Jdi na obsah Jdi na menu
 


30. Najlepšie riešenie

8. 2. 2011

 

 

 

30. Najlepšie riešenie

 

  Prešli ďalšie dva týždne. V Rokforte sa nové trio doslova ubytovalo v knižnici a prechádzalo jednou knihou za druhou, v snahe nájsť niečo užitočné, čo by pomohlo Viktorovi prežiť prvú úlohu. Za tie dva týždne tvrdej práce, ktorú prerušovali len v nevyhnutnom prípade sa všetci traja naučili viac, než počas dvoch školských rokov. Všetci mali  pod očami obrovské kruhy, pretože odmietali z knižnice odísť a madam Pinceová bola trasúcim sa uzlíčkom nervov, pretože nedbali na žiadne zákazy a pripomienky . Keby bola mukel, pripomenuli by jej ľadoborce predierajúce sa nekonečným ľadovým poľom. Ale ona bola čarodejnica a ich tvrdošijná neústupnosť ju privádzala k šialenstvu.

  Ale neboli sami. S takým istým odhodlaním, ako trojica študentov v školskej knižnici, ryl sa v horách starých pergamenov aj mladý a ambiciózny novinár, John Parker. A tak, ako pred Hermionou narastal kopec listov popísaných kúzlami, kliatbami a čarovnými formulami, tak aj pred ním pomaly rástol balík pergamenov, ktoré potvrdzovali informácie od Síriusa Blacka. A neboli to len archívy, ktoré Parker preryl odhora až dolu. Šiel po každej stope ako policajný pes a nezastavil sa pred ničím. Za tie dva týždne navštívil jeho tím obrovský počet ľudí a okruh vyšetrovania sa neustále rozširoval. Po dvoch týždňoch sa dostavil pochudnutý a pobledlý redaktor na  Grimmauldovho  námestie  ku krátkemu rozhovoru s Lordom Blackom a po dvoch hodinách odtiaľ odchádzal so širokým úsmevom na tvári a o niečo ľahším srdcom, než tam išiel. Lord sa ukázal ako veľmi ústretový muž a ich spoločné posedenie bolo viac než prijateľné. Redaktor zamieril priamo do redakcie Denného Proroka. Jeho prvá cesta viedla do kancelárie šéfredaktora , kde sa onedlho zišla celá redakčná rada doplnená právnikmi, ktorí pre noviny pravidelne pracovali. Parker sedel vedľa šéfredaktora a bol bledý vzrušením.

„Toto už dávno prerástlo cez moje možnosti,“ priznal ticho a v jeho hlase vibrovalo napätie, „hneď ako ukončíme vyšetrovanie jednej veci, vynorí sa vedľa ďalšia, ktorá je na ňu naviazaná .  Je to ako sieť, ktorou je opletená celá naša spoločnosť. Je toho toľko, že skutočne neviem, čo do článku napísať a čo nie. V skutočnosti to už dávno nie je len článok, ale skôr celé jedno vydanie. Problém je v tom, že je to o človeku, ktorého doteraz naša spoločnosť uznávala ako hrdinu, ako náš pilier o ktorý sme sa všetci opierali, svetlý vzor , ktorý nás viedol k svetlej budúcnosti. Ale podľa zistených faktov je tá svetlá budúcnosť skôr veľkou čiernou dierou,“  hovoril prerývane a nervózne pokukoval na šéfov kamenistý výraz tváre. Ten teraz zhliadol hore spopod hustého obočia k nemu a nedbanlivým pohybom šľahol prútikom. Hromada pergamenov , ktorá sa vŕšila na vedľajšom stole sa rozletela po miestnosti.

