Jdi na obsah Jdi na menu
 


36.Premena

4. 5. 2011

 

 

36.Premena

 

 

 

,Sme tu, môžeš otvoriť oči!´ Remyn hlas pomaly prenikal vírením svetiel, ktoré jej vybuchlo pred očami pri poslednom posune. Opatrne otvorila tuho stisnuté viečka, zažmurkala , zvedavo sa rozhliadla okolo seba a vzápätí jej sánka poklesla úžasom . Stáli uprostred okrúhlej, hladkej  plochy , okolo ktorej boli náhodne roztrúsené kamene všetkých tvarov a veľkostí. Zvyšok plochy, kam až oko dohliadlo bol pokrytý drobnými zrnkami, ktoré vietor navŕšil do vlnitých  dún. Na tom by nebolo nič nezvyčajné, púšte sú aj na Zemi a sú celkom určite krásne, ale táto bola skutočne neobvyklá. Neskladala sa z piesku, ale z drobných kryštálikov , ktoré na slnku lámali svetlo do miliárd malých, pestrofarebných  dúh. Aj hrany kameňov  ležiacich  okolo plošiny vrhali okolo seba také nádherné farebné vejáre , až z toho prechádzal zrak. A všetko sa to v  slnečnom svetle trblietalo a iskrilo.

„Ach!“ zastonala a s doširoka roztvorenými očami pokúšala absorbovať všetky farebné odtiene, ktoré sa navzájom prelínali a dopĺňali. „To je nádherné. Je to presne také, ako si mi to popísala,“ šepkala ticho, ako by sa bála narušiť krehkú krásu tohto miesta. Bolo to skutočne nádherné. A možno aj viac, ale nemala žiadne iné slovo, ktorým by to dokázala vyjadriť lepšie. Koža jej brnela pod náporom energie prechádzajúcej cez ňu a na celom tele jej naskakovali  zimomriavky. Cítila silu mágie tečúcej okolo nej, ako studené a teplé vlny, ktoré sa jej dotýkali  hľadajúc cestu k jej vlastnej mágii. Opatrne žmurkla k oblohe, ktorá svietila sýtou, tyrkysovou farbou. Nikde ani obláčika  a uprostred, takmer nad jej hlavou visel obrovský, svetlo oranžový kotúč slnka.

,Priprav sa!´ prikázala dračica a pokukujúc k oblohe, zamierila k jednému z dvanástich veľkých kryštálov  rozostavených  okolo  plošiny.

  Hermiona prikývla, pokľakla , spustila sa pomaly na päty, položila ruky voľne na kolená a sklonila hlavu. Meditovať v tejto polohe nebolo jednoduché, ale tých pár minút, ktoré potrebovala sa dalo bez problémov  vydržať. Uvoľnila sa a ponorila sa do svojho vnútra tak, ako ju to Remy naučila. Sotva dosiahla k okraju svojho magického jadra, keď k nej preniklo niekoľko svištivých zvukov. Zľahka potriasla hlavou a zamerala sa na jadro. Vírenie farieb v jeho strede sa postupne spomaľovalo, farebné prúdy jej mágie sa spájali, prepletali a boli stále mohutnejšie, až kým sa neustálili do podoby runy ,eihwaz´. Mentálne sa zamerala na udržanie jadra v tejto podobe, potom vyvolala v svojej mysli obraz dračice letiacej nad krajinou a umiestnila ho nad runu. Niekoľko nekonečných sekúnd stabilizovala obrazce do správneho postavenia a odfúkla si úľavou, keď začula prvý vysoký tón. Vzápätí sa k nemu pridal ďalší, oveľa hlbší , sýtejší a plnší. Chvíľku zneli súčasne a potom sa postupne pridávali ďalšie tóny, až kým  nezaznel celý akord. Mohutný, priam monumentálny, ktorý naplnil každú bunku jej tela . Cítila, že sa celá chveje v súznení s tónmi chválospevu. Akord sa náhle rozpadol a znovu vzplanul ešte silnejší a majestátnejší, až kým každé vlákno tvoriace telo Hermiony Grangerovej neznelo súhlasne s ním. Potom sa v mohutnom výbuchu energie na milióntinu sekundy rozpadlo a znovu sa zložilo, ale teraz namiesto dievčaťa stála uprostred plošiny dračica. Na okamžik sa rozhliadla okolo seba vpíjajúc široko roztiahnutými zrenicami obraz dvanástich drakov rozmiestnených okolo plošiny, vzápätí roztiahla blanité krídla a vzlietla do vzduchu.  Prudko mávajúc krídlami, s krkom natiahnutým hore ,  letela priamo k slnku. Za ňou sa ozýval pleskot krídiel ostatných drakov a veľkolepý , víťazný akord mohutnel, rozliehal sa nad pláňou, nad ktorou teraz krúžilo trinásť rôznofarebných drakov.

,Cora!´ počula hlas Remy a k nej sa postupne pridávali hlasy ostatných drakov, ktorí spolu s ňou teraz krúžili oblohou. Hermiona sklonila hlavu a s úžasom hľadela, ako sa mení sfarbenie  kryštálovej planiny pod ňou. V diaľke sa černeli vrcholce štítov a pod nimi sa rozprestierali nekonečné lesy obrovitánskych stromov.

,Je to nádherné!´ vykríkla radostne a prudko mávajúc veľkými krídlami zamierila k štítom. ,Netušila som, že lietanie je také oslobodzujúce,´ dodala a počula uvoľnený smiech znejúci zo všetkých strán.

,Cora! Cora! Cora! Vitaj medzi nami Cora, ´  šepotali hlasy, ktoré sa len ťažko predierali cez jej okúzlenie krásou krajiny. Otáčala k nim  hlavu v poďakovaní za vľúdne prijatie a keď Remy zamierila späť k plošine, neprotestovala, ale poslušne ju nasledovala. Pozorne sledovala, ako Remy pred dotykom so zemou prudko mávla krídlami a skôr, než sa aj jej nohy dotkli plošiny, zamávala nimi podobne. Asi to trochu prehnala, pretože sa odrazu vzniesla kúsok dohora a v nasledujúcom okamžiku prudko klesla udierajúc sa tvrdo o lesklý kameň.

,Ouch!´ zastonala a zamračila sa. , Ako to robíš?´ obzrela sa na malú dračicu, ktorá si vykračovala po obvode kruhu a znovu sa usalašila pod jedným z obrovitých, rozoklaných kryštálov. ,Takmer som si rozbila nos,´ zavrčala vyčítavo, keď jej Remy nevenovala dostatočnú pozornosť, ale namiesto toho sledovala, ako ostatní draci jeden po druhom pristávajú a mieria do tieňa  svojich kryštálov. Teraz si ich mohla konečne bližšie obzrieť. Vo vzduchu, priamo pod slnkom , videla len ich obrysy. Teraz dokázala rozoznať detaily a tak zvedavo otáčala hlavu na dlhom krku a prezerala si ich  s očami ako tanieriky. Keď jej pohľad utkvel na poslednom z nich, zmetene sa zamračila. , Niečo nie je v poriadku,´ napadlo ju porovnávajúc vzájomne dvanásť neveľkých drakov rozostavených okolo nej s obrazom, ktorý jej vracala lesklá plocha plošiny vždy, keď sklonila hlavu. Dvanásť drakov sediacich teraz na zadných nohách s krídlami  rozprestretými nad telom tak, že sa im koncové pazúry navzájom dotýkali a vytvárali  za ich hlavami kruh, boli približne rovnakej veľkosti. Sfarbenie ich šupinatej kože s jasne viditeľnými dozadu zahnutými bodcami, sa pohybovalo v rozpätí dúhových farieb vytváraných lomom kryštálov. Bodce na ich hlavách a široký pás, ktorý sa tiahol po celom tele až ku koncu dlhého chvosta,  sa skláňali dozadu a boli o niekoľko odtieňov tmavšie, než koža.  Ich krídla mali perleťový lesk a ich sfarbenie bolo o niekoľko odtieňov svetlejšie než  zvyšok tela. V skutočnosti vyzerali  ako miniatúry drakov  vyrezané z  drahých  kameňov.

  Sklonila hlavu , pozrela na svoj odraz na lesklej ploche plošiny a zamračila sa.

,Remy,´ oslovila váhavo dračicu, ktorá nervózne prestupovala z nohy na nohu, otočila krk a dôkladne si obzrela vlastné  telo, ,zdá sa mi to, alebo som oveľa väčšia než ty. Aj bodce na tele mám usporiadané inak a farba...,´ pokrútila zmätene hlavou. ,Prečo som žltá ako novo vyliahnuté kura? Je to v poriadku, alebo sa niečo pri premene pokazilo?´ dotierala  ustrašene.

,Nie, všetko je v poriadku. Tvoja koža časom stmavne a  nadobudne sfarbenie tekutého zlata. Je to veľmi zriedkavé a veľmi vzácne. V celej histórii nášho druhu boli len dvaja zlatý draci. Ale  teraz je čas, aby si vyskúšala spätnú premenu,´ oznámila jej Remy, natiahla krk dohora  a s očakávaním  na ňu upriamila pohľad svojich veľkých zlatých očí. , Sústreď sa! Sformuj svoje magické jadro do runy ,pertho´ a nad ňu umiestni obraz tvojej ľudskej formy,´  hlas malej dračice bol rozhodný a nepripúšťal žiadnu ďalšiu diskusiu. Hermiona sklonila hlavu a poslušne si sadla tak, ako to videla robiť Remy. Dlhý chvost obkrútila okolo seba a vzpriamila krídla nad hlavu. ,Teraz vytvorili taký istý oblúk, ako chvostové perá páva, keď sa rozhodne ukázať svoje oká.´ Na sekundu vypadla z koncentrácie, ako ju táto myšlienka pobavila, uchechtla sa a na okamžik stratila osu pozornosti. Ale hneď sa zase vrátila späť a ľahko našla svoje magické jadro. ,Áno! Remy mala rozhodne pravdu. V tejto polohe sa jej podarilo sústrediť sa v niekoľkých sekundách.´ Usporiadať víriace prúdy energie jadra do požadovanej runy už nebolo také jednoduché, ale nakoniec  sa  jej to podarilo. Umiestnila obraz svojej vlastnej ľudskej podoby nad runu a v tom okamžiku začali draci zase spievať. Jednotlivé tóny, ktoré sa postupne pridávalo do zložitého polyfonického akordu, mohutneli, až kým celé jej telo nezačalo opäť vibrovať. A potom sa v oslnivom záblesku rozpadlo na častice, aby sa v nasledujúcej   milisekunde opäť zložilo.

,Zmena je ukončená! Cora, dračica s ľudskou formou, vitaj v klane dúhových drakov,´ pozdravil ju najstarší z drakov ,  sklonil hlavu v úklone a potom sa jedenásť z nich prudko vznieslo do vzduchu  plieskajúc krídlami. Zakrúžili nad plošinou a zamierili priamo k slnku. V nasledujúcom okamžiku proste zmizli. 

„Hej! Kam išli?“ vykríkla Hermiona prekvapene. „Myslela som, že budeme precvičovať premenu!“ pozrela túžobne na oblohu a Remy sa rozosmiala.

,Budeme, ale k tomu už ich nepotrebuješ. Pomohli ti s prvou premenou a ostatné už musíš zvládnuť sama. Okrem toho, ešte som tu ja.´ žmurkla ťažkými viečkami a vychrlila hustý kúdol tmavého dymu. Hermiona sa na ňu zamračila, nesúhlasne pokrútila hlavou a zavrela oči.

  Nasledujúce dni strávili obe na rôznych miestach planéty. Remy učila Hermionu nielen správne lietať a pristávať bez toho, aby padala na nos, ale aj loviť a cestovať medzi dimenziami v jej dračej  podobe. Kým sa učenie skončilo jej koža skutočne stmavla a už nevyzerala ako prerastené kura. Teraz vyzerala, akoby bola vytvarovaná z tmavého  tekutého zlata, ktoré menilo farbu v závislosti na tom, ako sa  pohybovala. Bodce, ktoré jej vyrastali na hlave boli tmavšie a konce mali sfarbené trochu do červena, takže  keď sklonila hlavu vyzeralo to, akoby mala na nej nasadenú kráľovskú korunu.

,Je čas na návrat,´ skonštatovala unavene Remy, keď  Hermiona ladne dosadla medzi dva rozvetvené stromy a zložila krídla.

,Už?´ zlatá dračica natiahla krk a spýtavo si prezerala svoju spoločníčku. ,Prečo? Povedala si, že máme všetok čas sveta, tak načo sa ponáhľať späť, ak je tu tak dobre?´

,Pretože nie je správne utekať od svojich povinností. Okrem toho, môžeš sa sem kedykoľvek vrátiť. Možno sem privedieš niektorého zo svojich drakov.´ Zlatá dračica sa zamračila a nepokojne prestúpila z nohy na nohu. Potom vydýchla veľký kúdol tmavého dymu a prikývla.

,Máš pravdu, môžem sa sem vrátiť. Možno ...,´ poobzerala sa dookola a kútiky papule naplnené ostrými tesákmi sa zdvihli s dravčom úsmeve, ,možno sem privediem všetkých.´

,Ak ti môžem poradiť...,´ Remy  vykročila medzi stromy a zamierila na malú čistinu , ktorá vznikla pádom jedného z obrovských stromov tvoriacich tento prales, ,nie všetkých a nie po prvý krát. Samce sú veľmi  teritoriálne, hlavne v prítomnosti samíc. Vždy sa staraj, aby si ich mala pekne oddelene od seba. Päť pokojných samostatných domácností je oveľa výhodnejšie, ako jedna naplnená neustálym bojom o tvoju pozornosť. Myslím, že si to už zistila a to tam teraz nemáš všetkých. ´

,Ha,ha...veľmi vtipné.´ zavrčala Hermiona nespokojne a povzdychla si. ,Ja viem, máš pravdu, ale niekedy je to ťažké dodržať. S uzatvorením školy vznikla výnimočná situácia, ktorú sme museli riešiť. Spoločný pobyt u Síriusa bol najlepším riešením, ktoré v tom čase bolo dostupné. Ale, budem nad tým uvažovať. Možno, keby som sa ja odsťahovala, napätie medzi mužmi by sa zmiernilo. Mám kam ísť a najať si učiteľov tiež nemusí byť veľký problém,´ uvažovala nahlas kráčajúc za Remy k čistine. ,Áno, myslím, že to tak urobím. Kým sa škola znovu neotvorí, pôjdem do du Motier. Ešte nad tým porozmýšľam, ale áno, je čas na návrat.´

  Obe dračice vyšli z tieňa stromov na slnkom osvetlenú čistinu, rozprestreli krídla a súčasne vzlietli. Vyleteli vysoko nad les, pár krát nad ním zakrúžili a potom sa jedinom okamžiku stratili z oblohy.

  Bol pondelkový večer po veľmi vydarenom víkende, ktorý Hermiona strávila ,osamote´, s každým svojim manželom. Oheň v krbe jej izby veselo praskal osvetľujúc  miestnosť, z ktorej pred niekoľkými sekundami zmizla malá dúhová dračica spolu s jej stálou ľudskou obyvateľkou. Vzápätí sa uprostred miestnosti objavili dve dračice. Tá väčšia sa pri pristávaní trochu zapotácala, ale nakoniec sa jej podarilo udržať rovnováhu . Pohľad tmavých zlatých očí preletel po miestnosti a dračica vydala zvuk, ktorý by sa s trochou nadsázky dal nazvať uchichtnutím a premenila sa na dievča, ktoré sa spokojne vrhlo do najbližšieho kresla.  Hermiona skrčila nohy pod seba, zahniezdila sa a spokojne zavrnela.

„Ani som si neuvedomovala, že mi ľudské prostredie tak chýba,“ vyhlásila po chvíľke a usmiala sa na dračica, ktorá sa z miesta na ktorom pristala,  ani nepohla.

,Cora,´ oslovila dievča, ktoré na chvíľku blažene zatvorilo oči, ,máš pred sebou všetok čas sveta, ale napriek tomu, s ním neplytvaj. Okolo teba sú ľudia, ktorých čas je obmedzený. Nezabúdaj na to,´ upozorňovala ju jemne , pokrútila hlavou, povzdychla si a v krátkom, oslepujúcom  záblesku,  zmizla. Hermiona, ktorá práve v tom okamžiku pootvorila jedno oko a pozrela na miesto, kde pred sekundou stála , sa uškrnula a lenivo sa preťahujúc pomaly zliezla z kresla.

„Má pravdu,“ zašomrala si popod nos, „netreba zbytočne plytvať časom.“ Sadla si k písaciemu stolíku, vybrala zo zásuvky niekoľko pergamenov, chvíľku na ne zamračene civela, ale potom rýchle namočila pero do atramentu a začala písať.

  Týždeň naplnený usilovnou prácou preletel okolo nej rýchlosťou zúriaceho hurikánu. Atmosféra v dome bola uvoľnená, plná žiariacich úsmevov a kradmých pohladení Hermiona bola napriek tomu ostražitá a dúfala, že to takto vydrží až do piatku. Na tento deň mala naplánované rodinné stretnutie a bola by radšej, keby prebiehalo pokojne. Nemala najmenšiu chuť na hádky a spory s ktorýmkoľvek so svojich manželov. To množné číslo jej ešte stále vyvolávalo husiu kožu po celom tele a miernu žalúdočnú nevoľnosť, ale pomaly si začínala zvykať.

  V piatok stála uprostred modrého salónu a päť mužov s ovisnutými sánkami vyvaľovali na ňu oči v nemom úžase. Trvalo to celú nekonečne trápnu minútu, kým Sírius zaklapol sánku  a namáhavo  nahlas prehltol.

„Si nesmrteľná?“ zaškrehotal vysušeným hrdlom a pretrel si tvár rukami.

„Nie!!“ vykríkla a prudko potriasla hlavou. „Ale...no...ako by som...,“ povzdychla si a znovu si ich všetkých premerala skúmavým pohľadom, „je to veľmi, veľmi blízko.“

„Ako blízko?“ zavrčal Kumar zamračene.

„No...niekde v ďalekej budúcnosti môžem zomrieť, ale ak si dám pozor....možno ani nie. To znamená, ak budem ešte chcieť žiť.“

„Tvoja dračia forma je krásna,“ poznamenal Viktor zamyslene a spýtavo zdvihol obočie. „Ak som rozumel správne, ty nám ponúkaš možnosť premeniť sa na podobných drakov a žiť spolu s tebou  večne?“

„V podstate áno,“ pokrčila plecami prechádzajúc pohľadom z jedného  manžela na druhého. Rozhodne nevyzerali dobre. Každý z nich bol v určitom štádiu šoku, ktorý veľmi pomaly odznieval. „Už máte v tele dračiu krv, aj keď vo veľmi malom množstve, ale máte. Pôsobí na vás, či chcete alebo nie a je tu taká možnosť...,“ váhavo sa odmlčala natáčajúc si nervózne uvoľnený prameň zlatistých vlasov na ukazovák, „ja...ja vás nemôžem a ani nechcem nútiť, musíte sa rozhodnúť sami, či sa pripojíte ku mne, alebo budete žiť svoj život tak, ako je to teraz.“

„Ak sa k tebe pripojíme, budeme starnúť?“  zvedavo sa spýtal Harry preskakujúc pohľadom z jedného muža na druhého. „Ja by som naozaj nechcel uviaznuť na večnosť  v tele  pätnásťročného chlapca.“

„Nie, naše telo regeneruje opotrebované bunky okamžite a preto nestarneme. Teda nie nejako viditeľne, ale to je práve dôvod, že ty konkrétne by si musel ešte pár rokov na premenu  počkať. To ti zároveň dá čas, poriadne si všetko premyslieť. Nie je jednoduché žiť s niekým večne,“ pokrčila plecami a usmiala sa.

„Nemyslím si, že máme veľmi na výber,“ uchechtol sa Aksel. „Neviem ako vy, ale  konkrétne naša sobášna zmluva je na večnosť. Osobne dávam prednosť žiť po tvojom boku mladý a zdravý. Nijako ma neláka predstava, schátralého dedka vedľa večne mladej a krásnej ženy. A o tej večnosti, no to vyriešime, keď k tomu prídeme. Budeme brať život tak, ako prichádza a problémy budeme riešiť, keď sa k nim dostaneme.“

„Myslím, že všetky naše zmluvy sú na večnosť,“ Sírius prešiel ku kreslu a unavene sa doň spustil. „Aksel má pravdu, ani mňa neláka predstava starého deda vedľa  mladej ženy, hlavne ak mám možnosť byť tiež mladý. Má to nepochybne spoje veľké klady. Záporom je slovo večnosť,“ pozrel na ostatných a kývnutím  hlavy  ich vyzval, aby sa vyjadrili.

„Áno, je rozdiel medzi večnosťou duše a večnosťou tela,“ pokrčil plecami Kumar. „Život treba niečím naplniť. Obmedzený ľudský život je naplnený prácou, starostlivosťou o majetok, o rodinu, výchovou detí. Čím sa dá naplniť večný život?“

„Tým istým, len to nemusíme urobiť len tu. Okrem toho môžeme cestovať do iných dimenzií, skúmať, pretvárať, stavať. Naše možnosti sú takmer tak neobmedzené , tak ako je náš čas. Bude záležať len na nás, čím svoj život naplníme. Okrem toho je to ešte ďaleko, máme veľa, veľa času premýšľať nad tým.“ Odpovedala Hermiona sadajúc si do kresla vedľa Síriusa.  Kumar sa zamračil a zamyslene si trel rukou sánku.

„A čo naše deti? Nechcem sa pozerať ako zomierajú. Deti by nemali zomrieť skôr, ako ich rodičia.“

„Dobre,“ Hermiona si povzdychla, „máš pravdu, ale nemusia. Tie z nich, ktoré budú mať oboch rodičov drakov sa môžu premeniť, ostatné dostanú túto možnosť tiež tak, ako aj vy.“

„Ale...,“ Harry sa prudko otočil a zamračil sa, „ak nikto s nasledujúcich generácií nezomrie, bude nás strašne veľa. To nemôže prejsť bez toho, aby si to niekto nevšimol.“

„Nikto nehovorí, že musia zostať tu. Po určitom čase, keď bude čas pre ďalšiu generáciu, proste sa tá predchádzajúca presunie niekam inam. Priestoru je naozaj dosť.“

„Dobre!“ Sírius sa napriamil v kresle. „Ja som rozhodnutý prijať tvoju ponuku. Je jasné, že Viktor a Harry majú pár rokov na rozmyslenie, ale ja nemám prečo ďalej čakať. Čo musím urobiť?“

„No, ty nič, aspoň zatiaľ,“ Hermiona sa žiarivo usmiala a uľahčene si vydýchla, „ja teraz musím pozberať zložky na jeden strašne náročný  elixír, ktorý ti vráti zdravie a až potom sa začneme zaoberať tvojou premenou,“ obrátila sa ku Kumarovi a Akselovi. „A čo vy dvaja? Mám zberať zložky na trojitú várku?“ spýtala sa a v očiach jej blikala nádej. Obaja muži na ňu chvíľku mlčky uprene pozerali, ale potom sa Aksel pohol, prešiel k nej a vzal ju za ruku.

„Sírius má pravdu, nemáme príliš na výber. Ani ja nechcem vedľa teba starnúť. Chcem byť tvojim rovnocenným partnerom, nech to už prinesie čokoľvek. Prijímam tvoju ponuku,“ povedal, sklonil sa a pobozkal jej zápästie tam, kde sa vinulo záväzné tetovanie. Hermiona sa usmiala a druhou rukou ho pohladilo po tvári.

„Som rada, že sa k nám pridáš. Chýbal by si mi,“ potom pozrela hore. Kumarova tvár bola zamračená, tmavé oči mu žiarlivo blýskali spod zvrašteného obočia. Bolo na ňom vidno, že bojuje s pochybnosťami, ale nakoniec k nej rýchle pristúpil, vzal ju za ruku a vytiahol si ju do náručia.

„Nedovolím ti odísť odo mňa!“ šepkal jej do ucha vášnivo a prudko ju zovrel v rukách. „Si moja manželka a naša zmluva nás zväzuje na večnosť. Zostaneme spolu! Podstúpim premenu!“ Hermiona si vydýchla, radostne ho objala okolo krku a celá šťastná ho pobozkala. Kumar nezaváhal ani okamžik a vracal jej bozky práve tak vášnivo bez ohľadu na to, ako sa ostatní muži na neho mračili. 

 

 

Epilóg

 

 

„Hermiona,“ Harry pootvoril a nazrel do miestnosti, „je čas, všetci sú už tu a čakajú v salóne,“ povedal, keď uvidel svoju manželku stojacu pred veľkým zrkadlom. Pozerala sa na svoj odraz a  prechádzala dlaňami po lesklej látke, ktorá tiekla dolu jej postavou od pliec až k nohám. Šaty boli utkané z Amberského hodvábu a jeho farba sa  menila pri každom pohybe, takže to vyzeralo, akoby šaty okolo nej tiekli. Okolo krku mala široký náhrdelník z Kerminských zelených diamantov, zlaté vlasy pretkávané červenými pruhmi si vyčesala a zopla sponou vo forme letiaceho draka. Skrútený dračí chvost pokrývali menšie diamanty a trblietali sa zakaždým, keď pohla hlavou. Keď uvidela v zrkadle Harryho odraz, šelmovsky sa uškrnula a žmurkla na neho.

„Ako vyzerám?“

„Si nádherná, ako vždy,“ povedal s úsmevom , prešiel cez izbu , pristúpil k nej a objal ju okolo pása kladúc si bradu na jej plece. „Toľko námahy pre chvíľku?“ podpichol ju a trel si líce porastené krátkym strniskom o jej čeľusť.

„Nie je to na chvíľku,“ plesla ho hravo po ruke a zamračila sa na neho, „dnes nebudem nosiť , glaumour´. Dnes je tu len rodina, nepotrebujem sa skrývať. Chcem byť krásna,“ našpúlila pery a upravila si náušnicu.

„Žiadne skrývanie, láska?  Už som si na to tak zvykol, že sa budem bez kúzla cítiť ako nahý,“ šepkal jej do ucha a zľahka ju uhryzol.

„Už žiadne skrývanie,“ prikývla a usmiala sa na neho. „Je čas, poďme,“ s ľahkým úsmevom na perách sa mu vytiahla z rúk a vykročila k dverám. Harry ešte úchytkom pozrel do zrkadla, prehrabol si chaoticky trčiace pramene vlasov , potom pokrčil plecami a ponáhľal sa za ňou.

  Pred dverami salónu stáli dvaja mladí muži a ticho spolu hovorili. Hermiona sa usmiala a natiahla k nim obe ruky.

„Sírius, Kumar, kedy ste prišli?“  Obaja muži sa k nej okamžite obrátili a ich vetrom ošľahané tváre sa rozžiarili radostným úsmevom.

„Pred chvíľkou,“ Sírius preletel pohľadom po nej a uznanlivo pískol. „Vyzeráš nádherne,“ pochválil ju objímajúc ju okolo pása.

„Vždy vyzeráš nádherne, láska,“ vrnel Kumar bozkávajúc ju ľahučko na pery. Sírius ho drgol lakťom do boku a zamračil sa.

„Héj! Nezabúdaj na dohodu!“ zavrčal a na Hermioninej tvári sa objavil pobavený úškrn. Bolo to už takmer dvesto rokov a oni ešte stále na seba žiarlili. A hoci žiarlivosť neschvaľovala, vždy cítila, ako to pohladilo jej ego. Napriek toľkým rokom spoločného života, jej muži ju milovali.

„Ako to išlo?“ spýtala sa vedúc ich za sebou do miestnosti. Harry ich predišiel a mávajúc na Aksela, ktorý sa rozprával so svojim najstarším synom.

„Vyčistili sme planinu pod pohorím a vytýčili mesto. Keď sa trochu usadíme, môžeme začať stavať,“ informoval ju Sírius a s úsmevom zdravil skupinky vnukov a pravnukov, okolo ktorých prechádzali. Veľký, okrúhly stôl, ktorý sa stal dominantou tejto miestnosti pre dve storočia, bol ozdobený farebnými intarziami. Obrazy znázorňovali svety, na ktorých sa usadili časti rodiny v predchádzajúcich storočiach. Okolo stola bolo rozostavených dvanásť kresiel a na stole ležalo dvanásť obnažených mečov, ktoré sa leskli v slnečnom svetle dopadajúcom na ne cez vysoké okná. Nad stolom sa vznášal bol erb rodiny du Motier a všetky meče sa navzájom  dotýkali tlejúcimi špičkami. Erb bol rozseknutý na dve presné polovice, ktoré od seba oddeľoval len veľmi malý priestor. Ak jedna z týchto polovíc erbu začala žiariť, bolo to znamenie, že v čarodejníckom svete sa deje niečo nedobré. Vtedy draci zasiahli a obnovili rovnováhu. Už dvesto rokov vládol v čarodejníckom spoločenstve mier a spoločnosť pod ostražitým dohľadom rodiny rozkvitala. 

„Babi, dúfal som, že si to rozmyslíte,“ privítal ju najstarší pravnuk a pobozkal jej ruku na privítanie.

„Už nie, Omar,“ potriasla so smiechom odmietavo hlavou, „odkladali sme to dosť dlho. Je čas ísť.“

„Naozaj nemôžete zostať ešte pár rokov?“  Omar uprel prosebný pohľad na Kumara, ale ten sa len uškrnul a mykol hlavou k Hermione.

„Pár rokov neurobí žiadny rozdiel,“ zamračila sa a zamierila k stolu , aby skontrolovala štít. Obe jeho polovice ležali pokojne na stole. Spokojne prikývla a znovu pozrela na mužov, ktorí sa začali usádzať na svojich miestach. Každý z rodov tu mal svoje  zastúpenie. Ona mala doteraz dva hlasy . Jeden za rod du Motier a druhý za rod Granger. Ale teraz sa jej miesto rozdelí a za okrúhly stôl zasadnú zástupcovia týchto dvoch rodov, ktorých na to osobne vyškolila.  Konečne boli všetky kreslá obsadené. Hermiona  a jej manželia sa rozostavili okolo stola tak, že každý z nich stál medzi dvojicou, zastupujúcim ich rody a sledovali rokovanie rodinnej rady. Podľa dávnej dohody, viedol ho vždy najstarší prítomný člen rady. V poslednom rokoch radu viedol Omar Selenk. Kumar stál za jeho kreslom a hrdo hľadel zo svojej impozantnej výšky na svojho potomka.

„Otváram  zasadnutie Rodinnej rady. Prečo sme dnes tu, všetci viete,“ preletel pohľadom po tvárach mužov sediacich okolo stola a potom sa jeho pohľad zastavil na Hermione, ktorá stála s nostalgickým úsmevom na tvári , za kreslami Andrewa Grangera a Etiena du Motier. „ Naši prarodičia sa rozhodli odísť. Hoci všetci vieme, že ich môžeme kedykoľvek zavolať. Je smutné, že aj poslední zo zakladateľov rodu nás opúšťajú. Naše korene siahajú mnoho tisíc rokov do minulosti, ale až oni nám dali tisícročia budúcnosti. Chcel by som oficiálne privítať zástupcov rodu Granger,“ sklonil hlavu  a Andrew sa usmial odpovedajúc podobným úklonom, „ a rodu du Motier,“ ďalší úklon smerom k Etienovi, ktorý odpovedal podobným úklonom s trochu strnulým výrazom v tvári . „Všetci si spomínate, ako začala naša rodina,“ pozrel s láskavým úsmevom na Hermionu a preletel pohľadom po mužoch rozostavených v kruhu . „Po odstránení Dumbledora z čarodejníckeho sveta všetci čakali, že sa Voldemort znovu čoskoro objaví . Praotec Harry sa s ním počas svojich školských rokov stretol niekoľkokrát a vždy zvíťazil. Napriek tomu sa ho všetci báli a tak sa celý čarodejnícky svet pripravoval na jeho návrat. Učebné osnovy v našich školách boli prepracované tak, aby zodpovedali tejto hrozbe a veľký dôraz sa kládol práve sa boj a obranu proti čiernej mágii. Ministerstvá posilňovali svoje ozbrojené zložky a ich výcvik bol brutálny. Wizengamot upravil zákony a napätie neustále  narastalo . Nakoniec , po mnohých rokoch napätého čakania, si všetci uvedomili, že Voldemort už možno nikde nepríde a všade zavládla radosť a uvoľnenie. Len naša rodina zostala po celé tie storočia v strehu. Nemôžeme byť všade a preto tu máme tento štít,“ ukázal na vznášajúci sa erb, „ a tieto meče. Sú začarované tak, aby monitorovali situáciu v magickom spoločenstve a upozornili nás, ak sa Voldemort nakoniec vráti, alebo ak vstane nový temný černokňažník a ohrozí mier a rovnováhu moci, ktorá teraz vládne už dve stovky rokov. Do dnešného dňa nad nami všetkými bdeli naši prarodičia, ale je čas, aby sme vzali štafetu z ich rúk a keď príde náš čas odísť, odovzdáme ju do schopných rúk našich potomkov. Sľubujeme vám,“ vstal a uklonil sa najskôr Hermione a potom postupne aj jej manželom, „že budeme bdelí a nedovolíme nikomu a ničomu rovnováhu narušiť.“ Hermiona sa láskavo usmiala, položila ruky na plecia mužov sediacich pred ňou a prikývla.

„Dobre,“ žmurkla na Andrewa, ktorý sa k nej so spýtavým výrazom v tvári  otočil ,“ výrazom našej dôvery k vám je to, že dnes skutočne odchádzame. My vieme, že všetko je v poriadku a zanechávame rodinu a Zem vo vašich spoľahlivých rukách,“ zľahka potľapkala plecia oboch a odstúpila. Ešte vrhla posledný  pohľad na štít, potom preletela pohľadom po svojich manželoch a krátko kývla. V nasledujúcej sekunde sa všetci šiesti premenili na drakov, roztiahli krídla a zmizli.

  V salóne zavládlo ťaživé ticho. Muži  sediacich okolo okrúhleho stola premýšľali nad nutnosťou výmeny generácií a nad okamžikom, keď príde čas a aj oni budú stáť na vonkajšej strane , mimo všetkého diania.

„Ehm! Hmmm!“ Omar si prečistil hrdlo  potriasajúc hlavou, aby zahnal ponurú náladu a zhlboka sa nadýchol. Znovu oživene pozrel na mužov, s ktorými bude najbližšie desaťročia spolupracovať a uškrnul sa. „Sú preč a nás čaká práca,“ pripomenul a sledoval, ako sa všetkým  postupne  rozjasňujú oči a na tvárach sa objavuje sústredený výraz. „Teraz, existuje nejaký problém, ktorý by sme tu dnes mali vyriešiť?“ zdvihol spýtavo ľavé obočie prezerajúc si svojich spoločníkov.

 „Ja,“ muž s hustými plavými vlasmi zdvihol ruku,  „vetva Solness. Winifred Solness, ktorá sa nedávno vydala za Jensa  Thormala odmieta spolu s jej manželom premenu.“

„V poriadku, rodina berie na vedomie,“ prikývol Omar, „je to jej právo, ale deti, ktoré z tohto manželstva vzídu, majú ponechanú možnosť výberu. Winifred im nemôže zatajiť, kto sme a ani to, čím sa môžu stať,“ rozhodol , siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ dva hrubé zlaté náramky . „Aby som nezabudol,“ obrátil sa k Andrewovi a Etienovi. „Tieto náramky odteraz budete nosiť a nebudete ich snímať. Sú magicky zviazané so štítom a upozornia vás, keby sa niečo stalo,“  jednoduchým mávnutím zápästia ich poslal naprieč stolom  a sledoval, ako si ich pripínajú na pravé zápästia tak, ako ich nosili ostatní členovia rady. „Ak nemáte nič iné, končím dnešné zasadnutie rodinnej rady. Ak sa nič nestane, stretneme sa tu o mesiac,“ dohovoril, vstal a pomaly vyšiel zo salónu.

  V ďalekej , neznámej dimenzii sa na planine pod vysokými a strmými štítmi rozľahlého pohoria objavili šiesti dúhoví draci, bez námahy zosadli na  vlhkú pôdu a premenili sa. Hermiona pobehla kúsok vpred a pozorne sa rozhliadala okolo seba. Rozsiahla pláň , riedko porastená obrovskými stromami bola rozdelená červenými , fosforeskujúcimi sa líniami na pravidelné časti mestských štvrtí. Okolo nich , v tvare hviezdice s ostrými ostňami, žiarila hrubá žltá linka ochranných hradieb.

„To je ako v stredoveku,“ otočila sa ku Kumarovi, ktorý sa postavil za ňu a spokojne prikyvoval.

„Nuž, tunajšie podmienky vyžadujú spoľahlivú ochranu budov vnútorného mesta. Fauna je tu trošku pridivoká na to, aby sme jej dovolili voľne sa prechádzať po uliciach.“

„Ale, mohli sme postaviť magické ochrany, nemuseli sme stavať kamenné múry,“ namietala , ale Sírius ju len objal okolo pása a viedol ju dolu.

„Bolo by to oveľa vyčerpávajúcejšie, než postaviť hradby. Aj tak budeme musieť chrániť mesto zhora. Okrem nás tu ešte lietajú veľmi nepríjemné dravce podobné pravekým pterodaktylom, len majú rozdielny jedálny lístok. Zlupli by ťa ako malinu,“ doložil so smiechom, keď sa zastavili uprostred plošiny na rozľahlom námestí, ktoré už bolo vyložené hrubými granitovými doskami.

„Tak prečo ste nevybrali vhodnejšiu planétu? Je ich v tejto dimenzii málo?“ spýtala sa zvedavo a podupkala nohou , aby vyskúšala tvrdosť kameňa.

„Pretože , práve táto planéta je v súčasnosti pre nás ideálna. Malé nepríjemnosti s agresívnou flórou a faunou sú zanedbateľné pred kladmi, ktoré ponúka,“ odpovedal Aksel a s rozžiarenými očami hľadel k vysokým štítom. Hermiona si ho pozorne prezrela, potom si ticho povzdychla a pokrútila hlavou.

„Tak dobre,“ prikývla a s úsmevom pozorovala, ako sa tváre všetkých jej manželov radostne rozžiarili, „kde budeme spať?“ Úsmev na Harryho tvári sa ešte viac rozšíril, keď ju viedol k jednému zo zelených velikánov, ktorý rástol na okraji ústredného námestia.

„Tam,“ ukázal do výšky a oči mu svietili neplechou. Hermiona sa zmetene poobzerala a keď nakoniec zdvihla hlavu, uvidela v korune stromu veľké hniezda. Boli vysoko nad zemou v rázsochách hrubých vetiev pevne   pritisnuté ku kmeňu tak, aby ich hustá a rozložitá koruna chránila pred útokom zhora. Chvíľku civela na hniezda s pootvorenými ústami, potom stisla pery a v očiach sa jej zablyslo.

„Som stále zvedavejšia, na predstaviteľov tunajšej fauny. Ak sú naše obydlia takto chránené, musia byť veľmi zaujímaví,“ poznamenala a po očku sledovala reakcie mužov stojacich vedľa nej.

„Nevieš si predstaviť,“  mľaskol jazykom Viktor a pokrčil širokými plecami, „budú sa ti páčiť,“ prisľúbil hravo. „Poď, ukážem ti, čo všetko sme za tých pár dní stihli urobiť,“ objal ju okolo pása a viedol naprieč námestím k vzdialenejším častiam plošiny. Ostatní sa k nim pridali a zúrivo mávajúc  rukami,  rozprávali je  o svojich predstavách budúceho mesta.

  Hermiona kráčala obklopená svojimi mužmi, pred ňou sa rozkladal pôdorys ich nového sídla a pre ich rodinu sa otvorila ďalšia zaujímavá cesta. Nestálo za to obzerať sa do minulosti, budúcnosť ležala otvorená pred nimi a oni už urobili prvé kroky. Neostávalo nič iné, len kráčať ďalej.

 

 

                                                           K O N I E C

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

No toto!

(nadin, 6. 5. 2011 22:35)

Bola som zvedavá, čo vzíde z dračej časti Hermiony, trochu som to snáď aj tušila, keď jej Remy už dávnejšie vysvetľovala nesmrteľnosť, ale prečítať si kapitolu, ako sa stali drakmi a chránili svet, to bolo skvelé!
Ďakujem za zaujímavú poviedku a teším sa na ďalšiu!!

páni

(Lily, 6. 5. 2011 10:45)

nevím co říct, je to skvělé. Takhle jsem to vůbec neočekávala ale moc se mi to líbí.

dakujem

(Lea, 5. 5. 2011 21:56)

pekna poviedka a velmi zaujimavy zaver :)

Díky za povídku

(Trili, 4. 5. 2011 23:45)

Byla celá moc pěkná a poslední kapitola měla zajímavý závěr. Moc se mi vše libílo. A také se už těším na další povídku :-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA