Jdi na obsah Jdi na menu
 


27. Moody a Ohnivá čaša

13. 1. 2011

27. Moody a Ohnivá čaša

 

 

„Evocatio  ignitus calathus!“ pevným hlasom zvolal Harry a napriek tomu, že bol bledý ako stena, jeho ruka sa nezatriasla, keď švihol prútikom smerom k Ohnivej čaši. „Purum dictum, menus pectus, sanctitas, tenuis factum!“ Pri poslednom slove vytryskol  z jeho prútika mocný, oslepujúco biely prúd magickej energie a narazil priamo do stredu dreveného pohára stojaceho na jednoduchom podstavci. Ozvalo sa niekoľko prekvapených výkrikov a všetci očakávali, že sa pohár pod náporom kliatby rozprskne na milión drobných kúskov. Dumbledore stojaci tesne pri podstavci sa pokúsil odskočiť dozadu, ale prišliapol si spodný lem habitu a v okamžiku, keď sa  lúč dotkol čaše, zrútil sa naznak s vysokým, prenikavým piskotom.

  Magická energia na niekoľko sekúnd doslova obalila pohár, akoby ho chcela rozdrvil, ale vzápätí ju plamene vtiahli dnu. Vo vnútri pohára to zaburácalo a cez drevený okraj sa začalo vylievať čosi, čo vyzeralo ako do biela rozpálená láva, ktorá prudko bublala a prskala do širokého okolia. Dumbledore, ktorý sa ešte celkom nespamätal z tvrdého pádu, sa otočil na brucho a šplhal sa neohrabane po kolenách  na stupienok  , na ktorom stál profesorský stôl. Málo kto si ho však všímal, pretože pozornosť všetkých pritiahla meniaca sa žiara vychádzajúca z čaše. Hmota bublajúca v pohári odrazu začala stúpať a vytvárala nad okrajom obrovskú žiariacu guľu, ktorá sa pomaly dala do vírivého pohybu. Krútila sa stále rýchlejšie a žiarila stále prenikavejšie, až z toho všetkých boleli oči, ale nikto v sieni nedokázal od nej odtrhnúť pohľad. A potom, keď už mal každý na sietnici vyrytý súvislý biely pás, vytryskol z rotujúcej gule ostro zelený lúč a skôr, než ktokoľvek mohol nejako zareagovať, zaryl sa priamo do zreničky čarodejného oka profesora Moodyho. Sila úderu ho sotila dozadu. Podvedome rozhodil ruky v snahe niečoho sa zachytiť a jeho hlava narazila do operadla kresla až to zadunelo. Jeho čarodejné oko celé ozelenelo a znovu sa začalo zúrivo otáčať v jamke . Profesor  Moody  vydesene zavrešťal , predklonil sa a pokúsil sa vytrhnúť si čarovné oko z očnej jamky. Ale oko vírilo príliš rýchle . Márne si nechtami škriabal viečko a líce. Zachytiť klzký objekt sa mu nepodarilo. V zúfalstve siahol po prútiku a namieril si ho do tváre.

„Deripio!“ zreval vytvárajúc hadovitý pohyb špičkou prútika, ale v náhlivosti a pochopiteľnom rozrušení nevyslovil kliatbu správne. Keď zdravým okom uvidel krátky belasý blesk mieriaci k nemu, pokúsil sa uhnúť, ale bolo neskoro. Lúč energie narazil do v tom okamžiku veľmi nestabilného magického predmetu, ktorý sa pohyboval v obmedzenom priestore veľkou rýchlosťou a spôsobil jeho totálnu deštrukciu. Krehká štruktúra dlho namáhaného materiálu nevydržala obrovský tlak a rozletela sa tisícky drobných čiastočiek ostrých ako ihly, ktoré rozomleli Moodyho mozog na kašu. S ohlušujúcim posledným výkrikom sa starý auror zrútil na stolovú dosku zalievajúc ju vlastnou krvou.

  Na niekoľko sekúnd bolo v sieni priam ohlušujúce ticho, ktoré bolo vzápätí prerušené vydeseným vreskom prichádzajúcim zo všetkých strán. Študenti, hlavne tí z nižších ročníkov v horore kričali, plakali a upadali do šoku. Mnoho starších študentov v sále zvracalo priamo,  na dlažbu, ktorú Ron Weasley v noci prácne a bez použitia mágie  vyčistil. Profesori sediaci za stolom civeli s poklesnutými sánkami a tvárami bielymi ako plátno na telo  , akoby ich niekto všetkých preklial , Petrificusom´ . Trvalo takmer celú minútu, než sa madam  Duvalová, sediaca vedľa ešte stále krvácajúcej mŕtvoly spamätala.

„Alastor!“ zajačala a vrhla sa vpred vyťahujúc prútik.

„Merlin! Alastor!“ vykríkla aj profesorka McGonagallová a vyskočila odsotiac kreslo. Pri tom sa povážlivo zapotácala, pretože šliapla na niečo mäkké, čo pod jej nohou bolestivo zapišťalo a uhlo stranou. Akcia oboch žien prebrala aj zvyšok profesorského zboru. Vyskákali z miest a zhrčili sa okolo poklesnutého tela, nad ktorým madam Duvalová zúrivo mávala prútikom. Po niekoľkých vlnách však spustila ruky a pokrútila hlavou.

„Je mŕtvi , Minerva,“ zašepkala, „nemôžem pre neho už nič urobiť,“ doložila a pri pohľade na rozfašírovanú hlavu starého spolupracovníka sa jej pery roztriasli zadržiavaným vzlykotom. Profesorka  McGonagallová pozerala na telo , potom jej pohľad spočinul na študentoch, ktorí sa vydesene hemžili po sieni a tvár je okamžite stvrdla. Zamračila sa, vzala madam Duvalovú za rameno, otočila ju smerom do sály a ukázala na vydesených študentov.

„Myslím, že tu,“ ukázala na telo, „ste už zbytočná, ale tam máte obrovské množstvo pacientov, o ktorých sa musíte postarať. My sa postaráme nešťastného profesora Moodyho,“ vyhlásila a vytiahnuc prútik. Keď si ním prešla po hrdle , hlasno vykríkla a súčasne vystrelila k povale spŕšku červených iskier. „Ticho! Teraz si každý sadne na svoje miesto! Prefekti, skontrolujte okamžite študentov z vašej fakulty! Madam Duvalová bude k dispozícii pre všetkých, ktorí potrebujú ošetrenie!“  Ohlušujúci zvuk otriasol očareným stropom, rozvlnil hodvábne transparenty a na sekundu zmrazil každého, kto sa nachádzal v sieni. Potom sa všetko aspoň na oko vrátilo do normálu.. Študenti sa zmĺkli a úchytkom pozerajúc na poklesnuté telo ,vracali sa  k svojim stolom . Sieňou a stále častejšie ozývalo tiché ,Evanesco!´. Profesor Snape hodil posledný pohľad na telo roztiahnuté na stole, potom sa bez slova otočil a ponáhľal sa k slizolinskému stolu. Profesorka Sproutová s profesorom Flitwickom ho okamžite nasledovali.

„Taká hrôza, hrôza,“ krútila hlavou madam Maxime a ponáhľala sa zhromaždiť hlúčik jej vydesených kuriatok pod svoje ochranné krídla. Profesor Karkarov naproti tomu len vrhol studený pohľad k slizolinskému stolu a potom sa znepokojene obrátil k profesorke McGonagallovej.

„Kde je profesor Dumbledore?“ 

„Pod stolom,“ odpovedal príjemný barytón a obaja profesori sa prekvapene otočili. V priestore medzi stolmi stáli všetci traja šampióni a zmetene sa obzerali okolo seba.

„Pod stolom? Čo robí pod stolom?“ zvolala  profesorka Vektorová , ktorá práve  premiestňovala telo na pripravené nosidlá.

„Ach!“ zastonala profesorka McGonagallová keď si spomenula, ako pri vstávaní na niečo šliapla. „Myslím, že sa pokúšal podliezť stôl,“ zašomrala si popod nos zabúdajúc na jej kúzelne zosilnený hlas. Viac než štyristo párov očí sa obrátilo k hlavnému stolu a uprelo sa na  riaditeľa, ktorý sa ešte stále pomerne neúspešne pokúšal podliezť stôl. Skutočnosť, že ho Minerva pri vstávaní prišliapla a potom ho ešte aj kopla , mu v tom úsilí naozaj nepomohla.

„Ehm! Myslíte, že by sme mu mali nejako  pomôcť?“  spýtala sa váhavo Fleur, zohla sa , ale na druhej strane stola sa odrazu objavil Hagrid. Keď začul, že jeho milovaný riaditeľ je v núdzi,  celkom samozrejme mu išiel na pomoc.  Zohol sa, nabral Dumbledora pod pazuchy a bez námahy ho zdvihol z dlážky.

  Profesorka McGonagallová zavrela oči , sklonila hlavu a zo stisnutými päsťami počítala v duchu do desať. Túto muklovskú techniku sebaovládania sa naučila od svojich žiakov, ale používala ju len v nevyhnutných prípadoch. Prípadoch, ako je tento. ,Gŕŕŕ´!´ zavrčala frustrovane  v duchu a pokúsila sa ustáliť rytmus dýchania, ale jej zúrivosť napriek všetkým pokusom o jej potlačenie, rástla každou sekundou. , Už toho mám dosť!´ jačala v duchu a celé jej telo sa začalo triasť potláčanou zlosťou. Nutne potrebovala na niekoho vrieskať a ten niekto by jednoznačne mal byť ten mizerný, arogantný , starý chlap, ktorý sa práve teraz hojdal v rukách profesora Hagrida. ,Toľká hanba! A to sa muselo stať pred očami hostí a ministerských pracovníkov! Máme jediné šťastie, že tu dnes nie sú novinári, lebo by sme zajtra mohli školu zavrieť. ´ prevrátila oči , zamračila sa zdvíhajúc hlavu a pozrela do rozsvietenej Hagridovej tváre.

„Už ho môžeš pustiť, Hagrid!“ zasyčala a obrátila sa k študentom. „Prosím šampiónov, aby sa vrátili do bočnej miestnosti. Zamestnanci ministerstva, pán Crouch a pán Bagman vám teraz dajú všetky potrebné pokyny,“ hovorila s tvrdým, neosobným hlasom a ticho sledovala, ako traja reprezentanti váhavo kráčajú nazad do bočnej miestnosti okolo stola, od ktorého sa k nim pod jej neúprosným dozorom ponáhľali obaja už spomínaní ministerskí pracovníci. Keď sa konečne za nimi zatvorili dvere , obrátila sa k študentom a dvíhajúc prútik dohora, znovu  vystrelila spŕšku červených hviezd. Šum v sieni utíchol a tváre študentov sa obrátili k nej s napätou pozornosťou. „Študenti,“ začala bez akéhokoľvek zdĺhavého úvodu, „dnešný večer sa skončil oveľa skôr, ako sme všetci predpokladali a jeho priebeh nás všetkých tiež trochu zaskočil. Žiaľ dnes, po nečakanom výrone energie z Ohnivej čaše, tragicky zahynul profesor  Moody. Uisťujem vás, že okolnosti jeho skonu budú dôkladne vyšetrené . Táto tragická udalosť, ktorá sa odohrala pred očami vás všetkých, niektorých jedincov celkom určite veľmi rozrušila. Ak ktokoľvek z vás bude v nasledujúcich hodinách pociťovať niečo nezvyčajné, ako napríklad závrate, nevoľnosť , alebo nadmernú nervozitu, neváhajte a navštívte ošetrovňu. Madam Duvalová bude po celý zvyšok večera k dispozícii. Týmto vyzývam aj prefektov, aby si pozorne všímali zdravotný stav hlavne mladších študentov, ktorí boli zverení do vašej starostlivosti. Teraz sa všetci vrátite do svojich ubytovní,“ zakončila pokojne a zamračená, s tvárou stiahnutou v napätej grimase sledovala, ako sa stoly pomaly vyprázdňujú. Potom sa otočila k Dumbledorovi, ktorý sa snažil  nenápadne zmiznúť, ale pohľad do plápolajúcich očí Minervi McGonagallovej ho zmrazil na mieste bezpečnejšie, než akýkoľvek ,Petrifikus´. Chvíľku sa na seba uprene pozerali a potom sa riaditeľ otriasol, narovnal sa a so sladkým úsmevom sa otočil k profesorovi Karkarovovi.

„Je čas pripojiť sa k našim šampiónom,“ zvolal a pohľadom pátral po sieni. „Kde je madam Maxime? Jej prítomnosť pri odovzdávaní pokynov je skutočne nevyhnutná!“

„Odviedla svojich študentov do koča,“ ozval sa Hagrid otáčajúc sa k bočnému východu zo siene. „Zavolám ju,“ doložil a dlhými krokmi náhlivo vyšiel von.

„Takže môžeme ísť,“ zahlaholil Dumbledore a keď videl, ako profesorka McGonagallová otvorila ústa, vyslal k nej mračný pohľad. „O udalostiach dnešného večera budeme hovoriť neskôr!“ odsekol rázne jej námietky a nestarajúc sa o zvyšok, ponáhľal sa preč.

 

 

Londýn, Grimmauldovho  námestie  č.12, 1. November  , 7.30

 

„Mám ďalšie dve svorky, ktoré by sme mohli zamestnať, ale je tam niekoľko ľudí, ktorí nie sú úplne dôveryhodní. Ešte si ich potrebujem preveriť,“ referoval Remus mraštiac starostlivo obočie a podával Síriusovi hrubú zložku pergamenov. „Potom by sme mali pokryté majetky v tvojej správe. Poveril som Alana, aby na kontinente vyhľadal svorky ochotné pracovať na jednom mieste a dôkladne ich preveril,“ pokračoval s povzdychom. „Nikdy by ma ani nenapadlo, že nie všetci chcú prácu s trvalým príjmom a pohodlie domova,“  smutne pokrútil hlavou  keď kontroloval  zoznam majetkov, ktoré ešte nemali trvalých strážcov.“

„Netráp sa,“ mávol rukou Sírius hrabúc sa v pergamenoch. „Povedz Alanovi, nech sa vráti, premyslíme inú alternatívu.“

„Čo máš na mysli?“

„Vieš, uvažoval som nad tým, že keď svorka skontroluje a vyčistí pozemok, tak tam pre ňu nebude dosť práce a ani priestoru. Možno by sa potom jedna svorka mohla starať o viac majetkov,“ pozrel s očakávaním na Remusa a spýtavo zdvihol obočie. Remus sa zamračil a sústredene premýšľal.

„No,“ začal opatrne, „to by záležalo na veľkosti majetkov a množstve nebezpečných zvierat, ktoré bude treba trvalo udržiavať pod kontrolou. Pochybujem, že by si sa pri rannej prechádzke chcel stretnúť s mantichorou alebo chimérou. Okrem toho najmenej na dvoch z tvojich majetkov sa nachádzajú dračie hniezda.“

„Fajn!“ uchechtol sa Sírius krútiac hlavou. „Ty si šéf, ty rozhodneš.“ Pokrčil plecami a natiahol sa za ďalším listom. Keď videl pečať banky zdvihol obočie a rozbalil pergamen. „Uf!“ zafučal odrazu a zamračil sa. Remus k nemu vzhliadol a zvedavo sa na neho pozrel.

„Čo je? Goblinom sa niečo nepáči?“

„Nie, to nie je o tom, žeby sa im niečo nepáčilo,“ šomral Sírius a rýchlo preletel pohľadom celý pergamen. „Pred pár týždňami som ich poveril, aby skontrolovali nejaké čačky, o ktorých som si myslel, žeby mohli byť prekliate, alebo obsahovať čiernu mágiu a ktoré boli v majetku Blackovcov už nejaký ten piatok. Pri tej príležitosti som prevzal zodpovednosť za rodinu a tak som ich požiadal, aby skontrolovali aj všetky klenby, ktoré sú v majetku rodiny. Všetky, vrátane tých, ktoré sa rodiny dotýkajú len okrajovo. Malfoy , Tonks, Lestrang, Potter, Peverell a zvyšok,“ vysvetľoval pokojne a mračil sa na pergamen, ktorý držal v rukách. „Vždy som vedel, že moja rodina mala blízko k temnej strane mágie, ale aj tak ma prekvapuje počet položiek, ktoré goblini museli zničiť, pretože obsahovali príliš temnú mágiu. Podľa tohto účtu, pracovali na ich likvidácii tri tímy ich najlepších kliatbodrvičov   a dokonca identifikovali aj dva horkruxy. Jeden som im priniesol ja a druhý našli v klenbe Bellatrix. Oba boli ukotvené v predmetoch, ktoré mali niečo spoločné so zakladateľmi Rokfortu.“  

„To je veľmi vážne a znepokojujúce zistenie,“ mračil sa Remus. „Horkruxy skutočne patria k tej najtemnejšej mágii a rozhodne nemôžeme tento fakt ignorovať. Vedia, kto  ich vytvoril ?“

„Nie, ale ja si myslím, že to bol Voldemort.“ Remus sa pri zvuku mena strhol, ale potom sa ešte väčšmi zamračil.

„Prečo? Čo ťa vedie k tejto domnienke?“

„Harry!“

„Čo Harry?“ Remus nechápavo zdvihol hlavu.

„Keď Remy po prvý krát prenášala Harryho, jeho jazva sa otvorila. Okrem množstva krvi z nej vytieklo čosi podobné tmavej hmote, ktorá sa správala veľmi podozrivo a Remy ju okamžite spálila. Potom mi Harry rozprával o tom , ako sa v prvom ročníku stretol z Voldemortom prilepeným na temeno hlavy profesora Quirrella a v druhom ročníku zase vyliezol mladý Tom Riddle  z denníka, ktorý ovládal malú Ginny Weasleyovú. To ma maximálne znepokojilo. Išiel som do našej knižnice a prečítal som všetky knihy o rozdelenej duši, ktoré som tam našiel. Tam som narazil na termín horkrux. Človek nemusí byť génius na to, aby ho napadlo, že Voldemort urobil horkrux. Presnejšie niekoľko horkruxov.“

„Koľko?“ Remusova tvár bola temná, ako mračná obloha. Sírius chvíľku premýšľal prižmurujúc oči a potom si v duchu prikývol.

„Doteraz viem o štyroch. Denník, Harryho jazva,“ odmlčal sa a pozrel do pergamenu, „medailón, ktorý údajne patril Salazarovi Slizolinovi  a čajová šálka z majetku Helgy Bifľomorovej.“

„Ak si doteraz narazil na štyri, mohol ich urobiť oveľa viac,“  uvažoval Remus trúc si spánky.

„Dlho som nad tým premýšľal, prečítal som všetko, čo sa dalo a dospel som k záveru, že ich nemohol urobiť oveľa viac.“

„Prečo?“

„Pretože príliš malý fragment duše proste nie je schopný niesť celú ľudskú osobnosť,“ vyhlásil pokojne a uškrnul sa. „Čítal som síce, že duša sa postupne obnovuje, ale k tomu je potrebné vykonávať skôr dobré skutky. Voldemortov spôsob života a jeho záľuba v násilí celkom určite nárast a regeneráciu duše nepodporoval.“

„Tak, koľko ďalších horkruxov sa tu niekde povaľuje?“

„Koľko sa ich váľa v trezoroch čarodejníckeho sveta, nemám ani potuchy, ale Voldemort ich podľa všetkého mohol urobiť maximálne sedem  alebo osem.“

„Ale ak sa Harry stretol s Voldemortom , znamená to, že nie je mŕtvi?“

„Myslím si, že nie. Keď sa ,Avada´ odrazila od Harryho späť a zasiahla Voldemorta,  vytrhla mu z tela zvyšok jeho duše a zlikvidovala telo. Nemá síce telo, ale nie je ani celkom mŕtvi. Pokiaľ sa niekde nachádzajú jeho horkruxy, nemôže zomrieť.“

„Takže by sme ich mali hľadať a zničiť? Koľko presne? Ešte tri, alebo štyri kúsky?“

„Možno áno a možno nie,“ pokrčil Sírius plecami. „Spomínaš si, ako ste si pochvaľovali pečienku z Voldyho domáceho miláčika?“

„Naginy! Mhmm!“ Remus pri spomienke privrel viečka a ústa mu zaliali sliny. „Bola naozaj chutná,“ zastenal ticho a uškrnul sa. „Alan použil zvyšky mäsa, kostí, kožu a jed do elixírov. Niečo sme predali a zarobili sme na nej celkom pekný peniaz. Prečo sa pýtaš?“

„Pretože si myslím, že had by mohol byť jedným z jeho neskorších horkruxov.“ Remus stiahol obočie a zamyslel sa.

„No, keď tak nad tým premýšľam, je to celkom možné. Naginy musela loviť voľne žijúce zvieratá, hoci po dome pred ňou stále pobehoval chutný potkan. Keby bola len zviera, neodolala by svojim zvieracím inštinktom a dávno by ho zožrala,“ šomral prevracajúc myšlienku v hlave a odrazu ozelenel. „Fuj! Teraz si pripadám ako kanibal! Zjedli sme oduševneného hada!“ zvolal a zakryl si ústa rukou, akoby len v poslednej chvíli zabránil žalúdku vyskočiť tadiaľ von. Sírius sa pri pohľade na neho rozchechtal, ale po chvíľke len pokrútil hlavou a rozlomil pečať na ďalšom liste.

„Tak! A dosť! Už mám toho plné zuby! Toto je naozaj posledná kvapka!“ zaburácal odrazu a  hodil list na stôl. „Beriem ich odtiaľ všetkých troch a to okamžite!“

„Troch?“ Remus, ktorý sa postupne spamätával zo šoku položil opatrne šálku s čajom na stôl a s údivom zdvihol obočie. „Odkiaľ? Koho a prečo?“

„Hermionu, Harryho a Viktora,“ vykrikoval Sírius zúrivo, „Beriem ich z tej zatratenej školy! Dumbledore sa nadobro pomiatol!“ zaburácal a vyskočil od stola. „Na! Prečítaj si to!“ strčil otvorený list Remusovi do ruky a začal nervózne prechádzať po izbe sledujúc po očku, ako sa farba Remusovej tváre postupne mení.

„Alastor je mŕtvi?“  spýtal sa odrazu dvíhajúc pohľad od listu a jeho tvár bola vyjadrovala úžas. „Ohnivý pohár ho zabil? Ale prečo?“

„Preto že ten šašo, ktorý si necháva hovoriť ,najmocnejší čarodejník po Merlinovi´ je neschopný hlupák!“ Sírius stál pri krbe, ruky zaťaté do pästí a v tvári výraz čírej nenávisti. „Neviem, prečo zomrel Alastor, neviem prečo sa Harryho meno objavilo v Ohnivej čaši a ani kto ho tam dal, ale ja to zistím a otrieskam to tomu starému bláznovu o hlavu tak dôrazne, že sa z otrasu mozgu už nikdy nespamätá.“

„Ako?“ Remusova tvár stvrdla a mäkké jantárové oči teraz pripomínali skôr dva studené kamienky. „Myslíš, že ťa Dumbledore len tak pustí do hradu?“ Na Síriusových perách sa usadil zlomyseľný úškľabok.

„Nie, mňa možno nie, ale načo máme mladých a ambicióznych novinárov? Myslím, že je najvyšší čas pozhovárať sa s pánom Parkerom.“

 

 

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

nádhera

(silvinka, 15. 1. 2011 21:18)

opět pěkná kapitolka.Sirius konečně jedná jako dospělej a Brumbál je opět k smíchu.Těším se na pokráčko.

fíha

(soraki, 14. 1. 2011 18:51)

tak to bylo něco, Moodyho hlava explodovala - nářez ;-), takže zničili další kus Volďáka? A taky se mi líbí, jak z Brumbála děláš neschopného blbečka ;-)
A Sírius - konečně dospěl a ujal se své zodpovědnosti se vším všudy a co se mi ještě líbí - dal Remusovi a jiným vlkodlakům práci.
Díky za kapitolu a těším se na další

supéér

(Lily, 14. 1. 2011 16:46)

och Sirius se zlobí a konečně se v nějaké povídce chová jako "pán Black" a ne jako nezodpovědný chlapeček.., líbí se mi to je to fakt super.. a líbí se mi jak to v té rodině zvládají.. a že Sirius převzal za ně zodpovědnost.. to je fakt super:)

Díky za kapitolu

(Trili, 13. 1. 2011 22:37)

Je jako vždy boží a bavím se :-)
Dnes dopoledne jsem dočetla všechny kapitoly této povídky znovu a ani jsem další nečekala :-)
Díky

 

 

 

Z DALŠÍCH WEBŮ

REKLAMA