„Tu máte základné fakty a informácie, ktoré Parkerov tím  overil a samozrejme ďalšie nevyhnutné informácie na to, aby ste mohli posúdiť závažnosť toho, čo bolo zistené. Právne oddelenie má samozrejme k dispozícii všetko, čo sa ku kauze vzťahuje. Prezrite si to a o dve hodiny sa tu stretneme a rozhodneme o našich ďalších krokoch,“  zavelil rázne , keď už každý držal v rukách svoj pergamen. Po jeho posledných slovách sa členovia redakčnej  rady rozpŕchli do svojich kancelárií a ponorili sa do sveta faktov. Po necelej hodine začala budova Denného Proroka bzučať ako úľ, keď sa do neho dobýva mlsný maco. Po dvoch hodinách sedeli opäť všetci v šéfredaktorovej kancelárii a vzrušene sa zhovárali. Právnici sa naproti tomu mračili, neustále sa hrabali v pergamenoch a ich reči boli čím ďalej nezrozumiteľnejšie. Bolo ťažké utíšiť všetko to vzrušenie, ale tvrdý úder na dosku stola pretrhol rozhovory a obrátil pozornosť všetkých k zamračenému šéfredaktorovi, ktorý teraz stál za svojim stolom a tváril sa ako rozzúrený Zeus. Len mal miesto blesku v ruke prútik, ktorým teraz divoko mával a staval okolo stien ochranné zaklínadlá.

„Každý sa oboznámil s prideleným materiálom?“ spýtal sa okamžite ako posledná krát mávol k dverám. Súhlasné mručanie prichádzajúce zo všetkých strán ho upokojilo a tak si sadol do kresla, pohodlne sa oprel, preletel pohľadom po svojich spolupracovníkoch a prižmúril svetlo modré oči tak tvrdo, že mu takmer zmizli v záhyboch viečok. V poriadku,“ prikývol, „ môžeme začať.“

  Po ďalších dvoch hodinách diskusií a dohadovania sa nakoniec dohodli na spoločnom postupe, šéfredaktor rozdelil úlohy a právnici zastrčili svoje nosy do hrubých foliantov trestného práva čarodejníckeho spoločenstva. Ešte v ten deň, hoci sa už začínalo zmrákať sa tímy reportérov a fotografov rozbehli po celej čarodejnej časti Británie a začali pracovať. Bolo rozhodnuté a redakcia Denného Proroka pripravovala špeciálne zvláštne vydanie, ktoré malo otriasť základmi všetkého, čo dovtedy tvorilo ich pevný a takmer nemenný svet.

  Dvadsiaty štvrtý november sa blížil oveľa rýchlejšie, než si trojica utáborená v knižnici priala. Bolo tam ešte priveľa neprečítaných kníh, priveľa kúziel, ktoré nevedeli a zaklínadiel o ktorých nemali ani potuchy. Najhoršie na tom bolo to, že nevedeli, o čom prvá úloha bude. Boli tak zabraní do štúdia, že takmer nevnímali udalosti, ktoré sa okolo nich odohrávali.

  Po nešťastí , ktoré sa stalo  na zahájení Trojčarodejníckeho turnaja a smrti profesora Moodyho, hodiny Obrany proti čiernej mágii väčšinou odpadali. Nesťažovali si a efektívne využívali čas precvičovaním kúziel v nepoužívaných učebniach. Niektoré hodiny však zastupovali profesori, ktorí mali práve voľno, ale bola to záťaž navyše a ani oni sa z toho netešili. Po dvoch týždňoch, keď už situácia bola takmer neúnosná,  sa vo Veľkej sieni objavila drobná čarodejnica a dôležito sa usadila vedľa profesorky McGonagallovej. Dumbledore ju pri raňajkách všetkým predstavil  ako profesorku Adelaidu Glistenovú, ktorá bude učiť do konca školského roka ,Obranu´.

„To nemyslí vážne,“ Hermiona vyvalila oči, ako tenisáky a pohľadom doslova strúhala tvár a postavu novej profesorky, „vyzerá , že by mohla byť jeho babička!“ zvolala tlmene.

„Ou!“ zastonal Harry a zmŕštil tvár do zúfalej grimasy. „Začína to tu vyzerať, ako domov dôchodcov,“ frflal a zazeral k stolu, kde sa profesorka Glistenová  napchávala, akoby jej niekto chcel  raňajky ukradnúť spred nosa. Viktor, ktorý zamyslene prehŕňal kašu v miske zdvihol oči, pozrel k profesorskému stolu a neveriacky pokrútil hlavou.

„Myslíš, že trafí do triedy?“ spýtal sa hľadiac na Hermionu, ktorá si trpiteľsky trela spánky.

„No...,“ Hermiona zaváhala a ešte raz si nový prírastok profesorského zboru premerala „ vyzerá ešte dosť čiperne.“

„Áno,“ Ron sediaci oproti nim sa uškrnul, „uvidíme pri večeri.“ A uvideli. Profesorka Glistenová možno bola pred sto rokmi schopnou učiteľkou, ale teraz viditeľne šetrila energiou. A žiaľ, nielen svojou.

„Pozri , Hermiona ja viem, že sme rodina a musíme sa o seba navzájom postarať, ale Síriusova ponuka mi znie stále lákavejšie,“ šomral Harry a trel si presilené zápästie. „Opisovanie textov z učebnice mi pri záverečných skúškach nepomôže,“ pozrel na Hermionu, ktorá vedľa neho kráčala tvrdými, ráznymi krokmi, pery pevne stisnuté. Chvíľku nehovorila nič, ale potom sa zamračila ,  odhodlane sa zahryzla do spodnej pery a prikývla.

„Dobre, budeme o tom hovoriť. Uvidíme po prvej úlohe,“ zašomrala a predĺžila krok. Harry, ktorý bol teraz od nej vyšší takmer o desať centimetrov pobehol a kráčal po jej boku.

  Knižnica bola takmer prázdna. Madam Pinceová sedela pri stola ponorená do nových katalógov a keď prechádzali okolo nej, len zdvihla oči a krátko kývla hlavou smerom k zakázanej časti. Hermiona zamierila  medzi police priamo k stolu ukrytému vo vzdialenom  rohu. Bol pokrytý množstvom kníh a mladý muž, ktorý pri ňom sedel, si práve zničene obidvomi rukami  prehrabával husté čierne vlasy. V okamihu, keď ho uvidela sa na sekundu zarazila a tvár jej na sekundu stmavla. Vzápätí sa k nemu hnala s tvárou zvraštenou starosťou.

„Čo je? Čo sa stalo?“ objala ho pevne okolo ramien a pohľadom preletela po hromade kníh.. Viktor okamžite po nej siahol , pritiahol si ju pevne k sebe a niekoľko sekúnd len so zatvorenými očami vdychoval jemnú vôňu kvetín a čerstvo pokosenej trávy, ktorá bola pre ňu taká charakteristická.

„Draci,“ zamumlal s tvárou zaborenou do jej ramena. Hermionin pohľad šľahol ku knihám navŕšeným na stole a obočie jej vyletelo hore.

„Draci? Čo draci? Musíte bojovať s drakom?“ spýtala sa a jej hlas každou slabikou silnel. Schytila ho za hlavu, odtiahla ju od seba a s obočím zvrašteným do prísnej vlny sa mu zahľadela do očí. „Odpovedz!“

„Neviem,“ pokrčil plecami , povzdychol si a pevnejšie si ju k sebe privinul, „ ale pochybujem. Draci sú pomerne vzácny a toto sú dokonca samice sadiace na vajciach.“ Hermiona okamžite otvorila ústa, ale Viktor len s malým úškrnom pokrútil hlavou. „Áno, ja viem  že sú ešte nebezpečnejšie než obvykle, ale tento fakt musí slúžiť nejakému účelu. Nikto zbytočne nevyrušuje hniezdiace samice, keď si aspoň trochu váži svoj život. A prepraviť ich na takú vzdialenosť, celkom určite nebolo žiadne potešenie.“

„Ako si sa o tom dozvedal?“ Harry sa spustil do jednej zo starých drevených stoličiek a zdvihol jednu z kníh, ktorá hrozila, že spadne z preplneného stola.

„Karkarov,“ odpovedal krátko. „Povedal mi, že pri včerajšej večernej prechádzke okolo Zakázaného lesa,  uvidel ohradu. Bol zvedavý, čo je v nej a tak išiel bližšie. No a našiel drakov.“

„Všimol si, aký druh drakov je v ohrade?“

„Ó, áno,“  obe Viktorove ruky znovu leteli do jeho krátkych vlasov, „welšský zelený, švédsky modrosivý a čínsky ohnivák.“

„Ou!“ Harryho tvár sa bolestivo zmŕštila. „Ohnivák okrem toho, že je jedovatý , je  pokiaľ sa dobre pamätám  aj ľudožravý,“ zavrčal a náhlivo listoval v knihe, ktorú mal otvorenú na kolenách. „Aha, tu je to!“ zvolal a podal Viktorovi otvorenú knihu.

„Viem,“ Viktor vzal knihu a nedbanlivo ju položil na vrchol pyramídy, ktorú navŕšil na stole, „od rána nerobím nič iné, len čítam o drakoch. Ale zatiaľ som nenašiel nič užitočné. Ich jediné zraniteľné miesto je oko. Len tadiaľ môže preniknúť do ich tela nejaké kúzlo alebo kliatba. Ale skús sa trafiť do oka drakovi, keď po tebe páli prúdy ohňa.“

„Vravela som ti od samého začiatku, že je to nebezpečné, ale nepočúval si ma,“ vrčala naštvane Hermiona a hrýzla si peru. „Kto so šampiónov okrem teba o tom ešte vie?“ spýtavo na neho pozrela a zdvihla obočie. Viktor sa zamračil , na chvíľku sa zamyslel a potom sa uchechtol.

„Určite o tom vie Fleur,“ povedal pochechtávajúc sa.“ Karkarov spomenul niečo o Hagridovi, ktorý viedol madam Maxime k Zakázanému lesu, na  klope toho hrozného prašivého  kožucha mal  kvet veľkosti slnečnice a za ním sa tiahol obrovský oblak vône lacnej kolínskej, v ktorej sa zrejme vykúpal.“

„Héj! Hagrid je náš priateľ!“ zvolal urazene Harry, ale Viktor len hodil znevažujúco rukou.

„To nič nemení na fakte, že vzal madam Maxime na rande k drakom, hoci ich prítomnosť mal udržať v tajnosti. Keby sa Karkarov neplížil po okolí ako  indián, mala by Fleur pred nami veľmi významnú výhodu. A to by nebolo fér, to musíš uznať aj ty.“

„Dobre, ale teraz vieš o drakoch aj ty a jediný, ktorý nič nevie je Diggory. Nemyslíš, žeby bolo správne, aby ste mali všetci traja rovnaké informácie?“ spýtala sa Hermiona s planúcimi očami a Viktor, ktorý nemohol spustiť zrak z jej zružovenej tváre, zvládol len mlčky prikývnuť. „Harry, nájdi  prosím ťa Cedrika a nenápadne mu povedz, čo ho pozajtra čaká. No a my,“ kývla na Viktora, „my sa pokúsime nájsť niečo jednoduché, čo prekoná každého draka.“

  Zvyšok dňa venovali všetci traja pátraniu po informáciách, ktoré by pomohli Viktorovi prežiť v zdraví prvú úlohu. Hermiona dokonca chcela preskočiť aj obed, len aby mali viac času na hľadanie, ale to jej chlapci nedovolili , spoločnými silami ju odvliekli do Veľkej siene a nepustili ju od stola skôr, pokiaľ  nezjedla celú porciu, ktorú jej starostliví manželia naložili na tanier. Po obede sa vrátili do knižnice a ponorili sa do zaprášených textov. Popoludňajšie vyučovania, večera a ďalšie hodiny strávené v knižnici preleteli okolo nich, ako mávnutie čarodejným prútikom. Až neskoro večer, keď sa madam Pinceová chystala zatvoriť knižnicu a v žalúdkoch oboch chlapcov vyhrávalo sláčikové kvarteto , prišiel ten správny nápad.

„Som taký hladný, že by som mohol zjesť aj slona,“ zastonal Harry a podráždene si premeral horu kníh, ktoré ešte chceli prezrieť.

„Uhmm!“ Hermiona zdvihla hlavu, položila knihu, ktorú práve dočítala na vrch veľkej hromady a prstami si pretrela unavené oči. „Potrebujem prestávku,“ zastonala ticho a ospravedlňujúco sa usmiala na Viktora, ktorý len nerád stočil starodávne vyzerajúci  pergamen a položil ho do police. „Už takmer nevidím a oči ma pália, akoby som tam mala všetok piesok zo Sahary vrátane skalnatej časti.“ Zdvihla prútik a niekoľkými krátkymi švihnutiami poslala všetky rozťahané knihy na ich miesto. Viktor prekvapene zdvihol obočie a spýtavo sa na ňu pozrel . „Sme unavení a hladní. V takom stave mozog nie je schopný správne pracovať a tak urobíme lepšie, ak teraz pôjdeme do kuchyne , niečo zjeme  a potom pôjdeme spať.“

„Je dávno po večierke,“ pripomenul Harry , vstal a naťahujúc sa ako kocúr široko zívol. „Po chodbách behá Filch s pani Norisovou v nádeji, že niekoho načapá a bude ho môcť potrestať.“

„No a?“ Viktorov nechápavý pohľad ho prekvapil.

„Nemám tu svoj plášť,“ zavrčal , prehľadávajúc stemnenú miestnosť a natiahol ruku k Hermione. „Budeme musieť byť obzvlášť opatrní , Filch je na nás v poslednej dobe akosi vysadený.“

„Prečo?“ teraz sa Viktor naozaj hneval. „Prečo by sme sa mali plaziť po chodbách, keď môžeme použiť kúzlo?“ Harry s Hermionou sa k nemu prekvapene otočili.

„Aké kúzlo?“ spýtala sa Hermiona ticho a nedôverčivo si ho premerala. Viktor sa na ňu nechápavo pousmial.

„Preparedor,“ je to komplex pre ,nevidím, necítim, nepočujem´.“

„No počkaj!“ krútil hlavou Harry a o krok ustúpil, „náš problém nevyriešiš tak, že nás zbavíš zraku, sluchu a čuchu.“

„Ale nie,“ Viktor obrátil oči o povale a povzdychol si. Zato v Hermioniných očiach zasvietilo svetielko poznania.   ,Preparedor´ spôsobí, že nás nebude vidieť, cítiť a ani počuť. To ste sa predsa mali učiť už niekde v treťom ročníku!“ zvolal a neveriacky sa na nich pozeral.

„Nie, to sme sa neučili a ani sa mi nepodarilo v tejto knižnici zatiaľ nájsť knihu, ktorá by obsahovala takéto komplexné kúzla. A to som si myslela, že je to najlepšia knižnica na svete. Neučili ste sa to náhodou na ,Čiernej mágii´?“

„Hlúposť!“ odsekol Viktor a potriasol hlavou. „Normálne na hodine  ,Čarovania´,“ teraz sa už skutočne hneval. „Začínam si myslieť, že ten Síriusov nápad by nemusel byť až taký zlý. Podľa všetkého je táto škola v poskytovanom vzdelaní naozaj veľmi selektívna,“ vrčal a vytiahol prútik. „Kúzlo je celkom jednoduché, ale pozor na vlnu, musí byť dostatočne široká. Je to jediná nevýhoda tohto kúzla, keď rýchlo potrebuje zmiznúť a okolo sú muklovia,“  švihol prútikom a zatočil širokú vlnu okolo seba. „Preparedor!“ šepol takmer nečujne a Hermiona si bola úplne istá, že to urobil iba kvôli nim. Čarovať bez vyslovovania kúzla ešte nedokázal ani jeden z nich. , Ďalšia vec, ktorú sme sa ešte  neučili´, pomyslela si rozhorčene a Síriusov nápad získal ďalší kladný bod. Ľahká belasá žiara obalila na zlomok sekundy  Viktorove telo a potom zmizol.

„Páni!“ Harryho sánka prekvapene ovisla. „To je dobré, prečo sme sa to neučili?“ zvolal , keď sa mu podarilo znovu ju zaklapnúť a obrátil sa k Hermione, ktorá nehybne stála na mieste a zúrivo si žula peru.

„Už som povedal, niekto si tu dáva pozor, aby ste toho príliš veľa nevedeli,“ ozval sa Viktorov hlas a vzápätí sa objavil aj on presne na tom mieste, kde pred chvíľkou stál.  „Opačné kúzlo je , Assertore´ a pohyb prútika je oveľa jednoduchší. Ukázal im pohyb, ktorý musia vykonávať a potom ich oboch za desať minút naučil obe kúzla. Keď ,rozčarovaní´ odchádzali z knižnice  držiac sa za ruky, aby sa jeden druhému nestratili, bola Hermiona netypicky tichá a usilovne, naozaj usilovne premýšľala. Bolo dobre, že ju manželia viedli za ruky, pretože dnes v noci by pravdepodobne nadobro zablúdila. Vôbec totiž  nevnímala  kadiaľ idú. Prebrala sa až pred obrazom s hruškou a veľmi sa čudovala, ako sa obaja jej chlapci chichocú nad rozpakmi pani Norisovej, ktorú minuli o poschodie vyššie. Harry pošteklil hrušku a o chvíľku už sedeli v kuchyni za stolom a nadšene vyprázdňovali taniere, ktoré im škriatkovia ochotne naplnili. Niekoľko minút bolo pri stole ticho. Hermiona delikátne uštipovala z nákypu, ale príbory oboch chlapcov usilovne vyzváňali. Po očku ich sledovala a uškŕňala sa popod nos. ,Sú takí zabraní do jedenia, že nevnímajú svet okolo seba,´ pomyslela si pobavene a vtom sa jej oči doširoka roztvorili. Civela na nich a v duchu sa trieskala po hlave. , Ó, Merlin! Prečo som to doteraz nevidela? Už týždne hľadáme riešenie a mali sme ho  doslova pod nosom!´ zastonala a zviezla sa hlbšie do stoličky.

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

MERLINE!!!

(soraki, 11. 2. 2011 22:08)

já už místo draka (zvířátko) píšu draCa - no jestli tohle není deformace, tak pak už nevím... :-DDD

*****

(soraki, 11. 2. 2011 22:07)

takže noviny zničí Brumlu - no bodejť, ani takové primitivní kouzlo jako ,nevidím, necítim, nepočujem´ je nenechal maučit... senilní, no děda jeden :-D
a tohle kouzlo použije Viktor při úkolu s dracem - těším se na další pokračování. Díky moc ;-)

báječné

(Lily, 11. 2. 2011 9:17)

myslím, že vím co to bude:) a skvělý nápad.. Takže noviny budou proti Brumlovi.. hustý..:) Moc se mi to líbí

pridávam sa

(nadin, 9. 2. 2011 23:12)

useknuté, useknuté, useknuté....
Krásna kapitola, ďakujem!

aaaaaa

(Trili, 8. 2. 2011 18:34)

tak useknuto, tak useknuto aaaaa

Jinak kapitola jako vždy super čtení :-)

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA