Jdi na obsah Jdi na menu
 


3. Tajný poručník

9. 5. 2010

 

3.Tajný poručník

 

 

„To je Remy,“  Hermionin hlas sa trochu triasol , ale statočne sa pokúsila o úsmev. „Pamätáte sa na tú haváriu, ktorú sme mali pred dvomi rokmi vo Švajčiarsku?“ spýtala sa, ale vzápätí svoje slová oľutovala. Obaja jej rodičia v jedinej sekunde doslova ozeleneli, akoby im niekto vysal všetky krv z tela a dívali sa na ňu vydesenými očami.

„Najstrašnejší deň nášho života,“ zastonala pani Grangerová. „Čo to má spoločné s...,“ zmĺkla a bezmocne mykla hlavou k dračici, ktorá trochu nervózne prestupovala na vrchnej doske televízora a jej ostré pazúry zanechávali na lesklom povrchu hlboké ryhy. 

„Ten deň si pamätám len nejasne,“ Remy celkom počuteľne zavrnela a Hermionin hlas pri pohľade na  ňu trochu spevnel . „Spomínam si , ako som stuhla v šoku, keď sa auto rútilo dolu stráňou, na trieštiace sa sklo a bolesť v hrudi,“ pokračovala neodtŕhajúc pohľad od dračice. Pani Grangerová uchopila pevne dcérine ruky a po lícach jej tiekli potoky sĺz.  „Ďalší šok som zažila, keď som sa o niekoľko dní prebrala v nemocnici omotaná tonami obväzov. Bolo to v noci, všade bolo ticho a prítmie, okolo mňa vrčali, fučali a blikali všelijaké  prístroje a pri mojich nohách sedela Remy. Bola som taká dezorientovaná, že som sa ani nenaľakala,“ uškrnula sa a stisla matkine trasúce sa ruky. „Toto bol okamžik, keď moja myseľ bola najprístupnejšia a ona to využila. Spojila sa so mnou telepaticky a postupne mi všetko vysvetlila.“

„Ale prečo?“ nechápala pani Grangerová. „Prečo za tebou prišla? Prečo práve vtedy?“ Hermiona prižmúrila oči, pozrela na dračicu, potom na matku a potom s povzdychom pokrčila plecia.

„Pretože srdce, ktoré teraz bije v mojej hrudi je srdce jej jediného, ešte nevyliahnutého  mláďaťa, ktoré deň pred našou haváriou zabili pytliaci v Rumunskej časti Karpát.“

„Ale...,“ nechápavo zahabkala pani Grangerová, „ako sa teda , pre všetkých svätých, dostalo do Švajčiarska?“ S očami ako taniere civela na Hermionu , potom spýtavo pozrela na manžela a nakoniec na dračicu, ktorá teraz prskala z nozdier  malé fialové iskričky. Hermiona našpúlila pery a krútiac hlavou pokrčila plecami.

„Neviem a ani ona nevie,“ myknúc hlavou ukázala na Remy a usmiala sa. „Keď hľadala mláďa, priviedla ju mágia ku mne a keďže to srdce je jediná časť, ktorá sa uchovala celá a živá, prijala ma spolu s ním.“

„Dobre,“ ozval sa po dlhom čase pán Granger, „a čo to znamená?“

„To znamená, že sa bude o mňa starať až kým neznesie ďalšie vajce . Potom ma odstaví,“ doložila s úškrnom a žmurkla na funiacu dračicu.

„A kedy to bude?“ hlesla pani Grangerová ticho a konečne pustila Hermionine ruky, ktoré doteraz nervózne zvierala. Hermiona si nenápadne potrela stŕpnuté prsty  a s ďalším úškľabkom nadvihla obočie.

„Asi o sto rokov,“ povedala pokojne, „Remy patrí k veľmi vzácnemu a doteraz neznámemu druhu drakov, ktorí sa rozmnožujú len raz za storočie. V mojich žilách teraz koluje aj dračia krv,“ doložila a potuteľne sa popod nos uškrnula. Medicínske vzdelanie pani Grangerovej okamžite kopnutím vyrazilo. Zamračila sa a znechutene zazrela na uškierajúcu sa dcéru.

„Hermiona! Vieš veľmi dobre, že srdce je v skutočnosti len pumpa, ktorá pomáha rozvádzať krv do celého organizmu. Ono ju nevytvára! Takže nebuď melodramatická, áno! Štandardným postupom pri transplantácii je prepláchnutie orgánu fyziologickým roztokom a to niekoľkonásobne, takže pravdepodobnosť, žeby sa krv toho chúďaťa mláďaťa dostala do tvojho tela je mizivá,“ vysvetľovala prednáškovým tónom a všetci v izbe valili na ňu neveriacky oči.

„Možno bežne nie,“ Hermiona pokrčila plecami šúchajúc si koniec nosa,  „ ale na srdce bola uložená  magická kliatba, aby zadržalo čo najviac krvi. Predpokladám, že ho chceli použiť ako finálnu zložku do elixíru a ten sa bez množstva krvi uvariť proste nedá. A tá krv musí pochádzať priamo zo srdca,“ zarazila sa, keď videla, ako rodičia začínajú zelenieť, zmĺkla a líca jej zalial rumenec. „Prepáčte, dala som sa uniesť,“ zahundrala zahanbene spustiac hlavu. V izbe bolo chvíľu nepohodlné ticho. Vzápätí nástenné hodiny visiace nad dverami cinkli. Pán Granger sa prudko strhol, pozrel na hodiny a vydesene zažmurkal.

„Tvoje informácie sú veľmi zaujímavé, ale my sa musíme rozhodnúť, čo budeme robiť . Hrozí ti celkom reálne nebezpečenstvo...,“ drmolil zatínajúc bezmocne päste. Vášnivo nenávidel skutočnosť, že nedokáže pomôcť vlastnému dieťaťu a predstava, že niekto môže beztrestne ublížiť jeho dcére a on sa môže len bezmocne prizerať, bola ako červená zástava pred očami rozzúreného býka.

„Nemyslím, žeby mi chceli nejako fyzicky ublížiť,“ krútila hlavou Hermiona.

„Oni ťa chcú doslova zotročiť! Chcú odniesť tvoju slobodnú vôľu a to je niekedy horšie, ako fyzické poškodenie!“ vykríkla pani Grangerová, vyskočila  hore a nervózne začala prechádzať pomedzi pohovky, opatrne sa vyhýbajúc Remy, ktorá naťahovala krk do miestnosti a pozorne si všetkých prezerala.

,Cora, požiadaj o radu Harryho krstného otca, toto pobehovanie hore a dolu nič nevyrieši,´ pripomenula Remy pokojne.

„Už som ti povedala, že to je výborná myšlienka, ale má to jeden malý háčik,“ krútila hlavou Hermiona špúliac spodnú peru. „Snorí sa ukrýva kto vie kde a kým sa s ním budem môcť spojiť, uplynie veľa času,  ktorý proste  nemáme. Do začiatku školského roka zostávajú už len dva týždne a moje narodeniny sú už 19 septembra. Som presvedčená, že Dumbledore nebude čakať tak dlho a niekde medzi tým ma od chrbta prekľaje,“ doložila s povzdychom.

,Zabúdaš, že aj ja som tu,´ Remy pokývala hranatou hlavou a z nozdier sa jej vyvalil kúdol dymu, ktorý okamžite zatemnil izbu. Všetci sa rozkašľali, Remy sa bublavo smiala a pani Grangerová bežala otvoriť okná, aby sa trochu vyvetralo. ,Môžem ho sem priniesť.´

„Ako ho chceš nájsť? , Kto vie, do ktorého kúta sveta ho Hrdozobec odniesol,“  poznamenala smutne a mrzuto zamávala rukou pred tvárou odháňajúc jeden obzvlášť hustý obláčik dymu.

,Poznám jeho magický podpis a nebude problém nájsť ho. Chceš, aby som ho priniesla?´ Hermiona prestala mávať rukami a spýtavo pozrela na rodičov.

„Remy sa ponúkla, že prinesie Harryho krstného otca,“ začala pokusne, „mohli by sme niektorý z problémov vyriešiť ešte dnes,“ navrhla a spýtavo hľadela na rodičov. „Tak, čo poviete? Má ho priniesť?“

  Pán Granger sa zamračil, chvíľu hľadel na vzor na koberci, akoby tam hľadal odpoveď, ale nakoniec rozhodne prikývol.

„Dobre teda, prines ho, ale nevydes ho príliš,“  odsúhlasila Hermiona hľadiac na rodičov. Potom stočila pohľad na dračicu a usmiala sa. „Už je pomerne neskoro ,“ jej pohľad sa uprel na hodiny, ktoré znovu bili celú,  „jedna hodina po polnoci, kým sa dohodneme bude ráno,“ zastenala a stočila sa na pohovke do klbka. Dračica ešte pár sekúnd nehybne stála , potom vydýchla oblak obzvlášť hustého dymu a jedinej milisekunde proste zmizla. Pán Granger, ktorý z nej už dlhší čas nespúšťal oči prekvapene zamrkal , trhano sa nadýchol a  následkom toho sa vzápätí kŕčovito rozkašľal.  Pani Grangerová ho takmer automaticky pobúchala po chrbte a potom sa  s pohľadom upreným do diaľky  spustila do najbližšieho kresla.

„To robí schválne,“ šomrala zamračená Hermiona, mávala si pred tvárou rukou a znechutene privrela na chvíľku oči.  V izbe zavládlo na niekoľko okamžikov ticho a každý sa ponoril  do  svojich myšlienok,  z ktorých ich vytrhlo  hlasné buchnutie.

„Egrh!“ ťažko definovateľný zvuk, niečo medzi bolestným zaskučaním a stonom, ktorý  sa ozval z priestoru  pred schodiskom bol vzápätí nasledovaný reťazcom neopakovateľných nadávok v niekoľkých európskych jazykoch. Pán Granger civel na koberček pred schodiskom s poklesnutou sánkou a oči mu pobleskovali živým záujmom. Pani Grangerová menila farby ako chameleón a na Hermioniných perách sa formoval pobavený úškľabok.

„Remy, je to pán Black? Nevidíme ho,“ ozvala sa po chvíli , keď sa konečne nabažila farbistých výrazov, ktoré sa rinuli z úst hlavy vznešeného domu Blackov. V okamžiku, ako sa ozvala, tok nadávok odumrel a na koberčeku,  napolo ležiac cez prvý schod  sa zhmotnil Sírius Black v celej svojej kráse. Jednou rukou sa držal sa za hlavu a druhou šmátral po prútiku, ktorý mal zastrčený v sáre vysokých čižiem.  Tých niekoľko mesiacov , ktoré strávil mimo Anglicka v relatívnom bezpečí , mu viditeľne prospelo. Oblečenie pomerne čisté, vlasy a bradu mal upravené, pleť opálenú dohneda a vyzeralo to, že pomerne pravidelne jedol, pretože zo zhrnutých rukávov na tmavo modrej košeli vykúkali svalnaté predlaktia.  „Kde si ho našla?“ obrátila sa Hermiona k dračici, ktorá za znovu  usadila na hornej doske televízora. Pri škrípavom zvuku, ktorý sa ozval,, keď sa jej pazúry dotkli povrchu, objavil sa na tvári pani Grangerovej bolestný výraz.

, Severná Afrika, pohorie Atlas, nie príliš ďaleko od Anglicka, ale tamojšie domorodé kmene majú dosť mágie na to, aby odplašili každého nevítaného zvedavca.´

„Nie príliš ďaleko pre sovu,“ prikývla Hermiona a s porozumením sa na Síriusa usmiala.

„Her...Hermiona?“ vykoktal držiac si hlavu obidvomi rukami a pokúšal sa pozrieť sa jej do tváre . „Množstvo Hermion,“ zastonal následne, prevrátil oči a zviezol sa hlbšie do ľahu. Na Hermioninej tvári sa objavil súcitný úsmev. Vedela veľmi presne ako sa Sírius cíti a to, že ju napriek mohutnej nevoľnosti a rozmazanému videniu rozpoznal, ju značne udivilo.

   Ale to už skákali do akcie obaja jej rodičia. Boli síce len zubári, ale prísaha lekára bola pre každého z nich posvätná. Pán Granger s pomocou manželky zdvihol Síriusa zo zeme a uložil ho pohodlne na pohovku, ktorú mu Hermiona ochotne uvoľnila.

   Po pätnásť minútovom obskakovaní dvomi lekármi , bol Sírius konečne schopný  vnímať a rozumieť všetko, čo mu povedali. Po ďalších pätnástich minútach bol nielen naplno prebraný, skoncentrovaný, ale aj sinavý zúrivosťou.

  Keď Remy navrhla, aby sa poradili so Síriusom, Hermiona predpokladala, že bude ťažké presvedčiť ho, že Dumbledore by bol schopný takýchto špinavých zákulisných machinácií. Na jej veľké prekvapenie opak bol pravdou. Vyzeralo to, že Sírius počas úteku pred lovcami a dementormi našiel čas aj na premýšľanie. Závery, ktoré mu vyplynuli z faktov ho nepotešili a vážne narušili jeho bezmedznú dôveru k najväčšiemu čarodejníkovi na strane svetla, Albusovi Dumbledorovi.

„Takže ešte raz. Ty sa máš vydať za Billa a Harry sa má oženiť s Ginny, aby Weasleyovci,“ zaškľabil sa odporom, keď vyslovil ich meno, „znovu nadobudli prestíž v čarodejníckej spoločnosti,“ spýtal sa znovu hľadiac priamo do Hermioniných oči.

„Meno a majetok,“ prikývla  pevne neuhýbajúc pohľadom. „Zrejme ich už prestalo baviť bývať v brlohu a predstava zámku im všetkým  vyhovuje viac. Viem že Ronovi  a Ginny celkom určite. Ron bol besný závisťou nad každou maličkosťou, ktorú Harry vlastnil a Ginny bola oblečená v mojich šatách častejšie, než ja. Väčšina z nich nakoniec aj tak skončila v jej skrini, pretože ich jej matka pre ňu  zmenšila a ja som sa do nich už nevošla,“ doložila a hodila ospravedlňujúci pohľad k matke, ktorá sa pri tej informácii s nevôľou zamračila.  Sírius sa mračil a trel si zamyslene spánky.

„Dobre, tomu sa dá rozumieť,“ výkriky nevôle, ktoré ho prerušili, zahnal mávnutím ruky a špúliac pery pokračoval v úvahe, „ale čo z toho bude mať Dumbledore? Prečo on to robí?“

,Moc! Starý muž chce získať nad vami  kontrolu, ´ navrhla Remy a Hermiona spýtavo pozrela k nej.

„Prečo? Je riaditeľom najprestížnejšej čarodejníckej školy, je najpopulárnejší a najmocnejší čarodejník v Anglicku a možno aj v Európe a stojí na čele Wizengamotu. Môže ovplyvňovať takmer všetko, čím čarodejnícke spoločenstvo žije, tak prečo by to robil?“

,Áno, takmer všetko, ale nie všetko .Možno sa nudí a  to všetko, čo si menovalo robí už dlho. Je to moc, ale je obmedzená a nie je absolútna,“  nadhodila Remy a jej zlaté kruhy sa zablysli v prítmí obývacej izby.

„Nudí?“ vypískla Hermiona a všetci v izbe sa prekvapene strhli. „To ako myslíš, že s nami hrá nejaké hry?“ Hermiona teraz stála a tvár mala vzdialenú od Remynej hranatej hlavy len pár centimetrov. „Len aby získal absolútnu moc?“

,Áno, moc nad životom a smrťou,´ dračica celkom vážne prikývla . ,Ovplyvňuje vaše životy ,posúva vás z miesta na miesto, rozhoduje ako budete žiť, kto z vás bude žiť a hlavne, rozhoduje, kto z vás ako a kedy  zomrie! Tomu sa hovorí absolútna moc!´

„Nie, nie, nie!“ krútila v odmietaní hlavou Hermiona. „Také niečo by neurobil! To by bolo neľudské! To by bolo ešte horšie, než to čo robil Voldemort!“

„Čo je? Čo hovorí?“ skočil jej reči otec a uchopiac ju pevne za ramená , obrátil ju k sebe.

„Ona hovorí, že Dumbledore sa s nami hrá ako s figúrkami, len aby sa pobavil. Ona si myslí, že ho baví rozhodovať o našich životoch, o tom kto z nás kedy zomrie..., jej hlas pomaly tíchol . Pohľadom pomaly pátrala v otcovej tvári, ktorá sa každým vypovedaným slovom stávala vážnejšou. Aj matka a Sírius sa mračili a bolo vidieť, že úporne premýšľajú. Postupne sa im na tvárach začali objavovať výrazy prekvapenia a úžasu. Boli to okamžiky, keď po prvý krát začali vnímať myšlienky malej dračice. Hermiona sa vymanila zo zovretia otcových rúk a prešla bližšie k Remy.

„Nerozumiem, prečo by to robil? Ak sa chce hrať, sú tu čarodejnícke šachy a tie konajú takmer ako živí ľudia!“ 

,Takmer,´  hranatá hlava sa sklonila, , to je ten rozdiel, ktorý robí hru so živými ľuďmi oveľa zaujímavejšiu. Ľudia občas reagujú nepredvídateľne. Živí ľudia nekonajú vždy logicky, ale často podľa pocitov a odhadnúť ich ďalšie skutky je preto  oveľa  zložitejšie. Je tam priveľa premenných a len dobrý hráč sa v hre udrží. Myslím si, že v súčasnosti sú v hre len dvaja skutoční hráči, ktorí stoja proti sebe. Z čiernymi figúrkami hrá Voldemort a z bielymi Dumbledore. Každý z nich používa inú taktiku a stratégiu hry, ale obaja chcú vyhrať. Cenou je vláda nad svetom, ich ničím neobmedzené panovanie nad životom a smrťou všetkých ľudí. Možno je to tak odjakživa, že na svete existujú dvaja hráči, ktorí bojujú o vládu. Vždy, keď jeden z nich padne, zdvihne jeho vlajku niekto iný a hra pokračuje ďalej,´ 

„Myslíš ten typický boj dobra a zla?“ zamračila sa Hermiona zmetene a pohľad jej automaticky zablúdil ku knižnici, kde vyrovnané, ako vojaci v šíku, stáli jej rozprávkové knihy.

„Dobro a zlo, biela a čierna, súboj protikladov,“ šomral pán Granger a zamyslene si trel bradu. Na ktorej sa mu už začalo celkom zreteľne črtať tmavé strnisko.

„Ale,“ Hermiona sa mračila stále viac , „ak je Dumbledore predstaviteľom dobra, nemal by byť dobrý?“ spýtala sa a nechápavo hľadela k Remy. „Mne jeho činy nepripadajú príliš odlišne od tých Voldemortových. A ak konajú rovnako, ako sa potom určuje, kto z nich je ten dobrý a kto zlý?“

,Dobro, je tak ako všetko iné veľmi subjektívna veličina,´ zachichotala sa Remy pobavene. ,To ,čo je dobré pre teba môže byť zlé pre niekoho iného. Musíš na neho myslieť len ako na hráča s inou farbou figúriek.´

„Počkajte,“ zarazil ju odrazu rozhodný hlas pána Grangera, „filozofovanie o tom, ktorý z nich je menším zlom nás neprinesie ani krôčik bližšie k riešenie nášho súčasného problému,“ ukázal na Hermionu. „My sme v skutočnosti požiadali Remy,“ pozrel s rešpektom k dračici, ktorá so záujmom sledovala rozhovor a otáčala hlavu od jedného účastníka k druhému, „aby vás sem priniesla,“ sklonil zľahka hlavu pred Síriusom, „pretože potrebujeme poradiť, ako sa zákonne a navždy vyhnúť Dumbledorovmu zasahovaniu do našich životov. V tomto okamžiku je to svadba, ktorú si neprajeme ani my, ani Hermiona.“

„Áno,“ prikývla s povzdychom pani Grangerová, ktorá sa práve vrátila z kuchyne, kde narýchlo pripravila ľahké občerstvenie. Na tácni ležiacej uprostred stola sa parilo z pohárov tmavého čaju a vedľa ležalo niekoľko hrubých  sendvičov štedro naplnených mäsovou zmesou a zeleninou. Hermionin žalúdok sa pri diskusiách o jej budúcnosti ešte stále nepohodlne skrúcal a tak len hrabla do misky s diétnymi keksami a pomaly z nich uštipovala. Sírius s vďakou prijal jeden so sendvičov a blažene sa doň zahryzol.  „Predpokladám, že ako čarodejník pochádzajúci z čistokrvnej rodiny ste oboznámený so zákonmi a zvykmi, ktoré sa tejto otázky dotýkajú. My nemáme mágiu a nemôžeme tieto informácie ani získať. Dozvedieť sa ich môžeme len sprostredkovane a Dumbledore nám môže povedať v podstate čo sa mu bude hodiť, pretože vie, že si to nemôžeme overiť. A ja keby sme  mu neskôr  dokázali, že nás oklamal, bude neskoro.“ Sírius pomaly dojedol , utrel si ruky a ústa do obrúsku a zamyslene si pani Grangerovú prezeral. Potom súhlasne prikývol a pohodlne sa oprel do operadla kresla.

„Máte pravdu, skutočne vám môže povedať čokoľvek a tak by možno bolo najvhodnejšie, keby sa Hermiona do školy nevrátila,“ vyhlásil premyslene vraštiac obočie.  Všetci traja Grangerovci zdvihli prekvapene hlavu a hľadeli na neho s doširoka roztvorenými očami. Po chvíli  sa pán Granger odrazu s úľavou  uškrnul  a horlivo prikývol.

„Výborný nápad,“ zvolal radostne, „že nám to neprišlo skôr na myseľ,“ čudoval sa  krútiac hlavou .

„Možno preto, že to nemôžeme urobiť,“ zastavil ho suchý hlas jeho manželky, ktorá na neho pozerala, akoby mu na krku narástla ďalšia hlava. „Pred vstupom Hermiony do Rokfortu sme podpísali pergamen, že tam bude chodiť až do ukončenia jej vzdelania. Na základe toho sme dostali výraznú zľavu na školnom,“ doložila a blysla pohľadom k manželovi. „Vieš,“ pozrela ospravedlňujúco na dcéru, „tak si sa tešila, že si čarodejnica, že sme ti to nemohli pokaziť. Ale na druhej strane, školné bolo také vysoké, že hoci naše ordinácie vynášajú veľmi pekne a my nie sme chudobní, nemohli by sme si dovoliť, platiť sedem rokov také obrovské sumy. Celkom by nás to zruinovalo.“

„Ale Rokfort nemá nejaké výrazne vyššie školné, než iné čarodejnícke školy,“ mrkal prekvapene Sírius a nechápavo na nich civel.

„Neviem ako to vidíte vy, ale päťdesiat tisíc libier za jeden rok výučby a život v internáte sa mi vidí dosť veľa,“ nahnevane odporoval pán Granger. Vstal, prešiel k dcére, ktorá na neho pozerala s poklesnutou sánkou a pohladil ju po huňatých vlasoch.

„Ale...ale to je desať tisíc galleónov!“ zajačala odrazu prenikavo  Hermiona a obrátila sa k otcovi. „Koľko platíte?“

„Ach!“ pani Grangerová pokrčila plecami, „hovorila som ti, že nám dal veľmi, skutočne veľmi  výraznú zľavu, ktorú nazval  vernostnou,“ odfrkla si a ohrnula hornú peru.

„Koľko teda platíte?“ teraz už horel neobvyklý záujem aj v Síriusových očiach. Uprene sa pozeral na pani Grangerovú, ktorá sa pod jeho pohľadom nepohodlne krútila. Nakoniec to nevydržala.

„Len desať tisíc libier, čo je ako sama uznáš značný rozdiel , hoci  nesplnenie zmluvy by malo pre nás mimoriadne  nepríjemné dôsledky.“

„Aké dôsledky? Čo ste to vlastne podpísali?“ vypískla Hermiona, ktorá na nich zízala s vydeseným výrazom  v tvári. Pán Granger sa trošku teatrálne udrel po čela a skrivil tvár.

„Zabudol som, je to už nejaký ten mesiac,“ zavrčal a nepokojne zazeral na manželku. Bolo jasné, že nemá ani najmenšiu chuť prezradiť, čo bolo predmetom dohody, ktorú tak neobozretne pred pár rokmi podpísal. Ale Hermiona bola neodbytná.

„Čo ste podpísali?“ vytrvalo civela otcovi do tváre až kým sa nevzdal.

„Mne sa to zdalo hneď čudné, že k podpisu potreboval aj kvapku krvi,“ začal okúňavo a keď videl, ako sa zo  Síriusovej a Hermioninej tvári odlieva krv, postupne stíchol.

„Čo ste to podpísali!“ štekol Sírius, prudko sa naklonil dopredu a tvár mal bielu ako duch.

„Ak tam nebude chodiť až do záverečných skúšok, hrozí jej strata mágie a nám....,“ pani Grangerová nervózne mykla hlavou a Hermiona, ktorá  jej priam visela na ústach doslova osivela, „nám hrozí smrť,“ dopovedala takmer nezvučne. „Ale, my sme si vtedy mysleli, že to je celkom bežné opatrenie, on nám povedal, že veľa študentov neukončí vzdelanie a čarodejnícky svet príliš veľa stráca, ako finančne, tak magicky. Mysleli sme si, že to podpisujú všetci nemagickí rodičia magických detí,“ doložila, stíchla a zosunula sa v kresle. 

„Dvetisíc galleónov je celkom normálne školné,“ uvažoval zamyslene Sírius, „takže ste nedostali žiadnu zľavu,“ pozrel na nazelenalé tváre oboch Grangerovcov. „Čo celkom určite nie je normálne, je dohoda, ktorú vám tými klamstvami vnútil. Nikdy som nepočul, žeby riaditeľ školy sám osobne chodil za rodičmi budúcich študentov, alebo zabezpečoval návštevnosť školy takýmito pokútnymi prostriedkami. Musíš byť naozaj mimoriadna, ak sa Dumbledore znížil až ku krvnej dohode. Je jasné, že ťa chce mať pod palcom v Rokforte za každú cenu,“ Sírius sa mračil a sivými, búrkovými očami si sústredene prezeral Hermionu od hlavy až k pätám. Potom sa jeho oči podozrievavo zúžili a na čeľusti mu znovu naskočili hrče svalov, keď stisol zuby pri myšlienke, ktorá mu práve preletela hlavou. ,Ak riaditeľ školy takýmto bezohľadným spôsobom podviedol Grangerovcov, čo urobil Harrymu?´ Prudko vydýchol a odhodlane sa pozrel do Hermioniných vyľakaných očí. Naozaj jej v žiadnom prípade nechcel nejako ublížiť, ale toto proste musel vedieť.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:))))

(nadin, 13. 5. 2010 19:17)

Prećítala som dve kapitolky naraz a musím veľmi, veľmi, veľmi chváliť.
Skvelé, strhujúce, úžasné nápady a ja sa netrpezlivo teším na pokračovanie!!!
Ďakujem!!!

oooo

(Lily, 10. 5. 2010 14:59)

vřeštím tu zlostí... Teda to je hrozné.. Ach opravdu, co asi provedl Harrymu.. teda vlastně to víme, že.. strčil ho těm hrozným lidem, kteří mu ubližují, takže Harry prostě neměl šanci jít někam jinam.., že.. fuj tedy.. Co chce Sirius dělat?? Jak si chce ověřit u Hermiony co udělali Harrymu, a jaké neublížení Hermioně?? Trochu se bojím a hrozně se těším na pokračování, škoda že tu nemůže být hned.. :(

Merlináčku!

(soraki, 9. 5. 2010 10:52)


to je tedy nářez, bych Albuse - buch buch buch po hlavě palicí! Jsem moc a moc zvědavá, jak to bude dál. Sirael, doufám, že nebudeš napínat dlouho.
A co provedl Harrymu? No, ten až to zjistí... nebo už je pozdě? Šmankote, ještě, že Molly zabavila klukům ty koule ;-) jinak...
těším se na další

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA