Jdi na obsah Jdi na menu
 


33. Červený mrak

20. 3. 2011

 

 

33.  Červený mrak

 

 „Ja tomu nemôžem uveriť?“ 

„Pozri sa na toto! Na tretej strane je obrázok Dumbledora spolu s Grindenwaldom !“

„Aha! Pozrite sa, to je predsa bazilišok, ktorého Potter  zabil v Tajomnej komnate! Ako sa k nemu dostali? Myslel som, že okrem neho sa tam nikto dostať nemôže.“

„Čítal si to? Dumbledore podporil zákon proti vlkolakom a iným čarodejným stvoreniam na zasadnutí medzinárodnej konfederácie. Ja som si vždy myslel, že ich toleruje a uznáva. Prečo to robil?“

„Héj! Tu je Lokhart! Videli ste ho? Vyzerá celkom dobre na to, že je už dva roky u Sv. Munga!“ výkriky a vzrušené rozhovory sa ozývali zo všetkých strán Veľkej siene. Takmer nikto nejedol. Okolo každého čísla zvláštneho vydania Denného Proroka, ktoré bolo pred niekoľkými minútami doručené do Rokfortu, sa zhromaždil hlúčik študentov. Čítali články, prezerali fotografie a vzrušene medzi sebou diskutovali.

  Aj pri chrabromilskom stole sa v toto ráno tiež viac rozprávalo, ako jedlo. Teda, Ronald Billius  Weasley sa nepočíta. Ten ako vždy sedel pri stole sústredený len na tanier a ťažko vnímal svoje okolie. Na tvári mu svietila čerstvá spálenina a pri prežúvaní trochu tvrdších kúskov sa nepokojne trhal, pretože ho ešte stále omínala. Tak, ako množstvo iných, aj on bol jednou z obetí požiaru pri včerajšej súťažnej úlohe .

  Noviny putovali z ruky do ruky a lákavé raňajky pomaly chladli nepovšimnuté na zlatých tanieroch. Mnoho pohľadov v to ráno zablúdilo k profesorskému stolu, ale ten zostával po celý čas prázdny. Ani jeden z profesorov sa ešte neukázal a vzrušenie v sieni sa stupňovalo.

  Aj Hermiona ľahostajne odstrčila tanier, rozprestrela noviny a polohlasne čítala články, ktoré ju zaujali. Chlapci sediaci okolo nej sa občas nakláňali od svojich tanierov, aby sa pozreli na obrázok, ktorý im ukazovala, ale inak novinám nevenovali príliš veľkú  pozornosť. Všetko, čo sa tam písalo už vedeli a viac by ich zaujímala reakcia Dumbledora. Teda, keby sa vôbec obťažoval prísť do Veľkej siene.

„Ako sa dostali k fotografii baziliška?“  spýtala sa a so záujmom si prezerala mumifikované zvyšky najväčšieho hada na svete. „Je tam ešte nejaký iný vstup?“ Harry zdvihol hlavu a pozrel do novín.

„To je jeho posledná fotka,“ uškrnul sa spokojne naberajúc na vidličku trochu praženice. „Nie žeby mal nejaké predchádzajúce,“ zasmial sa krčiac plecami. „Urobili sme ju so Síriusom, keď sme tú zdochlinu rozoberali na časti a ukladali do kontajnerov. Nevieš si predstaviť, koľko ton vynikajúcich zložiek do elixírov sme získali. A čo myslíš, z čoho bol vyrobený môj pancier na náš rituál?“

„Z dračej kože?“ zdvihla spýtavo obočie a mykla bradou.

„Aj,“ prikývol súhlasne a so záujmom si prezeral ponuku na stole, „niektoré kúsky pochádzali z tohoto krásavca,“ kývol k obrázku v novinách, natiahol sa k podnosu a zhrnul časť pečených klobások na svoj tanier. Potom ho ponad noviny podal Viktorovi a nabodol najlákavejší kúsok na vidličku.

„Ale...,“ Hermiona sa zamračila, „sú to už takmer dva roky.  Myslela som, že z neho za ten čas zostala len kostra. Hovoril si, že tam tečie potok, takže žiadne vhodné podmienky na mumifikáciu.“

„Zabúdaš, že to bol čarovný tvor a aj rozklad čarovného tvora po jeho smrti prebieha oveľa pomalšie. Ten bazilišok tam mohol ležať takmer nedotknutý ešte niekoľko desiatok rokov. Jeho koža bola taká silná, že sme mali čo robiť, aby sme sa cez ňu dostali. Bola to otročina,“ otriasol sa pri spomienke a znovu sa vrátil  k svojim raňajkám.“

  Riaditeľ školy. Albus Dumbledore v ten deň naozaj nemienil vyjsť zo svojej pracovne. Nie po tom, čo si prečítal  noviny, ktoré mu pred niekoľkými minútami doručila zvláštna sova z ministerstva spolu s úradným listom pozývajúcim ho na pohovor. Jeho pohľad kĺzal po stránke a zastavil sa na hrubo vytlačenej otázke. Je to preto, že Voldemosrt v skutočnosti nie je mŕtvi? Zamračil sa a belasé oči ukryté za okuliarmi sa rozhoreli hnevom.

„Ako sa opovažuje! Ten nezodpovedný hlupák!“ zvolal a tresol päsťou po doske stola. Všetky jeho, teraz už celkom bezpredmetné sledovacie prístroje sa rozkývali a ticho zvonili. Fénix , sediaci na bidle sa strhol, zamával krídla a prenikavo zaškriekal. „ Vari nechápe, že by tým mohol vyvolať nežiaducu pozornosť Voldemortových stúpencov? Ešte nie sme pripravení na jeho návrat!“ vzrušene vyskočil spoza stola a prechádzal sa rozrušene po kancelárii. Fénix, okolo ktorého práve prechádzal freneticky mával krídlami,  poletoval tesne nad zlatým bidlom a neprestával škriekať. Riaditeľ mu chvíľku nevenoval žiadnu pozornosť, ale potom ho hluk predsa len začal obťažovať. Zamračil sa a zastavil sa pred poletujúcim vtákom. „Prestaň!“ vyhŕkol a pokúsil a fénixa chytiť. Ten mu však ľahko prekĺzol popod ruku a neprestávajúc škriekať, vyletel von otvoreným oknom. „Hlúpi vták,“ zašomral Dumbledore rozhorčene a vykročil k oknu odkiaľ sa stále ozýval varovný krik fénixa, „ pri ton hluku sa vôbec nedá premýšľať,“ zavrčal a vytiahol prútik.

„Kuríííík!“  prenikavý škrek ho zastavil v polovici pohybu. Podozrievavo pozrel na poletujúceho vtáka, potom pokrútil hlavou a podišiel k stolu. Rýchle vytiahol z najhlbšej priehradky veľkú krištáľovú guľu a poklopal po nej prútikom.  Stred gule sa okamžite zakalil a vzápätí sa tam objavil panoramatický obraz Rokfortu. Sklonil sa nižšie a pozorne si prezeral hrad a jeho okolie. Jeho pozornosť upútala tmavá škvrna, ktorá sa šírila od okraja záberu. Pomaly priblížil prútik a postupným otáčaním posunul obraz o pár stupňov. Tmavá škvrna sa ešte zväčšila.  „Čo je to?“  zašomral, keď klepol koncom prútika priamo na škvrnu. Tá sa dramaticky priblížila a následne sa rozpadla na množstvo malých, drobných škvrniek, ktoré sa veľkou rýchlosťou približovali . V tom sa dvere jeho pracovne s treskotom rozovreli a jeho zástupkyňa vtrhla dnu ako veľká voda.

„Albus! Celá škola je vo vrave. Študenti sa pýtajú a ja nemám ani potuchy, čo im povedať,“ začala,  rázne mávajúc zloženými novinami. „Všetci profesori ťa očakávajú v zborovni. Musíš im niečo povedať,“ pokračovala nevšímajúc si jeho rozostreného pohľadu.

„A čo chceš aby som im povedal, Minerva?“ pokrčil plecami . „Nie je tam nič, čo by som k tomu mohol povedať. Všetko sú to ničím nepodložené dohady, ktoré si ani nezaslúžia našu pozornosť,“  zavrčal a  hodil znepokojený pohľad k oknu.

„Ale...,“ profesorka  McGonagallová sa zmetene zamračila, ale rázny pohyb jeho ruky ju umlčal.

„Okrem toho, teraz máme oveľa naliehavejší problém,“ ukázal k otvorenému oknu, za ktorým ešte  stále poletoval Félix. „K Rokfortu sa blíži obrovský kŕdeľ poštových sov!“ vyhŕkol a rázne ostrým pohybom prútika okno zabuchol. „Tili!“ zvolal vzápätí a keď sa s tichým lupnutím objavil domáci škriatok oblečený do utierky s erbom Rokfortu, vyštekol: „Od tohto okamžiku uskladníte všetku prichádzajúcu poštu v podzemí hradu, pretriedite ju , vyradíte všetky nebezpečné listy a zvyšok doručíte každému adresátovi osobitne priamo k jeho nočnému stolíku ! Zakazujem všetkým poštovým sovám vstup za hranice Rokfortu!“ dodal keď videl,  ako sa Minerva nesúhlasne zamračila a prudko sa nadýchla.  Malá Tili len žmurkla, uklonila sa a bez slova sa okamžite odmiestnila. Dumbledore sa usmial , v duchu si zablahoželal k svojej rýchlej reakcii a znovu sa otočil k svojej zástupkyni. Ale profesorka McGonagallová sa na neho vôbec nepozerala a namiesto očakávaného obdivu v jej doširoka roztvorených očiach uvidel hrôzu. Takmer bez dychu civela na krištáľovú guľu, otvárala a zatvárala ústa, ako ryba nečakane vytiahnutá z vody a trasúcou sa rukou ukazovala na temný mrak, ktorý sa neustále približoval k hraniciam Rokfortu. „Áno, Minerva, ja viem,“ sklamane sa odvrátil, vzal zo stola noviny a úhľadne ich poskladal. „Práve preto nemôžeme sovám dovoliť prístup k škole. Máme tu zahraničných hostí a teraz si žiadne neprístojnosti nemôžeme dovoliť. Určite by to malo nepriaznivý dopad na medzinárodné vzťahy,“ vykladal sledujúc ju po očku a duchu sa spokojne uškŕňal. ,Jeho nejaký stupídny začínajúci  novinár nemôže vyviesť z konceptu. O to sa už pokúšali ostrieľanejší borci, ´ pomyslel si usádzajúc sa do kresla za stolom.

„Nemyslím si, že to vyrieši tvoje problémy, Albus,“  Minerva s pohŕdavým úškľabkom pokrútila hlavou   a pevnejšie stisla zrolované noviny v ruke. „V tých novinách je na tvoj vkus priveľa pravdy a bojíš sa reakcie verejnosti. Preto si tie sovy zastavil už na hraniciach pozemku a myslíš si, že keď sa prvý krik preženie, všetko bude ako predtým. Mýliš sa, už nikdy to nebude také, ako predtým, Albus. A preto by si sa k problémom mal postaviť tvárou v tvár a vysvetliť všetkým, aké ciele si svojimi činmi sledoval . Ľudia ťa obdivovali celé desaťročia a čakajú na tvoju reakciu. Zaliezť do diery a hrať sa na mŕtveho chrobáka ti nepomôže,“  hovorila vzrušeným, naliehavým hlasom, ale riaditeľ len krútil hlavou.

„Nie, nie, Minerva! Vysvetľovanie každej jednej z týchto otázok by verejnú mienku zbytočne ešte viac rozrušilo. Musíme  im všetkým dať čas, aby sa upokojili a potom, postupne a pomaly reagovať na najpálčivejšie z nich. Každú z nich možno v  skutočnosti vysvetliť celkom ľahko a keby sa objavili osamotene, nikto by si to ani nevšimol. Veľa ľudí o mnohých z týchto vecí,“ poklopkal dlhým prstom po novinách , „vedeli a nikomu  z nich to nevadilo. A teraz, keď to nejaký nezodpovedný novinársky učeň zhrnul všetko do jednej kopy, sa odrazu začnú rozčuľovať,“ zavrčal a zamračil sa na krb, ktorý odrazu vybuchol zelenými plameňmi. Rýchlym pohybom hrabol po guli na stole a zhrnul ju do zásuvky. Pri tom si všimol, že obloha nad Rokfortom je opäť čistá a široko ďaleko nie je vidieť jediná sova. Spokojne sa uškrnul a potom len s očami ako taniere zízal na množstvo ľudí poobliekaných v oficiálnych habitoch, ako vyskakujú z jeho krbu a rozmiestňujú sa po jeho pracovni. Väčšinu z nich samozrejme dobre poznal a vítal ich s úsmevom na tvári, ale zamračené pohľady a strnulé držanie tela väčšiny z nich ho varovali, že toto nebude spoločenská návšteva. Ale keď z krbu vykročila v sprievode svojich stráží aj nová ministerka mágie a tvárila sa ako búrkový oblak, atmosféra v pracovni citeľne stemnela.

„Profesor Dumbledore,“ prikývla ministerka  Bonesová  a sadla si do vysokého kresla, ktoré pre ňu promptne vyčaroval  jeden z jej osobných strážcov. Zvyšok z nich ju okamžite tesne obkolesil strieľajúc nedôverčivé pohľady po okolo stojacich čarodejníkoch.

„Madam ministerka,“ sladký hlások Dumbledora sa v polovičke zlomil, keď ho zasiahol studený pohľad ženy sediacej oproti nemu, „ čomu vďačím za takú skorú návštevu? Ešte sme s Minervou nestihli ani raňajky a už tu máme plno hostí,“ plietol nesúvisle a jeho pohľad skákal po návštevníkoch, ktorí si podľa príkladu ministerky vyčarovávali kreslá a usádzali sa v polkruhu okolo jeho stola.  Bolo jasné, že sa nechystajú odísť skôr, než sa nevyjasní všetko, kvôli  čomu sem  dnes prišli. Srdce Albusa Dumbledora nesmelo zaklopalo na spodnú stranu nohavíc a celé jeho telo sa viditeľne posunulo bližšie k zemi v samovoľnom pokuse vytvoriť menší cieľ. Skôr však, než mohla ministerka zareagovať, ozval sa mohutný, impozantný muž sediaci vľavo od nej.

„Možno by sme mohli začať záležitosťami týkajúcimi sa tejto školy. Ja, ako jeden zo školských guvernérov by som napríklad veľmi rád vedel, prečo sme neboli v predchádzajúcich rokoch informovaní o udalostiach, ktoré sa tu odohrávali. Prečo sa Rada guvernérov o nich musí dozvedieť z tlače? A hlavne, prečo tak neskoro? Okrem iného nás pán riaditeľ neustále uisťoval, že úroveň vzdelávania v tejto škole je neustále vysoká a my sme mu verili bez toho, aby sme si tieto informácie overovali. Priznávam, že to je naša chyba, ale môžem všetkých uistiť, že nič podobné sa už nestane. Vzdelanie a schopnosti každého profesora budú Radou dôkladne preverené a ja osobne sa postarám o to, aby naše deti dostávali vedomosti, ktoré budú môcť vo svojom živote použiť. “  Dumbledore preletel pohľadom po prítomných a videl, že ďalší traja členovia Rady súhlasne prikyvujú. Potajomky si ťažko povzdychol a v duchu sa už lúčil s polovicou profesorského zboru. , Zaujímalo by ma, či sa k nim tiež nepridám,´ pomyslel si, keď hľadel do odhodlaných očí , ktoré na neho  uprene civeli.

„Dobre, dobre, to je pochopiteľné, že sa potrebujete zaoberať úrovňou vzdelávania,“ zaškľabil sa riaditeľ DMLE  a nástupca ministerky Bonesovej vo funkcii, pán Gordon Durrel, prehrabol si prešedivené vlasy a jeho čierne oči sa zúžili. „Čo je oveľa dôležitejšie, je bezpečnosť študentov počas ich školského roka. Podľa výskumov redaktorov Denného Proroka bola bezpečnosť školy permanentne narušovaná a životy študentov  ohrozovali rôzne čarodejné tvory, ktoré tu nemali v žiadnom prípade čo robiť. Toto malo byť najbezpečnejšie miesto v celom čarodejníckom svete, ale vyzerá to tak, že pod vedením profesora Dumbledora sa stalo jedným z najnebezpečnejších. Žiadam podrobné vysvetlenie každého z uvedených incidentov, riaditeľ!“ vyhlásil tvrdo a poposadol v kresle nakláňajúc sa vpred, akoby chcel chytiť Dumbledora tlačiaceho sa do operadla kresla a poriadne s ním potriasť.

„To je skutočne veľmi dôležité, ale oveľa dôležitejšie je to, že podľa Proroka si ty, profesor po celý čas vedel, že černokňažník Voldemort v skutočnosti nezomrel,“ prerušila jednanie ministerka a jej hlas bol studený, ako arktický vietor. „Nielen, že si neupozornil ministerstvo, že stav ohrozenia celej spoločnosti stále trvá a nechal si nás všetkých vo falošnom uspokojení, ale ty si dokonca lákal Voldemorta sem, do školy, kde sa nachádzajú všetky naše deti. Ty si riskoval budúcnosť celého čarodejníckeho spoločenstva! Vysvetli mi, prečo si pre Merlina,  niečo také robil?“

  Dumbledorov pohľad preskakoval z osoby na osobu a jeho svetlé modré oči boli ako kúsky ľadu.

„Ehm!“ odkašľal si  a pevnejšie sa oprel do operadla kresla. „Mal som na to právo!“ vyhlásil naduto a civel priamo na ministerku. „Som šéf Wizengamotu, držiteľ Merlinovho rádu prvého stupňa a najväčší čarodejník od čias Merlina!  Ja najlepšie viem, čo je pre čarodejnícke spoločenstvo dobré. Všetko, čo som urobil, bolo pre väčšie dobre!“

  Jeho slová dopadli na všetkých v pracovni ako veľké žulové bloky. Oči ministerky Bonesovej sa v okamžiku prudko rozšírili šokom a vzápätí zúžili do úzkych štrbiniek. Pán Durrel sa prudko nadýchol a súčasne stisol opierky kresla tak silno, že sa s ostrým praskotom odlomili. Bez toho, aby spustil oči z riaditeľovej tváre vytiahol prútik a jednoduchou vlnou kreslo opravil. Potom v tichu, ktoré vládlo v pracovni vstal a pristúpil k stolu.

„Tvoja predstava o vlastnej veľkosti a dôležitosti presiahla únosnú hranicu,“ poznamenal s úsmeškom na perách hľadiac zvrchu na Dumbledora, ktorý sa tlačil hlbšie do kresla. „Možno sme na vine všetci,“ obzrel sa a pohľadom preletel po ľuďoch krčiacich sa v polkruhu okolo stola. „My sme tí, ktorí ti dali priveľa moci a absolútna moc absolútne korumpuje. Na to sme v radostnom ošiali z konca krutej vojny akosi pozabudli. Som si istý, že odteraz nikto z tých, ktorí tu sedia na to už nikdy nezabudne.“

„Pfrrrr!“ odfrkol si Dumbledore pohŕdavo a ohrnul peru v škaredom úškľabku. „Hlúpe a zbytočné reči! Ak sa chcete niekedy zbaviť Voldemorta, musíte ma poslúchať. Len ja viem, ako to urobiť! Nikto iný vám nemôže pomôcť! Len ja! Urobil som len to, čo som musel urobiť. Inak by sa Voldemort vrátil k plnej sile už pred tromi rokmi.“ 

„Ak teda vieš ako sa zbaviť Voldemorta, prečo si to už dávno neurobil?“ štekla ministerka sarkasticky. „Prečo namiesto toho ohrozuješ deti , ktoré si povinný chrániť a lákaš Voldemorta sem  do školy? Si lenivý ísť za ním? Aj s Grindenwaldom si čakal tak dlho len prečo, že si bol lenivý zdvihnúť zadok zo stoličky a ísť si to s ním vybaviť?“

„Je Voldemort tiež tvoj dôverný priateľ, tak ako bol Grindenwald?“  spýtal sa odrazu muž sediaci pri okne, vstal a s očakávaním mu civel priamo do očí. Takmer všetci v miestnosti sa striasli a neveriacky na neho hľadeli . Lord Osborn bol subtílny, nevysoký muž s krátkou čiernou briadkou. Mal oblečený tmavo modrý,  elegantný   habit prepásaný strieborným opaskom na ktorom visel obradný rodinný  meč. Bol jedným z najmocnejších mužov v čarodejníckom spoločenstve a jeho slovo bolo vždy prijímané s pozornosťou a úctou. Dumbledorovi prekvapením ovisla sánka. Civel na  muža s otvorenými ústami a nezmohol sa na slovo. 

„Ach! Výborný postreh!“  vykríkol pán Snitch a prudko sa predklonil, „Odpovedzte riaditeľ! Bol ,Ten, ktorého nesmieme menovať´ vašim dôverným priateľom? Je to tak? Prečo inak by ste ho sem tak nástojčivo lákal?“

„To...to...to je nehorázne klamstvo!“ Dumbledore sa konečne spamätal, vyskočil z kresla, oprel sa obidvomi rukami o dosku stola, predklonil sa  a prudko sa nadýchol. Ale skôr než mohol začať vrieskať na tých neuveriteľných bláznov sediacich v jeho pracovni, otriasol sa celý hrad v strašnom výbuchu, ktorý ich všetkých na chvíľku ohlušil. Všetky strieborné predmety, ktorými bola riaditeľňa priam prepchaná sa poprevracali a popadali na zem. Z poličiek knižnice padali ťažké folianty viazané v koži a s rachotom narážali na drevenú dlážku. Prudké otrasy sprevádzajúce výbuch všetkých vydesili. Muži aj ženy sa krčili v kreslách a kryli sa pred padajúcimi predmetmi ako najlepšie vedeli.

„Čo sa to zase deje!?“ zvolala rozhnevane ministerka, ktorú členovia ochranky zakrývali vlastnými telami v okamžiku, keď hluk trochu utíchol. V tej istej chvíli sa vedľa Dumbledorovho stola objavil špinavý a zakrvavený domáci škriatok. Triasol sa ako osika a bojazlivo vzhliadal k Dumbledorovi týčiacemu sa ešte stále za svojim pracovným stolom.

„Majster Dumbledore...pane,“ koktal a obidvomi rukami si prudko skrúcal uši, „podzemie hradu sa práve preborilo a všetko zaliala voda.“

„Voda? Odkiaľ sa tam vzala voda?“ kričal pán Snitch , vyskočil s kresla a hnal sa k riaditeľovi. Dumbledore si ho nevšímal, ale obrátil sa k škriatkovi.

„Čo bolo príčinou výbuchu, ktorý takmer zvalil hrad a prečo podzemie  zaplavuje voda?“ kričal na vrchole pľúc a Tili sa vydesene prikrčila.

 „Listy, ktoré nám majster prikázal triediť,“ pípol škriatok a znovu sa prikrčil. Až teraz si všetci všimli, že z potrhanej handry, ktorú mal obkrútenú okolo pása kvapká na dlážku voda. „Bolo tam príliš veľa listov s kliatbou , ktoré vybuchli súčasne. Nestačili sme ich zničiť,“ škrehotal škriatok žmýkajúc si chvejúce sa ruky. „Výbuch roztrhol stenu oddeľujúcu hrad od jazera,“ veľké slzy padali z obrovských zelených očí, keď sa ustrašene krčil pod riaditeľovým  tvrdým pohľadom. „Veľa škriatkov zranili padajúce kamene. Nemôžeme sami zastaviť presakujúcu vodu a opraviť trhlinu,“  zaskučal a otrel si kľukatý potôčik krvi, ktorý mu stekal cez oko.

  Dumbledore zazrel škaredo na škriatka a nehľadiac na prítomnosť hostí, hnal sa bez slova ku krbu. Hrabol do perleťovej lastúry naplnenej zeleným práškom a keď natiahol ruku, aby hodil prášok do plameňov, dvere do jeho pracovne sa prudko rozleteli.

„Dumbledore!“ vykríkla madam Maxime stojaca vo dverách. „Už toho mám dosť! Odchádzame! Toto miesto je prekliate a my tu už nezostaneme ani minútu!“  burácala rozhnevane. „Informujte slečnu Delacourovú kedy a kde sa bude konať prvá úloha turnaja. Postarám sa, aby sa dostavila včas, ale Beauxbaton odtiaľto odchádza okamžite.“

  Dumbledore, ktorý pri jej násilnom príchode zľaknutím rozsypal hop-šup prášok všade okolo krbu sa pokúsil o upokojujúci úsmev, ale kamenný výraz riaditeľky mu ho účinne zotrel z tváre.

„Drahá madam Maxime,“ začal sladko neodvažujúc sa obzrieť , „ to všetko je len nedorozumenie. Som presvedčený, že všetko sa uspokojivo vyrieši.“

„Nedorozumenie?“ zajačala madam Maxime a vyzeralo to, že sa v najbližšom okamžiku vrhne na neho a roztrhne ho vlastnými rukami ako hada na dva kusy. „Ako to môžete nazvať nedorozumením! Moje dievčatá boli už zase zranené. Pri výbuchu na dve z nich spadlo brnenie umiestnené vo výklenku okna . Obe sú v bezvedomí s ťažkým otrasom mozgu a nepeknými zlomeninami viacerých kostí! Tvoje nemocničné krídlo je plné popálených a zranených študentov, tvoja zdravotná sestra si trhá posledné vlasy z hlavy a ja nedovolím, aby moje dievčatá ležali na zemi ako nejaké kusy odpadu! Odchádzame! To je moje posledné slovo!“ zrevala mu do tváre mávajúc mu nad hlavou zaťatými päsťami, potom sa zvrtla na päte a vybehla z pracovne.  Dumbledore s očami ako taniere civel niekoľko sekúnd na dvere hojdajúce sa na jednom pánte a potom sa znovu načiahol k lastúre s práškom.

„Počkajte!“ ostrý hlas ministerky preťal ticho, ktoré zavládlo v pracovni, ako plesnutie bičom. „Chcem vidieť, ako veľmi je hrad poškodený!“

„Ja tiež,“ zahučal pán Snitch zamračene a natiahol ruku k prášku. „Okrem toho si myslím, že čím viac čarodejníkov tam pôjde, tým rýchlejšie opravíme trhlinu v stene jazera. O tom, ako ste doteraz  viedol túto školu sa budeme rozprávať neskôr a na inom mieste,“ uzavrel rozhodne, nabral medzi prsty prášok a zdvihol v očakávaní jedno obočie. „Tak, aká je adresa?“

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:DDD

(nadin, 26. 3. 2011 14:41)

Pod Dumbledorom sa trasie stolička aj s celým hradom!
Z toho sa asi len tak nevykecá :D
Vďaka!

hééj

(Lily, 21. 3. 2011 15:22)

to je úžasné, co ještě jsi tu chtěla předělávat, je to skvělý.. a tak nabitý že bych hned chtěla číst další:) super fakt suprový

*****

(soraki, 21. 3. 2011 13:58)

Tak to bylo něco :-D ještě teď se usmívám pod fousem :-D Z tohoto asi Brumla jen tak nevybruslí a to se mi líbí :-D
ani si neumíš představit, jak moc se těším na další

to bylo super

(Trili, 20. 3. 2011 20:38)

:-D ještě teď se tlemím :-D
A zase useknuto na napínavém místě :-D
Jen tak dál, díky :-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA