeral koruny a hľadal nejakého dostatočne veľkého vtáka, ktorý by bol ochotný doručiť list. Po chvíli rezignovane pokrčil plecami a vytiahol prútik. Ale skôr, ako ním stihol švihnúť, mu pravé plece pokleslo pod neviditeľnou váhou , do košele sa zaryli ostré pazúry a po chrbte sa mu plazil dlhý, ostnatý chvost.
,Nehľadaj, nie je to bezpečné, ja ten list doručím,´ Remyn hlas bol studený a jasný. Sírius sa zľahka otriasol a stuhol.
„Nechcel som zneužívať tvoju láskavosť,“ namietal ticho a jeho oči neprestávali pátrať po okolí. „Harry by sa mohol naľakať,“ pokračoval a pokúšal sa znieť čo najsrdečnejšie, aby malú dračicu neurazil. „Musíš uznať, že draci bežne nedoručujú poštu.“
,Neuvidí ma,´ ozval sa tichý smiech a pomerne ťažké telo na jeho pleci sa zľahka triaslo, ,uvidí len ilúziu, tak ako teraz ty,´ dokončila pobavene a keď Sírius otočil hlavu, sedel mu na ramene mohutný orol. Vták natočil hlavu, pozrel na neho korálkovými očami a cvakol ostrým, zahnutým zobákom. Zdvihol ruku a pohladil odstávajúce pero na krídle. Pod prstom cítil textúru peria, teplo tela a keď sa nadýchol, aj pach bol vtáčí. Ilúzia bola skutočne dokonalá.
,Priviaž list,´ upozornila ho o chvíľu Remy a natrčila nohu. Pomaly, váhajúc niekoľko sekúnd, zatiahol šnúrku na koženom vrecku , ktoré vytiahol z tašky a zaviazal uzol. Orol stál na jednej nohe a so sklonenou hlavou ho ticho pozoroval. Veľké, žlté oči s čiernymi, okrúhlymi zrenicami pripomínali zlaté oči Remy a zlaté škvrnky v čokoládových očiach Hermiony. Sírius cítil, ako sa ohybný dračí chvost pevne ovinul okolo jeho pása a tvrdé bodce ticho klepli o striebornú sponu opaska. Konečne sa mu podarilo uviazal vrecúško , vták sa postavil na obe nohy a vzápätí zmizol.
„Vták by mal vzlietnuť,“ šomral si ticho popod nos krútiac hlavou, „dúfam, že si na to spomenie, keď ponesie odpoveď od Harryho,“ privrel oči a pozorujúc spod mihalníc, ako sa Hrdozobec preháňa podrastom oprel sa znovu o konár.
„Ja......som.....celkom......zrozumiteľne.......povedala,“ fučala pani Weasleyová , ktorá sa pokúšala jačať a dýchať súčasne v kondičnom behu okolo domu a zamávala prútikom. Mieriť v tejto rýchlosti bolo pomerne problematické a tak sa teraz v záhrade nachádzalo niekoľko podivuhodných hybridných rastlinstiev, ktoré sa knísali a robili celkom zreteľné pokusy vytiahnuť korene zo zeme a uhnúť z cesty buldozéru, ktorý sa okolo nich valil. Pani Weasleyová sa na sekundu zastavila, vyvalila oči na mrkvu, ktorá sa pokúšala odkradnúť a zamierila na ňu prútik. „Demo!“ zajačala lapajúc po dychu a vzápätí znovu otočila prútik pôvodným smerom. „Verber! Verber! Verber!“ Modré blesky len tak svišťali nad stonkami rastlín.
„Áááá!“ jačal Fred, ktorého jeden dobre mierený tmavo modrý blesk dostihol, omotal sa okolo neho a vzápätí sa ozvalo zvučné plesnutie. Na Fredovej koži sa okamžite začali tvoriť červené stopy po údere.
„Mama! Prestaň!“ vrieskal George, svižne nadskočil vyhýbajúc sa podobnému záblesku a skĺzal za roh domu preskakujúc pri tom metrový kamenný múrik. Fred, ktorého štípal zadok a chrbát ho nasledoval o niečo pomalšie a len v poslednej sekunde sa stačil uhnúť pred ďalším zábleskom. Neónovo sfarbené chápadlá baklažánov, ktoré pani Weasleyová zasiahla pri jednom z prvých okružných behov sa za ním okamžite natiahli a krvavo červené plody veľkosti Hallowenskej tekvice cvakali krvilačne zubami. Fred znovu zvreskol a šprintom zahol za roh doháňajúc brata, ktorý sa na okamžik zastavil pri hlavnom vchode.
„Kam?“ vrešťal Fred šúchajúc si v behu zadok. Ostré šľahy magického biča zanechávali na koži dlhotrvajúcu štipľavú bolesť, ktorú sa pokúšal trením trochu zmierniť. George sa úzkostlivo obzeral a trhane lapal po dychu.
„Do dediny, tam za nami nepôjde,“ mávol rukou a znovu vyštartoval vpred, keď mu okolo bokov znovu zasvišťal koniec biča. Pani Weasleyová práve vybehla spoza rohu domu divoko mávajúc prútikom. Dvojčatá pri pohľade na rozpálenú matkinu tvár zapišťali v horore a zvýšili rýchlosť úniku o sto percent. Z domu sa ozvalo hlasité skandovanie a povzbudzovanie .
„Pridaj! Pohni zadkom! Bež!“ výkriky sa ozývali z každého okna a hlasný smiech, ktorý ich sprevádzal zvonil celým údolím. Pani Weasleyová sa udýchane zastavila a s prižmúrenými očami sledovala, ako sa postavy chlapcov zmenšujú, až kým nezmizli za skupinou stromov. Potom si spokojne poklepala prútikom po dlani a pozrela k domu.
„Bill! Charlie! Vezmite si prútiky a upracte to tu!“ zajačala a dupala k predným dverám. Cestou nahnevane nakopla jedného zo záhradných trpaslíkov, ktorý sa jej neobozretne priplietol do cesty, keď sa vydala skontrolovať stav zeleninovej záhrady a teraz pripomínal karikatúru mukklovského náprotivku. Tvor letel vysokým oblúkom okolo dverí, tesne minul Billovu tvár a zapadol do krovín za plotom.
„Wouw!“ uznanlivé zvolanie a hlasitý potlesk sprevádzali posledných pár krokov, ktoré pani Weasleyovej zostávali ku kuchyni. Bill a Charlie opatrne vystrčili hlavy z dverí, prútiky pripravené v ruke a kryjúc sa navzájom, zamierili k záhrade. Ginny búrlivo objala matku a celá červená od smiechu bežala na poschodie nájsť okno, ktoré by jej umožňovalo pokračovať v zábave. Lebo upratovať po trestnej výprave matky bol zážitok hodný kliatbodrviča a krotiteľa drakov. To, čo sa kývalo, krútilo, posúvalo a zvíjalo na hriadkach už nebola mierumilovná zelenina, ale nebezpečné , zákerné hybridy, ktoré nedajú svoju kožu lacno.
„Počkaj! Idem s tebou!“ kričal za ňou Ron a hnal sa po schodoch berúc dva naraz, len aby získal v okne dobré miesto. ,A možno by som mohol vyliezť na strechu, odtiaľ by bol ešte lepší výhľad,´ myslel si , keď zahýbal za ohyb schodiska. „Harry!“ zajačal odrazu a nahol sa dolu. „Poď sa pozerať, bude to zábava!“ Harry, ktorý teraz rozpačito stál uprostred kuchyne si prehrabal vlasy rukou a nerozhodne pozrel na Hermionu stojacu pri dverách.
„Ideš?“ spýtal sa a pozrel ku schodom, odkiaľ sa ešte stálo ozývalo hlasité dupanie. Hermiona našpúlila pery a mykla plecom.
„Možno o chvíľku,“ odpovedala váhavo, zamračila sa a siahla do vrecka na šatách. Vytiahla zapečatenú obálku, pozrela na ňu a potom sa zdvíhajúc pohľad k nemu spýtala. „Harry, môžem si požičať Hedwigu? Potrebujem poslať list rodičom.“ Prosebný pohľad, ktorým otázku sprevádzala vyvolal na Harryho tvári úsmev.
„Pravdaže,“ mávol rukou ku kôlni a zároveň hrabol do misky plnej sovích pochúťok, „ vezmi jej pár kúskov, určite bude vďačná,“ natiahol k nej ruku a vysypal jej ich do dlane. Potom sa uškrnul a mykol hlavou ku schodom. „Nájdeš nás niekde hore.“ Hermiona úchytkom pozrela na pani Weasleyovú, ktorá sa už krútila okolo sporáku a vykĺzla z domu pevne zvierajúc obálku v dlani. Otvorila kôlňu, privolala sovu sediacu na hrubej hrade a ponúkla zopár veľkých granulí, ktoré jej Harry nasypal do ruky. Kým sa belaňa kŕmila , priviazala jej obálku k nohe.
„Odnes to mojim rodičom, veď vieš kde bývajú, už si tam bola,“ prihovárala sa vtákovi a otvorila dvere dokorán. Sova sa odrazila od hrady , rozprestrela krídla a vzlietla. Hermiona sa pozerala za ňou, až kým jej ju nezakryli vrcholce vysokých stromov rastúcich okolo metlobalového ihriska. Potom sa s úsmevom na perách vrátila do domu. A tak nevidela, ako Hedwiga odrazu prudko stiahla krídla a ako kameň padala z oblohy, skrývajúc sa pred orlom, ktorý rozvážnymi rozmachmi obrovských krídiel mieril k Nore.
Harry mienil nájsť Rona a Ginny, ktorí sa nahlas chichúňali pokusom starších bratov o skrotenie rozdivočenej flóry , ale míňajúc dvere izby, ktorú obýval spolu s Ronom sa zastavil a pozrel na svoje oblečenie. Ostrapkané krátke nohavice s visiacimi niťami, celé pokrčené a špinavé od trávy a blata pri rybníku, prepotené tričko, ktoré ešte stále zvieral v hrsti a rozčaptané tenisky. Znechutene nakrčil nos a otočil sa k smiechu oboch súrodencov chrbtom. Zamieril do izby, otvoril kufor a chvíľku sa v ňom hrabal v beznádejnom pokuse nájsť niečo dôstojnejšie a hlavne čistejšie. Konečne sa celý červený vynoril von ťahajúc z kufra ďalšie z Dudlyho starých trík a tie najlepšie rifle, ktoré jeho bratranec nestačil zničiť, pretože priberal oveľa rýchlejšie, než sa pohyboval. Boli mu síce trochu krátke a trochu široké v páse, ale to rýchle napravil opaskom, ktorý navliekol do pútok. Pretiahol si tričko cez hlavu, stiahol opasok na poslednú dierku a keď sa pozrel na seba, spokojne sa uškrnul. ,Toto je oveľa lepšie,´ pomyslel si a už chytal kľučku, keď sa na parapetnú dosku otvoreného okna zniesol obrovský vták a vydal ostrý, vyzývavý krik. Harry sa zvrtol rýchlosťou blesku zvierajúc v ruke prútik a mieril ním do okna. Keď uvidel majestátneho vtáka vyvalil oči a žmurkajúc prekvapením opatrne sa približoval k oknu.
„Teba celkom určite poslal Sírius,“ šepkal a pomaly natiahol ruku, aby odviazal kožené vrecúško, ktoré viselo na jeho nohe. Orol naklonil hlavu, zo dva razy trochu nervózne prestúpil , zacvakal zobákom , ale nakoniec mu to dovolil. Harry siahol do vrecka, vytiahol list, rozvinul ho a rýchle prečítal tých niekoľko riadkov, ktoré Sírius tak starostlivo formuloval a zamračil sa. ,Sírius chce s ním hovoriť? Čo sa deje? Je v nebezpečenstve? Prečo o tom nesmie nikomu povedať? ´ myšlienky vírili jeho hlavou takou rýchlosťou , až sa mu za očami začala rozvíjať tupá bolesť. Potriasol hlavou, zamračene pozrel na čakajúceho vtáka a váhavo sa posadil k stolu. ,Mám, nemám? Čo ak je to pasca? Čo ak mi niekto chce ublížiť? Čo ak ma niekto chce uniesť?´ Znovu a znovu čítal slová napísané na pergamene, ale nedokázal sa rozhodnúť. Bol taký zamyslený, že vôbec nevnímal, čo sa okolo neho deje. Prebral ho až dupot, ktorý sa mu odrazu ozval nad hlavou.
„Utekaj! Bež!“ vrieskali Ron a Ginny v izbe nad jeho hlavou a skákali tak energicky, až zo stropu opadávali kusy omietky. Práve v tom okamžiku sa aktivovalo kúzlo, ktoré na list umiestnil Sírius a pergamen vzbĺkol.
„Do pekla!“ zaklial Harry, keď mu horiaci pergamen popálil prsty. Pustil ho a trepúc boľavou rukou sledoval, ako sa mení na malú hromádku popola. „No, teraz to už určite nikto neprečíta,“ zašomral namrzene a zaškaredil sa na prázdny list pergamenu, ktorý ležal pred ním na stole. Musel sa rozhodnúť a musel to urobiť skôr, než sa Ron vráti do izby. Prestal trepať rukou, poškrabal sa v neupravenej hrive čiernych vlasov a potom pokrčil plecami. Zdvihol brko ležiace vedľa pergamenu, namočil ho do atramentu a rozhodnými ťahmi napísal pár slov.
Budem tam!
Harry
Ešte stále premýšľajúc nad tajuplným prepravcom, o ktorom písal Sírius, stočil ten kúsok pergamenu, vložil ho do vrecúška opatrne sa vyhýbajúc ostrému zobáku.
„Odnes to Síriusovi,“ povedal ticho, keď zaťahoval koženú šnúrku a pomaly odstúpil. Orol zacvakol zobákom, otočil sa, zoskočil z parapetnej dosky a niekoľkými mocnými údermi krídiel sa vzniesol do vzduchu. Harry sa vyklonil z okna a sledoval ako stúpa do výšky a potom mizne za kopcom. Víťazné výkriky z izby nad jeho hlavou postupne tíchli a na schodisku sa ozval unáhlený dupot dvoch párov nôh a Ronov krik.
„Harry! Harry!“ vzápätí sa dvere s rozmachom otvorili a rozosmiaty Ron vtrhol do izby. V závese za ním bežala Ginny. S očami rozsvietenými smiechom ho zovrela v náručí a s hlasným mľasknutím ho pobozkala na obe líca. Harryho sánka spadla , tvár a uši mu zaliala krvavá červeň a oči mu takmer vyliezli z jamiek.
„Čo robíš?“ zvolal v rozpakoch odtláčajúc dievča, ktoré sa na neho nepohodlne lepilo.
„Ginny!“ zvreskol aj Ron a tiež očervenel. Schmatol sestru za ruku a odsotil ju stranou zazerajúc na svojho najlepšieho priateľa, ktorý si teraz trel obe líca rukami.
„No čo? Veď aj tak budeme čoskoro...,“ jačalo dievča rozhnevane a trelo si pomliaždený sval.
„Čo? Čo budeme?“ spýtal sa Harry nechápavo hľadiac na súrodencov, ktorý strieľali na seba rozhnevané pohľady. Obaja zdedili ohnivú povahu pani Weasleyovej , ktorej nálady boli všeobecne známe a veľmi obávané.
„Čože to budete?“ spýtala sa aj Hermiona, ktorá prilákaná krikom stála vo dverách a so záujmom si Ginny prezerala. Teraz sa pozornosť všetkých v izbe obrátila k Ginny. Stála vedľa brata, uprene zízala na Harryho a naprázdno otvárala a zatvárala ústa. Aj napriek jej výbušnej nálade si spomenula , ako sväto sväte prisahala matke, že o pripravovaných zásnubách medzi ňou a Harrym nikomu nepovie. Teraz , vďaka niekoľkých slovám, bola až po uši v nepríjemnostiach. , Ak sa o tomto mama dozvie...,´ zaskučala, prudko sa zvrtla na päte a bezohľadne odstrčiac Hermionu z cesty, vyrazila von z izby.
„Moja sestra sa nebude správať ako neviestka babylonská!“ soptil Ron a Hermiona sa prudko rozkašľala, snažiac sa zadržať výbuch smiechu. Harry si tiež prestal utierať líca a prekvapene si Rona premeriaval.
„Prosím ťa, kde na tie výrazy chodíš?“ prevracala oči Hermiona, keď sa jej konečne podarilo zvládnuť dýchanie a vošla do izby. Kritickým pohľadom preletela po Harryho oblečení , nespokojne stisla pery a so spýtavo zdvihnutým obočím pozrela späť k Ronovi. „Keď ťa počúvam, cítim sa ako v starom ošúchanom dievčenskom románe z predminulého storočia,“ šomrala a zamierila k stoličke. Pohodlne sa usadila pri stole, oprela sa lakťami o atramentom zababranú dosku a zopla ruky.
„A ako by si chcela nazvať to nehanebné správanie, ktoré tu Ginny predviedla?“ Ronove jačanie sa rozliehalo celým domom a na Harryho tvári sa objavil bolestivý úškľabok. Pokrčil nos a pre zmenu si teraz trel obe uši.
„Poznám najmenej tridsať výrazov, ktoré pochádzajú z tohto storočia a nie sú neslušné,“ odvrkla Hermiona namrzene a prudkým pohybom ruky zastavila ďalší Ronov výbuch. „Čuš konečne! Radšej nám povedz, čo myslela tým, že bude čoskoro s Harrym..,“ spýtavo zdvihla hlas, „čo to bude z Harrym? Vieš o tom niečo? Čo sa to tu pečie?“
„Pečie?“ Ronovo obočie vyskočilo vysoko hore. Zhlboka zavetril a vyvalil oči. „Ja nič necítim.“
„Ach, Merlinove bodkované spodky,“ zastonala Hermiona, „ako niekto môže byť taký idiot?“ ševelila takmer nehlučne popod nos. Harry, ktorý zachytil jej posledné slova sa zlomil v búrlivom smiechu. Ron si ho podozrievavo premeral a potom pokrútil hlavou.
„Neviem,“ mykol nedbanlivo plecom. Odpovedal tak nechtiac na obe Hermionine otázky a vyslúžil si tým ďalší záchvat smiechu, kzorý otriasal Harrym. Potom mu pohľad, ktorým bezcieľne putoval po izbe padol do otvoreného okna. Pred hlavným vchodom sa prechádzal Bill, ktorý s prútikom v ruke prehľadával krovie okolo dverí. Odrazu sa zohol, prudko mávol prútikom a bezchybným kúzlom zrazil k zemi ďalšiu karikatúru záhradného škriatka, ktorý sa ukrýval medzi konármi. „Zásah!“ zajačal Ron, Bill sa mykol a škriatok mu vypadol z ruky. Bill sa nahnevane pozrel na otvorené okno a jediným zvučným, „Evanesco!“ omráčeného škriatka odstránil. ,Keby sa toto čudo rozmnožilo, mohla by sa rodina vysťahovať,´ pomyslel si a znova sa vnoril do kríkov, ,mama by si mala dávať pozor, na čo zamieri prútik,´ doložil v myšlienkach, keď spomedzi konárov ťahal ďalší pokrútený exemplár. Chvíľu zamračene premýšľal a potom širokou vlnou prútika odstránil celé krovisko. Nebezpečenstvo, žeby sa v konároch mohol ukrývať ešte nejaký bolo veľké a Bill to nehodlal riskovať.
Harry pozeral na svojho najlepšieho priateľa, mračil sa a šúchajúc si koniec nosa premýšľal o udalostiach posledných minút. ,Čo to všetko malo znamenať? Čo chcela Ginny naznačiť tou vetou, ktorú sa neodvážila pred ním a Ronom dokončiť?´ pozrel na Hermionu, ktorá teraz stála za Ronom a pozerala sa okolo seba s veľmi zvláštnym výrazom v tvári . Akoby Nora bola posledné miesto na Zemi, kde by sa chcela práve teraz nachádzať. Ešte raz si znechutene pretrel obe líca a nechápavo pokrútil hlavou. , Áno, Sírius má pravdu , je čas hovoriť. Ale možno by som mal hľadať odpovede na otázky bližšie ´ pomyslel si a hlavou mu preletela predstava Ginny krútiacej sa nepohodlím. Nerozhodne pozrel na Rona vykláňajúceho sa z okna, na Hermionu mračiacu sa na metlobalových hráčov, ktorí lietali po plagátoch rozvešaných po stenách a následne na otvorené dvere. Znovu si pošúchal nos, prehrabol si vlasy, zamračil sa a potom rozhodným krokom vyšiel z izby.
Komentáře
Přehled komentářů
Ginny (nebo jak já ji důvěrně nazývám - Rifle) je trubka a Molly mě s tím bičem taky překvapila, jo není všechno takové, jak se zdá, že? Jsem moc zvědavá na Harryho rozhovor se Siriem a taky jestli se Hermiona dostane bez úhony pryč ;-)
díky
och
(Lily, 30. 5. 2010 17:31)no tak tak bude zajímavé, snad se nejde ptát weasleových??? copak opravdu v sobě nemá ani tu špetku zmijozela?? Doufám, že z něj neuděláš totálního důvěřivce.. no i když promiň to je vlastně právě tady jasné že není a když jim věří tak proč by se nešel zeptat když mu přijde něco divné.. chjo.. tak doufám, že to bude ok a že si se Siriem rozumně promluví.. a že bude Hermi věřit.. fuj Ginny se mi takhle vůbec nelíbí, hrozně se těším na další. Vymýšlíš to moc zajímavě..
no teda...
(soraki, 30. 5. 2010 18:48)