24. Pravda
24. Pravda
Hermiona, upravujúc si uniformu, zostúpila po schodoch dolu do spoločenskej miestnosti a unavene klesla do najbližšieho kresla, ktoré sa túlilo v žiare plameňov blikajúcich v kozube. Tašku, plnú kníh , hodila nedbanlivo vedľa seba a zatvárajúc oči, stúlila sa hlbšie do operadla. Teplo prichádzajúce z kozuba ju čičíkalo k spánku a keby mala k dispozícii ešte zopár sekúnd, celkom určite by tvrdo zaspala. Teraz sa pohybovala na hrane , jej dýchanie sa prehlbovalo, ale hluk prichádzajúci z ubytovní chlapcov ju znovu vrátil späť.
„Kedy si sa vrátila?“ zašepkal jej do ucha dôverne známy hlas.
„Pred chvíľkou,“ odpovedala zívajúc, „len som sa prezliekla a vymenila učebnice,“ zamrnčala unavene a tápajúc zachytila ruku, ktorú jej ponúkal.
„Kumar ťa mal poslať späť skôr,“ zamračil sa Harry a tvár mu stmavla hnevom. „Vedel, že musíš absolvovať celý vyučovací deň,“ bručal hnevlivo ťahajúc ju hore. Hermiona pokrčila plecami a syčiac sa postavila.
„Ples skončil len pred pár hodinami, boli sme hostitelia, nemohli sme len tak zmiznúť,“ vysvetľovala a sklonila sa k taške.
„Tak, prečo si prišla až teraz?“ znovu sa zamračil a vzal jej tašku z ruky.
„Čo myslíš?“ uškrnula sa stišujúc hlas. „Kumar ma nevidel od svadby ! Som rada, že som to dnes vôbec stihla,“ doložila rýchlo a otočila sa. „Ahoj , Ron, kde si bol tak dlho? Umieram od hladu,“ zvolala a rýchle kráčala k východu.
„Čo jej je?“ zdvihol zvedavo obočie Ron a nechápavo sa pozeral, ako mizne za portrétom.
„Je unavená a hladná,“ mykol plecom Harry otvárajúc portrét a liezol von, aby ju dohnal. Ron sa rozbehol za nimi šomrúc si namrzene popod nos.
„Keby netrajdala kade tade, nebola by unavená a ešte by mi mohla pomôcť urobiť úlohu z Elixírov.“
„Netrajdala len tak kade tade,“ uchechtol sa ponuro Harry a pustil portrét, ktorý sa za Ronovým chrbtom s buchnutím uzavrel. „Otvárala s manželom ples pre zahraničných vyslancov. Je to oficiálna udalosť, ktorej sa ako manželka bejovho syna musela zúčastniť.“
„Manželka bejovho syna!“ spotvoroval Ron a znechutene sa škľabil. „Má sotva pätnásť! Ako ju to vôbec napadlo, vydávať sa?“ skuhral. „Je príliš mladá na vydávanie a on je pre ňu pristarý!“
„Áno?“ Harry sa prudko zastavil a zdrapil ho za rukáv. „Mal som dojem, že tvoji rodičia mali iný názor keď jej vnucovali Billa!“
„Nie!“ odporoval Ron chabo, vytrhol si rukáv z jeho zovretia a ponáhľal sa chodbou . „Mama by nikdy nedovolila, aby...,“ šermoval rukami a tvár mu očervenela hnevom.
„Čo?“ Hyrry zdvihol spýtavo obočie očakávajúc pokračovanie Ronovej hnevlivej tirády. Od chvíle, keď sa vrátili do hradu, sa tieto hádky opakovali pri každej príležitosti. „Už sto krát som ti povedal, že nemala na výber! Kedy to konečne pochopíš? Unavuje ma opakovať dokola stále to isté,“ šomral otvárajúc dvere do Veľkej siene.
Raňajky boli v plnom prúde, väčšina študentov sedela pri stoloch, roztržito prežúvali a občas blúdili pohľadmi po obrovských hodvábnych transparentoch, ktoré viseli na stenách . V predchádzajúcich dňoch prešiel hrad procesom dôkladnej očisty. Dokonca aj portréty visiace v doteraz nepoužívaných chodbách boli dôkladne vyčistené a hrdzavé brnenia, ktoré ešte pred niekoľkými dňami škrípali stuhnutými údmi sa ligotali vo svetle sviečok . Všetci profesori sa nervózne odtŕhali na študentov a väzby sa len tak sypali. Filch, zodpovedný za čistotu , mal viac než dosť pracovných síl a tak sa dnes každý kút starého hradu leskol čistotou. Ron , ktorý bol rozpoltený medzi hnevom na svojich dvoch najlepších priateľov a nadšením z pripravovaného turnaja a pod Filchovým ostrým pohľadom odpracoval nejednu hodinu naplnenú tvrdou prácou, hnevlivo zazrel na obrovský erb Rokfortu visiaci nad učiteľským stolom a žuchol na stoličku oproti Hermione, ktorá unaveno zívala a v rukách stískala veľký pohár naplnený čiernou tekutinou.
„Čo je to?“ spýtal sa vraštiac obočie a pritiahol si bližšie podnos s praženicou a klobáskami.
„Káva,“ odvrkla fúkajúc do horúcej tekutiny a opatrne sa napila, „potrebujem niečo, čo ma udrží na nohách.“
„Môžeš si pospať po obede počas Dejín mágie,“ navrhol Harry natierajúc hrianku maslom, „Bins si to určite nevšimne.“
„Som sklamaný,“ vrčal ticho George približujúc sa k stolu hľadajúc voľné miesta. „Myslel som, že má ešte aspoň jednu čestnú kosť v tele, ale je jasné, že opak je pravdou,“ dvojčatá dosadli na stoličky oproti Rona .
„Nakoniec mu predsa len budeme musieť napísať,“ zamračil sa Fred plniac si tanier. Hermiona so záujmom zdvihla hlavu, počúvala ich šomranie a nebola jediná. George, ktorý hľadal na poloprázdnych podnosoch chutnejšie sústa zdvihol oči a keď videl, ako sa na nich všetci s očakávaním pozerajú, štuchol Freda otvárajúceho ústa lakťom prudko do rebra a pokrútil odmietavo hlavou.
„Komu budete musieť napísať?“ naklonil sa k nim Ron a zvedavo si ich premeriaval.
„Nie je to tvoja starosť Ronuško a tak nestrkaj nos tam kde nepatrí, mohol by sa stretnúť s päsťou,“ zavrčal Fred zazerajúc na neho spod obočia.
„Čo sú dnes všetci takí podráždení,“ zastenal Seamus sediaci vedľa Rona a podoprel si hlavu. „ Na koho dnes narazím, každý vrčí a šteká a rafá okolo seba, ako svorka poľovníckych psov.“ Pokrútil hlavou a zhlboka si povzdychol. „To zas bude deň!“
„Nezúfaj,“ uškrnul sa Harry a strčil namazanú hrianku Hermione do ruky, „spomeň si, že dnes sú elixíry a pol hodiny kratšie a večer nás čaká parádna hostina. Odteraz bude školský rok jedno veľké dobrodružstvo,“ pomykal podnetne obočím v snahe zlepšiť náladu.
„Pfrrr!“ odfrkol si George prezieravo. „Ako pre koho! Dobrodružstvo to určite bude pre toho, kto bude vybraný ako šampión za Rokfort. Ostatní sa môžu akurát tak prizerať.“
„Vás to ešte neprešlo?“ začudovala sa Hermiona ticho sa uchechtávajúc. „Myslela som, že po vreštadle, ktoré vám vaša mama poslala, ste to pustili k vode.“
„Ani nápad!“ Fred sa zamračil, pozrel bokom na brata a hrany uší mu očerveneli. „Niečo také hlúpe, ako vrešťadlo , nás nemôže zastaviť. Hneď, ako sa dozvieme nejaké podrobnosti o spôsobe výberu šampióna, začneme na tom pracovať.“
„Je to smiešne, všetci okolo sa tvária, ako by to bolo štátne tajomstvo,“ mračil sa George a nevraživo strkal do klobásy, ktorá mu pomaly chladla na tanieri, „ aj tak nám to raz musia povedať, tak neviem prečo s tým robia také tajnosti.“
„Pretože riaditeľom je Dumbledore a keby profesori hovorili voľne o všetkom okolo turnaja, zničili by mu jeho veľkolepé prekvapenie, ktoré si pre študentov na dnešný večer prichystal. To by bolo, akoby váš žart niekto rozniesol po škole skôr, než ste ho stihli uskutočniť,“ uchechtla sa Hermiona a spokojne si prezrela poklesnuté sánky chlapcov sediacich okolo nej. „Okrem toho, nikomu nezakázal, aby si o tom niečo prečítal. Nie sú to síce aktuálne informácie , ale možno z nich získať aspoň všeobecný prehľad o tom, čo sa tu bude v nasledujúcich mesiacoch diať.“
„Nehovor mi, že si si o turnaji prečítala v tej bichli, ktorú stále vláčiš so sebou,“ odfrkol prezieravo Ron, keď sa mu konečne podarilo zaklapnúť ovisnutú sánku a pokračovať v raňajkách.
„Náhodou , áno. ,História Rokfortu´ je veľmi informačná publikácia,“ odvrkla Hermiona, zamračila sa a vstala. „Okrem toho, v knižnici nájdete niekoľko kníh, ktoré sú oveľa podrobnejšie. To len keby ste náhodou mali záujem o nejaké podrobnosti o turnaji. Nemusíte kvôli tomu otravovať profesorov, stačí si oprášiť vaše čítacie návyky,“ doložila, prehodila si tašku cez rameno a neobzerajúc sa vypochodovala zo siene.
Napriek tomu, že Elixíry boli v ten deň skrátené, každá minúta z nich bola čírym utrpením. Snape tak besnil nad nepozornosťou študentov, že keď konečne zazvonil zvon a Snape ich s naštvaným výrazom v tvári prepustil, vyhrnuli sa všetci z učebne tak rýchle, akoby im za pätami horelo. Študenti sa ponáhľali do ubytovní, aby si odložili školské tašky a obliekli plášte, pretože vonku už bola poriadna zima. Vo vstupnej hale sa všetci zoradili podľa fakúlt do radov a vedúci fakúlt ich odviedli pred hrad. Večer bol chladný a priestranstvo pred hradom zalievalo bledé mesačné svetlo. Harry sa v tom dave nenápadne posunul za Hermionu a pritisol si ju k sebe. Usmiala sa a len trochu pevnejšie sa do neho oprela.
„Mohla by si využiť trochu živočíšneho tepla?“ šepkal jej do ucha, privieral oči a hlas sa mu triasol túžbou.
„Iste,“ prikývla s ľahkým povzdychom. „Večer je chladný a každý kúsok tepla príde vhod,“ zavrnela a z Harryho hrdla sa vydral tichý ston. Parvati, stojaca neďaleko od nich prekvapene otočila hlavu a podozrievavo si ich oboch premerala. Potom štuchla do Lavender , ukázala očami k túliacemu sa páru.
„Vedela si, že spolu chodia?“ spýtala sa šeptom.
„Nikomu nič nepovedali, ale keď zvážiš, že jej nosí tašku a dnes jej pri raňajkách bez pýtania natrel hrianku maslom a ona ju bez odporu zjedla...,“ šepkané slová jej odumreli na perách a oči sa v chladnom vzduchu doširoka rozovreli. Lavender zostala stáť s pootvorenými ústami a zrýchleným dychom. Obrátila sa k Parvati, oči ako taniere a rukou si zakryla ústa. „Ale...ale ona je predsa vydatá!“ vydýchla vydesene a s hrôzou zaškúlila k Hermione. „Myslíš, že podvádza manžela s Harrym?“ Obe si znovu so záujmom premerali dvojicu stojacu tesne vedľa seba a na ich tvárach sa objavil výraz neukojiteľnej zvedavosti.
„Tu je niečo, čo si zaslúži bližšie vyšetrenie,“ šepla Parvati , oči sa jej radostne zablysli a na perách sa jej usadil veselý úsmev. Na chvíľu sa stratila v myšlienkach a len výkrik, ktorý sa ozval spomedzi starších ročníkov ju prebral znovu k životu.
„Tam! Tam nad lesom!“ kričal chlapec ukazujúc k Zakázanému lesu. Nad vrcholkami vysokých strom sa v svite mesiaca objavil obrovský lietajúci objekt, ktorý sa rýchle približoval. Keď naň dopadli svetlá z jasne žiariacich okien Rokfortu všetci videli, že sa k nim vzduchom rúti obrovský svetlobelasý koč ťahaný dvanástimi okrídlenými koňmi, z ktorých každý bol väčší ako slon.
„Merlinove guličky!“ vydýchol fascinovane Harry a nevnímajúc ani úder lakťom do rebier, ani Ronov pobavený rehot, civel na kone, popri ktorých by Hagrid vyzeral ako malý a útli človiečik. Koč rýchle klesal a po niekoľkých sekundách sa jeho kolesá dotkli trávy. Kone ešte niekoľko krokov bežali a potom bolo vidieť, ako sa opraty vedúce k nim napäli a koč sa konečne zastavil. Hermiona s úžasom sledovala, ako sa veľké, vyrezávané dvere nesúce erb Beauxbatonsu otvorili a po chlapcovi, ktorý vysunul schodíky vystúpila najväčšia žena, ktorú kedy mala česť uvidieť. Dumbledore k nej okamžite pritancoval plný úsmevov a falošného šarmu a po nevyhnutných formalitách viedla obrovitá riaditeľka kŕdlik svojich uzimených študentov do hradu, aby sa trochu zahriali.
„Pf!“ odfrkla si znechutene a zamračila sa. „Vedeli kam idú a nemali ani toľko zdravého rozumu, aby sa poriadne obliekli,“ zavrčala odsudzujúco a uhniezdila sa tesnejšie do Harryho teplej náruče.
„Počula si, čo tie potvory žerú?“ spýtal sa hlasno a udivene krútil hlavou.
„Predpokladám, že trávu, ale máš pravdu! Povedala , že pijú len čistú sladovú whisky a to je na pováženú! Len si to predstav! Dvanásť okrídlených koní väčších než slony a sústavne pod parou! Ojoj! To vyzerá na spústu problémov!“
„Aspoň to odvedie Hagridovu pozornosť od chovu škrotov!“ odrezal ju Ron nádejne. „Možno sa bude odteraz venovať koňom a na škroty zabudne, čo myslíte ?“ spýtavo sa poobzeral dookola, ale tváre spolužiakov vyjadrovali skôr obavy , že starostlivosť a húf opitých koní by mohla byť ešte nebezpečnejšia, než starostlivosť o výsledok Hagridových genetických pokusov.
Našťastie boli obavy oboch neopodstatnené. Aj keď Hagrid nesiahal obrovitým koňom až k hlave, zvládol ich celkom dobre. Zdalo sa, že napriek ich veľkosti boli veľmi dobre vycvičené a poslúchali na slovo. Hagrid dopravil koč aj kone na priestranstvo pri Zakázanom lese a spolu s ostatnými netrpezlivo očakával príjazd delegácie z Durmstrangu.
Čas sa vliekol a napriek teplým plášťom im začínalo byť zima. Keď sa konečne ozval výkrik upozorňujúci , že na jazere sa deje niečo nezvyčajné, väčšina študentov spolu s niektorými profesormi, si vydýchla úľavou.
„Wow! To bolo efektné!“ zvolala obdivne Parvati, keď sa spod hladiny vynoril veľkolepý trojsťažník pripomínajúci éru pirátov a bukanierov. Loď sa tajuplne leskla vo svite mesiaca a bez jediného zvuku sa sunula po hladine.
„Vyzerá to ako vystrihnuté z hororového filmu,“ Hermiona sa otriasla a keď začula , ako začľapotala voda pri brehu, buchnutie lávky a ozvenu vzdialených , pritlmených hlasov, pokračovala s tajuplným, sugestívnym šepotom. „Teraz sa z lode vynoria oživené mŕtvoly dávnych pirátov a na ich čele bude kráčať divoký, sadistický kapitán ,Čierny ruka´.“
Dievčatá stojace okolo ju počúvali s očami ako taniere a na tvárach chlapcov sa začínali objavovať pobavené úškľabky.
„Máš rada hororové filmy, manželka? Mohli by sme si jeden pozrieť spolu,“ šepkal Harry, kládol ľahké bozky na chladnú kožu Hermioninho ucha a keď pocítil, ako sa zachvela, spokojne sa usmial.
„Sladký Merlin! To nie sú piráti! To sú medvede!“ zajačala odrazu malá Alisia stojaca v prvom rade , bleskurýchle sa obrátila a vnorila sa do davu spolužiakov, ktorí teraz prekvapene zízali na obrovité, prihrbené postavy presúvajúce sa po lodnej lávke z lode na breh jazera.
„Hlupaňa!“ šplechol znevažujúco Colin. „Nemôžu to byť medvede! Nevidíš, že idú po dvoch nohách? Keby to boli zvieratá, boli by na štyroch,“ uvažoval nahlas a Hermiona , ktorá sa snažila nenápadne vymaniť z Harryho objatia, sa na neho teplo usmiala. S prižmúrenými očami si prezerala siluety mohutných postáv kráčajúcich po trávniku k hlavnému vchodu. Žiaľ, na ich čele nekráčal legendárny kapitán ,Čierna ruka´, ale vysoký muž s kozou bradou, ktorý sa veľmi úlisne zdravil z Dumbledorom a mocne mu potriasal rukou.
„Dumbledore, drahý priateľ, ako sa máte?“ volal bodro, široko sa usmieval, ale jeho tmavé oči zostávali studené, ako kúsky ľadu. Pri tom sa nepokojne obzeral a kontroloval hŕstku študentov oblečených v ťažkých, huňatých kožuchoch.
„Nádherne, profesor,“ úsmev Dumbledora bol snáď ešte širší, než ten Karkarov, ale trblietanie očí ukrývajúcich sa za okuliarmi pripomínalo skôr odlesky ľadových kryštalkov. „Srdečne vás vítame v Rokforte. Madam Maxima je už tu s delegáciou z Beauxbatonsu, čakali sme už len na vás. Poďte ďalej, drahí hostia, poďte do tepla. Tu vonku je dnes skutočne chladno,“ vyvolával bodro a mávnutím ruky otvoril dokorán dvojkrídlové dvere hlavného vchodu. Široký pás teplého, svetla pochodní zalial skupinku hostí čakajúcich pred hlavným vchodom a Hermiona zalapala po dychu.
,Krvavé peklo! Čo tu robí? Ów, z toho budú nepríjemnosti. A prečo dnes? Prečo práve dnes, keď som taká unavená , že ledva stojím na nohách?´ myslela si a ticho zastonala. Harry sa okamžite starostlivo sklonil k nej.
„Hermiona? Čo sa deje? Je ti niečo?“
„Viktor,“ zaskučala a mykla hlavou k hlavnému vchodu.
„Čo je s Viktorom?“ Harry vzhliadol a pátravo si prezeral skupinku príšelcov. Dumbledore svižne kráčal k vchodu a so srdečným úsmevom ich viedol do vnútra hradu. Karkarov zaostal a pritočil sa s ustaraným výrazom na tvári k jednému zo študentov.
„Viktor, ako sa cítite, už je vám lepšie?“ spýtal sa a v radoch študentov stojacich pred hlavným vchodom to zašumelo. Ron sa zvedavo postavil na špičky a natiahol krk. Vzápätí mu poklesla sánka a oči mu takmer vypadli z jamiek.
„To je Krum! Harry, to je Viktor Krum!“ vydýchol a s očami ako taniere sa obrátil ku kamarátom. „Nevedel som, že ešte chodí do školy . Myslíte si, že by mi dal autogram?“ trepal rozrušene a nebol žiaľ jediný. V dave sa ozývalo množstvo podobných viet a väčšina z nich prichádzala od dievčat. Hlavne staršie ročníky boli veľmi vzrušené a nemohli sa dočkať, až sa aj ony dostanú do Veľkej siene. Hermiona sa zamračila a nahnevane si prezerala štebotajúce dievčatá.
„Žiarlivá, láska?“ spýtal sa šeptom Harry, ktorý sa k nej znovu nenápadne pritočil, keď prechádzali hlavným vchodom.
„Žiarlivá? Ja?“ zasyčala zlostne a prebodla ho pohľadom ostrým ako dýka. „Nemám prečo byť žiarlivá ani na jedného z vás. Moji manželia mi zostanú verní až do smrti!“ vyhlásila zdvíhajúc hlavu trochu vyššie.
„Áno, naši predkovia sa o to postarali veľmi dôkladne,“ zavrčal Harry a striasol sa pri spomienke na to, ako mu Sírius vysvetľoval dôsledky kliatby, ktorá bola k jeho zmluve privesená. „Boli to skôr sadisti, nemyslíš? Zaujímalo by ma, či aj Kumar, Aksel a Viktor majú niečo podobné v zmluvách, alebo len moji a Síriusovi predkovia mali sadistický pruh.“
„Ak ťa len to trápi, môžeš byť úplne spokojný,“ zavrčala a ustúpila hlúčku rozjarených šiestačiek, ktoré sa z rozsvietenými očami tlačili do vchodu, „kliatby boli na všetkých zmluvách. Ale ak si myslíš, že si na zlej strane zmluvy, vymeň si to so mnou. Ja ti budem verná a ty porodíš desať detí. Dobre?“ pozrela na neho so zdvihnutým obočím a na perách sa jej usadil malý úškľabok. Harry sa pri tej predstave vydesene mykol a dôrazne pokrútil hlavou. Vzápätí sa uškrnul, pritisol sa bližšie k nej a objal ju okolo pása.
„Nie, to ma naozaj netrápi.“
„A čo teda?“ obrátila sa k nemu s otázkou v očiach. Viedol ju k Veľkej sieni obratne manévrujúc medzi skupinkami študentov pevne zvierajúc jej štíhly pás a na tvári mal veľmi odhodlaný výraz.
„Vadí mi to, že sa za nás hanbíš,“ povedal pevne.
„To nie je pravda!“ ohradila sa okamžite, ale jej oči sa blýskali pocitom viny. Odtiahol ju ku stene, aby do nich ostatní nenarážali a obrátil ju tvárou k sebe.
„Tak prečo trváš na tom, že nikto nesmie vedieť, že sme manželia?“ Hermiona pozerala do smutných, zelených očí a plecia jej poklesli.
„Budú klebetiť. Budú nás odsudzovať. Celý svet o nás bude hovoriť. Neustále na nás budú prilepené tisícky očí,“ šepkala privierajúc oči a zvesila hlavu. „Pozri sa na tie húfy obdivovateliek, ktoré sa už nemôžu dočkať, až sa vrhnú na Viktora. A čo tie zástupy, ktoré túžia sa ťa aspoň dotknúť? Polovička ženskej populácie by ma chcela roztrhať na kusy len preto, že Sírius je môj manžel a nie je už k dispozícii pre nich. Ak sa to prevalí, nebudeme mať ani chvíľku pokoja,“ vydýchla so zúfalstvom a oprela si hlavu o jeho rameno. Harry ju chvíľku mlčky hladil po vlasoch , mračil sa a sústredene premýšľal. Potom ju jemne odtisol, pozrel jej do tváre a usmial sa.
„Áno, to všetko, čo si povedala je pravda,“ Hermiona si uľahčene vydýchla, ale on vzápätí pokračoval. „Ale raz sa to ľudia predsa len musia dozvedieť a lepšiu príležitosť ako je táto už asi nenájdeme.“
„Ako to myslíš?“ spýtala sa mrštiac obočie a ešte trocha sa odtiahla, aby na neho lepšie videla.
„Trojčarodejnícky turnaj!“ vyhlásil rozhodne. „Tak alebo onak, bude okolo neho množstvo rečí. Tomu sa nijako nedá zabrániť. Novinári a reportéri z rôznych krajín sa tu budú len tak rojiť. Čo myslíš, ako dlho im potrvá, než si to dajú všetko dohromady? Existuje hromada fotografií z tvojich svadieb s rôznymi mužmi. Nemyslíš, žeby bolo lepšie povedať pravdu, než ich nechať tápať a vymýšľať nekonečné množstvo trápnych príbehov a teórií?“
Hermiona sa zamračila a hľadiac mu do tváre sústredene premýšľala.
„Áno,“ prikývla po chvíľke, „hlavne preto, že pri dverách do Veľkej siene stojí Viktor a tvári sa veľmi, veľmi odhodlane. Tento výraz už poznám a keď ho má, nepohne s ním ani stádo hipogrifov. Zaujímalo by ma, čo má za lubom.“ Harry vzhliadol a keď videl, že chodba je už takmer prázdna a okrem skupinky stojacej okolo Viktora tu je už len niekoľko náhliacich sa prefektov, vzal ju za ruku a pokrčil plecami.
„To sa o chvíľku dozvieme,“ vyhlásil a vykročil k dokorán otvoreným dverám. Neprešli ani päť krokov, keď Krum obkľúčený spolužiakmi zdvihol hlavu a ich pohľady sa stretli. V tom okamžiku sa jeho tvár doslova rozsvietila nádherným, šťastným úsmevom. V jedinej sekunde strhol pliec kožuch, hodil ho do rúk najbližšieho spolužiaka, odtlačil toho, čo stál pred ním a s natiahnutými rukami vykročil k Hermione. Harry, ktorý celú akciu zaznamenal, zostal nerozhodne stáť práve uprostred vchodu do Veľkej siene držiac Hermionu po svojom boku. Viktor hodil rýchly pohľad k Harrymu a jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril.
„Ahoj, Harry,“ povedal krátko a potom sa už len natiahol ,strhol Hermionu do náručia a dôkladne ju pobozkal.
Harry pustil Hermioninu ruku, odstúpil o krôčik a odvrátil pohľad. Nech sa snažil koľko chcel, pohľad na to, ako iný muž bozkáva pred všetkými jeho manželku, vyvolával v ňom množstvo negatívnych pocitov. Len ťažko sa ovládol, aby sa nevrhol na Kruma a neodtrhol ho od nej preč. V okamžiku, keď mu v hrudi zaplápolal hnev a nenávisť k spolumanželovi, jeho snubný prsteň sa rozohrial . Toto teplo sa rýchle šírilo po celej ruke , rozlialo sa po hrudi a čičíkalo bolesť spôsobenú žiarlivosťou. Odvrátil sa, zhlboka sa nadýchol a keď zdvihol pohľad, od úžasu mu spadla sánka. Veľká sieň bola zaplnená do posledného miesta a všetci, ktorý v ten večer v nej sedeli a čakali na začiatok slávnosti, čumeli s otvorenými ústami na dvojicu, ktorá sa ešte stále bozkávala uprostred vchodu. V sieni bolo také ticho, že keby niekomu spadol vlas, jeho dopad na kamennú dlažbu by určite všetci začuli. Potom sa Krum konečne narovnal, pohladil Hermionu po líci a hľadiac jej s úsmevom do zahmlených očí ticho povedal: „Ahoj, manželka!“
Komentáře
Přehled komentářů
tak jak to jde..?? netrpělivě posedávám před pc při každém načtení tvé stránky..:)chudák počítač už tu stránku bude načítat snad raději i při zapnutí..:)) nemůžu su dočkat co dalšího jsi na chudáčka hermionu vymyslela.. a těším se na Brumlovu reakci..
:)))
(nadin, 8. 12. 2010 22:05)
Ako správne poznamenala soraki, nesekne to dedkom Dumbym?? Mohlo by!
Inak, chudák Hermiona!
Vyše hlavy je aj jeden chlap, dvaja sú o nervy, ale rovno päť?!?!?!?
No ako z tohoto vykorčuľuješ...
Ďakujem za kapitolku
No teda :-)
(Trili, 8. 12. 2010 15:45)Sice jsem se sem dostala později, ale už teď umírám zvědavostí, jak to půjde dál :-D a bavím se u čtení skoro čím dál víc :-D
ááááá
(Lily, 5. 12. 2010 0:15)já umřu, zcela určitě umřu od šoku.. Teda vážně ty to vymýšlíš neuvěřitelně.. ale věřím že když bude mít Harry na pomoc Viktora a Hermionu tak si z turanejm snad poradí lépe, ne?? doufám..
Merline,
(soraki, 4. 12. 2010 20:17)
Sirael, takhle to utnout!!! To je mučení, toto :-D
Doufám, že další bude brzy a já se na ni hrozně moc těším. Bude to ještě asi zajímavé a jak jsem pochopila, svět, potažmo Brumla, se doví šokující pravdu - to bude nářez - hele, naznač, sekne to s tím dědkem?
Díky za skvělou kapitolu, souběžnost s knihou naprosto prominuta, protože to slibuje skvělý zvrat... :-D :-D :-D
ááuuá
(Lily, 19. 12. 2010 6:54)